St, 26/04/2017 - 00:57
2


Zo zápiskov horolezca

 

V slzách som zaspával pravidelne. Prečo ma to dnes tak vykoľajilo?

Žeby tými dotykmi? Prečo mi to prišlo tak, akoby som pre neho niečo znamenal? Viem, že to nie je pravda, že to nie je možné a to z jediného dôvodu- je to minulosť...

Miloval som jeho, presne ako jeho dobrodružnú povahu. Nemám právo....

Nemám právo ho obviňovať, či niečo mu vyčítať. Dal mi to najlepšie čo mohol. To, že mi to už nestačí je čisto moja chyba.

Netuším, čo som si sľuboval a prial...a prečo vlastne som to robil?

Nikdy mi neponúkol viac, než pár bozkov a dotyky, ktoré viedli k jedinému a nevyspytateľnému.

Moje telo prijímalo jeho dotyky akoby boli moje vlastné – tak známe a pritom o toľko vzrušujúcejšie.

Nesľuboval nič – nič viac, než zopár chvíľ rozkoše.

A to splnil do posledného písmena.

Prečo sa teda cítim tak prázdny?

Ale...s jeho odchodom to má celé máločo spoločného. Odišiel odo mňa dávno – ako rátam, tak rátam – bude to už rok.

Čo mi teda chýba? On, či to dobrodružstvo, ktoré ho obklopovalo?

A prečo sa vlastne viazať k nemu?  Veď dobrodružstvo nie je priamo spojené s jeho menom...

...avšak, kde ho hľadať?

Bol som vždy ten slušný. Snaživý a pracovitý. Presne ten typ, ktorý sa od strednej videl najprv na vysokej a potom na nejakom bezpečnom, kancelárskom mieste s benefitmi. A predsa...

Nechal som to všetko...všetko...nasledujúc teba a pritom...

Uvedomil som si, že to s tvojou osobou malo len málo spoločného. Je možné, že som len nasledoval sám seba a svoju podstatu.

Tak neskrývanú a pritom tam zúfalo sa prebíjajúcu sa na povrch – až som bol ochotný vzdať sa pohodlného života, pohodlného miesta a nasledovať teba -  či samého seba?

Prešli sme spolu kus cesty.

No teraz sa ty zohrievaš v dome pri krbe s niekým, koho nepoznám.  Kde som ostal ja?

Jednoducho...vo svojej podstate sa cítim, akoby som nahý stál na vrcholku hory a objímal ma ľadový vietor.

Ľadový a pritom bol pre mňa ako starý priateľ, ktorý ma vítal s otvorenou náručou, hovoriac mi, že presne sem patrím.

Ukradnúc pýchu horám a kopcom, ktoré sa týčili ďaleko, ďaleko nad mojim tieňom.

Dýchať v riedkom vzduchu a zohrievať sa v mrznúcom vzduchu – tu som sa našiel.

Kde si ty? To netuším.

Avšak – čo je pre moje ja – to, ktoré som sa rozhodol po toľkých rokoch oslobodiť? – dôležité?

Pre mňa je dôležité to, že som teraz tu.

Ty, rovnako ako všetko, čo sme prežili sa zdá tak dávno, tak hrozne dávno...

...ty si ten, ktorý ma k tomu priviedol – chodiť slobodne po horách, nájsť odvahu nasledovať ťa!

Pohľad som uprel na skalnaté mesto, ktoré sa v opare hmly rozprestieralo podo mnou. Nasal som chladný vzduch a prezrel si vlastné, mierne doráňané telo.

Nemohol som si pomôcť – zamiloval som sa.

Nie však do tela – ako som si z počiatku myslel – ale do tohto.

Znovu som uprel zrak k modrému nebu, ktoré sa zdalo z tejto výšky bližšie, než kedykoľvek v živote.

Áno, usmial som sa. Presne sem patrím.

Na miesta, kde sa oblaky dotýkajú štítov hôr, kde sa sneh neodváži ani len pomyslieť na roztopenie a kde nás horizont hviezd obklopuje noc čo noc.

A hoci ty si už prestal s túlavým životom a navzdory nociam, ktoré sme spoločne prežili vo vášnivých objatiach viem, že teraz sedíš pri rodinnom kozube so ženou, ktorá ti porodí deti.

Avšak...

Znovu som do nosa nasal chladný vzduch...

Nemenil by som s tebou ani za nič na svete. A teraz to viem – že som ťa nenasledoval z lásky k tebe....ale zo zúfalej, samostatnej túžby po tomto živote...