Ne, 31/01/2016 - 12:05
13

Věnování: 
Pre vás ....

V tú noc som zvolil voľbu ísť k cieľu úplne naslepo. Nevedel som, že budem niekedy tak podobný Terrymu zaobchádzaniu k ľuďom.
Za desať minút mi zložili dvaja špecialisti na leukémiu a jeden chemik.
Pre mňa nebolo rozhodujúce, či je vonku tma alebo svetlo, hoci im to prišlo asi veľmi dôležité.
Potreboval som niekoľko odpovedí a bolo mi jasné, že v tomto prípade musím požiadať o pomoc. Prešiel som si na internete ďalší list zo súkromným číslom tentokrát na ďalšieho špecialistu s chémiou a biologickými látkami.
Je ťažké vedieť, že v niečom nie som dobrý, rovnako tak ako uvedomiť si, že niečo nedokážem. Moje klamstvá a podvody, ktorými som kŕmil Davida mi ubližovali a kvôli tomu všetkému sa so mňa stával niekto iný. Krok po kroku som strácal sám seba.
Podvolil som sa vplyvom okolitého sveta a deformoval sa podľa neho. Dať si dávku kokaínu, aby som získal energiu a všetko vyriešil , bol iba ten povrchný problém. Pretože, strach, že zlyhám ma nútil pokračovať v ďalších dávkach. Enormná vina, ktorú som tak pociťoval sa mohla na chvíľu stratiť. Hľadal som dôvody a výhovorky, prečo som to spravil, pretože som vedel, že ak si to David všimne moje peklo, ktoré som si tak dokonalo okolo seba vybudoval, ma zhltne. A nebudem k tomu potrebovať ani samotného Terryho Wedsona.
„Haló,“ozvalo sa v slúchadle rozosapato, „kto volá? Viete koľko je hodín?“zasypával ma otázkami a tým mi bránil vysloviť sa.
Nastala sekunda ticha a ja som sa rozhodol využiť ju.
„Áno. Haló. Tu je Keith Pelow, mám na vás pár otázok ohľadom bunečných zmien,“hovoril som rýchlo.
„Kto?“prerušil ma.
„Keith Pelow,“zopakoval som.
„Poznáme sa?“spýtal sa netrpezlivo.
„Nie, ale ...“
„Ale! Žartujete? Odkiaľ máte toto telefónne číslo?“
„Ospravedlňujem sa. Potrebujem len pár odpovedí. Ide o život,“povedal som mu a kompletne sa vyhol všetkým ostatným, položeným otázkam.
„Čo ste sa pýtali?“povedal o niečo príjemnejšie. Prvý človek, ktorý sa spýtal na zopakovanie mojej otázky.
„Potrebujem vedieť ako moc sa odchýlia hodnoty ak bude biologická bunka napadnutá,“nadýchol som sa a pokračoval tam kde mi chcel povedať: „Isteže viem, že záleží od typu parazita. Ide o to, že neviem o aký typ parazitickej bunky ide ale podľa jej stupňa odchýliek hodnoty by som mohol zistiť aspoň rad do ktorej patrí,“vysvetlil som mu.
„To sú ale milióny druhov,“namietal.
„Je to veľmi dôležite,“posúril som ho aby sa zamyslel a prehodnotil svoje rozhodnutie.
„Nepočká to dozajtra?“
„Ak smiem byť ešte raz tak drzí, ako keď som vás zobudil, tak sa opovážim povedať, že nie. Môj priateľ umiera a potrebujem zistiť, čo to je. Zostáva mi približne tridsať hodín,“povedal som mu zdvorilo.
„Kde pracujete?“spýtal sa, pravdepodobne aby získal kontaktné údaje.
„Nepracujem, pane,“odpovedal som rýchlo.
„Študujete?“nevzdával sa aby zistil moju identitu alebo aspoň nejaké údaje.
„Nie, pane. Neštudujem. Naučil som sa niečo z tohto odvetvia aby som pomohol svojmu priateľovi, ale nedokážem sa za jeden deň naučiť všetko. Preto potrebujem vašu pomoc,“ požiadal som ho ešte raz o jeho pomoc nepriamo.
