Ne, 14/12/2014 - 14:53
15

Potichu som ho nasledoval do auta. Polícia mi zrušila internát a ja som zbytok dňa strávil na stoličke vedľa jeho stola. Konečne dokončil jeho prácu a išiel domov. Nastúpil som na stranu spolujazdca a on si sadol za volant. Priam som cítil ako ma nasilu trpí. Zastal s rukou na zapaľovaní. Som zvedavý aký je jeho dom.
„Pripútaš sa alebo čo?“prehovoril ku mne po prvý krát od vtedy čo sme opustili šéfovu kanceláriu. Bez breptania som sa pripútal. Otočil kľúče v zapaľovaní a naštartoval. „Aby sme boli obaja v obraze nabudúce sa pripútaš bez toho aby som ti to pripomínal ale ak budem nútený to povedať, tak prisám bohu, zavriem ťa do kufra.“ vyšiel z parkovacieho miesta.
Sledoval som jeho sústredenú tvár. Mal hu pevnú a pozeral dopredu bez pohnutia. Vyzerá to na veľkú explóziu.
„Hneváš sa moc?“ vyslovil som čo ma trápilo. Zasmial sa.
„Ale kdeže len by ma zaujímalo ako sa v takom malom tele berie tak veľké odhodlanie strčiť si môjho vtáka do zadku.“odpovedal bez výrazu. Otvoril som ústa. „Len aby bolo jasné nikam ho strkať nebudem.“prerušil ma. Zavrel som ústa.
„Nič také som nečakal.“zamrmlal som. Dobre viem, že by to neurobil a tak tiež viem kedy sú moje sny splniteľné a kedy by som mal ustúpiť. Mlčal som.
„Urazil som ťa?“ spýtal sa po chvíli. Pokýval som hlavou do nesúhlasu. „Veď preto.“ Viezli sme sa radšej v tichu. Zašiel ku krajnici a zastali sme pri nízkom rodinnom dome. Býva snáď s niekým? Vystúpil a počkal kým tak urobím aj ja. Postavil som sa k autu a čakal kým on zamkne. Nepovedal mi nič a tak som ho nasledoval. Otvoril bránku na pozemok a pustil ma prvého aby za mnou zavrel. Prešiel som po chodníku k dverám a počkal na neho. Odomkol mi dvere a vpustil ma dnu. Zapol svetlo. Podlaha bola pri vstupe dláždená a po stupienku už iba plávajúca podlaha. Vstupná chodba viedla iba meter a potom sa rozdelila do všetkých smerov. Dopredu, doľava a doprava. Videl, že si prezerám jeho dom z miesta. Rovno je obývačka a kuchyňa, doprava je pracovňa a doľava má izbu a kúpeľňu. Vysvetlil mi stručne a hlavne nenadšene, plán domu. Rýchlo ma obišiel stratil sa mi z dohľadu a vrátil sa až s prikrývkou a vankúšom v ruky.
„Spíš na gauči.“ podal mi veci do náručia. „Pripomienky?“ spýtal sa ma.
„Nie.“ v podstate je to fér. Priviedol ma cez chodbu a ukázal mi gauč. Položil som si naň periny.
„Možno by som ťa mal varovať, že ak vstúpiš do mojej izby zastrelím ťa.“ keď to hovoril tváril sa úplne vážne. Beriem to, VSTUP ZAKÁZANÝ! „Rovnaké pravidlá pre moju pracovňu.“ dodal a potom sme zostali v tichu. Čakal, že to potvrdím. Otvoril som ústa.
„Som rád, že si to pochopil.“ otočil sa a odišiel, tento krát sa už nevrátil. Zostal som v jeho obývačke a asi by som mal povedať, že to ľutujem ale pravou je, že nie. Ľutujem toho, že ma nenávidí zato aký som a trpí ma iba kvôli tomu aby som svedčil. (Aspoň predpokladám, že to tak je.) Sadol som si na gauč a pozoroval každý kúsok jeho bývania.
