St, 28/01/2015 - 18:30
18

Ráno som bol zobudený násilným spôsobom. Modlitba pri raňajkách ma uspávala. Odhodlane som držal hlavu nad miskou, ktorá sa až nebezpečne veľa krát priblížila k mojej tvári. Zdopovali ma antidepresívami a liekmi od bolesti aby som im uľahčil cestu k psychiatrovi. Asi si mysleli, že mi to nedošlo. Bol to doteraz ten najdlhší čas bez Ryana. Nepáčilo sa mi a zdalo sa, že znova upadám do tej pochmúrnej nálady. Snažil som sa vyhnúť sa tomu pocitu ale akosi sa vracal stále späť. Zlé je keď viem, že sa somnou niečo deje ale horšie je, že s tým nemôžem bojovať. Doktor ma prijal takmer okamžite, tým vlastne urobil láskavosť.
Miestnosť bola rozdelená na dva celky. Jeden obsahoval iba jeho stôl a veci a druhý celok bol priestor pre liečenie pacientov. Mal tu veľa predmetov, ktoré majú vsugerovať pokoj. Zelené vankúše. Teplé farby na stenách. Jeho snaha sa cení ale ja som sa necítil o nič pokojnejšie. Doktor ubezpečil rodičov, že budem s ním v bezpečí a potom ich prakticky vyhodil z miestnosti. Trochu mi odľahlo. Doktor vyzeral na veľmi pokojného človeka. Mal nerdovsky upravenú košeľu a voľné gate. 80 roky vystihnuté až do korienky nagelovaných vlasov. Neviem či by som mal vložiť svoj psychický stav do jeho rúk ale ujsť mi asi nedovolia. Sadol som si bez vyzvania. Nevadilo mu to a sadol si oproti mňe. Držal moju kartu, ktorú dostal od mojich rodičov a tí od minulého doktora. Chvíľu ju listoval a potom sa bez pohľadu ku mne prehovoril: „Skúsme začať od toho, že mi povieš ako si sa cítil po tom čo si plakal.“ Dosť by ma zaujímalo čo všetko tam má napísané. Rozhodol som sa nevykrúcať. Nemalo by to zmysel.
„Bolesť... Beznádej...Smútok...Myslel som, že to nikdy neprestane.“odpovedal som.
„Čo ti pomohlo upokojiť?“zdvihol ku mne zrak. Vrátil som sa v čase. Myslím, že to bol práve Ryan a to ako som videl, že ho to zraňovalo rovnako ako mňa. To, že aj on potreboval odpustenie tak ako ja.
„Niečo ako prebudenie. Ak by som sa tých pocitov chcel zbaviť musel by som umrieť.“snažil som sa mu to čo najpresnejšie podať. Prikyvoval.
„Nerozmýšľal si nad sebevraždou?“ To bola dosť priamo mierená otázka. Môže sa niečo také vôbec opýtať?
„Ahm... nie. Teda nie tak, že by som to chcel naozaj urobiť. Chápete čo tým myslím?“ strácal som sa v pointe.
„Dokážeš to objasniť?“spýtal sa. Nezdá sa, že by to nepochopil skôr to bolo akoby sa spýtal či som to pochopil ja.
„Keď zomrel ten policajt, isteže ma napadlo, že by bolo lepšie keby som zomrel namiesto jeho ja, ale nemyslím, že by som to bol urobil.“ pomáhal som si rukami. Poklepkal perom do papierov.
„A čo predtým?“
„Ako predtým?“ nechápal som jeho otázku.
„Podľa všetkého máš zlé vzťahy z rodičmi a veľmi mladý si začal žiť od nich. Ako si sa v tedy cítil?“
To bolo dosť ďaleko od témy. Pozeral som sa na neho a akosi som si bol zrazu istý, že otázka na rodičov a naše vzťahy nie sú náhoda. Je možné, že to bolo v pláne celí čas. Riešiť všetko v mojom živote.
„Príde mi divné, že sa pýtate na mojich rodičov kým tí sa toho všetkého čo sa stalo netýkajú.“upodozrieval som ho.
„Je úplne normálne, že situácie v ktorých sa nachádzajú pacienti sa začali dávno predtým. Všetko čo sa v našom živote stane nejako na nás pôsobí. Ak chceme vyriešiť celý príklad musíme začať od začiatku.“ vysvetlil mi pokojne. Nevedel som mu odporovať.
