Ne, 15/03/2015 - 10:50
19

Prudko sa vzoprel a odtiahol sa iba natoľko koľko som mu svojou silou v rukách dovolil. Zaklonil hlavu a tým dosiahol väčší priestor. Sebavedome som ho pustil. Presne ako som si myslel. Nenávidím ho a aj napriek tomu ma vzrušuje. Možno to bude nakoniec tým, že je jediný komu sa podarilo ma dostať tam kde chcel. Skrotiť si ma ako šelmu. No napriek tomu ani tá nikdy nebude poslúchať svojho pána do smrti. Bod pre mňa Seary!
Zhlboka sa nadýchol. Prehodil si kravatu cez hlavu a nechal mi ju omotanú okolo rúk.
„O čo konkrétne si sa pokúšal?“spýtal sa pokojne.
„Zničím ťa, vieš. Stihnem ťa.“pozeral ma pevným pohľadom a potom sa usmial akoby som práve povedal niečo nanajvýš roztomilé.
„Ach ták.“ potiahol pobavene. „ V tom prípade....“pevne mi zovrel v rukách tvár a pritlačil ma k stolu. Pritiahol sa svojimi ústami a mne sa zastavil dych. Na sekundu kým zastavil niekoľko milimetrov od mojich úst som si pomyslel, že to neurobí. Mýlil som sa. Prudko spojil naše pery a špičkou jazyka mi ich oblizol. Srdce mi prudko vrazilo do hrude a ja som sa nadýchol ústami. Chyba! Vnoril sa mi do úst a plienil ich. Uvoľnil som si ruky z kravaty a zovrel ho za plecia, nohu mu vložil medzi jeho. Prudko som ním trhol a nohou mu podkopol tú jeho, na ktorej zostávala váha, keď som ním mykol. Stratil rovnováhu. Opustil moje ústa a zachytil sa stola aby nepadol na zem. Chytal som kyslík a cítil jeho chuť v mojich ústach. Zasmial sa.
„Ak chceš niekoho bozkávať. Rob to aspoň poriadne.“poradil mi. Vzpriamil sa. Postavil sa znova pred mňa do môjho priestoru. Nevedel som čo mám čakať. „Dotoho a znič ma. Ale nečakaj, že ti to uľahčím.“prehrabol mi prstami vlasy. Pozoroval môj tranz. Nečakal som, že by ma.... „Asi by si mal ísť domov. Určite sa tvoj otec o teba už bojí.“dodal ako pre dieťa. Udrel som ho po ruke a zhodil ju z mojich vlasov.
„Nemaj ma za úbohé dieťa!“
„O-ho-ho. Tak roztomilá reakcia.“naznačil rukami, že ma štípe do líc.
„Uvedomuješ si, že ti môžem ublížiť, že?“pripomenul som mu a on sa na sekundu zatváril vážne, nakoniec sa však znova rozžiaril.
„Keď sa takto rozčuľuješ si ešte roztomilejší, Jordan.“
„Jordy!“
„Jordy.“zopakoval vážnym hlasom. Nenechám to len tak. Pozorovali sme sa očami, jeden druhému sme dávali najavo čo si myslíme. To ticho a pokoj ma rozrušovalo. Rovnako tak som lepšie rozpoznával aký to bol pocit mať jeho jazyk v ústach a na moje prekvapenie to bolo dobré až dosť. Spravím to znova. Cukol som pohľadom a prehral túto očnú súťaž. Ten moment keď som si plne uvedomil, že to urobím ešte raz, dostal som strach. Príšerný. Zovrel som jeho košeľu aby som ho prinútil sa priblížiť ale nemusel som to urobiť, vedel čo chcem spraviť. Preniesol som váhu na kraj stola, naklonil hlavu a nechal ma ochutnať jeho mäkké pery. Posunul sa bližšie do môjho priestoru a ja som sa musel nahnúť nad stôl o niečo málo. Položil si dlane vedľa mňa a tentokrát si on vložil nohu medzi moje. Získaval nadomnou moc. Zložil som mu ruku z košele a zovrel mu sánku, vyšiel voči mne prudšie svojim jazykom. Poučil som sa a nadýchol sa nosom. Znova sa o niečo priblížil, pomaly som klesal na jeho stôl. Malo by to byť tak, že sa mi nepáči kam to vedie. Ale mne to prišlo skôr naopak. Páčilo sa mi kam to vedie. Hodne. Uvoľnil som si nohy a on sa obtrel o môj rozkrok. Udržal som vzdych. Bol to až omračujúco návykový pocit. Povolil som jeho nohe byť ešte bližšie. Ležal som takmer na lopatkách. Vsal som mu jazyk a zazvonil telefón. Otvoril som oči a videl kde sa práve nachádzam a čo práve robím. Neuvoľnil ma, načiahol sa po telefón, niečo stlačil, až potom opustil moje ústa.
