Ne, 01/11/2015 - 12:48
10

Ticho sa predĺžilo. Zrzkáč pozrel raz na jedného, raz na druhého.

„Drbem na to, idem preč. Nejdem tu stáť s cvokmi,“ rozhorčene zahlásil a odišiel. Pozreli na neho ako odchádza a Mitsu si celkom vydýchol.

„Takže ty si Zerov priateľ? Hovoril mi dnes o tebe. Tvrdil, že dnes sa s tebou asi stretne. Mal podozrenie, že sa niečo deje. Aspoň tak mi to povedal,“ vysvetlil mu.

„Predsa len niečo tuší...,“ potichu si pre seba hovoril. Zdalo sa, že sa na chvíľu zamyslel. „Naozaj nevieš, kde teraz je?“ Mitsu mu na to záporne vrtel hlavou.

„Bože môj. Vždy sa niekde musí vytratiť, keď mu chcem konečne niečo dôležité povedať,“ preobrátil očami a tváril sa otrávene.

„Prepáč, ale... čo dôležité, ak smiem vedieť?“ pomaly sa spýtal. Chcel byť aspoň trocha v obraze, o čo ide.

„Raz sa to možno dozvieš. Pre istotu to nechám na Zera. Viem, že sa ľahko naštve,“ uškieral sa. „No, tak teda vďaka. Mitsu. Niekedy sa znova stretneme,“ rozlúčil sa s ním a s rukami v džínsoch, pohodárskou a uvoľnenou chôdzou odišiel. Mitsu bol trocha vyvedený z miery. Za prvé, konečne videl Zerovho kámoša. A za druhé, niečo sa deje a furt nevie čo.

Zazvonilo a na chodbe sa urobil rozruch. Žiaci sa ponáhľali na hodinu a Mitsu mal celkom problém dostať sa do učebne matematiky. Ignoroval viacnásobné udretie do žiakov, stále mal v hlave to, čo sa náhodne dozvedel od Daisukeho. Bolo to niečo nebezpečné? Alebo z toho robí veľkú drámu? Možno je Daisuke až taký vtipkár, že to povedal viac dôležito ako by malo.

Sadol si k oknu do lavice, vybalil si veci na hodinu a po celý čas ďalej myslel na Zera.

 

***

 

V momente, keď blondiak vyšiel zo školy, vylovil z vrecka džínsov mobil a vytočil Zera. Pípalo mu to dokola a nakoniec sa ozvala nejaká žena, ktorá informovala o nedostupnosti. Daisuke bol mierne podráždený a znova mu zavolal. Opakoval to asi 4x.

„No ták, zdvihni to sráči,“ hovoril si pre seba a čakal. Konečne prijal hovor.

„Dobrý deň, dovolali ste sa na záznamník Rýchlej zdravotníckej pomoci. Po zaznení signálu nám zanechajte odkaz, píp,“ ozval sa Zero s predstieraným cudzím hlasom. Daisuke sa pre istotu pozrel na displej mobilu či dobre volal.

„Ty trotle, skoro si ma dostal.“

„NEMÔŽEŠ MI DAŤ ASPOŇ NA PÁR HODÍN POKOJ?!“ zreval Zero do mobilu. Daisuke sa zasmial a pri tom si vzdialil mobil od ucha.

„Nekrič, nie som hluchý. Kde si, beruško moje?“ provokoval ho. Začul Zerove netrpezlivé vzdychnutie.

„Mimo mesta. Prečo? Deje sa niečo?“

„No, celkom áno. Mám pre teba novinky. Tipujem, že preto si odišiel preč? Chceš nové informácie?“ šúchal medzitým nohou o zem.

„Trafil si. Bol som na pokraji mojej trpezlivosti. Prečo si mi nedal vedieť, že si sám zisťoval? Zbytočne som odišiel a teraz vyzerám ako podozrivý.“

„Podozrivo vyzeráš furt. Vyčnievaš z davu svojou oslnenou krásou,“ ironicky mu odpovedal a pretočil očami.

„Ty vyčnievaš svojím arogantným a dementným správaním,“ vrátil mu to.

