Ne, 11/01/2015 - 00:30
15

Uvoľnil som najprv jednu nohu a špičkou sa postavil na zem. Triasol som sa. To isté som zopakoval z druhou nohou. Ryan ma pridržiaval rukami.
„V poriadku?“naklonil sa aby na mňa videl. Usmial som sa.
„Hej, len ma bolí trochu zadok.“ odpovedal som s úsmevom. Pozerali sme si do očí. Mne došlo, že sme stále pri dverách. Sklopil som oči. Ryan mi urobil trochu priestoru. Natiahol som si v rýchlosti nohavice a vyzul topánky. Ryan sa upravil. Nastalo trochu trapné ticho.
„Sprcha?“navrhol som. Súhlasil. Pohol som sa do kúpelne a on ma nasledoval. Zavrel za nami dvere a potichu sa zakrádal. Nakoniec sa postavil blízko za mňa. Cítil som jeho dych. Vyschlo mi v krku. Práve sme mali sex a ja už to tak vôbec necítim. Až na ten zadok pravdaže. Položil pery na môj krk. Stisol som ústa. Zostal som stáť bez pohnutia a čakal. Dych sa mi zase zrýchľoval. Chytil mi tričko a odhodlane sa ho zbavil. Poslúchal som a nechal sa viesť. Uvidel som ako dopadla na zem aj jeho košeľa. Zatvoril som oči aby som odolal otočiť sa. Pevne som zovrel zuby. Pritiahol sa ku mne a ja som cítil dotyk jeho kože, jeho nahého tela na mojom chrbáte. Prestrčil si svoje ruky pomedzi moje. Pohladil ma dlaňami po bruchu a celé dlane zasunul do odopnutých nohavíc. Prešiel mi nimi po citlivých partiách. Nebol som schopný byť tak skoro pripravený ale aj tak som na neho reagoval. Sklonil hlavu a bradou sa oprel o moje plece. Počul a cítil som jeho horúci dych. Oh, bože! Stihol mi nohavice pokiaľ dočiahol a ja som ich nedočkavo skopol. Nech má v pláne čokoľvek rozhodne do toho idem. Položil si ruky na moje ramená a ja som cítil jemný ťah. Otočil som sa. Nedalo mi to nepozrieť sa. Oči mi automatiky padli, dole. Už som ho predtým videl nahého ale toto je úplne iné. Pohýbal prstami na nohách a ja som mu ich zastúpil mojimi. Zdvihol som hlavu.
„Môžem?“ spýtal sa ma potichu.
„Čokoľvek.“odpovedal som mu. Tlačil ma rukami a ja som cúval. Zastavil ma, otvoril sklené dvere do sprchy a zatlačil ma dnu. Začal napúšťať vaňu. Stratil som jeho pozornosť pretože sa začal venoval kohútiku. Sadal som si na kraj vane. Zachytil ten pohyb a pozoroval ma. Otočil som sa k nemu tvárou a nohu prehodil do plniacej sa vane. Voda ma popálila a ja som vyskočil na nohy. Ryan sa hlasno smial.
„No vidíš čo robíš!“ pobavene ma chytil aby som nepadol. „Dieťa.“ kýval hlavou a smial sa. Otočil kohútikom na studenú. Okamžite som sa naklonil a zatlačil otvorenou dlaňou na tečúcu točku. Voda vyfrkla na všetky strany ale najviac sa rozfŕkla ,vďaka môjmu korigovaniu, na Ryana. Ľadová voda ho pokropila. Natiahol sa po moju ruku a odtiahol ju. Mal husiu kožu a bradavky mu stáli. Stiahol ma do vane a ja som padol do napustenej vody. Horúca voda mi zaliala tvár.
„Bože to páli!“ posadil som sa. Namočil si ruku po lakeť do vody.
