St, 14/01/2015 - 16:20
15

Nespomínam si, že by som sa niekedy tak bál a zároveň sa bezhlavo vrhal dopredu. Bola to láska ktorá viedla ostatné emócie. V rýchlom prechode cez dvere som sa zachytil rukávom o kľuku na dverách a musel sa o trochu vrátiť. Zastal som v nemocničnej izbe. Pred posteľou sedel lekár a vedľa seba mal nerezoví držiak s jeho pomôckami. Začala sa mi točiť hlava. Mozog mi káže aby som sa nadýchol ale ja to nedokážem. Lekár ma počul vbehnúť dnu a otočil sa.
„Čo sa to deje? Kto ste?“ pýtal sa ma ale ja som to nevedel ani sám, bez Ryana to neviem. Stále som nedýchal. Snažil som sa zachytiť čokoľvek čo by mi naznačilo, že je v poriadku.
„Sme od polície. Museli sme ho sem vziať za vaším pacientom, v opačnom prípade vyhrožoval, že si vezme život.“vysvetlil policajt za mňa úplne otvorene.
„Vyhrožoval, že si vezme život?“ozvalo sa unavene za doktorom. Natrčil som krk aby som videl pána toho hlasu. Ryanove telo sa pohlo.
„Nevstávajte!“obrátil sa k nemu prudko doktor a snažil sa ho upokojiť. Mathew sa mu vydal na pomoc.
„Nechajte ma nech ho najprv zabijem.“ zahundral nahnevane.
„To môžete urobiť aj potom.“zdvihol hlas jeho brat. Mlčky som pozoroval ako s ním bojujú a mne došlo, že žije. Srde sa mi rozbehlo. Mozog sa mi odkrvil a ja som pravdepodobne stratil vedomie.
Prítomnosť sa mi vracala veľmi pomaly a potom zrazu všetko naraz. Ležal som na zemi z nohami vo výške a stál nado mnou lekár.
„Christán. Odpadol si. Môžeš sa posadiť?“ pýtal sa ma pomaly a pokojne. Jeho slová sa mi odrazili od mozgu.
„Ryan…“vzdychol som plytko.
„Je v poriadku.“odpovedal mi rovnako pokojným tónom. Položil mi nohy na zem a opatrne mi pomohol sa posadiť. „Musíš dýchať zhlboka.“vysvetľoval mi. „Podajte mi, prosím vás tu vodu.“požiadal policajta. Ten mu bez slova podal pohár a on ho podal mne. „Napi sa, pomaly.“
Ruky sa mi triasli a ja som ho radšej položil. Zase sa mi začala točiť hlava. Doktor to okamžite zbadal.
„Christián, upokoj sa. Detektív je v poriadku. Má ranu v ramene…“
„Prečo mu to hovoríte?“ pohoršoval sa Mathew. Doktor sa na neho otočil. „Prosím vás nechajte nás v trojici.“ požiadal Mathewa a policajta. Obaja neochotne, no na žiadosť doktora vyšli z izby. Hnedé oči doktora ich sledovali. Dvere sa za nimi potichu zavreli a on sa otočil na lôžko s Ryanom.
„Detektív Seary,“ oslovil ho a Ryan sa k nám pozrel. Už sedel na kraji postele a opieral sa o múr. Bol bledý a vyzeral unavene. Podarilo sa mi nadýchnuť. Žije! „môžem vás nechať chvíľu samých?“spýtal sa ho.
„Iste.“ odpovedal mu Ryan.
„Budem za dverami.“oznámil nám. Postavil sa z kľaku a zamieril ladnou chôdzou k dverám. Díval som sa na Ryana a nebol schopný nič povedať.
„Točí sa ti ešte hlava?“ spýtal sa ma starostlivo.
„Bál som sa, že si umrel!“zvolal som konečne. Zúfalí som si položil hlavu do dlaní. „Myslel som, že..“
„Neumrel som.“ zastavil ma. „Už nejakú dobu som mal tušenia, že sa niečo chystá. Mrzí ma len, že som si ho všimol príliš neskoro a vydesil všetkých na pohrebe, vrátane teba.“ rozprával jeho príjemným baritónom.
„O čom rozprávaš?“ zdvihol som hlavu.
„Stál blízko hrobky tak dvesto metrov od nás. Prezradilo ho slnko.“ vysvetlil mi. Bezslovne som ho pozoroval.
„Prečo ty?“vydýchol som.
