Ne, 25/01/2015 - 11:56
11

Nakláňal sa ku mne a ja som mu odhalil všetky moje citlivé miesta. Boli sme v nemocnici ale zjavne to nevadilo ani mne ani jemu. Prešiel mi špičkou nosa po kľúčnej kosti. Striaslo ma.
„Niekto môže vojsť.“ upozornil som ho. Pozrel očami k dverám a neopúšťal moju pokožku.
„To nevadí, tvár sa potom, že omdlievaš.“navrhol mi. Usmial som sa. To, že som bol s ním spútaný bol zrazu celkom problém. Mohol som využívať iba jednu ruku aby som sa ho dotýkal.
„Nerozmyslíš si to?“ spýtal som sa v obavách, že si to znova rozmyslí.
„Ako povedal môj brat: Keď sa rozhodnem akokoľvek už to nebudem môcť zobrať späť.“
Vybral som si jediné miesto, jeho gate. Zasunul som svoju ruku do jeho nohavíc. „A, Chris..“začal s mojou rukou v spodnou prádle.
„Áno.“
„Nemyslí si, že si vyhral.“ zastrčil svoju ruku do mojich nohavíc. Začalo byť v oboch nohaviciach tesno.
„Ale ja som vyhral. Chcel som ťa a aj som ťa získal.“ vyviedol som ho z omylu. Prešiel mi dlaňou po zadku.
„Iba preto, že som ti to dovolil.“bojoval. Jeho dych ma hrial a vlasy šteklili. Prehltol som. Chcel som sformulovať vetu ale nedokázal som to. Prstom sa dostal medzi moje polky. Stúpil som si ešte bližšie k nemu.
„Chcem aby si ma oprel o stenu.“ ozval som sa necudne. Ale vážne som to chcel! Vybral si ruku z mojich nohavíc ja som musel urobiť to isté. Pevnejšie mi zovrel ruku v dlani. Prešiel k dverám a primkol. Nešlo zamknúť ale zjavne sa dali zaseknúť. Pritiahol ma k stene vedľa postele.
„Chceš ma v uniforme, chceš aby som ťa pritlačil k stene. Ako si to ešte predstavuješ?“otočil ma tvárou k stene prehodil si naše spútané ruky cezomňa a objal ma.
„Je toho celkom dosť.“ otočil som hlavu tak aby som na neho videl. Pritlačil sa ku mne telom. „Počúvam“ zaprel sa o mňa bokmi a ja som cítil jeho vzrušenie. Postavil som sa na špičky aby sme k sebe pasovali.
„Vyskúšal by som to na sucho, misionára.. možno aj malého sloníka? Zvrhlo si želám aby si ma potrestal.“ hovoril som mu. „A ty?“ otočil som otázku na neho. Voľnou rukou mi dal trochu dole nohavice.
„Mne tvoje predstavy úplne stačia, perverzák.“ ľavou rukou ma trochu prehol v chrbáte. „Chceš to robiť nasucho?“ zamumlal svoju otázku. Srdce mi vyskočilo do krku.
„Áno.“ vzdychol som. Stiahol mi nohavice z pyžama a nechal mi spodné prádlo. Dýchal som rýchlo a pritláčal svoj dych na stenu. Počul som ako povolili jeho nohavice. Zbraň na ich boku bola ťažšia a tak ich posunula nižšie.
„Požičaj mi tvoju voľnú ruku.“poprosil. Natiahol som ju k nemu dozadu netušiac čo chce urobiť. Položil mi ju na vlastný zadok. „Chyť si ho.“povedal mi čo mal namysli. Ako to? Chytiť?! On ma svoju voľnú ruku položil na druhú s mojich poliek a prstami ju zovrel. Urobil som to. Pritlačil sa ku mne telom. Pevne a hltavo. Svojim penisom presne vošiel medzi naše ruky a zatlačil ma. Všetko vo mne pulzovalo. Obtieral sa o mňa svojim horúcim telom. Trenie mi spôsobovali dokonalí pôžitok. Oprel som sa hlavou o stenu. Pevnejšie som s zovrel polku. Bol tak blízko. Jediné čo nás delilo bolo naše vlastné spodné prádlo. Vzdychol som.
„Je to ako si si to predstavoval?“ spýtal sa túžobne. Nie!
„Ja už nechcem iba tvoje teplo.“pustil som svoju ruku a on stratil priami kontakt. Položil som si dlaň na stenu a trochu si ju ochladil. On mi voľnou rukou zašiel pod prádlo.
