So, 16/11/2019 - 20:31
4

Věnování: 
Pre každého, koho tento príbeh zaujal ♡

Make it better

 

Jeseň pomaly začínala voňať zimou, stromy sa odeli do zlatého a purpurového šatu a nad mokrou zemou sa držala riedka hmla. Kráčal som areálom jazdeckého centra a čerstvý, vôňami presýtený vzduch prebúdzal moju myseľ z apatického spánku. Nechcelo sa mi tam vôbec ísť, no zo sobotného učenia sa už stal zvyk a Bjarne nepoznal zľutovanie. Bolo mu jedno, že chcem byť doma v teple, v teplákoch sedieť pred počítačom, hrať Dark Souls 2 a zničiť ďalšiu klávesnicu.

Neskorý október bol chladný ale pekný a na čiernych vlasoch ma hrialo slnko. Pieskom vysypané cvičisko bolo z troch strán ohradené živým plotom. Ozýval sa ním pravidelný tichý dupot kopýt, vŕzganie postroja a občasné fŕkanie. Oprel som sa o ohradu a sledoval ako sa Bjarne s Valegrom zase predvádzajú. Na pozdrav mi kývol hlavou a sústredeným výrazom na chvíľu preletel úsmev.

Vznešene vyzerajúci šedo-biely kôň na pokyny, ktoré som ani nevidel, prechádzal z cvalu do klusu a naspäť. Striedal pri cvale predné nohy, klusal a cválal raz rýchlejšie potom zas pomalšie. Dlhú tmavú hrivu mal pár centimetrov od hrdo ohnutého krku zapletenú do vrkočov a ďalej zvlnená voľne padala a viala vo vánku. Keď ste sledovali Valegrove pohyby, bolo ľahké dostať sa do tranzu. Pri cvale vyzeral ako nádherná snová bytosť s ľahkosťou plávajúca oblohou a počas klusu z každého pohybu jeho tela vyžarovala obrovská sila. Pri tom pohľade ste sa cítili konečne celí a úplní, život odrazu dával zmysel a prestúpila vás nadpozemská spokojnosť.

Pff, kappa. Snáď si nemyslíte, že budem slintať nad niekým iným, než nad Bjarnom. A ešte k tomu nad zvieraťom.

Keď skončili a priklusali ku mne, Bjarne žiaril radosťou. Tmavé zelené oči mu svietili a predvádzal ukážkový americký úsmev. Valegro bol celý spotený a zadýchaný, stúpala z neho jemná para a keď zastali stále sebou šil, prestupoval na mieste a krútil hlavou. Zas sa nevedel zmestiť do kože a aj po hodinovom tréningu mal energie na rozdávanie.

„Nechceš sa povoziť?“ opýtal sa Bjarne s drzým úsmevom, ktorým ma neskutočne iritoval. Vždy keď sa na mňa tak vyškieral mal som chuť niečo mu spraviť. Rukou v rukavici pohladil koňa po mohutnom krku. Ten zatriasol hlavou a krkom a jeho tmavý chvost zasvišťal vzduchom.

„Cítim sa lepšie na zemi, ďakujem,“ odmietol som podráždene už po stý krát ponuku sadnúť si na to šialené zviera.

„Nemusíš sa ho báť. Kým ho nenútiš robiť to čo nechce, je pokojný ako baránok,“ potľapkal ho oboma rukami znovu hrdo po krku. Kôň sa konečne trochu upokojil, zvesil hlavu, začal prežúvať a vyplazovať jazyk. Sledoval ma tmavým okom, z ktorého som ani po dlhšej dobe stále nedokázal absolútne nič vyčítať, a práve preto som sa pri zvieratách necítil dobre. Netušil som, čo si myslia, a ako pesimisticko-realistický človek som do nich očakával len zlé.

„Hej, vidím aký je pokojný. Zlez z neho, som hladný,“ snažil som sa Bjarna posúriť vidinou jedla.

S úsmevom na tvári pokrútil hlavou, sklamaný, že ma ani tentoraz neprehovoril, no viac už nenaliehal. Svižne zoskočil zo sedla, otvoril som im bráničku a pobrali sme sa chodníkom k stajniam.

„Máš na dnes vybratý film?“ opýtal som sa ho a sledoval ako sa snaží rozopnúť si jednou rukou prilbu.

„Zatiaľ nie, ty?“

„Ja by som jeden mal,“ chytil som prilbu, ktorú mi hodil popod Valegrov krk, „volá sa Berserk, animovaný vojnový fantasy film. Môže byť?“ dúfal som, že mu slovo 'animovaný' bude stačiť.

„Veľa krvi?“ strapatil si prilbou uležané svetlohnedé vlasy.

„V to dúfam, manga jej bola plná,“ mal som obrovskú chuť vidieť nejaké dobré epické boje, desivé monštrá a Gutsa rozháňajúceho sa obrím mečom, robiac sushi z keždého, kto sa mu odváži postaviť.

Bjarne sa zasmial sa a pokrútil hlavou, „nie.“

„Má to dobrý príbeh, prisahám. A je tam veľa koní!“ pokúšal som sa to zachrániť a znovu ho rozosmial.

„Aj v My little pony je veľa koní a nedonútil by si ma pozerať to ani mučením. Navyše nemám chuť sledovať kone umierajúce vo vojne.“

„Minule som musel pozerať animák o potkanovi. Tiež by si sa mohol trochu obetovať,“ zazrel som po ňom.

