St, 31/12/2014 - 16:04
14

Neomdlel som, skôr mi prišlo na vracanie. Carter ležal v krvi a očami sa pozeral niekam do prázdna. Vyzeral ako by to hral a potom akože z vtipu by vstal a všetci by sa bavili. Odvrátil som sa. Čupol si a snažil sa dýchať. Videl som mŕtvolu ba dokonca vraždu už predtým ale to bolo iné bol som naivný a neuvedomoval si aký zločin bol spáchaný, kým ma nezasiahla realita a takmer sa chytil do sieti samotnej smrti aj ja.
„Chris!“ zvuk môjho mena prešiel až ku mne. Nevstal som a ani sa neobrátil. Kolenami som sa dotkol chodníka aby som našiel stabilitu. „Povedal som aby si zostal v aute!“ obviňoval ma Ryan. Ako by to teraz bolo dôležité. Dotkol sa ma len letmo ako motýľa. Tak ako aj motýľ pri ľudskom dotyku aj ja som sa chcel zachrániť z jeho rúk ale ako zranený motýľ aj ja som potreboval aby mi jeho ruky pomohli. Uvedomujem si ako som sa triasol.
„Vstaň.“požiadal ma pred divákmi ktorým bolo jasné, že si s obeťou nie sme cudzí. Urobil som o čo ma požiadal s jeho pomocou. Myslí, že som sa niekoľko krát opýtal ako sa to stalo lebo som si nebol istý či som to povedal nahlas.
Otočil ma k sebe tvárou a miestom činu chrbátom. Viedol ma bokom od ľudí a stál mi vo výhľade. Vlastne mi bránil vo všetkom, jediné čo som videl bol on. Zatiahol ma až k sanitke a posadil na stupienok.
„Čo sa stalo?“ prišiel nám na pomoc zdravotník. Nič vlastne len niekto umrel. Niekto koho som poznal.
„Asi upadá do šoku.“ odpovedal mu Ryan keď ja som nemal žiadnych slov. Zdravotník sa postavil predomňa.
„Utrpel nejaké zranenia?“opýtal sa Ryana skôr, než mňa. Neupadám do šoku, ja by som povedal, že som vydesený. Zostal som v situácia kde neviem ako sa mám zachovať. Proste som sedel a nebol schopný ničoho. Okolo mojich ramien sa zjavila deka. Uvedomil som si posledné minúty. Všetko čo sa stalo.
„Vedel si čo sa stalo.“oznámil som Ryanovi. Musel to vedieť ako inak by mohol určiť zdroj streľby. Ten hovor bol od Cartera? Možno ho požiadal o pomoc. A tak vedel, že to bol Carter koho zastrelili. Pozoroval ma a ani len to nevyvrátil. Prudko som vstal. Stále sa tvári tak tvrdo. Práve zastrelili jeho partnera. JEHO priateľa.
„Christián si v šoku. Upokoj sa.“ natiahol ku mne ruku. Prečo by som sa mal upokojiť. Nie! Vrazil som chrbátom do dverí na sanitke. Vedel to!
„Vedel si, že umrie?!“ spýtal som sa ho. Mlčal. Prečo mlčí?! Ryan! Urobil jediný krok a zase som bol v jeho zajatí. Držal ma rukami za plecia.
„Dýchaj.“snažil sa ma zhypnotizovať ako predtým. Nie! Pokýval som hlavou. Prečo to nechal tak ?! Jeho priateľ! Trhal som sa mu. Zrazu som sa cítil hrozne unavene. Nohy ma neposlúchali a ja som dopadol na jeho hruď.
„Zabil si ho.“ chcel som sa ho to spýtať ale nedokázal som to otočiť na otázku.

Všade sa znášala korenistá vôňa. Zhlboka som sa nadýchol. Po prvý krát sa mi zdalo o Tomasovi Waylim. Bol to neškodný sen a v podstate to bolo niečo o o tom, že mi predával zbrane. Prebudil som sa z vedomím, že Carter je mŕtvy a so snahou prísť na to ako to vlastne funguje, keď niekto umrie. Mal by som smútiť alebo aspoň niečo cítiť. Jediné čo som však cítil bol strach, že vlastne nič necítim. Prešiel som očami známe tapety na stenách. Ležal som v Ryanovej posteli. Odtiahol som zo seba jeho prikrývku. Cítil som vnútorne chvenie. Sadol som si a zhodnotil či sa chcem postaviť alebo nie. Vstal som. Izba bola tichá a prázdna, nechal zavreté dvere a tým ma delil od zvyšku domu. Neviem ako mám kráčať ďalej. Tápem sa k dverám a neviem ako sa dáva jedna noha pred druhú. Nie som si istý či niečo viem. Otvorím dvere a zisťujem, že tu nie som sám. Z obývačky sa ozývajú dva rôzne mužské hlasy. Živo sa bavia a keď vojdem do dverí obaja účastníci hovoru zmĺknu. Mathew mi priskočil na pomoc keď si všimol ako sa opieram o zárubňu a Ryan ani nezdvihol oči od svojej práce.