„Isteže som sa cítil zle. Moja rodina bola stredom vesmíru. Nič okrem vo svete neexistovalo. Lenže ja som si uvedomil, že som homosexuál. Chcel som oporu u rodičov ale tam som sa s ňou nestretol. Mal som na výber: Buď
sa za to postavím alebo budem celý život cúvať. Postavil som sa za to a asi už viete čo sa stalo. Pár mesiacov som to ľutoval ale prišli nový priatelia a problémy. Iste niekde to stále bolí ako keď som sa vrátil a zistil, že moja izba kompletne zmizla. Ale nieje to tak, že teraz začnem svojich rodičov nenávidieť alebo také niečo. V skutočnosti svoju matku milujem a rovnako tak sestru a otca lenže rozhodnutie padlo a ja som sa s nimi vlastne už nemal stretnúť. Pre ich dobro. Bohužiaľ trochu sa to zvrtlo a vy mi teraz hovoríte, že problém s mojou depresiou vznikol práve tu?“ hovoril som mu úplne otvorene a pevne. Nič mi k tomu nepovedal.
„Tvoji rodičia sú nábožensky založený, mám pravdu?“ spýtal sa rýchlu otázku. Prikývol som.
„Ako sa teda staviaš k ich spôsobu života?“ zaujímal sa. Mám pocit, že sa stále vzďalujume.
„Nemám taký silný pud ako oni.“ mykol som plecami.
„Skúsiš sa znova zblížiť so svojimi rodičmi.“ navrhol.
„A? Čo potom? Mám sa tváriť, že ste mi pomohol a stal sa zo mňa heterosexuál?“ povedal som ironicky.
„Teda hovoríš, že tvoji rodičia nepochopia tvoju orientáciu?“
„Presne.“ zdvihol som palec keď trafil do čierneho.
„Ako si teda predstavuješ zvyšok tvojho života?“
„Pomaly sa vytratím. Teraz sú zdvorilí. Pretože nevyjadrujem svoje pocity a pravdu ale ako náhle spravím tu chybu nebudú somnou jesť za jedným stolom, rozprávať sa a keď už sa náhodou rozprávame všetko skončí u podpornej skupiny a náboženských cestách, božskej pomoci a tak.“
„Necítiš sa pri spomienke na to smutne.“
„Vidia vás vaši rodičia ako chorého?“ pozrel som sa na neho. „Asi nie.“vydedukoval som. „Ja som si tým prešiel. Isteže som bol a aj som z toho smutný. Nenávidím predstavu, že mnou pohŕdajú.“
„Chceš vedieť prečo si naozaj so svojimi rodičmi?“opýtal sa. „Nieje to len o depresiách je to aj trochu inak. Tvoji rodičia požiadali o vyšetrenie aj v tejto oblasti.“povedal mi otvorene.
„Ako?“ zle som počul?
„Tvoji rodičia súhlasili s tým, že môžeš počas zotavovania žiť s nimi v dome ak odstúpiš liečenie tvojej orientácie.“vysvetlil mi. Neporušuje týmto nejakú dohodu o mlčanlivosti?
„Prečo mi to hovoríte?“nechápal som.
„Vieš, že bola homosexualita do roku 1992, zapísaná ako choroba? Myslím, že tvoji rodičia to ešte stále chápu ako chorobu. Opýtal som sa ťa na nich iba preto aby som vedel či si ochotný ich prijať ak budú ochotný oni teba.“ naklonil a čakal na odpoveď. Dosť prekvapí počuť to. Takmer okamžite ma napadlo aké by to bolo keby ma akceptovali aký som. Bolo by to úžasné.
„Ja... ja ani neviem čo chcem odpovedať.“ usmial som sa nesmelo.
„Dobre. Povedzme, že je súhlasíš. Budem sedávať aj s tvojimi rodičmi. Chcem aby si pochopil, že to nie vôbec ľahké. Možno to ani nepríjmu.“ vysvetľoval mi. Dosť ma zasiahlo jeho správanie a otvorenosť voči mne.