„To mi ešte nieje úplne jasné. Hlavné je, že nikomu inému sa nič nestalo. Je to iba strelná rana.“vyslovil to akoby o nič nešlo. Mám pocit, že umieram. Opatrne som sa zdvihol a prešiel k nemu. Padol som na kolená a on sa ma snažil automaticky zachytiť ale bol príliš slabý. Oprel som sa o jeho nohu.
„Neumieraj.“poprosil som ho. Zhlboka no trochu trhane sa nadýchol.
„Nemám to v pláne.“pohladil ma po vlasoch. „Mal si veľký strach?“ spýtal sa. Dotýkal sa ma zdravou pravou rukou. Bola studená.
„Ja to nedokážem vydržať. Je to akoby som sa dusil. Mám pocit, že omdliem a, že sa nedokážem hýbať. Len myšlienka na to ako ťa niekto strelil ma rozožiera ako kyselina, kúsok po kúsku. Akoby ma to rozleptávalo. Necítim nič, len ako hrozne to bolí. Tak prosím, neumieraj. Áno?“ zdvihol som k nemu oči. Smutne sa usmial.
„Povedal som, že neumriem. Nieje to zlé som len unavený, stratil som trochu krvi. To je všetko.“upokojoval ma.
„Nemyslím teraz. Vôbec. Už nikdy. Nechcem to už nikdy cítiť nič podobné ako dnes.“prosil som ho netušiac čo vlastne od neho očakávam, že mi povie.
„Christián. Nemôžem prestať byť policajtom.“ vysvetlil mi pokojne. Pokýval som hlavou.
„Ja to viem, chápem to. Nechcel som ťa o to požiadať. Ani neviem čo som vlastne očakával.“vracal som späť svoje slová. Pokúsil som sa postaviť ale zistil som, že mi to nejde. Pohladil ma po tvári a za bradu mi zdvihol tvár k nemu. Zohol sa a pobozkal ma. Rameno ho zabolelo.
„Raz,“ začal. „ten strach pominie.“oprel sa o mňa svojim malý takmer neviditeľným strniskom. „Dnes ma ešte nepustia domov ale zajtra už ma tu nebudú držať. Potom,“pobozkal ma na kútiky úst. „ťa pretiahnem v mojej uniforme. Čo ty na to?“ usmial sa unavene. Prehltol som.
„Snažíš sa ma iba uplatiť?“prekúkol som jeho plán. Na ramene sa mu začala tvoriť krvavá škvrna. V tvári začal rýchlo blednúť. Vystrašene som sa postavil a prinútil ho ľahnúť si. „Krvácaš.“ stresoval som. Odvrátil som sa, že ohlásim doktora ale on ma zachytil za zápästie.
„Počkaj.“ zašepkal. Musel mať bolesti. „Chcel by som byť ešte chvíľu s tebou sám.“ šepkal čím ďalej tým slabšie.
„Ryan?“zavolal som jeho meno keď zatvoril oči. Stále ma držal okolo ruky. „Doktor!“ zakričal som. Ryan sa ani nepohol. Do izby vošiel doktor s oboma mužmi za chrbátom.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Mathew. Doktor stál už vedľa mňa. Dotkol sa Ryana na zápästí ruky ktorá ma nedržala.
„Iba zaspal od liekov na bolesť.“uchlácholil nás. „Mali by ste na dnes všetci odísť.“vyhodil nás milo.
„Jeho rana..“
„Neposlúchol a asi si vytrhol pár stehov.“ odpovedal mi skôr než som dopovedal. Musel som sa vyprostiť z jeho ruky a spolu sme všetci traja až na doktora opustili izbu. Policajt sa otočil na Mathewa.
„Ja teda pôjdem. Dávajte pozor.“ s tými slovami sa rozlúčil a odišiel. Nemo som sa pozeral na jeho chrbát.
„Ryan ma stále dookola žiadal aby som ťa postrážil v jeho dome a preto som argumentoval u šéfa polície aby si mohol byť somnou.“vysvetlil mi chladne. Prikývol som a on sa na mňa pozeral. Odklonil zrak. „Tak poďme.“ navrhol. Cítil som, že to čo sa stalo mi výhradne pripisuje a ja som nenamietal pretože ak by ma nestrážil nikdy by sa to nebolo stalo. Mlčky sme sedeli spolu počas cesty a atmosféra medzi nami hustla. Chcel by som sa ospravedlniť ale viem, že by sa tým nič nezmenilo. Preto mlčím. Zastal pri ceste pred jeho domom. Choval sa akoby to bol jeho dom. Nechal ma vojsť prvého a zamkol za nami. Cítil som ten hlad ktorí vyžaroval už nejakú dobu.
