Ne, 04/10/2015 - 00:21
23

„Bože,“vykríkla nahlas a pobavene. Otočila sa mi bokom, aby sa na mňa nemusela pozerať.
Potiahol som na seba roh prikrývky a dbal na to, aby som neodhalil aj polonahého Davida, ktorý sa zobúdzal.
Prvotná myšlienka je: Neviem, čo mám urobiť skôr.
„Mohla by si počkať vonku?“požiadal som ju výrazným hlasom, aby som zakryl zjavné rozpaky.
„Iste. Prepáčte,“povedala pokorne a snažila sa skryť svoj úsmev a stále sa zväčšujúce pobavenie.
Chcem umrieť na hanbu.
David ju pozoroval pridvihnutý na lakťoch.
„To je tvoja sestra?“spýtal sa, keď za sebou zavrela dvere.
„Obleč sa,“prikázal som mu odmerane a ignoroval jeho otázku na moju sestru.
„Predpokladám, že si naštvaný,“prehovoril ku mne.
Mlčal som. Nevedel som, čo mu mám povedať.
Iste, som trocha naštvaný, ale nie na neho. Mohol som ho odmietnuť. Niekoľko krát, ale neurobil som to, pretože som to chcel.
„Chytrák,“oslovil ma, pri mojom nervóznom obliekaní.
„Premýšľam,“odstavil som ho znova bokom.
„Nad čím?“
„Musím mať prepracovaný plán. Musím si premyslieť, čo poviem,“povedal som mu zamyslene.
„Iste,“prisvedčil na moje slová s pobaveným sfarbením hlasu. Sarkazmus?
Košeľu som si dvakrát zapol na durch, než mi všetky gombíky vyšli podľa dierok. Neisto som sa pusti k dverám a David išiel tesne za mnou.
Mlčal, ale zato mi dýchal na chrbát.
Chytil som kľúčku. Potom som si to však veľmi rýchlo rozmyslel a oprel sa chrbátom o dvere.
„Skôr než vyjdeš z tejto izby, ťa varujem, aby si nič nehovoril. Ponáhľaš sa domov, “povedal som mu, varovne.
„Som dospelý a viem, že je to pre teba nepríjemné a hlavne dôležité. Takže sa na mňa môžeš spoľahnúť, že sa k tomu postavím dospelo“upokojil ma.
Prekvapivo pekná a rozumná odpoveď.
„Vlastne, ak je to až taký problém, môžem, na príklad, vyliezť oknom,“dodal vzápätí zamyslene a úplne pokazil vážnosť jeho minulých slov.
No iste a a David je späť.
„Malá rada. Už nikdy nepoužívaj dve podobné vety dokopy, ak chceš, aby si nebol za málomyseľného,“požiadal som ho pošepky.
Predpokladám aj možnosť, že Anna načúva za dverami.
Očarujúco sa usmial.
„Iste, Pane,“vydýchol. Sklonil sa k mojej tvári a ja som sa mu otočil chrbátom.
„Nezabúdaj, čo si mi sľúbil. Pripomenul som mu pre istotu, než som otvoril priestor pred dverami mojej izby.
Prekvapilo ma, keď som tam Annu nevidel stáť a namiesto toho, aby ma to upokojil som sa začal ešte viac obávať.
Nahral som jej do kariet a ona toho určite využije. Dokonale.
Schádzal som po schodoch prvý. Vlastne som sa skôr po schodoch zakrádal.
Nebolo to tak, že som si naivne myslel, že mi to prejde, len som chcel byť pripravený. Na čokoľvek.
Zo začiatku všetko vyhádzalo, prekvapivo, dobre, ale ako sa od nej dalo očakávať, zjavila sa vo chvíli, kedy som mal vchodové dvere takmer na dosah ruky.
Žiarivo sa usmiala a tvárila sa zadosťučine.
Niečo si naplánovala a je to obrovské.