„Ďalšia je na rad stena?“ navrhol. Robil to náročky pomali, aby ma naštval.
„Ryan, rozmyslím si to.“varoval som ho. Chcem dráždiť a hecovať ale už som bol vydráždený až moc.
Posunul som sa nižšie po stene. Ucítil som jeho príraz. Rukou ktorou ma musel objímať, kvôli putám ma pritiahol na seba bližšie. Cítil som tep ale nebol som si istý čí? Udával si tempo sám. Pohyboval sa vo mne pomaly. Hral sa z bokmi a tým dráždil moje vnútorne steny. Uväznil som ho v sebe a on hlasno vzdychol. Prichytil ma a pevne proti mne zatlačil. Ruky sa mi roztriasli a telom mi začali prechádzať prvé znaky prichádzajúceho orgazmu.
„Ryan.“ snažil som ho zachytiť. Spomalil. Nijak to nezastavilo ten príval.
„Hlbšie?“zachroptil.
„Dotkni sa ma.“zaprosil som. Jemne sa ma dotkol prstami. Vynechal som pár nádychov. Telo sa mi zovrelo v orgazme. Všetko skočilo v jeho ruke. Začal som ho zvierať v rýchlych intervaloch. Natlačil sa ku mne a bolestivo do mňa ejakuloval. Pritláčali sme sa k sebe. Obaja sme hľadali oporu u steny. Odtiahol sa pomocou svojej spútanej ruky ma k sebe otočil. Striaslo ma.
„Dve veci máme. Čo zostáva?“snažil sa chytiť kyslík.
„Prečo ty sa niekam ponáhľaš?“neodpovedal som mu. Pobozkal ma na pery. Potvoril som ústa a nechal sa opantávať chuťou jeho úst.
Niekto sa pokúsil otvoriť dvere. Ryan sa odomňa odtiahol. Nech je to kto chce toto nieje scéna pre divákov.
„Obleč sa.“očami pozrel na moje nohavice a spodné prádlo. Rýchlo som si ho natiahol a on sa upravoval cestou k dverám. Uvedomil som si, že sme obaja znova voľný. Ako? Povolil dvere a ja som sa ešte v rýchlosti snažil zakryť stopy.“
Mathew sa dovalil ako voda. Vošiel hneď ako mu boli uvoľnené dvere. Pozrel na mňa a ja som sa nenápadne hral s opuchnutými perami. V nohaviciach som začínal mať vlhko. Dúfam, že to nebude vidieť. Radšej som si nesadol.
Prešiel očami najprv Ryana a potom aj mňa.
„Vy ste to pred chvíľou robili, že áno?“ spýtal sa narovinu. Automaticky som sa pozrel na svoje nohavice.
„Čo chceš?“ nevšímal si jeho poznámku ani nadšenie akým to povedal.
„Už si mu to povedal?“ zašepkal mu. Aj tak som to počul.
„Áno, vzhľadom k tomu, že si kretén.“odpovedal mu podráždene. Mathew iba prikývol.
„Fajn. Tak..“ vložil si svoju koženú kabelu pod pazuchu a zalovil vo vrecku. „…tu sú tvoje nové kľúče a…“podal mu ich. Otvoril si svoju kabelu. Chvíľu pátral a potom mu začal podávať papiere. „…zmluva o kúpe, predaji, sťahovacia služba. Zabudol som niečo?“zdvihol k Ryanovi tvár. „Aha! Áno. Papiere z policajného oddelenia.“ obaja sme stáli a pozorovali jeho činnosť. Ryan stál s päť milimetrovou kôpkou papierov. „Aký bol sex?“ otočil sa na mňa a ja som nevedel čo mu mám povedať. Ryan to vyriešil.
„Vypadni!“rozkázal mu.
„Iba som sa opýtal.“obraňoval sa. „Stále si naštvaný za ten bozk?“ zapáral. „Áno viem, nemusel byť zrovna francuzák ale nikto si nesťažoval.“ zasmial sa a ja som sa cítil neuveriteľne trápne. Sadol som si na posteľ aj napriek obavám.
„Robíš to naschvál?“zamračil sa na svojho brata.
„Áno, iste. Prepáčte mi.“ potľapkal Ryana po nezranenom pleci. „Keď som videl ako ste sa tvárili nemohol som si pomôcť.“
„Prečo si mi to vôbec prvom rade niesol sem?“ zamyslel sa nad tým Ryan. V podstate mal pravdu mohol mu to kľudne nechať u neho. Mathew sa šibalsky usmial.
