Ne, 10/04/2016 - 20:15
7

Věnování: 
Dúfam, že to za čakanie bude stáť :D

Pracoval som. Začal som skôr ako obyčajne a začal piecť. O pol šiestej som bol hotový a tak som išiel otvoriť obchod. Vlastním malú pekáreň a tiež pečiem zákusky.

Prevrátil som ceduľku a ukladal čerstvé pečivo do poličiek. Zazvonil zvonček a ja som sa obzrel. Takto skoro chodí iba jeden človek. Je vysoký má tmavé vlasy a čierne oči. Chudý ale nejaké tie svaly tam sú. Vždy chodí v saku a bielej košeli. Každé ráno príde a obzerá sa po obchode. Potom si zoberie nejaké sladké pečivo a zákusok. Och bože. On je úplne dokonalý muž mojich snov. Ešte aj takú obyčajnú vetu ako to je všetko, povie s perfektnou dokonalosťou.

„Eh mm, prepáčte môžete mi poradiť?“ spýtal sa ma. Stál tam opretý a upieral oči na môj zadok. Začervenal som sa ale prikývol. „Mám chuť na niečo sladké a šťavnaté. Máte tu niečo také?“ Znova som prikývol a ja som prešiel k chladiacemu pultu na zákusky.

„Tieto rezy sú citrusové. Je to sladké a aj kyslasté. Veľmi osviežujúce,“ povedal som so sklopenými očami. Nemohol som sa naňho ani pozrieť. Cítil som totálne napätie. Nečudoval by som sa keby bolo vidieť ako ma trasie.

„Hm... som skôr na čokoládu,“ povedal a oprel sa na o sklo. Na zákusky sa ani nepozrel. Len ma stále sledoval a ja som cítil ako začínam mať vážne viditeľný problém. Snažil som sa na to nemyslieť a trochu to predýchať. Hlavne nestať ako jelito a odpovedať.

„Tak možno... tu je... toto tento,“ koktal som, „orechovo čokoládový koláč.“ Zazubil sa a už nebola šanca aby som mohol skryť moju... nazvime to vášeň.

„Nemám rád orechy, ale dal by som si čokoládovú polevu. Najlepšie horkú, presne taká akej farby sú tvoje oči a z teba by som si potom spravil zákusok,“ povedal a ja som len na sucho prehltol. Obišiel pult a pritlačil ma k stene. Och bože to nemôže byť pravda. Konečne ma bozkáva naj sexi chlap akého som videl. A že vedel bozkávať. Vopchal mi ruky pod tričko, a chodil hore dolu. Za  moment sa mu to však prestalo páčiť a tak ho roztrhol a jazykom robil cestičku po mojej hrudi.

Vzdychal som tam ako školáčka pri telenovele ale čím nižšie a nižšie išiel tým som to viac a viac nemohol vydržať. Už kľačal na zemi a rozopínal mi nohavice.

„Vyzerá to na to že si dám skôr niečo biele,“ povedal a zobral mi ho celého naraz do úst až som sa slasťou zrútil na zem.

Zobudil som sa na zemi v pyžame a na nočnom stolíku otrasne bzučal budík. Takže ďalší mokrý sen, pomyslel som si a postavil sa. Vypol som budík a išiel si dať sprchu aby som zo seba zmyl moje hriešne sny.

Dnes sa mi nič nedarilo. Ráno som nič nestíhal a mám som podozrenie že za to môže môj ranný sen. Dokonca sa tu dnes ani neukázal a ja som bol preto celý deň mrzutý. Dokonca som sa rozhodol zatvoriť o niečo skôr. Aj tak o tomto čase už sem moc ľudí nechodí. Zobral som veci čo mi zostali z dnešného dna a dôkladne ich zabalil. Niekedy zvyknem nosiť jedlo do miestnej nadácie a dnes som potreboval urobiť niečo dobre tak som si pomyslel že spravím aspoň niečo užitočné a donesiem deťom aspoň niečo jesť.

Nie je to zrovna nadácia ale skôr dom zranených duší. Možno by sa to dalo nazvať centrom. Ľudia sa sem chodia vyrozprávať ale budova je  spoločná aj pre detský domov. Ja osobne pochádzam zo šťastnej rodiny. Mamka bola účtovníčka a otec šofér.  Vyrastal som neďaleko ale až po ich smrti som začal rozmýšľať o tom aké som ja musel mať šťastie.  

Na recepcií som pozdravil a išiel rovno dozadu musel som prejsť celou chodbou až dozadu a cez  malú záhradu do kuchyne. Jedlo som dal pekne do skladu a zastavil sa za kuchárom. Po čase sa z nás stali celkom dobrý priatelia.  No... možno skôr známi. Bol o dosť starší, možno bol skôr otcom ako kamarátom.

Uvaril mi kávu a zobral si cigarety. Postavil sa a ja som za ním cupkal  zas na spať. Bol to taký náš rituál. Ja som mal kávu a on svoje camlelky. No keďže sa v objekte nefajčilo museli sme chodiť až za bránu.

