Ne, 16/02/2020 - 01:11
2

Věnování: 
Pre všetkých :) príjemné čítanie

I will try

 

Keď všetci odišli von za nočným životom Busanu, v apartmáne zavládlo podivné ticho. Pozeral som sa na strop a cítil, ako prázdnotu po hneve zapĺňajú apatia a smútok.

Človeče, musím sa priznať, že mi tá bitka fakt dobre padla.

Pomohla mi schladiť sa, vypustiť tigra z klietky, vybiť zo seba dlho akumulovaný hnev z pocitu bezmocnosti, všetkého toho zmätku okolo Bjarna, sklamania z nevydarenej kariéry a hnevu voči rodičom. S čistejšou hlavou som konečne mohol rozmýšľať.

Mrzelo ma, že som situáciu nezvládol, ale nebol som jediný. Keď som nad našou hádkou rozmýšľal, akosi som nedokázal veriť Bjarnovym slovám. Ťažko sa mi ten pocit obhajoval, možno som len v kútiku duše stále dúfal a nechcel sa vzdať. Možno mi to len stále nedošlo.

Veľa som kvôli Bjarnovi riskoval. Bol som kvôli nemu ochotný ísť postupne za hranice, ktoré som dovtedy so zúrivosťou odmietal prekročiť. Vyzeral tak spokojne, prečo by to po jednom jedinom týždni pokazil?! Ešte ma dopredu aj varoval. Ktorý debil dopredu hovorí o podvádzaní? Čo bolo na tom chlapovi, že mu nedokázal odolať? Čím som bol pre Bjarna potom ja?

Moje úvahy prerušil zvuk starej piesne. Niekto tu zostal a pustil telku. Nerozumel som slovám, ale melódia bola príliš veselá a iritovala ma. Už som chcel vstať, vypnúť telku a hodiť ovládač do toho dementa čo film zapol, keď hudba stíchla.

Hľadel som pred seba a načúval zvukom z obývačky. Videl pred sebou Bjarnovu tvár. Slzy stekajúce po jeho lícach, kruté slová čo vravel boleli aj teraz. Tak prečo ho stále chcem? Prečo mi na ňom stále záleží? Mysľou mi preblesla fráza, ktorú som raz niekde počul a do tej chvíle ju poriadne nechápal. Čo znamená láska? Keď sa myseľ hnevá ale srdce neochvejne ďalej miluje. Bolo by prehnané tvrdiť, že Bjarna milujem, šlo skôr o zamilovanosť, ale už som tej vete omnoho lepšie rozumel.

Čím viac som nad celou vecou uvažoval, tým viac vo mne opäť stúpal hnev.

Upokoj sa. Nádych, výdych.

Zneli mi v mysli slová Becky, psychologičky, ktorá mala v Los Angeles na starosť môj herný tím.

Sústreď sa.

Odsuň na bok na všetky svoje názory a emócie.

Pozorne počúvaj a plne sa sústreď na to čo ti vraví.

Tvoj uhol pohľadu je dôležitý.

Ale rovnako dôležité sú názory ostatných. Preto dobre počúvaj.

Pokora, empatia, spolupráca.

Aby si poskladal mozaiku, potrebuješ rôzne druhy kameňov.

Ticho som sa zasmial a zaskučal keď mi do boku vystrelila bolesť. Rebecka bola vzdialená tisíce kilometrov a aj tak ma dokázala ďalej otravovať svojim mudrovaním. Možno len vďaka nej sme to všetci zvládli v zdraví a navzájom sa nezožrali. Desať ľudí natlačených v jednom väčšom dome ako zajace.

O polnoci nás Becky vyštvala od počítačov a v najhoršom prípade vypínala poistky, aby sme sa vyspali a nestrávili celú noc hraním. Po obede nás vyháňala na záhradu a do improvizovanej domácej posilky. Občas sa jej dokonca podarilo dotiahnuť nás na Venice Beach. Sponzori nám platili domček v Santa Monica, takže bol výlet na pláž príjemnou polhodinovou prechádzkou. Alebo nekonečným utrpením, v závislosti od nálady. Vždy nás to však úspešne resetovalo, hlavne keď začínala byť ponorková choroba neznesiteľná.

