So, 02/02/2019 - 15:15
3

Predstavte si svet, kde jediné, čo na dennej oblohe môžete vidieť nie je obrovský svietiaci predmet charakteru horiacej gule zložený z plynu, neustále vybuchujúci - vysielajúci na zem teplo a svetlo, alebo plynné útvary charakteristickej farby, podľa toho v akom štádiu svojho bytia sa práve nachádzajú, ktorých rozpad vás aj tak zastihne nepripravených a tak skončíte celý premočený.

Svet kde na nočnej oblohe sa okrem geometrického útvaru, ktorý osvetľuje krajinu svetlom, ktoré musí od niekoho prebrať, pretože je príliš neschopný na to, aby si vytvoril svoje vlastné. Nespočetného množstva žiariacich bodov, ktoré sú v skutočnosti iba bezduché predmety, bezcieľne sa utápajúce v temnote vesmíru, horiace a čakajúce na to, kedy konečne narazia do niečoho čo je väčšie ako oni, alebo to sú ďalšie niekoľko miliárd svetelných rokov vzdialené predmety produkujúce si svoje vlastné teplo a svetlo, ktoré si myslia, že práve to z nich robí niečo viac ako ste vy a netušia, že niekoľko miliárd rokov od ich vzniku tu o nich nikto nevie, pretože v čase kedy k nám dorazí ich prvé svetlo sú už oni na pokraji svojho času. Práve tu sa  premávajú stvorenia, rôznych tvarov a veľkostí.

Tieto stvorenia žijúce si svoj vlastný, nami nerušený život nad našimi hlavami. Stvorenia, ktorým by stačilo iba málo času na to, aby sa nás všetkých zbavili. Stvorenia, o ktorých pozornosť stojí každý a ešte viac sa jej boja. Stvorenia ktorých rev sa ozýva svetom vo dne v noci.

V takomto svete žijem ja.

Stvorenia o ktorých som vravel sú nazývané Nebeské tvory... aké originálne, no čo čakáte od primitívneho národa, ktorý ešte stále pochybuje o fakte, že zem je guľatá? Nie, nie som z budúcnosti.
V skutočnosti som v našom vlastnom čase, kedy sa odohráva tento príbeh. Sám som pochyboval o tom, že veci by sa mohli zmeniť, no oni môžu. Už ani zďaleka nie je nič také aké bolo. Neprišla apokalypsa, ani vojna... teda zatiaľ, no ani to nie je potrebné na to, aby sa životy ľudí menili od základov. Pokračovať teda budem v období, keď sa to všetko začalo, aby som uchoval časový sled a aby som vás ešte viac neplietol - ako už iste ste.

Nikto nevie odkiaľ Nebeské tvory sú, no najreálnejšia verzia môjho druhu je, že sú jednoducho z vesmíru. Sú to bytosti, ktoré majú naozaj rôzne podoby. Od rôznych najčudesnejších zvierat, cez beztvaré plynné závoje, ktorých telo je takmer priehľadné, pomedzi rôzne kombinácie ľudí a zvierat až po “obyčajných ľudí“.

Jediný kontakt medzi nami a nimi je prostredníctvom rituálu, ktorý si ľudia vymysleli hneď z dvoch dôvodov. Prvý je, že sa Nebeských tvorov boja a myslia si, že ich prídu zabiť a tak si vymysleli rituál. Obetu presnejšie. Druhý sa vynoril až po niekoľkých rokoch rituálov. Raz za nejakú dobu sa stane, že telo človeka posadne Nebeský tvor a ten potom vždy príde zachrániť klan, v ktorom žil, pred hrozbou. Keď sa tento fakt potvrdil, klany začali “lov na Nebeských tvorov“.

Nebeské tvory sú nesmrteľné, teda aspoň ľudia ich nedokážu zabiť a nie iba preto, že sú to magické stvorenia, ktorých sila ďaleko presahuje vnímanie oveľa vyspelejších civilizácii ako je tá naša.

Preto sa ľudia rozhodli dostať ich na svoju stranu... aspoň tých, ktorý sami budú chcieť. Rituál sa z jedného ročne začal konať každý mesiac a zúčastňovalo sa ich čo najviac ľudí. Hlavy klanov sa totiž domnievajú, že Nebeské tvory si sú vedomé svojej veľkosti (nie iba tej fyzickej) a tak sa neuspokoja s akoukoľvek obetou. Rozhodlo sa teda, že sa bude obetovať vždy  viac ako 5 ľudí, čo viedlo k tomu, že naša populácia je teraz o viac ako polovicu menšia.

