Ne, 17/01/2016 - 01:15
14

Věnování: 
Pre vás ....

Štrnásta Bascer, číslo tri. Dom kde býva Terry Wedson. Vedel, že prídem.
Malátne som sa postavil od Davida a pred odchodom ho pobozkal.
Prečo ho teda nechať čakať?
Na jeho dom som mal akúsi tmavú spomienku, niečo ako čmuhu na avargandnom obraze. Kroky, ktoré ma k nemu viedli boli plné hnevu a odhodlania.
Bolo to veľmi hlúpe rozhodnutie nechať sa viesť tak prudkým pocitom, ale pre mňa bol jediný, ktorý ma práve teraz vedel motivovať i k tak jednoduchej činnosti, ako sa nadýchnuť a pokračovať. Hoci som nebol zranený, umieram na zranenie, ktoré spôsobil Terry a v poslednom rade i samotný David.
Na neho sa však nedokážem hnevať už len z princípu.
Hlavne nie teraz.
Bolo pol štvrtej ráno. Vonku bola tma a vzduch bol príjemný na dýchanie. Aj to mi pomáhalo zastreto pokračovať vo svojej ceste k pomste.
Zastavil som blízko jeho vstupnej brány.
Známe vzory na nej ma hypnotizovali akoby mi chceli pripomenúť niečo veľmi nepríjemné. Nedovoľoval som im opantať ma. Mal som dosť starostí so sformovaním toho, čo vlastne chcem.
Zrazu si uvedomujem, že vlastne nemám tušenie, čo chcem urobiť. Nemám plán, nemám nič, iba impulz hnevu.
Zazvonil som pri vstupe.
Nič sa nedialo, ale slabé bzučanie ma informovalo, že zvonček funguje. Skúsil som to ešte raz a pridržal tlačidlo o sedem sekúnd dlhšie, než bolo slušné.
Interkom zapraskal.
„Vaše meno a dôvod príchodu,“ ozval sa muž z Terryho bezpečnostnej armády.
„Keith Pelow. Prišiel som zabiť Terryho Wedsona,“ odpovedal som mu s chladnou vážnosťou.
Bolo to to jediné, čo mi napadlo.
„Máte pri sebe nejaké zbrane?“ spýtal sa ma profesionálnym hlasom. Neberie ma ako žart, ale zjavne má k môjmu menu napísané úplne iné inštrukcie, ako k ostatným návštevníkom, ktorí by to povedali. Očividne by nebol ani tak ochotný.
„Nie. Nepotrebujem ich,“ odpovedal som mu rovnakým hlasom.
„Pred vstupom do domu budete prehliadnutý jedným z pracovníkov ochranky,“ informoval ma a otvoril pre mňa elektrickú bránku.
„Budiš,“ zašomral som už pre seba.
Prešmykol som sa zväčšujúcim sa otvorom a približoval sa ku vchodu. Vonkajšie svetlá mi mapovali cestu a malé kamienky z kamennej príjazdovej cesty mi škrípali pod nohami. Celý čas som sa pozeral pred seba.
Bolo to odhodlanie. Nič viac.
Nedokážem to ak dovolím znova prebudiť svoj smútok.
Pred vchodom ma čakal vysoký muž v obleku. Či už bola noc alebo deň, jeho psi boli profesionálmi v ich práci pre neho.
Než som vstúpil na prvý schod rozpažil som ruky a tak postupoval po ďalších dvoch, než som vyšiel na jeho pracovné stanovisko.
Naznačil mi nech ich dám vyššie.
Poslúchol som.
Postupoval od hlavy k nohám.
Vedel som, že ak by som so sebou doniesol niečo nebezpečné, našiel by to.
„V poriadku,“ vyslovil svoje stanovisko nado mnou. Bola to zhrnutá správa pre ostatných bdelých strážcov, ktorí sa skrývali doteraz za dverami.
Nie som blbý. 
Ochranka ma prepustila hlavným vchodom, kde si ma prevzal ďalší z mužov ochranky. Viedol ma schodiskom cez tiché, sterilné prostredie až na prvé poschodie.
