Út, 08/11/2016 - 20:13
14

Áno, už som tu. Áno Rob, prišiel som v poriadku, ale...“ hovoril som do mobilu, ktorý som mal vkliesnený medzi uchom a ramenom, pretože ruky som mal plné batožiny.

Nepreháňaj.... počkaj odomknem izbu.“

Položil som batožinu a strčil kartu do zámku na dverách. Ozvalo sa bziknutie a dvere sa otvorili. Prešiel som cez prah, zažal svetlo a konečne sa zbavil batožiny. Mobil som si prepol na hlasný odposluch.

Phillip a nezabudni každý deň volať,“ ozval sa z mobilu Robov hlas.

Čo som malé decko aby som sa poslušne hlásil?“ odfúkol som si. „Najradšej by som sa hneď vrátil, nemám takéto veci rád, prečo som sem musel prísť?“

Pretože si sa z toho už dva krát vyvliekol a pán Lewis pohrozil, že nás už nebude sponzorovať. To by si chcel? Počuj, ja z toho tiež nie som práve nadšený, ale raz ten banket prežiješ a ani sa nenazdáš a budeš naspäť. A Phillip... daj si pozor. Ty vieš na čo,“ odmlčal sa.

Viem, ale pochybujem, že tu bude. Sú to tri roky, keď sa neozval doteraz tak už to neurobí,“ hlas mi mierne oťažel. „Počuj, končím. Zavolám ti zase zajtra, pozdravuj všetkých.“

Phillip...“ zvolal ešte, ale už viac nestihol, pretože som zložil.

Vyložil som kufre na stôl a vybalil sa. Budem tu síce len pár dní, ale mám toľko vecí až hrôza.

Zašiel som si do sprchy a potom rovno do postele. Ten časový posun ma asi zabije, nehovoriac o tom niekoľko hodinovom lete.


 

Ráno som sa prebral celý dolámaný a unavený, ale musel som na raňajky. Umyl som sa, obliekol a zišiel výťahom dolu do jedálne. Raňajky boli formou bufetových stolov a tak som si vybral všetko, čo mám rád. Bol som ubytovaný v päť hviezdičkovom hoteli, výber bol ozaj pestrý, bol to už nezvyk neraňajkovať typické africké placky či kašu.

Sadol som si za stôl a všimol si noviny, ktoré boli na každom stole. Zobral som ich do ruky a začal v nich listovať.

Politika... nič... celebrity... nič... umenie... ďalej... hmm? Toto vyzerá zaujímavo.

Začítal som sa do článku o indických tigroch. Bol skutočne skvelo spracovaný, kto to napísal? Pozrime sa... čo?

Pozrel som sa na koniec článku, kde sa píše meno autora. Stálo tam Ethan Wilson. Dych sa mi zasekol v hrudi a srdce sa mi rozbúšilo. Noviny v rukách sa mi roztriasli a ja som len nemo pozeral na to meno. Ethan...

Stretnem ťa tu?

Tri roky prešli a ty si sa ozval len raz a aj to si mi poslal len článok, viac nič. To som ti skutočne nestál ani za to, aby si mi napísal aj potom? Ja som na teba myslel každý deň. Čakal som, ale nič. A keď som sa už premohol a napísal ti, tak som sa odpovede nikdy nedočkal. Prečo?

Zatvoril som noviny, dojedol a odišiel na prechádzku po meste. Dlho som tu nebol a tak som sa rád prešiel po mojom starom rodisku. Zašiel som sa tiež pozrieť na miesto, kde som býval, ale už tam žila úplne cudzia rodina. Vedel som to, ale predsa ma to tam ťahalo.

Vrátil som sa a začal sa chystať na večerný banket.

Tesne pred piatou som vyšiel v obleku z izby a zamieril do plesovej sály. Už po ceste som stretol kopu ľudí, ktorý tam mierili. Obzeral som sa či náhodou neuvidím Ethana, ale pochybujem, že tu bude. Určite lieta niekde po svete.

Vošiel som do sály a čoskoro sa banket začal. Na pódium vystúpil pán Lewis a začal s príhovorom, ktorý trval asi pol hodinu. Na konci sa ozval potlesk a potom sa všetci začali rozprávať medzi sebou. Zašiel som si po vodu a šuchtal sa na bok. Nemal som chuť s niekym viesť zbytočnú konverzáciu...akúkoľvek konverzáciu.


 

Porozmýšľaj Ethan, je to dobrá príležitosť zanechať dobrodružný život.“

Ja nie som dobrodruh,“ zašomral som po miliónty krát.