Keby to bolo na nás hráčoch, pracovali by sme neprestajne desiatky hodín bez ohľadu na to či je deň alebo noc. Mnohí hráči počítačových hier sú noční vtáci. Trénovali by sme, analyzovali svoje predchádzajúce hry a porovnávali sa s lepšími hráčmi aby sme sa dostali na ich level, študovali najnovšie herné updaty a vymýšľali nové stratégie. Spali a jedli by sme keď by prišla únava a hlad, a slnko? Čo je slnko? Keby sme nemali manažéra, trénera, analytikov, psychologičku a kuchára, asi by sme neprežili.

Hoc to na začiatku vyzeralo ako nesplniteľná úloha, podarilo sa im spraviť z nesúrodej skupiny totálne rozdielnych tínedžrov fungujúci, vyhrávajúci tím.

Zamračil som sa keď ma zvuk trúbky a chrapľavý hlas speváka vrátili do prítomnosti. Nechcelo sa mi ešte vstávať, no dohodol som si v ten večer stretnutie s kamarátmi a bývalými spoluhráčmi z Los Angeles, ktorí prišli na Svetový Šampionát. Čakali ma už vo vestibule hotela, a tá pomalá bezstarostná pieseň pieseň bola natoľko iritujúca, že som ju nechcel počúvať ani o sekundu dlhšie.

Opatrne som sa vyhrabal na nohy, zatínajúc bolesťou zuby. Nebolelo to ako zlomeniny, aspoň som v to dúfal, ale narazené svaly, kosti a kĺby vedia tiež pekne potrápiť. Rozhliadol som sa po zdevastovanej izbe, na sekundu možno aj pocítil vinu a mierne krívajúc pomaly vyšiel z izby.

Na obrovskom televízore v obývacom priestore s barom a dlhou sedačkou šiel známy animovaný film o dvoch robotoch, smetnom koši a kvetináči. Nechápal som prečo má Bjarne tak rád rozprávky. Možno boli animáky jeho únikom zo sveta dospelých, keď už nevládal. Zo sveta viny a znášania dôsledkov, do sveta nevinnosti. Zosunutý o čosi nižie sa hlavou opieral o operadlo, nohy mal natiahnuté pred sebou, sedel s rukami na bruchu a s kapucňou na hlave. Zdalo sa, že nehľadí na obrazovku ale cez ňu. Možno film zapol len preto, aby unikol pred tichom.

Mohol som odísť, aj som to zvažoval. Nechcel som nechať kamarátov z LA dlho čakať. No krátke zaváhanie vo dverách do obývačky stačilo aby som sa rozhodol zostať a pokúsiť sa o ďalší, tentoraz snáď pokojnejší a zmysluplnejší rozhovor.

Keď som k mladému Nórovi zamieril, strhol sa a prekvapene na mňa pozrel veľkými vyľakanými očami. Asi si myslel, že som odišiel s ostatnými. Odložil som krabice z pizze, sadol si pred neho na konferenčný stolík a lakťami sa oprel o kolená.

Prekvapil ma keď neuhýbal pohľadom. V tvári mal unavený, ľahostajný výraz. Nemal som najmenšiu chuť rozpitvávať čo sa stalo, práve naopak. Mal som sto chutí vyhnúť sa konfrontácii, ignorovať Bjarna, v duchu šomrať a odísť. No ak mi Amerika niečo dala, bola to schopnosť riešiť problémy a hovoriť o nepríjemných veciach aj vtedy, keď by človek najradšej zdrhol.

Ako profesionálny academy tím financovaný sponzormi sme si nemohli dovoliť ohrozovať spoluprácu a výsledky hier tak základnou chybou akou sú zanedbané, neriešené konflikty. A verte, že náš herný dom bol ukážkovým vriacim kotlom plným rozdielnych, silných pováh. Vášnivé výmeny názorov u nás boli na dennom poriadku.

Zo skúsenosti som vedel, že čím dlhšie by sme to pred sebou s Bjarnom tlačili, tým horšie. Tak som zaťal zuby a rozhodol sa neutekať.

Najskôr sme na seba len nemo hľadeli a nikto z nás nechcel začať. Ale mňa narozdiel od neho tlačil čas.