Rituál prebieha jednoducho. Človek sa postaví doprostred zlatého kruhu, spraví sa mu zopár rezných rán, aby sa okolím rozniesol pach jeho krvi a napokon čaká za spevu Kňažných, ktoré sa snažia privolať nebeského tvora.

Môže sa to skončiť hneď troma spôsobmi. Buď do tela vstúpi Nebeský tvor čo vedie k úmrtiu duše človeka, do ktorého vstúpil. Prázdna schránka s Nebeským tvorom vo vnútri opustí klan a odíde - nikto nevie kam. Jedno je však isté. Tento koniec rituálu chce každý. Pre schránku je to pocta a pre ľudí to znamená, že majú o jedného ochrancu viac.

Druhý koniec je, že človek je nebeským tvorom unesený. Nevie sa však čo sa s tým človekom stane a tak je jasné, že sa zaviedla jednoduchá vec. Človek unesený nebeským tvorom, rovná sa, človek zabitý krutou smrťou. Po tomto konci žijú ľudia v strachu, či sa nepríde nebeský tvor pomstiť a zároveň sú znechutení a preklínajú človeka, ktorý nebol dosť dobrý pre Nebeského tvora.

Tretí koniec je jednoduchý. Nebeský tvor sa neukáže a človek je napokon tak dorezaný, že vykrváca. Ľudia sú sklamaní, no lepšie akoby ho mal Nebeský tvor uniesť.

Toto je svet, v ktorom žijeme. Vďačne obetovávame svoje životy a obhajujeme to slovami ako česť, pocta, sila... Ochotne sa prizeráme ako člen našej rodiny - matka , otec, brat, sestra, syn, dcéra, vnučka, vnuk stoja na zlatom disku a čakajú na istú smrť, a sme s nimi spokojný do času, kým nepríde rozsudok. Potom si dovolíme odchádzať urazení alebo nahnevaní na člena vlastnej rodiny, ktorý sa rozhodol obetovať svoj život.

Nikto necíti ľútosť ani smútok voči  ľudom, ktorý vďaka rituálu prišli o život. O tých ktorí umrú vykrvácaním sa nehovorí alebo sa o nich hovorí ako o slabochoch. Nikto, ani vlastná rodina im neurobí pohreb. O tých, ktorých unesú sa radšej nehovorí. Ľudia veria tomu, že to privolá Nebeského tvora a ten ich za to všetkých zabije. O tých, ktorí sa stanú schránkou sa nehovorí ako o hrdinoch, ale ako o otrokoch, ktorí jednoducho musia ochraňovať váš klan. Všetci s nimi rátajú ako s lacnou pracovnou silou.

Ak si myslíte, že som ten typický hrdina, ktorý popiera pravidlá svojho klanu a bojuje proti nim... mýlite sa. Súhlasím s nimi. Predstava toho, že sa stanem ochrancom nášho klanu ma hreje každý deň na srdci a preto som sa dobrovoľne prihlásil na zajtrajší rituál.

Moja rodina ma však nepodporuje. Myslia si, že to nedokážem. Vraj  som príliš slabý a tak umriem. Neboja sa o mňa, len sa za mňa nechcú hanbiť. Viem to. Viem to, pretože rodiny tých, ktorých príbuzní skončili smrťou vykrvácaním, sú považovaní za prekliatych a nikto sa k nim nepribližuje. Väčšinou to potom končí pokusom o očistenie mena svojej rodiny čiže najčastejšie úmrtím ďalšieho člena rodiny.

Aj napriek týmto faktom sa chcem o to pokúsiť. Myslím optimisticky - vždy som taký bol. Nikdy sa neutápam v temnote mojich vlastných myšlienok. Radšej vyhľadávam aj najmenší paprsok svetla, ktorý sa v nich nachádza. Priznávam; niekedy je to ťažké, no vždy sa to dá. Verím a viera je v dobách, kedy vlastne nič nie je dokázateľné, veľmi dôležitá.