„Mal by si byť v pokoji kým nevyprchajú psychoformaká.“ hovoril na mňa Mathew.
„Psychoformaká.“ opakoval som blabotavo slovo ktoré som zachytil.
„Záchranár ti ho podal keď videl, že sa nedokážeš upokojiť.“ vysvetlil Ryan. „Neboli ani silné ale teba to celkom zložilo.“zabával sa na môj účet.
„Ryan.“ohriakol ho jeho brat.
„Viem, že sa cítiš smutne ale skús byť silný. Veci sa vyriešia.“ snažil sa ma povzbudiť. Carter je…bol jediný človek ktorý mi povedal dobrého slova a teraz je mŕtvy a ja sa cítim akoby som nedokázal byť smutný tak ako mám byť silný.
„Kto ho zabil?“spýtal som sa ich otvorene. Lieky na otupenie prestali fungovať a mne sa vracali všetky zmysli i pocity.
„Najedz sa.“ Ryan mi podal tanier ale ja som ho neprijal. Pozoroval ma chladnými očami a videl, že je na prvom mieste podozrivých. Isteže ho nemohol zastreliť ale vedel, že ho zastrelia a teda je na vine. Stiahol tanier. „Ak nie si hladný nebudem ťa nútiť.“ odvrátil sa. Ako môže byť tak bezcitný.
„Vedel si to!“ zakričal som. „Vedel si, že ho zabijú tak prečo si mu nepomohol!“ zamrzol v pohybe.
„Christián.“ snažil sa ma zastaviť Mathew. Odtiahol som sa od neho. Prešiel som pred Ryana ktorý sa stále nehýbal.
„Povedz konečne niečo?! Čokoľvek!“ Stál v kuchyni a díval sa za mňa.
„Christián.“ vzdychol Mathew.
„Nie!“ zreval som k nemu keď sa ku mne blížil.
„Ryan! Ryan! Ryan!“ stupňoval som svoj hlas až kým nepustil taniere z jedlom a nechytil ma rukami za ramená. Hodil so mnou o chladničku.
„Vôbec nič ti povedať nemusím!“ zavrčal. Rukami si ma prechytil a držal za límec. Musel som stáť na špičkách aby som bol v jeho rovine. Prebodával ma blčiacimi očami.
„Ryan nemôžeš…“ snažil sa ho odomňa otiahnuť jeho brat. Ryan ho odsotil lakťom. Bol ako zúrivé zviera , ktoré postrelili. Hrdo potláčal strach z jeho emócii ktoré chŕlil do okolia.
„Prečo nie? Som snáď podozrivý z vraždy ja?“ útočil som na neho bez rozmyslenia. Myšlienky som mal zastreté a jediné na čo som myslel bolo ubrániť sa.
„Myslíš si aký si hrozne hrdinský a statočný, čo? Ale ako náhle príde na to aby si sa bránil proti svetu zmenšíš sa na veľkosť špendlíkovej hlavičky.“ dýchal mi na krk. „Neurobil som nič za čo by som sa ti mal ospravedlniť.“ dodal a uvoľnil svoju ruku. Mathew nás pozoroval z diaľky a nezapájal sa. Tušil, že to nemá zmyslel.
„Bol to tvoj priateľ a tebe to neprišlo ani ľúto!“ hneval som sa.
„RYAN!“zakričal Mathew keď videl v jeho očiach niečo čo mne uniklo. On iba pozrel k nemu a pevne zovrel sánku.
„Vypadni z môjho domu!“ zakričal mi do očí. Mojim telom prenikla ta známa bolesť. Netušil som, že keď ho požiadam aby sa ma zbavil bude bolieť menej ako keď mi to povie z vlastných úst. Trpko som prehltol.“Nedaj mu poznať ako moc ťa ranil.“opakoval som si Carterové slová.