Aj napriek môjmu príchodu bol dom stále v nočnom kľude. Zastavili sme na chodbe a čakali na odpoveď od ďalšieho muža z ochranky, ktorý musí určite stáť pri izbe Terryho Wedsona.
Jeho pokojný spánok mu nedarujem. Za to, čo spravil si zaslúži ísť do pekla, alebo kdekoľvek je to peklo.
Čakanie na neho ma vyčerpávalo a to, že som nedokázal vymyslieť svoje požiadavky alebo otázky ma utvrdzovalo v tom, že tu ešte nemám čo robiť. Na akýkoľvek rozhovor s Wedsonom potrebujem vychladnúť.
Na to môžem ale rovno zabudnúť.
Pochybujem, že pri pohľade na neho si udržím pokojnú tvár.
Muž, ktorý ma má na starosti ustúpil za mňa.
Bolo jasné, že Terry prichádzal.
Pozrel som sa hlbšie do chodby a videl, že namiesto troch ľudí sme tu boli už štyria.
Obe osoby sa pohli k nám.
Priestor, ktorý bol doteraz ponorený do šera sa naplnil svetlom. Chladné farby odrážali svetlo tak dokonale, že som sklopil zrak k zemi, aby som vstrebal toľko svetla.
Oba páry krokov boli tiché a rozhodné.
Vrátil som svoj pohľad na cieľ mojej cesty. Moje obavy sa plnili. To, čo som chcel je napadnúť ho. Nič iné vo mne neexistovalo.
Bol v tmavo modrom župane a cestou k nám si ho pevnejšie uviazal okolo bokov.
Pohľad na mňa ho tešil. Cítil sa akoby vyhral prvú cenu v lotérii a ani nebol natoľko tolerantný, aby to skrýval.
„Dobré ráno,“ pozdravil ma pre svoje vlastné potešenie.
„S tým si môžete viete čo,“ odpovedal som mu drzo.
„Vidím, že si ochotný zahájiť zaujímavý rozhovor,“ poznamenal.
„Prečo?“ udržal som svoj hlas na chladnom, no nahnevanom tóne.
„Nehovor mi, že chceš vynechať celú tú zábavnú časť a vrhnúť sa hneď na odpovede,“ ozval sa zhrozene.
„Prečo?!“ zreval som na neho prudšie a natiahol k nemu ruku, aby som ho dostal do svojej moci, ktorá ma už dávno opustila.
Muž z jeho ochranky sa postavil pred neho a druhý ma stiahol dozadu. Terry okamžite zdvihol ruku a obaja jeho psi sa stiahli.
„Nechajte nás,“ požiadal ich oboch.
V náplni práci nemajú napísané odporovanie a práve preto sa bez slov stiahli až k dverám Terryho izby.
Ten čakal, kým tam nedôjdu a potom otočil ruku k jedným z dvier na chodbe.
„Sem, prosím,“ požiadal ma pevne. Otvoril mi ich a vpustil ma dnu.
Zavrel za nami a rozsvietil svetlo.
„Preberieme to medzi štyrmi očami,“ hovoril ku mne o niečo príjemnejšie, ale ja som nechcel a nemal ani len chuť nechať sa vtiahnuť do jeho výrazov a citových prejavov.
Takto blízko zemi som ešte nebol a on to vedel. Vyžíval sa v tom.
Získal svoju výhru i keď sa zdalo, že už nemôže prísť s ničím, čo by ho postavilo nad tú moju.
„Dáš si niečo na pitie?“ spýtal sa cestou k skrinke s alkoholom.
„Odpovedzte mi,“ prikázal som mu to. Stál mi otočený chrbtom a cinkal so sklenenými pohármi v ruke. Nalial dva hrubostenné poháre medovo-hnedým alkoholom a natiahol ku mne pravú ruku.
„Napi sa. Trasieš sa, akoby si mal každú chvíľu odpadnúť. Prospeje ti to,“ vyslovil presvedčujúco.
 Sám som vedel, na čo som. Nepotrebujem to počuť od neho. 
Pevne som zovrel zuby.
Odpil si zo svojho pohára a naznačil mi, nech si vezmem ten svoj. 