„Ahoj, ja som Anna. Predtým sme nemali možnosť navzájom sa predstaviť,“ozvala sa dostatočne silným hlasom. Zagánil som na ňu pohľadom, ale ona sa venovala kompletne iba Davidovi.
„Teší ma,“odpovedal jej zdvorilo.
Podali si ruky a Anna to využila, aby ho k sebe stiahla bližšie.
„Aký bol sex?“spýtala sa zaujato.
Vydesene som roztvoril oči a zaútočil na nich, aby som sa vrhol medzi nich.
„Výborný,“odpovedal pokojne.
Zhrozene som medzi nich vletel, ale bolo neskoro. Odpovedal.
Anna nevinne odvrátila pohľad.
„To ma skutočne prekvapuje,“zamrmlala posmešne.
„To stačí, nie?“spýtal som sa jej hroziac, že ak zájde ešte ďalej, bude trpieť. Príšerne!
„S kým sa tu rozprávate?“vošla na scénu mama.
Medzi dverami z kuchyne sa zasekla. Mala na sebe zásteru a v ruku držala vidličku.
Prešla pohľadom z Davida na Annu a následne na mňa.
Uhol som pohľadom.
„Oh, prepáčte. Nevedela som, že máme návštevu,“ozvala sa zarazene a utrela si pravú ruku o zásteru, aby mu podala zdvorilo rukou.
Tentokrát som jej uhol z cesty a stále pracoval na vyhýbaní s očami.
„Máme hosťa?“ozval sa z kuchyne môj otec.
Anne sa podarilo zachytiť môj pohľad a začala sa vyzývavo usmievať.
Na toto sa tešila.
Je len málo dní kedy s nami môže otec raňajkovať.
A že to musí byť práve dnes! Celá rodina. Dúfam, že stihla zavolať aj starých rodičov.
David bol obklopený mojimi rodinnými príslušníkmi, ale aj napriek tomu si zachovával rozvážnu tvár, čo som ja o sebe rozhodne povedať nemohol.
„Akože sa to voláš?“spýtal sa ho otec.
„David,“odpovedal mu úctivo s podaním ruky.
Otec bol spokojný.
„Tak teda, David,“ozval sa otec, „keď už sme sa tu takto všetci zišli. Nechceš sa pridať na raňajky?“spýtal sa ho milo.
David si jemným pohľadom ku mne žiadal inštrukcie.
Dal som mu najavo, aby odpovedal záporne.
„Veľmi vám ďakujem, ale vlastne mám moc naponáhlo,“odpovedal s hereckým výkonom.
Sestra zareagovala na moje inštrukcie.
„Ale to hádam nie. Nikto z nás ťa poriadne nepozná a keď si už u nás prespal ako kamarát Keitha, desať minútové raňajky ti predsa neublížia. Okrem toho, môžeme sa uraziť, keď to nepríjmeš. Veď si tu bol tak povediac na čierno,“ťahala za nitky, „je to tak mama, otec?“otočila sa na rodičov.
No jasné! Pekne, Anna. Toto ti neprejde.
Než, čokoľvek povedali, vedel som, že odpovedia kladne.
„Iste,“usmiala sa nesmelo mama.
Došľaka! Tak trochu som dúfal.
David ku mne znova otočil pohľad pre radu.
Prevrátil som očami a vydal sa do kuchyne.
Nech sa rozhodne sám.
Prešiel som okolo usmievajúcej sa Anny.
„Si spokojná?“spýtal som sa jej potichu.
„Ešte nie,“odpovedala mi s upreným pohľadom na Davidovi.
Vytratil som sa z chodby a usadil sa za stôl na svoje obvyklé miesto. O chvíľu sa ku mne pridala celá rodina aj s Davidom.
Nereagoval som ani na to, že si sadol vedľa mňa. Sústredil som sa na jedlo, ktoré ma tu už čakalo.
„Čo vám pripravím na jedenie?“spýtala sa mama Davida.
