So, 16/05/2015 - 23:03
21

„Milujem ťa,“povedal do ticha a ja kretén som mu doteraz nadával. Nastalo ďalšie ticho. „Čo ty nato?“spýtal sa ma. Preto sa tak prihlúplo usmieval celý čas.
„Robíš si zo mňa srandu?“zamračil som sa na neho.
„Nie, čakal si snáď niečo iné?“ spýtal sa trochu sklamane.
„Asi som myslel na nejakú druhú bývalú alebo tak,“priznal som sa.
„Ja si myslím, že toto je lepšia správa.“
„To je, ale nemusel si z toho robiť slona. Radšej by si ma mal varovať keď sa chystáš vypustiť nejakú hlúposť s tak vážnou tvárou,“drmolil som z prázdnej hlavy. Čo s tým mám asi tak urobiť? Aj ja ťa milujem. Veľmi,veľmi moc.
„Budem ťa varovať,“prikývol mi. Zostal na päť sekúnd ticho. „Jordan, varujem ťa,“pomlčal, „milujem ťa,“dokončil a usmieval sa pri tom ako blázon. Bože! Odvrátil som od neho tvár aby mi do nej nevidel. „Počul si ma, že?“natiahol a pozrel sa ku mne. Videl som ho v odraze okna. Nepozrel som sa. „Milujem ťa, milujem ťa...“prudko som sa otočil a pritlačil mu moju dlaň na ústa.
„Prestaň,“požiadal som ho. Myslel som si, že vyskočím s kože, umriem na zástavu srdca, nebudem sa môcť nadýchnuť alebo sa rozplačem. Je ľahšie plakať od smútku ako od šťastia, ale rozhodne by mal niekto zažiť tú to chvíľu. Je to prudšie a intenzívnejšie. Triasli sa mi ruky a ihneď som mu ju stiahol z úst. Zhlboka som sa nadýchol, ale aj tak to neprešlo. Bolo to silnejšie ako rozum.
„Milujem ťa, tiež,“ vyslovil som v tom momente, čo som cítil aj ja. Silnejšie ako čokoľvek, čo som doteraz zažil je povedať, že niekoho milujem. A ja ho milujem. V tom momente som pochopil prečo to opakoval niekoľko krát, zrazu bolo ťažšie nepovedať to ako priznať sa. Auto spomalilo a my sme zastali na krajnici pri spáde na ceste. Vyradil rýchlosť.
„Aký je dnes deň?“spýtal sa ma.
„Čo?“nechápal som. Prehľadal si vačky na saku a potom na nohaviciach aby si našiel telefón.
„Musím si to zapísať aby som nezabudol, keď si mi to prvý krát povedal ,“poznamenal.
„Veľmi vtipné,“odvrátil som od neho nahnevane pohľad. Položil si mobil medzi nás.
„Jordan, čo všetko nás stálo prísť až do tohto momentu?“spýtal sa ma.
„Ja..“snažil som sa utriediť si fakty aby som povedal niečo rozumné. Nestihol som sa vyšvihnúť vo svojej bystrosti lebo jeho tvár sa zmenila zo stotiny sekundy. Môj mozog pracoval rýchlo a ja som vyčítal v jeho očiach, že vidí niečo hrozného. Prudko ma strhol k sebe a zatlačil ma až takmer na podlahu auta. V tom momente sa stalo obrovské množstvo vecí: Ozvala sa obrovská rana a ja som vedel, že to môže byť to posledné čo budem vnímať. Naše auto sa prudko pohlo a potom sa začalo hýbať nekontrolovateľne dolu zrázom. Nič som nevidel ale všetko sa dielo tak rýchlo, že mi čas prišiel príliš pomalý. Nikdy to neskončilo, auto sa stále s nami točilo, odvážil som sa otvoriť oči a zistil som, že ma mozog oklamal. Sedel som na sedadle, chvíľu som sa ešte točil a potom som sa prebudil do katastrofy. Prach s nášho pádu ešte stále okolo nás usadal.
„Mathew,“otočil som sa k nemu. Čo sa práve stalo? Poobzeral som sa okolo seba. Niekto nás zhodil z cesty! Otočil som aby som videl na vrch cesty. Naše auto ešte stále niekto pozoruje. Pokúsili sa nás zabiť! Pohli sa dole za nami.
