Čt, 04/08/2016 - 16:34
27

 „Daj sem to víno!“ zajačala Chirila, mávajúc na zeleného muža. Poslúchol a hodil po nej drevenú čašu. Veterná dáma ju schmatla a odletela na opačnú stranu lúčky. Zelený len natiahol ruku a už k nemu utekal satyr s ďalším pohárom.

Lesný duchovia oslavovali. Dnes bola jarná rovnodennosť, najvýznamnejšia udalosť pre tieto tvory. Zima skončila a ich panstvo sa prebralo zo spánku. Všetci sa zišli na tejto lúke prostred lesa, kde búrlivo vítali jar. A keď hovorím všetci, tak myslím naozaj všetci. Satyrovia, nymfy, veterné sylfy, vodníci, víly, škriatkovia, permoníci, rusalky, vodné nixie, kentaury a mnoho ďalších. Dokonca tu poletovalo pár drakov a pobehovali jednorožce. A nechýbal ani veľký šéf. Elas, zelený muž, duch tohto lesa a strážca všetkých lesných tvorov. V dlhých tmavohnedých vlasoch mal zapletené listy a steblá trávy, krk mu zdobil náhrdelník s pierkami rôznych vtákov a na hlave mal nasadenú korunu z vínnej révy, kvetov a drobných konárikov. Mohutné paže mal omotané rozkvitnutými šľahúňmi, siahajúcimi od pliec po zápästia. Oblečené mal iba široké nohavice ušité z listov, ktoré mu držal zlatý opasok. Pod zeleno-zlatistou kožou sa mu rysovali dlhé povrazce svalov, ani moc veľké, ani malé. Proste dokonalý priemer. Zelenými očami sledoval dianie okolo seba a spokojne sa napil nektáru, čo mu priniesol jeden zo satyrov.

Slnko pomaly zapadalo, ale zábava sa len začínala. Víly potiahli víno z vinice smrteľníkov, takže sa to tu poriadne rozbiehalo. Nadržaný satyrovia si to medzi stromami rozdávali s nymfami, ale aj medzi sebou. K orgiám sa pridalo aj niekoľko elfov. Niečo podobné sa dialo aj pri rieke, kde si na skale užívala dvojica vodníkov. A akoby to nestačilo, okolo poletovali Ghermani, večne nahý búrkový duchovia. Mužský duchovia, podotýkam. Išli po všetkom čo malo nohy, bez ohľadu na rasu a pohlavie. Ale ich správaniu sa nikto nedivil. Jar prinášala plodnosť a nový život, a to sa odrážalo na tunajších tvoroch.

Elas sledoval ako vzadu pri skalách nymfy pripravujú bubny a lýry. Rusalky pri nich si precvičovalo hlasivky a niekoľko satyrov povyťahovalo flauty a píšťaly. S posledným lúčom slnka mali začať hrať. Vtedy na lesnú čistinku pribehla modrooká dievčina, ktorej pokožka v prítmí jemne žiarila. Biele vlasy za ňou len tak viali. Zelený muž na ňu pozrel a vyvalil oči, keď zbadala nástroj v jej rukách.

„Bludička!“ zakričal na ňu a kývnutím ju privolal. Pár skokmi bola pri ňom. „Kde si to našla? To je ľudský nástroj.“

„Bolo to v tej turistickej chate na druhej strane lesa.“ Odvetila zvonivým hláskom a pohladila popraskané drevo huslí vo svojom náručí. „Tú chudinku všetci ignorovali, tak som si ju vzala.“

„Ehm, ju?“

Bludička prikývla. „Volám ju Klára.“ Povedala jednoducho a priezračnými prstami prešla po napnutých strunách. V ruke sa jej zjavil sláčik a vyzerala že začne hrať. Nakoniec si to však rozmyslela. Elas nad ňou len pokrútil hlavou a viac to nekomentoval. Stále bola ako dieťa.