„Nepáli.“otočil sa na mňa. Zažmúril som na neho oči. Celou svojou silu som ho zovrel okolo krku a stiahol za sebou so vody. A má to! Ležal na mne celou váhou svojho studeného tela. Zaprel sa lakťami. „Možno trošku.“opravil sa. Naklonil sa po bozk. Položil som si hlavu na dno a voda skryla náš dotyk pier. Došiel mi kyslík. Zachytil som sa jeho chrbáta a nadvihol sa. Nad vodou bola zrazu zima. Bol chladný a ja som horel. Možno je čas to zmeniť. Odlúčil som sa od neho a prinútil ho ľahnúť si na dno. Oprel si hlavu o stenu vane. Sadol som si nad neho. Obzeral som si jeho pekne tvarované svaly. Z blízka som uvidel pár jaziev. Boli vyblednuté, staré a takmer ich nebolo vidieť ale boli tam, rovnako ako na jeho duši, ani tie jazvy nebolo vidieť ale boli tam. Kvapky vody mi začali kvapkať z vlasov a šteklili ma počas ich cesty po mojom tele. Urobil som na jeho jazvách záplatu dúfajúc, že ich nechám zmiznúť. Musel si toho asi dosť vytrpieť. Videl, že ma zaujali.
„Chceš sa na ne opýtať?“ stretli sa nám oči.
„Nie. Nechcem aby si myslel na niečo čo ti ublížilo.“ odvetil som.
„Preto ti robia také vrásky na tvári?“ vyzvedal. Smutne som sa usmial.
„Možno.“naklonil som sa k nemu. Nadýchol sa. „Umyjem ťa?“ navrhol som mu takmer pri jeho tvári. Špičkou jazyka sa dotkol hornej pery. Uvoľnil si výdychom telo.
„Prosím, do toho.“ pohladil ma na zadku. Zavrel som oči a nadýchol sa. Natiahol som sa za neho po mydlo. Musel som sa nadvihnúť a nevedomky som mu uvoľnil cestu ku všetkému na mojom tele. Akoby to mal naplánované, zasunul do mňa prsty. Dosť ma to prekvapilo. Pustil som fľašku s jeho sprchovým aby som sa zaprel a nepadol. Fľaška skĺzla k nám do vane. Žiadostivo ma pozoroval a ja som mu ten pohľad oplácal. Znova som po ňom zatúžil. Tak dlho som si predstavoval aké by to bolo ale skutočnosť sa z fikciou nekamaráti. Toto je oveľa lepšie ako predstavy. Dosadol som sa celú dĺžku jeho prstov. Pozoroval každú moju reakciu a ja som chcel aby ju videl. Prudko vo mne pohýbal prstami a ja som ten pocit cítil až v žalúdku. Ešte stále som bol citlivý z prvého kola.
„Ryan.“vzdychol som jeho meno. Reagoval naň a stvrdol. Ruky sa mi triasli.
„Chceš mňa?“spýtal sa. Voda nás obmývala. Zatvoril som oči a užíval si jeho dotyky z vnútra.
„Hrozne moc.“ pokýval som hlavou. Nadvihol ma voľnou rukou len toľko aby sa uvoľnil. Otvoril som oči a čakal čo bude ďalšie. Ponoril si ruky.
„Vezmi si ma.“ dovolil mi konať. Zarazil som sa aj napriek tomu, že som mal jasnú predstavu o tom čo mám urobiť. Napol sa natoľko aby mal boky vynorené z vody. Asi sa dovtípil, že ma odradzovalo práve to. Nechcem aby sa voda dostala kdekoľvek kde nemá byť. Postavil som sa na kolená. A posunul sa o trošku dozadu. Telo mal napnuté. Začal som si sadať a pomáhal si rukami.
„Bolí to?“ pozoroval ma. Klesal som opatrne.
„Len trochu.“odpovedal som mu pravdivo.
„Keby si len cítil ako ma hltáš.“ povedal mi hrdelne. Tvrdol z môjho vzrušeného tela.
„Keby si len cítil aký si tvrdý.“vrátil som mu to a klesol s ním naspäť do vane.
„A ty?“ nabral si do dlaní vodu a nalial mi ju na špičku. Teplá voda ma popálila. Prehltol som a zovrel ho v sebe. Zaprel som sa dlaňami o jeho stehná. Cítil som cez ne každý jeho pohyb. Pohol som sa. Rukami ma zachytil za boky. Každý jeden pohyb bol úplne iný. Čím pomenšie som si ho bral tým viac som po ňom túžil. Hrýzol som si do pery aby mi nevykĺzli tie jediné dve slová, ktoré sa drali na povrch. Milujem ťa.