„Áno.“povedal k telefónu dokonalým hlasom. Sklopil ku mne oči a ja som sa tváril, že nie som v šoku. Pridržiaval som sa na stole lakťami kým sa ku mne stále nakláňal.
„Trauner. Prepáčte, že volám tak neskoro ale nemôžem sa celý deň dovolať synovi. Mám také blbé tušenie, že sa zase do niečoho namočil.“ozval sa otec v telefóne pri mojej hlave.
„Vaše tušenie bolo celkom správne, pán Trauner. Rozbil výklad v obchode a polícia ho zatkla.“ hovoril s očami uprenými na mňa.
„Bonzák.“naznačil som mu ústami.
„Naser si.“ odpovedal mi rovnako bez hlasu.
„Ten smrad!.. Môžem sa spýtať kde je?“ spýtal sa otec naštvane.
„Práve teraz? Tu v mojej kancelárii.“ odpovedal mu. Oblizol mi pery a ja som sa jeho jazyka zbavil jedine tak, že som si ľahol na stôl.
„Naozaj?“ozval sa prekvapene môj otec. „Môžem s ním hovoriť?“požiadal Searyho. Sklonil sa ku mne a dýchal mi na tvár. Bol som v neistote a riziku.
„Ale iste.“ zvolal milo. „Práve teraz ste na hlasnom odposluchu.“ oznámil mu z kolenom na mojom rozkroku. Bol som odhodlaný mu násilne ublížiť ak sa práve teraz o niečo pokúsi.
„Jordan?“ ozvalo sa moje meno v priestore.
„Otec?“ ozval som sa rovnakým tónom.
„Čo si myslíš, že robíš!?“ zreval akoby sme tu boli len mi dvaja. Prebehol som očami nadomnou vŕšiaceho sa Searyho. Práve teraz? To by asi nechcel vedieť. Seary sa darebácky usmial. Vedel na čo myslím. „Spôsobuješ hanbu nie len mne ale aj sebe samému!“ karhal ma. Seary ma pozoroval a ja som mu oplácal ľahostajný pohľad. „Robíš iba problémy. Neviem čo ťa prinúti sa správať konečne normálne! Myslíš si, že žartujem keď ti hovorím, že mám toho dosť?! .... Mám pre teba informáciu: Nežartujem .... Možno bude lepšie keď sa naučíš, že život nieje tak jednoduchý. Od dnes už ťa nebudem zachraňovať. Tvoje detské radovánky skončia tu a teraz! Budeš sa môcť vrátiť domov až keď začneš myslieť ako dospelý. Zastavujem ti kreditnú kartu a vymením doma zámok....“
„Čože?!“ zvrtol som sa na stole a zhodil zo seba Searyho. Doteraz som ho počúval na jedno ucho.
„Na nejakú dobu nebudeme otcom a synom. Dúfam, že sa poučíš.“vzdychol ako starec.