Vtedy sa posledný lúč slnka stratil za obzorom a do tmy zažiarili svetlušky. Všetci stuhli uprostred pohybu a pozreli na ich pána. Elas kývol na nymfy a tie začali hrať. Hudba preťala náhle ticho a naplnila ovzdušie. Do toho satyrovia rozozvučali píšťaly a rusalky sa rozospievali. A pridala sa aj Bludička so svojimi novými husľami. Išlo jej to úžasne. Tóny nástrojov sa zmiešali a vytvorili dokonalú skladbu, tak divokú a nespútanú, a predsa jemnú a mystickú. Všetky bytosti sa dali do divokého tanca. Zovšadiaľ sa ozýval smiech a nadšené hulákanie. Elas skočil doprostred toho zmätku a sám sa dal do tanca

 

Medzitým

Adam fakt nemal svoj deň. Najprv mu auto vypovedalo službu, potom mu padol mobil do rieky a nakoniec sa stratil v tom blbom lese. Už päť hodín tú blúdil a pokúšal sa vymotať, ale les bol tak hustý že ledva videl pár metrov pred seba. Slnko už dávno zapadlo a jediné svetlo mu poskytovali svetlušky. Otrávene pokračoval, keď čosi začul. Bola to... hudba? S iskričkou nádeje sa vydal za zdrojom toho zvuku, veriac že konečne naďabil na nejakú civilizáciu. Ale čím išiel ďalej, tým viac sa chvel. Tá hudba sa stále menej podobala na ten jakot čo stále hrali v rádiu. Toto bolo až nadpozemské. Éterická hudba sa niesla lesom, akoby ani nebola z tohto sveta. Vtedy zbadal svetielka. Rôznofarebné bodky sa mihali medzi stromami a osvetľovali čistinku pred ním. Do toho sa ozýval hlasný smiech a krik. Zamračil sa a vyšiel na menší kopec. Naskytol sa mu pohľad na lúčku pod ním, kde bol zdroj tých svetiel a zvukov. Ale keď to uvidel, stuhol ako socha a krv mu zamrzla v žilách.

Dole na lúke tancovalo mnoho postáv, veľkých aj malých, muži aj ženy. Niekoľko z nich stálo pod vysokou skalou a hrali na rôzne hudobné nástroje. Pár dievčat spievalo tak nádherne, až sa Adamovi chcelo ľahnúť a naveky počúvať ten spev. To by ešte nebolo tak strašné, ibaže nikto z nich nevyzeral ako človek. Niekoľko mužov malo kozie nohy a rohy na hlave. Žena s husľami bola napoly priezračná, svietila a vznášala sa kúsok nad zemou. Niekoľko ďalších žien malo kožu zelenú ako listy stromov, iné hnedú a zvrásnenú ako kôra. Na hladine širokej rieky tancovali ďalší muži a ženy, mnohý s modrozelenou kožou a vlasmi. Ďalší ľudia s jeleními parohami poskakovali okolo a kričali čosi v neznámom jazyku. Svetlá čo lietali okolo mali v strede drobné okrídlené žienky, víly. A pomedzi toto podivné spoločenstvo poletovali priezračné postavy, akoby stvorené z vetra.

Adam na to civel s otvorenými ústami. Srdce sa mu rozbehlo ako šialené a dych sa mu zrýchlil. Nebol si istý či sa mu sníva, alebo to je naozaj. Pretrel si oči, ale stále tam boli. Urobil krok aby videl lepšie, ale stúpil na halúzku a tá praskla. Adam stuhol a vyplašene pozrel na dole na tie podivné bytosti. Vyzeralo to že puknutie sa stratilo v tom hluku. Už už sa chcel otočiť a zmiznúť, keď zachytil jeden uprený pohľad. Na kraji lúky stálo malé dievčatko, asi dvanásťročné a vyjavene na neho civela. Vyzerala v podstate normálne až na tie fialové oči a žiarivú pokožku. S narastajúcou hrôzou na neho hľadela a pootvorila ústa. Adam prosebne pokrútil hlavou, no dievča začalo jačať.

Jej vydesený krik prehlušil všetok hluk a všetci prítomný na ňu prekvapene upreli pohľad. „ČLOVEK!“ zajačala, ukázala na neho dlhým prstom a nadzvukovou rýchlosťou ušla preč. Jej krik sa rozniesol ako ozvena.