„Nakoniec sa ti Rattatouille páčil.“

„Povedal som, že bol v pohode, nie že sa mi páčil, a tebe sa možno tiež Berserk zapáči.“

„Podľa názvu a tvojho doterajšieho popisu súdim, že z toho skôr budem mať nočné mory.“

„Nebuď fajnovka,“ vzdychol som si. Urazený po mne zazrel a zastal s Valegrom za chrbtom, ktorý tiež zastal a prekvapene dvihol hlavu.

„Mala by ti byť dobrá,“ ukázal na prilbu čo som držal v ruke, „takže, nech sa páči,“ podliezol žrebcovi hlavu a chytil do ruky strmeň, „ľavá noha, poriadne sa odraz a daj pozor aby si mu nekopol do zadku. Nemá to rád.“

„Ok,“ rozosmial som sa a dvihol ruky do vzduchu v zmierlivom geste, „beriem späť.“

 

Ďalšie dohadovanie muselo počkať. Teraz mal svojich pätnásť minút slávy Valegro. Bjarne ma ovešal postrojmi a sedlom, a kým som sa vrátil zo skladu bol plne zabratý do sušenia a kefovania spotenej srste. S rukami založenými na hrudi som postával na chodbe pred otvoreným boxom vyhradeným na čistenie a sedlanie, a sledoval ako sa s tým obrom mazná a obskakuje ho. Valegro bol z dvoch strán pripútaný za ohlávku k boxu, aby sa príliš nehýbal a vyzeral, že spokojne oddychuje.

Jedným z dôvodov, prečo stálo za to chodiť sem a merať tak dlhú cestu, bolo Bjarnove jazdecké oblečenie. Čierne nohavice, vysoké čierne čižmy a polo tričko by mohol kľude nosiť každý deň, nesťažoval by som sa. Už v šatniach počas telesnej som mal možnosť všimnúť si jeho dobrú postavu. Obtiahnuté pružné oblečenie ju len zvýrazňovalo a nič neskrývalo, takže sa človek mohol kochať do sýtosti. Už som tiež chápal ako k tomu telu prišiel – veľmi rád ma totiž vyviedol z omylu keď som tvrdil, že je jazdenie len obyčajné sedkanie v sedle.

„Keď je kôň v pohybe, sám hýbeš chrbtovými a brušnými svalmi a neustále vyvíjaš kolenami a stehnami tlak na jeho boky aby si sa vedel udržať v sedle, hlavne keď kôň vyvádza alebo sa zľakne. Pri kluse musíš navyše dávať pozor na dosadanie. Dvíhaš sa len trochu aby si do sedla nepadal z výšky a, božechráň, celou váhou. Dosadnutie musí byť čo najjemnejšie inak mu môžeš zraniť chrbticu. Klus preto nie je žiadna sranda, vieš mať z neho peknú svalovú horúčku. Dalo by sa to možno prirovnať ku lyžovaniu,“ poúčal ma a ja som sa usilovne snažil zachovať si vážnu tvár, ignorovať všetky dvojzmysly a predstavy, ktoré sa mi preháňali pri jeho slovách hlavou.

 

Pozrel sa na mňa ponad Valegrov chrbát, jednou rukou ho zospodu hladil po krku a videl som na ňom, že váha.

„Poď sem,“ povedal mi. Pozrel som na pokojne stojaceho žrebca a chvíľu zaváhal kým som poslúchol. Bjarne mu podliezol hlavu a placho sa na mňa usmial. Srdce sa mi pri tom úsmeve rozbúšilo a podozrievavo som čakal čo odo mňa bude chcieť.

„Pohlaď ho, má to rád,“ povedal nežným hlasom a sám začal prechádzať po krátkej škvrnitej srsti na chrbte. Váhavo som natiahol ruku a pridal sa k nemu.

„Povieš mi čo robíme?“ opýtal som sa znudene a prechádzal po teplej srsti. Objal jednou rukou zvieraťu krk a lícom sa privinul k hustej hrive. Láskavo sa na mňa usmial a v tvári mal jemnú červeň. Ako horká čokoláda topiaca sa na jeho perách, tak sa cítilo moje srdce. Po tom, aký som k nemu bol v poslednej dobe hnusný, som sa čudoval, že sa na mňa vie stále usmievať. No Valegro mu vždy dokázal zázračne zlepšiť náladu.

„Nie je to príjemné?“ zatvoril oči, „je vedecky dokázané, že hladenie srsti znižuje hladinu stresu.“

Nedokázal som sa ubrániť kradmému úsmevu. Snažil sa mi stále nenápadne pomáhať prekonať traumu. Vyberal milé, veselé filmy, bez debaty odmietal všetky horory a vojnové snímky, aj keď som mu vysvetľoval, že na mňa nepôsobia negatívne. Vedel už, kedy má byť ticho a bol stále pri mne. Kupoval mi obľúbené čokoládové sójové mlieko aj keď som ho obviňoval, že takto kvôli nemu začnem tučnieť, a nikdy nespomínal to čo sa v škole ešte nedávno dialo.

Staral sa o to, aby som ani jeden deň nezostal doma v posteli a moji rodičia boli prekvapivo na jeho strane. Keď ma v škole mlátili, nepohli ani prstom. A keď po mňa Bjarne chodil domov, súrili ma aby som sa obliekol. Ťahal ma na krátke prechádzky do parkov v Seoule alebo do lesov v okolí jazdeckého areálu. Neznášal som ich, bol to tak premrhaný čas! Chvíľami som Bjarna nenávidel, že je taký nekompromisný a krutý, že ma núti chodiť von do zimy na nudné prechádzky a spolčuje sa s mojimi rodičmi. Vo chvíľach keď som sa správal ako nadurdený, šomrajúci sopliak, šuchtajúci sa za ním trucovito po chodníku v parku, snažil sa zostať pokojný a nebrať si moje správanie a slová k srdcu. Aj on však bol len človek a pár krát vybuchol, alebo odo mňa odchádzal zranený a so slzami v očiach.