„Prosím volajte ma David. Ak vás to neobťažuje, dal by som si to isté,“hovoril premilo.
Nahnevane som si pchal jedlo do úst a bolo mi úplne jedno, že ho nebudem schopný požuvať.
„Ešte chodíš na nejakú školu alebo už pracuješ?“otec zahájil paľbu.
Rozhodol som sa držať na Davidovej strane a trochu mu pomôcť. Iba ja viem aká môže byť moja rodina, keď sme spolu všetci pokope.
„Sú tie otázky naozaj nutné?“otočil som sa k otcovi a snažil sa predstierať, že nemám plné ústa raňajok.
„Nuž synak, pre teba možno nie, ale pre mňa, ako tvojho rodiča, áno,“odpovedal mi s prísnym pohľadom.
Snaha tu bola.
„Pracujem,“odpovedal okamžite David.
Vôbec mu tá spoveď neprekáža, užíva si ju.
Tiež tu sedí za stolom aby ma kompletne zničil?
Mama pred neho položila tanier s čerstvým jedlom a usadila sa k stolu.
„A kde pracujete, ak sa smiem spýtať?“spýtala sa ho, keď vzala do ruky príbor. Otec sa snažil trafiť odpoveď na maminu otázku: „Asi to bude niečo s výskumom“
Vedľa! Úplne zlým smerom.
„Vlastne som hasič,“upresnil David.
Môjmu otcovi takmer zabehlo, ale prekvapivo to ustál.
Všimol som si ako sa Anna vzpriamila s príborom v rukách.
„Hasič? To je mi, ale prekvapenie,“vydýchla mama s úsmevom a pozrela sa ku mne.
Uhol som pohľadom k linke, úplne na druhú stranu.
„No toto,“zvolala, akože, prekvapene Anna. Hodila na mňa posmešný úsmev.
Zagánil som na ňu. Nedám sa ňou vyhecovať.
David sa ma neúmyselne dotkol lakťom na ruke, čo nás oboch prinútilo otočiť k sebe zrak.
Nadvihol kútiky úst do úsmevu. Poslal mi povzbudenie, akoby som to bol ja koho vypočúvajú.
Napriek môjmu odťažitému prístupu, moje srdce neposlúchlo hlavu a začalo si biť vo vlastnom, rýchlom tempe.
V sebaobrane pred tým jeho nečakaným útokom, som sa zapozeral do svojho taniera.
„Hasič,“ zajásala sestra, „ako ste sa vy dvaja mohli poznať?“spýtala sa zamyslene.
Nenávidím ju!
Moje odhodlanie nedať sa ňou vyhecovať zrazu zmizlo a ja som ju nepremyslene kopol pod stolom.
Vidlička jej vypadla z ruky a hlasno cinkla o tanier.
„Anna, nevieš držať príbor?“spýtal som sa jej nahnevane.
Zagánila na mňa pohľadom.
„Zrazu sa mi akosi vyšmykol z ruky,“precedila pomedzi zuby a vrátila mi kopanec pod stolom.
„Naozaj,“zavolal som o niečo hlasnejšie a zaprel som sa rukami stola, aby som sa nadvihol a uľavil tak svojej nohe.
David sa zasmial, aby na seba strhol pozornosť.
Vedel, čo sa deje.
„Vlastne, Keith nám veľmi pomohol,“vychrlil a potiahol ma nenápadne na moje miesto.
„Keith?“spýtal sa otec, „to ma trochu prekvapuje,“dodal prekvapene.
„Ale no ták, ocino,“pokarhala ho mama a potľapkala ho po stehne.
„No iste,“zamrmlal otec. „Bez urážky synak,“ospravedlnil sa.
„To je v poriadku,“prijal som jeho ospravedlnenie nanútene.
„Takže vám pomohol,“ Anna sa nadýchla a ja som v tom momente vedel, že príde niečo zlé, „s čím konkrétne? Inštalatér, policajt, upratovač, čašník či indián?“ pýtala sa jedno po druhom.