Zrýchlil som. Voda sa rozvírila a Ryan ma k sebe silnejšie priťahoval. Ruky mi začali padať z jeho nôh. Moja telo začala napádať silná horúčka. Nebol som schopný prestať aj keď som to potreboval aby som predĺžil našu chvíľu. Dotkol sa môjho penisu. Jeho prsty ho jemne zovreli. Vydýchol som jeho meno. Dráždil ma po celej dĺžke.
Všetko sa vo mne sa búrilo. Už to bude. Zovrel som mu stehná a cítil ako sa mu napli. Vyvrcholil. Zaliala ma horúčava. Myseľ sa mi zatemnila a ja som myslel na to ako ma zhodil so sebou. Sťažka som vydýchol. Orgasmus somnou stále pulzoval. Pomohol mi a oprel ma o seba. Triasol som sa od horúčky, ktorú som chytil z jeho tela. Svojou hlavou na jeho hrudi som počul ako rýchlo mi bije srdce, ale to aj mne. Spôsobili sme si to navzájom.
„Bije ti hrozne rýchlo srdce.“načúval som jeho dychu.
„Áno. Tak trochu sa nemôžem ovládnuť.“povedal. Jeho hlas sa mu odrážal v hrudnom koši a vibroval.
Začali mi polievať teplou vodou chrbát a mňa to začalo uspávať. Prstami som ho hladil na miestach kde sa mu z vody vynáralo telo. Narazil som na jeho sprchový čo som nechtiac pustil do vane. Unavene som sa nadvihol a vybral ho z vody. Nabral si dostatočné množstvo do ruky. V ďaka vode bol príjemne teplý a nestudenil ho na koži. Pozoroval ma a nechal sa ošetrovať mojimi rukami.
„Ide ti to dobre.“ pochválil ma. Okolo sa začala vznášať jeho vôňa.
„Snažím sa.“reagoval som na jeho pochvalu. Keď som prešiel svojimi rukami po každom kúsku jeho tela a nič nevynechal. Posadil sa. Umyl som mu chrbát. Dôkladne som prstami rysoval jeho svaly a on sa mu úplne odovzdával. Voda začala chladnúť ale v okolí bol stále teplí a vlhký vzduch. Vstal a mňa vytiahol tiež z vlažnej vody. Vypustil vaňu a použil sprchu. Oplatil mi moju láskavosť. Jeho dotyky som si nadmieru užíval rovnako ako jeho blízkosť. Nebál som sa mu úplne odovzdať ako on mne. Kiež by som nebol toľko vyčerpaný pretože jeho pozornosť bola nanajvýš príjemná. Opláchol ma od hlavy až po päty.
„Aký som bol?“ spýtal sa ma.
„Chceš aby som ťa pochválil?“usmial som sa.
„Pochvala celkom poteší.“priznal.
„Naozaj?“ nadvihol som obočie a zabalil sa do uteráka. „To je mi ale novina.“usmial som sa provokatívne. Potiahol mi roh uteráka a úplne ma obnažil.
„Ryan“ chmatol som po ňom.
„Išlo ti to dobre.“diktoval skromne. Usmieval sa na mňa očami. Zostala mi zima. Natiahol som k nemu ruku.
„Išlo ti to FAKT dobre.“ zopakoval som z dôkladnosťou na výslovnosť. Dodal som žiarivý úsmev a uterák sa mi vrátil. Priblížil sa a ja som si ochranársky zovrel uterák. Natiahol ku mne ruky a ja som očami varoval. Naklonil sa a pobozkal ma na čelo. Odtiahol sa a užíval si moju reakciu. Myslel som si, že chystá zase niečo zákerné. Zadusil som opäť tie slová.
„Idem si ľahnúť.“ukázal som rukou k dverám a nakoniec nimi aj vyšiel. Nebolo to zrovna ako som chcel dnešok ukončiť ale bolo to nutné. Už sa na neho lepím dosť a ak mu to poviem, bojím sa, že tým veľa zničím. Svojich krabiciach som si vyhľadal oblečenie a obliekol sa. Rozložil si veci na spanie. Ryan sa potichu votrel do kuchyne a pozoroval ma. Mal som pocit, že mi chce niečo povedať. Nakoniec však odišiel bez slov.
Celú noc som spal nepokojne. Nedokázal som sa vyspať. Pocity sa vo mne búrili a ja som si nedokázal vybrať či som smutný, vystrašený, šťastný alebo všetko dokopy. Zaspal som nad ránom. Prebudil som sa na žijúci dom. Nemyslím, že mal Ryan v pláne zobudiť ma. Niečo mu padlo. Nadvihol som sa a videl, že je v kuchyni. Stretli sa nám oči.