Zdalo sa, že telefón zostal hluchý, pretože na druhej strane sa nič nedialo.
„Pane?“spýtal som sa netrpezlivo.
„Poviete mi ešte raz svoje meno?“spýtal sa ma až nečakane zdvorilo.
„Keith Pelow, pane. Prosím vás...“
„Kde ste teraz?“prerušil ma.
„Pane, potrebujem...“
„Počul som. Odfaxujem vám čo potrebujete vedieť, hneď ako mi poviete v ktorej nemocnici ste,“zastavil moje prosby.
Inteligentne sa dovtípil moju približnú pozíciu, ale presne trafiť ako inak nemohol.
Nadiktoval som mu adresu nemocnice a niekoľko krát mu poďakoval.
„Vzorec je vždy rovnaký, len premenné sa menia. Prajem vám veľa šťastia. Dúfam, že budete úspešný. Dobrú noc,“zaželal mi.
„Dobrú noc,“zaželal som mu obratom.
V tedy sa hovor prerušil.
Zavítal som do poschodia s vedením. To, že je hlboká noc nieje žiadnym príkladom toho, že tu nikto nie je. Prekvapujúce, ale pravda je taká, že v nemocnici stále niekto velí, či už je to samotný primár alebo jeho pracovníci.
Niekdy sa i veľké veci dejú v noci.
Doslova som sa vnútil k odpočívajúcemu lekárovi, ktorý mal na starosti správny chod oddelení.
Nevidel ma veľmi rád a nenechával si to pre seba. Jeho jediná neutrálna emócia bola, keď zistil kto mi poslal nočný fax. Chcel sa pýtať mnoho otázok ale tentokrát som sa zachoval nečestne ja a vyzul som sa z rozhovoru s ním. Vzal som si niekoľko vytlačených tabuliek na kancelárskom papieri a vrátil sa k Davidovi, ktorý bol už dve hodiny pod silnými sedatívami.
Ani ja som sa nemohol pochváliť čistým štítom.
Všetko, čo som sa naučil mi práve teraz malo prísť na úžitok. Prvou vecou bolo, aby som roztriedil tabuľku podľa agresivity a potom pomocou nej začal pomaly postupovať v počítaní, porovnávaní a zasa počítaní. Moja konečná úloha sa zdá veľmi ďaleko a malo by to byť vytvoriť protilátku. To, ako sa budem musieť vlúpať do študentského laboratória som už celkom premyslel.
Na ostatnom zapracujem neskôr.
Práve teraz som držal v hlave niečo úplne iné.
Tak ako mi ubiehal čas, tak to išlo s prácou. Postupoval som takou rýchlosťou ako som len dokázal. Hoci som si to nechcel vôbec pripustiť, bol tu jeden veľký problém. Môj mozog si dal veľmi rýchlo dve a dve dokopy. Problém je asi taký: Žiadna strava ani spánok vyčerpávalo moje telo, ale horšie ako to bola moja záľuba v kokaíne. Toto spojenie spôsobovalo, že ak budem pokračovať takouto rýchlosťou i dnes, nevydržím to do večera. Pravdepodobne si privodím zdravotné ťažkosti.
Naozaj bolo čím ďalej tým ťažšie takto pokračovať. Iná možnosť tu ale nebola.
Opláchol som si tvár, napil sa horkastej vody a urobil jedlo kolečko po izbe.
Uvedomujem si, že sa očami náročky vyhýbam Davidovi. Je to voči mne hlúpy úskok, ale neviem si v ňom zabrániť.
A tak som sa znova a znova ponáral do svojej vlastnej frustrácie. Nevedel som vystáť ten pocit, že to neviem, alebo nedokážem.
Nikdy som sa s tým nemusel zaoberať, ale zrazu bojujem so všetkým, čo som predtým nestretol.
Trvalo mi nejaký čas než som sa prebojoval cez pár hlavných bunečných parazitov. Celý čas som ale musel staviť jedine na neistotu. Pretože som si nebol istý, či to robím správne.
Isteže som pochopil radu, ktorú mi dal jeden z najlepších vedcov, ktorý skúma toto odvetvie. Isteže ma napadlo, či by to nezvládol vyriešiť lepšie a hlavne rýchlejšie, ale potom jeho zameranie na bunky bolo to jediné, čo by mohol využiť, ale podľa toho ako Terryho zázrak pracuje by to nestačilo. Pretože tu je priveľa tmavých miest, ktoré ani ja nedokážem vidieť.