Rodičia nechápali, ale zato David sa len sťažka premáhal, aby sa nezačal nahlas smiať. Prikryl si rukou úsmev a sklonil tvár. Zhlboka sa nadýchol.
Zabijem ju! Nazvať ma striptérom pred rodičmi.
Vyškierala sa na mňa.
„O čom to hovoríš?“otočila sa k nej mama, aby vedela, čo je im dvom také vtipné.
„Nie isteže nie. Skôr ako hacker. Prišiel nám spraviť počítač. Bol naozaj dobrý. Ja sa síce do toho moc nerozumiem, ale všetko funguje ako má, takže, to musí byť všetko na poriadku “odpovedal David, keď sa začal ovládať.
„Aha, a ty si sa ani nepochváli,“otočila sa ku mne mama, „pomôcť hasičom, je veľmi dobré využite tvojich vedomostí,“povedala šťastne.
„Nie je k čomu. Nebolo to nič výnimočné, ako keby som objavil penicilín alebo niečo,“odpovedal som odmerane.
„Nebuď na seba taký tvrdý,“pokarhala ma mama a medzi tým sa stihla niekoľko krát usmiať na Davida.
„Správaš sa trochu neslušne, nemyslíš?“oboril sa na mňa otec.
„Vlastne nie nemyslím,“odpovedal som drzo, skôr, než som si to premyslel, mi to vyšlo z úst.
A je to tu. Mysli. Mysli. Keith!
„Keith Pelow! Upozorňujem ťa, dávaj si pozor na ústa!“zasiahol otec.
„Ja! JA!“ vyskočil som zo stoličky.
Mlč! Keith! Mlč prosím ťa. Moja ruka sa ma vystrelila a ukázala na Annu.
„A čo ona! Už od rána, rozpráva kraviny! Inštalatér! Vážne?! Kokos,“odfrkol som zhnusene.
Bože, nech ma niekto omráči! Alebo chytí infarkt. Nenávidím to.
„Máte ma za debila, že je to tak?! Celý čas len samé pohŕdanie. Som znudený z vašej prítomnosti! Už ma to nebaví, som unavený z môjho života s vami. Nenávidím to tu!“hodil som príbor do taniera a všetko v ňom sa vysypalo na stôl a zem.
Všetko vo mne vrelo. Občas sa to stane.
Nohami som prudko odstrčil stoličku, až sa prevrátila. David ku mne natiahol ruku.
„A ty!“ ukázal som na neho.
Trochu sa zarazil.
MLČ UŽ!
„Neopováž sa ma dotknúť. Hasič! Ts! No to vieš, idiot!“ zakričal som mu rovno do očí.
Otec sa tiež prudko odsunul.
„Keith PELOW!“zakričal.
Zvrtol som k nemu tvár.
„Čo. Čo! ČO!“zvyšoval som svoj hlas.
„Upokoj sa,“poprosila ma mama smutne. Vstala, aby mi s tým pomohla.
„Dajte mi všetci konečne pokoj!“vyletel som na všetkých a Anna sa usmiala.
Zvrtol som sa a vybehol si to do svojej izby, kde som najskôr poriadne, rozzúrene treskol dverami.
Výborne Keith. Dobrá práca!
Prešiel som si k oknu a otvoril si ho, aby som sa mohol nadýchnuť a tak ochladiť rozbúrenú krv.
Aby som bol sebe úprimný. Tento výstup bol pre mňa úplne normálny. Stáva sa mi, že keď som pritlačený do kúta, alebo nedokážem nijako zabrániť tomu, čo sa na mňa hrnie a je toho moc, vybuchnem. Boom!
Keď som bol menší navštívil som psychiatričku a tá iba povedala, že je normálne, že sa to deje. Vraj aj napriek tomu ako neberiem na vedomie moje emócie, oni sú tam a raz za čas sa pripomenú.