„Ak máš čokoľvek na svoju obhajobu, počúvam.“

„Si strašný kokot.“

„Sorry...?!“ okamžite mi stúpol tlak. Útok som nečakal.

„Je to tak veľa, chcieť aby si mi dal na chvíľu pokoj?“

„Mám odísť?“ spýtal som sa najpokojnejšie ako to šlo. Možno som to správne neodhadol a potreboval ešte čas. V takom prípade by som ho poslúchol a odišiel.

Zhlboka si vzdychol a pretrel si tvár rukou.

„Nespal som s nimi,“ zamrmlal.

„Pred chvíľou si tvrdil niečo iné.“

„Nespal som s nimi,“ zopakoval dôraznejšie.

„Prečo si potom klamal?“

„Ja neviem,“ mykol plecom, hľadiac do zeme. Vážne si myslíš, že mi stačí tak debilný dôvod? Pekne som ho nechal dusiť v tichu, kým nepokračoval.

„Bol som... mimo. Nasratý... a ty si nijak nepomáhal. Prečo si ma nepočúval? Čo je ťažké pochopiť na vete 'nechaj ma, chcem byť sám'?“

„To si mi klamal, aby si sa ma zbavil?“

Len sa na mňa vzdorovito pozeral.

„Ty...“ neveriacky som vydýchol a pokrútil hlavou, „si fakt kretén.“

„Aj tak si bol presvedčený, že som sa s nimi vyspal skôr než som mal možnosť čokoľvek povedať.“

„Ťažko sa verí niekomu, kto stále klame.“

„Neklamem,“ prehlásil urazene.

„Nie, vôbec. Najskôr si chodil s babou, ktorá sa neskôr zmenila na chlapa a z jedného sú odrazu dvaja. Alebo ich je viac? Ťažko povedať, keď hovoríš v množnom čísle, mohli by byť kľudne dvadsiati. Celkom by to vysvetľovalo prečo ťa Lei nazval psou šľapkou,“ začínali mi trochu povoľovať nervy.

Venoval mi jeden zo svojich najvražednejších pohľadov. Neprekvapilo by ma keby mi vrazil, naozaj som ranu očakával a asi by som sa ani nebránil. Zaslúžil som si za tie slová minimálne riadnu facku.

„Klamal by si keby ti to malo zachrániť krk? Alebo by si povedal pravdu a nechal sa zabiť?“

„Nepreháňaj, Bjarne, nikto ťa tu nezabije len preto, že si buzerant...“

„Že ma nikto nezabije?“ skočil mi do reči, odlepil sa od operadla a zvýšeným hlasom pokračoval „a čo spoločenská samovražda? Nie som slepý, vidím aké konzervy v tejto krajine žijú. Čo ty? Priznal by si sa rodičom, keby sa ťa opýtali či si buzerant?“

„Nie som,“ zavrčal som ticho. Ale v niečom mal pravdu. Keby som od začiatku vedel čo je zač, keby sa tým netajil a chodil po škole hrdo s dúhovou vlajkou, nepustil by som si ho niky k telu a nikdy by sme sa nezblížili. V škole by sa okamžite stal stredobodom šikany a ani jeho pôvod a pekná tvárička by ho nezachránili. V tomto prípade malo klamstvo svoj zmysel.

„Hej,“ posmešne hlesol, „nie si gay, len spíš s babami a slintáš nad chalanmi. Pojebaný, hrdý bisexuál, príliš dosratý z vlastnej sexuality aby poriadne vyšiel zo skrine,“ s opovrhnutím mi vrčal do tváre. Cítil som na tvári jeho dych, pohľad rozzúrených zelených očí mi dvíhal adrenalín a tep. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma nesvrbeli dlane. A pery. Navzájom sme sa zabíjali pohľadmi v ďalšom tichu nabitom elektrinou. Delili nás centimetre a šľahali medzi nami blesky. Bola to jedna z tých chvíľ, kedy sami neviete či skôr toho druhého schytíte a rozdrapíte alebo sa na seba vrhnete a začnete sa hltať navzájom.

„Skončil si?“ opýtal som sa a napriek veľkej snahe mi pohľad skĺzol k mäkkým ružovým perám. Oblizol si ich a cez zúžené oči si ma premeral. Ticho sa zasmial cez nos a pomaly sa oprel. Lenivé pohyby a pohŕdavý pohľad.