„Robíš si srandu!“
„Tentokrát nie.“zložil. Ahm, dobre myslím, že sa zo mňa práve stal bezdomovec. Veď jeho to prejde, toľko krát sme už boli v tomto bode. Podarilo sa mi postaviť zo stola. Seary ma pozoroval. „Čo?“ vyštekol som na neho.
„Ale, vôbec nič.“ mykol plecami. „Myslím, že tvoj otec to myslel úplne vážne.“odpovedal na formulujúcu sa otázku v mojej hlave. Ak je to tak a konečne došlo na jeho slová som v riadnej kaši. Očami som zablúdil k Searymu. To kvôli nemu som rozbil výklad a v tom prípade naštval otca. A akoby zázrakom, je to všetko jeho vina.
„Pozri v tomto už ale prsty nemám.“vyslovil na moje myšlienky. Začínam si myslieť, že je telepat.
„Vážne nie.“pritvrdil.
„Možno by som mal ísť.“nereagoval som na neho. Všetko sa skončí katastrofou keď sa obaja o niečo snažíme, nuž o čokoľvek. Len by ma zaujímalo, že keď odídem, kam pôjdem? Klopať zbabelo na dvere a kričať nech mi otvorí, to neurobím.
„Jordan, tvoje papiere.“ zastavil ma. Zase Jordan! Prebodol som ho pohľadom a on mi vsunul papiere do rúk. „Tvoja nová práca za ten výklad.“vysvetlil mi. A katastrofa sa ani zďaleka nekončí.
„Ešte niečo?“
„Nebuď ironický.“ pokarhal ma.
„Fajn.“zamrmlal som a zvrtol sa.
„Fajn, to je všetko čo povieš pred odchodom?“ zavolal z kancelárie kým ja už som bol pri dverách.
„Dočerta.“dodal som keď mu fajn nestačilo. Toto budú rozhodne hrozné prázdniny. Možno nie najhoršie ale rozhodne budú stáť za to. Vrátil som sa na políciu a vybral si svoje veci. Neboli nadšený, že ma vidia a ani, že mi ich musia vrátiť. Na moje prekvapenie, (čisto ironicky) som mal veľa zmeškaných hovorov od otca. Nečakané. V peňaženke mi zostali ešte nejaké peniaze takže nemusím byť úplne o hlade. Spal som na stanici. Výhodou je, že kým nevyzerám ako žobrák a nesmrdím chlastom, môžem spať kde chcem a nikto ma nevyhodí. Nad ránom sa mi konečne podarilo zmieriť sa s tým, že ma vyhodil. Stále ma to serie a som naštvaný, hlavne na Searyho. Čo je vlastne zač? Dať mi francuzáka! A k tomu som sa ako blbec ešte aj pridal. Priznávam, že to nebolo zlé a práve preto ma desí keď si musím pripustiť, že to bolo až príliš dobré. Hej, príliš dobré na takého kreténa ako je on. Čo som si vlastne dočerta myslel! No aspoň, že z toho nespravil drámu. Vstal som o pol šiestej. Miestnosť začala žiť a ja som už nedostával možnosť oddýchnuť si. Na verejných záchodoch som si opláchol tvár aj ústa. Vôbec som nevyzeral ako totálny magor. Pripadal som si ako Tom Hanks z Terminálu. Zašiel som do nákupného centra a dal si tam raňajky. Kúpil si kupón aby som mal ďalšie tri jedlá o polovicu lacnejšie čo znamená, že si ušetrím peniaze. Robím to už dlhšie, spôsob ako najjednoduchšie zvýšiť vreckové je nájsť spôsob kde sa dá ušetriť. Dlabal som do seba raňajky a čítal si miesto môjho pracoviska. Nebolo to zas tak ďaleko. Nejaký sklad. Ulicu som síce osobne nepoznal ale mal som tušenie kde aspoň leží. Upratal som si po sebe stôl a vyšiel na neočakávanú cestu. Nakoniec to bolo asi kilometer od miesta kde som raňajkoval. V skutočnosti to bolo v budove tržnice. Väčšina predavačov musela buď dosť investovať do svojho obchodu alebo dediť po svojej rodine. Aj napriek tomu, že som, dajme tomu, nedospelý, nie som hlupák. Vysoká presklenná budova už mala otvorené. Hľadal som miesto 567. Chodil som po takmer prázdnej tržnici kde si obchodníci začínali vykladať svoj tovar. 567. Zastavil som. Zelenina a ovocie. Mohol som to tušiť. Príde mi to ako klišé. Dopredu vyšiel chlap s debnou a položil ju takmer predomňa. Oči sa nám na malý moment stretli.