Hovorí sa, že byt v ktorom bývaš o tebe veľa povie. Mne povedal dovtedy: po a)nemá rád ľudí vo svojom dome a po b)zdá sa, že je veľmi poriadku milovný. Avšak to som mohol čakať, je to detektív musí mať vo všetkom jasno.
Po pol hodine sedenia v tichu som sa začal nudiť. Vybral som si teda telefón a hral sa na ňom hry. Napadlo ma či tu nemá internet, ale rovnako mi s tým došlo, že ak by sa niekto snažil mohol ma nájsť aj podľa mobilu. Vypol som ho. Nemal som so sebou vôbec žiadne so svojich osobných vecí a vôbec netuším ako teraz skončím. Potajme vyštudujem a potom čo?
Pozoroval som čiernu obrazovku televízie a prsty mi ťukali. Tak by som si ju rád zapol ale obávam sa, že ak to urobím vyjde na mňa zozadu sekerou. Je tak hrozne nepredvídateľný. Založil som si rukami hlavu a nudil sa na smrť až do večera. Keď sa blížil čas dostatočne vhodný na spánok, bolo to nevydržaniu. Pár krát som ho počul prejsť cez chodbu ale rovnako tak to mohol byť aj duch. Teraz ma už totižto nič neprekvapí.
Zaspávam okolo pol desiatej. Hladný, smädný a neumytý.
Ráno. Čože je to ráno? Keď som otvoril oči bola ešte noc. Pozeral som do tmy a nechal nech si moje oči privyknú. Mrzuto som sa prehodil nabok a prstom som kreslil na zem kruh. Zdá sa, že som už vyspaný. Počul som kroky ako sa pohyboval po plávajúcej podlahe naboso. Zatajil som dych. Čo ak to nieje Ryan. Bál som sa zodvihnúť hlavu, ale nakoniec som to urobil. Jedným okom som sa pozrel cez opierku kresla. Bol to Ryan. Mal na sebe iba slipy a ja si uvedomujem, že aj za tie môžem byť rád. Otvoril skrinku nad dresom a nabral si pohár vody. Ponocuje? Sledoval som ho spoza gauča. Z dna pohára mu spadla kvapka na brucho a on ju zotrel aby ho nestudenila, inak na dokonalom tele. Podľa svalov na pleciach a bruchu to vyzeralo, že sa o seba stará aj keď sa to na prvý pohľad nezdá určiť kvôli jeho strnisku na tvári.
Opláchol pohár a otočil ho aby sa uschol. Naslepo chmatol po dverách od chladničky a na prvý krát ich otvoril. Miestnosť takmer okamžite zalialo viac svetla. Pozoroval som ho a nechtiac si zhodil lakťom mobil z pohovky. Nestihol ani dopadnúť na zem a Ryan reagoval.
„Kto je tam? Ruky hore nech na ne vidím!“kričal. Mieril na mňa zbraňou iba v svetle chladničky. To ju mal schovanú vnútri? Držal som poctivo ruky a srdce mi divoko bilo. Sklonil zbraň. Asi si uvedomil, že som v jeho dome na program ochrany svedkov.
„Prečo nespíš?“ zabručal. Vložil zbraň späť do chladničky a zavrel ju.
„A ty?“obrátil som otázku.
„Odpovedaj mi keď sa pýtam a nehraj somnou hry.“karhal ma. Zapol svetlo v izbe a mne takmer vypálilo sietnicu. Zažmúril som oči.
„Už nemôžem zaspať.“odpovedal som poslušne. Kývol hlavou na pochopenie. Pozrel na hodinky na ruke ale asi si neuvedomil, že si ich pred spaním dáva dole.
„Ani ty nemôžeš spať?“skúsil som s ním nadviazať rozhovor. Sledoval som jeho postavu a nemohol si pomôcť. Asi si uvedomil svoje prečinenie a zhasol svetlo.
