Po, 21/11/2016 - 16:32
14

Ale, prečo?“ prekvapene som sa spýtal.

Prešiel som k nemu a chytil ho za ramená.

Prečo? Veď si mal odvahu urobiť niečo, čo by väčšina neurobila. Mal by si byť na seba hrdý.“

Pokrútil som hlavou a položil mu dlane na predlaktia.

„Ja...Billy šiel na to letisko pre mňa. Umrel, lebo tam bol. Jediné čo som mohol urobiť, bolo postarať sa o ženu ktorú miloval a o jeho syna. Tak som to cítil a tak som to aj urobil,“ smutne som sa pozrel do Phillipovej tváre, v ktorej sa zračila ľútosť a súcit. Nenávidel som tie emócie, tak som sa od neho odvrátil.

„Malý Billy ma volá tato. S Josellin sme sa dohodli, že mu to vysvetlíme až keď bude väčší, aj keď s ním na cintorín chodí každý týždeň. Proste cítim, že... sme nespravili tú správnu vec. A čo je najhoršie,“ otočil som sa späť k nemu, „nenávidel som sa za to, že som sa ti už neozval. Ani nevieš koľkokrát som chcel, ako veľmi som po tom aj po tebe túžil. Ibaže aký význam by to malo? Iba by som ťa zbytočne pripútaval k sebe a rovnako tak k nezmyslu v ktorom žijem.“

Mlčal som. Nedokázal som na to nič povedať. Myslel som si, že sa na mňa vykašlal a on tu pri tom prežíval peklo.

Ethan, úprimne... neviem čo ti mám na to povedať. Neviem, čo odo mňa teraz vlastne čakáš? Ako ti mám uľaviť?“ spýtal som sa ho.

Prinútil som ho posadiť sa a ja som si sadol k nemu.

Tie tri roky čo si sa neozval boli zlé aj pre mňa. Ale práca a kolegovia z rezervácie mi nedopriali príliš veľa času na premýšľanie. Aspoň nie cez deň. No v noci, keď som bol sám so svojimi myšlienkami, často som sa vracal k času, ktorý sme spolu strávili a veľmi ma bolelo, že som s tebou nemohol byť aspoň v akom-takom spojení,“ vzdychol som si, „nechcel som sem ísť, ale Rob ma prinútil, lebo pán Lewis hrozil, že nás prestane sponzorovať. No mal som obavy z toho, že keď sem prídem a stretnem ťa, tak sa mi vrátia všetky tie city, ktoré som si po tvojom odchode uvedomil a musel priznať. Že ťa už nebudem schopný pustiť. Ibaže teraz.... vlastne ani neviem čo ďalej,“ dokončil som.

Ešte chvíľu som len tak bez slova sedel, než som sa naklonil a ukradol si jeho pery vo veľmi hladnom a intenzívnom bozku.

„Chýbal si mi...hrozne..“ vydýchaval som mu do úst, zatiaľ čo som si jeho jazyk privlastňoval a hltal ho vo svojich ústach.

Nechal som ho plieniť mi ústa. Úprimne, sám som po tom túžil od momentu, kedy som ho včera zbadal. Včerajšia rýchlovka mi ani zďaleka nestačila.

Jednu ruku som mu zaboril do vlasov a pritiahol si ho k sebe. Druhou som sa vrhol na gombíky jeho košele.

Phillipove známe dotyky dlaní na mojom tele boli pre mňa ako prinavrátenie do starých, šťastných a bezstarostných časov.

Jediným pohybom som mu rozviazal župan a nechal mu ho skĺznuť z opálených ramien. Stále som nedokázal nájsť odpoveď, prečo ma jeho, mužské telo tak vzrušovalo, prečo mi jeho hnedé, vztýčené bradavky zrýchľovali tep, v tejto chvíli som však nemal v pláne nič iné, než sa tým nechať unášať.

Zamieril som dolu, nechávajúc za svojimi bozkami vlhkú cestičku, obkrúžil som jazykom jeho pupok, ošuchol sa nosom o jeho stoporený žaluď a následne si ho zobral do úst, tak hlboko, ako som len dokázal.

Kriste!“ zvolal som mimovoľne nahlas, keď ma zobral celého do úst. Ako veľmi mi to chýbalo.

Jeho horúce ústa, veľké ruky pátrajúce po mojom tele... sykol som keď som pocítil, ako sa jeho prsty snažia dobyť dnu do môjho tela. Toto asi nepôjde.