„Fajn.“odvetil som odhodlane. Vybral som sa k dverám a vedel, že ma nezastaví. Dúfal som, že to urobí a vysvetlí mi prečo sa to všetko stalo a ako, ale nebolo to tak. Mathew zamrmlal nejakú nadávku a postavil sa mi do cesty.
„Nemôžeš teraz odísť.“zastavil ma. Obzrel som si ho a kútikom oka sa pozrel na Ryana. Stál tam bez výrazu. Toto je koniec. Otočil som sa späť na Mathewa a udelil mu ranu do nosa otvorenou dlaňou. Zanadával a ohol sa v páse. Prešiel som okolo neho. Nemôžem si pomôcť ale tá rana do nosa ma celkom potešila. Obul som sa a chcel vyjsť z jeho domu. Bolo zamknuté. Jasné že je zamknuté! Vzdychol som a vrátil sa späť. Jeho brat stále nadával s krvácajúcim nosom.
„Ten nos ma mrzí.“ ospravedlnil som sa tónom ktorý jasne hovoril, že ani moc nie. Otočil som sa k Ryanovi. „Potrebujem kľúče.“ vystrčil som chladne ruku a pozeral sa mimo jeho tvár aby som zostal chladný. Nič neurobil. No ták daj mi tie prekliate kľúče! Stisol som sánku.
„Ryan! Dočerta tak už niečo povedz!“ zreval na neho Mathew s nosom vo svojej dlani. Košeľu mal zakvapkanú od vlastnej krvi.
„Povedal si aby som mlčal.“povedal posmešne.
„Dočerta.“zaklial, vyrovnal sa a postavil sa medzi nás. „Prestaňte obaja! Ty…“otočil sa ku mne. „.. nikam nejdeš. Zajtra máš súd a ty…“ otočil sa na Ryana. „… nesprávaj sa ako kretén! Kontroluj sa. Všetci sme z toho mimo to nám však nedáva právo aby sme sa správali ako blázni.“kričal tento krát on na nás. V miestnosti nastalo hrobové ticho každý pozoroval každého.
„Mám súd?“ spýtal som sa keď sa v izbe začalo otepľovať.
„Áno, pretlačili to cez komoru po tom čo sa dnes stalo.“ vysvetlil mi.
„Ale ja už si to ani nepamätám.“začal som sa strachovať. Všetko to bolo akosi na rýchlo a okrem toho čo má môj súd spoločné z vraždou Cartera. „Kto vlastne zabil detektíva Cartera?“ spýtal som sa Ryana než Mathew zareagoval. Naše pohľady sa stretli len na moment.
„Nepýtaj sa keď poznáš odpoveď“ odbil ma. Tušil som odpoveď. Kto iný ako môj oponent na súde.
„Prečo?“ vzdychol som.
„Teraz nebudeme hľadať žiadne odpovede. Mám šestnásť hodín aby som ti vylepšil výpoveď“ zastavil rozhovor v zárodku.
„Nechám vás.“stým Ryan odišiel z obývačky. Osamel som z jeho bratom. Pozrel sa na mňa a ja som si nemohol pomôcť.
„Ten nos ma naozaj mrzí.“ ospravedlnil som sa tentokrát pravdivo. Skontroloval si ruku či ešte krváca..
„To je v poriadku.“ nekrvácal prišiel k dresu a opláchol si ruky a opatrne aj nos. „Učil ťa môj brat, čo?“ usmial sa s handrou pod nosom. Mlčky som prikývol. „No aspoň v niečom je dobrý.“ mykol plecami. Prešiel ku gauču a vyložil si z tašky papiere. „Tak môžeme ísť na to?“ spýtal sa ma priateľsky.
„Budem musieť prejsť tým nátlakom?“zatiahol som v obavách.
„Nie.“ pokrútil hlavou a podal mi moju časť reči. „Iba chcem aby si sa to naučil, nič viac.“
Začal som čítať. Časť kde mi kázal aby som bol smutný a vystrašený mi nerobil vôbec problém. Prečo ma tak zasiahla Carterova smrť mi je istým spôsobom záhadou. Viem, že to čo cítim tú bezcitnosť emócii je vlastne strata. Začínam si myslieť, že ma to toľko zasiahlo kvôli Ryanovi. Myslím, že to čo ma desí na Carterovej smrti je fakt, že čo ak sa to stane aj Ryanovi? Zasekol som sa pri čítaní. Trhane som sa nadýchol alebo sa mi bolestivo stiahli pľúca.