„Ts, ale noták, to bolelo,“ zasmial sa, kým si položil ruku na srdce. „Očakávam, že prídeš čo najskôr. Mitsu vie o tom, že sa niečo deje, tak byť tebou, vysvetlil by som mu to. Vopred upozorňujem, že som mu ani ň nepovedal, len že ti potrebujem niečo prezradiť.“

„Vždy vyznieš dosť ironicky, možno pochopí, že si idiot,“ vtipkoval.

„To môže byť celkom pravda,“ čudoval sa nad takou myšlienkou. Zero sa uškieral na druhej strane hovoru.

„Naozaj si totálny kretén. Väčšieho som ešte nestretol.“

„To beriem ako kompliment. Čakám ťa, beruško moje,“ poslal mu pusu a zložil.

Vždy si takto zo seba robili srandu. Bolo to u nich normálne, ani raz to nebrali vážne.

Mysľou sa vrátil k svojej vyhliadnutej ‚koristi‘. Bol to tvrdý oriešok. Zrzáčik mal veľa vlastností, najmä tie zápornejšie, čo sa Daisukemu páčilo. Bolo by ťažké skrotiť ho.

Potmehúdsky sa pre seba usmial a vykročil svojím smerom.

 

***

 

Škola skončila a Mitsu sa preobul. Bol naštvaný. Zero mu niečo tajil. Dnes od neho bude vyžadovať vysvetlenie a všetko, čo o ňom ešte nevie.
Vychádzal z vchodu školy po tom, ako všetci žiaci už odišli preč. Neznášal veľa ľudí na jednom mieste. Cítil sa ako sardinka v konzerve.
Pozeral sa na zem pod sebou a telom do niekoho narazil. Zdvihol hlavu, zaklonil ju a pozeral sa do usmievajúcej tváre s intenzívnymi modrými očami.

„Zero,“ prekvapene vydýchol.

„Prišiel som ako som sľúbil,“ usmial sa ešte širšie. Mitsu sa najprv zasnene pozeral na jeho pekné pery, no potom sa zamračil a nahnevane mu pozrel do očí.

„Prečo predo mnou niečo tajíš?“ narovinu sa spýtal.

„Ale noták, Mitsu, všetko má svoj čas. Chcem ti všetko povedať v správnej chvíli. Nemôžeš na mňa takto vyletieť. Za to, že ti niečo povedal Daisuke, nemusí to byť tak dôležité,“ ospravedlnil sa a nahodil smutný výraz. Celkom to na nízkeho hnedovláska pôsobilo, ale aj tak bol nahnevaný. „Vážne, Mitsu, poviem ti to, čo bude potrebné. Ale zatiaľ ti len priblížim pár vecí,“ povzbudivo sa na neho usmial.

Pohľadom prešiel na Zerovu hruď. „Oki, chápem. Gomen za moje správanie,“ tiež sa ospravedlnil a oprel si čelo o jeho hruď. Privrel oči a vdýchol vôňu jeho tela. Bola tak vábivá, tak prirodzená a príjemná.
Ucítil na sebe jeho ruky, ktoré ho tisli k sebe a pevne ho objal. Bol za to rád, pretože mal pocit, že by sa mu podlomili nohy. Tiež ho objal okolo trupu a cítil sa v bezpečí. Nič iné neexistovalo. Len on, Zero, jeho objatie, jeho teplé telo a pomalý tlkot jeho srdca. Bol z tejto situácie unesený a nechce, aby sa prerušila.
Zerov pohyb mu napovedal, aby sa trocha odtiahol. Pozrel sa hore a videl, ako sa Zerová tvár k nemu približovala. Pohľad mal zasnený a vryl sa mu do očí.

„Ze-Zero, tu nie. Sme pri šk..,“ nedopovedal. Zero ho jemne pobozkal a nemyslel na okolitý svet. Chcel ho znova pocítiť na svojich perách. Mitsu najprv zarazene stál a potom zdvihol ruky, aby nimi chytil Zerovú tvár. Bozk prehĺbil a začal sa hrať s jeho jazykom. Myseľ sa im vyprázdnila a na nič iné nemysleli. Bola to len potreba byť k sebe čo najbližšie. Postavil sa na špičky a zastonal medzi bozkami. Zero sa nechcel od neho odtiahnuť, ale spomenul si, kde sú.
Prestal ho bozkávať a len trocha odtiahol tvár. Mitsu znova mal ten zasnený pohľad vášne ako minule. Veľa síl vynaložil na to, aby ho znova nepobozkal.