Cítil som, ako sa jeho telo naplo a spýtavo sa na neho pozrel. Potom som sa chápavo usmial.

„Tri roky boli dlhá doba, však?“ spýtal som sa a vytiahol prsty z jeho horúceho vnútra. Je mi jasné, že naše včerajšie ródeo na ňom zanechalo následky.

To bola, veľmi,“ súhlasil som. No ani naše včerajšie milovanie a ani môj boľavý zadok mi nezabránia pokračovať. I keď sa asi budem musieť zmieriť s tým, že ho dnes v sebe neucítim.

Najedovane som si odfrkol, až Ethan nadvihol obočie.

Chytil som ho za ramená a zatlačil do pohovky. Sadol som si naňho obkročmo, stehnami zovrel jeho bedrá a oba naše penisy zovrel v tesnom objatí.

Jeho odvážne jednanie ma príjemne prekvapilo. S jemným, perverzným úsmevom som sa pohodlne zakliesnil medzi vankúšmi, chytil ho za pevný zadok a vychutnával si jeho ťahy, aj vzdychy ktoré sa šírili izbou.

Náš orgazmus na seba nedal dlho čakať. Zvalil som sa na neho a spokojne sme odfukovali.

Najradšej by som v jeho náruči hneď zaspal, ale to by sme sa zrejme obaja zobudili totálne dolámaný. Preto som sa neochotne postavil, prešiel do spálne a zvalil sa do perín na posteli. O malú chvíľu som pocítil, ako sa vedľa mňa zvalil aj Ethan. Okamžite sa mi prisal na pery....

 

Ťažko som od seba odlepil oči a okamžite ich aj zatvoril. Nepríjemné slnečné svetlo, ktoré sa dnu dralo cez pootvorené okno sa mi zarezalo priamo do zreničiek.

Pretrel som si trochu slzavejúce oči prstami a prebral sa.

Poobzeral som sa po príjemnom karamelovom strope, s ktorým ostro kontrastoval bordel v celej zdevastovanej izbe.

Otočil som hlavu doľava a usmial sa na Phillipovu spiacu tvár. Ležal mi na ruke, v ktorej sa mi rozliehalo mravčenie, ako jasný dôkaz toho, že mi asi pomaly odumiera pod váhou jeho tela.

S miernym syknutím som si ju spod jeho hlavy začal vyťahovať dúfajúc, že ho nezobudím. Keď sa mi to asi o päť minút podarilo, postavil som sa hľadajúc svoje nohavice.

Síce sme sa nemilovali, nebránilo nám to v spoločnom, niekoľko hodinovom maznaní, užívajúc si dotyky našich nahých tiel.

Zohol som sa po svoje rifle a vytiahol z nich mobil – šesť zmeškaných hovorov od Josellin. Pozrel som sa na hodinky: 16:33. Ah, jaj.

Zvesil som hlavu. Sľúbil som jej, že nebudem dlho, toto sa mi bude ťažko vysvetľovať.

Otočil som sa a pozrel na stále sladko spiaceho Phillipa.

A čo jej mám vlastne povedať?

Hmm... ešte 5 minút. Ešte spím,“ mrmlal som z polospánku. Zvuk vyzváňajúceho mobilu mi v tom však vytrvalo bránil.

Keď sa otravná melódia stále šírila izbou a hrala mi na nervy, nevydržal som to.

NO,“ zhúkol som a hľadal naslepo rukou po stole. Konečne som otvoril oči a našiel stáť pri posteli Ethana, ktorý na mňa hľadel s pozdvihnutým obočím a mojim mobilom v ruke.

Chcel som mu niečo povedať, ale otravný zvuk telefónu mi v tom zabránil. Schytil som ho a stačil príjem.

Ani som si ho nemusel priložiť k uchu, Robov krik bol počuť z mobilu aj tak.

Phillip Hall, ak ešte raz nedvihneš mobil do štvrtého zvonenia, tak si ma neželaj...“

Brzdi Rob,“ zarazil som ho, pritom som sa ospravedlňujúco pozeral na Ethana.

Nie som malé decko aby si ma musel kontrolovať tristo krát za deň, najprv som nemal čas,“ to bola lož, „a potom sa mi nechcelo, keď si ma bombardoval telefonátmi a ak ešte raz urobíš zo mňa debila a pošleš za mnou niekoho z recepcie, aby ma skontroloval, tak si ma po príchode neželaj,“ vydýchol som.

