Ne, 15/12/2019 - 20:54
4

Věnování: 
Drahým mojim čitateľom :)

5 Sekúnd Leta

 

Bjarne

Vždy som žil naplno, preto som sa nikdy veľmi neobzeral do minulosti. Nebol na to čas. Aj život po príchode do Seoulu bol tak hektický, únavný a plný kultúrnych šokov, že som sa plne sústredil na vykrývanie školy a učenie sa jazyku. Moju pozornosť navyše čím ďalej viac zamestnával Jae, preto som si za celú dobu strávenú v Južnej Kórei na Nórsko takmer ani nespomenul.

Keď mi však napísal Daniel... spomienky ma zaplavili toľkou nostalgiou, že som bol sám prekvapený keď sa mi do očí chvíľami drali slzy. Detstvo mi odrazu pripadalo ako rozprávkových desať rokov prázdnin prežitých v paláci uprostred prírody, s milujúcimi rodičmi. Aj skutočnosť, že som sa od troch rokov musel väčšinu dňa učiť, odrazu pôsobila romanticky.

 

Desať polárnych nocí, desať polárnych dní. Kým som neodišiel do školy, vnímal som plynutie času hlavne tým, ako prechádzali ročné obdobia.

Noci presedené so psami pred krbom, pukajúce drevo, oheň osvetľujúci starožitný nábytok, sochy koní, čínske vázy, knižnicu a steny plné olejových malieb vo vyrezávaných zlatých rámoch. Gramofón šíriaci po dome hudbu ruských skladateľov, zožltnuté stránky Vojny a mieru, hodiny valčíka a polky s mojou matkou. Lesy a pastviny pokryté štedrou nádielkou snehu, mrazivá zima, sánkovanie, lyžovanie, sane ťahané záprahom.

Horúce nekonečné dni strávené na konskom chrbte, blúdenie po lesoch a lúkach spojené s botanikou a rozprávaním mytologických severských príbehov. Kúpanie v chladivých jazerách, chytanie a pitvanie rýb na účely vzdelávania, sledovanie vtákov, chytanie žubrienok.

Cez otvorené veľké okná do salónu prúdil vánok letného večera presýtený vôňami. Rozvieval ľahké záclony a pohol aj ťažkými závesmi. V diaľke krajinou prechádzala búrka a vietor k nám prinášal opozdené tlmené burácanie hromov. Matka sa spokojne rozvaľovala na leňoške, zahrabaná pod množstvom kníh a papierov. Čítala najnovšie lekárske štúdie s rovnakým záujmom ako beznádejne presladené romány. Jedným štósom papierov sa ovievala, druhý čítala, a s úsmevom na perách načúvala zvukom klavíra.

„Jemne, Bjarne, nie ako stádo slonov. Ta-da, ta-da, svižne ako dažďové kvapky dopadajúce na listy,“ učiteľka okolo mňa chodila, nervózna sťa lev v klietke. Ihličkové podpätky jej tlmene klepali o koberec a tlieskaním sa ma snažila udržať v rytme. Valčík od Zilinskisa mal podľa nej byť tancom nežných víl, no ja som nedokázal myslieť na niečo tak nudné, keď sa mi konečne malo po celom dni skončiť vyučovanie. Niekoľko hodín dejepisu, fyziky a angličtiny, krátky obed, nórska gramatika, husle a klavír... deň sa najskôr vliekol a potom bol odrazu večer.

Starý mechanizmus vysokých kyvadlových hodín ticho zacvakal, ozvalo sa pretáčanie ozubených kolies a hrkotanie reťaze. Domom sa rozľahlo odbíjanie hodín. S buchotom som po poslednej note zaklapol veko storočného piana a takmer staršej pani spôsobil infarkt, keď si k hrudi s hrôzou pritlačila ruky.