Obzrel sa a zaskočene pozeral na žiačku v chode.

„Zero? Prečo ten pohľad?“ nechápavo sa spýtal a obrátil tvár k vchodu školy. Stálo tam dievča s červenou tvárou a kukala na nich veľkými očami. „Émm...,“ nevedel, čo má povedať.

Zero sa pozrel na 3 malé knižky, ktoré držala v rukách. Bola to manga. Zbystrel pohľad a prečítal „Katekyo!“, „Elektel Delusion“, „Kirai ja nai Kedo“. Usmial sa. „Neboj sa, tá nás nevyzradí, že je to tak?“ spýtal sa dievčaťa. Tá pomaly prikývla a ďalej na nich červená v tvári kukala.

„Všetci ani... nevedia, o čo... práve teraz prišli,“ potichu sa prihovorila a kvapka krvi jej vytiekla z nosa. Mitsu nepochopil a nevedel čo sa deje, keď sa Zero rozosmial.

„Číta yaoi mangy,“ vysvetlil mu so smiechom. Najprv sa musel zamyslieť, čo ten žáner znamenal. Keď to pochopil, aj on v Zerovom náručí zrudol a skryl si pred ňou tvár.

„Ne-... nemusíš sa hanbiť. Pre mňa je to to najlepšie, čo som dnes mohla naživo vidieť,“ hovorila smerom k Mitsuovi. „Naozaj nikomu to nepoviem. Je to moje tajomstvo,“ žmurkla očami a usmiala sa zvláštnym, celkom strašidelným úsmevom.

Yaoistky sú niekedy strašidelne démonické, pomyslel si v duchu Zero.

„Už musíme ísť Mitsu,“ posúril ho a naposledy sa pozrel na dievča. Práve si utrela nos od krvi. Bol rád, že sa konečne vzdialili. Krv ho dráždila.

„Povieš mi už, o čo ide? Aspoň niečo? Nechcem od teba všetko. Kým dôjdeme do môjho bytu, tak mi to môžeš vysvetliť,“ prihovoril sa k Zerovi, kým vyšli z areálu školy.

„Nu, nepovedal som ti, že mám ešte brata, ktorý ide už od začiatku po mojom krku,“ odpovedal mu s pohľadom upretým pred seba.

„Nehovoril si náhodou, že si z upírov najstarší?“

„Som. On sa po mojej premene zaplietol s čarodejkou. Vždy chcel byť lepší ako ja. Bol som v rodine viac obľúbený, aj keď on bol prvorodený. Nejakým spôsobom sa dozvedel o mne pravdu. Neviem ako. Nikomu som to nepovedal. Alebo by ma musel pri nejakom ‚akte‘ vidieť,“ ďalej mu vysvetľoval a mračil sa.

„Ako sa volá? Čo spravil s tou čarodejkou?“

„Volá sa Masaru. V preklade víťazstvo,“ dodal s iróniou. „Myslím, že je nesmrteľný. Urobila nejaké čáry-máry,“ medzitým šibrinkoval rukami, „a stal sa podobným ako ja. Naozaj neviem, čím je – upír, vlkodlak atď. Viem len, že nestarne ako ja a má nadprirodzenú silu ako ja.“

„Kvôli čomu po tebe ide? Spravil si mu niečo okrem toho, že bol menej obľúbený?“

„Keby som to sám vedel...,“ záporne povrtel hlavou. „Vôbec nič neviem, dá sa to tak povedať. Preto som šiel cez školu mimo mesta - nájsť nejaké informácie o ňom. Nikto mi nechcel nič povedať a Daisuke mi volal, že má pre mňa niečo nové,“ pozrel na neho.

„Takže len čo prídem domov, tak pôjdeš za ním?“ tiež sa na neho pozrel.