Nastalo chvíľu ticha. Doktor sa upravil v kresle. „Budeme pokračovať?“ spýtal sa milo. Prikývol som. Podarilo sa mi po prvý krát od doby čo som opusti Ryana uvoľniť.
„Povedz mi niečo o tom mužovi čo sa ťa snažil zabiť.“ ukázal mi rukou aby som začal. Rozprávali sme sa takmer hodinu. Vysvetlil mi veľmi veľa o tom čo sa vlastne somnou deje. Povedal, že hlboké depresie sa mi už nemusia vrátiť ale, že od každého to je inak. Odporučil mi čo mám robiť keď som v období kedy na mňa začnú ísť zlé emócie. Hovoril mi dosť dôkladne aby som otvorene hovoril o tom čo sa stalo. Keď som odchádzal bol som, v poriadku? Rád? Vymenili sme si z rodičmi miesto v čakárni a kým som ich čakal mal som hroznu chuť porozprávať Ryanovi čo som zažil. Možno by ho potešilo keby sa dozvedel, že sa lepším a možno by iba niečo odvrkol. Usmial som sa nad predstavou ako by sa tváril kým ja by som mu nadšene štebotal o mojom dni.
Deň nebol nijako zaujímavý. Navštívil som podporné skupiny, ktoré mi odporučila mama s tým, že ma celí deň pozorovala. Otec zmizol pred obedom. Späť do domu sme sa vrátili skoro poobede. Sestra sa bola v práci a ja som bol poslaný do “svojej“ izby. Nudil som sa a to hrozne. Nakoniec som to nevydržal a tak chvíľu cvičil. Najprv ma prebodával pocit viny a strachu. Lenže sebaobrana mi predsa zachránila život, nemal by som to tak cítiť.
Pred večerom sa to nedalo vydržať. Začal som kuť pikle ako sa trochu zabaviť tej dusivej samoty. Vyšiel som z izba. Zamieril k sestre do izby a zaklopal. Už bola doma. Dovolila mi vstúpiť. Sušila si vlasy v župane.
„Áno?“ spýtala sa.
„Mohla by si mi požičať počítač alebo mobil?“vymáčkol som zo seba nesmelo. Nadvihla obočie.
„Nejdeš na večeru k farárovi?“
„Hm?... To sa niekam ide?“ náš rozhovor spočíval v otázkach. Posadila sa za svoj toaletný stolík.
„No áno … Nehovoril ti otec?“zapla si fén. Zrušila náš rozhovor. Prešiel som z jedných dverí do druhých.
„Ide sa niekam?“ naši sa už obliekali. Vzhliadli ku mne. Mama si pricvakla náušnicu.
„Áno. Boli sme pozvaný na večeru k pastorovi. Dúfam, že ti nevadí byť tu chvíľu sám totižto očakávajú iba troch ľudí a okrem toho Christán, musíš oddychovať ako inak sa ti zahoja zranenia.“vysvetľovala mi počas posledných úprav. Vlastne by som nešiel ale aspoň mi to mohli povedať. Otec prešiel okolo mňa do chodby.
„Môžeš pozerať televíziu alebo si čítať.“ navrhol. „Adel!“ zavolal na moju sestru.
„Už!“vypla fén. Vytesnili ma a ja som sa teda vrátil tam kam patrím. Ďalších desať minút behali po dome. Chcel som aby už odišli a zároveň aby zostali. Nechcem zostať sám. Trochu ma začala prebodávať panika. Počul som buchnúť dverami na aute. To náhle ticho ma takmer zodrelo z kože.
Všade som si zasvietil. Tma prenasledovala. Tiene z objektov v dome sa ku mne naťahovali ako jeho ruky. Musel som sa čo najskôr rozptýliť. Vbehol som do sestrinej izby a ukradol je notebook. Obzeral som sa cez plece akoby ma mal každú chvíľu nájsť. Windows ma privítal. Zabral som si celé vybavenie a zamkol sa naspäť do izby. Bol som si istý, že nevyjdem kým sa naši nevrátia. Skype sa prihlásil cez sestrine meno. Zapochyboval som iba dovtedy kým som znova nezačal vnímať to ticho. Stlačil som volať na mobil.
Netrpezlivo som čakal. Nedvíhal. Mal by som to položiť? Možno ani nevie, že niečo také v mobile má.