Keby aspoň neukazoval ako je zasrane nadšený! David skoro umrel pod mojimi rukami!
Naštvane som mu vyrazil pohár z ruky a ten hlasno dopadol na zem. Tenšie sklo na kraji pohára sa rozbilo a dno pohára sa odkotúľalo po mokrej drevenej podlahe o niečo ďalej. Srdce sa mi divoko rozbúchalo. Zhnusene som sa mu díval do očí a nevidel ani náznak hnevu alebo podráždenia.
„Je to len pohár a trochu alkoholu,“ vyslovil pokojne, akoby som sa ho pýtal, prečo nie je na mňa naštvaný.
„Prečo on?“ položil som mu ďalšiu otázku.
Terry si povzdychol a slabo zamiešal alkohol vo svojom pohári.
„Láska je naozaj slepá, hm,“ vyslovil akoby pre seba.
Otočil sa mi opäť chrbtom.
Dopil pohár a nabral doňho rovnaké množstvo ako predtým.
„Prečo teraz?“ pokladal som svoje otázky, ktoré zostávali náročky nezodpovedané.
„Najskôr sa napi. S rozzúrenými ľuďmi sa veľmi ťažko komunikuje,“ hovoril si po svojom.
Podal mi tento krát svoj pohár.
Pozrel som sa z pohára do jeho tváre. Bol ochotný komunikovať, ale nie s charakterom, ktorý práve teraz stál oproti nemu.
Zdvihol obočie.
Bral to ako podmienku.
Zobral som mu rozhorčene pohár z ruky a nalial si alkohol do úst. Prehltol som ho skôr, než som mohol zacítiť chuť toho, čo mi poskytol ako upokojujúci prostriedok.
Vysoké percento alkoholu ma pálilo cestou do žalúdka. Nemohol som sa ubrániť grimase.
Terry sa spokojne usmial a zobral si svoj pohár späť.
„Teraz sa pýtaj,“ povolil.
Položil prázdne sklo na malý konferenčný stolík a sadol si do kresla v náhradnej izbe.
Pokojne sa usídlil a oprel si ruky. Bol pripravený odpovedať.
„Je to vaša práca?“ spýtal som sa, i keď odpoveďou na túto otázku som si bol istý.
Vlastne na všetky, čo som mu doteraz položil, len som to potreboval počuť. Akoby to až potom bola skutočne pravda.
„Isteže nie,“ poprel rozladene a potom sa podráždene usmial.
Založil si ruku pod bradu.
„Naozaj vás to stále baví?“
„Pozri sa, ak ťa to uspokojí, David bol mŕtvy v ten deň, čo ste sa poznali. Bolo to v pláne a dokonca som čakal , že to príde skôr, ale ako inak, príroda má vždy svoj čas. Možno to je aj dobre. Predstav si, že by sa to stalo v dobe, kedy si ho ešte nemal rád. Bože, to by bola nuda,“ vzdychol si dramaticky.
„Bol to váš plán,“ pozeral som sa mu priamo do očí a videl samotné peklo. Bol zvrátený, ale to najhoršie na tom bolo, že to vedel využívať na svoj prospech.
„Po celý ten dlhý čas som pozeral na tú najlepšiu životnú tragédiu, aká existuje. Nemôžem uveriť, že to vyšlo tak perfektne. Do každého jedného bodu, len trochu neskôr.“
„Ste nechutný,“ vyslovil som tak hlasno, ako mi to vlastný hlas dovolil.
„Ale predsa ma potrebuješ, že? Takže teraz. Pýtaj sa niečo, čo má skutočne nejaký zmysel,“ požiadal ma karhajúco, „nemám chuť ťa kontrolovať a hovoriť ti, čo robíš správne. Ak chceš istotu, vráť sa domov a opravuj sprostosti, doučuj hlúpych ľudí a nechoď za mnou s tak absurdnými otázkami. Čo to len s tebou je Keith? Pozri sa na seba. Stáva sa z teba troska. Prišiel si, lebo chceš na niekoho hodiť vinu, alebo zachrániť Davida? Zamysli sa, čo vlastne chceš. Chceš ma zabiť alebo využiť? Potrebuješ odpovede alebo iba kontrolu?“ pýtal sa ma s prudkým nátlakom.