„Všetko v poriadku?“ opýtal sa starostlivo.
„Áno.“odpovedal som.“Nie to nieje to. Nieje.“ Presviedčal som sa. Do rána som to zvládal celkom dobre. Bol som vyčerpaný a plietol sa mi jazyk. Mathew v tedy konečne rozhodol, že by som si mal oddýchnuť.

Zobudil som sa na dotyk spojený so zvučným vyslovením môjho mena. Otvoril som oči s predstavou, že sa nadomnou nakláňa Ryan. Z omylu ma však veľmi rýchlo vyviedli moje oči ktoré jasne povedali, že je to Mathew kto ma zobudil.
„Musíme ísť.“ oznámil mi smutne. Vstal som, vykonal hygienu a obliekol si veci ktoré mi nachystal asi keď som spal. Ponúkol mi jedlo ale ja som naň nebol schopný ani myslieť, nie to ešte ho požiť. Bolo mi nad slnko jasnejšie, že dnes je deň kedy urobím pre svet niečo dôležitejšie, tak ako aj pre Carterovu rodinu. Dolapiť jeho vraha je vlastne už len na mne.
Vonku mrholilo. Mathew navrhol aby sme išli jeho Mercedesom a Ryan nenamietal. Všetci sme dobre vedeli v akom je stave jeho auto. Tak sme išli v trojici potichu. Napĺňali ma veľké obavy z výkonu ktorý som musel bezchybne podať a tak tiež dnes je asi posledný deň kedy som z Ryanom a nejde to celkom dobre. Je to očividný klamár a studený čumák, no aj napriek tomu ako moc ma štve, ho nedokážem nenávidieť. O čo horšie nedokážem ho ani prestať.. nuž milovať. Je to zlé, veľmi zlé.
Súdna budova je vlastne staršia udržiavaná budova plná ľudí, ktorý sa stále niekam ženú. Nedá sa prehliadnuť ako dokonalo vyzerajú pracovníci na poste spravodlivosti. Chápem už perfektne význam môjho oblečenia ako aj Mathewho, čo ma privádza k veci, že sa asi ešte odišiel prezliecť keď som spal. Vyzeral ako dokonalý gentleman až na tu modrinu na nose. Asi jediný kto nedbal na pravidlá formality bol Ryan. Jeho obvyklé oblečenie, zbraň a odznak zdobili jeho osobnosť. Zrazu vyčnieval ešte viac než obyčajne. Skontrolovali nás pri vchode ale aj pri vstupe na poschodie so súdnou sieňou. Ryan prešiel bez kontroly vďaka jeho odznaku. Čím bližšie som tým menej si pamätám. Mám nutkanie ísť na toaletu a nevyjsť von.
„Pôjdeme dnu najprv iba ja a Ryan.“ otočil sa ku mne a začal hovoriť veľmi pomaly a vyrovnane. „Nemaj obavy zostaneš v miestnosti za sudcom kde budeš v bezpečí.“ snažil sa mi odpovedať na moje obavy. Než aby mi tým pomohol mi pridal.
„A kedy budem vypovedať?“ spýtal som sa trochu priškrtene.
„Ja ťa vyzvem.“kývol na mňa pokojne hlavou. Otočil som sa k Ryanovi dúfajúc, že niečo naznačí. Nič. Stál blízko strážnika pri dverách a hovoril mu niečo čo súviselo somnou. „Zvládneš to.“ prihováral sa mi Mathew. Nátlakový nácvik som nezvládol, tak čo ak pohorím?
„Ak sa opýtajú na mňa a Ryana?“ položil som mu otázku ktorá ma trápila.
„Hovor pravdu.“ poradil mi. S očami na jeho bratovi. Ryan sa vrátil k nám.
„Zodpovednosť žiadna.“zamrmlal podráždene. „Poďme.“prikázal nám.
„Čo si sa ho pýtal?“otočil sa k nemu Mathew keď nám otvoril dvere do súdnej siene.
„Aké majú postupy pri živote ohrozujúcich situáciách.“odpovedal mu.