Sadol som si na múrik a pozeral sa ako sa slnko stráca z oblohy.

„Tak to už vyklop,“ povedal keď si zapaľoval druhú. Najprv som otvoril ústa že mu odvrknem niečo v zmysle, že sa nič nedeje, ale pracoval tu už nekonečne dlho a vedel snáď  všetky otrepané aj tie menej otrepané frázy na to ako človeka odbiť.

„Hm, sám som si nie moc istý čo to je. Ale spôsobuje to jeden veľmi šarmantný chlapík z môjho okolia,“ povedal som a žmurkol som naňho. Samozrejme vedel o mojej orientácií ale neznášal počúvať o mojich objektoch lásky. Keby som nevedel, že je na ženské, myslel by som si, že žiarli.

„Tss, už zas? Tak kto je to tento raz?“ vydýchol a prisadol si ku mne.

„Chodí ku mne do obchodu skoro každé ráno. Je úplne božský. Sexy krásny tajomný. Moc toho síce nenahovorí, ale za to v mojich snoch toho robí veľa.“

„Bože, ty si ale číslo. Mal by si si konečne nájsť nejakého chlapa ktorý ti ho vyženie. Chápeš niekoho reálneho. Niekoho kto ty dá zabrať tak, že nebudeš mať čas na iné výmysly.“

„Asi máš pravdu,“ povedal som a zívol si. Bol som uťahaný najradšej by som sa teraz zvalil do postele. „Už pôjdem. Mal by som dospať.“

„Tak fajn, ale odnes si po sebe bodrel,“ zakričal na mňa a ja som zobral polo dopitú kávu zas do kuchyne.

Keď som sa však vracal po chodbe zrazu mi bolo o niečo viac do spevu. Neveril som vlastným očiam koho som tam videl. Bol tam, živí a tak pekný. Práve vychádzal z vécok ale ja by som ho tam najradšej hneď zas vtlačil a nechal si ním rozrýpať riť.

„Hm, s dovolením povedal,“ a snažil sa ma obísť.

„Och, jasne,“ vykoktal som zo seba a odstúpil. Hlavou sa mi hnalo dvadsať tisíc myšlienok prečo tu asi je a čo mu mám rýchlo povedať. „Zajtra budeme mať nový druh sladkého pečiva...“ zakričal som napokon za ním. V tom momente som sa cítil ako keby na mňa padla celá zemeguľa. Ako som mohol povedať túto kravinu?! Nie je divu, že sa ani neobzrel. Len dúfam, že si to nebude pamätať a ja budem mať zas o sto rokov malú šancu na rozhovor.

„Tak to je on? Moc dobre si si teda nevybral,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Prudko som sa zvrtol za hlasom kuchára a chytil ho pod krk.

„Vyklop to. Kde? Čo? Ako? Prečo? Všetko! Hneď!“ hundral som a triasol ním.

„Sorry ale nič neviem,“ povedal, vymanil sa zo zovretia a hvízdajúc odišiel. Naštvaný som sa vrátil domov a zaľahol do postele. Nabudúce keď ho uvidím tak to z neho dostanem. Kludne aj násilím.

Vôbec nie fresh som sa zobudil na budík. Nemohol som uveriť že som spal až do rána. Dnes je ešte len štvrtok a ja už som vyšťavený ako kôň. Každý deň vstávať o druhej to nie je nič moc, možno mohol niekoho najať,  rozmýšľal som a váľal sa ešte chvíľu po posteli. Potom už prišla na rad len rutina. Umyl som sa a išiel robiť. Možno to je dôvod prečo nikoho nemám – príliš pracujem.

Rozmýšľal som či ich vážne urobiť. Nový druh a aký by to mal vlastne byť? Sladký a šťavnatý? Nakoniec som sa rozhodol pre bielo horkú čokoládu, broskyne a orechy, všetko dobre spolu v jednom presne ako on. Jedine čo som nevedel bolo to ako ho nazvem. Uvedomoval som si, že cítim k niekomu platonickú lásku vyše rok a neviem ani len jeho meno. Preto som sa rozhodol, že ho nazvem len On.

Bol prví zákazník. Prišiel niečo po šiestej a prekvapivo sa neobzeral po obchode ako vždy ale išiel hneď k pultu. V hlave mi chodila len jediná myšlienka – žeby bol dnes môj šťastný deň?

„Ehm, dobrý chcel by som, jeden veľký chlieb, päť rožkov, tri kúsky z tých punčových rezov, štyri veterníky celú bábovky, dva tie medové rezy, päť žemlí, dva croissanty a tri jablkové žemle a dve makové,“ povedal jedným dychom. Len som stál ako obarený. Mám to tu už dlho ale nikto si tak veľa neobjednáva. Možno pracuje v centre a chce to doniesť tam napadlo ma.  Dúfal som v to lebo som nemal najmenšie tušenie ako sa to doňho môže zmestiť.