„Áno?“ ozval sa jeho hlas. Chvíľu som ho iba vstrebával. „Haló?“ zvolal hlasnejšie. Prečo mi chýba viac keď ho počujem. Odľahlo mi. Chcelo sa mi plať od náhleho prívalu pocitu jeho blízkosti. Predýchal som to dvoma nádychmi.
„Tu je dovolenkový rezort.“ ozval som sa. Hlas sa mi trochu triasol. Na druhej strane bolo ticho.
„Aké destinácie ponúkate.“prehovoril nakoniec.
„Nekonečno.“odpovedal som mu.
„Je tam pekne?“ zaujímal sa.
„Žije tam len jeden človek.“
„To znie ako zapadákov.“posťažoval si. Zasmial som sa.
„No, nieje to nič moc.“priznal som.
„Majú tam aspoň nejaké dobré služby?“
„Ten najlepší erotický salón v dejinách.“
„Hm... aká je cena vstupného?“
„Grátis. V.I.P vstup.“položil som si notebook na nohy a sadol si na postel. Začal som sa upokojovať.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa po dlhšom tichu.
„Áno. Všetko je úžasné. Dokonca mám svoju starú izbu.“nadchol som sa nútene.
„Vyzerá rovnako ako predtým?“ Trochu som zavahal. Bude sa cítiť nepríjemne ak sa dozvie, že ma ochraňujú ľudia, ktorí už na mňa ako syna zabudli?
„Áno. Nič sa nezmenilo.“zaklamal som.
„To znelo ako klamstvo.“podpichol ma asi ani netušil ako bol blízko. Potreboval som súrne zmeniť tému.
„Ryan chytíš ho?“
„Ak nie, zabijem ho.“ povedal hrozivo.
„To by detektívovia nemali hovoriť.“pokarhal som ho.
Stíchol. Počul som jeho dych v slúchadle. Napadol ma hneď ďalší zaujímavý nápad.
„Čo robíš?“začal som prirodzene.
„Má tá otázka skrytý zmysel?“prekukol ma. Zahryzol som si do pery.
„Tak trochu.“priznal som sa.
„Tvoje naťahovanie mi ma napovedať?“skúsil to uhádnuť.
„Nie. To bola provokácia. Čo by si povedal na sex po telefóne?“ vybalil som na neho.
„Skutočne nepoučiteľný peverzák.“ ozval sa chladne.
„Bolo to až moc rýchle a úprimné na teba?“ vysmial som sa mu.
„Ďalší z tvojich perverzných nápadov?“ vrátil sa k téme.
„A ani z ďaleka posledný. To si stvrdol pri myšlienke na to?“ Ticho.
„Čo mám urobiť? Povedať ti čo mám na sebe?“zavtipkoval.
„Ja začnem.“rozhodol som za neho. Nenamietal. Tak úžasné keď je za.
„Takže.“ natiahol som aby som si dal odvahu ale aj nápad. Jednal som trošku impulzívne.
„Povedz mi máš nejakú predstavu o tom čo by is my chcel urobiť?“ zvádzal som ho.
„Ideš na to bez ostychu. Naozaj vytrvalý chalan.“vysmial ma. Kazí celú moju snahu.
„Ticho! Davaj a spolupracuj!“vyhrešil som ho. Ticho.
„Pokračuj teda.“ povedal mi pevne. Konečne to začal brať vážne. Dúfam, že to vyjde. Položil som si nabok notebook. Zrazu mi to prišlo akoby som bol panic. A hodne nervózny.
„Chcem aby si si pohodlne sadol a počúval môj hlas. Začni nesmelým dotykom.“
„Kam chceš aby som sa dotýkal?“spýtal sa ma.
„Choď pomaly svojimi rukami dole, do nohavíc.“ rozkázal som. Prešiel som si rukami po tele a vsunul ich do svojich nohavíc rovnako ako som rozkázal jemu. Zavadzali mi k celkovému pohybu.
„Stiahni si ich.“
„Si nahý?“ spýtal sa. Nie som si istý či sa to pýta k sexu alebo aby sa mi vysmial. Vyzliekol som si teda tričko a vliezol pod paplón.
„Už áno.“ odpovedal som úprimne. „ Už by si sa ma dotýkal?“
„Dráždil by som ťa.“
„Kde? Povedz mi kde?“prosil som ho.