„Zistil som, že tu budeš a hneď som tušil, že sa niečo stane. Nemohol som pri tom chýbať. Predsa len dosť som vám pomohol.“ odpovedal mu na otázku.
„Nechal si Christiána samého doma. Za tedy čo ja som ťa požiadal aby si ho postrážil.“ vyčítal mu Ryan. Situácia zhustla. Mathew za nič nemohol. Bolo by sa to stalo aj keby tam bol. Potrebovali sa zbaviť Ryana aby sa ľahšie dostali ku mne. Uvedomil som si, že je najvyšší čas ich znova zastaviť. Skúsil som použiť slová ale obaja sa zabíjali bleskami z očí. Závidím im tu bratskú lásku. Nezostávalo mi veľa na výber. Zhlboka som sa nadýchol a predstieral, že mi prišlo zle od žalúdka. Akoby zázrakom som mal konečne ich pozornosť.
„Je ti zle?“otočil sa ku mne Ryan. Prikryl som si rukou ústa.
„Zavolám doktora.“ozval sa Mathew. Trošku som sa prepočítal. Mathew už hľadal doktora a Ryan mi podával príručný smetiak. Nestihol som ani otvoriť ústa, že to bolo iba na upútanie pozornosti a smetiak sa ocitol pod mojim nosom. Nevinne som si stiahol ruku s pier a zachytil si peru a zovrel si ju medzi prstami. Zrengenoval ma.
„Ty si to hral?“ vyčítal mi moje jednanie neveriacky.
„Na moju obranu, ako inak by som upútal pozornosť, keď na moje slová nereagujete?“ Vzdychol si. Zložil zo mňa kôš a aj ruku z chrbáta.
„Nepoužívaj to často inak ti potom nikto nepomôže.“
Skrivil som na neho nos. Do izby sa privalil Mathew s doktorom.
„Planý poplach.“zachraňoval ma Ryan. Tváril som sa, že mi je stále trošku zle aby sem neprišiel doktor len tak.
Prešiel ku mne a Ryan ho nechal pracovať.
„Skontrolujem ti teplotu.“oznámil mi každý svoj krok. Jediné čo som mal zvýšené bol srdečný tlak a tep. Nepriznal som sa čo som robil a za celý čas som sa ani nepohol z postele. Bol som poslaný do postele a Mathew z Ryanom von z izby. Predstieral som, že si idem ľahnúť a hneď ako sa za ním zavreli dvere vstal som a vyzliekol si vlhké časti oblečenia. Vošiel som do kúpeľne, zvesil zrkadlo a začal sa opatrne oplachovať aby som si nenamočil rany. Smrdel som potom a sexom. Zmyl som si aj posledné zbytky Ryana na mojom tele.
Čerstvý som sa vrátil späť a Ryan ma čakal na posteli. Upratal jej povrch vojenským spôsob.
„Prešmykol si sa cez stráž?“
„Som policajt nemusím sa prešmykovať.“
Poskladal som si špinavé veci do skrinky. Pozoroval ma. Napadlo ma to už predtým ale zabudol som opýtať sa:
„Ako si dal dole tie putá?“otočil som sa k nemu a on sa zasmial.
„Policajt ma vždy náhradný kľúč k putám aby sa dostal zo situácie ako bola ta naša.“usmieval sa. Prižmúril som na neho oči?
„Tak prečo si to nespravil skôr už keď som sa k tebe pripútal?“
„Chcel som vedieť čo máš za lubom. Uznaj, že čakať sa občas oplatí.“
„Uznávam.“prikývol som. Zazvonil mu mobil a to som sa nestihol opýtať na ďalšie dôležité veci ako napríklad: Čo sa stalo z Damienom za včerajšok.
„Áno môžem hovoriť.“ odvetil prísne. Postavil sa z postele a odišiel dosť ďaleko kvôli zvyku, ktorý mal na tomto svete už každý a to aby mal pri telefonovaní súkromie. Ľahol som si na postel aby som si uvoľnil unavené svaly.
„V poriadku. Informuj ma. Zostanem na telefóne.“odpovedal rýchlo a presne. Znelo to ako problém a myslím, že sa nemýlim. Otočil ku mne tvár. Vyčítal som z nej, že mi to nechce povedať ale musí. Posadil som sa. Zľakol som. Stalo sa azda niečo mojím rodičom?