V čase raňajok nemocnice sa začínam obávať, že pôjde o zmutovanú bunku dvoch rozličných parazitov a to by bol problém. Dve rozdielné látky, dvojitý čas. Podráždene som si povzdychol.
Nič nesedelo, akoby to ani nebola skutočná bunka.
Nervózne som si ťahal dlaňami vlasy.
Nemám čas začať úplne od začiatku!
Frustrácia ma núti myslieť si, či by mi zvýšenie drogy pomohlo. V tedy ma však vyrušila sestrička s raňajkami.
Stretli sa nám oči a ona dostala pocit,že ma musí informovať o tom, čo prišla robiť.
„Musím prebrať pacienta. Je veľmi dôležité aby sa najedol.“
Mlčal som, vedel som, že keď otvorím ústa budem nepríjemný. Hnev, ktorým som sa snažil zaplátať frustráciu a strach, že začínam zlyhávať, nech už som sa akokoľvek snažil, si vybijem na nej.
Odvrátil som od nej hlavu a sklopil oči späť k papierom. Pričom mi však oči kulhali k nej. Položila si podnos a veľmi opatrne sa dotkla Davida.
Dnes sa všetci zjavne rozhodli, že mi to budú sťažovať. Jej osobný prístup k zobúdzaniu človeka ma nechával zúrivého.
Predsa len on patril mne. Bol môj!
Priam som počul ako hlúpo to znie a to som to nemusel ani vysloviť nahlas. S tvrdou sebakontrolou som zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.
To však nezabránilo ostatným zmyslom aby vnímali. Moje uši veľmi rýchlo zaznamenali jej slabý, ženský hlások ako sa mu prihovára.
Odložil som všetky veci a s pocitom, že to tak nemôžem nechať, som sa jej votrel do práce.
Od včerajšku som mu po prvý krát poriadne pozrel do tváre. Zaváhal som vo svojom rozhodnutí zobudiť ho. Pohyb a dotyk, ktorý bol na to potrebný mi naháňal hrôzu.
Čím horšie na tom bol tým viac som nevedel ako sa k nemu mám správať. Zrazu si uvedomujem, viac ako kedykoľvek predtým, že som ako človek z inej planéty.
Všimla si, že sa zdráham, ale chystám sa ho prebudiť  ja sám a tak ma nechala. Nič mi nepovedala. Trpezlivo čakala na môj krok, ktorý neprichádzal.
Pravda bola taká, že som sa hypnotizoval tým ako tam leží. Bezhybne, bledý, bez života.
Takže takto to bude vyzerať keď to nezvládnem.
Srdce sa mi bolestivo zovrelo. Dokázal som konečne k nemu natiahnuť ruku. Dotkol som sa jeho tváre.
Bola horúca.
V hrdle mi navrela hrča a tak som najskôr niekoľko krát musel prehltnúť aby som ho dokázal osloviť.
„David.“
Začínal som byť nervózny. Moje čierne myšlienky mi morili myseľ.
„David!“ zavolal som prudšie.
Moment medzi tým, čo som vyslovil jeho meno a prudšieho ho mykol a tým, keď sa snažil pootvoriť oči som bol na úplnom konci svojej psychickej sily.
Slabo prehltol.
Ťažoba zo mňa opadala vo veľkých kusoch a pocit,ktorý zostal sa až príliš nápadne podobal momentu keď kokaín začne účinkovať.
Uvoľnil som konečne vzduch z mojich pľúc a tak sa až veľmi rýchlo vrátil do svojho starého ja.
„Zobuď sa,“prikázal som mu pevnejšie a trhol s nim do boku.
„Som hore,“upozornil ma svojim tvrdohlavým hlasom.
Vôbec sa nezmenil. Vydýchol si a znova pootvoril oči a všimol si, že tu nie sme sami.
„Musíte sa naraňajkovať,“povedala mu.
Pozrel sa ku mne akoby čakal moje povolenie. Bradou som mu naznačil, že jedlo je jej smerom. Pochopil a znova sa otočil k nej.