„Mathew,“natiahol som sa k nemu ale pás ma stiahol na sedadlo. Rýchlo som sa odpásal a snažil sa dočiahnuť na jeho tvár. Krvácal. Svet sa krútil. „MATHEW!“zavolal som na neho hlasnejšie. Čo mám robiť? Krvácal. Zachránil mi život. Musím zavolať pomoc. Rýchlo som sa pozrel k mužom, ktorý stále postupovali k nám. Viem, že sa im nevyhnem. Musím zavolať záchranku. Mathew je zranený. Musím niečo urobiť. Ihneď som sa snažil nájsť jeho mobil. Medzi roztriešteným sklom a našimi vecami, ktoré boli zrazu všade som ho nedokázal nájsť. Začínam naozaj panikáriť. Nedokážem sa zhlboka nadýchnuť. Pokojne, musím sa upokojiť! Otočil som sa ubolený dozadu. Bol tam, ležal na zemi. Vytočil som záchranku. Hovor mi zdvihli takmer okamžite. Nesústredene som nedokázal nič robiť poriadne. Mathew potrebuje pomoc, tí muži sú stále bližšie a bližšie. Auto je rozmlátené.
„Záchranná služba ako vám môžeme pomôcť?“ozvala sa milo žena. S jej hlasom prišiel aj prvotný pocit pokoja.
„Vytlačili nás z cesty a..“začal mi dochádzať kyslík, ...a môj priateľ je zranený,“snažil som sa ďalej. Muži skrátili vzdialenosť medzi nami na sto metrov. Musím sa sústrediť.
„Aké je vaše meno a kde ste mali nehodu, pošleme vám záchranku,“hovorila na mňa pomaly a pokojne. Nech už pošlú niekoho alebo nie, tí dvaja sa k nám dostanú v každom prípade. Snažil som sa otvoriť dvere. Nadiktoval som jej čo najbližšie informácie aj keď som si nebol na sto percent istý. Požiadala ma o komunikáciu, ale ja už som jej dovtedy zložil. Nezostávalo veľa času. Chceli nás chytiť alebo uistiť sa, že ich problém je vyriešený. Nedokázal som svoju stranu otvoriť, zámok na dverách bol vážne poškodený. Skontroloval som Mathewa, dýchal, plytko, ale dýchal. Prešiel som dozadu a vyšiel som zadnými dverami. Ihneď ma uvideli. Nevládzem, no nesmiem sa vzdať, ak to urobím pravdepodobne ho zabijú. Pridržal som sa boku auta a prešiel na jeho stranu. Opatrne som otvoril dvere odopol mu pás a pridržal ho keď začal vypadávať von. Bol ťažký a nedokázal som zabrániť tomu aby sme sa obaja nesklátili na pole alebo pasienke, či kde sme to skončili. Vytiahol som sa z pod neho. Pozrel som pod auto aby som videl ako blízko sa už dostali. Dosť blízko. Otočil som sa k Mathewovi, prečo si to urobil?! Mal porezanú tvár od rozbitého skla a rozbitú hlavu. Potreboval som zistiť viac ale nemohol som, nedali mi šancu. Zjavili sa na oboch mojich stranách. Pohybovali sa pomaly. Ignoroval som ich a venoval sa Mathewovi. Musím mu obviazať rany. Musím mu pomôcť.
„Vzdaj sa,“prikázal mi jeden z nich. Mathew je v bezvedomí pretože sa ma pokúsil ochrániť, ale to je moja práca! Utrel som mu rukávom čerstvú krv z tváre. „Počuješ!“zreval. Pokúsili sa ho zabiť! Zbabelo a bez zašpinenia rúk!
Zvrtol som k nemu s jasným úmyslom, že ho zabijem.
„Ty bastard!“všetko vo mne vrelo. Pokúsil sa ho zabiť! JEHO! Ublížili mu! Zamrzol v pohybe. Prudko som dýchal. „Zabijem vás ak sa priblížite, čo i len o centimeter,“vysvetlil som im svoje pravidlá hry, ale oni ma nechceli brať vážne. Usmievali sa. Boli dvaja na jedného, mysleli si akú majú výhodu. Otočil som sa Mathewovi chrbátom aby som videl na oboch. „Nedostanete ho,“varoval som ich. Poslali si vzdušnú správu.
„O tom nerozhodneš,“ozval sa prvý krát chlap zo zadnej časti auta, „za chvíľu budeš mŕtvy aj tak,“dokončil.
„Čo chcete?“
„Musíte zomrieť, obaja,“odpovedal mi na otázku. Vyprovokovali sme Crystal až takémuto činu? Mala to byť snáď nehoda? Podlomili sa mi nohy. Bolo naozaj ťažké udržať s nimi kontakt. Zareagovali a pohli sa ku mne. Mám pocit, že môj stav sa mení zo sekundu na sekundu. Musel som sa postaviť z veľkým množstvom sily. Smiali sa mi.