„Bolo toho dnes moc. Tak navrhujem aby is si išiel ľahnúť.“ skôr mi to prikázal. Možno by som to aj urobil ale veci tu boli od rána stále rozhádzané. Stál som pri dverách do obývačky a zaplavovali ma pocity samoty, smútku, viny. Topili ma svojou hĺbkou. Ak by som vedel aké to je psychicky sa zrútiť pravdepodobne by som bol veľmi blízko. Mathew si všimol ako tam len tak stojím a dívam sa do prázdna. „Môj brat je konečne človek.“prehovoril ku mne po dlhšej dobe milo.
„Hm?“ otočil som k nemu tvár.
„Miluješ ho?“ spýtal sa ma narovinu a ani pri tom nežmurkol. Vyrazil mi dych ale nechcel som klamať viem, že by mi to nešlo a ani by to nemalo cenu.
„Áno.“priznal som sa mu.
„Som rád, že je ako predtým než sa vrátil z misií. Ale mám obavy či je to dobrý nápad. Spali ste už spolu?“ položil ďalšiu so svojich rovno mierených otázok. Myslím, že to je pokrivenie z jeho práce. Na túto otázku by som však nerád odpovedal.
„Nechcem…“skúsil som sa ospravedlniť ale on odvrátil chladno tvár.
„Isteže áno. Nevadí mi to. Je mi to v podstate jedno, len neviem či si uvedomujete ako moc jeden druhého ovplyvňujete.“pozrel sa mojim smerom a všimol si, že neviem na čo naráža. „Teraz ste spolu ale čo sa stane keď sa budeš musieť vrátiť do svojho života? Koľko času si budete venovať a ako si myslíš, že budete spolu tráviť čas? Ryan je detektív a navždy ním bude. Jeho práci venuje mnoho času. Teraz si v podstate jeho práca. Christián, dobre sa zamysli nad tým čo som ti teraz povedal a vyrieš to skôr než sa rozdelíte. Svojmu bratovi chcem len dobre a zdá sa, že ty si to najlepšie preto ti to hovorím. On si to neuvedomuje, že sa rozdelíte a on ťa pomaly stratí.“ rozprával ku mne úprimne a ja som si nebol istý či naozaj chápem ten pravý zámer tohto rozhovoru.
„Neviem či si ku mne dobrý alebo kritický.“snažil som sa mu vidieť dovnútra.
„Ani jedno. Dnes som mohol stratiť brata lebo ťa chráni ale on celý čas hovoril len o tebe.“ otočil sa ku mne a ja som videl jeho kritický nahnevaný pohľad. Podišiel ku mne a zastal blízko mňa. „Chcel vedieť, že si v poriadku, kde si? Stále sa na teba pýtal. Stratil veľa krvi ale jeho život mu bol ľahostajný. Keď som ho videl napadlo ma akoby ti bol sluhom, akoby mu už nepatril vlastný život. Nenávidím to akého otroka si si z neho spravil. Bol by ochotný za teba zomrieť a ja stále nechápem prečo.“ prebodával ma pohľadom. Ustúpil som od steny. Zrazu mi Mathew naháňal hrôzu. „Kto si Christián a ako je možné, že si tak ľahko spracoval Ryana na svoju stranu? Myslel som si, že si ho opantal sexom ale tie testy my to vyvrátili. Zaujíma ma čo na tebe vidí? Kde je tá stránka ktorá ho tak omámila. Nie si nijak výnimočný mnohé ženy by ťa svojou krásou prebili a ani nemáš nejaký talent. Si naivný a ešte dieťa.“ zachytil ma za ruku. Chcel som sa mu vyvliecť ale on mi ju pevne zovrel. „Nechcem ťa pre seba.“ vyvrátil moje obavy. „Chcem to pochopiť. Tak jednoduchý človek a predsa…“zazvonil mu telefón. Pustil ma. „Áno? Dnes nemôžem…“ začal. Otočil sa mi chrbátom a ja som bol z jeho nátlaku voľný. Myslí si, že niečo skrývam ale tak to nieje, nič netajím. „Ako si myslíš, že to je?.. som rád, že to chápeš ale je dôležité aby tie dokumenty boli moje…Nie, nechcem kópie, chcem ich v originály… DOČERTA!“ zložil telefón. Pozoroval som ho a naše oči sa stretli. „Môžeš tu byť chvíľu sám?“ spýtal sa ma narovinu z mobilom v ruke. Ahm..