No... už si sa upokojil? Deje sa niečo, keď si toľko volal?“

Nie, nedeje,“ počul som ho ledva, pravdepodobne to precedil pomedzi zuby.

Len nás zaujímalo ako sa máš. A keď si nedvíhal, tak sme sa začali báť, či sa ti niečo nestalo. Tak sorry, že máme starosť.“

Chápem, ale už mi nevolaj, mám tu ešte niečo na vybavenie a o dva dni sa vraciam, tak to vydržte. Neskôr ti zavolám a povieš mi čo sa deje v rezervácii, teraz mám niečo na práci a nemám čas. Maj sa a pozdravuj všetkých,“ položil som.

Aj po tebe je zhánka?“ spýtal som sa Ethana, stále stojaceho pri mojej posteli.

Usmial som sa, sklonil sa a dal mu bozk.

„Tak ja som niečo na vybavenie?“ rýpol som si do neho.

Ha ha,“ sucho som sa zasmial a oplatil mu bozk. „To nie, ale nemusí vedieť, čo práve teraz robím, či?“ spýtal som sa ho.

Mykol som plecami. „Ja ti neviem, tá predstava jeho tváre...“ žmurkol som na neho a zovrel mobil v ruke. „Musím si niečo vybaviť,“ ešte raz som ho pobozkal a prešiel do druhej izby.

Vytočil som Josellin a trvalo len tri zvonenia, kým mi zdvihla.

„Ethan?“ jej ustráchaný hlas vo mne vzbudil pocit viny.

„Áno, ahoj Jos,“ povedal som previnilo. „Prepáč, ja... nepočul som mobil.“

„Nepočul? Robíš si srandu?“

Okej, má právo sa hnevať. „Ešte raz prepáč. Proste som sa,“ obzrel som sa do vedľajšej izby, „ponoril do práce.“

Počul som, ako si odfrkla. „A kedy dorazíš? Dobre vieš, že treba ešte zájsť za kňazom.“

„Za kňazom?“ zopakoval som, keď mi to doplo. Tresol som si dlaňou do čela. „Jasné, kvôli obradu.“

„Samozrejme, že kvôli obradu. Kostol Svornosti, nezabudni.“

„Jasné, kostol Svornosti.“

„A tvoja mama potom plánuje rodinný obed.“

Vzdychol som si. „A chceš tam ísť?“

Chvíľu bola ticho, kým mi mierne roztraseným hlasom odpovedala: „Áno.“

„Si si istá?“ doteraz sme tam neboli ani jeden rok.

Naši iba veľmi ťažko predýchavali naše počínanie s Josellin. Ale malý Billy bol ich miláčik, Billyho syn, navyše bol celý po ňom, bol ako chodiaca spomienka na ich syna.

„Viem, že to bude ťažké, ale...“ odmlčala sa. „Cítim, že to zvládnem. Aj pre tvoju mamku je to ťažké, zrejme ešte ťažšie. Doteraz som jej oporou byť nemohla, ale teraz to chcem napraviť.“

Vydýchol som. Môj obdiv voči tej žene sa stále prehlbuje. Úplne chápem, prečo si práve ona získala Billyho srdce.

„Okej Jos, hneď vyrazím a pôjdem rovno do kostola, dobre? Vyzdvihnem ťa doma?“

„Nie, som u tvojich rodičov. Ostaneme na večeru.“

„Fajn, maj sa,“ zložil som a ostal hľadieť na telefón. Ako som mohol na tú omšu zabudnúť?

Zamieril som späť do izby a po ceste si zdvíhal svoje oblečenie.

„Musím isť,“ oznámil som Phillipovi, ktorý sedel na posteli v celej svojej nahej kráse.

Hmm,“ zamrmlal som s kamenným výrazom. Hoci bol v inej izbe, počul som všetko čo hovoril.

Už zase sa ozvala tá stará známa ťažoba na srdci. Už zase ten pocit vzdialenosti medzi nami. Ešte kým sme zaspali veril som, že možno tieto dva zostávajúce dni strávime spolu, ale ani to mi nebude dopriate.

Zaťal som päste a zamračil sa. Ethan bol už takmer oblečený, ale ja som nebol schopný sa pohnúť ani o milimeter.

Uvidíme sa ešte než odídem?“ spýtal som ho opatrne.