„Na to sú priatelia. Aby s tebou boli keď si na tom zle,“ mykol bezradne plecami keď som sa ho pýtal prečo to robí, prečo je ochotný znášať moje nálady.

Až po čase som si uvedomil, že sa cítim lepšie, než by som čakal. Pomohol mi neskĺznuť do naozaj hlbokých depiek. Predpokladal som, že aj toto 'znižovanie hladiny stresu' hladením zvieracej srsti je tiež jednou z jeho snáh pomôcť mi. A zároveň snahou spriateliť ma s koňmi.

Prekvapilo ma, že Wang Leiovi pomohol. Zahrávať sa s mafiou je ošemetná vec, ktorá by sa mu v budúcnosti mohla draho vypomstiť. Bol som samozrejme rád, že sa to peklo skončilo, bál som sa len, že za to budeme musieť v budúcnosti všetci traja platiť. Predsa len praktiky Triády nespadajú pod klasické vyjednávanie a zachádzajú mimo zákon.

Neuvedomoval som si, že som rukou zastal, keď som neprítomným pohľadom skúmal šedobielu srsť, uvažoval a starostil sa budúcnosťou. Keď sa malíčkom dotkol môjho malíčka, zamrzol som na mieste. Jemne po ňom zvrchu prešiel a zaplietol ich do seba. Zovrelo mi nepríjemne vnútro a odtiahol som ruku. Prekvapil ma v nie práve najlepšej chvíli, nebol som pripravený ani psychicky naladený flirtovať s ním. Chcelo to dosť odvahy aby som sa na Bjarna pozrel. Červený v tvári odstúpil od žrebca a začal odopínať laná držiace zviera na mieste. Bez toho, aby sa na mňa pozrel, Valegra odviedol do boxu. Sakra, Bjarne. Prepáč.

Nikdy nič neskúšal, túžba odrážajúca sa mu príležitostne v očiach bola dovtedy jediným znakom, že sa mu páčim iným spôsobom než by sa vám mal kamarát páčiť.

 

Ani jeden z nás nekomentoval čo sa stalo. Snažili sme sa správať ďalej normálne, ale sotva sa na mňa dokázal pozrieť a každý rozhovor bol silený a divný. Ľutoval som, že som pred ním uhol, bola to výborná príležitosť a ja som ju zahodil.

Zároveň som si však nebol istý, či chcem teraz niečo začínať. Rany na duši a mojej hrdosti boli stále hlboké a čerstvé, bránili mi intenzívne cítiť akúkoľvek kladnú emóciu, vrátane túžby. Pri strate záujmu o život vo všeobecnosti sa zo mňa zároveň stával asexuál. Porno som nevidel ani nepamätám. Drtila ma hanba, že ma videl keď som na tom bol najhoršie a skutočnosť, že mi musel pomôcť.

Predstava intímneho vzťahu však bola aj tak lákavá. A naberala celkom iné rozmery a iné spektrum pocitov, než na aké som bol pri randení zvyknutý. Možno by mi pomohol rovnako dobre, ak nie lepšie, než nejaká terapia. Nie, že by to bolo mojou primárnou motiváciou. Posledné mesiace boli náročné, no aj tak stále platilo, že čím dlhšie som s ním bol, tým príjemnejšie som sa pri ňom cítil, tým viac sa mi páčil a tým vzrušujúcejšia bola predstava, že by ma pustil do svojho osobného priestoru a odovzdal sa mi.

Mal som čas nad tým rozmýšľať celé poobedie. Teda, nie, že by som mal čas ale na nič iné som sa nedokázal sústrediť.

Po chutnom obede a štyroch hodinách mizerného učenia (neviem, či si vôbec niečo zapamätal, lebo ja nie) sme sa nakoniec zhodli na hernom filme. Bjarnovi sa z upútavky páčila realistická grafika a hlavný hrdina, a prekvapivo tentoraz nevadilo, že ide o vojnový film. Možno ho presvedčilo to, že nebol až tak brutálny a naturalistický ako Berserk.

„Je to z pätnástej série hry Final Fantasy,“ uvádzal som ho do obrazu keď sme sedeli na manželskej posteli a kupoval som na notebooku film z online obchodu.

„To musí byť už riadna sága po toľkých častiach. Budem chápať o čom to je?“ Bjarne sa opieral o čelo postele a nedočkavo krútil nohou.

„Jednotlivé série na seba príbehovo nenadväzujú, takže sme v pohode. Ja som tiež hral len sedmičku, ostatné časti ma potom už nezaujali. Hlavne som sa dlho vyrovnával so Zackovou smrťou a nevedel ju tvorcom odpustiť, takže som sa k FF-ku potom z trucu nevrátil.“

„Je to len hra,“ povedal a prstom mi ďobol do chrbta. Ani som sa neobzrel, len som sa zahnal rukou. Bjarne ju chytil a nechcel pustiť. Kedysi takto začínalo hravé doťahovanie a zápasenie plné smiechu. Kedysi.