„Bude to 17,80,“ povedal som a podal som mu tašku s pečivom a úhľadne zabalenú škatuľku. Dal mi dvacku a povedal že je to dobre. Chcel som poďakovať, no už bol na odchode. Z nervozity som začal klepkať prstami po pulte.

„Nesiete to do centra? Minule som vás tam videl. Pamätám si vás lebo tu chodíte často,“ zakričal som za ním a neprestal sa usmievať. On už mal kľučku v rukách, no zastal. Nie nadlho, ostal som bez odpovede.

 

Päť mizerných dní. Nebol tu neukázal sa ani v centre som ho nevidel. Bol som rozčúlený. Nevedel som čo so sebou. Bol som taký malý vlk v sladkej klietke. Poriadne som nejedol so všetkými sa hádal. Kto by povedal, že prakticky cudzia osoba mi bude tak chýbať?

„Ahojky?!“ ozvalo sa pred zaváracou dobou.

„Čo tu chceš?“ odvetil som a upratoval.

„Nič len som sa prišiel pozrieť ako sa máš? A ako tak pozerám nikdy si nevyzeral lepšie,“ oznámil sarkasticky.

„Čo je teba do toho?! Keby si mi niečo o ňom povedal takto bito neskončilo. Teraz sa tu už neukáže a je to len moja vina, lebo som taký hrozný čurák že to až bolí. A ja...“ hysterčil som.

„Ale no tak... veď nebol žiadna výhra. Vieš koľko starostí by ti len prirobil. Máš na lepšieho...“

„Lepšieho, videl si ho vôbec, veď je úplne dokonalý. Ako on môže byť lepší?“

„Nie je to vôbec žiadna výhra! Len keby si otvoril oči a trochu s porozhliadol dookola,“ vykríkol.

„Ale ja sa nechcem! Nik iný okrem neho nie je!“

„Vážne si myslíš, že nie!“

„Áno, veď sa pozri aký je dokonalý, tie oči, ten hlas a to telo,“ zavzdychal som nad tou predstavou.

„Tss, no to hej hlavne, keď sa stále prežiera ako prasa a nevie kedy prestať a potom sa nevie na seba pozerať na seba v zrkadle tak to musí ísť zas všetko von. To je mi teda pekný kvietok!“  

„Čože?!“ nejako som nepobral. Čo mi tu teraz vlastne povedal?

„Nič!“ odvrkol no ja som ho chytil pod krk a sotil k stene.

„Okamžite – mi - to - povedz,“ hovoril som každé slovo s patričným dôrazom.

„Bože vidíš sa? Správaš sa akoby ty zahýbal po dvadsiatych rokoch manželstva. To prenasledovanie a všetky tie uletené fantázie. Začínaš byť vážne z neho chorí a to ani nie ste spolu! Hovoril si s ním niekedy vôbec?!“

„Vrav! Lebo neodídeš živí!“

„Je to bulimik a teraz leží už druhý deň v liečebni. Tri dni sa prejal a zvracal až skolaboval. A mimochodom našla ho jeho priateľka – žena.“ Celé to hovoril s takým úsmevom že by som mu ho najradšej zoškriabal z tváre. „On by ti nikdy nepatril. Na rozdiel odo mňa. Ja som teraz tu...“ dodal.

„Čože“ nechápal som.

„To je v poriadku, to nevadí. Teraz som tu ja. Ja ty pomôžem pod uložíme ťa a oddýchneš si.“ Ťahal ma dozadu.

„Čo? nie čo to robíš? nechaj ma! Kto by teraz chcel oddychovať?!“

„Neboj sa len ti pomôžem zrelaxovať a aj zabudnúť,“ povedal a dával mi dole nohavice

„Stoj! Prestaň! Veď by si mohol byť môj otec čo to robíš,“ snažil som sa ho zo seba zhodiť ale jeho ruky boli všade.

„Tak to je potom lepšie, že nie som. Neboj sa bude to v pohode mám na teba chuť už pekne dlho.“

„Ale veď ty máš manželku nie?!“ čudoval som sa.

„Nemám to si si len vždy myslel a ja som ty to nevyvracal. A teraz keď konečne ten záprdok zmizol budeš môj,“ povedal usmial sa a hladil ma po tele.

„Ani za sto rokov,“ povedal som kopol som ho na solar a vyhodil pred dvere.

 Bol som rozhodnutý, že ani o jednom už nechcem v živote počuť. A ani som nepočul.

Dodatek autora: 

Okej dobre viem, že tam o obžerste moc nie, je ale to v podstate to stavia podstatnú časť príbehu a je to tam dosť dôležité :D Čo chcete dalšie??  :?

4.227275
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.2 (hlasů: 22)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 12
„Hlava, ramená, kolená, palce, kolená, palce, kolená, palce, hlava.....“,...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 2
Yuuki se převrací v posteli a ne a ne usnout. „To snad není možný,“ zavrčí...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 5
Jako dozorce jsem Muňu ten večer hlídal, aby nevzal kramle a čekal na jeho...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 10
Kdo by tohle čekal   Bylo ráno jako každé jiné, ale přeci jen byl...