„Dobré ráno.“ zaštebotal.
„Koľko je hodín?“ odbil som ho unavene a hodil sa späť na gauč.
„Pol ôsmej a niekoľko minút.“ odpovedal mi. Znova mi priniesol čaj ako včera.
„Ďakujem.“ zašomral som.
„Vstaneš?“spýtal sa ma zvedavo. Znova som upadal do spánku.
„Áno.“ zamrmlal som.
„Dva dni sme netrénovali. Moja prvotná snaha teda vyjde navnivoč.“hovoril mi do začínajúceho sna.
„Odkiaľ berieš toľko energie?“mrmlal som do vankúša. Odkryl ma.
„Armáda.“odpovedal mi jednoslovne. Tváril som sa, že trucujem a on mi to nežral. Spánok ma prešiel a ja som si napružene sadol.
„Je to nutné?“pretrel som si tvár a odolával zívnutiu.
„Áno.“ podal mi veci. „Kým pôjdeme, zopakujeme si pár cvikov. Zdalo sa, že minulý tréning sa uchytil. Môjmu bratovi si dal čistú ranu. Použil si však malú silu ak chceš ten výpad použiť na obranu musíš mu nos zlomiť.“ začal vysvetľovať energeticky. Vzdal som sa nádeje, že to vzdá a začal som sa obliekať. Hovoril ďalej. „Dnes skúsime obranu zo zadu a rozmýšľal som zapojiť nejakú zbraň. Ale bojím sa či to nieje moc ťažké. Som si istý, že väčšina útočníkov útočí zásadne so zbraňou preto mi príde dobrý nápad, naučiť ťa obranu proti jednoduchej zbrani. Aspoň na začiatok.“
„A prečo nemôžem mať zbraň aj ja?“ spýtal som sa ho. Bol som oblečený do svojich teplákov. Podal mi znova šálku.
„Vypi to. Nechcem byť zlí ale asi by z 80% bola použitá proti tebe. Preto sa budem skôr spoliehať, že utečieš než budeš bojovať ako s vyrovnaným súperom.“vysvetľoval mi.
„To je fér.“prikývol som pomedzi dúšky čaju. Pozrel som sa nad okraj šálky. „Pôjdeme do telocvične?“podal som mu šálku späť. Predstava, že povie áno ma trochu strašila.
„Nie.“ upokojil moje myšlienky. Odtiahol stôl.
„Dúfam, že ma nemieniš hádzať o zem.“ vyjadril som ďalšiu obavu. Otočil na mňa tvár.
„Použijeme matrac z mojej postele.“ odsunul gauč aj moje krabice. „Rozcvič sa.“navrhol mi keď videl, že čakám. Odišiel preč a po dlhom hrmocení pritiahol svoj veľký matrac z postele. Vedel som, že rozcvička len pomôže. Urobil som to isté ako s ním minule. Položil ho do prostriedku izby.
„No, čo si si zapamätal.“pozrel sa na mňa z matraca. Vyskúšal ma z citlivých bodov a potom ma napádal aby som sa obránil útokom na niektoré z nich. Prekvapilo ma, že som si toho pamätal celkom dosť. Bol som na seba hrdý.
„Otoč sa.“ rozkázal mi. Bez slova som poslúchol.
„Tak,“začal.„útok zo zadu je trochu zložitejší v troch veciach. Po prvé: nemusíš o ňom vedieť a to je občas to najhoršie. Po druhé: nevieš ako na teba útočia a po tretie:pri obrane používaš väčšinou celú svoju váhu. Čo je nevýhoda.“
Prikývol som a čakal, že zaútočí. Celou silou sa na mňa vrhol a jednou rukou mi zovrel hrdlo a druhou plecia s rukami. Bol som v zajatí. „Pamätaj si, vždy si musíš zachovať chladnú hlavu. Ako by si sa ma zbavil?“ spýtal sa ma.
„Hm, „začal som premýšľať na hlas. Zovrel ma tuhšie. Skrivil som tvár. „panva?“strieľal som pridusene.