„Choď ešte spať“ignoroval všetko z mojej strany a odišiel smerom do pracovne. Všade ma zaplavila tma. Poslušne som poslúchol, ľahol si ale do vstávania som sa prehadzoval a striedal spánok s bdením.
„Hej!“prudko som otvoril oči a zaostril na stolík. „Vstávaj.“ rozkázal mi Ryan. Otočil som hlavu. Stál nado mnou oblečený v športovom tričku. Bol spotený takmer až na kosť. Cítil som pach jeho potu. „Keď sa osprchujem aby si bol pripravený vyraziť.“ oznámil mi počas odchodu do kúpelne.
„A kam?“ spýtal som sa rozospato.
„Do práce.“ odvetil kým za sebou hlasno zabuchol dvere. Ešte stále som cítil dotyk jeho ruky na mojom pleci. Striasol som ten pocit a poskladal veci, ktoré mi požičal na kopu. Nemám tu nič na prezlečenie. Sedel som na gauči a čakal. Chce sa mi na vecko. Pevnejšie som k sebe stiahol nohy.
„Ideš?“zavolal na mňa z chodby a ja som vyrazil za ním. Obul sa a vyšiel von. Mal na sebe svetlomodré džínsy a tmavú košeľu. Taktiež mu nechýbala zbraň a ani odznak pripútané k telu. Cez ruku mal prehodenú bundu. Kráčal predo mnou a ja som cítil korenistú spleť vôní. Voňavka a sprchový šampón? Potiahol som vzduch do pľúc a takmer do neho vrazil keď otváral bránku. Postavil som sa k autu a čakal.
„Dozadu.“prikázal mi jednoslovne. Mlčky som ho poslúchol. Prečo by som sa hádal? Začal som chápať, že kým na mňa nemusí hovoriť tak to ani neurobí. Trochu ma to rozosmutnilo a proste to mohol byť aj fakt, že ma začal bolieť žalúdok od hladu. Znudene som si podoprel hlavu rukou o okno. Zastavili sme. Otočil som sa až keď do auta niekto nastúpil. Carter.
„Dobré ráno.“ pozdravil s úsmevom. Prehodil bundy ku mne na zadné sedadlo. „Doniesol som kávu.“ ukázal na plastové kelímky. Jednu kávu položil do držiaka medzi nimi a z druhej si odpil.
„Christián ide s nami?“ spýtal sa Carter len tak mimochodom.
„Nemôžem ho nechať doma.“odpovedal mu Ryan sucho. Naštartoval auto a pokračovali sme v ceste.
„Volali ti?“nadviaza rozhovor Carter.
„Áno, zhruba 30 minút.“odpovedal pokojne na Carterove otázky. Prikývol a nechal ho sústrediť sa na cestu. Nešli sme na okrsok. Zastavili sme blízko centra.
„Zostaň sedieť v aute. Chcem ťa mať na očiach.“ prikázal mi. Obaja vystúpili. Otočil so sa aby som vedel kam mieria. Okolo budovy bola natiahnutá žltá policajná páska. Nemusel som mať vysoké IQ aby som sa dovtípil. Cez postávajúcich ľudí som nevidel čo sa stalo, ale Ryan mal perfektný výhľad na auto, pretože ja som mal perfektný výhľad na neho. Komunikoval so všetkými. S jeho partnerom, s ľudmi čo tam boli, s policajtmi z hliadky. So všetkými až na mňa. Sklonil som hlavu a oprel si ju sedadlo predo mnou. Nutne potrebujem ísť na vecko. Ťukal som nervózne nohou. Ako dlho tam budú? To je na nevydržanie. No nemôžem vystúpiť ak by som to spravil riadne by som ho rozhneval, nehovorím , že už teraz má ma dosť. Musím sa ho spýtať o povolenie bez toho aby som vyšiel z auta. Na kričanie z okna to bolo ďaleko a asi by to bolo zaujímavé pre zvedavcov na mieste činu. Vybral som si telefón z vačku a zapol ho. Už mi zostala len 50% batérie. Bez nabíjačky je aj toto málo. Podržal rýchle vytáčanie. Skôr než prehovorila som ju prerušil.
