Út, 23/08/2016 - 05:37
17

Charakteristika postáv:

Ethan Wilson: Vek: 27 rokov

                        Výška: 184 cm

                        Váha: 96 kg

               

Phillip Hall: Vek: 29 rokov

                      Výška: 177 cm

                      Váha: 83 kg

 

1. kapitola

„Afrika?“ spýtal som na prekvapene. „Idete z extrému do extrému, však, šéfe?“

„Prečo myslíš?“ otočil sa na mňa plešatý, mierne obézny muž.

Pokrčil som ramenami. „Po šiestich mesiacoch na Antarktíde ma takmer okamžite posielate na druhú stranu planéty....“

„Skoro okamžite? Si doma dva mesiace.“

„Iste, kašlem na rodinu, práca je môj život...“ usmial som sa mierne ironicky.

„Ty nemáš žiadnu rodinu,“ povedal šéfredaktor sucho, sadol si za stôl a zhodil mi z neho nohy, ktoré som mal pohodlne vyložené na jeho doske.

Vyškriabal som sa teda do sedu. „Mám rodičov a brata. A chcel by som raz aj ženu, ale nikdy si žiadnu nenájdem, keď budem stále pobehovať po svete.“

Šéfredaktor sa z chuti zasmial. „Ethan, ty nie si ten typ, čo by sa usadil na jednom mieste. Presne preto pre mňa pracuješ, potrebujem dobrodruha,“ podal mi tenkú zložku.

„Ja nie som dobrodruh,“ zašomral som a natiahol sa po ňu. „Mám ísť naháňať černošky?“ žmurkol som naňho, až sa na mňa zamračil. Jeho manželka je veľmi pekná, o hlavu vyššia černoška plných tvarov. Nikto z časáku nechápal, ako sa mu podarilo zbaliť takú kosť.

„Nie, slony,“ schladil ma.

Zasmial som sa a začítal sa do papierov. „Jedná sa o celkom malú organizáciu,“ prekvapilo ma to. Väčšinou sa venujem väčším veciam.

„No práve,“ vstal, obišiel stôl a oprel sa vedľa mňa. „Malá organizácia, no napriek tomu má najlepšie výsledky. Predbehli všetky väčšie projekty a s výsledkami sú na vrchole rebríčka.“

„Narodilo sa im najviac mláďat?“ čítal som.

Prikývol. „Majú málo sponzorov, väčšinou pre nich pracujú domáci ako dobrovoľníci, chýba im prakticky zo všetkého niečo a aj tak majú najlepšie výsledky. Vedie to tam tento muž,“ poklepal po fotke hnedovlasého muža s okuliarmi.

„Phillip Hall,“ prečítal som. „Zverolekár? A vedie výskum?“

Pokrčil plecami a vrátil sa späť ku svojmu kreslu. „Nepoznám ho. Ale majiteľ nášho časopisu sa po týchto výsledkoch rozhodol stať jedným z ich sponzorov.“

„Aha!“ zaklapol som zložku. „Tak mi je to jasné. Chce sa zviditeľniť?“

„Sme predsa časopis o vede a výskume, nie? Zaujímajú nás všetky pokroky, aj tie, čo sa dejú vo zvieracej ríši.“

„Pekne povedané,“ usmial som sa. Obaja sme vedeli, že majiteľ nášho časopisu je bohatý snob, ktorý po ničom netúži viac, ako po publicite. „Kedy odlietam?“

„O dva dni. Budú ťa čakať. Dávam tomu tak týždeň – dva. Trochu sa tam pomotaj, sprav interview s Hallom, niečo nafoť a poď domov.“

„Iste,“ postavil som sa. „Toto si nechám,“ ukázal som mu zložku. „Potrebujem si to preštudovať.“

 

„Tak, konečne to máme a môžeme zašívať,“ povedal som s úsmevom, ktorý sa však skrýval za rúškou a pozrel som sa na leoparda, ktorého včera našli ochranári zraneného pár kilometrov od rezervácie.

„Výborná práca doktor Hall, ako vždy,“ pochválila ma anestéziologička.

Skontroloval som monitor, všetko bolo v poriadku, tak som začal zašívať ranu na nohe.

Vyšiel som z operačky, stiahol si rúšku i čiapočku a išiel sa umyť. Pri umývadle som si sňal okuliare, aby som si mohol umyť aj tvár, ktorú som mal spotenú po skoro dvojhodinovej operácii.