„Bjarne! Takto sa k hudobným nástrojom nesprávame,“ počul som káravý hlas matky. Veselo som sa zasmial a ďalej utekal chodbou aby som sa čo najskôr dostal von.

V diaľke sa vo výbehoch pásli kone, v stajniach pracovníci dopĺňali krmivo pred večerným kŕmením a na cvičiskách končili tréning poslední jazdci. Prvých desať rokov života som takmer výlučne strávil medzi dospelými - jazdcami trénujúcimi s našimi koňmi na súťaže, predovšetkým Grand Prix, a personálom starajúcim sa o zvieratá a žrebčín. Bol som ich miláčikom, dieťaťom ich všetkých, malým blondvlasým trolom. Boli ku mne prísni a zároveň ma neprestajne rozmaznávali.

„Tento vyzerá zaujímavo, čo poviete?“ opýtala sa žena manžela a syna. Pred stajňami stálo niekoľko mladých koní a kupujúci si ich so záujmom obzerali.

„Páči sa mi tá farba,“ odpovedal zruba pätnásťročný chalan a prešiel po tmavohnedej srsti na chrbte zvieraťa. Postavil som sa vedľa otca a keď som sa na neho zaškeril, zadýchaný z behu, láskavo sa na mňa usmial. Jeho zelené oči boli tak ako vždy plné pokoja a trpezlivosti, krátke blond vlasy mal zvlnené a strapaté od prilby, a prepotené tričko a jazdecké nohavice zvýrazňovali jeho chudú, vysokú postavu. Položili mi ruku na plece, hrdo ma pritiahol k sebe a postrapatil mi vlasy.

„Volá sa Alva. Na obyčajné rekreačné jazdenie je to dokonalý kôň. Je pokojná, starostlivá a poddajná, aj pri iných koňoch a zvieratách je veľmi kľudná,“ informoval rodinu otec. Vždy osobne dohliadal na predaj, každý kôň pre neho znamenal veľa, do každého spolu s Danielom a ďalšími trénermi vložili kus práce a srdca. Boli to jeho deti a chcel si byť istý, že správny kôň skončí v správnych rukách.

„Áno, má taký dobrácky pohľad,“ rozplývala sa žena a natiahla ruku aby pohladila hebké čierne nozdry. Alva vyšla dotyku v ústrety a vyzerala, že ju pozornosť ženy teší.

„Aj na cestách je vždy pokojná,“ dopĺňal otca Daniel, vtedy ešte mladý chalan tesne po dvadsiatke, držal kobylku za ohlávku a hladil ju po čele, „nebojí sa áut, nebojí sa vody, len v lese je dosť ostražitá a zvykne zastavovať keď sa jej niečo nezdá. Ale dôveruje jazdcovi, takže jej stačí jemne naznačiť, že je všetko v poriadku a pôjde ďalej.“

„Môžeme ju vidieť s jazdcom?“ opýtal sa muž. Otec sa na mňa zvrchu pozrel. Rád som kupcom predvádzal naše kone a jazdiť na Alve bola oproti súťažným zvieratám plným energie malina. No tentoraz som otcovi odpovedal hanblivým pohľadom. Pokrútil som hlavou a na sekundu som sa pozrel na staršieho chalana, ktorý s rodičmi prišiel kupovať kone. Bol som z neho nervózny a z nepochopiteľných dôvodov som nechcel aby ma videl jazdiť.

„Nejdeš, Bjarne?“ začudovane sa otec opýtal. Zabodol som pohľad do zeme a znovu pokrútil hlavou. Nakoniec kupcom Alvu predviedol Daniel. Myslel som si, že sa pred chalanom hanbím lebo som dovtedy takmer vôbec nebol s inými deťmi. Netušil som ako veľmi sa mýlim. Že to čo som cítil pri pohľade na jeho peknú tvár nebola obyčajná hanblivosť.