„Presmerujte ma na mobilný telefón detektíva Ryana Seary-ho. Je na mieste činu a ja sním potrebujem súrne hovoriť.“vyžadoval som to pevne a hlavne som zvýraznil slovo: súrne.
„Hneď to bude.“odvetila a vzápätí sa ozvalo vytáčanie. Otočil som sa na sedadle aby som videl kedy zdvihne. Vybral ho z nohavíc a ospravedlnil sa od skupiny s ktorou sa akurát rozprával. Prešiel pár krokov bokom a skontroloval č som v aute až potom zdvihol.
„Prosím,detektív Ryan Seary pri telefóne ako vám pomôžem?“asi by som mal volať častejšie aby som mohol počuť jeho príjemný hlas keď hovorí ku mne.
„Môžem vísť z auta?“ opýtal som sa priamo a SÚRNE.
„Nie.“v skratke a zložil. Hajzel. Pevne som zovrel mobil v ruke ale on za to nemohol a tak som ho uvoľnil. Od zlosti by som sa pravdepodobne najradšej vybral z auta podpálil mu ho. AVŠAK! Musím myslieť pokojne. Dýchal som zhlboka. Ten jeden hnusný… výdych. Už som začínal mať jeho povahy vážne po krk. Začínam si myslieť, že byť zastrelený je lepšie ako stráviť s ním jeden jediný deň. Ignoruje ma! Na všetko má pravidlá! Som hladný! Smädný! Smrdím! A potrebujem ísť na vecko! Je jasné, že som celkom naštvaný. Keď som si to takto vymenoval myslím, že môže byť rád, že to auto ešte má! Ľahol som si na sedane. Podložil som si hlavu ich bundami z ktorých obe mali svoju vôňu. Ležať bolo ešte horšie, sadol som si späť. Stačí tak málo, otvorím okienko a je to. Niekto prešiel okolo auta, naklonil som sa aby som sa uistil, že je to Ryan. Bol. Sadol som si teda vzpriamene.
„Predvoláme jeho ženu. Bolo úplne zjavné, že už spolu nemali žiadny vzťah.“navrhoval Carter.
„To neznamená, že ho zabila, hlavne nie sama. Aby ho dokázala bodnúť do rebier musela mať riadnu silu.“ oponoval mu Ryan. Nastalo ticho.
„Myslíš na jej milenca?“ skúšal sa dostať do Ryanovho myslenia.
„Áno i nie.“ nedával mu odpoveď na jeho otázku. Po tomto začali rozoberať spôsob ako ho bodli. Rozprávali sa o noži, ktorý mal zapichnutý v chrbáte a ja som skutočne chápal len minimu toho o čom sa bavili. Konečne sme došli na okrsok.
„Mám zostať v aute.“ zamumlal som nahnevane.
„Rob ako chceš.“ odsekol a zabuchol za sebou dvere na aute. Vystúpil som. Nebudem sedieť v aute. Už rozhodne nie ani raz!
Slepo som sa na neho zavesil ako jeho chvost. Predsa len predstava, že ma môžu na každom rohu napadnúť, mi nebola celkom príjemná. Ako náhle som prešiel dverami do budovy a uvidel nápis WC vedel som čo je mojím poslaním. Odpojil som sa doľava a takmer v behu som urobil dokonalí nálet. Vykonal som všetko potrebné a pridal k tomu drobnosti, ktoré obšťastnili moju myseľ. Umyl som si tvár a napil sa vody. Voda mi v žalúdku stvrdla na kameň, ale osviežila na duši. Z mokrými končekmi vlasov som vyšiel z toaliet a napadlo ma či si vôbec všimol, že som preč. Je naozaj nutné sa k nemu vrátiť keď viem, že ma tam nechce. Stál som pred dverami a zavadzal. Musel som sa rozhodnúť. Odísť alebo zostať. Naozaj mi hrozí také nebezpečenstvo, že si ne môžem ani ísť vziať svoje veci na internát alebo ísť sa najesť do nejakej kaviarne? Existuje vôbec také nebezpečenstvo?