„Chceš sa snáď biť? Pozri sa na seba,“dvihol ku mne ruky. Bol som im pre smiech. Zabojoval som o kyslík a postavil sa im. Úsmevy z ich tvári zmizli. „Zabi ho,“rozkázal mu chlapík z prednej časti. Nezaváhal. Vystúpil proti mne silou. V obrane som sa vykryl. Slabo, ale stačilo to natoľko aby nezasiahol nijaké z mojich orgánov. Naštvalo ho to. Bojoval zo zraneným tínedžerskom, ktorý ho bez problémov odbil. Je jasné, že ho to naštvalo. Kopol ma do nohy, padol som na jedno koleno a znova blokoval jeho ranu do tváre. Udrel som sa vlastnou rukou lebo som neustál jeho tvrdosť nárazu. Potešilo ho to, tak som mu to vrátil úderom do slabín. Býk v ňom sa prebral a udrel ma do tváre tento krát som dopadol na zem. Jeho partner sa nehral na pozorovateľa a kým mňa zabával jeho kamarát on sa vybral za Mathewom. Otočil som sa na brucho a lakťom ho udrel zo zadu do kelona. Podlomila sa mu noha. Rýchlo som mu ju zovrel okolo členku a potiahol k sebe. Jeho partner mi pomohol lebo ma posunul od neho. Zhodil som ho k zemi.
„Nedokážeš zabiť decko?!“zreval. Zasmial som sa im. Bolel ma každý sval, ale oni sú vážne kreténi ak si myslia, že im to uľahčím. Parkrát som sa nadýchol a počkal kým sa ma pokúsi dostať na zemi. Natiahol sa a ja som ho kopol do tváre. Zaklial.
„Zabite ma! Dotoho!“ Už je mi jasné, že si nezobrali zbrane. Má to vyzerať ako nehoda, ak dostanem guľku to temena, rozhodne to tak vyzerať nebude. „Ste na smiech,“vyslovil som znechutene zo zeme. Nevzdám sa, nedám im tú možnosť. Nestíham na dvoch a skoro mi uniklo ako sa natiahol jeden z nich k Mathewovi. Chcel ho kopnúť. Pregúlil som sa a prekryl ho vo chvíli keď sa o to pokúsil. Dostal som silnú ranu do chrbáta a ak som doteraz dýchal, práve teraz mi odoprel všetky moje možnosti. Nemôcť dýchať bol panický pocit. Blížila sa sanitka. Obaja útočníci zareagovali. Buď budú konať rýchlo alebo ujdu než ich tu uvidia. Prehodili medzi sebou krátky pohľad. Vybrali si druhú variantu a ja som si mohol vydýchnuť. Teda, nemohol. Prestal som sa tlačiť na Mathewa a úplne ho uvoľnil. Začali ma bolieť pľúca, možno. Mohlo to byť aj srdce. Sanitka prichádzala z druhej strany cez poľnú cestu. Možno to nieje prvý krát, čo sa tu stala nehoda. Zastavili v dostatočnom odstupe. Čas sa rozbehol prudko dopredu. Jeden zo zdravotníkov sa ma pýtal klasické otázky: Kto som? Koľko mám rokov? Bolesti? Čo sa stalo? Niekoľko krát som odmietol jeho pomoc. Musia ošetriť Mathewa to on je tu ten v bezvedomí a zranený. Všetci čo nám prišli na pomoc si prehadzovali medzi sebou tie ich chytré názvy a ja som nerozumel ani hovno. Sústredil som sa na každý pohyb záchranára, ktorý ošetroval Mathewa. Prišiel mi až podozrivý. Vyškriabal som sa na nohy a ušiel tomu môjmu kým si niečo vyberal z tašky.
„Musíte sedieť,“ zavolal na mňa. Posadil som sa pri Mathewa. Vystrašil som ošetrujúceho.
„Musíte sa nechať vyšetriť,“rozkázal mi. Samé: musíte!
„Potrebujem vedieť, že je v poriadku,“zamietol som. Zostal som vytrvalo ako pes pri svojom pánovi. Odmietol som každý pokus o odvrátenie mojej pozornosti. Mathewa začali pripravovať na odvoz. Hovorili niečo o otrase mozgu.