„Čo si sa dozvedel?“
„Že to tu všetci majú úplne na háku.“ zamrmlal. Ukázal mi kam si mám sadnúť. „Tá miestnosť nieje dobrý nápad. Budete sa musieť obaja uspokojiť s tým ako to je.“ sadol si vedľa mňa a zaclonil mi výhľad na obžalovanú stranu. Sála sa napĺňala ľudmi. Nervózne som sa hral s prstami a snažil sa sústrediť jedine pred seba. Súdna sieň bola celkom veľká miestnosť. Oproti bol vyvýšený stôl. V strede by logicky mal sedieť sudca po jeho bokoch sedia asi jeho pomocníci alebo také niečo. Nikdy som na súde nebol ale jediné čo mi bolo jasné je, že obžalovaný sedel na ľavej strane sudcu a žalujúci na pravej. My sme sedeli na pravej.
Ryan sa otočil k dverám a ja som reagoval podľa neho. Vstúpil Tomas s jeho právnikom, niečo si hovorili medzi sebou a ani jednému z nás nevenovali žiadnu pozornosť aj napriek tomu, že mi sme im dali tú našu na 100%.
„Nech sa bude hovoriť čokoľvek nech ťa to nevyvedie z miery.“ prehovoril mi do ucha Ryan. „Neotáčaj sa k nemu. Ak budeš mať nutkanie zamestnaj svoje oči na niečo iné. Dobre?“ spýtal sa či rozumiem. Prikývol som. Cez dvere v stene vedľa stolov vošli dvoja muži v divných modrých habitoch. „Povstaňte prichádza sudca.“ do vošla žena v gaštanových vlasoch. V ruke držala šablóny a vystupovala veľmi dôležito. Nakoniec sme sa posadili. Sudkiňa zahájila súd a ešte niečo vysvetľovala Mathewovi ako aj druhému právnikovi. Po dlhých desiatich minútach sa začali dohadovať. V celej záležitosti som bol mimo ani neviem o čo išlo. Bavili sa o veciach ktoré som ani nevedel. Predkladali papiere a snažili sa jeden druhého vyšachovať pred ženou za stolom.
„Rád by som predvolal detektíva Ryana Searyho.“ zavolal Mathew súdkini. Tá súhlasila. Ryan sa dvihol a odišiel zo svojho miesta vedľa mňa. Pozoroval som jeho chrbát. Postavil sa oproti súdkini. Sľúbil hovoriť pravdu a nič len pravdu. Mathew sa mi stratil z dohľadu a Tomas sa v ňom objavil. Jeho svetlé vlasy ma periférne volali aby som sa otočil. Zamestnal som si oči pozorovaním Ryana. Odpovedal na otázku pokojne. Sklonil som hlavu. Vedľa mňa zostali všetky jeho osobné veci. Zbraň aj odznak.
„Ako veľa ste vedeli o minulosti Johna Cartera?“ spýtal sa Ryana obhajca. Zdvihol som zrak ako náhle som započul známe meno.
„Tak veľa ako jeho partner môže vedieť.“ odpovedal Ryan.
„Prepáčte ale to nebola jednotná odpoveď.“sťažoval si obhajca.
„Odpovedzte priamo.“prikázala mu prísne, žena zastupujúca súd.
„Mal som všetky informácie.“odpovedal Ryan inak.
„Povedzte nám o minulosti vášho partnera.“prikázal mu. Ryan zostal ticho. „Prosím aby ste odpovedali pravdivo, detektív.“
„O mŕtvych sa nehovorí v zlom.“odvrkol obhajcovi do tváre.
„Detektív Seary, spolupracujte inak vás budem nútená odvolať.“ pohrozila mu súdkiňa. Neochotne prikývol.
„Detektív Carter bol v minulosti zapletený s podsvetím. Viedol viaceré nezákonne činnosti ako policajt.“ odpovedal.
„Ako si môžete byť teda istý, že to bola práve korporácia môjho klienta, ktorá ho zabila. Mohla to byť kľudne jeho minulosť.“konštatoval obhájca s úsmevom.
„Hovoriť korporácia je podľa mňa prehnané nemyslíte.“ vrhol sa na neho Mathew. Nemo som pozoroval čo sa dialo. Carter a skorumpovaný policajt?! To ťažko!
„Žalobca uráža môjho klienta.“ posťažoval si hnedovlasej žene, obhájca.
„Upokojte sa!“ uzemnila mužov pred sebou. „Máte nejaké dôkazy, že by detektíva zabil obžalovaný?“ spýtala sa Ryana a Mathewa.
„Nie.“ odpovedali na raz.