Prešiel som cez legitimáciu a detektorom kovu, ktorý je pri vchode pre návštevy a zostal vo dverách medzi ulicou a okrskom. Krok tam a nemusím sa cítiť tak lacne a podradne v jeho očiach. Krok späť a…a.. a čo?
„Odchádzaš alebo vchádzaš?“ spýtal sa policajt stojaci pri dverách, ktorý mal na starosti práve dvere. Otočil som sa na neho a on musel vycítiť moje zúfalstvo keď som povedal : „Ja neviem.“
„Ako sa voláš?“ skúšal sa mi pomôcť nájsť riešenie na moju otázku. Natiahol ku mne ruku aby som sa cítil bezpečne ale ako mu môžem veriť. Čo ak je to práve on kto pracuje pre toho muža? Cúvol som a dvere sa za mnou zavreli. Bolo rozhodnuté. Pozoroval ma za sklom dverí. Pozeral na mňa a ja som cúval stále dozadu. Chytil som sa zábradlia aby som nepadol na schodoch a potom keď sa naše pohľady roztrhli som utekal až kým ma neboleli pľúca. Zaprel som si bok a zastavil. Ušiel som! Zhlboka som sa nadýchol aj keď ma pri tom pichalo v boku. Bol to úžasný pocit úľavy. Aspoň na chvíľu. Zvonil mi mobil. Vytiahol som si ho z nohavíc a sadol si na najbližšie schody nejakého obchodu. Zdvihol som.
„Áno?“
„Chris kde si?“ vychŕlil na mňa Damien. „Včera si zmizol zo školy, že vraj pre teba prišla polícia? Snažil som sa ti dovolať potom dovolať ale mal si vypnutý telefón a dnes si neprišiel do školy.“ strachoval sa.
„Som v poriadku.“ubezpečoval som ho.
„Naozaj ťa odviedla polícia?“ vyzvedal. Čo mu na to môžem povedať aj tak si myslím, že to videla väčšia časť školy.
„Áno, odviedla.“ snažil som sa odpovedať a upokojiť si dych zároveň.
„Urobil si niečo?“
„Nie. Ja nie.“ odvetil som mu pravdu tak ako to len šlo. Zmĺkol som a Damien tiež. Teda na malý moment.
„Zdvihol si mi mobil po sexe?“ to by nebol on keby sa ma to nespýtal. Prehltol som na sucho.
„Nie, trochu som cvičil v behu.“objasnil som mu.
„Hm… prídeš zajtra?“
„Nie, asi.“
„Čo sa vlastne deje?“
„Nemôžem ti to vysvetliť ale..“ ozvalo sa pípnutie. „Mám druhý hovor. Ešte sa ti ozvem.“vlastne to bolo dobré načasovanie. Nechcel som mu klamať. Nerád to robím.
„Počkaj neskladaj. Povedz mi či budeš v cajku?“spýtal sa rýchlo.
„Práve teraz neviem.“ s tým som mu zložil a prijal druhý hovor. Neozval som sa prvý. Pár sekúnd ticha.
„Viem, že tam si.“ prehovoril melodický mužský hlas, ktorí som ešte nepočul.
„Kto ste?“opýtal som sa celkom logicky.
„Ten proti komu si sa rozhodol postaviť.“ odpovedal hlas na druhej strane. Ten blondiak.
„Odkiaľ máte moje číslo?!“ hrdlo sa mi vydesene zúžilo.