„Nová pomoc?“spýtal sa ponad plece kým sa zase stratil v obchodíku.
„Jop.“
„Tak mi pomôž a nestoj.“navrhol. Všetko sa začalo prebúdzať k životu a tak som sa prebudil aj ja. Predsa len strávim tu nejakú dobu. Obchodík so zeleninou a ovocím bol vlastne tvorený z troch priestorov. Sklad, obchodík s pokladňou a vyložený zlacnený tovar. Za pol hodinu práce som sa dozvedel pár informácii. Vlastník je chlapík s ktorým som sa stretol. Bude platiť rovno môjmu právnikovi. (Seary už zase.) Mám právo na jedno teplé jedlo. Ak neprídem alebo niečo zmizne bude musieť informovať políciu alebo môjho právnika, záleží od závažnosti mojej chyby. Mojou úlohou bude hlavne triedenie, vykladanie a staranie sa o rastliny v črepníkoch. Dal mi dokonca papier si presnými inštrukciami čo mám kedy poliať. Je to trochu pedant a to riadne divný.
Zalieval som mu rajčiny a tak povediac čakal do konca pracovnej doby. Zvyknúť si na to, že pracovať je moja povinnosť nieje ťažké. Pozoroval som jeho prácu a on s úsmevom kmital. Vítal zákazníkov, rozprával sa s nimi a aj napriek tomu koľko toho už stihol spraviť nedal vôbec najavo, že už má dosť. Musí tu byť každý, celý deň a to ho to ešte neomrzelo. Klobúk dolu chlape. Na obed sme mali kompletné teplé jedlo aj s polievkou. Doniesla ho jeho stará mama. Príjemná paní to sa musí nechať. Podobali sa očami ale inak sa zdalo, že boli povahovo úplne mimo. Končili sme až niečo po šiestej večer. Poďakoval mi za pomoc a dal mi jablká z výpredaja. Nechcem byť sentimentálny ale som rád, že som sa zasekol s niekým ako je on a jeho stará mama.
Na večeru som už nešiel. Zjedol som pár jabĺk a mal dosť. Tentokrát som vynechal stanicu. Nebol som natoľko unavený. Potuloval som sa po meste a vyhýbal sa problémom keď sa objavili. Nepotrebujem to. Popravde mohol som ísť na internát ale je v inom meste a ja musím chodiť do toho obchodu takže moc možností nemám. Usadil som sa na múrik a díval sa ako Seary svieti v kancelárii. Nechýbalo mi to, vrátiť sa domov. Aj tak som bol väčšinu času sám takže v tom vlastne nieje rozdiel až na ten spánok a tréning. To čo by som však privítal je sprcha. Úprimne? Nie som si istý či zajtra nebudem smrdieť ale ja to cítiť nebudem, takže v pohode. Zaregistroval som, že svetlo zhaslo. Rýchlo som sa stiahol za roh. Bolo to skôr inštinktívne. Neverím, že by si ma mohol všimnúť z druhej strany cesty. Zamkol kanceláriu. Schoval si kľúče a vybral si druhé od auta. Vyzeral unavene. Položil si tašku na strechu a vybral si z vrecka telefón. Bolo to ako pozorovať film bez zvuku. Prudko gestikuloval a dovtedy si nastupoval do auta. Nezabudol ani na tašku. Nejakú dobu musel telefonovať v aute a nakoniec odišiel. Bola hlboká noc. Ako je možné, že pracuje každý deň tak dlho? Raz ho to zničí. Je to smutné... Prečo ho vôbec začínam ľutovať! Zbavil som sa myšlienok na neho a radšej sa vybral ísť si trocha pospať.