Šéfredaktor sa zasmial. „Iste, nie si.“

Pozrel som sa na zmluvu, ktorú mi pred pol hodinou strčil do ruky – zástupca šéfredaktora. Stála práca v kancelárii, každý mesiac istý plat, sociálne výhody a istoty. Je to dobrá ponuka, viem. Tak prečo váham?

Zdvihol som pohľad od zmluvy a zahľadel som sa na iné papiere, položené na šéfovom stole.

Čo je to?“ drzo som sa pre ne natiahol.

Šéfredaktor sa otočil od zapaľovania cigary. „Ah, len zoznam hostí na ten otravný banket.“

Odfrkol som si. „Iste, pán Lewis nikdy nepremešká príležitosť na seba upútať pozornosť.“

Nebuď taký,“ zamračil sa a podal mi cigaru, ktorú som mávnutím ruky odmietol. „Je to síce mizerný chlapík, ale mizerný bohatý chlapík. Jeho peniaze pomáhajú mnohým.“

Pretočil som očami nad tou kázňou a začítal sa do zoznamu. Tri strany mien – to zas bude cirkus. Už som ich chcel odložiť, keď mi do očí udrelo známe meno – takže napokon príde...

Phillip Hall. Videl som ho už od schodov. Vysoký, opálený – tak vytŕčajúc uprostred bledých ľudí z tohto upršaného mesta.

Oprel som sa ramenom o stĺp, na ktorom boli priviazané okrasné červené závesy a pozoroval ho celú dobu Lewisovho prejavu.

Usmial som sa nad tým, aký bol nervózny. Ako sa snažil splynúť s davom a dostať sa nepozorovane niekam, kde mu nikto nebude narúšať osobný priestor.

Potlačil som chvenie žalúdka, ktoré ma prenasledovalo od okamihu, kedy na mňa zo zoznamu vyskočilo jeho meno a vykročil som k nemu.

Hnedé vlasy mu podrástli a vlnili sa mu až na šiji, kde sa strácali pod límcom bielej košele a čierneho saka. Ramená mal široké, stále však na jeho dobre držanej postave bolo vidieť, že by kľudne mohol pribrať a vôbec by mu to neuškodilo.

Nejaké ženy prešli okolo a strelili po ňom pohľadmi. Isteže.

Vysoký, opálený fešák s hnedými vlasmi, ktoré ostro kontrastovali s jasne zelenými očami schovanými za okuliare. Či chcel, alebo nie, pútal na seba pozornosť.

Po ceste som zobral z tácky čašníkovi dva poháre so šampanským a postavil som sa tesne za Phillipa.

„Pán Hall, aké nečakane milé prekvapenie,“ prehovoril som na neho svojim tichým barytónom.

Takmer mi od ľaku vypadol pohár z ruky. Pomaly som sa otočil a hľadel do hlbokých modrých očí, ktoré som tri roky nevidel.

Eth...“ zarazil som sa, nazval ma pán Hall. Kútiky úst mi troška klesli a ja som sklopil oči.

Ako sa darí pán Wilson? Nečakal som vás tu. Myslel som, že budete niekde vo svete.“

Veľmi sa nezmenil. Stále mal tie široké ramená a zvláštny pohľad v očiach. Ale predsa len je troška iný. Pripadá mi vážnejší, ale stále je to on. Tie pery... ach...

Nie! Upokoj sa, nič sa nedeje. Je to len stretnutie dvoch ľudí, ktorý mali náhodou pred tromi rokmi sex. Nič viac. Tak nebuď nervózny.

Vravel som si, ale márne. Srdce mi búšilo ako o závod a ja som pozeral očami všade možne, len nie na neho.

Nahol som hlavu mierne do boku a v duchu sa na jeho rozpakoch bavil. Ako môže niekto taký plachý viesť celú rezerváciu? Pri pohľade na jeho rozpakmi strápenú tvár by som si povedal, že pri hlasnejšom zvuku utečie. A pritom zdanie tak hrozne klame.

„Ak dovolíte, pán Hall,“ ponúkol som mu pohár šampanského. Keďže v rukách zvieral svoj prázdny pohár, na sekundu ostal zarazený, hľadiac kam by ho odložil.

Usmial som sa a kývol na čašníka. Zobral som mu prázdny pohár z ruky a položil ho na čašníkovu tácku.

„Tak na naše stretnutie, Phillip,“ jemne som si s ním štrngol a odpil si lahodného moku.

Zobral som si od neho šampanské a pripil si. Stále som ho však očkom sledoval, pripravený zareagovať na akýkoľvek podnet.

Nezdalo sa však, že by sa nejako ponáhľal s konverzáciou. Tíško sme pili a ja som začínal byť čím ďalej tým viac nervózny.

Ten jeho potmehúdsky úsmev, akoby sa na mne bavil. Ah... pootvoril ústa... a nič? Prečo nič nehovorí? Na čo čaká?