Pokoj. Nádych, výdych.

Sústreď sa.

Zabudni na všetky svoje názory a emócie.

Pozorne počúvaj a plne sa sústreď na to čo ti vraví.

Prehltol som s ťažkosťami jeho narážky, uvoľnil prsty kŕčovito zovreté v pästiach a vrátil sa k hlavnej téme.

„Prečo si mi klamal? Dnes, keď som sa pýtal čo sa stalo.“

Ruky založené na hrudi, pohľad zabodnutý do televízora. Urazený sa so mnou odmietal ďalej rozprávať.

„Hovor so mnou Bjarne,“ cedil som cez zuby každé jedno slovo, „kľudne by som sa mohol tiež zduť ako decko a odísť. Lenže nechcem. Nevzdal som to. Čo ty?“

Dlho váhal a ja som vážne uvažoval, či je na toto vhodná chvíľa. Či nie je ešte stále príliš rozrušený. Štvalo ma, že sa tvári tak apaticky ako keby všetko vzdal. Neprejavoval žiadnu ľútosť, len útočil alebo bol pasívny.

Zostal som ticho sedieť. Teraz bol rad na ňom aby prejavil snahu, ak so mnou chce pokračovať. Uprene som na neho hľadel, čakal a veril, že jeho oči nájdu tie moje. Keď sa tak stalo, boli zastrené tieňom krutosti.

„Bol si si tak istý mojou odpoveďou... Tak istý tým, že som ťa sklamal... Zranilo ma to... Chcel som ti to vrátiť... A vidieť ťa tiež trpieť.“

Konečne sa niekam hýbeme, vydýchol som si.

„Mohol si nás ušetriť tejto drámy.“

„Aj tak by si mi neveril,“ trpko sa usmial.

„Aspoň by si mi neklamal.“

„Ok. Tak som to pokašľal.“

„Na tom sa určite zhodneme.“

Zúfalo sa zasmial. Chcel protestovať, ale vedel, že mám pravdu.

„Tak prečo si nezmlátil mňa, ale jeho? Hm?“ spýtal sa.

„Si môj priateľ. A nie si bitkár.“

„No a?“

„Nemohol by som... nevieš sa biť,“ kľučkoval som okolo trápneho a nevysloviteľného 'nechcem ti ublížiť, lebo mi na tebe záleží'. Nikdy som nemal veľký problém buzerovať v škole bezbranných spolužiakov. Mali jednoducho smolu, že som mal ich dobro v paži.

„Už som sa to naučil,“ zodvihol do vzduchu päsť a keď ju zovrel, bolestivo mu zašklbalo svalmi.

„Poslal som ho k zemi,“ škodoradostne sa uškrnul, „dúfam, že si poriadne zahryzol do jazyka,“ uchechtol sa. Jeho slová vo mne vyvolali podivnú hrdosť a prinútili bližšie skúmať či vraví pravdu. Hanblivo uhol pohľadom.

„Nie je to tak ľahké ako sa zdá, čo?“ pousmial som sa pri predstave ako Bjarne niekomu vráža päsťou do tváre.

„Bolí to ako sviňa.“

„Stále?“ natiahol som sa k jeho ruke a chytil ho za dlaň. Keď neviete čo robíte, môžete sa pri údere sami zraniť.

„Trochu,“ zamračil sa. Držal som ho za ruku, opatrne prechádzal palcom po hánke, no ani raz sa nestrhol bolesťou. Nastalo medzi nami ticho. Vzrušenie, spôsobené tak obyčajným dotykom bolo v tej chvíli divné. Nemala byť na tieto pocity vhodná chvíľa. Zazrel som túžbu aj v Bjarnovych očiach, no rýchlo zahanbene sklopil oči.

„Cítil by som sa lepšie, keby si ma zmlátil,“ odtiahol ruku.

„Ľutuješ, že si šiel?“

„Mal si pravdu... Nemal som za nimi ísť. Asi som naozaj pes, verný aj zlému pánovi.“

„Takže sme skončili? Vrátiš sa ku nim?“ nadhodil som otázku, o ktorej som dúfal, že je totálne hlúpa.