Druhý deň ubehol rýchlo. Vonku bolo pekne a veľa ľudí sa rozhodlo ísť na nákupy. Pomohol som trochu aj z balením aby išiel predaj rýchlejšie. Viem, že mi toľko neverí a preto sa mu nevnucujem. Šéf sa volá Mark a jeho stará mama Magda. Odchádzam o hodinu neskôr než včera. Celý večer sa vyhýbam Searyho kancelárii a radšej som sa rozhodol ísť pozrieť domov. Sídlisko je tiché a vonku je ešte stále teplo. Pri pohľade na náš dom začínam byť osamelí, až moc. Chýba mi všetko. Je to iba kvôli tomu, že som sa už druhý deň z nikým nebavil, nikam nevyrazil a poriadne sa nevyspal. Potrebujem poriadnu sprchu a čokoládovú tyčinku. Začínam si uvedomovať vážnosť toho, že ma otec vyhodil. Aj napriek tomu, že si to stále nechcem vedome priznať, už viem, že som to prehnal a to niekoľko krát za sebou. Spal som v parku pretože bola celkom teplá noc. Na rannú hygienu a raňajky som zablúdil do nákupného centra odtiaľ som sa vydal na tržnicu. Tretí deň v práci a ja si začínam zvykať na ľudí a charaktery. Začínam si všímať stálych zákazníkov a mám pocit, že mi šéf povoľuje vstup do jeho osobného priestoru. Hodiny mi ubiehajú rýchlo a bez problémov. Sadol som si k polievke a miešal ju kým nebude menej páliť. Očami som sledoval pri výklade šéfa z nejakým ulízaným chlapíkom. Dostal som po ruke.
„Jedz. S jedlom sa nehrá!“ pokarhala ma jeho stará mama a ja som to nechal tak aj napriek tomu, že sa mi ten rozhovor nezdal. Šéf bol neústupný a ten maník až moc otvorený. Mal som síce nutkanie opýtať sa na to ale nieje to moja starosť. Tak prečo by som do toho strkal nos? Pred zatvorením som zašiel poliať planty a ako starým kamarátkam som im uľahčil od suchých lístkov. Do obeda sa mi už vybil mobil a tak som bol bez času. Začal som žiť život stratený v dobe. Nebol to zas tak úžasný pocit.
„Zajtra.“rozlúčil sa po prvý krát somnou šéf.
„Dovy.“milo som odzdravil. Vzhľadom, že v televízii už zase nič nebolo (ironicky), túlal som sa po okolí. Cítim sa byť vyčerpaný ale na ulici sa nedá dostatočne vyspať. Samota odlúpava všetky časti môjho charakteru. Uvažujem, že tento svet je nechutná bomboniera v peknom obale. Je mi ľúto, Forest Gump. Každý sa dokáže správať pekne, usmievať, celý deň byť samá poklona a v skutočnosti už taký človek naozaj nežije. Všetko sa to deje na povrchu pretože sme sa to iba našprtali a nepochopili. Asi mám PMS. Sadol som si na ten istý múrik oproti jeho kancelárii a sledoval čo sa bude diať. Nočné premietanie. Musel som tam sedieť už minimálne dve hodiny. Začalo zapadať slnko. Vyložil som si nohy a nabíjal sa. Od včerajška vzduch ochladol, zdá sa, že bude pršať.
„Prečo tu spíš?“ozval sa nadomnou hlas a ja som takmer prepadol cez múrik. Zachytil ma za lakeť. Zaspal som a dovtedy už slnko úplne zapadlo.