Jasné, že aby to malo dokonalí šmrnc, trepem pri tom úplne blbosti a k tomu neviem držať jazyk za zubami.
Gratulujem si.

Začínal som znova ľutovať svoje jednanie.
„Ťuk, ťuk,“zavolal spoza dverí David. „Môžem?“dodal nesmelo.
„Bol si vyslaný ako testovací subjekt?“
Bral to ako kladnú odpoveď a vošiel do mojej izby.
Potichu za sebou zavrel dvere a správal sa veľmi potichu, akoby lovil divoké, vystrašené zviera.
Nepatrný, nepremyslený pohyb a letí von.
„Keď to tak spomínaš, začínam si to tiež myslieť.“
„Nehovor? Chceš, aby som ti dal nejaký čas napred, než sa po tebe rozbehnem?“spýtal som sa ho potichu.
„Rád sa nechám napadnúť s niekým ako si ty,“odpovedal dokonalo.
Pevne som zovrel pery a prikývol na znak úcty k jeho odpovedi.
„Tlieskam ti.“
„Som vinník?“začal rozhovor s iného súdka.
„Nie. Určite si už dostal vysvetlenie. Stavím sa, že ťa mama zasvätila do tajomstiev mojich erupcii.“
„Áno, dvoma alebo viac vetami,“priznal.
„Mrzí ma ten výstup,“vydýchol som úprimne. Vždy ma moje správanie potom mrzí.
„To nemusí. Bolo to celkom poučné. Trochu som sa bál, že ti ten odmietavý prístup zostane,“nadhodil s vtipom. Nezasmial som sa a on sa o pár úplne tichých krokov priblížil.
Videl som to v odraze skla.
„Vtipy.“
„Ale kdeže. Chceš objať?“ Založil som si ruky na hrudi v odmietavom prístupe.
„Prečo?“spýtal som sa rozladene.
„Budeš sa cítiť lepšie,“vysvetlil pričom sme obaja pochybovali, že to má niečo spoločné s pomocou.
„To tvrdíš ty,“odsekol som.
Odraz Davida v skle prikývol.
„Pravda, ale ber to aj z môjho pohľadu, nazval si ma idiotom a k tomu si dokázal aj zosmiešniť moju prácu,“povedal odhodlane.
Prevrátil som nad tým očami.
„Vydieraš ma,“zhodnotil som.
David stál už takmer u mňa.
Necítil som sa pokojnejšie skôr rozhodene.
„Citovo. Začína to na teba fungovať?“
„Na to potrebuješ silnejšie slová,“poradil som mu.
„Alebo lepšie akcie,“prihodil.
Položil si svoje ruky na moje plecia a pomaly ma v nich uväznil.
Začal som sa mračiť.
„Keď sú ľudia skleslí, väčšinou pomôže objatie,“prehovoril mi do ucha a pritiahol sa ku mne.
Objímal ma zo zadu a hrial ma na chrbáte svojim telom. Nič nehovoril, iba ma nechal počúvať jeho dych.
Môj nepokoj zrazu dostal hrubú prikrývku, ktorá ho obalila a tak sa nemohol dostať von.
Na človeka vo mne to zaberalo, ale na môj mozog nie.
Musí vymyslieť niečo lepšie, aby sa mi dostal znova do nohavíc.
„To je tak veľmi krásne romantické,“ozvala sa sestra.
Stala pri dverách a usmievala sa.
Oddelil som sa od Davida, hoci mu to nebolo po chuti.
„Čo ešte?“spýtal som sa jej.
„Ešte? Vieš ako dlho mi to trvalo dostať sa z pod dohľadu rodičov a nepočujne sa sem votrieť? A vy sa iba objímate ? Som trochu sklamaná, že David je taký gentleman.“
On mykol na jej slová plecom.
„Snažím sa,“odpovedal s úsmevom.
Anna mu ho opätovala a ja som sa iba zhrozene prizeral.
Sú úplne rovnaký!