„Áno, ale po desiatkach hodín hrania si k postavám vytvoríš citové puto,“ vravel som a pokúšal sa vykrútiť si ruku z jeho zovretia a snažil sa nastaviť film, „a čiastočne máš pocit, že ty sám si tou postavou. Preto ťa to musí aspoň trochu zasiahnuť keď zomrie, lebo zároveň zomrie aj kúsok z teba samého,“ obzrel som sa, otrávene po ňom zazrel a ruku si trhnutím oslobodil. Jeho dotyky boli nebezpečné a v danej chvíli nepríjemné, netušil som čo s nimi, tak som sa ich snažil zbaviť. Úškrny boli nebezpečné tiež. Týmto konkrétnym však maskoval bolesť. Už druhýkrát som ho odmietol. Nechcel som ho zraniť ale sám som poriadne nedokázal ovládať svoje reakcie. Chcem, nechcem, chcem, nechcem... grrrrrrh!

„Príliš to prežívaš, je to len virtuálna postava,“ vysmieval sa mi a snažil sa znieť veselo, no neoklamal ma.

„To nie je pravda. Nechápeš to, lebo si nikdy nič také nehral. Len si predstav ako by si sa cítil keby zomrel Valegro,“ no krása. Ako viac ho od seba chcem ešte odkopávať?

„Porovnávaš neporovnateľné,“ zamračil sa a už len samotná predstava ho trochu vyviedla z miery a zahalila mu tvár smútkom. Mal som sto chutí ospravedlniť sa mu. Za všetko, za celý deň, za posledný mesiac. No bol som príliš hrdý na niečo také.

Mne sa film páčil, ale Bjarne zhruba po pol hodine začal zaspávať. Najskôr sme sa len dotýkali ramenami, potom sa posunul na posteli trochu nižšie a oprel sa spánkom o moje plece.

Učil sa rýchlo. Najskôr nás s kamarátmi šokovaný sledoval keď sme sa po sebe lepili, objímali a sedeli na sebe, až kým mu niekto nevysvetlil, že je skinship normálny prejav priateľstva, a nemusí z toho robiť viac. Pretože o nič viac naozaj ani nejde. Väčšinou.

Od tej doby skinship zneužíval a komplikoval mi život. Útočil na moje hranice a oslaboval obranu. Keby bol dievčaťom, skočil by som po ňom už dávno. Bál som sa dôsledkov no aj tak boli chvíle, keď som bol blízko k priznaniu. Nahováral som si, že mi postačí keď s ním budem tráviť čas a zároveň mi bolo jasné, že je to najväčšia hlúposť, akou som sám seba kedy klamal. Možno by to stálo za risk. A možno by to stálo aj za problémy. Jedno som vedel isto, žiadne dievča vo mne nevyvolávalo tak silné pocity ako on. Akurát som uvažoval či je to adrenalínom spojeným s porušovaním pravidiel a riskovaním, tým, že ide o niečo nové čo som dovtedy neskúsil alebo samotným Bjanrom. Najskôr šlo o kombináciu všetkých troch.

 

Bjarne

„Nebaví ťa to,“ skonštatoval Jae zrejmé.

„Len som unavený,“ zamrmlal som. Unavený a psychicky zdeptaný. Mal som vedieť, že je hlúpe Wang Leiovi veriť. Jae mi síce nenadával, ale dal mi jasne najavo, že si neželá aby som pokračoval.

Tak som sa ľutoval a aspoň si užíval to čo som mal. Pokušenie natiahnuť ruku a objať ho okolo pásu alebo vkĺznuť pod jeho tričko som rovno opečiatkoval pomyselným Zamietnuté. Dotknúť sa teplej kože, cítiť pod ňou svaly a jej hebkosť pod bruškami prstov, to by nebolo znižovanie hladiny stresu ale raketa vzrušenia smerujúca na mesiac a ešte ďalej.

„Vravel si, že si doma s niekým chodil,“ povedal odrazu a celkom ma tou otázkou prekvapil.

„Hej,“ súhlasil som a v mysli zaplakal. Nechcel som na to myslieť.

„Ako ste sa dali dokopy?“ opýtal sa, sledujúc stále film. V duchu som si vzdychol a začal uvažovať ako mu to podať. Nebol som pripravený povedať mu pravdu, nie celú, nie teraz. A prečo vôbec? Nemusel o mne všetko vedieť.

„Rozhodne nie mojím pričinením. Keď ide o ľudí a vzťahy, som slepý a som zbabelec. Musela za mnou prísť sama a povedať mi, že so mnou chce chodiť,“ vravel som neochotne a rýchlo zvrtol reč na neho, „čo ty?“

„Prvýkrát ma k tomu doslova dokopal Lei. Dotiahol ma za dievčaťom, ktoré sa mi páčilo a nedovolil mi odísť, kým som sa jej neopýtal či so mnou nechce chodiť.“

S námahou som sa zasmial, „typický Wang Lei. Viem si to živo predstaviť. Súhlasila?“

„Áno, ale bol to môj najkratší vzťah.“

„Prečo?“

„Nesadli sme si a nechcela so mnou spať,“ v hlase mu znel úsmev, „iritovala ma a po rozchode s ňou som pochopil, prečo nestačí keď je baba pekná. Potom to už šlo ľahšie, no mňa si tiež raz ulovilo dievča. Alebo skôr mladá žena... v jednom z klubov kde som ako neplnoletý nemal čo hľadať. Vyhrážala sa, že ma prezradí ochranke klubu ak s ňou nepôjdem domov. Robila si srandu a práve to doberanie sa mi na nej páčilo. Nikdy som jej nepovedal, že je majiteľ klubu môj sused a známy,“ znel byť spokojný sám so sebou, „bola to dračica, veľa ma naučila,“ zasmial sa a bol trochu v rozpakoch.