Na toto stretnutie sa pripravoval ako na premiéru divadelného predstavenia. Čakal veľké veci a ja som ich súdiac podľa jeho postoja nespĺňal.
Postavil sa a zastal blízko predo mnou. Silno sa nadýchol a veľmi pomaly a výrazne sa ma pýtal:
„Čo-odomňa-skutočne-chceš?“
Čo čaká, že urobím? Čo chce, aby som zohral? On sám napísal tento scenár, tak nech vedie.
„Ja,“ nadýchol som sa a môj hlas sa zasekol pri odpovedi, o ktorej znení som nemal ani tušenie.
„Kurva Ježiši, Keith!“ zreval prudšie, „spamätaj sa! Tvoja zmätená myseľ a city k nemu ťa strápňujú a mňa to ponižuje, ako môže existovať niekto tak podobný mne a pritom padnúť tak nízko.“
Chce, aby som bojoval proti nemu až kým nebudem schopný ani dýchať z pomsty? Zničiť ma ešte viac?
„Nájdem spôsob, aby David prežil,“ vyslovil som.
Bolo to to, čo som si želal.
Preto som prišiel.
Urobím, čo bude chcieť, len aby David prežil.

„To sú slova do bitky! A teraz sa ma konečne spýtaj, čo chceš vedieť. A nie, že to bude zase nejaká blbosť ako: Prečo? Prečo teraz? Prečo on?“ ironizoval a znova sa pokojne usadil na minulé miesto.
„Čo je to zač?“ spýtal som sa ho s takou rozvahou a otvorenou mysľou, ako som len dokázal.
Neviem, čo vlastne očakávam, že sa stane. Nepredpokladám, že mi naservíruje všetko ako na zlatom podnose. Chce zabiť Davida a netají sa tým. No na druhej strane je tu niečo iné: Očakávanie....., že ten koniec vylepší.
Lenže prečo to tak komplikuje?
„Malý experiment z dielní národného zdravotníckeho úradu pre špeciálne jednotky v zahraničí. Sám musíš uznať, že je to celkom kreatívne,“ odpovedal mi s poloúsmevom.
Veľmi komplikuje. Nie je to tak, ako keby ma ponižoval, je to skôr akoby ma skúšal.
„Predpokladám jeho dokonalý úspech,“ zašomral som.
„Mal svoje muchy, o tom potom, ale poslúžil, kým bol na úžitok. Táto látka sa však prestala používať a jej zloženie sa klasifikovalo ako prísne tajné. Preto ti ho bohužiaľ nemôžem povedať a rovnako tak ani názov, ale môžem ti poskytnúť iné informácie. Napríklad také účinky na telo a ako funguje,“ navrhol pre neho relevantne vhodnú ponuku.
Pre mňa to ale mnoho výhod neposkytovalo.
Jeho vlastný postoj k veci ma nechával neistého. To, ako pristupuje k celej veci je viac ako divné.
Neskrýva to, ale ani mi to neobjasní. Je to skôr akoby ma tým chcel mimovoľne dotlačiť k väčšiemu sústredeniu.
S tým som mal posledné hodiny problém a vlastne ani teraz mi to moc nejde.
Nesnažím sa. Teda nie myslieť, chcem pomstu, chcem sa na neho hnevať a obviniť ho, lenže on mi to nepovolí. Nedá mi tú šancu, kým nebude úplný koniec, pretože to by nebola zábava.
„Dostanem to tak jednoducho?“
„Prečo, chceš si o to zahrať šachy? Ber to ako odškodné za spôsobený šok. Predsa len nie som až taký zlý.“
„Ironická poznámka,“ skonštatoval som s pohľadom na ňom.