„Začal by som hore a postupoval. Dole a dole.“ hovoril a ja som si rukami kopíroval podľa jeho slov smer. „Vložil by som to teba svoje prsty a pohyboval nimi kým by si nevyslovil moje meno.“spolupracoval úplne dokonale. Dráždil som svoje telo a to sa podávalo jeho dychu a slovám.
„Ryan.“ zavolal som len o trochu hlasnejšie než som rozprával.
„Hlasnejšie.“prikázal mi.
„Ryan!“vyslovil som zo zadržaným dychom. Jemne som zvieral svoj vzrušený penis. „Ja by som ťa zvieral. Hral by som sa s tvojimi bradavkami a s tvojim penisom.“ vzdychol som a zavrel oči. Snažil som si živo predstaviť všetky vzruchy a dotyky jeho tela na mojom.
„Čo by si robil ďalej?“dýchal hlasnejšie. Dotýkal sa sám seba.
„Prenechal by som ti velenie nad mojím telom.“odpovedal som mu.
„Vzal by som si ťa. Prudko.“ prevzal velenie. Obdaril som ho svojim hlasným vzdychom.
„Vezmi si ma, Ryan.“šepkal som. Hlas sa mi triasol. Zrýchlil som rýchlosť svojej ruky na mojom penise. Náš rozhovor sa zmenil na mnoho rozhovorov dvoch dychov. Telo sa mi roztriaslo a ja som zo spomienkou na to ako si ma berie vyvrcholil. Trhane som vydýchol. Zastal som s rukou medzi svojimi nohami a užíval si tie sťahy s myšlienkami na Ryana. V telefóne sa ozýval šuchot. Snažil som sa ho rozoznať a keď som naň nedošiel rozhodol som sa poutierať. Vstal som a utrel sa.
„Christián?“ozvalo sa z reproduktoru.
„Áno?“ skočil som šípku do postele aby ma bolo počuť. „Som tú.“
„Hotovo?“ spýtal sa. Ak ba ma práve teraz videl asi by som sa riadne hanbil. Nebol to ono. Nemohol som prestať cítiť, že to bez neho nebolo vôbec to isté a to som si myslel, že nieje lepší orgazmus.
„Hej.“ vzdychol som sklamane. „Nebolo to ono.“ priznal som sa.
„Nie. Chce to hodne predstavivosti.“ priznal. Zostalo medzi nami ticho.
„Chýbaš mi.“vyslovil som. Zostal ticho znesiteľnú chvíľu.
„Nemôžem uveriť, že to poviem ale aj ty mne.“ odpovedal mi rýchlo. Znel bezcitne ale aj napriek tomu sa mi srdce rozbehlo na všetky obrátky. Kiež by som sa mohol vrátiť.
„Som tu sám.“priznal som sa.
„Nechali ťa samého doma?“ spýtal sa akoby neveril mojím slovám. Smutne som sa tomu usmial.
„Áno. Mal som trochu strach byť tu sám. Bál som sa, že by sa niečo znova stalo.“ položil som si hlavu pri notebook.
„Ešte máš strach?“snažil sa ma povzbudiť.
„Som v poriadku. Vlastne zdá sa, že som na tom lepšie ako to vyzerá. Nakoniec nepotrebujem psychológa ale psychoterapeuta a môj nový psychoterapeut je úžasný. Sprvu sa zdal ako úplný kretén.“ štebotal som. Ryan mi odpovedal na zážitky iba obyčajným: Hm a ahm. Napriek tomu som si rozhovor s ním užil. O jeho dni sa nechcel baviť. Navrhol mi aby som mu povedal o ceste rodine a ja som teda rozprával kým som nezačal pliesť slová a veci dokopy. Zobudil som sa na to, že ma Ryan volá.
„Ak si unavený. Vypni všetko a choď spať.“navrhol.
„Stačí keď sa trochu oblejem vodou.“posadil som sa. Únava ma klátila späť do postele. Mal pravdu aj keď som si to nechcel priznať. „Zajtra,“
„Už dnes.“ opravil ma. Zažmúril som na hodiny na notebooku. Bolo po pol jednej.
„Dnes, ozvem sa ti.“ natlačil som sa mu do programu.