To som začal chápať, až keď som sa dostal na nižšiu strednú, moju prvú školu, a začal tráviť podstatne viac času s rovesníkmi. Naschvál som všetok svoj čas zaplnil školou a jazdením, a riešenie tejto záležitosti som v mysli neustále so strachom odsúval bokom. Hanbil som sa za to, že ma priťahujú muži. Správne, muži, nie chalani. Aspoň nie tí v mojom veku.

Mal som spolužiakov a kamarátov rád, no nedokázal som si predstaviť, že by sa mi páčili, a že by som s niektorým z nich chodil. Boli na to príliš detinskí, neskúsení a naivní. Mňa priťahovalo sebavedomie, vyspelosť a ak sa pridala ešte štipka nebezpečnosti, bol som v tom až po uši. Beznádejne som miloval a obdivoval Ragnara Lodbroka, Khala Droga a Mad Maxa. Preto sa niet čo čudovať, že muž a chalan, ktorých som do dnešnej doby reálne miloval a bol s nimi vo vzťahu, zapadali do tohto nebezpečne pôsobiaceho klubu. Prvý bol nebezpečný hlavne v posteli. Druhý zase mimo nej.

Bol som v očiach kamarátov divnou kombináciou bifľoša a šialeného párty zvera, ktorý trávi všetok voľný čas v jazdiarni. Preto až tak neriešili, že som za celú dobu nezačal chodiť so žiadnou babou, len to vyťahovali keď si zo mňa chceli robiť srandu. Na večierkoch sa mi naskytla príležitosť s dievčatami riešiť a pár krát som to skúsil, no akurát som sa utvrdil v tom, že som na zlej adrese. Nikomu som nič nepovedal. Dlho trvalo kým som sa s tým vôbec zmieril, a keby nebolo Valegra, možno by som bol doteraz sám a panic.

 

„Ty si ale vyrástol,“ zažiaril Daniel radosťou keď ma po piatich rokoch znovu uvidel a priateľsky ma objal. On sa zmenil tiež. Z ufúľaného otcovho pomocníka so slamou v tmavých hnedých vlasoch sa stal elegantný, charizmatický mladý muž jazdiaci na drahých autách a pravidelne navštevujúci posilňovňu.

Nepracoval už pre môjho otca, no žil v meste kde som študoval a veľmi rád vyhovel otcovej žiadosti keď sme hľadali niekoho, kto by mi s Valegrom pomohol. Danielov talent na prácu s problémovými koňmi bol už v kruhoch jazdcov, majiteľov a chovateľov koní povestný, a vkladal som do neho veľkú nádej. Divokého andalúzana som dostal k pätnástim a nehodlal sa ho vzdať len preto, že bol ťažko zvládnuteľný.

„Prečo si ho kúpil?“ Daniel so záujmom hľadel na grošovaného, šedobieleho žrebca kopúceho do stien boxu.

„Páči sa mi a chcel som ho skúsiť sám vycvičiť,“ zasmial som sa zahanbene.

„Na začiatok si si vybral poriadneho el diabla,“ chcel Valegrovi pohladiť nos, no žrebec hodil hlavou a otočil sa ku nám bokom. „Najlepšie je začínať s ľahšími prípadmi, ale už keď ho tu máme, pomôžem ti s ním.“

Nechal ma so španielskym šedákom pracovať samého, no vždy stál za ohradou alebo na kraji jazdiarne a radil mi čo mám robiť a čo si mám na správaní zvieraťa všímať. Už ako malý chlapec som ho s úžasom zvykol pozorovať keď sa mu darilo bez použitia sily, bolesti alebo strachu krotiť kone s horúcou krvou. A aj pri Valegrovi sa znovu potvrdilo aké má bohaté skúsenosti a šiesty zmysel na prácu s koňmi.

Veci sa istú dobú rýchlo zlepšovali, až kým sme sa nedostali k bodu, z ktorého sme sa nevedeli pohnúť. Valegro sa nečakane bez varovania strhával a útočil vo chvíľach, keď sme to najmenej čakali. Danielovi to začalo byť podozrivé a pre istotu zavolal svojho známeho, zverolekára vlastniaceho kliniku pre kone.