„Namyslím si, že to je to čo ťa práve najviac zaujíma.“ hovoril pomaly a desil ma k smrti. Chcel som to ukončiť a ujsť čo najďalej. „Asi si zmetený a nie si si istý čo to vlastne je. Tak ako tvoj dobrý priateľ ti s tým pomôžem.“ Nadýchol sa. „Práve teraz by ťa malo zaujímať, že si sa ocitol vo vé-é-ľmi nebezpečnej zóne. Opustiť len tak svojich psov a odísť. Ty si zlý chlapec, vieš to? Myslíš, že ťa nevidím?“ spýtal sa mäkko. Postavil som sa zo schodiska. „Ale ja ťa vidím, Chri-sti-án“medovo posekal moje meno na slabiky. Pritlačil som sa k stene.
„Predo mnou sa neschováš. Vždy si ťa nájdem. Keď pôjdeš spať zamysli sa nad tým či tam niekde nie som, keď budeš jesť dávaj si pozor aby som ti ho neservíroval ja a keď budeš ešte dlhšie stáť na tých schodoch dávaj pozor aby som ťa neuniesol.“ dopovedal vražebne a potom zložil. Triasol som sa na celom tele a mobil som mal stále priložený k uchu. Niekto vyšiel z rohu a ja som vydesene nadskočil. Bola to nejaká cudzia žena. Začal sa mi vracať cit aj rozum do tela. Vie moje číslo! Celou silou som hodil mobil o zem. Bola to obeť, ktorú som potreboval podstúpiť. Zoskočil som naň z tretieho schodu pätami. Zapotácal som sa a zdvihol v rýchlosti čo zostalo z môjho mobilu. Uvedomil som si, že to videl. Vidí ma! Bežal som späť a snažil sa dať pozor či uvidím blond vlasy. Vrazil som do zábradlia a cez dvere som takmer preletel. Prešiel som detektorom a tak ako som očakával zapípal na môj mobil. Ráno som prechádzal s Ryanom ale teraz som prišiel sám a nikto netušil, že nie som hrozbou. Policajt, ktorí mi pred pár minútami chcel pomôcť ma stiahol k zemi.
„Vyberte všetky kovové predmety!“varoval ma. Vyvolal som veľký rozruch a na všetko som sa pozeral zo zeme. Bol som stále mimo. V hlave mi znel jeho hlas. Vidí ma!
„Vyberte všetky kovové predmety!“ dal mi posledné ultimátum a ja som sa pozeral na klenutý strop, ktorý sa mi rozmazával. Plakal som zo strachu.
„Pane! Varujem vás!“ chytil rukou rukoväť zbrane a ja som otvoril dlaň v ktorej mi zostal nepoužitý mobil.
„To sú jediné kovové predmety, ktoré u pri sebe máte?“ pýtal sa výhražne. Prikývol som.
„Ste ochotný prejsť kontrolou ešte raz?“ spýtal sa o niečo menej prísne. Všetkých rozrušovalo, že ma videli plakať a tak som si prikryl tvár rukami a znova prikývol.
„Čo sa to tu deje?!“ zahučal cez miestnosť šéf polície a okamžite sa mu utvoril koridor.
„Kto to je a prečo leží na podlahe?“ kládol otázky svojim podriadeným.
„Neviem, Pane vbehol dnu a prešiel cez detektor bez toho aby sa nechal skontrolovať.“ vysvetľoval situáciu tak ako hu videl on.
„Nevidíte, že je rozrušený!? Zdvihnite ho zo zeme.“ prikázal im ľahostajne. Musel som myslieť. Utrel som si uslzenú tvár a keď mi podávali pomocnú ruku odmietal som s tým , že som v poriadku. Nebol som. Nohy som mal z želatíny a v hlave smetisko. Nechcem aby mi pomáhali a nechcem aby sa ma dotýkali. Potrebujem sa iba nadýchnuť. Rukami som sa prebil cez dav a vzal si od policajta polorozbitý telefón. Dôležitejšie je, že ho musím zničiť!
„Čo to robíte?“ snažil sa mi ho vziať. Mlčky som ho zastavil rukami a položil mobil na zem. Vzal som stoličku zo železnými nohami a zamieril na svoj ciel.