„S koľkými si chodil?“ ticho som sa opýtal. Nebol som si istý, či to chcem vedieť, ale tak nejak zo mňa tá otázka sama vypadla.

„Asi so siedmimi,“ rozhodol sa po krátkom rozmýšľaní, „ak rátaš aj vzťahy založené čisto na sexe.“

„Hm,“ bolo jediné, čo som na to dokázal povedať. Pri predstave, že je s dievčaťom mi bolo ešte horšie.

„Pustím niečo iné,“ prerušil moje chmúrne predstavy.

„Neviem či sa mi ešte chce pozerať filmy. Som fakt unavený,“ zazíval som a neochotne sa odtiahol, keď sa Jae naklonil k počítaču.

„Tento sa ti bude páčiť. Je to jeden z mojich obľúbených filmov.“

„Krv?“ automaticky som sa opýtal. Na bojové scény a násilie bol zvyknutý viac než ja a keď som videl s akou obľubou hrá také hry a pozerá také filmy, uvažoval som, či ho vôbec poznám. Alebo som to ja, kto je príliš precitlivený? Krv samotná a súboje by mi ani nevadili, ale nedokážem sa pozerať na utrpenie, krutosť a desivo umierajúcich ľudí.

„Nie, žiadna krv,“ zasmial sa, „uvidíš.“

Keď ma objal rukou okolo pliec, prekvapený som sa takmer bránil. Bežne bol skúpy na tento druh prejavovania priateľskej náklonnosti a zastihol ma nepripraveného. Pri náhlom návale nervozity som si objal hruď rukami a snažil sa uvoľniť.

Film začal pomaly a nudne, prvým čítaním scenára a dialógov divadelnej hry. Zo začiatku som poriadne ani nedával pozor. Zhruba štyridsaťročný herec (menovec Jaeho mimochodom :D) znechutene zazeral po meškajúcom, rozmaznanom rapperovi z úspešnej chlapčenskej skupiny, celebritke akej sa v Južnej Kórei nadáva idol.

Skúsený starší herec bol otrávený chlapcovou neprofesionalitou na skúškach a na druhom čítaní vybuchol. Hrubo chalana vytiahol zo stoličky, odsotil ho a nakričal na neho.

„Moje nervy,“ vydýchol som po scéne s hádkou, ktorou si film získal moju plnú pozornosť. Obaja herci dokázali behom sekúnd prejsť z „berieš to vôbec vážne? Začni konečne hrať!“ do intenzívneho „Vieš, že ťa milujem? Toľko som kvôli tebe obetoval,“ a opäť do odmeraného „tak, to by sme mali“.

„Sú dobrí,“ ticho povedal Jae a v hlase mu zaznievalo uznanie. Zastrihal som ušami. Herci mali hrať milencov a chémia medzi nimi bola od toho okamihu nepopierateľná. Téma filmu tým bola jasne určená. Od nervozity mnou prechádzali návaly studeného potu a nevoľnosti. Vedel som, že ak si snímok udrží kvalitu a dôjde k horúcim scénam, budem dostatočne v rozpakoch aby som na pár chvíľ zabudol ako sa rozpráva.

Zároveň to však veľa naznačovalo o mladom Kórejcovi samom. Vybral film. Povedal, že sa mu páči. Pozorne ho sledoval a nerobil si z hercov srandu. Keby sa chcel zasmiať na buzerantoch, už by sa dávno smial. Takže Wang Lei hovoril pravdu? Film s takouto témou by si bežný chalan nepozrel. Nešlo síce o romantiku v pravom zmysle slova, skôr o skúmanie ľudskej psychiky a to, ako skutočný život hercov môže pohltiť a až príliš ovplyvňovať rola, na ktorú sa pripravujú, no city, ktoré medzi mužmi vznikali boli dôležitou súčasťou snímky. Vedel som si veľmi dobre predstaviť ako by na to reagovali moji aj Jae Sunovi kamaráti.

To by znamenalo, že film vybral zámerne. Nič iné mi z toho nevychádzalo, okrem nejakých naozaj krutých scenárov, do ktorých mi Jae nezapadal. Občas si zo mňa rád uťahoval ale nemal Wang Leiov zmysel pre vyžívanie sa v zdesených reakciách iných ľudí. Zároveň to však bolo až príliš pekné, aby som mu celkom veril. Nie po tom ako sa v ten deň správal.

„Prečo sa ti film páči?“ opýtal som sa ho so stiahnutým hrdlom.

„Je dobre premyslený, dobre zahraný a provokatívny. Hrá sa s tvojimi emóciami, šokuje ťa a darí sa mu vytvárať správnu, niekedy až trilerovú atmosféru,“ vyslovil odpoveď, ktorá znela byť dopredu premyslená. Zahryzol som si zvnútra do pery a sledoval ďalšiu chémiou nabitú scénu. Jasne na oboch mužoch bolo videl ako po sebe túžia. Keď sa konečne pobozkali, uľahčene som si vydýchol. Trochu som sa bál, že k tomu nikdy nedôjde. Pritiahol som si k telu nohu, oprel si bradu o koleno, ústa ukryl v záhybe lakťa a dlaň si položil na plece. Vrazil som tak nechtiac spolužiakovi do ramena a cítil v tvári horúčavu.

Jae Sunov krátky pohľad som ignoroval rovnako ako červeň v tvári. Má zmysel ešte niečo skrývať? Ak sa k niečomu chystal, aspoň dostával pozitívne náznaky.