„Vyzerá to tak. Nechcem, aby si bol v ohrození kvôli mne. Toto je môj problém a bojím sa, že by ťa do toho zatiahol.“ Pohľad mal smutný a v hrudi cítil úzkosť. Keby sa dozvedel o Mitsuovi, ublížil by mu.

„Prečo by mal?“ zdvihol obočie.

Kým odpovedal prešla dlhšia chvíľa: „Si moje najslabšie miesto.“

Zarazene zastal a pozeral sa na Zera. Nevedel, ako má reagovať. Mal zmiešané pocity. Nechcel by sa pliesť do jeho problémov, ale tiež mal pocit pomôcť tu. Aj keď je smrteľný a slabý. Nechce, aby mu niekto ublížil, najmä nie jeho brat.

Zero sa na neho usmial: „Neboj, zakaždým ťa budem chrániť, nech sa deje čokoľvek. Neprežil by som  to, keby sa ti niečo stalo. Som dosť výbušný a prudký, ak sa jedná o niečo, čo je pre mňa najcennejšie,“ chytil ho za ruku.

Mitsu po druhýkrát pocítil niečo, čo nevedel spoznať. Tak príjemne to hrialo. Stisol mu dlaň a cítil sa v bezpečí. Vždy to tak bolo keď bol pri Zerovi.

„Ďakujem ti,“ vrátil mu úsmev. „Kiežby som ti mohol nejako pomôcť,“ pokračovali v ceste so spojenými rukami.

„To nie, nechcem ťa do toho zapojiť. Možno len Daisukeho, ale teba rozhodne nie.“

„Keď sme pri téme o ňom, aj on je upír?“ spomenul optimistického blondiaka.

„Áno, je. Prepáč, zabudol som ti to povedať,“ nervózne sa zasmial. „Upíri sú často sebavedomí a arogantní. Určite si si to pri ňom všimol,“ vrátil sa pohľadom k nemu.

„Podľa mňa ste normálni. Síce všetkých vás nepoznám, ale vy dvaja ste naozaj sympatický,“ zasmial sa. „To mi hovorí, že keď hovoríš o arogantnosti, ten pako zo školy, čo ma stále otravuje, by sa hodil k Daisukemu. Bola by to vojna. Totálne hádky.“

„Počkať, on ti stále nedal pokoj?“ znervóznel.

„Dnes ma len zastavil na chodbe cez prestávku a vtedy sa zjavil Daisuke. Mal som pocit, že sa na ňom pohľadom pásol. Keby si tam vtedy bol, pochopil by si, ako to medzi nimi iskrilo.“

„Och, Bože..,“ Zero nasadil poker face a spomenul si, čo Daisuke hovoril o tom týpkovi. Mitsu sa na neho spýtavo pozrel. „Ale nič, radšej nič.“

Pomaly sa blížili k miestu, kde býval Mitsu. Ešte pár metrov a budú tam.

„Povieš mi potom to, čo ti dnes prezradí Daisuke?“ znova sa spýtal.

„Podľa toho, aké to bude závažné. Neviem, čo mám čakať. Ak to bude niečo horšie, rozhodne nebudem pripravený a nebudem vedieť, čo robiť,“ silnejšie stisol Mitsuovu ruku. Niekedy si všimol, ako na nich ľudia pokukujú. Ignoroval, cítili sa takto dobre.

„Je naozaj až tak nebezpečný? Príde mi to, ako keby ťa šiel zabiť. Nerád to hovorím...,“ smutne sklonil hlavu.

„Je to možné,“ opatrne povedal. „Možno ma chce mučiť celý život. Neviem,“ hlasno vzdychol a zastavili sa pred bytovkou.

„Kedy približne dnes prídeš? Nech viem, kedy ťa očakávať,“ začal šúchať nohou o zem a pozeral sa na ňu. Ruky mali stále spojené a Zero sa usmial.

„Myslím, že večer. S Daisukeom si máme čo povedať, takže to bude dlhšie stretnutie.“

„Oki. Tak budem čakať,“ zdola na neho pozrel hnedými očami. Bolo minútové ticho a stále si hľadeli do očí. Nakoniec sa Mitsu postavil na špičky, naklonil sa a dal mu letmú pusu. Zrudol v tvári, obrátil sa a utekal k vchodu bytovky.