„Čo to vyvádza! Zastavte ho!“rozkázal im šéf, keď videl o čo sa pokúšam, ale on netušil, že je to dôležité. Stolička mi zmizla z rúk a ja som malátne mávol naprázdno. Musím ho zničiť!
„Vráťte mi hu.“ otočil som sa na zlodeja stoličiek.
„A čo potom?“ spýtal sa ma podráždene Ryan so stoličkou v ruke. Nech si hu teda nechá. Zohol som sa po mobil a snažil sa ho rozbiť ručne. Nemôžem poriadne dýchať. „Prestaň.“prehovoril ku mne upokojujúco. Chytil ma opatrne za plece. Zabije ma. Ak ten mobil nezničím nájde ma a zabije! „Upokoj sa.“hovoril vyrovnane akoby sa ma snažil zhypnotizovať. Fungovalo to. Uvedomil som si ako trhane dýcham. Rúcam sa ako domino. „Dýchaj.“ nasadil tretiu fázu a ja som asi odpadol pretože potom nastala tma.

Otvoril som oči a pozeral sa na biely strop. Dostali sa ku mne hlasy.
„Je v poriadku?“pýtal sa Ryan niekde v diaľke pár metrov.
„Som patológ, ale vyzerá to tak, že prekonal silný emocionálny šok a ak by sa najedol pravdepodobne by zvracial. Avšak, ak sa nenajedol, výsledok je jasný. Nízka hladina cukru spôsobí, že hladný človek v takomto šoku omdlie.“ vysvetľoval mu mužský hlas moju situáciu. Keď už o tom hovoria, som hladný. Privrel som oči.
„Čo môže spôsobiť taký silný emocionálny šok?“ snažil sa informovať Carter u patológa.
„U každého to môže vyť rôzne. Smrť, vražda. Vlastne všetky situácie, ktoré vyvolávajú strach, úzkosti a beznádej.“ odpovedal na kladené otázky profesionálne. „Ale to by ste už mohli vedieť aj sami, detektívovia.“ zvolal akoby z väčšej diaľky.
„Čo mobil je zničený?“ opýtal sa Cartera. Približovali sa ku mne.
„Musím uznať, že mobil dostal riadne rany. Posledný hovor bol s Damienom, tým chalanom zo školy a potom jednorázového mobilu.“rozprával alebo čítal.
„Nejaké vodítka k používateľovi jednorázového mobilu?“
„Ten jednorázový mobil je kus šrotu. Číslo nás nedostalo absolútne nikam.“posťažoval si Carter. Okolo mňa sa rozvírila vôňa oboch detektívov. Nemohol som si pomôcť a otvoril oči.
„Ako sa cítiš?“ zaujímal sa Carter.
„Kto ti volal a čo chcel?“odbil Carterovú otázku za svoju.
„Ryan buď aspoň raz človekom.“vyhrešil ho. Ryan jeho vetu nebral na vedomie. Posadil som sa. „Chceš sa napiť?“ opýtal sa znudene akoby ho trocha milosti mohla priblížiť k odpovedi. Carter mi ju už podával ale ja som ho zdvorilo odmietol.
„Nesnaž sa.“ vzdychol som.
„Čo si povedal?“ spýtal sa akoby nepočul. Postavil som sa zoslabnutý pred neho.
„Hovorím aby si sa nesnažil!“zakričal som mu do tváre. „Som hladný.“otočil som sa na Cartera a ten mi uvoľnil cestu aby som mohol odísť z hádky.
„Kam si myslíš, že ideš?!“ zvýšil na mňa hlas. Zastavil som. Mám toho naozaj dosť. Dozvedel som sa, že bojujem proti Bohu. Som hladný a zrútil som sa a aj napriek tomu som ochotný im pomôcť. Jediné v čo som dúfal posledných hodinách bolo, že bude príjemnejší. Nestalo sa a ja už sa nevládzem snažiť aby mi dal šancu. Vzdávam to.
„Idem sa najesť.“ odpovedal som mu kľudným, tichým hlasom.