Postavil som sa zarovno nimi a nedokázal som zostať na nohách. Zdravotník ma zachytil, ale ja som ho odmietol ako najväčší hrdina. Správam sa ako paranoidný blázon. Dovolili mi cestovať celý čas pri ňom ak si nechám vyčistiť rany na tvári. Nemal som o nich najmenšie tušenie. Kým sme došli do nemocnice ošetrili mi aj poškriabané ruky. V tom momente keď otvorili na sanitke zadné dvere nás mali rozdeliť. Nemohol som to dopustiť. Ak to povolím môžu ho nájsť a dokončiť ich dielo. Nemôžem predsa predpokladať, čo sa stane. Nesmiem ho opustiť. Musím ho ochrániť. Nech to stojí, čo chce. Odviedli ho na jedno z poschodí chirurgie. Došiel som tam na hranici svojich síl. Musel som sa posadiť. Pribehla ku mne sestrička.
„Zavolám doktora,“oznámila mi energeticky. Zachytil som ju za ruku než sa stihla konať podľa seba.
„Nie, som v poriadku,“odmietol som jej pomoc. Som unavený. Bola to moja chyba. Riskoval som jeho život lebo som bol sebecký. Zachránil ma. Nemal to robiť. Ja nie som tak dôležitý. Mám strach, že bez neho nedokážem žiť.
„Musíte byť vyšetrený,“zápasila somnou. Stačia mi antibiotiká a Mathew. Pokýval som hlavou. Na viac som sa nezmohol. Nemôžem odísť. Kým nebude v bezpečí.
„Zavolajte, prosím Vás, na hlavnú policajnú stanicu pre vraždy a organizovaný zločin. Vyžiadajte si Ryana Searyho. Povedzte mu,“došiel mi kyslík a dýchanie ma začalo riadne bolieť, „že jeho brat mal nehodu,“požiadal som ju a ona chápavo prikyvovala. Jeho brat ma zabije, tým som si istý. Ľahol som si na nohy. To mi trochu pomohlo od bolesti. Bol som rozhodnutý zostať. Bol som si vedomý, že som pár krát stratil vedomie a aj toho, že keď toto skončí nebudem mať silu ani žiť. Nedokážem však odísť a nechať ho tu samého. Tá istá sestrička prišla ešte zopár krát. Oznámila mi, že jeho brat je na ceste. Zostával som pri vedomí iba aby som vytrval. Nič iné ma nedržalo v pozore. Doniesla mi vodu, ale ja som do seba nedokázal nič dostať. Trvá to večnosť a ja nedokážem odolávať vlastnému telu. Po nejakom čase, ktorý sa mi zlieval vbehol na poschodie Ryan. Konečne!
„Čo sa stalo?“
Automaticky som sa chcel postaviť a skúsiť mu vysvetliť, čo sa stalo ,ale tá možnosť neprichádzala do úvahy. Nedokázal by som to.
„Je mi to tak ľúto,“vydýchol som vo chvíli keď vošiel aj Christián. Postavil sa k Ryanovi ako jeho oporný bod.
„Tie hlúposti si nechaj. Žiadal som ťa o jednu vec!“postavil sa nadomňa a Christián potichu zaprosil, „teraz nie.“odbil ho naštvane. Ja viem, mrzí ma to. Sklopil som pred ním zrak a to ho naštvalo ešte viac. „Si k ničomu.“ Zovrel ma za tričko a postavil na nohy. Oprel ma o stenu. „Pozeraj sa na mňa,“rozkázal mi.
„Ryan,“vydýchol šokovane Christián, ktorý sa ihneď snažil zasiahnuť.
„Čo bolo na tom také ťažké?“spýtal sa ma.
„Mrzí ma to, nedokázal som nič urobiť,“vysvetľoval som zakríknuto. Zovrel sánku a hodil ma o stenu. Ďalšia rana do chrbáta ma zabolela ešte viac, ale bolo to zaslúžene. Jeho brat mohol kvôli mne zomrieť.
„Pane!“vbehla medzi nás sestrička, „prosím, žiadne bitky v nemocnici,“snažila sa ho odomňa dostať.
„To...je v po..OK,“vyslovil som na časti niekoľkokrát a zmenil stavbu vety aby som nemusel používať toľko drahého kyslíka.
„Ubližujete mu,“nedala sa odradiť a stále odťahovala Ryana. Ak by to pomohlo nechal by som sa ním zabiť aby som mohol všetko vrátiť späť.
„Zabijem ho a on vie, že si to zaslúži,“odpovedal jej.
„Ryan, prosím ťa, poslúchni ju,“zapojil sa aj Christián.