Tak...“ prelomil som to trápne ticho, „ako sa darí? Čo máš nové?“

Zasmial som sa.

„Je toho vlastne...“ zasekol som sa. „Vcelku dosť,“ dokončil som trošku zdráhavo. V mysli mi prebehlo niekoľko útržkov, na ktoré by som najradšej zabudol.

Pokýval som hlavou a radšej sa znovu napil.

„Ty sa pochváľ, náhodou viem, že sa vám v rezervácii výborne darí. Ako sa má Prea?“

Zbystril som pozornosť. Jeho vyhýbavá odpoveď sa mi nepáčila. Niečo sa mu stalo? Zaujalo ma to, ale... nechám to tak.

Prea sa má dobre, stále je pri zdraví a veď ju poznáš... každému tam velí ako generál. Aj ostatný sa majú dobre. Pribudla nám slonica Amali a čoskoro sa dočkáme od nej nového prírastku. I dvojčatám s Najou sa darí, rovnako ako ostatným slonom...“ rozrečnil som sa, ale prestal som, lebo ma zaujal jeho výraz, s akým počúval moje rozprávanie. „Vetci sa proste majú dobre,“ doložil som na koniec.

Začal rozprávať so svojim typickým zápalom, až moje srdce opäť zatúžilo ísť sa poprechádzať po vyprahnutej, hnedej zemi a v zapadajúcom slnku hľadieť na majestátne zvieratá, ktoré Phillipovi rozžiarili plamienky v očiach.

„Som rád, chýba mi to,“ priznal som sa. „Asi predsa len nie som stavaný na život v meste,“ odmlčal som sa, potom pozrel do prázdneho pohára a s poslednými kvapkami ním zakrúžil.

„No...a ako sa má Robert?“ vypľul som to meno – nemohol som si pomôcť.

V duchu som sa nad jeho neskrývanou nechuťou zasmial a rozhodol sa ho troška potrápiť.

Robert sa má skvelo. On a ja...“ nechal som visieť zvyšok vety vo vzduchu, aby si domyslel pokračovanie podľa svojej predstavivosti. Až po chvíli som dodal: „Sme v pohode.“

Zašklebil som sa. „Čo znamená – v pohode?“

Nechytil sa, sakra. Tak inak.

Presne to, čo som povedal. Sme v pohode. Sme spolu každý deň, pracujeme, bavíme sa a... ostatné ti môže byť jedno,“ rypol som do neho.

Obočie mi vystrelilo. Tak jedno! Akože... no áno, MALO by mi to byť jedno. Sme predsa každý v živote o kus ďalej...o hodný kus ďalej.

Odložil som prázdny pohár a podišiel k nemu o krok bližšie.

Koľkokrát sa mi snívalo o našich spoločných nociach? O krásnom, opálenom tele, ktoré sa chvelo pod mojimi rukami? V mysli som si tie spomienky uchovával živé a vracal som sa k nim... po celé tri roky.

Kto vie, ako by to dopadlo, keby sa to celé odohralo inak?

Sklonil som sa a špičkou nosa sa Phillipovi ošuchol o vlasy.

„Mmm,“ vydýchol som. „Už ti niekto povedal, že voniaš ako slnko? Nie? Ani ten tvoj Rob, s ktorým ste v pohode?“

Zamrzol som a takmer prestal dýchať. Tak blízko....jeho dominancia z neho sršala na všetky strany. Okolie pre mňa prestalo existovať.

Zhlboka som sa nadýchol a natočil hlavu smerom k nemu, až som mu pozeral do očí len s nejakou trojcentimetrovou vzdialenosťou.

N-nie nepovedal. Možno tak hovorí svojej milej. My sme len priatelia,“ pošepkal som a jemne sa k nemu priblížil, až sa naše ústa takmer dotýkali.

Chvíľu som ostal hľadieť na krivky jeho pier a vzrušenie vo mne narastalo. Potom som sa odtiahol a zhlboka vydýchol.

Nie, nie je možné znovu do toho padnúť. Bolo to super, ale krátke, neopakovateľné vzplanutie. Nemôžem sa nechať uniesť.... nemôžem si to dovoliť.

Odtiahol sa.

V hrudi ma bodlo a na sekundu som zavrel oči. No túžbu, ktorá vo mne vzplanula som už nedokázal uhasiť. Keď som ich opäť otvoril, stále tam stál a vyzeral akoby bojoval sám so sebou. Takže nebol len môj prelud, ale čo som vlastne čakal? Tri roky sa neozval a teraz by ma pobozkal? Tu, pred toľkými ľudmi?