Prezliekol som si zelené tričko, hnedé šortky, obul sa a narazil si šiltovku hlboko do čela.

Vyšiel som von a vydal sa skontrolovať mláďatá, ktoré priviezli so zraneným leopardom.

„Hall, počkaj. Hall!“ kričal za mnou niekto. Obzrel som sa a asi dvadsať metrov za mnou utekal môj asistent Rob.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa okamžite, len čo udychčaný dobehol ku mne. Zohol sa a chytil sa za bok. Pohľadom som ho nabádal k odpovedi, no musel som počkať, kým sa vydýcha.

„Mám pre teba skvelú správu,“ začal.

„Akú? No tak už to vyklop, nenapínaj ma,“ chytil som ho za rameno a zastavil, lebo od radosti nevedel ustáť.

„Máme nového sponzora pre náš výskum a je veľmi, veľmi bohatý, už som si to preklepol. Volá sa Bill Lewis a vlastní veľké noviny, zaoberajúce sa vedou a výskumom. Vlastní aj iné firmy, ale Hall, má to jeden háčik,“ vysvetľoval mi celý nadšený, no na konci trocha zvoľnil, akoby nevedel, ako mi to má povedať.

„Aký háčik?“ opatrne som sa opýtal. Tušil som nejakú nepríjemnosť.

„No... hm... akoby som to...“ vykrúcal sa, „posiela k nám jedného svojho novinára aby tu urobil s tebou a s ostatnými rozhovor a nafotil to tu. Potom to chce uverejniť v novinách.“

„Ale veď to je dobrá správa, potrebujeme aby o nás vedelo čo najviac ľudí, aby sme mohli lepšie pomáhať zvieratám. A budeme môcť zefektívniť náš výskum! Kedy príde?“ spýtal som sa ho natešene.

„O pár dní, idem im poslať správu, že ho bude Abeni čakať na letisku a privezie ho sem,“ povedal a zamračil sa.

„Dobre choď, ja idem pozrieť tie leopardie mláďaťa. A nemrač sa tak. Viem, že nemáš novinárov rád, ja ich tiež práve nemusím, podľa mňa sú to paraziti, ktorý sa priživujú na utrpení druhých, ale teraz sa nebojím. Idú k nám s dobrým zámerom a toho sa budem držať. Len čas ukáže, či to bolo dobré rozhodnutie. A teraz choď,“ povedal som mu, otočil sa a vydal sa za prácou.

Sedel som opretý v lietadle a snažil sa driemať. Čakajú ma hodiny letu, ale spánok nie a nie prísť. Namiesto toho sa mi v hlave premietali obrázky ako na plátne – moja mama, ako sa so mnou lúči, snažila sa ukázať, že si na moje cesty už zvykla, ale aj tak má vždy slzy v očiach. Môj mladší brat, ktorý mi sľúbil, že po mňa príde na letisko až sa vrátim.

Pravdou je, že milujem cestovanie. Svet je tak krásne miesto a mnoho ľudí nemá to šťastie vidieť z neho toľko, čo som za svojich 27 rokov videl ja. A Afrika je kapitola sama osebe.

Myslím, že nikto nepochopí jej čaro, kým sa neprejde horúcim pieskom za západu slnka, keď sa červená farba rozlieva po oblohe a zafarbuje piesok do krvava.

V Afrike som bol prvýkrát pred takmer siedmimi rokmi a už vtedy mi bolo jasné, že si tú krajinu zamilujem. Mal som pocit, akoby v nej zastal čas. Tá krajina, ľudia aj zvieratá v nej žili vlastným životom, vo svojom vlastnom rytme.

Otvoril som oči a zadíval sa von z malého okienka.

Vlastne sa už docela teším.

„Hall, poď už. Každú chvíľu sú tu,“ náhlil ma Rob.

„Ale hej, už idem,“ upokojoval som ho a vyšiel za ním von. Smerovali sme k hlavnej bráne. Pred pár hodinami volal Abeni z letiska, že už vyrážajú a okolo ôsmej večer budú tu.

Dorazili sme k nej a nečakali ani 15 minút, keď som v diaľke zbadal auto.

Tak, už je tu. Som zvedavý, čo z tohto stretnutia vzíde.

Prehodil som si batoh cez rameno, na hlavu si narazil klobúk v štýle Indiana Jones, ktorý mi dal zo srandy môj mladší brat, ale ja som si ho vážne zamiloval a poobzeral sa dookola.