„Preskočilo ti? Nechcem ich už nikdy vidieť.“ Bojovnosť u neho bola nová a príjemná. Vždy som tušil, že v ňom je, len ju dovtedy veľmi neprejavoval.

„A čo my?“

Pokrútil hlavou.

„Viem ti dokázať, že sa mýliš. Že som s nimi nespal,“ nahol sa dopredu, tiež sa oprel lakťami o kolená a hľadel do zeme.

„Počúvam.“

„Ale nechcem,“ hlesol, „nebudem ti nič dokazovať. Ak nedokážeš veriť môjmu slovu... máme vôbec šancu? Má zmysel niečo začínať?“

„Ak chceš aby som ti veril, mal by si najskôr prestať klamať. Dovtedy nemám dôvod veriť ti ak mi nedokážeš, že vravíš pravdu.“

Vzhliadol. Jeho bledá tvár bola odrazu tak blízko. Veľmi dobre som si uvedomoval, že som hrubý a dalo by sa slová voliť jemnejšie. No nebol som ochotný ustúpiť. Nie v tomto. Pre podvádzanie som mal v predchádzajúcich vzťahoch nulovú toleranciu, no bol som ochotný dať Bjarnovi šancu dokázať svoju nevinu. Čo robilo jeho prípad iným?

Všetko. Bol chalan, mali sme spoločné tajomstvo, ktoré nám mohlo poriadne skomplikovať život a bol pre mňa špeciálny. Nedokázal by som vám presne povedať prečo, ale bol. Možno preto, že ma stále priťahoval. Navyše som mu stále viac veril.

Nebol preč ani pätnásť minút. Stihli by za ten čas niečo? Keby veľmi chceli, určite. No keby to chcel, zostal by dlhšie a nevrátil by sa v takomto stave.

„Napriek dnešku s tebou chcem začať chodiť, teraz už naozaj. Takže ti chcem veriť, ale bez dôkazu to nepôjde, Bjarne. Nebudem po zvyšok nášho vzťahu uvažovať, či sa ti podarilo ojebať ma alebo nie,“ stál som si za svojim rozhodnutím.

Jeho bledá koža zbledla ešte viac. Nepáčilo sa mu to, ale po chvíli prikývol.

„Sadni si,“ zamrmlal a kývol hlavou ku gauču, na miesto vedľa seba.

Poslúchol som ho a sledoval ako vstáva, zamyslene si rozopína šedé rifle a obkročmo si na mňa sadá. Bolo to strašne divné. Celý stuhnutý ma objal okolo krku a vysvetlil čo mám spraviť. Nútil som ho do niečoho, čo sa mu v tej chvíli vrcholne protivilo, obaja sme to vedeli a obaja sme sa cítili nepríjemne.

Aj keď chýbala vhodná atmosféra, rozhodol som sa to riskovať. Jednou rukou som mu zašiel pod mikinu a tričko a prešiel mu dlaňou po nahom chrbte. Líca mu jemne zahoreli červeňou a trhane sa nadýchol, ale v tvrdých očiach som videl nesúhlas. Aj tak som sa nahol k jeho perám, začal dobiedzať a z hlavy mu stiahol kapucňu.

„Proste to sprav,“ odtiahol sa nahnevane. Znovu som ho k sebe pritiahol a pokračoval. Po povzdychu sa vzdal a začal mi jemné bozky oplácať. Podarilo sa mi zmeniť napätie medzi nami z divného na menej divné, vhodnejšie na dokazovanie jeho neviny. Vkĺzol som mu do nohavíc, len aby som sa hneď zarazene odtiahol od jeho pier. Bol vlhký, až tak, že som pod prstami cítil chlad mokrej látky.

„Pokračuj,“ prikázal mi, zahanbene sa dotýkajúc čelom môjho líca aby som mu nevidel do tváre.

Prsty mi do neho vkĺzli ľahko ako do dievčaťa. Pevne sa okolo mňa stiahol a znovu bol celý napätý. Bol horúci a tesný, a došlo mi, čo sa mi snažil ukázať. Nebol pripravený. Bývalý sa ho snažil roztiahnuť ale stále dosť chýbalo k tomu, aby do neho mohol vniknúť muž. Aj mojim dvom prstom bolo poriadne tesno.