„Musíš sa tak zakrádať?“ nadobudol som svoju rovnováhu a on ma pustil.
„Bude pršať.“oznámil mi. Takže som to trafil.
„Dík za info, rosnička.“vzal som si veci. Keď už ma odhalil nemá cenu tu zostávať.
„Ako sa máš?“ nahol sa aby zachytil môj pohľad. Ten chodník bol tak zaujímavý, že mi ušlo to zahanbenie ako ma tu odhalil.
„To mi povedz ty. Ty si tu psycho, nie?“usmial som sa na neho keď už tak chcel vidieť moje oči.
„Ironický?“
„Suchár?“
„Stále si to ty.“
„Tak to dík.“
„Tvoj otec mi volal.“oznámil mi.
„Čo chcel?“vzdychol som znudene. Zjavne sa chce baviť o mojich problémoch.
„Vedieť, že nie si mŕtvy, zatknutý alebo potetovaný s piercingom.“zasmial sa keď si spomenul na ten rozhovor. Podráždilo ma to.
„Neskoro.“zavtipkoval som pri odchode. Zachytil ma za ruku a mlčal kým som nebol ochotný sa otočiť k nemu. Urobil som to. Nemal som riadnu konverzáciu s ním (vlastne z nikým) už tri dni a skutočne som bol rád aj za toto tlachanie.
„Rozmýšľal som... jedol si?“spýtal sa niečo iné ako mal v pláne. Uvoľnil som sa. Konečne bude zábava. Čo sa chce spýtať?
„Nie som hladný.“posunul som ho bližšie k pravde. Viem, že to nieje to čo sa chcel spýtať. Zaváhal a on neváha.
„Chcel by si si dať sprchu?“vybalil na mňa a možno sme sa dopracovali k pravej otázke, to už nepoznám. Isteže, áno! ALE spýtal sa ma to Seary a úplne pokojne s takým tým divným ksychtom.
„Kde je háčik?“preskenoval som ho pohľadom. Naklonil sa bližšie a pozoroval ľudí okolo nás.
„Berieš to alebo nie?“zašomral. Takže má skrytý zmysel. Jeho parfém ma pošteklil v nose a ja som si uvedomil, že musím smrdieť. Odtiahol som sa.
„Fajn.“mykol som plecami. Keby niečo predohru už máme za sebou alebo nie? „Zlomím ti ruky až sa o niečo pokúsiš.“ varoval som ho kým ma viedol k jeho autu. Začalo pršať.
„Len aby som to bol ja kto bude na vine.“odomkol ho a sledoval ma. Vôňa v aute hovorila, že mu patrí. Išiel som si nastúpiť a takmer som si sadol na kartónovú krabicu. Čo to..?
„Krabica ma prednosť.“upozornil ma keď som sa akurát rozhodoval ako sa jej zbavím. Obdaril som ho pohľadom: Žartuješ? Usmial sa.
Pohladil ju po vrchu a ja som to vzdal. S tým kreténom sa hádať nebudem. Chcem teplú sprchu. Radšej som si nastúpil dozadu. Spokojný sám so sebou naštartoval a pripojil sa do prúdu na ceste. Myslím, že sa približujem na nebezpečné územie nepriateľa. Tak prečo som tak neskutočne vzrušený ako dieťa pred vianočným stromčekom?

4.955355
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 112)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 17
Tečúca voda mi z tela zmývala penu s vôňou lesných jahôd, para sa vznášala v...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 13
„Tak už Vám to konečně došlo?“ zeptal se Kazuma tiše, spokojeně, dívajíc se...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 19
Zvrtol som sa, no vtedy sa mi zavreli dvere pred nosom. V tom momente som...
Hodnocení:
4.6/5
- Komentářů: 6
Čistě modré nebe bez jediného mráčku, veselý, ranní zpěv ptáků a hřejivé...