„V tom prípade nebudem tolerovať už žiadne domýšľanie a dedukovanie.“ kritizovala ich. „Máte ešte nejaké otázky na detektíva Searyho?“ spýtala sa ich.
„Nie.“ odpovedali obaja previnilí právnici. Ryana pustili z ich spárov a on sa vrátil na jeho miesto pri mňa.
„Carter…“ začal som.
„Teraz nie.“ zastavil ma Ryan. Potrebujem HODNE veľa odpovedí. Čo všetko ešte neviem?
„Predvolávam svedka Christiána Maxmalla.“ vyslovil moje meno a ja som sa strhol. Ryan ma pustil a ja som sa neochotne pristavil k vypočúvaniu. Rovnako som zložil sľub. Cítil som sa akoby ma všetci pozorovali. Keby som sa otočil asi by to tak aj bolo.
„Christián. Povieš nám čo si videl?“ spýtal sa ma Mathew. Snažil som si v hystérií vybaviť všetko čo ma učil a rozprával som. Otázky išli presne ako sme ich prechádzali a ja som odpovedal z jednej na druhú. Konečne sme došli až na koniec. Zostalo ticho a sudkiňa dala slovu tomu démonovi čo pomáhal samému satanovi.
„Christián, správne?“ spýtal sa ako slizký had. Prikývol som. „Aký je váš vzťah s detektívom Searym?“ spýtal sa tvrdo. Zostal som omámene na neho čumieť. Práve som rozprával ako som videl jeho klienta urobiť hrozný zločin a on sa ma opýtal na niečo čo s mojej upravenej výpovede ani nevyznelo.
„Námietka.“ zavolal Mathew ako prvý. „Ako to súvisí s vyšetrovaním?“
„Čo chcete dokázať touto otázkou?“ spýtala sa súdkiňa.
„Je možné, že je svedok ovplyvnený zo strany polície. Nieje predsa náhoda, že je detektív Ryan hlavný vyšetrovateľ aj jeho ochranca.“ obraňoval svoju otázku. Vydesene som pozrel z Matewa na súdkiňu.
„Zamieta sa.“odpovedala. „Odpovedzte na otázku.“prikázala mi. Roztriasli sa mi ruky a zostala mi zima.
„Normálny. Aký sa dá aby bol medzi svedkom a detektívom.“ odpovedal som roztrasene.
„Naozaj? Pretože mojich informácii ste si celkom blízky.“ napadal moju odpoveď.
„Námetka.“ zakričal opäť Mathew. Všetci sme otočili k nemu pohľad. „Má obhajca nejaké hmatateľné dôkazy o vzťahu môjho svedka a detektíva?“ bojoval. Súdkiňa sa otočila na obhajcu a ten jej podával papiere. Srdce sa mi dralo cez všetky časti môjho tela. Súdkiňa pozrela na papiere a potom na mňa. Bolo vidieť ako ma trestá očami. Nemal som dosť kyslíka.
„Tieto fotky hovoria o opaku.“ podala ich obhajcovi a ten ich položil predomňa. Oči mi padli na fotky. Bol som na nich s Ryanom v telocvični a prinútil ho k bozku. Inštinktívne som ich otočil.
„Popierate teda vzťah s detektívom Ryanom Searym?“ spýtal sa ma hrubo. “Hovoriť pravdu.“povedal som si.
„Nepopieram, že to je bozk ale medzi nami nič nieje.“ vypovedal som.
„Ste ochotný podstúpiť testy, ktoré by preukázal či ste zažili pohlavný styk?“ napadal ma.
„Áno.“odpovedal som pokojnejšie. Zrazu som rád, že sa somnou nevyspal. „Nikdy som s nikým nespal a s detektívom nemám žiadny druh vzťahu. Tá fotka len ukazuje len moment nie celú pravdu.“ bojoval som. Prečo mám pocit, že Ryan vedel, že sa niečo takéto stane.
„Nebol ste teda nijako ovplyvňovaný v dnešnej výpovedi?“ spýtala sa ma súdkiňa.
„Nebol.“ odpovedal som. Prikývla. „Máte ešte nejaké otázky, pán obhajca?“ otočila sa na neho. Vzal si fotky.
„Áno.“ odpovedal trochu nahnevane. Chcel ma vyškrtnúť zo svedkov čím by mal veľkú šancu vyhrať. Trochu ma potešilo, že mu to nevyšlo. Pýtal sa tak aby ma dostal do úzkych a keď už konečne povedal, že už nemá viac otázok takmer som umrel od toho ako mi odľahlo. Roztrasený som sa vrátil na miesto. Akosi som vypol až kým sa súd nezačal vyprázdňovať som si uvedomil, že žijem.