„Určite ide len o nejaké nedorozumenie,“zapojila veškerú svoju moc, „ten chlapec tu sedí už od vtedy, čo je ten muž na sále. Dokonca odmietol odísť a nechať sa vyšetriť. Potrebuje pomoc, nie bitku,“nariekala ako by som bol jej synom. Zachytil som Christiánov vyjavený pohľad a Ryan pri jej slovách trochu povolil zovretie, kvôli čomu som sa spustil o niečo nižšie po stene.
„Bože, Jordan,“zašepkal Christián a ihneď mi pomáhal na nohy. Bolo to márne. „Si zranený? Prečo si sa nedal vyšetriť?“ihneď sa ma pýtal na milión otázok.
„Priveďte doktora, prosím vás,“prikázal sestričke Ryan.
„Odmieta,“posťažovala sa.
„Verte mi, že tentokrát neodmietne,“presvedčil ju prudko. Tá sa ihneď zvrtla a rozbehla sa preč. Ryanov pohľad sa vrátil ku mne. Christián ma neudržal a ja som sa dostal znova na dlážku.
„Povedz mi, čo sa stalo,“rozkázal mi s väčšou zhovievavosťou. Rozlúčil som sa s vedomím, že to dokážem všetko povedať. Príliš veľa slov.
„Auto...nás zho-dilo... z ces-ty,“vykoktal som sa.
„Kto to bol?“pýtal sa ma. Ja neviem, naozaj neviem. Môžem iba typovať.
„Crys-,“došiel mi kyslík a rozkašľal som sa. Musel som v dýchnuť vetvičky ihličia inak to nedokážem vysvetliť.
„Nepočká to?“osopil sa na neho Christián. Ryan sa stiahol. „Môžeš dýchať?“zaujímal sa Christián milo. Isteže nemôžem. Bolí to ako sviňa. Sestrička sa vracala s doktorom po boku. Ihneď si urobil priestor.
„Čo sa stalo?“otočil sa obviňujúco na oboch. Zdvihol som k doktorovi ruku a snažil sa mu znakovou rečou povedať, že to nieje ich chyba. Pochybujem, že toto je následok nehody a úderu do steny. „Pomôžte mi,“rozkázal im a nechal to radšej tak.
„Máte bolesti keď sa snažíte nadýchnuť?“vypytoval sa. Prikývol som.
„Dostali ste silný úder do hrude? Je možné, že ste mali na pár minút vybitý dych.“ Prikývol som. Snažili sa ma odniesť a ja som sa im vzoprel. Kým Mathew nevyjde tými dverami, nemôžem odísť!
„Ak chceš niečo dokazovať, nerob to, inak ťa zastrelím a potom budeme všetci spokojný,“zdrapil ma zo zeme a dostal ma na vozík. Odvrátil odomňa zrak. Pochopil som, že teraz tam už nepatrím. Má tam brata. Obaja ma ešte pomohli doviesť na ošetrenie. Hneď ako som sa dotkol postele, doktor mi vyhrnul tričko. „Zdá sa, že ide o zlomené alebo prasknuté rebrá,“oznámil nám všetkým. Dočerta s tým. „Nezdá sa, že by rebrá poškodili pľúca,“ohmatal mi rebrá a ja som mu odchádzal pod prstami. Vážne to bolí! Ten kretén si to neuvedomuje keď na ne tak tlačí? „Počítajte do dvoch sekúnd a potom vydýchnite,“prikázal mi. Poslúchol som a on sa začal venovať ďalším mojim zraneniam. To však neriešilo môj centrálny problém, v ďaka tomu som len dokázal vnímať. Ryan niečo pošepkal Christiánovi a ten mlčky prikývol. Pozrel sa ku mne a rozlúčil sa s ním. Christián zostal stáť za doktorovým chrbátom. Ryan mlčky odišiel.
„Bude v poriadku?“spýtal sa ho nervózne. Doktor si nad jeho poznámkou vzdychol. To je celkom vtipné vzhľadom k tomu, že som stále tu.
„Bude žiť, má veľa pomliaždenín, obávam sa, že okrem rebier môže byť zlomená aj kosť na ruke. Zvýšená teplota a tmavšie dúhovky, plytké dýchanie, obávam sa, že je tu ešte niečo závažnejšie než zlomeniny,“skonštatoval v obavách. Jeho diagnostika nebola až tak mimo misu. Videl som na Christiánovej tvári ako sa ho už pýta: Čo je to vážnejšie? Srdce mi vynechalo niekoľko úderov v rade a ja som v dýchaní mohol začať odznova. Doktor sa ku mne ihneď otočil. Zodvihol sa a podišiel k svojej skrinke z liekmi.