Garážovú scénu som vôbec nečakal. Viac než jeden bozk? Nie som naivný. Poznám už Kórejcov, sú navonok strašne nevinnučkí a čistí. Lenže toto... toto bol herecký výkon. Nečakane realistická, emotívna scéna, plná žiadostivosti a nesmelosti ma ochromila. Vášni vloženej do tej krátkej chvíle by ťažko konkurovali aj mnohé hetero páry z iných filmov. Žiadne statické postávanie v správnom uhle voči kamerám, letmý dotyk pier ani olizovanie sa bez prítomnosti čo i len štipky viditeľnej túžby a chémie...

Čo som to práve videl? Ako sa film volá? Toto si ešte pozriem!

Jae zastavil prehrávač a opäť sa oprel. Celú dobu som sa nepohol a hľadel pred seba. Cítil som na sebe jeho pohľad, nenávidel to neurčité trápne ticho a netušil čo robiť alebo povedať.

„Ani mňa už nebaví chodiť okolo horúcej kaše,“ preťal konečne ticho.

„Ani jeden z nás taký nie je,“ odpovedal som. Spomínal som už, že som zbabelec? Naklonil hlavu mierne na bok.

„Nieeehee,“ sarkasticky zatiahol, „vôbec si ma nikdy nezvádzal pohľadom a nespieval mi dvojzmyselné piesne.“

„Prestaň, nie je to vtipné. Čo sa hlúpu hru si sa to dnes rozhodol hrať?“ odtiahol som hlavu od kolena a ostražito sa na neho pozeral.

„Ja s tebou?“ odsadol si a bol teraz čelom k môjmu boku, „to ty si za mnou doliezal a lepíš sa na mňa v jednom kuse, nehovoriac o dnešnom obede,“ dvihol do vzduchu ruku s vystretým malíčkom. Túžil som sa od hanby prepadnúť pod zem. Kvôli tomuto som do pätnástich rokov s nikým nebol. Príliš som sa bál spätnej väzby a takejto konfrontácie.

„Nie je to náhodou len prejav priateľstva? To mi celú dobu totiž vravíte. Spadá do skinshipu aj toto?“ ukázal som na monitor kde sa na seba herci po bozkávaní stále túžobne pozerali.

V tvári sa mu mihol strach. Vydesilo ma keď som to videl. Bol to presný opak toho, čo som chcel aby cítil, no ja hlupák som sa musel správať ako zajac. Zneistil som ho a sledoval, ako sa sťahuje do seba. Odhalil predo mnou kus svojej duše, zraniteľný kúsok srdca, ktorý skrýval tak dlho a tak dobre až som mu neveril keď som mal možnosť zahliadnuť ho.

Sebavedomý, chladný Jae, nedbajúci na názor ostatných. V očiach mu vzbĺkol ľadový oheň, chystal sa povedať niečo kruté, čo mu dá dobrý dôvod odísť.

„Prepáč,“ zamrmlal som skôr než to stihol spraviť. Nedokázal som sa na neho pozrieť, tak som sa pozeral na počítač. Inštinkt mi vravel aby som zobral nohy na plecia. Telo sa mi hýbalo takmer samé a zároveň som bol paralyzovaný strachom.

„Je ťažké veriť, že to myslíš vážne. Vždy som mal pocit, že patríš medzi ľudí, ktorí... takýchto ľudí nenávidia.“

„Máš pravdu. Smial som sa im, robil im zo života peklo, ponižoval ich a nenávidel ich. Aj preto, lebo nenávidím sám seba. Som pokrytec,“ zasmial sa a tvár sa mu skrivila. Odvrátil odo mňa hlavu a zaháňal slzy, ktoré sa mu drali do očí.

„Hej,“ strčil som mu jemne do pleca, „nerev, Jae,“ povedal som mierne a zároveň ostro. Keď som ho prvýkrát stretol, nedokázal som si ho ani predstaviť plakať. Utrpenie si vyberalo svoju daň a spravilo ho zraniteľnejším. Zhlboka vydýchol a snažil sa zo všetkých síl ovládnuť.

„Nie si sexi keď plačeš,“ rypol som si trošku a rozosmial ho.

„Idiot,“ nadával mi a so smutným úsmevom na perách si v kútikoch očí rukávmi sušil slzy. Unavene znovu vydýchol a s červenými očami sa na mňa neisto pozrel.

„Myslíš to fakt vážne?“ opýtal som sa a s nádejou na neho hľadel. Dúfal som, že mu ten pohľad pomôže.

Chvíľu zaváhal kým si predo mňa sadol a končekmi prstov mi váhavo prešiel po líci. Malá, trápna chvíľka, ale ani jednému nebolo do smiechu. Cítil som ako sa mi do tváre hrnie teplo, zrýchľuje dych a vnútro sťahuje pri jeho dotyku.

„Myslím to vážne,“ povedal hrubým hlasom a nával vzrušenia, ktorý vo mne vyvolal, ma celého prudko zaplavil. Hľadel som na neho ako hypnotizovaný, takmer ho nevidel a takmer nevnímal čo vraví, „nenávidím to, no neviem si pomôcť,“ pozrel sa na moje pery a prešiel po nich jemne palcom. Slasťou som privrel oči a zachvel sa, keď som si uvedomil, že sa to naozaj deje. Intenzita pocitov ma drvila svojou silou.