Celkom to stačilo, presvedčil ma. Mohol som rovno skončiť a prestať ho trápiť, no keď som začal opatrne pohybovať rukou, neprotestoval. Na plece mi klesla jeho hlava, tak som zatvoril oči, zaboril mu nos do vlasov a vdychoval jeho vôňu. Do uší mi doliehal zvuk jeho dychu a tiché zvuky spokojnosti. Pevne ma objímal a podchvíľou v pästiach zovrel moju mikinu. Už minulú sobotu som si všimol, že je nebezpečné dráždiť mu zadok a teraz som chápal prečo.

Zmocňovalo sa ma silné pokušenie využiť to, čo jeho bývalý načal. Rozkrokom im bolestivo pulzovala túžba a pri každom jeho vzdychu sa stávala neznesiteľnou. Keby v tej chvíli niekto prišiel, neexistovalo by nič, čím by sme ututlali a nevinne obhájili svoju činnosť. Ale bolo mi to akosi jedno.

Rozmýšľal som, či mu to bude stačiť aby sa spravil, keď sa mu z hrdla cez zavreté ústa vydralo niekoľko stonov. Doľahla na mne plná váha jeho tela a cítil som ako sa zahniezdil. Vyčerpaný oddychoval a postupne sa mu spomaľoval dych. Bruškami prstov som mu pomaly prechádzal po chrbtici a sledoval ako v telke robot, smetný kôš, zmätene pobehuje po vesmírnej lodi plnej nebezpečne obéznych ľudí a spôsobuje paniku.

„Si v pohode?“ opýtal som sa pre istotu. Zachvel sa a začul som tichý vzlyk.

„Bjarne?“ chytil som ho za plecia a odtlačil ho od seba. Rukou sa okamžite snažil usušiť tvár mokrú od sĺz. Istú chvíľu mi zrejme ticho plakal na pleci a možno dúfal, že na to neprídem.

„Čo sa deje?“ Zašiel som priďaleko?

„Som strašný idiot,“ bránil sa silou mocou plaču. Pritiahol som ho do objatia a hladil ho po hlave. Napriek svojej snahe nedokázal prestať plakať.

„Nikto nie je dokonalý.“

„Prepáč,“ v hlase mu znela nekonečná ľútosť a mne konečne naozaj odľahlo. Usmial som sa, aj keď to nemohol vidieť a objal ho ešte pevnejšie.

 

Budem ťa držať v náručí

Takého, aký si

Prijmem ťa

Pokúsim sa

 

Keď bude život ťažký

Môžeš sa o mňa oprieť a odpočinúť si

Vždy budem po tvojom boku

A pokúsim sa porozumieť ti

DAY6 – I'll try

Dodatek autora: 

Ospravedlňujem sa, že sa začala predlžovať doba vydávania kapitol, ale sú akosi čím ďalej viac náročnejšie na písanie. Čiastočne aj preto, že som bola v poslednej dobe vo veľmi flegmatickom a apatickom psychickom rozpoložení a ťažko sa mi vtedy preciťuje to, čím si postavy prechádzajú. Tak som si dala pauzu.

Ach, ďalšia pieseň od DAY6. Ale inú, ktorá by lepšie pasovala, som nenašla. Mimochodom, klavirista Wonpil ju zložil pre svoju mamu :D ale hodí sa celkom aj sem :) z tej acapella časti na konci mám zimomriavky. Ako vždy keď títo úžasne talentovaní chalani naživo spievajú acapella :D uvažovala som aj nad Rescue Me, ale to je najrockovejšia pieseň akú majú a až tak sa mi sem svojou dravosťou nehodila, hoc má naozaj výstižné texty.

Dúfam, že sa kapitola páčila. Poteším sa každému vášmu komentáru a nebojím sa ani konštruktívnej kritiky. Je veľmi vítaná :)

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 2)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 5
Stinná zákoutí tisového háje – Kapitola 32 Navalah Dámiláha   |...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 14
„Řekni, Takano-kun – co všechno o mně zatím víš?“ „Snad jenom to, že nemáš...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 18
Marek otevřel dveře do auta a hodil oblečení na sedadlo. Ve chvíli, kdy se jeho...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 1
Catan se převalí na záda a zahledí se do stropu. Dnešní den byl úžasný. Celé...