Zero bol stále v menšom šoku, no po chvíli sa usmial a pozeral smerom k nemu. Ten vkročil do bytovky a nechal za sebou zatvoriť dvere. Oblizol si pery a stále cítil jeho chuť. Chcel by ísť za ním a stráviť s ním čas niečím iným, ako je rozprávanie. Ale bohužiaľ, Daisuke a novinky ho volajú. Škoda.

Vzdychol si a vybral mobil. Vytočil Daisukeho a čakal.

„Halóó? Je tam moja beruška?“ ozval sa.

„Čauko kreténe, tak kde sa stretneme?“ vrátil mu to.

„Už si sa domucinkoval s Mitsuom?“ Cítil, ako sa Daisuke uškieral.

„Vyhoň si vtáka a povedz miesto stretnutia konečne,“ strácal trpezlivosť.

„Ale júj, nejaký nepriateľský,“ predstieral smútok. „Prines mi zrzáčika a pokojne si ho vyhoním,“ smial sa.

„Bože, začínaš byť nechutný,“ znechutene sa zatváril.

„Za to ty máš ‚čisté‘ myšlienky hmmm?“ zatiahol. „No, povedzme, že by sme sa stretli v bare, v ktorom práve sedím? Určite ma nájdeš bez zbytočných kecov o názve. Neboj, nie je to gay bar,“ znova sa rehotal.

„Vykrútim ti krk, kretén.“

„Poznáš môj pach, tak sa čiň a nezdržuj.“ Zvesil.

Zero bol tak nasraný, že mu skoro žilka pukla. Tak neznášal to jeho provokovanie. Niekedy mu dochádzali nápady aby ho niečím odpálkoval. Nebol v tom taký dobrý ako Daisuke.

Zapojil svoju upírsku silu a snažil sa vyhľadať jeho pach. Po chvíli to vzdal a povedal si, že to nemá cenu. Musel by byť na nejakej vysokej budove, tak sa v sekunde premiestnil na vedľajšiu vysokú budovu. Nejaká kancelária. Znova zopakoval vyhľadávanie a tentoraz sa mu to podarilo. Videl cestičku, ktorá viedla k Daisukemu. Vrátil sa na chodník a šiel podľa nej. Nechcelo sa mu hodinu chodiť po meste, tak sa rýchlosťou premiestňoval a snažil sa, aby ho ľudia nevideli.

Chytal dych, keď zastavil pri nejakom bare, ktorý bol v temnej dlhej uličke. Jeho názov svietil a zopár písmen boli trocha nakrivo. Vyzeralo to na starší bar.

Vkročil doň a ovanul ho smrad z cigariet a alkoholu. Veľa očí sa na neho pozreli a nastalo ticho. Nechápal prečo. Vyzeral tak zvláštne a inak v bielej školskej košeli a čiernych džínsoch? Možno až moc mlado. Zasmial sa v duchu.

Zatvoril dvere a pohľadom hľadal známe blond vlasy. Nikde ho nevidel, tak vykročil do zadnej časti baru. Stále cítil na sebe pohľady ostatných. Už naozaj ho to štvalo a obdaril niektorých naštvaným výrazom. Konečne ho prestali sledovať – pochopili, aby ho nevyprovokovali. Mal pocit, že všetci v bare sú upíri.

Konečne zazrel blond vlasy v rohu vzadu. Všimol si, že sa k nemu približuje a obrátil hlavu k nemu a usmial sa.

„No konečne si tu! Išiel som tu zostarnúť,“ smial sa.

„Problém je v tom, že ty nestarneš,“ sadol si oproti neho na širokú sedačku.  „Môžeš mi vysvetliť, čo je zač tento bar? Všetci sa na mňa pozerali ako keby som niečo spravil.“

„Sú to upíri, poznajú ťa. Konečne videli najstaršieho z nich, nemôžeš im to zazlievať,“ vysvetlil mu a napil sa zo svojho pohára s Brandy. „Všimol som si ako si na nich hodil škaredý pohľad a oni sa mohli od strachu posrať,“ zachechtal sa.