Pohli sme sa takmer naraz. Naše pery sa spojili a teleportovali nás do iného sveta, ďalšej dimenzie kde okrem nás neexistoval nikto, ani len čas. Po prvom neistom bozku sa rozpútala búrka. Zovrel som v ruke mikinu na jeho pleci, ťahal ho k sebe a zúfalo sa pritlačil k jeho perám, bezohľadne si jazykom raziac cestu do jeho úst. Odpovedal mi rovnakou dravosťou a keď sa naše jazyky párkrát stretli a poláskali, rýchlo mi dal najavo, že skôr preferuje obyčajné bozky. Ani jednému nevadilo že sú pri toľkej nenažranosti nešikovné a nedokonalé. Neviem poriadne kedy som si sadol do jeho lona, no odrazu bol strašne blízko. Tlačil ma k svoju telu, pevne objímal, zatínal do hrude prsty, ťahal za oblečenie. Zmietal som sa vo vlnobití smršťou rozbúreného mora a prívale z pretrhnutej hrádze. Bolo to úžasné, neskutočné, nikdy som neveril, že sa to môže naozaj stať. Že ma bude chcieť, že sa k tomu prizná a nezostane pri slovách.

Poddajné pery, horúca koža, jeho vôňa, husté vlasy na temene a vrchu jeho hlavy, jeho ruky zvierajúce moje telo občas väčšou silou, než by mi bolo za normálnych okolností príjemné, no teraz som to neriešil, práve naopak. Teraz sa mi to páčilo. Odpovedal som mu na ne len tichými túžobnými stonmi. Keby sa dalo, pokračovali by sme ešte dlho. Strácal som dych, bojoval o kyslík, pri každej príležitosti sme obaja hlasno lapali po vzduchu ale nedokázali sme skončiť. Prestali sme až keď som mal pocit, že sa naozaj udusím. So zatvorenými očami sme sa dotýkali čelami, lapali po dychu, zdieľali vzduch a ruky si zaplietli do vlasov toho druhého.

Palcami mi nežne prešiel po ušiach, ruky presunul na krk a ďalej ma hladil po sánke a krku. Pomaly sa mi vracala schopnosť triezvo myslieť. Keď sme sa na seba váhavo pozreli, videl som v jeho očiach, že myslí na to, na čo ja. Obaja sme si uvedomovali, že nič už nebude rovnaké. Prekročili sme čiaru, za ktorú sa nedá vrátiť. Vnímal som ho inak, vyzeral inak, nebol už môj kamarát. Táto éra sa skončila. Konečne som do srdca mohol pustiť pocity, ktoré som voči nemu chcel cítiť a prejavovať ich, no boli zatiaľ tak nové a zvláštne, až boli nepríjemné. Hľadel som do tmavej noci jeho očí a na opuchnuté plné pery. Daj mi viac, rozochvene som šepkal v duchu.

Po búrke prišiel jemný dážď. Chutil ako zelený čaj, trpko a sladko zároveň. Odovzdane som spolupracoval keď začal moje pery pomaly láskať a zapájal opäť jazyk. Bývalý nebol zrovna na bozkávanie, nemal som v tejto oblasti takmer žiadne skúsenosti, preto som sa prispôsobil Jae Sunovmu tempu a nechal sa viesť. Veľmi dobre vedel čo s perami a jazykom robí. Keď som sa ho pokúsil kopírovať, zasmial sa mi do úst a pozrel sa na mňa.

„Čo?“ vydýchol som dotknuto.

Len sa naširoko usmieval a pokračoval. Neha a vášnivosť, ktoré teraz vkladal do svojich bozkov ma privádzali do šialenstva, hovorili výrečnejšie než milión slov a takmer mi vháňali slzy do očí. Nie som dievča. Nezaslúžim si niečo tak čisté a dobré. Čakal som, že ma začne vyzliekať, sedeli sme predsa na sprostej posteli v sprostej hotelovej izbe a mali dokonalú príležitosť využiť to. No on ma ďalej len bozkával, objímal, hladil cez látku po celom tele a nezdalo sa, že by sa chystal ísť ďalej.

Zadýchaní sme sa od seba po dlhom druhom kole konečne odtiahli a blúdili pohľadom po tvári toho druhého. Bol nádherný aj keď bolo pod závojom túžby jasne vidieť, že je unavený. Vlasy mal strapaté a čierne oči tvaru mandlí boli tým najkrajším čo som v živote videl. Chcel som ho len držať, dať mu svoje telo, nechať ho do seba preniknúť tak ako mi už prenikol do duše a srdca a uspokojiť seba aj jeho. V objatí s ním stráviť celú noc. Prešiel mi rukami po stehnách a letmo ma pobozkal na pery, potom prešiel líniou mojej sánky a na krk. Nechal som ústami uniknúť spokojný ston, keď mi jazykom prešiel po krku tesne pod uchom, a rukou ma pohladil po zadku.

„Jae,“ prosíkal som, ťahal mu za tričko a túžil roztrhať látku, aby som sa dostal k jeho koži. Potiahol som mu za mikinu a chcel mu ju stiahnuť z pliec keď ma nečakane objal a pevne držal v rukách. Snažil som sa dostať z jeho zovretia, no nevedel som ním pohnúť.

„Čo robíš?“ zúfalo som sa opýtal no odpoveďou mi bolo len jeho pravidelné rýchle dýchanie. Keď jeho objatie povolilo, čelom sa oprel o moje plece ale stále nič nevravel.

„Jae,“ sklamane som vyslovil jeho meno, rukou mu zašiel na zátylku do čiernych vlasov a líce si pritlačil k jeho hlave. Bolo to neskutočné, môcť sa ho takto dotýkať.