„Potrebujem si zavolať,“požiadal ju.
Vôbec ju zmena témy nezmiatla. Zdvihla kútiky úst a usmiala sa.
„Iste,“prikývla a išla to urobiť hneď.
Zostali sme sami.
„Pomôžeš mi?“spýtal sa ma.
Chcel som sa mu vyhnúť, pretože som sebecký a nedokážem sa mu postaviť pred oči s myšlienkou, čo všetko robím poza jeho chrbát.
„Iste,“prehltol som horkosť a rozhodol sa urobiť pre neho aspoň niečo užitočné.
Postavil som sa ne tú stranu kde stále sestrička a pomocou elektronických tlačidiel som mu nadvihol lôžko, aby bol aspoň v malom polosede.
Tekutú stravu, ktorú dostal príkazom som niekoľko krát premiešal.
Sledoval ma svojimi baliacimi očami.
Nabral som prvú lyžicu a šuchol ju o kraj misky aby mi z nej nekvaplo. Nasmeroval som ruku k jeho ústam a dôkladne sledoval náklad.
Problémy s trasením rúk mu boli úplne na očiach. Všetko, čo som mohol urobiť, bolo sústrediť sa a tváriť sa, že je to niečo obyčajné.
„Neochutnáš to najskôr?“zaujímal sa.
„Čo? Prečo?“zarazil som sa a ruka s lyžicou zastala v polovici cesty k jeho ústam.
„Možno to nieje dobre ochutené alebo to príliš páli. Nechceš aby som sa popáli, že nie?“ vymýšľal. Neviem, čo mal za lubom.
„Nie si dieťa,“upozornil som ho.
Nadvihol obočie a ja som porazenecky ochutnal jeho tekuté raňajky.
Jedlo malo tak akurát teplotu konzumácie ale v chuti som si nebol istý. Vedel som, že to nemôže chutiť trpko ani horko. Príčina chuti mi došla v momente keď som prehltol. Kokain.
„Je to dobre,“odpovedal som stroho. Prebodával ma pohľadom a jeho výraz na tvári hovoril, že mi to neverí.
Než mi to však stihol aj povedať prišla sestrička s tým, že si môže zavolať.
Mám pocit, že ma vlastne pred niečim zachránila.
Položil som misku na stolík a ustúpil som jej. Trpko horká chuť mi klesala ku koreňu jazyka. Začalo mi to vyvolávať dávivý reflex. Prehĺtanie slín mi nepomáhalo. Pohol som sa k dverám, kým som mal ešte čas a možnosť.
Sestrička ho zamestnávala a dokonca výborne maskovala východ. To mi pomohlo.
Reflex bol však horší ako celková záverečná šou, pretože som za posledné dni zjedol práve iba túto lyžičku jedla. Opláchol som si ústa a napil sa vody, aj tá bola horká.
Po tom som sa pokojne vrátil do izby a tváril sa, že som nikde nebol.
Moje hranie bolo však už od začiatku odkázané na neúspech. David ma už od dverí obdarovával svojim pohľadom. Niečo kladne odpovedal do telefónu a potom sa v rýchlosti rozlúčil.
„Keith, musíme sa porozprávať,“ozval sa vážne a ja som si mohol byť istý, že to vie. Čo všetko som si nemohol v tomto prípade byť istý už bolo jedno.
„Mám ešte prácu,“vyhol som sa nie len jeho pohľadu ale aj rozhovoru s ním.
„Keith Pelow,“vyslovil, čo najpevnejšie a najnaštvanejšie ako mu to vlastné telo a sila povolila.
Zovrel som zuby a bojoval voči jeho dominancii, ktorú mi dával pociťovať i v momente kedy už nedokázal sám ani sedieť.
„Ešte musím,“nadýchol som sa a snažil sa vysvetliť, čo všetko je ešte potrebné vyriešiť aby som ho zachránil.
„Nie,“prerušil ma, „skončil si,“oznámil mi hotovú vec.
Prudko som sa k nemu otočil. O tom nerozhoduje!
„Myslíš, že som si to nevšimol?“spýtal sa ma urazene.