„Zdá sa, že trochu kríva,“ súhlasil s ním Hemming, keď Valegro na lonži klusal do kolečka okolo Daniela, „ak ho niečo bolí, môže to byť dôvod prečo sa občas tak strhne a je nepríjemný ako stará babka.“ S obavami som ho počúval a dúfal, že nejde o nič vážne. Keby Valegrovi niečo bolo a nedalo by sa to napraviť operáciou, buď by sme sa ho pokúsili predať alebo ho v najhoršom prípade museli dať uspať. Nech bol akokoľvek krásny, ťažko niekto kúpi nebezpečného, chorého koňa a ani môj otec by ho z dobrej vôle nenechal zaberať miesto v stajniach. Nechcel som aby tak Valegro skončil. Možno to znie divne, ale aj kvôli jeho povahe som si ho zamiloval viac než všetky kone, na ktorých som kedy jazdil.

„Prehliadol ho veterinár kým ste ho kúpili?“ opýta sa muž s divokými ryšavými vlasmi a bradou, a pod jeho pevným pohľadom som sa zmohol len k plachému prikývnutiu. Známi ho často prirovnávali ku hipsterom, no mne muž okolo štyridsiatky pripomínal skôr vikinga. Možno to boli tie ľadové oči alebo tá aura vyrovnanosti, neohrozenosti a autority.

„Bol v poriadku?“

„Otec by ho inak nekúpil,“ uistil som ho, rád, že dokážem cez stiahnuté hrdlo dostať nejaký zvuk.

„Mohol sa zraniť sám, cestou. Prevoz je vždy riskantná záležitosť. Alebo predchádzajúci majiteľ podplatil zverolekára aby vám nič nepovedal.“ Vybral som sa spolu s ním za Danielom, ktorý medzičasom koňa zastavil a držal ho za ohlávku.

„Je naozaj krásny, nečudujem sa, že sa ti páči,“ s potešením povedal Hemming keď hľadel na koňa a vymenil si pohľad s Danielom. Opatrne sa dotkol Valegrovho krku.

„Súhlasím, bola by škoda nechať ho tak,“ ozval sa pobavene Daniel. Hrdý na to, že sa im Valegro tiež páči, som sledoval ako veterinár jemne prešiel koni po pleci a pokračoval po jeho nohe, až kým neprišiel ku kopytu. Nadvihol ho, donútil žrebca so skrčenou nohou pohnúť plecom a Valegro sebou takmer okamžite zašklbal a odskočil stranou.

„No prosím. Budeme potrebovať röntgen,“ prehlásil Hemming a oprášil si ruky.

 

Operácia prebehla na Hemmingovej klinike a sám si ju zobral na starosť. Keď sa Valegro zotavil a ukázalo sa, že bol zákrok úspešný, rozhodli sme sa to spoločne osláviť.

„Vitaj u nás,“ povedal Daniel, keď sme vchádzali do domu.

„Bývate spolu?“ prekvapený som sa opýtal.

„Áno,“ zaškeril sa trochu hanblivo. Keď som uprostred vstupnej haly zostal rozpačito stáť, nevediac čo povedať a kam sa pozrieť, Hemmingovi sa na tvári objavil pobavený úsmev. Okamžite som si začal dávať dve a dve dohromady, a zdalo sa, že im to vôbec nevadí. Už som si stihol všimnúť, že sú si muži veľmi blízki, no nedovolil som si domnievať sa, že sú viac než dobrí priatelia.

Popíjali sme spolu, rozprávali sa o jazdení, klinike a koňoch a s Danielom sme spomínali na roky spoločne strávené u mňa doma. Medzi dospelým osadenstvom žrebčína vždy patril medzi mojich najlepších kamarátov a často nám robil spoločnosť keď sme s otcom v lete chodili na niekoľkodňové výlety do prírody.