„Užívate nejaké lieky alebo ste na nejaké zložky alergický?“ Chcel mi pomôcť a niečo z toho čo mal pred sebou mi pichnúť aby mi odľahčil. Tušil som však, že moja odpoveď to zmení.
„Áno, lieky,“vyslovil som. Konečne som mal späť hlas. Vrátil sa ku mne pohľadom.
„Aký typ liekov to je?“zaujímal sa. Keby som si tak pamätal, čo je to za Tefal?
„Antibiotiká, niečo ako C-cefal,“mrmlal som.
„Cefalosporin,“vyblafol ako pri súťaži. Zostal prekvapene stáť. „Mali ste alebo máte nejakú vážnu chorobu?“spýtal sa rovnakým prekvapením. Christián začal reagovať rovnakým štýlom.
„Si chorý?“spýtal sa ma. Ach, bože! Privrel som oči. To bude boj. Je márne poslať Christiána preč a tváriť sa, že nič nedeje.
„Endokarditída,“odpovedal som im obom, ale tentokrát bolo zaujímave pozerať ako sa obom zmenila reakcia. Doktor pochopil, pričom Christián nebol stále v obraze.
„Čo je to?“spýtal sa doktora. Ten si zložil ruku z tváre. Bolo jasné, že nadomnou premýšľal. Bude ťažké pracovať s pacientom ako som ja. „Pán, doktor,“dobíjal sa k dôležitosti, Christián. Zjavne má veľa otázok.
„Je to zápal na srdci. V mojom prípade chlopňa,“odpovedal som mu pokojne na jeho otázky.
„Vie o tom Mathew?“prepadol ma okamžite. Chytrá otázka.
„Nie,“privrel som oči, „chcem mu to povedať sám. Tak si to prosím nechaj pre seba,“požiadal som ho.
Videl som, že mu to nieje po vôli ale nemá na výber. Stiahol sa viac k dverám. Je to ťažké.
„Ako dlho podstupujete liečbu a kto je váš lekár?“naklonil sa nadomňa. Zobral si stetoskop a priložil mi ho na hruď. „Hlboký nádych a výdych,“prikázal mi.
„Dva dni, včera aj dnes som však vynechal antibiotiká. Davidov z hlavnej nemocnice svätej Anny,“odpovedal som mu na predošlú otázku. Pokýval nadomnou hlavou.
„Zanedbávate svoj zdravotný stav. Šelesť na vašom srdci je zreteľná. Zavolám vašemu doktorovi. Musíte sa vrátiť k svojej liečbe a to okamžite,“povedal mi dôrazne. Ja to viem. Prikývol som. Znova sa mi otočil, ospravednil sa a odišiel z miestnosti.
„Prečo si nič nepovedal?“odvážil sa ku mne Christián.
„Dúfam, že mi nechceš dávať lekcie, nemám na to dosť sily.“ Nervózne sa prešiel po miestnosti. Myslím, že to berie dosť zle. Nechce klamať, to je jasné.
„Berieš to moc osobne,“povedal som mu keď sa nám stretli oči.
„Osobne? Požiadal si ma aby som pred oboma bratmi mlčal o niečom takom,“nahneval sa. Áno, namal som právo ho o to žiadať.
„Ver mi, že ma mrzí do akej pozície som ťa postavil,“ospravedlnil som sa. „Pravdou je, že som mu to nepovedal aby ma nebral ako chorého. Nechal by ma za sebou a nepotreboval by ma. Bál som sa mu to povedať aj preto, že keby som to povedal nahlas. Musel by som priznať, že je to vážne.“ Prestúpil z nohy na nohu.
„Nemyslím, že by sa zachoval tak chladne,“posmelil ma.
„Ryan ho musí ochrániť, sľúb mi, že sa postaráte o jeho bezpečnosť,“požiadal som ho.
„A ty? Budeš v poriadku?“spýtal sa ma.