„Čo?“spýtal som sa automaticky hlúpo. To ho celkom dosť naštvalo.
„Neviem, prečo si stále presvedčený, že ma dokážeš oklamať. Ale mýliš sa, viem kedy klameš,“upozornil ma. „Takže teraz mi povedz, pravdu. Čo si si vzal?“opýtal sa rozumnejšie.
„Nič,“klamal som.
„Klamár! Čo si si vzal?“zvýšil na mňa svoj hlas. Hoci som si myslel, že to už viac nepôjde.
Stál som pred ním zahnaný do kúta a vedel, že moje výhovorky budú odhalené. Nedokázal som nič povedať a tak sme sa na seba iba pozerali.
„Hovor!“vykríkol.
Nečakal som to a slabo som vyskočil.
„Inak to z teba vytiahnem aj nasilu. Nespoliehaj sa na to, že som slabý,“varoval ma.
„Kokaín,“odpovedal som mu hneď spätne.
„Hovoril som,“zastavil sa, keď si uvedomil, že som mu už vlastne odpovedal. „Kokaín?“ zopakoval sám pre seba.
V jeho pevnej a odhodlanej tvári potrestať ma sa mihol tieň sklamania.
Nevedel som, či smiem prehovoriť. Povedať niečo, čokoľvek.
„Daj mi zbytok,“oklepal sa a natiahol ku mne ruku. Pozeral som sa do jeho prázdnej dlane a vedel som, že všetko vo mne to odmieta urobiť. Nedokážem to bez toho dokončiť. Nemôžem sa vzdať toho, čo mi zostalo.
Hoci sa môžem klamať, že to robím z väčšej časti pre neho. Bola to moja slabosť, ktorá ma prinútila vysloviť ďalšie klamstvo.
„Už nič nemám.“
David privrel oči a nepozeral sa na mňa keď mi povedal: „Buď som si si celý čas namýšľal, že dokážem povedať kedy mi hovoríš pravdu alebo klameš ALEBO si mi práve teraz znova klamal. Tak, ktoré z toho?“
„David,“oslovil som ho prosebne.
Nemal ani tušenia, čo všetko sa odohráva vo mne.
„Nie. Kde si ich vôbec zohnal?“prudko sa ku mne pozrel.
Nadýchol som sa.
„Vieš, čo? Nie radšej mi to ani nehovor. Daj mi proste ten zbytok,“urobil ku mne známe gesto a ja som sa k nemu neochotne pohol.
„Potrebujem to,“vyslovil som, keď som kráčal vedľa kraju postele.
„Nie. Nepotrebuješ. Len si to myslíš. Príde ti to ako jednoduchšia cesta ale nie je. Okrem toho je koniec,“hneval sa.
Koniec?
Stiahol som sa o pol kroku z jeho blízkosti, aby ma nestihol ukoristiť. Nesúhlasne som sa na neho zamračil.
„Nie je. O tomto sme sa už bavili. Kým dýchaš, budem bojovať,“vyslovil som vzdorovito.
„Môžeš, ale nie v tejto miestnosti a v tejto nemocnici,“odbil ma prudko.
Došlo mi, že jeho rozhodnutie sa rozhodol uviesť do chodu.
„Čo si spravil?“
„Zavolal som tvojej sestre, aby pre teba prišla. Videl som, že ideš za normu svojich možností, ale drogy Keith? Zbláznil si sa?“obviňoval ma zničene.
„Moju sestru? Povedal si jej to?“vyzvedal som so strachu, že by to tak bolo.
Prehovoril na mňa pokojnejšie akoby si uvedomil, že to nebolo voči mne až tak fér. 
„Nie. Povedal som, že je tu toho na teba moc a mám obavy z toho čo sa stane..“
„Ak zomrieš,“dopovedal som za neho urazene. To isté dokola!
„Áno! Presne tak, keď umriem. Musíš to prijať. Vyrovnať sa s tým,“tlačil na mňa.
Zúfalo som si zakryl uši a odvrátil som sa mu chrbátom. Prečo to stále opakuje!
„Príjmi to. Nechcem aby to skončilo s tým, že sme sa pohádali, len chcem aby si pochopil, že..“
„Ty neumrieš! O to sa postarám! Neumrieš!“vykríkol som.