„Deje sa niečo?“ zaujímal som sa. Zdá sa, že niečo dôležité sa práve stalo.
„Zvrat dôležitom prípade. Môžeš?“ odpovedal mi rýchlo a čo najkratšie. Potreboval to vedieť hneď.
„Iste. Môžem.“ mykol som plecami. Mathew bol zjavne rozrušený a na túto chvíľu čakal, tak prečo by tu mal byť somnou ak je to vážne.
„Fajn.“stál pri dverách a bral si kľúče od auta z obuvníka kým sa obúval. „Vrátim sa za pár hodín. Nebude to dlho trvať. Nikam nechoď za žiadných okolností neopúšťaj dom, ani keby horelo.“ hovoril v rýchlosti. Prikyvoval som mu súhlasne. Otvoril dvere a medzi nimi zastal a obrátil sa ku mne, že niečo povie. Nakoniec nepovedal a odišiel. Skontroloval som či sa zatvorili, zamkli dvere a vrátil sa do obývačky. Čas bol neúprosný tých pár hodín ubehlo hrozne rýchlo. Sedel som v tme na matraci a zrazu tu bola tma. Postavil som sa, že si zapnem svetlo a cestou k vypínaču som si uvedomil ako mi vadí byť sám. Býval som sám na internáte celé hodiny ale zrazu to nebolo ono. Samota mi totižto poskytovala veľa priestoru na myšlienkové pochody a tie sa točili iba okolo udalostí na ktoré som nechcel myslieť. Vyčerpávalo ma to. Šťukol som zapínačom a uvedomil si, že niekto je v chodbe. Oči mi automaticky padli na postavu. Môj mozog to zo strachu chcel spracovať ako tieň zo zaveseného kabáta ale tieň sa pohol a tak to mohol byť Mathew, ale nakoniec sa postava dostala do miesta kde dopadalo svetlo a ja som vedel, že môj strach je skutočný a nedá sa zviesť na nič iné. Ten moment keď sa ku mne začal približovať mi zostávalo len málo možností. Buď zostanem a skúsim sa brániť alebo sa budem čo najdlhšie brániť boju a pokúsim sa ujsť. Začal som reagovať a pomaly tak ako sa ku mne približoval s rukou pripravenou na zbrani som začal cúvať. Pomaly, pomaly a keď po mne siahol ja som zaspätkoval a rozbehol sa.
„Vzdaj sa.“ navrhol mi pokojne vysoký muž. Vlastne bol celkom štíhli a bezvýrazný, ničím sa nelíšil od obyčajných ľudí. Zastal som pri linke a mňa napadlo, že v chladničke je Norinco. Zostali sme stáť. Nie som silný ani rýchli, nemám veľa možností. Pozeral ku mne z niekoľkých metrov a dal mi jasne najavo, že dnes umriem. Umriem. Zabije ma. Zachvátila ma panika. Siahol som k chladničke po Norinca a on trafil dvierka kde som si stihol skryť telo. Niečo si zamumlal a vydal sa ku mne. Ruky sa mi triasli a zbraň ma nechcela počúvať. Kopol do dvierok a tie sa zavreli. Spadol som na zem. Díval sa na mňa z vrchu a ja som stlačil spúšť. Zbraň bola prázdna a hlavne nebola vôbec nabitá. Zasmial sa. „Chcel si ma zastreliť?“ spýtal sa ma pobavene. Načiahol sa ku mne zo zbraňou v ľavej ruke. Naštval som ho aj keď to nedal najavo. Pevne mi zovrel vlasy v pravej dlani a vytiahol ma na nohy. „Mal som ťa zabiť pomaly. Vraj za každý problém máš dostať o jednu ranu viac. Chceš vedieť koľko ti ich bolo vypočítaných?“ spýtal sa vyrovnane. Jeho hlas bol vražedný ako britva. Už vraždil. Vytvaral okolo seba tú atmosféru. Bol pokojný a dobre vedel čo má urobiť. Zodvihol som k nemu oči. Ryan ma učil ako sa brániť. Skrsla vo mne spomienka, že by som mal zachovať pokojnú myseľ. Nadýchol som sa a vystrel chrbát v jeho zovretí. Prekvapilo ho to ale nenamietal. Pustil mi vlasy a namieril na mňa zbraň. Presne tak ako sme sa učili. Napadlo ma, že mám len jednú šancu ale to mám aj na život. Nabil si ju. „Nechám tu odkaz, že si sa k tomu postavil ako chlap.“ odpovedal mi.