Mierne som sa pri obliekaní zasekol.

„Chcel by som, kedy presne odchádzaš?“

Dnes je sobota, však?“ uisťoval som sa a on prikývol. „Odchádzam v pondelok ráno. Lietadlo mi letí o deviatej. Takže nám ostáva len zajtrajšok. Budeš mať vôbec čas?“

Zapínal som si posledné gombíky na košeli a iba veľmi ťažko sa mi na neho pozrelo.

„Phillip,“ oslovil som ho, sadol si vedľa neho a pohladkal ho po tvári. „Ja neviem,“ povedal som po pravde. „Zajtra je výročie Billyho úmrtia. Musím ísť ešte zariadiť slávnostnú omšu a potom...nemohol by si ostať dlhšie?“

Pán Lewis mi sám zakúpil spiatočnú letenku, takže nie. A okrem toho nemôžem zostať mimo rezervácie veľmi dlho,“ odmlčal som sa.

Úprimne, už som ani neveril, že ťa stretnem, nie po toľkom čase.“

Otočil som sa a načiahol sa do šuplíku pre pero a papier. Napísal som svoje číslo a podal mu ho: „To je moje nové číslo, pred rokom som si ho zmenil.“

Chytil som papierik s číslom do ruky a cítil sa totálne prázdny. Dnešok bol...úžasný. Pripadám si, akoby ma Phillipova prítomnosť vracala späť do života. A len čo to začalo, má to opäť skončiť?

Nadýchol som sa, ani sám nevediac, čo chcem povedať, keď mi znovu zazvonil mobil. Natiahol som sa poň – Josellin.

„Prepáč, ja...“ zdvihol som.

„Ethan? Nie si v aute?“

„Nie, ale už vyrážam,“ povedal som mierne podráždene, nemohol som si pomôcť.

„V poriadku, iba prosím ťa, kúp po ceste mlieko, vieš, že malý bez kakaa nezaspí a doma došlo.“

„Iste, kúpim mlieko.“

„Vďaka, čakáme ťa.“

Zložil som. Phillip zo mňa nespustil oči. Taký rozpoltený ako teraz som sa ešte v živote necítil.

„Musím ísť,“ vydýchol som, skrčil lístok s jeho číslom v dlani, sklonil sa a pevne ho objal.

Maj sa krásne,“ prinútil som sa povedať, ale v krku som ťažko prehĺtal horkosť z tohto lúčenia. Posledný krát sa na mňa usmial a odišiel.

Zabuchli sa za ním dvere a ja som osamel. Padla na mňa ťažoba. Najradšej by som sa rozbehol za ním a pripútal ho k sebe. To však nejde.

Má rodinu a ja nemám právo mu zasahovať do života.

Ale on nie je šťastný, ozvalo sa mi v hlave moje sebecké ja.

Toto bolo asi posledný krát na opäť dlhú dobu, než ho uvidím, ak vôbec. Ale mne to nestačí.

Nestačí mi ten chvíľkový pocit šťastia, taký krátky, vymedzený čas. Chcem viac. Chcem ho mať pri sebe. Chcem...

Vztýčil som hlavu a pozrel sa na seba do zrkadla, ktoré stálo o kus ďalej.

Ja ho milujem...“ nahlas som vyslovil svojmu odrazu. To náhle uvedomenie si svojich citov k nemu ma naraz zaplavilo radosťou aj smútkom.

Nechcem aby toto bolo posledný krát čo sa vidíme. Vravel, že má zajtra jeho brat spomienkový obrad. Musím ho ešte raz vidieť. Musím sa v mojich citoch uistiť a ak budú skutočné... budem sebec.

Len tentoraz.

Dodatek autora: 

Tak, čo hovoríte na vývoj situácie? Trvalo to tri roky, pokým si Phillip spravil v citoch jasno. Ibaže čo na to Ethan?

Dúfame, že ste si čítanie užili.

Renara & Nanami

4.75
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.8 (hlasů: 56)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 22
„Čo tým myslíte?“ spýtal sa ma potichu. Otočil som sa a stretol sa s jeho...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 2
„Nevadí, když si udělám kafe?“ zeptá se mě Patrik, když dorazíme ke mně domů...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 18
Zmizelý Dismeria a Falraen Zpívala si u vaření. Když dozpívala asi třetí...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 6
„Co se děje?“ zeptal se Ryuu, když si všiml Mikaelova výrazu. Ten po chvíli...