„Dobre.“súhlasil pokojne. Sklátil som sa späť na vankúš a nejako sa mi podarilo zložiť notebook a vypnúť ho.

Ďalšie ťažké ráno. Viečka som mal vyrobené z kameňa a k tomu nahý. Moja sestra ma ochotne zobudila a ja som si vytiahol paplón nad hlavu.
„Viem, že si holý.“ oznámila mi. „Dúfam len, že si nepozeral porno.“ varovala ma s očami na jej notebooku, ktorý som včera nevrátil.
„Nie.“povedal som pravdu. Porno som nepozeral ale zariadil si ho. Otrávene vyšla von a zvrela dvere. Zosunul som sa z postele a išiel sa umyť.
Dnes mám ísť do nemocnice na ošetrenie rán. Zišiel som do kuchyne. Celá moja rodina žila a to išla spať neskôr ako ja. Ich nevychovala armáda tak prečo majú tak veľa energie.
„Mal by si chodiť skôr spať.“začal otec. Sedel za stolom a pil kávu. Unavene som sa posadil. Mama varila. Toľko nostalgie. Oprel som si rokou hlavu. „Ruky na stôl nepatria.“pokarhal ma po niekoľko sekundovom pozorovaní. Zošuchol som ruky pod stôl.
„Si hladný?“otočila sa na mňa mama počas krájania.
„Ani nie.“pokýval som hlavu do nesúhlasu.
„Fajn. Otec ťa zoberie no ošetrenie rán a na spoveď. Dnes čakáme veľmi milého hosťa, ozval sa na rýchlo ale aj tak dúfam, že si ešte pamätáš slušnému správaniu.“rodičovské rozhovori boli vždy plné informácií a potešujúcich slov.
„Budem slušný.“prisľúbil som. V tomto dome sa nič nezmenilo. Vždy som chodili ľudia. Teda jediný krát čo neprišiel nikto niekoľko týždňov bolo, keď som sa priznal. Rodičia odmietali pozvania a ani žiadne nedávali s tým, že sa musia postarať o ich jediného syna. Niekto im poradil, že katolícke nápravné stredisko pomôže a keď nepomohlo zdali to úplne a ja som odišiel. Koniec príbehu.
„Tak teda. Keď nebudeš jesť môžeme ísť?“ spýtal sa ma otec. Upratal po sebe dopitú kávu. Musel ísť asi ešte do práce. Rýchlo som sa teda vybehol upraviť sa a vyčistiť zuby. Cestovali sme mlčky on nemal nič na duši a vlastne ani ja. To mlčanie ma však nútilo myslieť na to či by som nemal predsa len nadviazať rozhovor. Nedokázal som sa príliš rýchlo presvedčiť a už sme vystupovali pred nemocnicou.
„Nech to netrvá dlho.“ zavolal za mnou. Zjavne nejde. Nečakal som, že pôjdem sám ale predsa len som plnoletý. Na recepcii som sa opýtal kam mám ísť. Ošetrujúci lekár mi povedal, že rany sa mi hoja celkom dobre. Najväčšie vrásky mu robila rana po noži. Pýtal sa ma či ma to bolí a ja som mu nemal prečo klamať. Isteže to trochu bolelo. Upozornil ma, že ak sa bolesť zhorší nech to neignorujem. Trochu ma tým upozornením vydesil. Čo ak tam mám nejaký zápal. Rany mi nenechal prelepené a rovno mi ich zviazal. Znova som vyzeral tak trochu ako múmia.
Otec čakal stále na parkovisku. Odchádzali sme o 45 minút po tom čo sme prišli. Nezahrešil pretože to je rúhanie ale rozhodne nemal dobrú náladu. Znova sme cestovali mlčky až do kostola. Ako správny katolícky otec ma odprevadil do kostola aby sa aspoň pozdravil farárom. Všetci čo tam boli si ma vybrali za stred ich pozornosti. O čo horšie farár si ma pamätal. V tom prípade skúste ísť do spovednice a povedať farárovi, že vaša posledná spoveď bola pred viac ako troma rokmi a to pochádzate z náboženskej rodiny, ktorá sa kamaráti z farárom.