Pohla sa od dverí hlbšie do mojej izby.
„Prečo si v mojej izbe,“ohriakol som ju.
Ona na mňa zagánila preklínacím pohľadom.
„Mlč! Tú nohu si ešte odpykáš, tak isto ako kraviny,“prehovorila posadnutým hlasom.
Stiahol som sa, ale David bol zjavne okúzlený.
„David,“vyslovila šťastne, „čo by si povedal na pár rád?“
„Nechaj si ich pre seba. Nikto nieje na ne zvedavý,“ozval som sa.
Ignorovala ma.
„Viem, že to musí byť pre teba ťažké, dostať ho do postele,“začala k nemu rozprávať súcitne.
To sa mi zdá?
On sa neprestával usmievať a k tomu prikývol.
Prešiel som k dverám a otvoril ich dokorán.
„Obaja choďte odkiaľ ste prišli,“rozkázal som im.
„Počkaj.“ Anna ku mne otočila pravú ruku s ukázováčikom, ale inak sa venovala iba Davidovi. „Možno by si sa sa mohol skúsiť naučiť nejaké chytrácke veci a keď mu budeš hovoriť o galvanických článkoch, tak sa podvolí,“radila mu.
„Stojím pri dverách,“ozval som sa len pre istotu, že by ma ešte stále nezaregistrovali.
„Možno pomôže čítanie z periodickej tabuľky, je z nej nadšený,“hovorila ďalej a David už nevedel ako sa má tváriť.
Anna si zo mňa zjavne strieľa, čo nieje ničím výnimočným, ale on ani nezaváha a hrá s ňou.
Vzdal som to z dverami a postavil sa pri nich.
„Preháňaš,“oslovil som svoju sestru.
Otočila ku mne tvár.
„Ty vieš ako moc ťa mám rada, nie? Zdravý sexuálny život ti prospeje,“povedala mi s láskou v očiach.
„Na druhú stranu, je tu ešte jedna vec,“vrátila sa očami k svojmu obľúbencovi a skúšala na neho ten svoj pohľad: Zabijem ťa!
„Je to môj mladší, natvrdlý brat a ak ho zraníš alebo povedzme, niečo horšie, budeš sa musieť zodpovedať mne,“varovala ho.
„Natvrdlý brat?“zhrozil som sa, „Mám väčšie IQ ako ty,“ozval som sa.
„No, nie je roztomilý?“rozžiarila sa. Uväznil mi líca v jej prstoch a rozťahala mi tvár.
„Takže, keď sa rozídete dozviem sa to,“dodala už prísnejším hlasom k Davidovi.
„My spolu nechodíme!“vyskočil som. „V žiadnom prípade.“
Prekrížil som si ruky na prsiach do x.
„Rozumiem,“ukončil David.
„David! Čo..?“vystrelil som nesúhlasne.
Prečo rozumie v tých nesprávnych momentoch!
Zazvonil mi mobil a tak som to na chvíľu nechal plávať.
Ale nech si nemyslia, že sa len tak nechám. Playboy a dohadzovačka.
Prešiel som si k stolu pre mobil a zdvihol ho s prudkým:
„Áno?“
„Predpokladám, že si mal ťažké ráno. Ruším?“spýtal sa ma hlas v telefóne.
Nemusel som hádať, kto to je.
„Vaše predpoklady ma začínajú trochu dráždiť,“odpovedal som pevne.
„Aha! Nuž pripúšťam, že bolo voči mne nevhodne úskočné, to čo sa ti včera stalo, ale určite chápeš, aký to malo pre mňa dôležitý význam,“vysvetlil mi.
„Ktorá časť z toho mala väčší význam, omráčenie ma alebo zatknutie.“

„Oba boli dôležité, ale nad tvojím zranením som nemal žiadnu moc. Vlastne ma to trochu rozladilo. Sám si videl, že niektorí moju ľudia sú trochu nevhodný pre ich prácu. Robia veľa chýb. Včerajšok ma o tom úplne presvedčil a preto som sa zamyslel nad solidným riešením. Predsa len, človek si bohvieako nemôže vyberať, keď potrebuje svaly na mozgu to okrešú,“hovoril trochu znudene.