„Nezvyšujem si ego tým, že som najstarší. Mne je to úprimne jedno. Mali by sa skôr báť môjho brata.“ Prišla k nemu čašníčka, ktorá na neho flirtujúco žmurkla. „Poprosím o jedno Brandy.“

„Bude to všetko?“ prešla pohľadom po jeho tele a usmiala sa. Ten dvojzmysel by počul každý.

Daisuke sa ozval: „Prosím ťa, keby si mohla, tak už tu na stole rozkročíš nohy?“ Zrejme to všetci počuli upírskym sluchom a začali sa smiať. Čašníčka na neho výhražne pozrela červenými očami.

„Bacha na jazyk. Raz sa zobudíš bez vtáka, kreténe,“ zaútočila slovami. Upíri sa na ich rozhovore bavili.

„Nevedel som, že upírky majú také nechutné úchylky na odhryznutie penisov,“ pokojne si popíjal z pohára.

Vzdala s ním hádku a obrátila sa na odchod. Zero si pomyslel, či mu vlastne prinesie pitie. Síce sa tiež bavil na ich hašterení, ale mal potrebu si niečo vypiť.

„Ty máš proste talent na odpálkovanie. Teraz len čakať, či mi naozaj prinesie pohár,“ pokrútil hlavou.

„Bože môj, veď ti tu ako štetka v duchu rozťahovala nohy. Keby neprišla, choď si po to sám,“ preobrátil očami.

„Je vlastne správne hovoriť o mojom bratovi pri toľkých upíroch?“ zdvihol obočie.

„Upozornil som ich. Nemajú počúvať odkedy poviem slovo ‚Masaru‘,“ pozrel na bar a všetci ich začali ignorovať.

„Prečo majú u teba takú autoritu? Vyhrážal si sa, že vieš bojové umenie?“ zasmial sa. Pozrel na prichádzajúcu čašníčku, ktorá mu položila podobný pohár na stôl, aký mal Daisuke. „Ďakujem.“ Bez slova odišla a Daisukemu neunikol jej jedovatý pohľad.

„Nie, vyhrážal som sa tebou,“ odpovedal mu.

„Tak preto na mňa hádzali také pohľady? Bože, Daisuke, neťahaj ma do všetkého. Tiež si starý, tak nerob zo mňa silného dedka.“

„Chceš aby zaujímavosti o tvojom bratovi boli tabu nie? Tak ma tu nepoučuj, keď robím správnu vec,“ zdvihol obočie a napil sa.

„Ok, ok. Nateraz ti to ospravedlním,“ tiež sa napil a cítil, ako mu silný alkohol príjemne pálil hrdlo. Hm, dlho nemal ‚silnejší prípitok‘. „Najprv mi povedz, od koho si zistil novinky.“

Položil si bradu na založené ruky, ktoré mal opreté o stôl. „Neuveríš, ale tá čarodejka ešte žije. Od nej to všetko mám. Stačilo pár posmeškov a pekných pohľadov z mojej strany a zdôverila sa mi. Povedala, že ju mrzí, čo spravila pred stovkou rokmi. Tvrdí, že je to chyba.“ Zero na neho zaskočene pozrel.

„Ako je možné, že žije? To je až tak silná, že si čaruje mladosť?“

„Na to som sa jej nespýtal. Spomenul som jej teba a už vedela, že má ako odčiniť svoju chybu. Čakala na to, ako sa pomstiť tvojmu bratovi.  Vie, že si dostatočne silný, aby si ho zastavil,“ prižmúril oči.

„Teraz sa všetci na mňa spoliehate, že zastavím šialeného brata, ktorý spraví všetko aby ma zničil?“ ironicky sa spýtal. „Tak mi prezraď, čo je zač?“

„Upír a vlkodlak dokopy. Nerád to hovorím, ale môže ťa jedným kusnutím zabiť.“

„Prečo sa všetci upíri boja mňa, keď môžu byť v nebezpečí kvôli Masaruovi.“

„Nezabúdaj, že oni o ňom nevedia.“

„Ale tak určite musia niečo o ňom vedieť. Aspoň nejaký náznak.“

„Je to možné, ale nepotrebujeme nejakú upíriu svorku, ktorá na neho zaútočí a ten zistí, že niekto o ňom šíri informácie.“

„To je pravda. Čo iné si sa dozvedel?“

Daisuke pretiahol chvíľkové ticho. „Hľadá ťa. Už vie, že si tu. Raz ťa sledoval pred rokom cca. Necítil si nejaké nebezpečie?“ pre istotu sa ho spýtal.