„Je koniec?“ spýtal som sa Ryana. Otočil som sa na neho a zisti, že tam nieje. Vydesene som sa poobzeral. Bol za mnou, sadol som si o jednu lavicu dopredu. Nadvihol obočie. „Bál som sa, že si odišiel.“ odpovedal som mu na nevyslovenú otázku.
„Nie.“pokýval hlavou.
„Dobre.“ vzdychol som pokojnejšie.
„Išlo vám to dobre.“ pochválil nás Mathew. „Ešte nieje rozhodnuté ale vyzerá to dobre. Tvoja výpoveď pomôže chytiť viac než jeho a jedného člena jeho skupiny.“ usmial sa na mňa povzbudivo. „Pozývam vás na obed.“ zavolal radostne. Ryan mlčal.
„Som trochu unavený.“ povedal som mu.
„Vrátime sa domov. Môžno inokedy.“podal bratovi ruku.
„Ideš?“ spýtal sa keď sa postavil na odchod. Vstal som a nasledoval ho k dverám.
„Hej vy dvaja! Prišli ste na mojom aute.“ zavolal na nás pobavene. To je fakt. „Zveziem vás.“ zasmial sa. Ako náhle som nastúpil do auta začal som odpadávať do spánku. Po takom ťažkom výkone som potreboval tvrdý spánok. Prebral som sa keď sa mi začalo zdať o súde a Carterovi.
„Je to pravda?“ spýtal som sa ešte omámený spánkom.
„Čo?“ reagovali na raz.
„No, čo si povedal o detektívovi Carterovi.“ znova sa rozľahlo ticho. Akoby ani jeden nechcel povedať pravdu.
„Áno.“odpovedal mi Ryan. „V minulosti urobil zlé rozhodnutie a preto spravil pár chýb. Keď jeho žena ochorela myslel si, že je to jeho chyba a chcel napraviť svoje chyby. Všetci z podsvetia skončili vo vezení a on si mohol nechať odznak.“ vysvetlil mi v skratke ako to bolo.
„Bol si pri tom?“ pýtal som sa. Nemôžem uveriť, že by človek ako on mohol byť zlý.
„Nie. Bolo to dávno ešte len začínal.“ pokojne mi odpovedal.
„Tak ako to vieš?“ čudoval som sa.
„Nebol to zlí muž Christián. Svoju minulosť predomnou, ani pred nikým netajil. Ak by si sa ho to spýtal, úprimne by ti odpovedal.“
„Vedeli ste to o ňom obaja.“spýtal som sa skôr Mathewa.
„Áno.“povedal mi.
„Čo ešte neviem?“spýtal som sa ich prudšie. Obaja mlčali. Takže tu predsa ešte niečo je. „Čo mi tajíte? Kto ho zabil?“ skúšal som prísť na to čo mi taja. Zastavil pri Ryanovom dome. Než odpovedal, Ryan vystúpil. Ihneď som ho nasledoval.
„Ryan, prosím“ nútil som ho.
„Wayliho stúpenec, predpokladám, že ten istý čo spravil tie fotky.“ hovoril k dverám keď ich odomkýnal. Pravda tie fotky!
„Ale ja to nechápem, prečo Carter? Ak nás videli určite mohli zastreliť aj mňa.“ pohoršoval som sa. Ryan sa na mňa prudko otočil.
„To stačí!“ zastavil ma prudko. Čo som povedal, že ho to tak rozohnilo. Zostal som stáť. Už aj predtým ho tak štvalo povedať mi prečo mu nepomohol keď mohol. Myslím, že viem čo je tá druha vec čo mi nepovedali.
„Čo to je?“ spýtal som sa ho. Začalo ma trochu desiť dozvedieť sa pravdu. Udržiaval som s ním pohľad.
„Christián. Vidíš, že sa nechcem o tom baviť.“ snažil sa to zase ututlať. Nechce sa o tom baviť! Otočil sa na odchod a ja som ho zachytil za ruku.
„Stále ma klameš a niečo mi tajíš. Povedz mi všetko už je to aj tak jedno! Chcem aspoň nejaké vysvetlenia.“ prosil som ho zúfalo. Pozoroval ma očami a sánku mal napätú. „Prosím už mi to povedz konečne všetko.“ otočil sa ku mne a striasol moju ruku. Položil mi jeho ruky na plecia a pohladil mi ruky.