„Isteže je to skoro ako chrípka,“ubezpečil som ho. Lekár sa vrátil a medzi nami znova vznikla priepasť. Spojenec mi však zostal. Potom som mu nemal čas sa s ním porozprávať. Išiel som na rengén, dostal antibiotiká a ani som sa nedozvedel, čo je s Mathewom. Po kontrole mojich snímok sa rozhodli, že je pre mňa bezpečné cestovať. Zlomené rebro, dve puknuté a tak isto aj kosť na ruke, slabý otras mozgu. Nebolo to zlé. Nadopovaný po okraj svojich síl si ani nepamätám cestu, či príjazd. Pamätám si iba úlomok z toho ako som prosil otca aby o tomto pomlčal. Zúril, ale nezdalo sa, že by namietal. Okrem toho som bol mimo celý čas. Zobudil som sa na druhý deň možno tretí. Proti tomto som akosi nemohol bojovať. Na ruke som mal dlahu a jasne som si uvedomoval obväz na hrudi. Po krátkej dobe prebúdzania som si uvedomoval, že Christián sedí pri mojej posteli.
„Ahoj,“usmial sa milo. Je dobrý pocit vidieť nejakú milú tvár. „Tvoj otec už odišiel,“oznámil mi keď som sa pokúsil posadiť.
„Čo Mathew?“
„Má zlomenú nohu a museli mu spevniť kosť lebo sa na jednom mieste zlomila viackrát, ale nebude mať problém pri chôdzi a dnes ho previezli, na jeho žiadosť, do tejto nemocnice,“informoval ma.
„Vie..“
„Nevie nič,“prerušil ma, „to však neznamená, že by to nemal vedieť, doktor hovoril, že sa to zhoršilo.“
„Čakal som to,“natiahol som sa po vodu a Christiá mi ju u podával.
„Mathew, zúril, keď som mu povedal, že si odišiel z nemocnice,“začal. Musel klamať iba vďaka mne.
„Vysvetlím mu to sám,“ukľudnil som ho. Musím ísť za ním. Z veškerej sily, čo som načerpal som sa začal zviechať z postele.
„Nie je až taký dobrý nápad niekam chodiť, hlavne nie..“ Prerušil som ho: „V mojom stave?“dokončil som otrávene. Prikývol. Neuveriteľné. Zošuchtal som sa z postele a obliekol si nejaké oblečenie, čo mi nechal v skrini otec. Nebol rád, ale rovnako tak vedel, že sa nemusí snažiť zastaviť ma. Je to marné. Zachytil ma okolo boku a pomohol mi k dverám.
„Nerobím to rád,“povedal mi pravdivo, „robíš veľkú hlúposť.“
„Ja viem.“ Ťahal ma po chodbe. Boli sme celkom vtipná dvojka. Dokázali sme sa dostať až na jeho oddelenie. Pred jednými z dverí stáli dvaja policajti.
„Ryan, sa rozhodol, že kým tu bude, či sa mu to páči alebo nie, bude pod dohľadom,“vysvetlil mi situáciu a ja som mlčky súhlasil z jeho rozhodnutím. Keď sa nás pokúsili zbaviť tak špinavo, pochybujem, že by im nemocnica bránila dokončiť ich úlohu. Odtiahol som sa od Christiána a išiel po svojich. Pridržiaval som sa steny iba ak to bolo výslovne nutné. Christiána pustili ako by patril k ním a ja som si prešiel menšou kontrolou. Začal som byť nervózny hlavne pre to, že som nevedel čo môžem čakať. Okrem toho musím vyzerať hrozne. Vzhľadom k tomu ako sa cítim by to mala byť priamo úmerné. Nechal ma vojsť prvého. Mathew sedel na posteli a zdalo sa, že sme vošli dnu uprostred ďalšej bratskej hádky. Ako náhle ich oči zamierili na nás hádka skončila s Ryanovými slovami: „Vidíš, hovoril som ti, že sa dokáže o seba postarať.“ Naschvál som sa nepozrel Mathowi do očí. Christián sa za mňa postavil a cítil som ako mi priložil ruku na chrbát. Strácal som snáď stabilitu?
„Pôjdeme?“ spýtal sa k Ryanovi. Zjavne mi kupoval čas osamote. Ten ma prešiel pohľadom.
„Nebudem však ďaleko,“adresoval to jeho bratovi ale v skutočnosti to bolo varovanie pre mňa. To je fér. Keď prechádzal okolo obtrel sa mi o rameno. Nič nepovedal. Obom nám bolo všetko jasné. Zostali sme tu sami a podla stavu v jeho izbe bolo jasné, že pracuje. „Dva dni,“ozval sa zrazu. Pozrel som sa k nemu. Bol som dva dni mimo? Vlastne predvčerom bola ta nehoda a to znamená, že včera som bol celý deň mimo. Mal nohu v sadre a miesto kde mal rozbitú tvár bolo prelepené. „DVA PREKLIATE DNI, JORDAN!“zreval pomaly a hlasnejšie. Stŕpol som a sklopil som oči. „Kde si bol?“ukľudnil svoj hlas. Neuverí, keď mu poviem, že som tu bol celú dobu, len v bezvedomí.