„Mohli by ste napísať ako som ochotne spolupracoval?“ spýtal som sa nesmelo. Hlas sa mi triasol. Pravidlo číslo jedna zabaviť protivníka a nechať na sebe vidieť, že mám strach.
„Iste čokoľvek.“mykol plecami. Pravidlo číslo dva: Upútať pozornosť na ruky. Zapohyboval som prstami. Pozrel sa len letmo, rýchlo som mu odklonil hlaveň a vytrhol mu naučene zbraň z ruky. Bol zjavne v šoku. Rovnako ako ja. Nezapochyboval som sa vystrelil. Zbraň bola silnejšia ako som čakal. Udrela ma bolestivo do hrude. Posadil som sa na zem. Útočník zanadával. Trafil som ho. Sklonil sa len na chvíľu a ja som sa aj napriek bodaniu v hrudi postavil, že ujdem.
„STOJ!“zreval na mňa. Neurobil som ani krok a on ma bolestivo stiahol k zemi. Dopadol som na ruky a on mi bolestivo zastúpil členok. „Chcel som byť rýchli pretože si sa tak hrdo k tomu postavil.“ vrčal. Všetok ten jeho pokoj zmizol z prvou guľkou zo zbrane.
Bolestivo som sa zvrtol aby som si uvoľnil končatinu. Nedovolil mi to a udrel ma do tváre aby si vzal jeho zbraň. Zatmelo sa mi pred očami. Otočila sa mi izba a zrak sa mi pomaly vrátil. Hučalo mi v hlave. Netrvalo to dlho a ja som sa zvrtol skôr, než dočiahol na zbraň. Oboma rukami som ho stiahol k zemi. Vedel som, že sa k zbrani dostane a aj to, že mu v tom nezabránim. V hlave mi stále hučalo. Postavil som sa z podlahy rýchlejšie než on a vybehol k dverám. Smer som mal celkom dobrý ale pľúca ma boleli ako som sa snažil. Vystrelil. Cítil som bodnutie a prvotný šok a strach to telu tajil. Trafil ma. Ozvalo sa rinčanie skla. Prudko som vrazil do steny na chodbe. Neudržal som rovnováhu a spadol. Počul som ako sa blížil. Pozrel som sa na svoju ruku. Trafil mi sval na ruke. Vyzeralo to skôr ako škrabnutie ale aj tak to bolelo. Vynoril sa z poza rohu. Krvácal na boku a krv mu stekala po bokoch jeho nohavíc. Ihneď som zacúval. Nečakal som na pozvánku a vyšiel k dverám. Prudko som do nich vrazil telom. Boli zamknuté. Vydesene som sa k nemu otočil a on držal náhradné kľúče v dvoch prstoch. Zamával nimi a kľúče sa zvonivo rozcingali. Uvedomil som si, že nemám už kam ujsť. Zablokoval mi všetky cesty. Jediná možná cesta viedla cez neho. Vybavil som si tréning a dúfal, že mi to pomôže. Vrhol sa na mňa a hodil ma o stenu vedľa botníka. Stiahol som zo sebou veci na ňom. Náraz mi vybil dych a ja som sa nemohol nadýchnuť. Pľúca sa mi neplnili kyslíkom. Vytiahol si z boku nohavíc nôž a zaklonil mi hlavu. Keď sa čepeľ otvorila vedel som, že je koniec. Sklopil som oči. Moja myšlienka patrila Ryanovi. Možno by som sa mu mal ospravedlniť, že som sa nezvládol lepšie brániť alebo proste za to, že umriem. Asi sa bude hnevať. Miska na kľúče sa rozbila a ležala na zemi. Bol som tak blízko. Kúsok črepiny ma rezala do dlane a zovrel som ju. Črepina ma porezala hlbšie. Zabojoval som za kyslík a on ma prinútil sa na neho pozrieť.