„Keby som ti to povedal, ublížil by som ti.“ povedal mi. To ako mi to povedal ma vydesilo. Zrazu bol dôverný, jemný akoby to nebol on.
„Ja ťa prosím.“ sklopil som zrak k naším nohám. Stisol mi ruky a potom mi ich pustil.
„Mohol som mu pomôcť.“ začal. „Ale ja som sa tak nedokázal rozhodnúť.“ pozrel som sa na neho akoby to pomohlo k pochopeniu toho čo mi hovorí. „Niekto mi volal a povedal, že mám na výber. Práve v tedy ste obaja boli v nebezpečí a ja som si mal vybrať kto bude žiť.“ povedal potichu. Sledoval som jeho tvár. Sršala emóciami.
„Asi vieš ako som si vybral.“ dodal keď videl, že ma to vyviedlo z miery. Nemal som kyslík.
„Takže som ho nakoniec zabil ja.“ zadúšal som sa. Vystrel ku mne ruky a chcel ma zachytiť pre prípad, že by som potreboval oporu.
„Nie. Tak to nieje, nie.“ opakoval mi. Ale bolo. Zabil som ho pretože on sa rozhodol zachrániť mňa aby som mohol svedčiť. Spadol som na stenu. „Musíš dýchať.“ približoval sa ku mne aby mi pomohol. Ja už nič nechápem. Preto bol tak naštvaný keď som sa ho na to pýtal?
„Musíš ma nenávidieť.“ rúcal som sa. „Je ešte niečo čo neviem, že?“pozrel som sa na neho a videl ako úboho vyzerám v jeho očiach. Sklopil ich. „Isteže je. Povedz mi to.“ rozkázal som mu to.
„Nie. Už nie.“ Oprel sa rukou o o stenu vedľa mojej hlavy. Naklonil sa bližšie. „Dnes už toho bolo dosť.“ zašomral v nesúhlase. Položil som si hlavu na jeho hruď a počúval jeho dych.
„Budem to chcieť vedieť.“ varoval som ho.
„Nepoviem ti to.“ vzoprel sa mi. Isteže nie. Zdvihol som hlavu. Pozoroval som jeho oči. Kde sú tie ľady, ktoré som tak dlho pozoroval?
„Ryan, ja už ničomu nechápem.“ oznámil som mu. „Musel si ma zachrániť aby som svedčil a oni zabili človeka, ktorý bol tvoj priateľ, ale ty ma aj tak nenenávidíš. No ani ma nemáš rád. Tak ako to všetko je?“ pozoroval som jeho výraz. Mlčal. Stále som nedokázal dýchať. Zase mlčí.
„Už ti nemôžem nič povedať. Kým..“začal sa vykrúcať.
„Kým čo?“ skočil som mu do rečí. Nadýchol sa. Nemal to moc v obľube.
„Kým sa celý prípad neuzavrie.“ dal ultimátum.
„To akože budem čakať na odpovede kým neskončí súd? Veď už sme vypovedali tak je koniec.“začal som sa hádať. Pokýval hlavou do nesúhlasu.
„Nemôžem.“dodal.
„Lebo čo? Čo sa stane ak mi to povieš?“ spýtal som sa ho podráždene.
„Všetko sa zmení.“odpovedal v hádankách.
„Čo všetko?“ začal som to z neho ťahať ako z chlpatej deky. „Čo je ešte horšie, že mi to nechceš povedať!“ rozčúlil som sa. Zovrel sánku. Stiahol svoje telo z mojej blízkosti a zase sa rozhodol zdrhnúť. „RYAN!“ zakričal som.
„Čo by sa zmenilo, dajme tomu, keby som k tebe predsa len niečo cítil?“spýtal sa neisto z väčšej diaľky.

4.91589
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 107)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 2
Kapitola 8 Ráno vstanu dost brzo. Je sotva 5:30. Ale nemohu už spát. Se...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Čtvrtek. První čtvrtek v měsíci. Ukázalo se, že každý první týden pro mě bude...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 14
Štrnásta Bascer, číslo tri. Dom kde býva Terry Wedson. Vedel, že prídem....
Hodnocení:
4.5/5
- Komentářů: 2
Hlastié vzlykání se neslo celou arénou. Z Aijimových očí se kroutily potůčky...