„Niekedy som mal pocit, že ma niekto špehuje, ale nikto ma nenapadol,“ zamyslene odpovedal.

„Nebol to on. Špehoval ťa niekým iným. Chcel byť v bezpečnej vzdialenosti. To ma prekvapilo – mať silu upíra a vlkodlaka a nechce sa k tebe priblížiť. Predsa len, bude tam nejaký strach,“ snažil sa mu predložiť aspoň jeden dobrý bod.

„Mohol ma kedykoľvek zabiť alebo zaútočiť na mňa, ale nikdy sa nič nestalo. Vôbec neviem, o čo mu ide. Ty áno?“ Napil sa.

Zachechtal sa: „Raz k tomu príde, neboj ty nič. Skôr by som sa strachoval na tvojom mieste o Mitsua. Môže byť v nebezpečenstve, ak o ňom vie. Špehoval ťa a to dobrý náznak nie je,“ dôležito na neho pozeral.

Zero zrazu dostal strach. Vedel o svojej druhej stránke. Rozzúril by sa do takej miery, že by nevedel, čo robí, ak by sa niečo stalo Mitsuovi. Doslovne by sa správal ako zviera a rozpáral by každého, kto by mu ublížil.

„Viem, na čo myslíš, Zero,“ ozval sa, „videl som ťa v takom stave a môžem potvrdiť, že tým by si ho vedel ochrániť. Lenže zase nevieš ako sa vrátiť do normálu. Mysli na to,“ upozornil ho.

„Vieš ešte niečo o ňom?“ vybral ďalšiu otázku.

„Čarodejka hovorila o jeho smrti. Jedine ty by si ho mohol zabiť. Ste rodina. Viem, aj mne to príde trocha nerozumné, ale najľahšie by umrel rukou svojej rodiny. Upozornila ma, že jeho uhryznutie pre upíra je smrteľné, ale iba v podobe vlkodlaka. Ako upír má najmenšiu silu.“

„Takže čím by som ho mohol zabiť? Kôl do srdca? Odtrhnutie hlavy? Hm?“

Daisuke vytiahol z vnútorného vrecka koženej bundy strieborný ostrý kôl na stôl. „Týmto. Jediná nádej,“ pohodlne sa oprel o sedačku a ruky si rozprestrel na jej operadlo.

Zero si ho zobral do ruky a začal si ho obzerať. „Striebro je proti vlkodlaku a kôl proti upíru?“ premiestnil pohľad na Daisukeho. Ten prikývol a vedel, že Zero na spôsob príde sám. Nebol hlúpy.

„Zo srdca ti ďakujem, Daisuke. Vďaka tebe mám nádej,“ úprimne mu povedal.

„Nuž, nemáš za čo. Môže ísť aj po mne a to moju maličkosť celkom necháva v pochybách a strachu,“ uškieral sa.

„No jasné, pán sebec?“ spýtal sa s iróniou.

„Ale nie, myslím to vážne. Nechcem ťa nechať zabiť. Je to cvok, ktorý to nemá v hlave v poriadku. Potrebuje ‚vyliečenie‘ správnou cestou. Sama čarodejka povedala, že nám bude vďačná, ak to s ním skoncujeme. Keď ho premenila kúzlami, nevedela, aký psychopat sa z neho vytvorí, a že ohrozí aj ľudí aj nadprirodzených. Ja jej verím, vie kde je a čo robí. Pripravuje sa na teba.“

Zero si znova odpil z pohára. Potreboval silný glg. Bolo to na neho veľa naraz, ale aspoň vedel, čo sa bude v budúcnosti diať. Posunul kôl k Daisukemu: „Zatiaľ ho stráž, teraz nemám pri sebe nič, do čoho by som ho dal.“

„Dobre, ale príď si poň čo najskôr. Viem, že len čo tu skončíme debatu, pôjdeš za Mitsuom. Je veľmi zvedavý, hm?“ diebolsky sa usmial. Zero pod tým videl, že Daisuke vie o čo medzi ním a Mitsuom ide. „Pre Kristové rany, z teba tá ruja normálne srší. Už asi chápem, prečo s tebou čašníčka flirtovala,“ zasmial sa, pokýval nesúhlasne hlavou a vypil pohár.