„Chcem vidieť ako umrieš.“ splnil som mu prosbu a zdvihol oči. Cestou som zablúdil očami k jeho stehnám a zrazu mu moja ruky zabodla do vnútornej strany jeho stehna kus keramiky z misky. Zreval od bolesti. Nôž ma porezal na krku. Vytrhol si ju z nohy a zahodil. „TY!“zakymácal sa a vrhol sa ku mne. Zovrel nôž a ja som si v obrane zdvihol ruky proti jeho výpadu k tvári. Čepeľ mi prešla pod kožu ale tlak naň zoslabla. Muž dopadol na kolená. Prekvapene som si stiahol ruky z tváre. Pozeral na mňa s vystrašeným pohľadom. Otvoril ústa. Natiahol ku mne ruku a ja som sa odsunul. Prešmykol som sa okolo neho a schoval sa do chodby naľavo. Muž sa za mnou naťahoval ale akoby ho niečo držalo a on odtiaľ na mňa nedosiahol. Neurobil ku mne žiadny pohyb, iba sa ma snažil chytiť. Okolo neho sa tvorila tmavá škvrna. Do vzduchu ktorý mi pomaly začal prúdiť do pľúc sa zmiešal pach železa a soli. Bol to pach krvi. Útočník na mňa hľadel skleneným výrazom akoby hovoril: Zabil si ma. Nasilu som prehltol a on ani nežmurkol. Zomrel. Zabil som ho! Svetlo z obývačky osvetľovalo polku jeho tváre. Pohol som sa k nemu. On predsa nemohol umrieť! Opatrne som sa k nemu natiahol ruku ale on sa ani nepohol. Nemôže zomrieť! Nechcel som ho zabiť. Vrhol som sa k nemu. Roztrasené prsty som priložil k jeho krku ale nič som necítil. Vydesene som sa od neho odsunul. Zabil som ho! Otočil som k sebe ruky. Boli krvavé. Nie, nie to bola nehoda! Odsúval som sa ďalej a ďalej ale jeho oči na mňa stále hľadeli. Oprel som sa o stenu. Ruky som si nevedome prudko utieral do trička. Takto to nemalo byť. Ryan. Ryan! Celé telo sa mi triaslo a ruky som mal ako z ľadu. Škvrna na podlahe sa zväčšila a dočiahla skoro až ku mne. Schúlil som bližšie k stene. Zabil som človeka. Bolestivo som dýchal. Všetky rany ma striedavo štípali a pálili. Je tu zima. Jeho oči ma stále volali. Musím ísť preč! Bezvládne som však ďalej sedel na podlahe vedľa neho.
Sedím. Reagujem na pohyb. Zdvihnem ruky a v obrane si zakryjem tvár. Útočník mi ich zovrie a snaží sa mi ich uvolniť. Som príliš slabý proti jeho tlaku a on mi ich po chvíľkovom boji roztvorí. Už aj tak som mal byť dávno mŕtvy.
„Christián!“ ozve sa domom mužský baritón. Zrazu precitnem. Ryan ma drží okolo zápästí a ja sa mu stále spieram. Prestal som. Mal hnedé oči. Pekné. Natiahol som k ním ruky. Bol tak blízko, že som v nich videl bledšie odlesky „Christián.“ oslovil ma pokojnejšie. Musel som zaspať a práve teraz snívam sen alebo možno som naozaj zomrel.
„PANEBOŽE!“zhrozil sa ďalší mužský hlas, ktorý patril Mathewi.
„Prestaň stále opakovať panebože a zavolaj okamžite záchranku!“ otočil sa na neho Ryan. Nebol to sen. Stratil som s ním očný kontakt a padol do reality. Okolo sa vznášalo šero. Nebol som v nebi a ani v pekle. Bol som na mieste činu kde som bol obeťou i vrahom.
„Hrozne ma to mrzí. Tak strašne ma to mrzí. Nechcel som.“snažil som sa im to vysvetliť kým volali záchranku. Ryan ku mne znova otočil tvár.
„Áno, ja viem. Bola to nehoda.“pritakával.
„Ryan, bola to nehoda.“ vysvetlil som. Čo ak to nechápe?
„Áno,“prikývol s milým úsmevom. „ale postavíš sa a pôjdeš somnou von. Dobre?“ pokračoval milo. Prikývol som. Nadvihol sa a chcel mi pomôcť vstať. Ale ja nemôžem ísť von. Nemôžem. Sľúbil som, že nepôjdem.
„Nie,“pokýval som hlavou keď ma ťahal na nohy. „musím tu počkať.“vysvetlil som mu.
„Načo?!“ spýtal sa nepokojne.