„Ako inak....Látka funguje ako parazit. Pár dní trvá, kým si nájde svoje miesto a keď sa tak stane, pozoruje správanie orgánu. Tvári sa akoby tam patril a pri tom sa veľmi rýchlo rozmnožuje a ovláda krvné zložky. Lenže samostatná látka sa nedokáže obrátiť a začať ničiť prirodzené prostredie organizmu a práve preto prichádza na rad druhá polovica, ktorá začne ničiť tie správne. Vďaka čomu sa zdá, že ide o rakovinu krvi zvanú leukémiu. Výsledky sú rovnaké, ale v tomto prípade ide iba o kamufláž. Tak doktori nikdy nezistia, že bol spomínaný človek obeťou otravy. Predpokladám, že po poskytnutí mojej sady informácii budeš mať tri dni, aby si zvrátil Davidov stav. Podľa toho, ako rýchlo sa adaptujú bunky budeš vedieť, koľko ti zostáva času. Pri poškodení vnútorných orgánov a napadnutí mozgu mu zostanú asi štyri dni na jednotke intenzívnej starostlivosti, ale budú to iba dni biedy a utrpenia. Tak ho asi vidieť nebudeš chcieť. Ver mi, nie je to pekný pohľad,“ upozorňoval ma a umlčal sa, kým hľadal ešte nejaké dôležité informácie, ktoré mi chce povedať, „vlastne, môžem ti poslať zopár obrázkov ak chceš,“ navrhol.
Pozeral som sa na neho a nemohol sa na neho pozerať ako na osobu. Bolo to zviera v tele človeka. A to som urazil zvieraciu ríšu.
Zostávajú mi asi tri dni.
„Neviem, či žartujete alebo to robíte naschvál,“ pokýval som znechutene hlavou do nesúhlasu.
„Obe. Snažím sa trochu odľahčiť situáciu,“ odpovedal pokojne.
„Čím presne? Tým, čo mi hovoríte?“
„Áno, netaktné ale pravdivé,“ prisvedčil mávnutím dlane.
„Najradšej by som vás zabil,“ precedil som pomedzi zuby.
„Len do toho. Preukáž sa. Ber to ale tak, že ja som jediný človek, ktorý ti vie povedať, ako ho zachrániť,“ burcoval ma s výbornými kartami v rukách.
Vyrobil si imunitu voči svojej prehre. Aspoň na nejaký čas.
Po tomto mu to určite neodpustím a keď David zomrie, zabijem ho vlastnými rukami. Viem, že to urobím.
„A to je na tom tá najposranejšia vec,“ uvedomoval som si pravdu.
„Áno, aj tak sa to dá povedať, ber to ako skúšku. Prejdeš alebo zlyháš, no napriek tomu pôjde život ďalej,“ vyslovil bezcitne. V očiach mal temnotu a tvrdú vážnosť.
Takže naozaj išlo o skúšku.
„Nie je vec, na ktorej by vám záležalo,“ povedal som mu do tváre, už ako holý fakt.
„Nie, tak ako tebe. Je to slabosť a práve teraz ťa s ňou vydieram,“ odpovedal pokojne.
„Čo teda chcete za tie informácie? Späť svoj život?“ spýtal som sa ho. Ak čaká nejakú cenu, bude to veľká splátka.
„Kdeže. Ten si vyhral právom, len si ho nechaj, možno sa ti to zíde. To, čo skutočne chcem je, aby si sa snažil. Naozaj celou svojou mocou,“ povedal mi pravdivo.
Pozoroval som akýkoľvek náznak klamstva. Čo je to tentokrát? Skutočný dôvod.
„Prečo?“
„Napadla mi celkom zaujímavá vec,“ odpovedal mi v zamyslení a potom si v hlave dovolil prehrať svoj plán.
Nedokázal som ho určiť, ale vedel som, že zostala iba holá pravda.
Všetky škrupinky okolo jeho plánu. Nechať ma zamilovať sa do Davida, hádzať mi problémy pod nohy, viedlo sem.
„Vec, kvôli ktorej chcete, aby som sa snažil, ale pritom nechcete, aby prežil. A nehovorte mi, že to robíte, pretože niekde hlboko veríte na lásku,“ prehovoril som na neho a on na mňa znova zaostril.
Mykol obočím: „Nebuď hlúpy. Isteže nie. Si veľmi chytrý len to nevieš využiť. Celý čas ti ukazujem tvoje schopnosti a tie sú veľmi špecifické. Povedzme, že ak vyhráš aj toto kolo, zvládneš dve skúšky naraz,“ usmial sa na mňa.