„Čo sa stalo?“ obávam sa a jemu je to určite veľmi jasné.
„Tomas Wayli.“odpovedal mi dvoma slovami. Zhrnul situáciu do desivej pravdy. Wayli. „Keď ťa napadol jeho človek konečne sme obdržali príkaz sa na neho zavesiť. Sledovali sme jeho kroky aby nám nič neuniklo..“ nadýchol sa. Očami som priam kričal: A?! „ale on sa pred chvíľou stratil z očí. Môže byť kdekoľvek.“dopovedal.
„Aj na ceste sem?“ spýtal som sa. Sklopil oči. Je to možné. Vyskočil som na nohy. „Prečo ste ho nezatkli?“ zaútočil som na neho zo strachu aj napriek tomu, že to nebola jeho vina.
„Nemáme na neho páku je to silný protivník s veľa peniazmi a dobrými právnikmi. Zavolám tvojim rodičom a okamžite ťa dostaneme čo najďalej z mesta. Wayli môže vedieť kde si teraz ale za pol hodinu mu to bude nanič.“ upokojil ma a zároveň vystrašil. Tým, že odídem stratím možnosť byť z Ryanom a keď neodídem možno dostanem možnosť stretnúť Wayliho. Začal ma dosť rýchlo baliť. Bolo zjavné, že to mal už nejakú dobu vymyslené. Držal si mobil pri uchu a ukladal mojich pár vecí čo som tu mal do tašky v ktorej boli prinesené.
„Detektív Seary. Ak by to bolo možné je časť ísť.“ zval sa zvučne. Automaticky prikyvoval aj keď ho druhá strana za žiadnu cenu nemohla vidieť. „V poriadku. Za 20 minút…. Nie to nebude nutné. V poriadku.“ zložil bez zdvorilostnej frázy. Stál som na tom istom mieste a pozoroval ho. Otočil sa a mňa. „Môžeš?“ naznačil mi, že odchádza. NA ako dlho sa rozdelíme kým sa znova stretneme? Ako dlho bude trvať než sa rozhodne ísť na “dovolenku niekde ďaleko?“
„Skôr než sa rozdelíme…“
„Nie na dlho.“prerušil ma.
„Skôr než sa rozdelíme…“ začal som odznova. „chcem aby si sľúbil, že nabudúce sa nevyskytne žiadny vrah alebo brat či niekto iný aby zrušil aj to málo času čo spolu máme.“
„Popracujeme na tom.“ prisľúbil. Nieje to na dlho tak prečo mám pocit, že je to na veky. Vyrazil k dverám a ja som si neodpustil ešte jednu pusu. Prečo nie? Otváral ich pomaly a ja som využíval ten posledný spoločný čas.
Bol to rýchli odchod. Nestihol som sa na neho ani druhý krát pozrieť a sedel som z rodičmi v aute na ceste domov. Hej, domov. Po tak dlhom čase to znie trochu divne.
Dúfal som v dlhšie lúčenie ale čím ďalej sme boli od toho všetkého bol som rád aj za to jediné čo som dostal. Znaky som si síce zmyl ale cit zostal. Hlboko som ho v sebe ukryl. Ryanovu vôňu.
Auto sme mali z požičovne z letiska. Prekvapilo ma, že naši mali všetky moje papiere prichystané, zjavne sa o to postarala polícia a tak ako o letenky. Často som takto cestoval s celou rodinou. Chodili sme každý rok na pútnické miesta ale to je už doba.
Prišli sme okolo 5 hodín skôr. To bola hrozné. Čakať na letisku je to najnudnejšie a najhoršie čakanie na svete. Horšie bol, že rodičia ma nepúšťali ani meter od nich a na vecko len z dozorom svojho otca. Cítil som sa ako trojročné dieťa. Chváľa bohu let nemal meškanie. Kontrola prebehla úplne v poriadku a kým sme čakali na kontrolu lietadla pred štartom skúsil som sa uvolniť. Bola to ťažká úloha. Život, ktorý som žil bez rodičov a s nimi boli úplne odlišné. Vrátiť sa do svojho starého ja bolo nemožné. Prišlo mi to akoby som sa snažil obuť si svoje staré topánky, ktoré sú mi už malé. Prešiel som toho dosť aby som vedel, že cesta späť nieje. Moji rodičia celú cestu koketovali medzi sebou a mňa to rozčuľovalo vidieť ich spolu takých šťastných. Je to sebecké. Vzdychol som si.