Na zajtrajší rituál je so mnou prihlásený aj môj veľmi dobrý kamarát - Xan. Je typickým zatrpknutým hrdinom príbehu, v ktorom jeho starší brat umrel vykrvácaním. Nemal by som sa s ním rozprávať, no verím vo to, že Nebeský tvor má oveľa viac iných a dôležitejších vecí na práci ako kontrolovať to, či sa niekto baví s členom rodiny Slabého.

Xan verí, že by si po jeho brata Nebeský tvor prišiel - ibaže mu Kňažné naschvál spravili veľké rany, aby rýchlejšie umrel. Xanov brat bol zase ten typ hrdinu, ktorý všetko popieral a rozhodol sa, že Nebeského tvora zabije. Predpoklady na to mal. Bol vysoký, svalnatý, zručný v boji s oštepom a aj celkom mrštný, no nedokázal by to. Aj môj optimisticky nastavený duch si to myslel. Hlavy sa toho báli a tak vznikla domnienka, že sa Xanovho brata zbavili vedome, aby nepoštval Nebeských tvorov proti nášmu klanu.

Paradoxne, Xan nechce nebeského tvora zabiť, ale chce sa stať Vyvoleným, aby dostal dostatočnú silu na to, zbaviť sa Hláv. Jeho optimizmus v tejto veci presahuje ten môj. Všetci vedia, že v okamihu, keď do človeka vstúpi tvor, človek je mŕtvy. Xan však verí, že  z posledných síl svojej duše dokáže zabiť Hlavy a potom môže umrieť spokojný.

Ja chcem len jedno. Stať sa Vyvolený a chrániť môj klan aj keď mi nikdy neveril. Aj keď sa mi vždy smiali za môj nízky vzrast. Je to tak - som nízky, no svalov aj sily mám dosť, môj duch je tiež dostatočne silný a hlavne mám otvorenú myseľ a idem do rituálu s čestnými úmyslami. Verí sa totiž, že to je hlavný predpoklad úspešného rituálu. Čestné úmysly, ktoré nebeským tvorom budú lichotiť. Tak si hlavy obhajovali aj smrť Xanovho brata.

 „Nečisté úmysly predpovedali jeho smrť. Žiaden Nebeský tvor nevstúpi do tela, ktoré ho chce zabiť. Je to nehorázna drzosť vstúpiť do rituálu s takýmto cieľom a takto to potom končí. Vyvarujte sa takýchto chýb, túžob a myšlienok. Nech je vám tento mladík odstrašujúcim príkladom,“ boli slová najvyššej Hlavy, po tom čo Xanov brat od vyčerpania padol na zem a už sa nikomu nepodarilo ho prebudiť.

„Yato, rozmysli si to. Nemá to význam -tvoja schránka je slabá. Nebeský tvor do nej nevstúpi,“ apeluje moja mama. Je to miestami vážne otravné ako ma podceňujú kvôli mojej výške. Verím, že moje všetky ostatné dobré vlastnosti zakryjú tento nedostatok.

„Mama dosť! Už som rozhodnutý. Zajtrajšieho rituálu sa zúčastním a dokážem všetkým, že moja výška nie je prekliatie, ale dar. Stanem sa Vyvoleným a nakoniec mi budete vďačný za svoje životy.“ Nemá význam žiadať ich o požehnanie, alebo niečo tomu podobné. Neveria vo mňa, vo svojho jediného syna. Už od doby kedy sa začalo prejavovať, že budem minimálne o hlavu nižší ako všetci moji rovesníci, som pre nich iba sklamaním.

„O čom to rozprávaš? Nie je možné, aby si ťa vybrali! Ide tam aj Odon, ktorý je kandidát na Vyvoleného. Nemáš šancu! Bude to hanba pre našu rodinu! Zamysli sa, to chceš?! Chceš aby tvoja rodina upadla do hanby?! Rodina, ktorá ťa vychovala a dala ti všetko?! Si nevďačný!“ A je to tu. Najprv prosby a potom nadávky a krik. Je pravda, že Odonova schránka je vhodnejšia ako tá moja. Prakticky je to celkom slušná kópia Xanovho brata, no jeho vnútro je skazené. Je vypočítavý, pyšný, narcistický a egocentrický. Už na škole bolo jeho životným cieľom splodiť dieťa s každou peknou ženou v našom klane a napokon sa stať Vyvoleným, aby vyriešil hneď dva problémy v našom klane. Nízka populácia a málo strážcov.