„Pre mňa to nie je skúška,“ varoval som ho svojim hlasom.
Nedokázal som premýšľať tak bezcitne ako on a jediná vec, ktorá mi zostávala v mysli bol David a to, ako je na tom. A on tu so mnou hrá nejakú hru na uhádni, na čo myslím.
„Máš vôbec tušenie, čo sú moje dôvody?“ spýtal sa ma ako reakciu na môj hnev. Ako by som mohol vedieť niečo, čo si doteraz tak pekne strážil?
„Ja sa snažím chytiť vraha. To je jasné. A nech už ste sa rozhodli zapliesť ma do čohokoľvek, kým bude David nažive, neprestanem vám odporovať,“ povedal som mu odhodlane.
„Takže keď umrie urobíš všetko, čo budem chcieť?“
Trochu ma jeho priama otázka zaskočila. Na jeho priamosť som si zvykol, ale na jeho intrigy ešte nie.
„Urobiť čo?“
„Pracuj pre mňa,“ prezradil mi nakoniec. Toto? Toto bol celý jeho výborný plán?
„To je celé? Celé predstavenie okolo hasičov a vraždenia, ubližovania bola...“
„Bol to konkurz. Doteraz neexistoval človek, ktorý by sa mi rovnal a postavil. Nechal sa zlákať a naozaj sa ma pokúsiť zastaviť, ale ty áno,“ pozrel sa na mňa s úctou, ktorú som mohol vidieť po druhý krát.
Prvý krát keď som vyhral v šachu a teraz.
Necítil som sa poctený ale znechutený.
„Kvôli Davidovi, požiadal ma o to,“ opravil som jeho tvrdenie.
„Ale ty si to chcel urobiť. Chcel si ma poznať a chytiť. Chcel si byť chytrejší. Si súťaživý a prehra je pre teba samotné dno tvojho života. Rovnako ako ja sa nudíš, keď nerobíš niečo, v čom môžeš ukázať, aký si výnimočný,“ hovoril ku mne manipulačne.
Nechcem, aby to pravda a práve preto mám taký príšerný strach, že by mohla byť.
„To je blbosť,“ vyhlásil som, ale dosť neisto na to, aby si to nevšimol.
Stiahol som sa o pár centimetrov z jeho okruhu.
„Ako hovoríš, nebudem sa hádať, ale maj namysli, že tak či tak mi patríš. Keď David zomrie, prídeš sám a ak prežije, nájdem si ťa,“ hovoril ku mne rovnakým tónom.
Odvrátil som sa mu bokom. Nie.
„Zabijem ťa,“ zašomral som.
Hovoril pravdu, presne tak to bude a to je na tom tak zlé.
Terry sa nadvihol z kresla a postavil sa pred môj bok a slabo vyslovil: „Raz možno, ale najskôr sa postaraj o to, aby si nado mnou znova vyhral.“
„Ak zomrie zabijem sa,“ otočil som sa mu do tváre s tým posledným sebavedomím a odhodlaním, čo mi zostávalo.
„Dobre,“ odpovedal jednoducho a pery sa mu skrivili do zvráteného úsmevu.
„Možno máte teraz imunitu, ale ak zomrie, nikdy ma nedostanete,“ varoval som ho.
Sebavedome vedľa mňa stál.
Vedel, čo mám namysli. Radšej sa zabijem, akoby som mu splnil jeho cieľ v pláne.
Zovrel ma za rameno a sklonil sa k mojej tvári.
Držal som svoje emócie pred ním hlboko v sebe. Tak moc, ako to len išlo, som držal svoje slzy v pozadí celej svojej odhodlanosti.
„Nedovolím, aby sa to stalo. Keď to bude nutné, privediem ťa aj zo samotného pekla. Je ti to jasné?“
Vytrhol som si od neho ruku.
„Tak to veľa šťastia,“ zaprel som sa z posledných síl.
Slabo sa usmial.
„Keď to všetko skončí. Priviažem si ťa ako šteňa. Tvoja myseľ bude patriť iba mne,“ vyslovil výhražne.