„To nieje zlé. Prudko sa ohni v páse, lakeť do rebier a po prípade dupneš alebo kopneš nohou protivníka. Je to jednoduchšie.“ Pomaly som robil čo mi kázal. Uvoľnil trochu svoje zovretie ale stále ma držal. „Teraz ruky. Palce musíš ťahať proti šľachám na ruke a hneď keď cítiš, že povolil sa rýchlo ohni.“ poslúchol som. Všetko sme prechádzali pomaly aby som si to zapamätal. Zostal som prehnutý a vôbec sa necítil hlúpo. Položil mi ruky na zadok. To k tomuto asi nepatrilo.
„To patrí k cviku?“spýtal som sa ho pobavene.
„Nie to bolo osobné pochybenie.“ odpovedal mi. Zložil zo mňa ruky. Pokýval som nad ním hlavou. „Dobre. Rukami ma chyť okolo členku a prudko sa postav, ale nech sa ti nevyšmykne z rúk.“ Zostal som stáť držiac ho za nohu.
„To mám naozaj urobiť?“ pýtal som si povolenie.
„Áno, neublížiš mi.“ dovolil mi to. Zhlboka som sa nadýchol a potiahol jeho nohu pomedzi moje. Stratil rovnováhu a spadol na matrac. Rýchlo som sa zvrtol by som sa uistil, že je v pohode.
„Nepúšťaj mi nohu!“zavolal. „Drž ju, a keď už som na zemi ešte musíš pätou zaútočiť na rozkrok.“ dopovedal.
„To už ale nemám robiť.“uisťoval som sa v predklone z jeho nohou v rukách.
„Nemusel by si.“ akože som ho kopol. Otočil som sa k nemu.
„Je to trochu ťažké.“ posťažoval som sa mu. Natiahol ku mne ruku a ja som mu pomohol vstať.
„Nieje to jednoduché ale to sa naučíš. Ukázal som ti to pretože nemusíš byť veľmi silný aby si to zvládol. Tak ešte raz.“ nachystal sa za mňa a ja som to opakoval až kým mi to nešlo plynule.
„Ako mi to ide?“ usmieval som sa nad ním.
„Chceš aby som ťa pochválil?“ nadvihol obočie a ja som sa zasmial. „Keď vieš, že na teba útočí zo zadu. Stačí aby si mu predlaktiami odbil ruky a ušiel.“ postavil sa a ja som chápajúc prikývol. Očami zablúdil k hodinám. Už sa mordujeme okolo 3-ch hodín. „Skúsime tú zbraň?“ spýtal sa ma.
„Môžme.“pritakal som. Zišiel z matraca otvoril chladničku a vybral jeho strieborného Norinca.
„Tvoj obľúbenec.“ cestou ku mne ho zaistil a vybral náboje. Uložil si ich bezpečne do nohavíc. „Najskôr ti to ukážem. Podrž zbraň.“podal mi ju a usmernil ma ako si to predstavuje. „Drž ju rovnomernou silou. Keď na teba bude niekto mieriť zbraňou určite budeš mať stres a hlavne strach. V prvom rade to musí protivníkovi na tebe vidieť. Dobré je rozptýliť ho slovami ako to často vidíš vo filmoch a potom.“ pohol rukami a zrazu som bol bez zbrane.
„Ahm..“zostal som vyjavene stáť a on na mňa mieril. Pochopil som ako je možné, že niekto proti mne využije vlastnú zbraň. „To bolo rýchle.“skonštatoval som svoj neúspech. Prikývol.