Keď Daniel odišiel do pivnice po ďalšie víno, nedokázal som v trápnom tichu obsedieť, a tak som prešiel ku reprodukcii Hviezdnej Noci a snažil sa na umelecké dielo sústrediť. Pri Hemmingovi som sa však nedokázal sústrediť na nič iné, než na jeho prítomnosť.

„Páči sa ti?“ opýtal sa keď sa vedľa mňa postavil, s rukami vo vreckách nohavíc, a tiež sa na obraz pozeral.

„Áno, je to asi môj najobľúbenejší z Van Goghovych obrazov. Ale mám veľmi rád aj tie zachytávajúce francúzsku prírodu.“

„V tom prípade máme podobný vkus,“ s potešením povedal a usmial sa na mňa, „bol si niekedy vo Francúzsku?“

„Len v Paríži a Versailles, no veľmi rád by som prešiel aj vidiek.“ Pomaly prikývol a zamyslene hľadel na obraz.

„Niekedy by sme tam mohli ísť spolu a zobrať aj kone.“

„To by bolo parádne,“ usmial som sa.

„Máš priateľku?“ opýtal sa z čista jasna a celkom ma tou otázkou prekvapil. Pozrel som sa na neho ale nedokázal som udržať očný kontakt, tak som sklopil zrak k ruke s pohárom.

„Nie,“ cítil som v tvári teplo. Bežne so mnou tá otázka nič nerobila, no keď sa ju opýtal on...

„Páči sa ti niekto?“

„Áno,“ priznal som ticho.

„Prezradíš mi, kto?“ v hlase sa mu odrážali úsmev a ľahká veselosť, ktorou sa ma snažil uvoľniť.

Mykol som bezradne plecami. Zdalo sa mi nemysliteľné nahlas priznať, že sa mi páči.

„Je to muž?“

Chcel som pokrútiť hlavou, ale zaváhal som a nakoniec znovu len mykol plecami. Hemming sa ticho zasmial cez nos. Urazený som ho prebodol pohľadom.

„Som to ja?“ pokojne sa opýtal. Tvár mi v tej chvíli doslova zahorela. Ako na to dofrasa prišiel?

„Si nahnevaný?“ s obavami som zamrmlal.

„Nie, prečo by som bol?“

„Daniel... nie ste... náhodou spolu?“

„Sme.“ Udivovalo ma aký bol stále rovnako pokojný. Na perách mu pohrával jemný pobavený úsmev, „no kto vraví, že nemôžme byť traja,“ v hrubom hlase som začul vzrušenie. Postavil sa oproti mne. Kĺbmi na ruke mi nežne pohladil prsty, ktorými som zvieral pohár. Pozorne sledoval ako budem reagovať a keď som sa neodtiahol, opýtal sa: „Môžem ťa pobozkať?“

Vyvalil som na neho oči v nemom šoku. Nečakal som to. Nie tak rýchlo. Nie hneď. Nebol som pripravený, neveril som, že sa to naozaj pýta, že to myslí vážne. Ale áno. CHCEL SOM! Nervózne som sa usmial a dúfal, že je môj priamy pohľad dostatočne výrečný, lebo som v tej chvíli nevedel rozprávať. Srdce sa mi podobalo na vtáča splašene poletujúce v klietke. Prvý bozk, ktorý som naozaj chcel. Vyšiel som mu v ústrety keď sa ku mne nahol. Na líci ma hriala jeho ruka, na tvári škrabali jeho fúzy a brada. Chutil ako víno, ktoré sme pili. Keď som na drieku zacítil jeho ruku, rád som poslúchol a pritlačil svoje telo k jeho hrudi. Rukou mi skĺzol po zadku a medzi nohy, čím zo mňa dostal tiché túžobné zakňučanie.