„Tá bude Davidova. Postarám sa o to, aby ste už nikdy nevideli v mojich očiach ani kúsok inteligencie.“ Postavil som sa mu na odpor a jemu sa to moc nepáčilo.
Nechal sa ovládnuť svojou minulosťou a tak, ako v ten deň i teraz sa premenil na beštiu, ktorú mal tak hlboko v sebe. Zachytil ma za tú istú ruku. Zovrel svoj stisk aby sa uistil, že mu nevykĺznem a potom ma udrel po tvári.
Vyrazilo mi to dych a svet sa mi na chvíľu rozmazal.
„Vyhrážaj sa mi. Pokús sa ma zabiť, ale už sa znova nezhadzuj pred mojimi očami, je to jasné!“
Cítil som vlastnú chuť krvi v ústach a slzy z bolesti na tvári, ale nebránilo mi to znova sa k nemu obrátiť.
Bezočivo som sa usmial. Vedel, že využijem jeho beštiu k zvládnutiu mojej bolesti, ktorá bola aj tak jeho chyba.
„Dotoho, len ma udrite. Predsa len. Človek, ktorý si myslí, že nedokáže mať žiadnu slabosť si ani neuvedomuje, že už jednu má,“ povedal som mu provokačne.
Veľmi si dával pozor na vystupovanie. Na to, čo chce spraviť, ako sa chce zachovať.  
„Och naozaj? Čo by to malo byť?“ spýtal sa ma výsmešne.
„Ja,“ odpovedal som mu okamžite.
Cez jeho stisk som cítil, že som mu prezradil naozaj niečo prekvapivé.
Využil som to vo svoj prospech a uvoľnil si svoju ruku. Mlčal niekoľko sekúnd, kým si to nepriznal.
„Skutočne,“ priznal pobavený a šokovaný sám sebou, „moja obrovská chyba v pláne.“
„Nie, tou bolo zahrávanie sa s ľudskými citmi. O koľko by ste si skrátil problémy keby som Davida nemiloval?“ spýtal som sa ho, „ďakujem za informácie. Cestu von nájdem sám,“ dodal som cestou von z izby.
„Keith,“ oslovil ma, ale ja som bol už rozhodnutý sa  neobrátiť, nie to ešte zastaviť. To mu nebránilo mi ešte niečo povedať.
„Pamätaj si, že iba ľudia ako ja a ty vládnu svetom.“
Otvoril som dvere do chodby a v nich sa zrazil s Carlom.
Zamračil sa na mňa.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma zjavne rozladene.
Stačil mi jediný pohľad aby som určil, že pred chvíľou si užíval s Terrym.
To ma prinútilo sa pozrieť späť k Wedsonovi.
Nedal to najavo. Na toto nemám čas.
Obišiel som Carla než mi stihol zabrániť v úniku a zistiť si odpovede na svoje otázky.
Muži z ochranky ma viedli domom preč. Bol so tu celú večnosť. Moja cesta späť viedla presne tým istým smerom. Pevne a odhodlane som kráčal cez pozemok Terryho Wedsona.
Tri dni. Možno viac, možno menej.
Brána sa začala otvárať.
Konečne som sa dostal na slobodu. Prešiel som ešte zo pár metrov, než som sa musel vzdať.
Nedokázal som sa nadýchnuť. Stal som sa väzňom vlastných citov. Moje telo vyhrávalo vojnu o ovládanie. Zastavil som na prostriedku ulice aby som našiel silu.
Tri dni. Nič viac. Musím začať od nuly.
Zachrániť Davida bola jediná vec, o ktorej som bol nadovšetko presvedčený. Vynuloval som všetko ostatné. Terryho, Carla. To jediné, čo som mal práve teraz vidieť pred očami je výsledok, ktorý zachráni život človeku, ktorého milujem.
Vedel som, že budem bojovať nie len so svojimi schopnosťami, ale aj s vlastnými citmi.
Mám strach sa pustiť do vojny, v ktorej sú moje šance mizivé, ale viac ma desí, že zostanem znova sám.
Posadil som sa na autobusovú zástavku, ktorá bola blízko mňa, i keď som si nemohol dovoliť strácať čas.