„Teraz ti to ukážem veľmi pomaly. Dávaj pozor.“ podal mi zbraň a ja som si ju chytil ako predtým. „No tento prvok máš len jednu možnosť. Nedá sa opakovať. Najprv upútaš na seba pozornosť rozhovorom.“ hovoril ku mne pomaly. „Potom upútaš pozornosť na svoje ruky. Tu býva problém, po prvé: musíš byť rýchli a presný a po druhé: keď ideš chytať hlaveň nesmieš ju lapiť oboma rukami z bokou ako som ťa napádal ja zozadu, z toho dôvodu, že by to periférne veľmi rýchlo odhalil. Takže, pôjdeš zospodu a jednou rukou, najlepšie ľavou, uchopíš hlaveň.“ rukou vyšiel zospodu a uchopil mi hlaveň, nahol sa do boku od zbrane. „ a uhneš na stranu ak by náhodou vystrelil.“prikývol som. Pokračoval. „Nezabúdaj, že máš dve ruky. Pravou ho silnou udrieš svojím zápästím do jeho zápästia a zároveň prudko zvrtneš hlaveň do strany aby sa mu vyšmykla z ruky.“ pozoroval som jeho spomalené kroky. „Keď sa ti to podarí utekaj. Môžeš vystreliť vo výške hrude ale nevieš akú silnú má zbraň a preto je základom aspoň sa jej zmocniť.“ držal Norinca. „Skúsiš si to?“ spýtal sa. Tak na toto som sa tešil. Vyzeralo to štýlovo. Cvičili sme vyrážanie zbraní zápästím. Boleli ma ruky ale toto bola väčšia sranda ako minule pretože tentokrát vždy skončil na zemi on alebo som mu ja vyrážal rôzne zbrane z rúk. Tentokrát som nebol porazený.
Sklopil nôž. „Mali by sme pomaly vyraziť.“ pozeral na hodiny. Boli takmer štvrť na tri. Obaja sme sa vytratili a začali sa obliekať. Najprv som si opláchol telo dal si dokopy zovňajšok a potom si vyhádzal celé oblečenie kým som nenašiel čierne oblečenie. Nebol som na pohreb nejak nachystaný. Bol som rád za čierne rifle a čierne tričko, mal som šťastie, že moja bunda bola čierna tiež. Netrvalo mi to ani 30 minút. Čakal som pri dverách na Ryana. Dosť ma prekvapilo keď vošiel v kompletnej policajnej uniforme z vyznamenaniami a čiapkou s bielymi rukavičkami pod pazuchami. Muži v uniformách sú sexy ale toto bolo obzvlášť… mal by som zostať v pokoji. Uvedomoval som si, že na neho civiem a nemohol si pomôcť.
„Dúfam, že ma v tej uniforme raz pretiahneš.“vykĺzlo mi. Prestal sa obúvať a ja som si všimol, že si nieje istý či sa má zasmiať alebo tváriť vážne.
„Tú uniformu si väčšinou obliekam iba na pohreby alebo niečo vážnejšie. Nemyslíš, že v tomto prípade je tvoja požiadavka až moc zvrhlá?“otvoril mi dvere. Nemôžem si pomôcť proste mi to príde hrozne sexy.
„Kým to nerobíme na cintoríne.“obraňoval som svoje sexuálne predstavy. Nastúpil do auta a trochu si ponadával za rozbité sklo. Cestou mlčal a mne bolo jasné, že to potrebuje. Bude tam mnoho ľudí a aj jeho rodina. Určite sa s nimi poznal, asi bude ťažké podať im ruky za to čo sa stalo. Nemôžem si pomôcť stále to vidím ako moju chybu. Nechcem tam ísť, nechcem vidieť Cartera a ani jeho rodinu. Doliehajú na mňa ťažké myšlienky a ja sa im nemôžem brániť.
Zastavil na okraji cesty. Pred bránou na pozemok cintorína stálo mnoho policajných áut. Muži v uniformách sa trúsili po ceste. Vystúpil. „Drž sa pri mne.“ povedal mi. Nemal som ani len najmenšiu chuť neuposlúchnuť jeho žiadosť. Nasadil si čiapku a rukavičky. Prechádzali sme ľudmi až k márnici kde sa s ním prišli rozlúčiť po omši jeho najbližší i priatelia. Čím kratšia bola cesta tým horšie sa mi dýchalo.
„Ryan.“oslovil som ho potichu keď sa to už nedalo vydržať, ale on ma nepočul. „Ryan.“ povedal som mu naliehavejšie. Otočil sa ku mne.
„Ja nemôžem ísť s tebou.“vydýchol som. Pozrel sa na mňa a zjavne mi z očí čítal dôvody.
„V poriadku.“ prikývol. „Nájdeme teda najskôr môjho brata.“ nájsť ho zjavne nebol až taký veľký problém. Vyčnieval v celej jeho podstate. Medzi mužskými uniformami bolo jeho drahé, smútočne, oblečenie ako terč. Uvidel,že prichádzame a odpojil sa z davu.
„Prišiel si. Už som si začínal myslieť, že to nestihneš.“ pozrel na mňa. „Christián, ako sa máš?“ zaujímal sa milo.