Od hlavného letiska som letel menším lietadlom hlbšie do vnútrozemia, kde by ma mali vyzdvihnúť.

Nebolo tu veľa ľudí a tak mi trvalo len chvíľu, kým som môj odvoz našiel. Pri starom bielom jeepe stál vysoký černoch, v rukách držal kus kartónu a na ňom načmárané moje meno. Veľmi dobre po anglicky nevedel, takže sme toho cestou príliš nenakecali, rozumel som mu len, že sa volá Abeni a že k rezervácii pôjdeme ešte ďalšie štyri hodiny.

Zhlboka som nasával horúci, suchý vzduch, vzadu po krku mi stekali pramienky potu, ale ja som sa aj tak usmieval. Zasa späť.

Po dlhej ceste sme zazreli vysokú bránu. Abeni k nej natiahol ruku a povedal: „Hanu.“  To slovo som poznal, znamená cieľ. Bol som rád, že som konečne na mieste. Po dlhom lete som bol uťahaný a naozaj súrne som potreboval kúpeľ.

Ako sme sa blížili k bráne videl som, že ma čaká privítacia delegácia. Kúpeľ bude musieť počkať.

Auto zastavilo a prvý vystúpil Abeni. Kývol som mu rukou na pozdrav a vyšiel im naproti. Z jeepu už vysadal aj druhý pasažier a kým som k nim prišiel mal som chvíľku aby som si ho mohol prezrieť.

Už z tých pár metrov som videl, že je oveľa vyšší ako ja. A to nie som žiadny drobček. Mám 177cm. Zadržal som smiech nad tým klobúkom a radšej som sa zameral na jeho oblečenie, hnedé voľné nohavice a biela košeľa. No, dúfam, že si priniesol aj iné veci, lebo táto biela košeľa tu po chvíli už biela nebude.

Prišiel som až k nim, natiahol ruku pred seba a pozdravil: „Dobrý deň, vítam vás v rezervácii Hoop. Volám sa Phillip Hall. Som vedúci tejto rezervácie a zároveň veterinár.“

„Zdravím,“ stisol som podávanú ruku a dosť okato si ho prezrel. Na takého chudého muža mal dosť pevný stisk. „Ja som Ethan Wilson, zastupujem mesačník pána Lewisa. Ďakujem za privítanie,“ zdvorilo som sa usmial.

Som v podstate milý človek, naozaj. A nikoho z prítomných som nepoznal, tak prečo sa doktor Hall tvári, akoby som mu osobne ublížil?

Pustil som mu ruku a zatváril sa trocha kyslo. To je všetko? Žiadne otravné požiadavky, alebo otázky, ktoré si určite pripravoval celý let až sem. Že by sem poslali len nejakého usmievajúceho panáčika? No, za chvíľu uvidíme čo sa z neho vykľuje.

„Prosím nasledujte ma. Zavediem vás do vašej izby, môžete sa vybaliť, ak chcete opláchnuť a za hodinu pre vás niekoho pošlem, aby ste sa s nami mohli navečerať,“ povedal som mu a rukou naznačil aby ma nasledoval.

Pustil som sa za ním. Predstavil mi ešte svojho asistenta a pokračoval ďalej za bránu, viac na mňa nepozrel.

Unavene som si vzdychol a bol naozaj rád, že sa hneď nepustil do prehliadky rezervácie a vysvetľovania všetkého dookola.

Zameral som pohľad na muža predo mnou. Bol dosť vysoký, ale chudý, aj keď širšie ramená a celkové držanie tela prezrádzali, že sa kedysi mohol pochváliť dosť vyšportovanou postavou. Oblečený bol prakticky, v hnedých šortkách a modrom tričku s hnedou šiltovkou na hlave. S úsmevom som sa poťahal za svoj klobúk – mal by som si od neho odvyknúť, asi pôsobí mierne humorne.

Šli sme po vyšľapanej cestičke k neďalekému veľkému bielemu domu, okolo ktorého stáli učupené ďalšie domčeky – slúžiace zrejme ako nocľahárne pre dobrovoľníkov.

Doktor Hall ma zaviedol na prvé poschodie hlavného domu. Vybrali mi pomerne útulnú izbu, s dosť širokou posteľou aj so sieťkou proti hmyzu, jedným stolom a skriňou.

„Sprchy sú, predpokladám, vonku?“ otočil som sa na svoj mĺkvy doprovod.