„Keith! Prosím ťa!“kričal tak silno ako dokázal len preto aby ma prinútil počúvať.
Nedokázal som to. Nechcel som to urobiť.
K východu som sa hnal veľkými krokmi a ignoroval jeho hlas i slová.
Srdce mi divoko bilo.
Oddeliť sa od neho bolo naozaj to najťažšie, čo som spravil.
Zabuchol som dvere a celou svojou váhou som sa o ne zaprel. Skôr ako som pocítil šialené zúfalstvo, prepadol ma silný hnev.
Trhane som sa upravil akoby som tým mohol sklepať všetky jeho slová a pohnúť sa.
Zastavil som sestričku na chodbe a požiadal ju, či by mi priniesla veci z jeho izby. Nechcel som sa vracať. Nebolo to správne. Nič o čom som sa rozhodol v poslednom čase nebolo správne.
Slabo prikývla do súhlasu.
Oddelila sa od nášho rozhovoru a pokračoval v práci. Zatedy, čo ja som si staval steny, aby som ešte chvíľu vydržal.
Posadil som sa na recepciu s ostatnými návštevníkmi alebo pacientmi. Hluk obyčajného života ma utláčal až k asocialite.
„Tu sú vaše veci,“podala mi všetko, čo som mal porozkladané na zemi.
Zdvihol som k nej zrak.
Venovala mi slabý, povzbudivý úsmev.
Postavil som sa a ona mi trochu ustúpila. Vzal som si od nej všetky svoje veci a poďakoval.
Znova mi slabo súhlasne prikývla ale tentokrát to znamenalo: nieje začo.
Stal sa zo mňa tulák. Samotár.
Niesol som si svoje veci preč z oddelenia. Nesmiem tu zostávať pretože ak sa moja sestra ukáže a je jasné, že príde nebudem môcť už nič urobiť.
Odviezol som sa výťahom na prízemie a vkradol som sa do šatní doktorov. V období kedy boli všetci pracovníci stabilný a nedochádzalo k výmene zmien som mohol slobodne prešacovať ich veci.
Predmet o ktorý som mal taký záujem bola kartička s menom a identifikáciou pre vstup do laboratória. Ani sa nezamýšľam nad tým, že je to trestné a to už vôbec nebudem počítať prácu a narábanie s chemikáliami, na čo sa ešte len chystám.
Ponoril som ruku do ďalšieho plášťa a narazil na plast so šnúrkov. Vytiahol som svoj nález a skontroloval, či je to to čo som hľadal. Bolo.
Prehodil som si šnúrku cez hlavu a obliekol si biely plášť.
Pri východe som si vzal svoje veci a podľa informačnej tabule som sa presunul k laboratóriu. Nikto tam nestrážil alebo nekontroloval vstup. Nie sme vo výzkumnom inštitúte, ale aj napriek tomu vnútri boli vždy nejaký pracovníci.
Práve preto, je dôležité aby bolo všetko nepriestrelné vymyslené. Nemôžem byť nový pracovník. Na to je príliš veľa hodín a voľnosť pohybu by som mal dosť obmedzený. Preto som si túto časť podvodu vybavil už predtým. Príbeh.
Vstúpil som dnu a všetkých, ktorí tam boli som hrdo pozdravil.
Klamstvá sú založené a na hraní, keď ním verím ja, budú aj oni.
Vzduch v miestnosti bol sterilný a toto miesto bolo najsvetlejšie zo všetkých na tomto poschodí.
Tváre troch pracovníkov sa ku mne otočil. Výraz ktorým ma obdarili znamenal žiadosť o vysvetlenie.
Slabo som sa nadýchol.
„Prepáčte, všetci sa zdáte prekvapený.“
Prehodil som si papiere iba na jednú stranu tela a prišiel k nemu aby som mu podal ruku.
Prijal ju veľmi malátne.
„Som tu, kvôli dokončeniu doktorskej práce,“ sklonil som tvár a pozrel sa na nich cez mihalnice. Prinútil som sa ho zamyslieť, či mu to niekto nespomínal.
„Eh,“zaskočene som mu uvoľnil ruku, „myslel som si, že to viete,“hovoril som zmetene.