„Dobre.“odpovedal som netušiac na čo naráža.
„Daj na neho pozor. Nech sa ti vôbec nestratí z očí.“prikázal mu Ryan. Súhlasil. Mathew ma viedol rukou pomedzi dav k miestu kde príjmala Carterova žena úprimnú sústrasť. Spomalil som krok. Všetko vo mne kričalo. Mathew jej podal ruku a hovoril ako mu je ľúto čo sa stalo. Predstavil ma ako človeka, ktorí pomôže chytiť vraha a nie ako človeka, ktorý zabil jej muža. Triasli sa mi ruky. Mal som jej zaželať úprimnú sústrasť ale ja som nedokázal zo seba nič vytiahnúť. Nemo sme si podali ruky a Mathew začal zažehnávať situáciu. Ospravedlnil sa a odtiahol ma na bok. Zamiešali sme sa s trúchliacimi príbuznými. Pohreb sa začal. Muži vyniesli zatvorenú truhlu za zvuku smútočnej piesne. Išli koridorom, ktorí vytvorili po ceste policajti. Salutovali im keď okolo nich prechádzali z truhlou na ramenách. Srde mi divoko bilo. Prišli až k miestu kde má byť pochovaný a uložili ho na podstavec ktorí ho neskôr znesie hlbšie do zeme. Muži sa narovnako otočili a zvrtli, spoznal som Ryana mal pevný výraz ako vojak. Dopadala na mňa atmosféra z ľudí a hlboko ma zasahovala ešte viac kvôli výčitkám svedomia. Hrča v hrdle ma dusila a ja som potreboval súrne odísť. Nechcel som tu byť. Pohreb začínal pomaly končiť a mne bolo čím ďalej horšie. Každá moja snaha rozptýliť myseľ my stroskotala. Obklopovali nás pomníky mŕtvych, tak ako by som sa len mohol sústrediť na niečo iné? Snažil som sa vyhľadal očami Ryana. Stál v zástupe policajtov v tretej rade. Počúval slovám farára. Ten ukončil svoju reč a polícia ako na nástupe, v ktorých bol aj sám Ryan sa rozdelila na dva rady stojace proti sebe. Neviem ako sa dostali k zbraniam ale všetci naraz vztýčili k oblohe dlhé zbrane a vystrelili najprv prvý krát, potom druhýkrát a nakoniec posledný do tretice, tretí krát. Z ohlušujúceho výstrelu som musel vždy privrieť oči. Sledoval som Ryana a ten sa zrazu zosunu k zemi. Díval som sa na neho a dúfal, že sa postaví. Muži z polície začali okamžite riešiť situáciu a snažili sa ukľudniť ľudí a pomôcť Ryanovi. Čas stál a ľudia sa rýchlo pohybovali. Niekto zakričal: „Zavolajte sanitku! A ja, ja… JA som tam stál. Na tom istom mieste. Do tela mi začala prúdiť krv. Videl som ako stojí Mathew nad hŕstkou policajtov. Nohy sa mi automaticky začali posúvať, najskôr veľmi pomaly ale potom som bežal. Hltal som kyslík pretože moje pľúca ho nedokázali prijať. Bol som už blízko keď ma Mathew uvidel a postavil sa mi do cesty.
„Držte ho ďalej.“ prikázal dvojici policajtom, ktorí boli v blízkosti mňa. Obaja ma chytili za ruky a ťahali preč. Očami som sa snažil nájsť Ryanove telo. Vidieť ho. Vedieť, že je v poriadku. Kopal som nohami ale oni ma držali na rukách. „Pustite ma!“ reval som. „Okamžite ma pustite!“ hádzal som celý telom. Čas sa začal rozbiehať.
„Upokoj sa.“ prikázal mi jeden s policajtov.
„Musím vedieť, že je v poriadku.“ zo zúrivosti som prechádzal do fázy prosieb. „Prosím, nechajte ma ho vidieť.“ Z diaľky sa ozýval siréna záchranky, bola čím ďalej tým bližšie. „Prosím vás. Ja prosím.“ uvoľnil som telo a oni zastali lebo neudržali celú moju váhu. Posadili ma na trávu. Všetci boli evakuovaný okrem policajných príslušníkov a mňa. Pustili ma zo zovretia a ja som sa začal po zemi za ním plaziť. Bol som zúfalí. Záchranári prišli s nosidlami. Pozoroval som ako ho zdvihli zo zeme na nosidlá. Mathew ich nasledoval. Policajti si všimli, že utekám a prichytili ma. Musím sa k nemu dostať a vedieť, že je v poriadku! Moje myšlienky išli dookola ako platňa. Musím sa k nemu dostať! Do obzoru sa mi postavili nohy. Zdvihol som zrak a spoznal kapitána tunajšej polície.