„Človek, človek...“ revali aj ostatný poplašene a v panike sa pokúšali čo najskôr ujsť. Poukrývali sa kam to len šlo. Do vody, pod zem, do oblakov a všemožne inde. Adama na to len zhrozene civel, až na lúke ostal jediný čo nespanikáril. Vysoký tmavovlasý muž, ktorý ho vraždil pohľadom. Oči mal zelené ako smaragdy, žiarili do tmy ako lampáše. Ale nie že mal zelené dúhovky, mal ich celé zelené, bez beľma a zreničiek. Naštvane za ním vykročil, s výrazom masového vraha.

 

Elas bol hrozne nasraný. Tak úžasná oslava, a nejaký smrteľník ju musel prekaziť. Smrteľník!!! Ako toto miesto vôbec našiel?! Vykročil za ním, trasúc sa od zlosti. Človek sa pokúsil ujsť, ale Elas len mávol rukou a zo zeme vystrelil korene. Omotali sa mu okolo nôh a ťahali ho k pánovi lesa. Kričal, pokúšal sa vymotať, ale proti Elasovej sile nemal šancu. Keď ho pritiahli k pánovým nohám, schmatol ho za golier a vytiahol hore.

„Čo tu robíš, smrteľník?! Ako si našiel toto miesto?!“ zareval po ňom, držiac ho tak aby mu videl do očí. Muž sa triasol ako osika, čosi nezrozumiteľne koktal. „Hovor!“

„J... ja..., stratil som sa.“ Dostal zo seba muž a do očí sa mu nahrnuli slzy. Elas videl že je na smrť vydesený, a to poznanie čiastočne skrotilo jeho zúrivosť. Nechcel nikomu ublížiť.

„Tak stratil.“ Zatiahol Elas, hrajúc sa s tým slovom na jazyku. „A ty nevieš že stratiť sa v magickom lese je životu nebezpečné?“ uškrnul sa diabolsky a oblizol si pery. „Jedna tunajšia ježibaba je ľudožravá, určite by si sa jej nechcel dostať pod ruku.“ Zachechtal sa a pozorne si ho prezrel. Blonďavý, hnedooký, celkom slušná postava, asi dvadsaťročný. Pekný, celkom sexy ale hlavne poriadne vydesený. „Ale neboj, za ňou ťa nevezmem, neznášam ju.“ Dodal a začal ho ťahať ku skalám. Jedna mala tak akurátnu veľkosť a tvar.

„P... prosím, neubližuj mi.“ Zavzlykal muž prosebne a tak zúfalo, až Elasa zabolelo srdce.

„Neboj, nezabijem ťa. Ale zničil si oslavu, preto ťa musím potrestať.“ Zatiahol škodoradostne a sotil ho na skalu. Zhora bola plochá ako stôl a bola dosť veľká, aby sa na ňu celý zmestil. Elas luskol a objavili sa šľahúne, ktoré sa mužovi omotali okolo zápästí a členkov. Pripútali ho ku skale a naširoko mu roztiahli nohy. Človek na neho vyplašene pozrel, ale nezmohol sa ani na slovo. Zelený muž sa nad neho naklonil, zľahka ho pohladil po tvári a prudko mu roztrhol tričko. Naskytol sa mu výhľad na jeho vypracované telíčko. Na smrteľníka celkom slušné. Elasa ovládal chtíč. S človekom to ešte nerobil. Natiahol ruky a prstami zľahka prešiel od krku na podbrušie. Neponáhľal sa, vychutnával si ten dotyk. Zľahka hladil mužovo napäté telo, obkresľujúc každú krivku. Zvláštne ho to uspokojovalo. Potom si však uvedomil, že ho chcel potrestať. Schmatol ho za len nohavíc a strhol ich z neho. Muž zasyčal skrz zuby. Elas sa samoľúbo uškrnul, no pohľad na jeho krvou naliatí penis ho zneistel. Podarilo sa mu vzrušiť smrteľníka? Wow.