„Áno, sú vonku, vo vedľajšom domčeku. My zatiaľ pôjdeme a potom po vás niekoho pošleme. Zatiaľ,“ kývol som hlavou a zavrel za sebou dvere. Okamžite som sa pozrel na Roba a obaja sme si vymenili pochybovačné pohľady.

„Tak, čo si o ňom myslíš? U mňa je to celkom jasné. Ten klobúk hovorí za všetko a nepripadá ti na novinára voľajaký tichý? Len sa usmieva a nič nehovorí? Či si to schováva na neskôr?“ povedal mi Rob len čo sme vošli do kancelárie.

„Máš pravdu, myslím si to isté. Ale ako sa hovorí: prvý dojem klame, takže mu dám šancu,“ povedal som a sadol si za stôl.

Vytiahol som papiere a začali sme sa s Robom venovať práci. Asi za hodinu sme zišli do malej kuchynky a poslali Abeniho pre Wilsona.

Keď prišiel, práve som sa z chuti smial na vtipe, ktorý mi Rob hovoril.

Len čo som osamel hodil som ruksak na posteľ, vyhrabal som uterák, čisté veci a zišiel dolu. Po doktorovi ani jeho asistentovi nikde ani chýru, tak som sa skúsil opýtať prvej živej duše, na ktorú som natrafil. Rukami nohami sme si porozumeli a ja som sa konečne dočkal vytúženej sprchy.

Hneď mi bolo lepšie.

Po toľkých hodinách v lietadlách a aute som sa potreboval ponaťahovať, tak som sa rozhodol poprechádzať po rezervácii.

Obišiel som domčeky, aj ďalšie budovy, ktoré slúžili zrejme na výskum a šiel som za dobre známym zvukom.

Boli dosť ďaleko a ja som chcel stihnúť večeru, tak som ich obdivoval len z diaľky, ale aj tak boli nádherné – slony. Bolo ich tu – rýchlym odhadom, asi osem, z toho som zazrel tri mláďatá. Vzadu boli ďalšie ohrady a prekvapilo ma, že som tam zazrel aj iné zvieratá. Iba máloktorá rezervácia riskuje tým, že rozdielne zvieratá držia v klietkach priamo v rezervácii, musím sa na to doktora spýtať.

Zahľadel som sa na modro – žlté nebo. Nikdy som nemal veľmi dobrý odhad na ľudí a doktor Hall nie je výnimkou. Neviem povedať, čo je to za človeka. Možno aj preto som sa stal novinárom – musím sa s človekom porozprávať, aby som si o ňom spravil nejaký obraz.

Ale jedno je isté, odviedol tu kusisko práce, to sa musí nechať.

Zamieril som späť do domu a na chodbe sa zrazil s Abenim, ktorý mi ťažkou angličtinou povedal, že sa ide jesť. Ok, dosť mi vyhladlo. Iba dúfam, že tu nie sú všetci vegetariáni – aj s tým som sa už stretol. Vtedy som skoro štyri mesiace jedol samé zelené, polosurové veci. Pre steak by som zabíjal.

Len čo som vošiel musel som sa usmiať. Doktor sa tak z chuti na niečom smial, mal jeden z tých nákazlivých zvonivých smiechov. Hneď mi bol sympatickejší. A ešte viac keď som videl, že na stole je upečené mäso. S kývnutím hlavy som sa posadil a mäso hypnotizoval pohľadom. Ak nezačnú rýchlo nakladať, asi im to tu celé poslintám.

Smiech ma okamžite prešiel, neviem čo si môžem pred ním dovoliť povedať, alebo či sa môžem chovať tak ako vždy. Predsa len je to novinár a tí vždy prekrútia pravdu.

Ponad okuliare som sa pozeral ako čaká, kedy sa bude nakladať jedlo. Asi si myslí, že je v hotely a že tí černosi sú sluhovia, ktorí ho budú obskakovať, alebo čo.

„Prosím, ponúknite sa, ako doma,“ povedal som mu a čakal na jeho reakciu.

„Ďakujem,“ chytil som bez zaváhania do ruky nožík a kus si odkrojil. „Odkrojím aj vám?“ zdvihol som oči na doktora, ale on len pokrútil hlavou a upieral na mňa zelené oči. Asi po prvýkrát som ich videl jasne, bez odrazu slnka o sklíčka a prekvapilo ma, aké boli výrazné. Také oči som ešte u nikoho nevidel. Trochu sa na mňa zamračil a ja som si uvedomil, že naňho zízam.