„Odveďte svedka z výslnia. Dajte ho niekam do bezpečia.“prikázal im vyrovnane a obaja súhlasili s jednoduchým: „Áno, pane!“ schmatli ma pod ramená. Výhľad sa mi vrátil ale po Ryanovi a sanitke nebolo ani stopy. Prudko som sebou trhol dozadu. To nemôžu. Čo ak je na pokraji smrti. Zo strachu takmer nedýcham.
„Pustite ma! Nikami s vami nepôjdem! Odvezte ma zaním do nemocnice!“ bránil som sa proti ich sile.
„Naše rozkazy hovoria o niečom inom.“zamietol. Vedel som, že ak ma niekam zavrú, odvezú alebo skryjú, Ryana už vidieť nebudem. Zahnali ma do kúta a ja som mal pocit, že keď sa nedozviem odpovede na otázky zomriem od šialenstva.
„Zabijem sa!“ zareval som. „Ak ma k nemu nevezmete, zabijem sa!“ opakoval som nepríčetne. Oba ja sa na mňa periférne pozreli. „Zavrite ma, len do toho, ale ja. JA to urobím!“ obaja zastavili v polovici cesty k autu. „Chcem iba vedieť či je v poriadku nič viac. Hneď potom urobím čo budete chcieť.“ sľúbil som roztrasene. Obaja sa na seba pozreli.
„Urobte o čo vás žiada.“ rezignoval kapitán. Otočil som hlavu a zistil, že išiel celý čas zanami. Niekoľko krát som opakoval ďakujem stále dokola až kým mi nedošiel kyslík. Nie príliš nadšene ma nasúkali do policajného auta. Z cintorína do nemocnice to nebolo ďaleko. Ta chvíľa však stačila aby sam svoje obavy zväčšili do abnormálnej velikosti. Zastali sme. Jeden z policajtov ma vytiahol za golier z auta a ťahal ma dnu. Hneď po vstupe dnu som uvidel Mathewa ako na recepcií, zapisoval nejaké papiere. Zastali sme vedľa neho.
„Kde sa nachádza detektív Seary?“ spýtal sa znudene. Mathew sa automaticky otočil za známym menom a pohľad mu okamžite padol na mňa. Policajt vytiahol odznak.
„Poschodie dva. Číslo päť.“odpovedá mu sestrička. Policajt somnou trhol a mi sme sa vydali na druhé poschodie.
„Kam si myslíte, že idete?“ chcel nás zastaviť Mathew.
„Nadviazať vizuálny kontakt.“ odpovedal mu prudko policajt.
„To neprichádza do úvahy..“ začal namietať Ryanov brat ale to už sme nastúpili do výťahu na druhé poschodie. Mathew zaklial s papiermi v ruke a rýchlo ich išiel odovzdať aby nás zastavil. Výťah sa neuveriteľne vliekol. Svet sa krútil pomaly. Dokonca aj ja kráčam príliš pomaly.
Konečne sme sa dostali na oddelenie chirurgie. Trpko som prehltol. Ako moc je na tom zle? Žije? Viedol ma cez prázdnu chodbu. Kroky sa nám ozývali v diaľke.
„Počkajte!“ zavolal za nami udychčaný Mathew ale to už sme stáli pred dverami za ktorými bol Ryan. Trvalo mi len sekundu aby som zaváhal a potom som sa vrhol na dvere skôr než sa ma znova niekto pokúsi zastaviť.

4.92079
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (101 hlas)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 4
„Už jenom dva dny a dorazíme do hradu, kde sídlí jak král, tak Melafor,“...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 8
Den odjezdu královského páru se pomalu blížil, někteří se toho dne obávali,...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 10
   Je plno věcí, které na dnešní společnosti nenávidím. Všichni se...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 6
Sendanen zbystřil, ale nestihl to tak rychle, jak by si přál. Král vrazil se...