Strčil som si ruky do vreciek a znovu na neho pozrel. Zamrzol som – v očiach sa mu odzrkadľovala taká túžba, až na to moje telo samo podvedome zareagovalo.

Ešte raz som zovrel ruky v päste.

„Do frasa, poď!“

Vzdal som to, zdrapil ho za lakeť a namieril si to k toaletám.

Čo?“ hlesol som prekvapene.

Nechal som sa ťahať... ani vlastne neviem kam. No v ten moment mi to bolo jedno. Túžba zvíťazila nad rozumom, ktorý na mňa z podvedomia kričal, že robím hlúposť.

Mierili sme dlhou chodbou a ľudia, ktorý sa na nej pohybovali sa na nás začudovane pozerali. Išli sme až na koniec, kde boli toalety.

Rozrazil dvere, vtiahol ma do kabínky a rovno ma chrbtom prirazil ku stene. V tom momente, keď sa nám spojili ústa som len slastne vydýchol a bolo mi absolútne jedno či vo vedľajšej kabínke niekto nie je.

Omotal som mu ruky okolo krku a pritiahol som sa k nemu čo najviac sa dalo.

Túto túžbu som necítil už tak dávno. Udialo sa toho toľko... bolo úžasné nechať si mozog napĺňať Phillipovou vôňou a telo opantávať vášňou.

Natlačil som mu koleno do rozkroku a tým ho donútil od seba ešte viac roztiahnuť nohy, prsty si už hľadali cestu ku gombíkom na jeho saku.

Jazyk som mu vrážal hlboko do úst, až nestíhal ani prehĺtať sliny, no mňa to rajcovalo ešte viac.

Ach Bože... toto nezvládam.

Kolená sa mi triasli a mal som čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Ruky som presunul na jeho opasok a začal s ním zápasiť, aby som ho čo najrýchlejšie rozopol. Keď sa mi to konečne podarilo, odopol som gombík a rukou mu zašiel do nohavíc.

Bol tvrdý a ja som od tej predstavy, že o malú chvíľu už bude vo mne, nedočkavo rozopol aj moje nohavice a vytiahol svoju nabudenú pýchu. Spojil som ich a oboma rukami trel o seba.

Nesúhlasne som zamručal, až to vyznelo ako zavrčanie.

„Chcem teba,“ povedal som zhrubnutým hlasom a nie práve jemne som ho otočil k dverám kabínky, len – len sa stihol o ne zaprieť rukami.

„Phillip,“ vydýchol som mu horúci vzduch do ucha, až sa jeho telo zachvelo.

Chcel som sa krotiť, chcel som byť jemný... ale prudká vášeň vo mne víťazila.

Stiahol som mu nohavice zo zadku a obe polky zovrel v dlaniach. Uhryzol som ho do ucha, potom si kľakol a hlboko do neho vnikol jazykom.

Jeho vlhký jazyk, ktorý si razil cestu do môjho vnútra veštil blížiaci sa vpád niečoho väčšieho, po čom som túžil posledné tri roky a čoho sa mi nedostávalo. Vystrčil som zadok viac k nemu.

Neviem, či si neuvedomoval vzdychy, ktoré vysielal k stropu, pre moje uši aj telo však boli ako elektrické impulzy, ktoré sa zbiehali v jedinom mieste. Zvodne sa poddával a keď som videl, ako sa mi ponúkol, neodolal som.

Konečne som ho ucítil. Najprv len špičku, skúmavo ma oťukával a potom ho do mňa na dva krát vrazil, až som sykol od bolesti a slasti zároveň. Otočil som k nemu hlavu a očami si pýtal jeho pery.

Nahol sa ku mne a rukami sa oprel o tie moje. Začal ma bozkávať na krk a ja som sa otočil k stene.

Von... dnu... von...dnu... zavrel som oči a hrýzol si spodnú peru. Pri jednom zvlášť tvrdom príraze som nahlas vzdychol a v extáze pootvoril oči.

Zrak mi padol na jeho ruku, na ktorej sa vynímala svadobná obrúčka.

Dodatek autora: 

Po minulom šoku sme si pre vás nachystali ďalší, no rozuzlenie sa dozviete až v nasledujúcej kapitole. Sme zvedavé, čo vy na to? :)

Dúfam, že ste si čítanie užili.

Renara & Nanami.

4.829785
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.8 (hlasů: 47)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 11
Cítil jsem, jak mě svírá svými pažemi. Leželi jsme na gauči v obýváku a hleděli...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 11
Téměř okamžitě mi došlo, že vběhnout v plné rychlosti do neznámého...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 10
Pět dní. Tak dlouhá doba stačila k tomu, abych pomalu zešílel strachy, že...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 4
„Co třeba tam, jestli to ví matka…? Co třeba tam, že jsi mi celou tu dobu lhal...