Slušnosť ma učila neklamať a tak som sa priznal k všetkému. Bol to celkom zaujímavý registrík. Podľa všetkého bola 50krát odčenáš dostatočne odpustenie hriechov. Niesom si o tom úplne istý.
Koniec našej cesty bol v obchode. Otec dostal esemeskou jasné inštrukcie. Potulovať sa medzi regálmi bol celkom dobrým odreagovaním. S Ryanom som nakupovať nikdy nebol. Bol som poslaný po zeleninu a ovocie. V skutočnosti som si to užíval. Mal som chuť každého zdraviť až do chvíle kým som nezhliadol tieň svojich myšlienok. Bol to len hlúpy pocit pretože v obchode bolo veľa blond ľudí.
Vyložil som nákup aby mohol otec odísť. Vyložil som si všetko pri dvere a až potom začal nosiť veci dnu.
Mama už bola nedočkavá. V kuchyni voňalo čerstvo navarené jedlo a jedáleň bola perfektne nachystaná pre hosťa.
Jediné čo kazilo dojem z dobre odvedenej práce som bol ja. Musel som sa ísť prezliecť do slušných vecí čo u mojej mami bola biela košeľa a čierne gate. Vždy som však mal pocit, že v tom vyzerám skôr ako čašník. Moc sa mi do spoločnosti nechcelo. Zapal som si teda sestrin počítač na posteli a pozoroval Ryanov účet. Napadlo ma, že by som sa mu mohol ozvať ale sľúbil som, že to urobím neskôr. Vytrval som vo svojom odhodlaní a odišiel z na chodbu úplne oblečený. Možno som ho mohol vypnúť ale keď som počul, že niekto prišiel, už som sa do izby nevracal.
Zapínal som si rukávy na košeli a skúšal som nenadávať vždy keď mi vkĺzol gombík z rúk. Nový darček (košeľa) mi bola dobrá. Na veľkosti mala mama vždy oči.
„Som tak rada, že ste prijali naše pozvanie a prišli.“ rozčarovávala sa mama a ja som vážne chcel vedieť kto ju tak okúzlil, že ho pozvala. “Ryan.“ Šepkal mi hlások.
„Myslel som si, že vás budem obťažovať ale mal som akurát cestu okolo a tak som si povedal, že zo slušnosti by som vás mal prísť pozrieť. Predsa len boli ste taký milý.“ rozprával mužský hlas zdvorilo. Zišiel som po schodoch a zabojoval z pravou rukou, kvôli obväzu a nemtavosti mojej ľavej mi to vôbec nešlo. Ozval sa mamin hlasný smiech.
„Ale prosím vás. Len poďte. Toto je moja dcéra Adel.“štebotala.
„Rád ťa poznávam, Adel.“odvetil.
„Aj ja.“počul som ako moja sestra zatajila dych.
„Váš manžel a syn nieje doma?“ spýtal sa sklamane. Mama sa znova zasmiala.
„Ale nie. Môj syn sa prezlieka a manžel mal nejaké povinnosti ale za chvíľu príde a pripojí sa k nám.“vysvetľovala cudzincovi. Konečne! Gombík zapasoval. Zabojoval som a predstieral svoj zdvorilí úsmev. Priatelia mojich rodičov bývajú nudný a cirkevný. Zabočil som do kuchyne. Prešli už do jedálne.
„Prepáčte, že meškám, trochu som bojoval s...“ pozrel som sa na hosťa. Stál mi chrbátom. Otočil sa. Jeho oči žiarili ako prekliate rubíny, ktoré lákali ľudí. Vlasy sa mu leskli bielym zlatom.
„A, toto je môj syn Christián, ktorého sme boli pozrieť vtedy v nemocnici...“mama na mňa ukázala. „A toto je pán Wayli.“ukázala mi na hosťa.
„Ahoj, Christián.“ usmial sa na mňa.

4.963855
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 83)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 7
Otec Povzdechnu si. ,,Rize, můžeš jít. Kardenere, ty počkej za dveřmi....
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 8
„Ne, prosím.. Já si to rozmyslel, nechte mě.. prosím,“ nářky vůbec nepomáhaly....
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 17
Bože ano, byl tady. Můj Simon, jeho paže mě svíraly v objetí, jeho rty mi...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 8
Já s Karolínou jsme strávili celý den v posteli s krabičkami...