„Možno došlo k chybe,“snažil sa ma automaticky upokojiť druhý z pracovníkov.
„No,“ošil som sa nepokojne, „ak je to takto. Čo mám urobiť. Nemôžem tu predsa len tak byť,“rozprával som do vetra.
Zhodil som si z pliec vak a vytiahol z neho už nachystaný papier.
Čas kedy bola nemocnice predvčerom zatvorená som využil ako sa len dalo.
„Dostal som dokonca písomný súhlas nemocnice,“vydýchol som si zranene.
Hlavný pracovník pozrel k svojim podriadeným. Natiahol ruku k môjmu papieru a aj som mu ho podal.
Prešiel ho očami.
„Pre dnešok to nechajme. Pusti sa do práce aby si to stihol a zajtra sa na to opýtame,“navrhol mi logicky. I
hneď som si teatrálne vydýchol tak aby to videli.
„Jasné, to by bolo úžasné,“súhlasil som.
Hlavný pracovník si poskladal papier do vrecka a uvoľnil mi cestu.
Položil som si veci na voľný stolík a po prvý krát v posledných dní som musel rozmýšľať čím chcem začať.
Mal som iba niekoľko hodín aby som mohol využiť laboratórium. Keď im skončí pracovná doba, budem musieť odísť. Iba ak by sa mi nepodarilo ukradnúť mu pri odchode kľúče. Rozhodol som sa začať od najťažšieho k ľahšiemu.
Najskôr som si musel ukradnúť vzorku Davidovej krvi, rozdeliť ju po kvapkách a až potom prichádzala tá najťažšie časť, pretože potom to bolo už len o omyle.
Vypočítal som si približnú tabuľku dávkovania ale išiel som naslepo, čo sa týkalo zloženia protilátky. Bude to hra naslepo. Budem musieť ťahať a dúfať, že jedná z kombinácii vyčistí Davidovu kvapku krvi.
Pustil som sa do práce a modlil sa aby to vyšlo.
Nič iné som nemohol, pretože viac som toho nestihol.
Vôbec som nereagoval na svoje okolie a pracoval rukami. Bola to monotónna práca a k tomu zdĺhavá.
Vedel som ako pod mikroskopom vyzerá táto "rakovinová bunka" ale ona nebola to, na čo vyzerala.
Nič nešlo podľa plánu.
Nemohol som odísť. Kokaín z krvi mi rýchlo vyprchal a po polhodine, čo sa tak stalo som si mohol užiť aký je to pocit abstinovať.
Nemohol som nič. Iba ísť vpred.
Odmietal som pozerať sa na hodiny ale to by aj tak nič nevyriešilo.
Som v koncoch.
Dokázal som nájsť iba dve látky, ktoré izolovali jeho bunky ale žiadna z nich ich neničila.
Nestačilo to a pomyslenie na to, že by David mohol prejsť ďalšou nezvrátiteľnou fázou ma spomalovala.
Zdvihol som pohľad k stene a snažil sa zaostriť. Všetko na mojom tele mi hovorilo aby som si ľahol a spal. Zaprel som sa o linku a bránil sa tomu pocitu.
Periférne som si všimol, že ma niekto pozoruje. Sedel pred mnou. Rýchlo som na neho zaostril.
Terry.
„Tvrdo pracuješ?“spýtal sa ma hlúpo, „Ako to ide?“usmial sa a založil si rukou bradu.
„Čo tu robíte?“ Pozrel som sa okolo seba ale nikto tu nebol okrem nás. Musel som byť zase vo svojom tranze, že som to nevšimol. Plus vonku už musela byť tma.
„Pozerám sa. Vlastne som počul, že sa Davidov zdravotný stav zhoršil, tak som chcel byť pri tom keď... no, vieš umrie,“pokrčil škodoradosť nos.
„Ešte mám nejaký čas,“zachripel som svoje zbožné prianie.
„To záleží od toho ako si pokročil. Dva dni, to bolo celkom natesno. Sedemnástim ľuďom by trvalo sedem dní aby prišli na zložku, ktorá by zničila tak dômyseľne vyrobený jed a to za predpokladu, že vedie s čím majú dočinenia,“povedal mi víťazoslávne.