„Nevrav mi, že to ľutuješ,“ ticho som povedal a do srdca sa mi začal vkrádať strach, že by z toho celého nakoniec nič nebolo. Strach, že bude chcieť vycúvať a začne sa mi vyhýbať. Keby to spravil, naozaj by ma zranil a nevedel som, či by som mu dokázal odpustiť. Práve si ma získal, moju dôveru, dušu a srdce, nemôže to len tak zahodiť a odísť.

„Nemôžem,“ ozval sa konečne, „chcem, ale nemôžem.“

„Ja to chcem tiež. Chcem ťa v sebe cítiť,“ šepkal som mu do ucha a zovrel v pästi túžobne jeho vlasy. Odtiahol sa a prebodol ma pohľadom.

„Nehovor to,“ prikázal mi. V tvári sa mu odrážali bolesť a boj.

„Tak ti aspoň vyfajčím?“ nevinne som navrhol a snažil som sa nevyzerať veľmi nadšene. Samotná predstava bola lákavá, no bolo za ňou viac. Odkedy som počul zlé reči, že sú Kórejci chabo obdarení, často ma tá predstava mátala. Potreboval som vedieť, že to aspoň v jeho prípade nie je pravda.

„Nie, ty blázon,“ pohoršene vydýchol.

„Nechápem ťa, Jae,“ zamračil som sa, „rozišiel si sa s priateľkou, lebo s tebou nechcela spať. A teraz ti vadí, že s tebou spať chcem?“

„Nie si dievča.“

„No a?“ nahnevaný som zvýšil hlas. Vyzeral byť mojou reakciou zarazený a chvíľu trvalo, než sa zo šoku prebral. Chcel niečo povedať, viac krát už otváral ústa, no nakoniec len otrávene vydýchol a pokrútil hlavou.

„Jae,“ zaplakal som sklamane a zaklonil hlavu. Musí to kaziť?

„Nie, a netlač na mňa,“ zavrčal.

„Prečo?“

„Lebo.“

Urazený som mu hľadel do očí a konečne som začal vnímať, že nie je celkom vo svojej koži.

„Dobre,“ povedal som rezignovane, zatvoril oči a rukou si pošúchal tvár. Takmer som zabudol, že som zrejme jeho prvý chalan. Ale po tom, akú mal históriu s babami, mi ani nenapadlo, že by s tým mohol mať problém. „Nemusíme spolu spať, len... neutekaj. Prosím. Ak mi povieš, že sa nič nestalo a mám na to zabudnúť, zabijem ťa,“ zabodol som mu prst do hrude a vážne mu hľadel do očí. Jeho jemný úsmev mu únavu a bolesť z tváre nezotrel, no aj tak bol príjemný a hrejivý ako šálka kakaa v sychravý deň. Na lícach sa mu objavili jamky a môj operačný systém začal vracať chybové hlášky o preťažení roztomilosťou.

„Neboj, nikam sa nechystám, ty nadržaná líška. Len na mňa netlač,“ unavene vravel a otrel sa špičkou nosa jemne o ten môj. Položil som mu z oboch strán ruky na tvár, prstami prechádzal po kratučkých vlasoch na vyholených bokoch jeho hlavy, skúmal som ho pohľadom a odrazu som si niečo všimol.

„Čo?“ nadvihol obočie keď som sa zamračil.

„Vždy som si myslel, že máš čierne oči.“

„Takmer, ale nie celkom.“

Usmial som sa a spokojne sledoval, ako sa mu na perách a v očiach tiež pomaly objavil úsmev.

 

Bol si pri mne v ťažkých chvíľach, keď som plakal

Bol som tu pre teba tiež, no potom som stratil rozum

Viem, že som to pokazil, no sľubujem

Že všetko napravím

(Make it better - BTS)

Dodatek autora: 

Ty voleeeeeee, táto kapitola prešla toľkými úpravami a zmenami. Neverím, že je to konečná verzia. Ale posledná úprava to krásne dokopla a všetko do seba neskutočne zapadlo. Uf. Konečne! xD

Ja viem čo si myslíte. Film. Nič lepšie ju nenapadlo? Na svoju obhajobu musím povedať, že som mala rozpísané štyri scenáre ako sa táto časť (priznanie) mohla odohrať a tento bol zo všetkých najlepší a prišiel mi byť najrealistickejší (a to nehovorím ešte o mnohých úpravách tých štyroch verzií). Takže áno, film. Ktorý vám mimochodom vrelo odporúčam :)

Kórejský film Method som videla s anglickými titulkami a nakoľko netuším, či existujú titulky české alebo slovenské, v záujme vášho dobra dúfam, že viete anglicky :D myslím, že som dosť náročný divák, na väčšinu LGBT video obsahu sa nedokážem kvôli nízkej kvalite pozerať. Freier fall, Call me by your name a Methode sú však perlami, na ktoré sa hocikedy rada znovu pozriem :) a našťastie sa stále dá nájsť online :D

Dúfam, že sa kapitola páčila. Ďakujem za váš čas a za prečítanie ♡

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 2)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 8
2x4 – Kapitola 1 – Sobota 26. dubna 1919   SALVATOR...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 1
Catan jde pomalu do vesnice a snaží se neusykávat bolestí. Jeho zadek pekelně...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Ryuu zpozorněl. Co se stalo? Nic si nepamatoval. Prohrál snad? Zemřel? Kolem...
Hodnocení:
4.6/5
- Komentářů: 6
Oheň plápolal z posledních sil a dva mladíci se k sobě tiskli, aby si...