„A?“spýtal som sa krátko a nezaujato.
Toto nie je to prečo by mi zavolal.
„Nič zvláštne. Cítim sa vinný, nič viac,“odpovedal ľudsky.
Žiadny súcit alebo ľútosť. Tento rozhovor je čisto taktický. Pripravil si niečo zaujímavé.
„Aj z vašich lží?“pokračoval som s otázkami o včerajšku.
„Ako vieš nebolo to klamstvo, keď som ti hovoril, že musím súrne odcestovať, ale situácia sa pre mňa vyvinula trocha inak a vďaka tomu som stihol, tú úžasnú poslednú rozlúčku so Simonom.“
„Prečo mi to všetko vysvetľujete?“nechápal som prečo používa toľko detailov, akoby sa bavil s dieťaťom.
„Zlozvyk z práce. Zabúdam, že ty nie si hlupák.“
„Nechajme tých blbostí,“požiadal som ho znudene.
Stále to isté: zdržovanie.
„Pravda. Rád by som sa znova stretol,“začal s väčším nadšením. Nenaletím mu.
„Čo mi chcete?“
„Musím niečo chcieť, aby som sa chcel s tebou stretnúť,“hral sa na hlupáka.
„Netvárte sa hlúpo. To, že si nevidíme do tváre neznamená, že nevieme predpokladať ťahy jeden druhého.“
„Naozaj sa mi páči ako nestrácaš čas,“zdržoval, aby sa cítil silnejšie.
Vie, že to, čo mi chce, neviem a nič ma neurobí pokojneším než sa dozvedieť, čo má v pláne. A musí to byť niečo veľmi zaujímavé, že je taký povrchný.
Všimol som si ako Anna odchádza z izby. Vyprevádzal som ju nepozorovane pohľadom.
David sa jej zbavil, pretože vytušil, čo sa deje.
Pozeral som sa na neho.
Nemo sa ma opýtal: Volá Wedson?
Prikývol som do sekundy ticha, než som pokračoval v telefonovaní.
„Zato vy ho mrháte vo veľkom,“povedal som s očami na Davidovi, ktorý zjavne bojoval sám zo sebou.
„To bola dlhá pauza,“povedal zaujato ponorený v myšlienkach. „Nechaj ma hádať,“ozval sa skôr než som chcel namietať.
„Je tam s tebou David Doe,“odpovedal okamžite. „Pýtal sa ťa, či volám a ty si prikývol. Tak čitateľné,“letmo sa zasmial do telefónu, ale ja som to iba mohol počuť vďaka dychu. „Možno, že to tak je ešte lepšie. Daj ma na hlasný odposluch,“požiadal ma.
Neochotne som to urobil a položil mobil na stôl.
David ma pozoroval.
„V prvom rade. Pán Doe je mi naozaj ľúto, že sa pri našom prvom rozhovore nemôžeme vidieť,“vyjadril svoj žiaľ v hlase, ale pochybujem, že čokoľvek z vyjadreného tak aj cítil.
David mlčal, bolo zjavne, že zúri až tak, že nie je schopný slova.
Terry Wedson to tiež veľmi dobre vedel.
„Nevadí,“dodal nakoniec, „tak sa vrátim k tomu, kde sme skončili. Pred chvíľou som sa s Keithom bavil o tom, že som sa rozhodol, dať vám malý darček za včerajšie spôsobené problémy,“venoval nám obom, hoci priamo to bolo určené iba Davidovi.
Darček?
„Darček?“ David sa spýtal presne to, čo som si ja pomyslel.
„Áno, presne tak, počuli ste veľmi dobre. Budete nadšený a každý si príde na svoje. Vyberal som veľmi poctivo, aby nás zblížil.“
David chcel niečo povedať, ale ja som ho zastavil.