Je pravdou, že oproti iným klanom máme nepomer strážcov. Máme iba troch, zatiaľ čo inde sa ich počet ťahá na siedmych. Hlavy sa boja toho, že nájdu spôsob ako prinútiť strážcov vykonávať aj ofenzívu a hneď napadnú náš klan.

Odona nemám rád. Vždy bol na čele skupiny, ktorá sami smiala a aj napriek tomu to bol práve on, kto mi počas rituálu dospelosti navrhol spoločné lóže. Skrýval to za kopu urážok a posmeškov, no keď som ho rázne odmietol, bol urazený a priam sklamaný, čo sa na muža, ktorý chcel našu populáciu len svojím telom zvýšiť aspoň o štvrtinu, nehodí.

Opustím náš prístrešok s “vľúdnymi“ slovami matky a zamierim si to rovno na okraj dediny, za Xanom. Keď tam dorazím, jeho rodina sa akoby preberie z tranzu.

„Yato, vitaj,“ pozdraví ma jeho matka s celkom neprítomným výrazom.

„Deje sa niečo?“ opýtam sa a venujem skúmavý pohľad jej aj jej mužovi.

„Vážne si myslíte, že je to dobrý nápad?“ ozva sa Xanov otec.

„Viete ja...“

„Je to najlepší a dokonalý nápad. Čo vám tak vadí. Ak zomriem - v hanbe už sme, nič horšie sa nestane a ak sa stanem Vyvoleným - vy si polepšíte,“ ozve sa Xan, ktorý sa práve vynoril z lesa, oblečený iba do pól pása a so spoteným vrškom. Predpokladám, že bol cvičiť na malej čistinke uprostred lesa, kam chodieva takmer neustále. Odkedy sa po smrti jeho brata rozhodol  pre svoj plán, jeho schránka prekonala rapídnu zmenu. Z útleho chlapca sa stala kópia jeho brata. Celé telo pokryté svalmi o takmer dve hlavy vyššie ako som ja.

„Práve táto hanba nám pomohla si uvedomiť aká je pre nás rodina dôležitá Xan. Neodchádzaj. Zbytočne prídeme aj o druhé dieťa,“ otočí sa k nemu jeho matka so slzami v očiach.

„Neplač, dokážem  to a zaistím lepšiu budúcnosť aj pre vás aj pre to malé. Potrebujete to,“ dokončí svoju reč, vojde do prístrešku a jeho telo sa stratí za plachtou .

„Malé?“ venujem prekvapený pohľad obom prítomným. Xanova matka skloní hlavu a chytí sa za brucho.

„Saja je tehotná,“ povie potichu Xanov otec. Jeho hlas je tvrdý a tichý, no aj napriek tomu je z neho jasne cítiť radosť. Vraví sa, že práve ľudia v hanbe sa dokážu ako jediný zblížiť. Asi je to pravda.

„Tak to gratulujem. Verím, že sa tešíte. Ďalšie dieťa...ďalšie prebdeté noci,“ zasmejem sa a objímem Xanovú matku. Tá mi objatie jemne opätuje.

„Tešíme, no zároveň sa bojím aký bude život pre novorodenca v hanbe,“ povie s miernym úsmevom na perách.

„Nebojte sa, Xan to dokáže a vaša hanba bude čoskoro u konca,“ zasmejem sa a stisnem jej útle ramená. Xanova matka je výškou rovná mne, no je žena; čo je v poriadku. Zatiaľ čo jej muž je rovnako vysoký ako dnes Xan.

Pustím ju a vyberiem sa za ním. Odhrniem plachtu a ponorím sa do šera príbytku v ktorom žijú. Xan stojí pri myse s vodou a močí si v nej celú hlavu. To sa chce utopiť alebo čo?

Prejdem k nemu a za vlasy  ho vytiahnem von. Viem, možno trocha drastické, no lepšie ako nič.

„Ak sa chceš zabiť ešte pred rituálom, skok z útesu je praktickejší,“ venujem mu káravý pohľad.