„Ajajaaj, Hemming, snáď ma nepodvádzaš,“ ozval sa Daniel. Takmer som vyskočil z kože. Strhol som sa a odtiahol, utierajúc si pery hánkou ruky. Mladý muž s tmavými hnedými vlasmi sa opieral o bar a uškŕňal sa. Zrejme náš už chvíľu sledoval.

„Neplaš ho, Dan,“ Hemming ma objal jednou rukou okolo pliec, pritiahol k sebe a zaplietol si prsty do mojich vlasov. Oči mal chladné, ale na perách mal hravý úsmev. Cítil som sa v jeho objatí dobre a bezpečne. Oprel som sa odovzdane čelom o Hemmingovu sánku a všimol si, ako sa v Danielovych očiach zaleskla žiarlivosť.

 

Náš vzťah bol od začiatku komplikovaný a náročný.

Daniel sa cítil byť odsunutý na druhú koľaj a očividne ho zraňovalo keď videl, že mám radšej Hemminga. Snažil som sa nerobiť rozdiely, nedokázal som ich však milovať rovnako. Daniela som poznal roky a vnímal ho ako brata. Preto bolo ťažké cítiť k nemu viac než bratskú náklonnosť. Snažil som sa, srdcu sa však rozkazuje ťažko. Nevedel sa s tým zmieriť a niekedy ma jeho hnev a žiarlivosť naozaj desili. Až v Seoule som si uvedomil, že ma možno nikdy skutočne nemiloval ale mnou bol skôr posadnutý. Aj keď, posadnutí a šialení sme na konci boli asi všetci traja.

Sex, to bola kapitola sama o sebe. Nemal som ani tušenia, čomu sa upisujem keď som Hemminga v ten osudový večer pobozkal. Boli to jedni z mála bozkov, ktoré som od oboch mužov dostal.

Hneď v prvý večer ma ťahali do postele a asi len zázrakom sa mi podarilo uniknúť. Potreboval som čas. Psychicky sa pripraviť, vybudovať si k nim väčšiu dôveru, zvyknúť si na tú obrovskú mieru zraniteľnosti a intimity, ktorú so sebou sex prináša, a ani jeden z nich nebol veľmi ochotný mi ten čas poskytnúť. Začiatky sa niesli v duchu neustáleho presviedčania, odmietania, naliehania, sĺz, hnevu, hádok a opätovného získavania si mojej dôvery.

Sotva sme sa dostali do postele, čakali ma ďalšie šoky keď som pochopil čo všetko odo mňa vlastne chcú. Akí v skutočnosti sú. Rozumel som však disciplíne, žil som ňou od detstva a postupne som si zvykal aj na toto. Prežil som s nimi množstvo ťažkých, kritických chvíľ. Niektoré mnou otriasli natoľko, že som sa z nich potreboval spamätať a vážne som uvažoval, že sa k mužom už nevrátim. Postavili ma pred výzvy, o ktorých sa mi nikdy nesnívalo. Nehovoriac o ponížení, fyzickej bolesti a vždy prítomnej hanbe.

Napriek tomu som za nimi nikdy definitívne nezabuchol dvere. Hemming bol pre mňa príliš neodolateľný a láska k nemu zaslepovala môj úsudok a pud sebazáchovy. Túžil som po jeho pozornosti, túžil som ho uspokojiť, dať mu zo seba toľko, koľko len bude chcieť.

Nakoniec som si na všetko dokázal zvyknúť a začal si spolu s nimi užívať. Niekedy sme si užívali viac, než by bolo zdravé a po búrlivých víkendoch mi museli nechávať niekoľko dní na zotavenie, aby mi vážne neublížili. Ani som si neuvedomil, ako som vedľa nich za rok a pol dospel.