Nieje, čas na hádky ani hlúpe pripomienky.
„Čo ak sa nám nebude páčiť?“položil som taktickú otázku.
Wedson sa hlasno zasmial.
„Nuž, obávam sa, že to nepôjde,“odpovedal pobavene.
Z mojej strany tento telefonát skončil.
„Keith, David, zostaneme v kontakte,“rozlúčil sa prvý.
Hovor sa prerušil a David sa na mňa otočil s plnou hlavou otázok.
„Čo to malo znamenať?“vypustil prvú z nich.
„Niečo, čo sa asi ani jednému z nás nebude páčiť,“odpovedal som zastreto.
„Môžeš byť trošku konkrétnejší?“požiadal ma nervózne.
„Iste. Buď nám chce poslať domáce zvieratko alebo je niekto ďalší na rade.“
„Beriem to zvieratko,“odpovedal okamžite nenadšene.
Je v tom niečo viac. Nevolal by, aby mi nahlásil svoj čin. Čo ma zaľubom?
Darček, ktorý nás zblíži, je určite niečo, čo žije. Musí to byť niečo, čo poznám. Ten telefonát bol nápoveda k tomu, čo to je. Čo to je!
Povedal mi to.

Ľahol som si na zem a vyložil si nohy o bok stola.
„Čo to robíš?“vyrušil ma David.
„Premýšľam. Toto je problém s prevrátenou perspektívou,“mumlal som mu rýchlu odpoveď so zatvorenými očami.
„A pomôže to rovnako ako v tom sklade?“neprestal sa pýtať.
„Ak sa budeš stále ozývať, nie.“
Zostalo ticho. Dokonca až také, že som si chvíľu myslel, že odišiel z mojej izby.
Má to niečo spoločné zo včerajškom.
Chybami.
Chce niekoho obetovať. Jediného, človeka, ktorý spravil najviac chýb a včera tam bol. Človek, ktorého môže obetovať, pretože ho už nepotrebuje. Takého ktorého pozná. Pretože nad tým premýšľal.

Svoje objekty som zúžil iba na jednu jedinú charakteristiku osoby, ktorá tomu začala zodpovedať.
„Kto fajčí a bol včera na pohrebe?“spýtal som sa Davida.
„Fajčí? Pokiaľ viem, tak mnoho ľudí fajčí,“zamyslel sa.
Naozaj sa snažil mi pomôcť.
„Je to ťažký, sladký dym cigár,“znižoval som okruh.
Davidovi začal zvoniť mobil.
„Ahm, cigare. To by už nemalo byť veľa ľudí. Simonov otec presedlal na cigáre,“ hovoril a snažil si vybrať z nohavíc zvoniaci, telefón, ktorý ma neskutočne rozptyľoval. „Potom je tu kapitán hasičského zboru a niekoľko hasičov zo susednej zbrojnice a tiež Will,“vymenúval.
Podarilo sa mu vybrať ho. Prijal hovor.
Pozoroval som ho zospodu ako telefonoval.
Ten muž zo včerajšku povedal Terrymu, že je pre neho niečo výhodné. Niečo, bola spolupráca.
„David,“oslovil som ho a snažil sa rýchlo postaviť.
Tikol ku mne pohľadom. Neposedne som počkal, kým ešte niečo dodal a zložil.
„Už viem prečo a kto to bude. Je to..“
 

4.94643
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 56)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 12
„Isano Yawasaki a toto je môj syn Nori.“ Predstaví sa...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Conor   Po rozhovore s Neilom som si trocha uvedomil, že nie...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 16
Najednou se rozezvonil líbezný zvoneček a Takano vzhlédl za tím zvukem,...
Hodnocení:
4.6/5
- Komentářů: 4
Jude stál před školním pozemkem a díval se na několikakřídlovou hranatou budovu...