Radšej som si do úst vložil sústo a povedal: „Bol som sa trochu poprechádzať po rezervácii, musím uznať, že ste tu odviedli kus práce. Už sa teším, keď ma po nej prevediete. Čo poviete, čo najviac stojí za to odfotiť?“ zdvihol som k nemu znovu oči.

„Čo stojí za odfotenie? Povedal by som, že všetko, teda aby som to spresnil – všetky zvieratá, hlavne našu najväčšiu pýchu – slony,“ keď som o nich rozprával, úplne som sa zabudol s kým hovorím a môj pohľad znežnel.

Usmial som sa. Je tak okato zapálený pre svoju prácu, povedal by som, že je to celý jeho život.

„To je samozrejmé,“ povedal som na margo jeho odpovede. „Veď presne preto som tu, dosiahli ste úžasné výsledky.“

„Ďakujem, ale nie je to len mojou zásluhou, všetci čo sú tu, sa na tom podieľali rovnakým dielom. Ako si vlastne predstavujete váš pobyt? Čo všetko chcete vedieť? S kým chcete hovoriť?“ pýtal som sa ho.

„Pán Lewis ma sem poslal na nejaké dva týždne,“ videl som, ako si po tejto informácii oddýchol. Nemohol som si odpustiť malý úškľabok. „Ale nevadilo by mi, ani keby som tu zostal dlhšie, zbožňujem Afriku,“ povedal som mu z čistej škodoradosti.

Tak sa sem presťahuj.

Takú som mal chuť mu to povedať, ale zahryzol som si do jazyka, aby mi to náhodou nevypadlo z úst.

Stále mi však neodpovedal na moje otázky. No, aspoň tu nebude dlho otravovať.

„A čo teda vlastne chcete všetko vedieť?“ zopakoval som svoju otázku.

Pokrčil som ramenami a zemiakom povytieral šťavu z taniera.

„Klasické veci. Ako prebiehal výskum, čo si myslíte, že stojí za vašim úspechom, ako si predstavujete pokračovanie, ako naložíte s novými sponzorskými darmi a podobne,“ vopchal som si posledný zemiak do úst a z chuti ho zjedol. „Toto všetko by som si ale nechal na naše interview. Mám ho spraviť s vedúcim výskumu a tým ste vy.“

„Áno, to som ja, no nebudete hovoriť aj s ostatnými?“ kútikom oka som sa pozrel na Roba a ten len jemne pokrútil hlavou, z čoho mi bolo jasné, že chce byť od neho čo najďalej.

„Dobre začneme zajtra, no budete to musieť robiť počas našej práce, lebo je tu veľa roboty a málo času len tak na sedenie a rozprávanie sa. Väčšinou máme čas až večer a to už sú ľudia dosť unavený, aby viedli nejaký rozhovor. Budete sa nám musieť prispôsobiť. No ak by ste chceli a našlo by sa viac voľného času, môžete sa ísť pozrieť aj mimo rezervácie,“ oznámil som mu a pokračoval som v jedle.

Asi si o mne myslí, že som zvyknutý sedieť za stolom v redakcii a do terénu chodím, len keď zablúdim.

„Nerobí mi to problém, práve naopak, budem rád, keď vás budem môcť pozorovať pri práci. Kedy sa ráno začína?“

Nadvihol som od prekvapenia obočie. Hmm... možno to nebude také zlé.

„Začíname o šiestej. Naraňajkujeme sa a potom ideme k zvieratám. Nakŕmime ich a urobíme rannú kontrolu. Vyhovuje vám také skoré vstávanie?“ podpichol som ho.

Musel som sa zasmiať. „Hádam to nejako zvládnem,“ povedal som a postavil sa od stola. „Ak mi prepáčite, som uťahaný z cesty, idem si ľahnúť.“

„Samozrejme, oddýchnite si a dobrú noc,“ zaželal som mu a kývol hlavou na pozdrav.

Len čo odišiel, pozrel som sa na Roba, celú dobu som kútikom oka sledoval aký bol nesvoj a čakal na príležitosť prehovoriť. Zhlboka som sa nadýchol, lebo som vedel, že minimálne ďalšiu hodinu sa k slovu nedostanem.

 

Po viac ako hodine som ho už musel zaraziť, pretože sa mi už zatvárali oči a prestával som vnímať o čom hovorí.