„Nechápem čo si predstavuješ, že urobím!“ zavrčal. A dosť. Otočil som sa na neho.
„Pozri, Ryan Seary, mne je to jedno! Zabi ma, uviaž, mne je to jedno! Poviem ti iba: Mám dosť. Dobre! Chápem to! Nenávidíš ma ale potrebuješ aby som svedčil. Chceš aby som svedčil? Tak budem svedčiť. Tak ma preboha nechaj už na pokoji. Pozri sa na mňa už nemám silu s tebou bojovať. Čo sa týka toho mal by si vedieť ešte jednu vec aby som bol spokojný. Áno, rozdal by som si to s tebou! A vieš čo už len pri predstave na to som sa niekoľko krát urobil!“ vykričal som mu to do tváre a zjavne nebol jediný kto si to vypočul. S tým som odišiel z oddelenia detektívov. V hlave mám prázdno a neviem či sa chcem vôbec zamyslieť nad tým čo som hovoril lebo mám pocit, že keď to urobím už nebudem schopný vkročiť na tento okrsok.
„Christián, stoj.“ poslúchol som. Zastavil som predsa len aj tak nemôžem odísť z budovy. Carter ma dobiehal rýchlim krokom. „Môžeš na slovíčko.“ potiahol ma bokom aby sme mali trochu súkromia. „Je jasné, že to čo sa teraz stalo bude medzi nami čierna zóna a nikto o tomu už neprehovorí, ak súhlasíš.“ navrhoval. Prikývol som to je najrozumnejšie. Trochu som vypenil a povedal aj to čo nikto nepotreboval počuť. Bohužiaľ si to pamätám aj keď nechcem. „Ale myslím, že Ryanovu časť príbehu nepoznáš. To , že si sa odpojil a ty sám si sa rozhodol odísť je jedna vec ale policajné právo na tento akt hladí ako na nedodržanie podmienok z ohľadu ochrany a tým myslím, že sa to berie ako zlyhanie na strane policajta. Ty z toho nič nemáš ale Ryan ako tvoj dočasný strážca môže prísť o viac. Podľa závažnosti dostane trest.“ snažil sa mi v rýchlosti vysvetliť čo sa deje ale mne uniká pointa toho prečo mi to celkom hovorí.
„A?“ pobádal som ho.
„Tým mám namysli, že keď si utrpel akúkoľvek ujmu a on pri tom nebol bude potrestaný. Myslím, že si si všimol čo je jeho životom.“ stíchol a nechal ma odpovedať.
„Práca.“ typoval som.
„Aký si myslíš, že dostane trest za to čo sa stalo?“
„Vyhodia ho?!“ zvýšil som hlas. Nikdy som nemyslel, že by to mohlo dospieť až do takého bodu. Chcel som mu ublížiť ale nie takto. „Ale to nebola jeho vina, proste..“
„Proste, to je jedno koho to bola vina. Vráť sa. Nedávaj mu poznať ako ti ublížil. Si rozumný a dobre vidíš aký je. Všetku frustráciu si vybíja na tebe.“ povedal mi niečo čo som si nevšimol. Bol som jeho fackovacia bábika? To znamená, že to nie je tak, že by ma nenávidel. Jednoducho som jeho terčom na vyprázdnenie zlých emócii.
„Ako to môžem napraviť?“ spýtal som sa Cartera. Zovrel mi plecia. Možno som sa v ňom trochu mýlil a nebude až taký zlý. Nechcem aby dostal možnosť nenávidieť ma.

4.91892
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 111)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 9
V pondělí po naší nepovedené párty nepřijde Daniel do školy. Neukáže se celý...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 14
Milenec Když jsem se ráno probudil, akorát svítalo. Nějak jsem se k němu v...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 19
Tomáš sledoval spící tvář před sebou. Věděl o sobě, že má sklony jednat poněkud...
Hodnocení:
4.6/5
- Komentářů: 5
Dnes je utorok.....to znamená, že aj s dnešným dňom mám 6 dní na to aby...