„Stalo sa niečo?“ otočila sa na mňa mama. Pripútal som na seba nechcenú pozornosť. „Ak ťa niečo bolí doktor mi dal nejaké lieky na bolesť.“ začala sa hrabať v príručnej kabelke.
„Nie.“ zastavil som ju. Rozhodol som sa snažiť a tak to aj urobím.
Vzlietli sme v čas a bez problémov rovnako to bolo aj s letom. Na konci letového plánu som bol najradšej ticho. Naši totižto začali prechádzať do náboženského módu a rozčarovávali sa nad nejakým chlapíkom z kostola, ktorí bol tak sofistikovaný, že by zatienil aj farára. Radšej som sa teda tváril, že spím a nemusel sa zapojiť.
Dúfam, že chytia Tomasa a ja sa budem môcť vrátiť do mesta za svojím životom. Tento hlúpy výlet domov bola iba zástierka na moju ochranu.
„Počúvaš?“ začala na mňa naliehať mama keď som sa hu po tretí krát snažil ignorovať.
„Iste.“zamumlal som so zatvorenými očami. Nemá to cenu ak by som mal byť tým čo vyžadujú moji rodičia, budem misionárom božej lásky.
„Chcem aby si zašiel do kostola na spoveď. Pán Boh ti musí odpustiť, že si sa mu otočil chrbátom na nejakú dobu. S otcom sme sa rozprávali o novej podpornej skupine, ktorá je v našom kostole a zhodli sme sa, že by nebolo na škodu keby si sa k nim pridal. Rozprávajú o svojich problémoch so sexuálnym životom a partnermi, rodičmi…“
„Mama…“zastavil som ju rýchlo. Zmĺkla. Otvoril som oči a pozrel na ňu. Sedela vedľa mňa. „… nechcem chodiť do žiadnej zo skupín.“ zamietol som.
„Za vyskúšanie nič nedáš.“otec sa postavil na maminu stranu. Je to späť. Sen o dokonalom synovi, ktorý nebude robiť problémy. Nechcem sa s nimi hnevať.
„V poriadku teda.“vzdal som to. Stačí pár hodín a potom to môžem vzdať.
Lietadlo začalo pristávať pred jednou hodinou ráno. O pol hodinu neskôr som sa ocitol pred východom. Vzduch bol chladný a chladil ma na koži. Stále si toto miesto pamätám a to už bolo takmer 5 rokov čo som tu nebol. Čakal som kým si rodičia vyberú veci z bezpečnostnej schránky a mohli ísť domov.
Cítim sa tu neosobne a stratený. Počul som ako sa v tichosti hotela moji rodičia zasmiali. Odvrátil som zrak a dúfal, že sa nemusím priznať, že som ich syn. Rušili nočný kľud. Išiel som za nimi dostatočnou vzdialenosťou. Zastavili sme pred autom. Od vtedy už bolo nové. Veľký Land Rover ma takmer zrazil na nohy. Načo je im také veľké auto? Nastúpil som iba preto aby som nemusel ísť peši. Snažil som sa zaspať ale bol som hrozne nervózny. Ako sa zmenil dom? Moja izba? Sestra? Priatelia? Susedia? Tento výlet domov mi viac ublíži ako pomôže.
Po hodine cesty autom sme došli. Spoznal som vďaka pouličným svetlám domy. Ulica, ktorú som opustil bola vlhká z daždivého počasia. Muselo pršať ale obloha už bola jasná. Otec zaparkoval. Svetlo v obývačke svietilo. Sestra je ešte hore. Rodičom sa to nepáčilo ani mne nie. Zrazu to je horšie ako kedykoľvek predtým. Moje telo odmieta vystúpiť z auta. Nechcem sa vrátiť.
„Chris, už sme doma chlapče.“ otec sa na mňa otočil. Myslel si, že som zaspal. Zmýlil sa, žmolil som v rukách pas. Prikývol som a pozoroval ako obaja vystúpili. Prečo súhlasili, že budem znova s nimi? To je mi záhadou.
Nakoniec som nemal na výber a vystúpil. Cesta k dverám netrvala ani päť sekúnd. V malom svetle sme čakali kým sa podarí mojej sestre prísť otvoriť dvere. Zámok cvakol najprv raz a potom druhý krát.