„Vážne? A nenazývaj to rujou. Nie som totálne zviera,“ uškieral sa.

„V posteli určite,“ znova sa diabolsky usmial.

„Popravde, neviem sa pri ňom kontrolovať. Síce... už pomaly áno, ale stále tam je tá potreba ho hodiť do postele a mať sex,“ vzdychol a tiež dopil.

„Nechápem, ako môžeš mať tak silnú vôľu. Ja by som ho už niekoľkokrát pretiahol.“ Zero na neho hodil varovný pohľad.

„Pozor na jazyk, Daisuke,“ prižmúril oči.

„No jo, no jo, len som to opísal,“ uškieral sa a v obrane zdvihol ruky. „Upírsky sex je ten najlepší sex! Prečo to, pre Boha, nevyužiješ. Ver mi, kričal by o viac,“ žmurkol na neho.

„To mi je jasné, ale bojím sa, že ho zlomím. Mám dosť veľkú silu a nechcem mu ublížiť.“

„Ále, prosím ťa. Určite má sám hriešne predstavy, ako to spolu robíte. Nerob z neho takého slušného anjelika. Síce som ho nestalkoval ako ty, ale určite má svoju diabolskú stránku,“ vyplazil jazyk.

„Nad tým som ešte nepremýšľal,“ bubnoval prstami po stole.

„Ježiši, choď za ním! Uvoľni konečne svoje aj jeho telo! Ste ako elektrina – vždy, keď ste pri sebe, iskrí to medzi vami o dušu.“

„Z tvojej ‚kázne‘ mám chuť ísť za ním,“ vyčítavo na neho hľadel a zuby sa mu predĺžili.

„Však ja ti v tom nebránim, posielam ťa za ním lebo to potrebujete. Hlavne z neho nevybi dušu,“ zasmial sa

„Ďakujem, práve si ma nabudil na intenzívny sex,“ prestal bubnovať prstami o stôl a zdvihol sa na odchod. Jeho oči boli červené a zuby stále predĺžené. Upíri v bare na neho so strachom pozerali, skoro mali pocit utiecť pred ním. Vyžarovala z neho autorita, sila a prudká upírska vôňa.

„Ešte mi len budeš po vašom ‚akte‘ ďakovať, že som ťa konečne nakopol!“ zakričal Daisuke pred tým, než Zero odišiel z baru. Zasmial sa.

Pri myšlienke na zrzáčika mal tiež silnú túžbu vlastniť jeho oči, pery, srdce, vlastne celé telo. Ale na to ešte len príde, pomyslel si v duchu a usmial sa potmehúdsky.

Dodatek autora: 

No, tiež som celkom rada, že ho Daisuke poslal za Mitsuom. >:D Btw, v tejto časti ste mohli zistiť moje obľúbené yaoi mangy! :D Ale priznajme si, kto by si užíval pohľad na živú yaoi scénku?! >:3 
P. S. : ďakujem za komentáre a hlasy! ^^ Som rada, že čakáte na nové časti a poviedka sa zapáčila. :3

4.885715
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 35)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 14
Štrnásta Bascer, číslo tri. Dom kde býva Terry Wedson. Vedel, že prídem....
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 14
„Nie,“ zamračil sa. Dlaňou sa zaprel vedľa mojej hlavy a následne sa zoširoka...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 24
Tomoe Po rozloučení s tátou, konečně vyjdeme ven. A já konečně volně...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 23
1999, konec října. Pátek, vokolo čtvrtý odpoledne. Je mi mizerně a začínám se...