Sklonil som hlavu do svojich dlaní a zhlboka sa nadýchol.
Naozaj skúšal všetky moje sily.
Pozrel som k východu.
Ale nikdy ma nedostane a ani jeho, o to sa postarám. 
Sivý horizont mi naznačoval, že bude svitať. Neústupne mi naznačoval, že strácam každú sekundu, ktorú som mohol využiť na jeho záchranu.
Moje možnosti na Davidovu záchranu sa zvýšili aspoň o niekoľko percent, keď som zistil, v akom odvetví medicíny mám hľadať, ale dosť sa to zhoršovalo, keď som to prepočítal k 72 hodinám.
Dokážem to. Sľúbil som to Davidovi. Urobím to. Urobím všetko, aby som to zvládol. Prinútim ho, aby ma neopustil.
„Privediem ťa i z pekla,“ pripomenula sa mi Terryho veta. Bola to pravda. Prinútim Davida vrátiť sa i z pekla.
Postavil som sa a bol si istejší, že dokážem stáť, ísť, či myslieť.
Zamieril som cestou domov.
Vedel som, že než slnko úplne vyjde, budem stáť na prahu nášho domu. Prepol som na mechaniku a nechal všetko okolo seba plynúť.
Nad ránom som sa vkradol do svojej izby a zbalil si pár vecí, ktoré som naozaj potreboval. Príliš som sa nezdržoval.
Keď som mal všetko potrebné zamieril som k schodisku.
„Znova odchádzaš?“ zastavil ma otcov hlas.
Moje oči sledovali celý čas môj cieľ - dvere, ale po jeho slovách mi klesli k nohám.
„Mám sa spýtať kam alebo kedy sa vrátiš?“ spýtal sa ma so sklamaným hlasom.
„Nie,“ odpovedal som mu.
Nemal som odvahu ani silu sa mu pozrieť do očí.
Urobil som jeden krok schodiskom dole.
„Vieš,“ vyslovil pevnejšie, aby ma ešte na chvíľu zastavil.
Poslúchol som.
„Keď odídeš, už ťa v tomto dome nebudem čakať,“ dal mi ultimátum.
Jasne mi naznačil, že si mám vybrať medzi rodinou alebo Davidom.
Prečo dnes?
Moje oči, ktoré doteraz sledovali schody pod mojimi nohami, sa pozreli na miesto, podľa ktorého som sa rozhodol, a to na dvere.
Ignoroval som tú bolesť a urobil ďalší krok dole schodiskom.
 Ak som naozaj umrel po tom, čo ma David poslal domov a chcel, aby som na neho zabudol. Ako sa mám zmieriť s tým, keď to urobil aj môj otec?
„Dúfam, že máš na svoje rozhodnutie pádny dôvod,“ vyslovil ublížene.
Zadržal som dych a rozhodol sa zahájiť rýchly únik preč.
Mám tri dni.
Iba tri dni, nič viac.
Nesmiem povoliť. 

Veď potom bude ten čas, kedy buď všetko stratím, alebo nájdem dôvod žiť. Aspoň pre jednu vec.
V mojom živote zostali už len dve možnosti a o všetkom sa rozhodne za tak krátky čas.
Ako som sa vracal k Davidovi, moje srdce divoko bilo a zdalo sa, že pravidelný tlkot sa zmenil na rytmus hodín.
Tik - tak. Tik- tak.
Nič viac už tu nezostalo.

Dodatek autora: 

Žiadné výhovorky nepoviem, nechcem klamať alebo niečo .... :) ale! toto je skutočná pravda, za minulú časť ma niekto uniesol! :D .... Žartujem .... 

4.88889
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 45)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.5/5
- Komentářů: 15
Jak můžeš bejt tak krutá, copak nemáš kouska citu v těle. Tu kytaru jsem...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 6
Noc v Rakké 5. KAPITOLA 1 16. den doby větru, čtvrtletí větru, rok...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 17
Maxe probudilo nepříjemné zvonění mobilu. Zavrčel a natáhl se po něm. Nakonec...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 11
Společný nepřítel Když jsem přišel k sobě, oči mě pálily, v hrdle mě pálilo....