„Sľúbil som, že nepôjdem von z domu. Počkám.“vysvetlil som mu.
„Vrátil som sa domov tak už nemusíš čakať. Pôjdeme von spolu. Poď“potiahol ma pomaly. Vstal som a oči mi padli na zem. Bola tam tmavá až čierna krv zostali v nej stopy po mojich rukách a nohách. Ten muž ležal na zemi. Bledý.
„Zabil som ho.“nervózne som cúvol. Čo teraz bude?
„Nepozeraj sa.“postavil sa mi rýchlo do cesty. Mal na sebe bielu košeľu. Bola pekne čistá asi Mathewova. Dotkol som sa jej len špičkami prstov a ona sa hneď ušpinila na červeno. Nie! Robil som nútené kroky dopredu. Bola zima. Stiahol som z neho prsty. Zostala špinavá. Chcel som to zotrieť. Bola tak pekná ako čerstvý sneh. Nešlo to. Stále bolo na nej viac červenej. Zúfalo som vzdychol. „Nejde to!“ zovrel som jeho košeľu. Chcem aby bola znova biela! Nohy sa mi podlomili a stiahol som ho zo sebou na chodník. Boli sme pred domom. „Nejde to!“ zopakoval som zúfalo. Ryan sa pozrel na moje ruky a ukryl ich v dlaniach.
„Pozri sa na mňa, Chris.“ požiadal ma pevne. Tá košeľa.
„Christián!“zvýšil na mňa nahnevane hlas. Pozrel som sa na jeho tvár.
„Košeľa..“nadýchol som sa.
„Ser na košeľu!“ rozzúril sa. „Sústreď sa na mňa! Povedz mi, si niekde vážne zranený?“ pýtal sa stále drsne. Hnedé oči plné ľadu. Natiahol som sa k ním. Ako to, že v tomto ročnom období ich má také chladné. Čakal, že odpoviem. Mal tak prísnu tvár ale bola bledá. Chlad ho zmohol. Môjho Ryana. Rukami som sa ho snažil ohriať. Prisunul som si ho bližšie k tvári a dychom mu zohrial tvár.
„Čo robíš?“ prekvapilo ho moje jednanie.
„Chcem roztopiť ten ľad.“perami som sa ho dotkol na tvári.
„Cristián.“ stiahol si s povzdychom moje ruky dole. Ryan. Privrel som oči. Pevne ma rukami zovrel na pleciach.
„Som unavený, zostaň…“zavrel som úplne oči a jeho tvár sa mi stratila z obzoru. „…chvíľu somnou.“

Suchý teplý vzduch a bodanie na rebrách. To je prvá vec čo som vedel. Mal som sucho v ústach. Oblizol som si pery ale nepomohlo to. Musel som teda zmeniť taktiku. Či už sa mi to páčilo alebo nie otvoril som oči a snažila sa zvyknúť si na nové svetelné podnety. Nemocnica. Všetko s tohto miesta mi to hovorilo. Prikrývky, vankúš, infúzia, steny. Oči mi blúdili po izbe kde som bol úplne sám. Chcel som sa posadiť ale bodlo ma medzi rebrami tak prudko, že z toho vzišlo. Nad hlavou mi visel vypínač. Natiahol som k nemu ruku a stlačil jeho jediné tlačidlo. Dalo to zmysel na čo sa využíva. Neušlo mi, že mám obviazané ruky jednu až po lakeť a na pravej mám obviazanú od dlane až nad lakeť. Do izby vošlo sestra v sprievode. Všetko vo mne ožilo. Ryan. Policajný odznak so zbraňou naboku. Usmial som sa a zamával mu na privítanie. Už viem aký je to pocit keď niekomu vpadnú do izby keď leží na posteli a je unavený. Sme si quit. Vonku bolo svetlo. Hrialo ma na tvári a ja som mal chuť len tak ísť sa prejsť.
„Christián, ako sa dnes cítiš?“spýtala sa ma milo drobná žienka v oblečení zdravotnej sestry.
„Dobre.“odpovedal som pravdivo. Rany ma neboleli až na rebrá a ani som nebol moc unavený.
„Pôjdem zavolať doktora.“upravila mi vankúš a pomohla mi posadiť sa. Ryan zostal stáť pri dverách akoby sa bál prejsť až ku mne. Sestra okolo neho prešla a niečo mu povedala. Ušlo mi to ale zdá sa, že to nebolo nejak dôležité. Pohol sa ku mne. Postavil sa blízko okraja mojej postele.