„Yato,“ to je jediné čo povie predtým, ako ma stisne v medveďom objatí. „Začínam mať strach.“ Objatie mu vrátim a ako upokojujúci znak mu začnem hladkať široký chrbát. Viete aké náročné je propagovať to, ak ste od niekoho takmer o dve hlavy nižší?

„Neboj sa, tvrdo si pracoval a zajtra je noc bez mesiaca. Nebeské tvory budú revať celú noc a ja verím, že si ťa jeden z nich vyberie,“ šepkám slová, ktoré by ho mohli upokojiť aj keď tak na prvý pohľad neznejú. Ani nestihnem reagovať a už letí Xan so mnou stále v náručí na lôžko na zemi. Môj pád je stlmený jeho veľkým telom čo je menej bolestivé ako priamy pád, no aj tak je to celkom nepríjemné.

„Čo to robíš? Si blázon, vieš ako som sa zľakol?“ karhám ho, no z jeho objatia sa nesnažím dostať. Vyvoláva vo mne pocit bezpečia a tak aj ja zabúdam na to malinké semienko strachu, ktoré niekde vo mne je.

„Zostaň takto. Prosím. Už nevládzem. Obávam sa. Potrebujem ťa. Potrebujem sa aspoň kúsok upokojiť pred zajtrajškom,“ šepká mi do vlasov a jeho hlas sa začína naozaj triasť.

„Tak teda dobre....čo tvoj nočný tréning?“

„Nebude,“ posledné slová, ktoré povie predtým, než sa jeho telo definitívne uvoľní a jeho dych začne byť pravidelný. Zaspal.
V krkolomnej polohe, so mnou na svojom tele, jednoducho zaspal.

Verím tomu, že potrebuje iba podporu. Viem aké ťažké je takéto rozhodnutie, keď ti nikto neverí. Preto sa z neho nepostavím a jednoducho zaspím aj ja. Bez akýchkoľvek problémov zaspím v  teplom objatí muža podo mnou. Je to až nečakane príjemné.

Čo budem robiť ak to zajtra neprežije? Neviem. Musím ísť prvý. Musím ísť pred Xanom. Ak to Xan neprežije, tak sa neodhodlám tam ani vojsť a to bude prehra na plnej čiare. Prepáč Xan. Ale ak umriem ja... ty sa na to budeš musieť pozerať.

 

Zobudím sa na rev Nebeského tvora. Do príbytku presvitá svetlo, ktoré je na noc príliš svetlé a na deň príliš tmavé. Je to tu. Deň rituálu. Posvätný deň, počas ktorého sa v noci mesiac neukáže. Stáva sa to iba raz za niekoľko rokov. Naposledy sme takto získali dvoch z našich ochrancov.

Na druhom konci príbytku ležia Xanoví rodičia v objatí podobnému tomu nášmu. Počas noci sa naša poloha zmenila, stále sme v objatí avšak na bokoch tvárami k sebe. Premeriam si Xanovu tvár. Je uvoľnená, bez jedinej známky napätia alebo nepokoja. Po včerajšom strachu nie je ani známky. Je pekný. Mužná tvár a telo. Chlap, ktorý už na prvý pohľad sľubuje ochranu svojej rodine. Ak by sa nerozhodol takto, mohol si nájsť ženu a splodiť s ňou krásne deti. Aj keď by to mal kvôli hanbe podstatne ťažšie.

Opatrne sa vymotám z Xanovho objatia a vyjdem von. Je to presne tak, ako pred rokmi. Obloha je posiata nebeskými tvormi, ktorý bránia prieniku slnečného svetla. Ich rev je v tento deň omnoho intenzívnejší, prakticky nie je počuť takmer nič okrem ich revu. Revú jeden cez druhého a okrem toho sú počuť aj zvuky, ktoré si dodnes nevie nikto vysvetliť. Nedajú sa k ničomu prirovnať a tak ich iba nemo trpíme.

Dnes sme na rituál prihlásení ôsmy. Najväčší predpoklad na úspešnosť má Odon. Ja som predposledný, za mnou je už iba Xan, ktorého všetci podceňujú iba preto, že je z hanby. Je to nepekné, no je to tak. Ľudia sa boja neznámeho. Keď som sa prvýkrát prihovoril Xanovim nevedel som, že je z hanby. Povedala mi to až doma matka. Týždne som plakal vo svojej izbe, lebo som sa bál Nebeského tvora. Ten sa však nikdy neukázal. Môj strach začal postupne opadávať ako som sa s Xanom začal spoznávať, až napokon úplne zmizol a dnes sme tu. Obaja sa chystáme na istú smrť a aj napriek tomu sa stále podporujeme.