„Aspoň, že sa zamkla na dva krát.“ poznamenal otec kým sa dvere do domu otvorili. Takmer okamžite sa svetlo zmiešalo z temnotou. Sestra mala na sebe pyžamo so srdiečkovými nohavicami a modrým tričkom. Tú dobu čo sme sa nevideli sa zmenila len minimum. Mala svetlejšiu pleť a krátke vlasy v chvoste. Vyzerala múdrejšie a dôležitejšie. Bola dospelá žena. Mala už 24 rokov o päť viac ako naposledy čo sme sa videli.
„Prečo si ešte hore?“vyčítala jej mama.
„Nebuď tak prísna. Mala som ešte povinnosti a pozerala som telku.“ obraňovala sa pevne.
„Robila si to dokopy alebo oddelene?“ zaujímal sa otec. Už medzi dverami si začal dávať dole bundu. Vstúpil som posledný. Bývali sme vo veľkom peknom dome. Zdedil ho otec po jeho otcovi. Nebol až tak starý. Moja matka ho občas milovala viac ako otec. Všetko muselo byť v naprostom poriadku. Chodba s medovým schodiskom a zlaté tapety vždy očarili pri vstupe do domu. Doľava od schodiska bola obývacia izba. Rovno kuchyňa s jedálňou a hore sme mali izby.
„Christián.“ oslovila ma sestra. Prešiel som z tapiet na jej tvár. Nútila sa k úsmevu. Prinútil som sa obetovať jej ten úsmev. Roztiahla náruč a objala ma. Voňala sladkým šampónom. „Vitaj doma.“privítala ma skôr zdvorilo než úprimne.
„Prečo si si neupratala po sebe kuchyňu!“ zaujímala sa mama z kuchyne.
„Už!“zakričala k nej sestra. Nadvihla monotónne obočie.
Niektoré veci sa zmenili. Obrazy pri schodisku s mojou fotkou zmizli. Nemohol som sa neusmiať. Pribudli tam nejaké katolícke frázy. Prešiel som sa po dome. V obývačke sa zmenilo celé vybavenie. Sedačka bola teraz do capicchinovej farby. Televízor mal o 15 palcov viac ako minulí. Kuchyňa sa nezmenila rovnako ako jedáleň.
Počúval som obyčajnému dohadovaniu medzi mojimi rodičmi a sestrou. Nezapájal som sa. Nebol som už viac členom tejto rodiny. Oprel som sa o rám dverí a pozoroval ich. Možno obyčajný televízny divák alebo vzdialený príbuzný. Niekde to bolelo a trápilo ma to.
Zazvonil nám domáci telefón. Zdvihol ho otec. Otočil som sa, že sa pôjdem pozrieť na svoju izbu. Vyšiel som si to po schodoch. Poschodie bolo čerstvo vymaľované do biela. Parkety odrážali teplé svetlo. Tmavé dvere vynikali rovnako ako predtým. Na poschodí bola spálňa hneď oproti schodisku. Vedľa nej otcova pracovňa, povala, sestrina a moja izba. Zaváhal som. Neviem si predstaviť čo ma čaká za dverami. Otvoril som dvere a zasvietil si. Bolo to vtipné a zároveň to hrozne zraňovalo. Izba bolo perfektne uprataná. Nič tu nenaznačovalo, že by som tu niekedy žil. Z mojej izby sa stala jednoducho druhá hosťovská izba. Zavrel som za sebou dvere. Sadol som si na postel. Kráľovská modrá na povliečkách mi robila spoločnosť. Mal som výhľad na susedov dom. Všetci v ňom spali. Začalo mi byť smutno, chýbal mi a nielen on.
V tichu som počul, že vychádzajú po schodisku hore. Neboli zrovna najtichší. Rýchlo som zhasol, zaliezol si pod paplón a otočil sa chrbátom k dverám. Ako som čakal prišli ma skontrolovať. Z chodby sem prešlo trochu svetla. Zavrel som oči a predstieral. Svetlo sa začalo sťahovať a nakoniec zostalo za dverami. Ako dlho tu budem? Nemohol som zaspať. Čo robí Ryan? Je hore? Budem ho otravovať? Myslí na mňa vôbec?

4.94253
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 87)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 2
3. Hvězda z nebe spadlá     Hřmí. Tak blízko a přitom tak...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 14
Znechutený do jedla som odložil skoro celý obed. "Čo sa deje Haru?" Opýtala...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 18
Okamžitě jsem jeho ruku pustil a sledoval jeho zmatený pohled. „Promiň, já…...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 3
Jako by slyšel jenom to "Šéfe", ale to už mi vážně nevadí. Na oddělení...