Tajiť, čo medzi nami je, bolo náročné a dlho netrvalo kým sa začali šíriť klebety. Kolegovia, zákazníci, známi, spolužiaci, rodina či okoloidúci. Neboli slepí ani hluchí keď sme naše hádky, truc a žiadostivosť niekedy nedokázali udržať a riešiť len v súkromí. Naša túžba bola tak silná a divoká až viedla k šukaniu v stajniach, v Hemmingovej kancelárii počas jeho pracovných hodín, na verejných záchodoch v meste či obchodných centrách, v parkoch a lesoch, a na mnohých ďalších miestach v prírode. Rozložené zadné sedadlo Hemmingovho minivanu som poznal lepšie než posteľ na internáte. Ešte dobre, že mal na oknách reklamu. Vždy, keď ma viezol zo školy k sebe domov, to v určitej chvíli jeden z nás nevydržal a rýchlo musel hľadať parkoviská, bočné uličky či poľné cesty. Nedokázal som byť nikdy ticho, pri nich to nešlo, a často nás následne sprevádzali pohľady pohoršených ľudí. Mali sme ich však na háku.

Tušil som, že sa to skôr či neskôr dostane ku rodičom a aj keď som sa konfrontácie s nimi obával, nedokázal som prestať, ani sa krotiť. Daniel a Hemming si ma omotali okolo prsta, bol som na nich závislý.

„Sú... ku tebe dobrí?“ váhavo sa ma opýtala matka, keď som sa po dlhej dobe vrátil na Vianoce domov.

„Áno, sú super,“ usmial som sa ňu sebavedomo. S úľavou si vydýchla, ale aj tak som v jej úsmeve stále videl obavy.

Niesli to ťažko, že je ich jediné dieťa homosexuál a ešte k tomu spáva s dvoma mužmi v strednom veku. Musel som ich dokola uisťovať, že to naozaj chcem, že ma nepokazili oni, že sa mi muži páčili skôr než sme sa dali s Hemmingom a Danielom dokopy.

Matka sa najviac bála o moje telo a psychiku, no prehlásila, že kým som šťastný ja, bude šťastná aj ona. Otec nebol nadšený a sám sa z toho čiastočne vinil lebo to bol on, kto požiadal Daniela aby mi s Valegrom pomohol. Nahlas však nevyjadril nesúhlas, takže som predpokladal, že je zmierený s tým ako sa veci majú.

Pýtate sa, kde sa to všetko teda pokazilo? Vo chvíli, keď som spolu s polovicou národa pozerajúcou porno zistil, že Hemming a Daniel kruto zneužili moju dôveru.

 

Niekedy sa v posteli meníš na cudzinca

A neviem, či ma miluješ alebo ma chceš zabiť

Ráno mi voláš aby si sa ospravedlnil

Z každého tvojho klamstva mám v bruchu motýle

Niečo na spôsobe, akým mi hľadíš do očí

Ma núti uvažovať, či to s tebou prežijem

(5 Second Of Summer - Teeth)

Dodatek autora: 

Sama som prekvapená ako sa táto časť vyvinula laugh nečakala som, že bude ich vzťah taký pestrý a výbušný. Ešte si pamätám, ako som z prvého konceptu mazala vetu „všetko bolo úžasné a dokonalé, kým nesklamali moju dôveru“ laugh to by bola pekná nuda cheeky

Obdivujem autorov, ktorí dokážu písať jednorázovky. Toto mal byť úvod k ďalšej kapitole... no veľmi mi to nevyšlo laugh

Dúfam, že sa kapitola páčila, ďakujem za prečítanie

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (1 hlas)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 6
„Vole, to muselo bejt úžasné!“ křičel přes celou třídu Len, zatímco krčil svůj...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 4
3. Hvězda z nebe spadlá     Hřmí. Tak blízko a přitom tak...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 14
Bouře a vzdor, aneb přísně tajné zápisky III. část   Zápis třetí...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 7
Obraz Tallantridy – Kapitola 18 Michaël a Judicaël   | Paříž,...