„Rob, stačí, každý v tejto rezervácii vie, čo si o novinároch myslíš a nikto ti to ani nemá za zlé. Ale už tu raz je, tak ho necháme nech si robí svoju prácu. Sám som zvedavý ako to bude prebiehať. Ale nemusíš sa báť, v prípade, že bude veľmi prekážať, tak mu to jasne poviem a ty sa s ním vídať nemusíš. Počul si ho predsa. Chce hovoriť hlavne so mnou. To ja ho budem mať celú tú dobu na krku. Ale ak to má rezervácii a výskumu pomôcť, tak tu znesiem kohokoľvek. A dohovoril som. Aj ja sa musím vyspať, dnes bol dlhý deň. Takže dobrú noc vám všetkým,“ zaželal som im a išiel do izby, ktorá bola vo vedľajšej budove. Vonku som sa ešte obzrel na budovu a zbadal v jeho okne svetlo.    Ešte nespí? Ako chce zajtra vstať?

Neriešil som to však a pokračoval v ceste.

V izbe som si uvoľnene vydýchol. Nemá zmysel niečo mu hovoriť, doktor Hall je zrejme typ, ktorý presvedčia až činy. Preto som sa rozhodol, že zajtra mu budem visieť na krku, behať za pätami a pomôžem, kde sa bude dať.

Vytiahol som si z batohu prenosný notebook a poposielal e-maily domov, aby vedeli, že som živý a zdravý dorazil do cieľa. Brácho mi poslal provokačnú fotku, ako sedí v našom obľúbenom bare, za ním hrá nejaká kapela a v ruke zviera pohárik teqilly. Nech ide do čerta, ja som dnes videl slony! Aj tak by som s tým bláznom rád sedel a pil, príliš veľa času sme na pokecanie nemali.

Pozrel som sa na hodinky a pretrel si oči. Ráno budem hore skoro, Africký vzduch na mňa vždy tak pôsobil, nehovoriac o tom preskakovaní časových pásiem.

A mal som pravdu. Oči sa mi odlepili 4:20 ráno. Prevalil som sa na posteli a ponaťahoval sa. Rukou som si zamieril do trenok a prebehol si po rannej erekcii. Bohužiaľ, nemám náladu na to niečo s ňou spraviť.

Po dlhých mesiacoch na Antarktíde, medzi lovcami a ochranármi ľadových medveďov, bola široko ďaleko jediná žena Surry, 600 kilová mohutná medvedica, ktorá by si ma najradšej dala ako zákusok po tuleňovi.

Doma som síce strávil niekoľko príjemných nocí s Wendy, čašníčkou práve z toho baru, kde sa bol včera baviť môj brat, ale nestačilo mi to ani zďaleka.

No a tu sa zrejme ženskej spoločnosti nedočkám tiež. Hoci sú v rezervácii nejaké ženy, väčšinou sú to všetko domáce, od ktorých je – podľa mojich predchádzajúcich skúseností – lepšie držať sa ďalej. Preto som sa rozhodol pre studenú sprchu. Teraz, keď slnko ešte nepraží a vzduch je nasiaknutý chladom z noci a prelínajúcim sa začínajúcim teplým dňom, to bude osviežujúce. Zhrabol som šortky, uterák a balíček chipsov, ktoré mi nabalila mama do jej „potravinovej záchrany.“

Bolo niečo po piatej, keď som si v sandáloch, bledo zelených šortkách  a s uterákom okolo krku vykračoval späť do hlavného domu, chrúmajúc chipsy.

Asi osem metrov predo mnou som videl vysokú, hnedovlasú postavu, ako sa pomaly prechádzala po vychodenej cestičke hlbšie do rezervácie. Chvíľu som rozmýšľal, potom som pokrčil ramenami a vydal sa za doktorom Hallom.

Dodatek autora: 

Vítame Vás pri našej novej sérii, ktorú s Nanami zliepame už niekoľko mesiacov. Zablúdili sme do romantiky a vďaka nadšeniu Nanami pre vznešené africké slony, Vám prinášame ľahké čítanie s vôňou exotiky. Ostáva nám len dúfať, že sa Vám to bude páčiť. Užite si čítanie.

4.951615
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 62)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 10
Znáte takové ty momenty, kdy potkáte člověka, u kterého jste doufali, že už ho...
Hodnocení:
4.4/5
- Komentářů: 3
Kapitola 2 Probudím se a otevřu opatrně oči. Můj manžel ještě spí, tak se...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 5
Stinná zákoutí tisového háje – Kapitola 12 Elmiriel   | Císařství...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 18
Čo to robím? Užívam si sex s chlapom?! To čo cítim nieje nenávisť, že nie?...