„Mrzí ma to,“odpovedal som mu namiesto toho.
„Teba to mrzí, robíš si žarty?!“zamračil sa. Chápem, že je naštvaný. Prešiel som k nemu iba toľko na koľko som našiel odvahu. „Snažil som sa ťa nájsť, ale ani tvoj otec mi nepovedal kde si. Tak mi povedz kde si bol CELÉ DVA DNI,“zvýšil hlas.
„Som rád, že si v poriadku, mal som hrozný strach,“vyslovil som od veci. Mlčal, ale stále sa poriadne hneval. „Nemohol som ťa ochrániť a sklamal som ťa,“hovoril som ďalej kým mlčal.
„Preto si sa skrýval? Nechceš mi konečne povedať kde si bol?“
„Milujem ťa.“
„To sem teraz nepleť,“postavil sa predomňa. „Mám obavy, že si z tohto robíš iba žarty,“vyslovil sklamane. Bolí to vidieť sa v jeho očiach v takomto svetle. „Keď som sa prebudil nič mi nepovedali iba, že si už odišiel,“posťažoval sa. Nemohol som sa ubrániť tomu aby som nereval ako decko. Ublížil som mu svojimi klamstvami a nezodpovednosťou. Nikdy som tam nemal ísť. Nikdy by mu neublížili. Znova mi došiel kyslík. Musel som sa oprieť aspoň na chvíľu. Rozhodne je to chyba môjho srdca. Neviem či lieky, ktorými ma dopujú vlastne vôbec začali fungovať.
„Plačeš?“vyslovil s pohŕdaním, „nemyslíš, že to je skôr moja úloha?“spýtal sa ma nahnevane. „Si až tak arogantný?“ prešiel ma pohľadom. Prišla na mňa ukrutná zima a bezmocnosť. Izba sa zatočila. Musel som sa oprieť. Reagoval rýchlo a postavil sa ku mne aby ma zachytil. „Jordan,“zazmetkoval. Po prvý krát cítim ako to bolí. Práve som okúsil aký je rozdiel medzi psychickou a fyzickou bolesťou srdca a ani jedna sa mi nepáči. Zachytil som si rebrá, dúfajúc, že mi to pomôže.
„Čo sa deje?“spýtal sa ma. Pomohol mi posadiť sa. „Čo môžem urobiť?“ Nič. Nemôže urobiť nič, musí to prestať. Snažil som sa prísť na to ako moje srdce oklamať. Vždy to prešlo po pár sekundách. Zachytil som jeho zmetený pohľad keď som sa nedokázal udržať ani v sede. „Bože,“zaspätkoval. Natiahol sa po vypínač na stene a privolal lekársku pomoc. „Povedz mi niečo,“nadvihol ma znova do priameho sedu, ale takto ma dusil. „Jordan!“požiadal ma. Nemôžem. Vážne nemôžem. Je to silnejšie ako ja. Keby som mohol, ujdem aby si ma nemusel takto vidieť. Trpím jeho pohľad v ktorom ma jasne napísané, že ho to vydesilo k smrti, ale čím dlhšie sa to deje, tým som vydesenejší aj ja. Lekári si sem prebili cestu aj cez ochranku.
„On zrazu zbledol a ,“ začal vysvetľovať. Pridržiaval som si ruku na hrudi. Lekár prešiel z mojej ľavej ruky na náramok s označením oddelenia pacienta.
„Ustúpte,“odohnal ho odomňa, „Čo robí vo vašej izbe kardiopacient?“spýtal sa ho obviňujúco doktor. Otočil sa bez odpovede na sestričku, „zavolajte na ich oddelenie, že tu majú pacienta, ktorému zlyháva srdce.“ Tá konala okamžite.

4.978945
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 95)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 4
Yuno si vesele vykračovala s úsměvem na tváři, zatímco já nesl dvě plné tašky...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 16
Dlouhý modrý blesk roztříštil noční oblohu na tisíce kousků. Provazce vody se...
Hodnocení:
4.6/5
- Komentářů: 6
„Jsi si tím jistý, Oki?“ Zeptala se mě Rin „Pokud to není on, bude to pěkná...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 8
„Tohle je naprosté šílenství!“ sykne Anita, potupně se krčící za křovím....