Už sa k nemu skláňal, keď zachytil mužov pohľad. V tvári sa mu miešali hrôza, šok z vlastného vzrušenia a hlavne neprehliadnuteľná túžba. Elas sa mu zahľadel do očí, v ktorých sa zjavila prosba. To ho rozhodilo ešte viac. Nedokázal odolať. Do pekla s trestom, proste ho nechá zviazaného. Naklonil sa nad neho, ruky oprel po bokoch jeho hlavy a pozrel mu do očí. Muž vyzeral že sa rozplače, ale Elas ho len pobozkal. Človek najprv od prekvapenia stuhol, ležal tam ako socha. Ale keď sa Elasov horúci jazyk predral do jeho úst, začal mu to oplácať. Pre zeleného muža to bol ako elektrický výboj. Smrteľníkovo vzrušenie ním preletelo a usadilo sa v konkrétnej časti jeho tela.

Elas sa od neho odtrhol a zasykol. Ich vzrušenia sa o seba obtreli, volali po pozornosti. Pán lesa si narýchlo odhrnul vlasy z tváre a zahľadel sa na ľudského muža. Zrýchlene dýchal, oči vypleštená sťa tenisáky a chvel sa vzrušením. Tváril sa tak ako sa Elas cítil. Vzrušene, dychtivo, nedočkavo. Nečakal, bleskovo sa vyzliekol, kľakol si mu medzi nohy a uvoľnil šľahúne čo ho zväzovali. Naslinil si prsty a prvým vnikol do mužovej dierky. Ten zasyčal a celý sa napol. Elas ho zľahka pripravoval, vysúval a vsúval, aby si na ten pocit zvykol. Onedlho pridal aj druhý a tretí prst. Mužovo stonanie sa nieslo lesom, miešalo sa s Elasovým spokojným mrmlaním. Zvíjal sa pod pánom lesa ako had, teda čo mu šľahúne dovolili.

„Daj mi... viac!“ vyhŕkol muž a trhol sebou keď Elas narazil na jeho prostatu. Zelený muž mu ochotne vyhovel. Vytiahol z neho prsty a strhol si z koruny jednu kvetinu. Rozdrvil ju v dlani a spomedzi prstov mu začal vytekať hustý nektár. Potrel si ním bolestne tvrdý penis a roztrhol liany čo mužovi zväzovali nohy. Prisunul sa bližšie, nadvihol si ho a prudko do neho prenikol až po koreň. Slastný výkrik sa rozľahol lesom a aj sám Elas ostal na sekundu mimo. Toto bolo omnoho lepšie ako so satyrmi, či s vodníkmi. Počkal ešte pár sekúnd, aby si obaja na ten pocit zvykli, a začal prirážať. Nemaznal sa s tým, šukal ho najrýchlejšie ako dokázal. Človek sebou cukal, ale jeho stonanie prezrádzali absolútnu spokojnosť. Vychádzal mu oproti, udržiaval s ním to zbesilé tempo. Elas sa pokúšal vydržať čo najdlhšie, ale napokon podľahol a s divokým revom vyvrcholil. Súčasne sa uvoľnila jeho sila, nabudená vzrušením svojho majiteľa a rozletela sa do všetkých strán ako tlaková vlna. To mu však v tej chvíli bolo absolútne jedno, dokázal vnímať iba ako horúca tekutina napĺňa jeho milenca až po okraj. Milenca, ktorý sa vyčerpane zvalil na chladný kameň a so zavretými očami si užíval tú slasť. Zelený muž zhlboka dýchal a zhodnotil že smrteľníci sú najlepší milenci. Nevadilo že tam len ležal, tomu pocitu sa nič nevyrovnalo. Ale ešte neskončil.

Elas z neho vystúpil a teraz sa venoval mužovej stále pretrvávajúcej erekcií. Skusmo oblizol špičku a obomkol ju perami. Muž sa trhane nadýchol a zahľadel sa na neho. Elas mu vyzývavo pozrel do očí a pustil sa do poriadnej fajky. Vzal ho celého do úst, hral sa s jazykom a občas zapojil aj zuby. Muža to neskutočne rajcovalo, srdce mu išlo vyskočiť z hrude a ledva stačil s dychom. Bolo neznesiteľne ťažké odolávať. Smrteľník zaručal a mohutne vyvrcholil. Zelený muž to všetko ochotne prehltol, vychutnávajúc si tú chuť. Takú zvláštne slano-sladkú.