Zamyslene pozerám na oblohu plnú nebeských tvorov, keď ma zozadu objímu Xanove ruky.

„Xan, čo to robíš? Máš nejakú hravú náladu alebo čo?“ zasmejem sa, no aj napriek tomu objímem jeho paže. Xan pre mňa znamená viac ako moja rodina, alebo môj život a aj napriek tomu ho podporujem v tom aby si ho nechal vziať. Som sebecký ak nechcem aby Xan žil vo svete kde nie som ja?

„Nie je to náladou. Dneska obaja umrieme a tak ti to môžem povedať,“ povie celkom vážne a otočí ma čelom k sebe. A je to tu. Všetci vieme čo nastane. Mám z toho zmiešané pocity. Nie je to niečo na čo by som čakal celý život a sníval o tom každú noc. No mám ho rád a mám necelý jeden deň. Kedy by bol vhodnejší čas na to povedať, čo máme srdci ak nie dnes?

„Asi ti to už došlo, ale aj tak ti to poviem. Ak by sa dneškom nekončili naše životy, skôr alebo neskôr by som s tebou išiel do rituálu spútania. Milujem ťa a vždy budem. Či už ako Slabý, Prekliaty alebo Vyvolený...moje srdce a duša patria len a len tebe,“ vyzná sa s pohľadom priamo upreným to mojich očí.

„Xan, moje city k tebe sú veľmi hlboké. Môj život je pre mňa málo, no ten tvoj je pre mňa všetkým. Som šťastný za tieto tvoje slová a ak by sa veci vyvinuli inak, tak by som do toho rituálu išiel s tebou veľmi ochotne. Avšak rozhodli sme sa takto. Nepútaj svoju dušu ku mne ak nemusíš. Nechcem, aby večne blúdila temnotou. Ľúbim ťa, no ak budem nad týmito vecami rozmýšľať až príliš, rozhodnem sa rituálu nezúčastniť... a to nemôžem,“ ako inak mu povedať, že aj keď ho ľúbim nič s ním ani na tento deň mať nebudem? Je to ťažké povedať osobe, ktorú máte radi a ktorá miluje vás, že z toho jednoducho nič nemôže byť.

Xan mi venuje chápavý pohľad a oprie si čelo o moje. „Mne stačí, že to cítiš rovnako,“ usmeje sa, no nepokúsi sa o nič viac. Som za to rád a zároveň ho za to preklínam.

Celý deň strávime v objatí a rozprávame sa o tom ako by sme chceli, aby to dopadlo. Ako by sme chceli, aby Nebeský tvorovia vyzerali a ako by sme chceli, aby náš život vyzeral po rituály. Nikto to presne nevie a tak sa našim fantáziám medze nekladú, čo Xan využil naplno. Jednoducho, bez nejakého varovania povedal, že by sa chcel dostať na miesto, kde by bol iba on a mojich sto kópií a že by so mnou neustále sexoval. Na toto som reagoval iba vydeseným výrazom a nemým úžasom.

Xan sa nakoniec strašne rozosmial a tým jeho strach úplne pominul.

 

Dodatek autora: 

Tak je tu nová vec! Ja viem, že neviem normálne pridávať ani jednu poviedku, nie to ešte dve, ale jednoducho neviem odolať. Milujem tento druh máng (neskôr pochopíte), a tak jednoducho prišli myšlienky a nápady. Dúfam, že sa bude páčiť, a nezabudnite na spätnú väzbu. Nech viem, či má zmysel pokračovať ;)

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 6)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 9
Pri jednej z otočiek si všimnem, že 1. letí ku mne. Dúfam, že ma nechce...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 4
Yuno si vesele vykračovala s úsměvem na tváři, zatímco já nesl dvě plné tašky...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 5
Doufal jsem, že chytím práci rychle. I když jsem neměl praxi, pohostinství bylo...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Ambriela se probudí v Ludrunově náručí a víc se k němu přitulí. Chce být svému...