„Kde máš uniformu?“ spýtal som sa ho veselo.
„Christián,“ zavolal vážne. Pozeral som sa na neho. Čo je to? Oči mu blúdili po mojej tvári a mne sa ten jeho pohľad celkom páčil. „..vieš čo sa stalo?“ spýtal sa po chvíli. Preto bol taký vážny?
„Iste,“prikývol som. „prišiel ma zabiť nejaký muž a ja som ho v sebaobrane nechtiac zabil. Bola to nehoda.“ vysvetlil som mu ako to bolo. Ryan iba prikývol. Po prvý krát som na jeho tvári uvidel vrásku. Čo ho tak trapy?
„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa ho posmeľujúco. Dotkol som sa jeho ruky a dúfal, že mi to povie. Zhlboka sa nadýchol a pohladil mi moju obviazanú ruku svojou druhou. Už mi to asi išiel povedať ale v tedy vošiel doktor s tou istou sestričkou. Ako keby nemohli prísť neskôr! Odtiahol som z neho ruky a čakal čo sa bude diať. Prešli až ku mne a obaja sme si vymenili úsmevy. Bol celkom sympatický.
„Ahoj, Christián.“pozdravil ma. Zdvorilo som ho odzdravil. „Dobrý.“
„Počul som, že sa máš dobre.“ začal hovoriť a Ryan so sestričkou sa pomaly vytrácali z mojej izby. Pozrel som sa ako odchádzajú.
„Áno nič ma nebolí.“ odvetil som mu aby pochopil, prečo sa mám dobre.
„To rád počujem.“prikývol. Vôbec ma nevyšetril iba mi dával hlúpe otázky: Aký je dnes deň? Čo sa stalo? Ako to zvládam? Aké mám plány a také veci. Bolo to na doktora celkom divné. Zobral mi pri odchode kartu a odišiel von. Nepokojne som sedel a vážne dúfal, že niekto vojde. Napadol ma celkom dobrý plán na dnešný deň a chcel som sa s ním podeliť (hlavne s Ryanom). Nakoniec konečne vošiel. Musela ubehnúť hádam hodina.
„Ryan, mám perfektný nápad. Čo keby…“ zastavil ma rukami.
„Christián,“ opäť ten utrápený výraz. Čo je to s ním?
„Áno?“ prerušil som ho kým váhal. Poslal mi chladný pohľad za to, že som ho prerušil. Usmial som sa.
„Podľa doktora to najlepšie vezmeš keď to budeš počuť odomňa.“ začal. To som zvedavý čo to je. „ Vieš, ty nie si úplne v poriadku. Ja viem, že si myslíš, že áno ale nie si.“ podával mi to opatrne.
„Ale ja som v poriadku. Nič mi nieje.“ snažil som sa ho vyviesť z omylu v ktorom sa nevedno ako ocitol. Pokýval nesúhlasne hlavou.
„Nie.“
„Áno.“ zvýšil som hlas. „Ja predsa viem ako mi je!“
Zatvoril oči.
„Vieš aký je dnes deň?“ spýtal sa.
„24-tého. Včera sa stala ta nehoda. Tak prečo sa ma stále pýtate na dátum?“ rozhodil som rukami.
„Nie,“povedal potichu. „Je 25-tého.“opravil ma. Zasmial som sa ale Ryan sa vôbec nesmial.
„Nieje.“pokýval som rýchlo hlavou. Začalo ma hnevať ako sa ma stále snaží presvedčiť o opaku.
„Včera si sa kvôli traume psychicky zrútil a upadol do hlbokých depresií.“vysvetľoval mi a mne už tento žart vôbec neprišiel vtipný. To sa nestalo ja by som si to pamätal. „Preto sa doktor so psychiatrie rozhodol, že bude najlepšie ak pôjdeš čo najskôr na chvíľu bývať k svojim rodičom.“ dopovedal.

4.989585
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 96)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 2
Napřáhl se a kolem meče, se jako had, začalo cosi obtáčet. Vypadalo to na vítr...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 16
Potichu som prekročil prah dverí z chodby do mojej izby. Videl som iba obrysy...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 4
(Přátele jsou tady pro nás i v těch nejtěžších obdobích… pomohou nám...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 7
„Tak-tak jo, nevidím v tom problém.“ řekl jsem a usmál se. Úsměv mi...