Keď sa zbavil aj poslednej kvapky, odtrhol sa od neho a konečne si všimol čo jeho strata kontroly spôsobila. Rastliny bujneli ako šialené a tráva podrástla o vyše pol metra. Kameň na ktorom ležali teda vyzeral ako ostrov uprostred zeleného mora. Pár rastliniek sa však dostalo aj sem, omotávali sa okolo oboch mužov. Elas odfrkol a mávol rukou, čím tie dotieravé plazivky odvolal. Ďalším mávnutím pritiahol konár najbližšieho stromu a odtrhol z neho niekoľko listov. Nimi ako tak poutieral seba a následne aj oddychujúceho muža.

„Povedz mi svoje meno.“ Vyzval Elas muža uvoľnil ho zo zovretia šľahúňov.

„Adam.“ Odvetil muž a zívol. Elas sa uškrnul nad tou iróniou. Adam, vzatý zo zeme.

„Dobre Adam, ja som Elas, ale predpokladám že do rána na to zabudneš. Teraz choď pekne spať.“ Zazubil sa a strčil mu pod nos malú kvetinku, ktorú vzal zo svojej koruny. Adam vdýchol jej vôňu a okamžite zaspal.

Elas potichu skĺzol zo skaly a po pás sa zaboril do bujnejúcej trávy. Naozaj stratil kontrolu. Našiel svoje nohavice a narýchlo sa obliekol. Potom kúsok po kúsku hľadal útržky Adamovho oblečenia. Medzitým sa na lúku pomaly vracali vyplašený lesný duchovia. Opatrne hľadeli na spiaceho smrteľníka a svojho dobre naladeného pána. Bludička sa odvážila prísť až celkom k nim.

„Čo si to urobil?“ spýtala sa zhrozene a nedôverčivo si prezrela zeleného muža.

„Neboj, nebude si to pamätať.“ Mávol rukou Elas a hodil Adamovo potrhané oblečenie na skalu.

„To som nemyslela.“ Odporovala a založila si ruky na prsiach.

„Za ten výbuch energie sa ospravedlňujem, potom to dám do poriadku.“ Povedal a prebehol pohľadom po zdivočenej prírode.

„Ani to som nemyslela. Tým že si s ním spal si...“

„Ja viem!“ zavrčal a nepekne na ňu pozrel. Bludička dala ruky do zmierlivého gesta, ale stále sa tvárila naštvane.

„Len dúfam že budeš niesť následky.“ Odfrkla a urazene odišla. Elas len prevrátil oči a mávol na víly.

„Dámy, môžem vás poprosiť?“ ukázal na zdrapy oblečenia. Víly k nim zleteli a pár kúzlami ich dali dohromady. Elas potom obliekol bezvládneho Adama a vzal ho na ruky v svadobnom štýle. „Odnesiem ho do civilizácie.“ Povedal prekvapeným tvorom a pobral sa preč. Nebolo ťažké sledovať jeho stopu, Elas presne vedel kadiaľ kráčal. Po pol hodine zastal pred chatou, kde parkoval starý bavorák. Uložil Adama na lavicu na verande a rýchlym krokom sa vrátil do lesa. Ale než sa stratil medzi stromami, ešte raz sa obzrel a skontroloval spiaceho smrteľníka. Možno sa ešte stretnú, pokiaľ sa teda stane to čoho sa bála bludička. Ale to ukáže až čas.

Hodnocení: 
4.829785
Průměrné hodnocení: 4.8 (hlasů: 47)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 12
Před 406 dny… V ponurém úsporném osvětlení zářivek Vertiga-1...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 8
Co udělá z vojáka poslušného psa, zvíře bez rozmyslu? Je to uniforma,...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 11
Díval jsem se na strop a dumal, jestli jeho podvědomí nebloudí v říši snů. „...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 9
„Dokud nás smrt nerozdělí“   III.      ...