„Bolo to od začiatku nemožné,“vyslovil som chabo.
Dych sa mi skracoval akoby mi niekto sedel na hrudi.
„V tvojom prípade áno, ale nehovorím, že by si to nezvládol,“poznamenal.
Vystrel ruku cez linku na ktorej som pracoval a prstom si k sebe potiahol moje zápisky. Otočil ich k sebe.
Omámene som stal.
Takže David mal pravdu celý čas.
Odtiahol som sa a nechal všetko na čom som doteraz pracoval. Bolo to zbytočné, strata času.
Pohol som sa mŕtvo k dverám.
„Aká je tá posledná zložka?“spýtal sa ma než som stihol odísť. „Došiel si prekvapivo ďaleko,“dodal keď som nereagoval na jeho otázku.
Akoby som mohol.
Oklamal ma, zase.
Ja som dúfal.... 
Moja silná túžba zachrániť Davida padala rýchlo k zemi a jej náraz bude pre mňa zničujúci.
„Súhlas s mojou požiadavkou a ja ti poviem poslednú zložku na protilátku,“vyslovil jasne ale sklamane.
Dobre vedel, čo sa stane ak David umrie.
Nezíska ma.
Zastavil som.
Bolo to rozhodnutie, ktoré malo zničiť mňa ale zachrániť Davida.
Otočil som sa k nemu a on sa na mňa usmial.
Vedel ako odpoviem. Nemal som nič. NIČ! 
Postavil sa od pultu. Kráčal až ku mne a keď sa ma takmer dotýkal sklonil sa k môjmu uchu aby mi zašepkal poslednú zložku, ktorá mi chýbala.
To slovo sa mi vrylo do pamäti tak hlboko, že odtiaľ nebude môcť byť nikdy vyňaté.
„Zachráň ho,“rozkázal mi. „Počkám,“dodal pri odchode.
Zložil som si kartičku s falošným menom a dokončil to, čo som začal. Myseľ som mal zastretú a chodba sa mi rozmazávala pred očami ako som kráčal k Davidovej izbe. Nepamätám si na žiadny pocit, ktorý by mi aspoň napovedal, čo bude ďalej.
Zo záchranného pultu zaparkovaného v rohu izby som ukradol injekčnú striekačku a nabral protilátku.
Váha krát množstvo jedu na kvapku Davidovej krvi. Bolo to okolo dvesto mililitrov na štyri dni a potom by mal byť v poriadku.
Jeho zdravotný stav sa naozaj zhoršil. Bol na infúzii.
Odpojil som ju a namiesto ich tekutín som mu vpichol protilátku.
Zbytok som položil na stolík a napísal štyri dni krát dvesto mililitrov.
Sklonil som sa k jeho tvári a pobozkal ho na čelo.
Neľutujem, že som sa tak rozhodol. Ľutujem, že odídem v momente keď sme sa pohádali.
Zrazu mi to príde ako hrozná hlúposť.
Zhodil som si z pliec biely plášť. Už som ho nepotreboval.
Predtým, keď nás chcel rozdeliť som sa nehneval a povedal mu, či si myslí, že keď vyjdem z tejto nemocnice, zabudnem, že niekto ako on existoval. Ale teraz dúfam, že to urobí.
Zabudne.
Ešte raz som sa k nemu sklonil po bozk. Po ten úplne posledný.
Keď som zavrel dvere do jeho izby, odchádzal som ako majetok Terryho Wedsona.
David je mi to naozaj veľmi ľúto.

Dodatek autora: 

Práve teraz je koniec jednej etapy... Zostáva jedna kapitola... Čo myslíte, čo sa stane? ... Čakali ste, že to zvládne i nezvládne? 

4.82353
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.8 (51 hlas)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.2/5
- Komentářů: 10
Ten den, jak spolu s Kyem šli ven do toho klubu, Nori s nimi nakonec nebyl...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 8
V temné ztichlé místnosti, které se zde říkalo vznešeně: “ošetřovna“ seděl...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 13
„Tak už Vám to konečně došlo?“ zeptal se Kazuma tiše, spokojeně, dívajíc se...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 14
Tomáš chodil po bytě jako tygr v kleci. Co to měl Marek v úmyslu?...