St, 07/09/2016 - 20:43
17

Sadol som si mu z boku na posteľ a oprel sa mu rukami o odhalenú hruď. Bradu som si položil na ne a do ticha zašepkal: „Vstávaj, už je ránko.“

Zdá sa mi to, alebo je tu ešte teplejšie, než zvyčajne? Zhlboka som sa nadýchol, ale niečo ma ťažilo no hrudi.

Na tú vetu, čo sa mi ozývala v ušiach som pootvoril oči a zahľadel sa asi do tých najzelenších dúhoviek, aké som kedy videl. Cítiť na koži teplo druhého tela bolo po takej dobe veľmi príjemné.

Trochu som sa na matraci zahmýril v miestach, kde som pocítil šteklenie a ovinul ruky okolo Phillipa...počkať...čože!?

Prudko som sa naňho pozrel, do jeho rozšírených zreničiek a reflexívne, stále ho pevne objímajúc rukami, otočil som sa s ním na matraci, vymenil si s ním polohu, potom som ho pustil a keďže som si to v tom šoku nevyrátal, pri mojom rýchlom cúvaní som dosť tvrdo rachol dolu na zem.

Izbu zaplnil jeho zvonivý smiech.

Bol som z jeho reakcie v šoku.

Nečakane som sa ocitol pod ním a ešte k tomu ma držal v náruči. Môjmu srdcu to spôsobilo skoro infarkt. Bilo ako splašené a nevedel som ako reagovať. S očami doširoka otvorenými a okuliarmi trocha nakrivo som mu pozeral do rovnako prekvapených modrých očí. Než som však dostal akúkoľvek šancu voľačo podniknúť, Ethan sa spamätal ako prvý a veľmi smiešnym spôsobom sa odo mňa odsúval.

Následne som vybuchol do hurónskeho smiechu, až som ním pravdepodobne pobudil úplne všetkých v rezervácii, pretože sebou rezol o zem. Najprv som sa smial na tom, ale neskôr som si uvedomil, že sa tým snažím zamaskovať ten náhli popud túžby v mojom vnútri.

Potriasol som hlavou a zliezol z postele. Podal som mu ruku a pomáhal mu na nohy.

Prijal som jeho ruku a postavil sa, trochu si šúchajúc narazenú kostrč.

„Dofrasa, Phillip, čo to do teba vošlo?“ rozdýchaval som to. A to dosť ťažko, keďže v mojich trenkách som sa prebudil tiež a toho pocitu tepla jeho pokožky som sa nevedel zbaviť.

Prepáč, prišlo mi to vtipné, ale asi nebolo. Ospravedlňujem sa. Už to nikdy neurobím,“ sľúbil som a nie len jemu, ale aj sám sebe. Nebol to nakoniec tak dobrý nápad. Toto som prehnal. Môj počiatočný nápad s vtipným prebudením sa zmenil v úplný opak. Pravdepodobne som ho nahneval.

Zvesil som ramená a otočil sa k odchodu.

„Počkaj predsa,“ chytil som ho za ruku. Pozrel sa na mňa a ja som sa musel usmiať. Že by sa od tých zvierat dokázal naučiť taký šteňací pohľad?

„Proste som to nečakal, to je všetko. Áh,“ ponaťahoval som sa v celej svojej polonahej kráse. „Tak, čo ťa sem privádza tak skoro ráno? Neverím, že tak veľmi túžiš po mojich doterných otázkach, však?“

Natiahol som sa po nohavice, ale v polke cesty som si niečo uvedomil, otočil som sa k nemu a ruky si prekrížil na hrudi. „Vlastne som ti chcel pogratulovať. Hodiť ma na krk Prei, nad tým si ani nemusel dlho rozmýšľať, však? Je mi jasné, že ti bolo nepríjemné, keď som za tebou behal, ale nezaslúžil som si vyhostenie od hlavnej osoby o ktorej mám písať.“

Videl som, že chce niečo povedať. Rukou som si prehrabol polodlhé vlasy, potreboval by som sa ostrihať. „Prepáč, ja sa v skutočnosti ani nehnevám,“ usmial som sa. „Prea aj ostatný sú skvelý, obdivujem ich za tú tvrdú robotu, čo tu odvádzajú. Vlastne,“ zvesil som ruky a pozrel som na naňho. „Obdivujem vás všetkých.“

Ja...“ otvoril som ústa, ale nevedel som čo povedať, tak som ich radšej zavrel. Má pravdu. Je tu kvôli tomu článku, ktorý našej rezervácii pomôže a ja som sa mu nevenoval. A i keď som vedel o každom jeho kroku, nie je to to isté akoby som sa s ním rozprával a všetkým ho sprevádzal.

Sakra! Zamračil som sa.

Prečo si vlastne od neho nechám vyčítať moje správanie? Je mladší a je to novinár! Aj tak to robí len kvôli tomu, že to dostal príkazom. Do pekla aj s tou mojou povahou, všetko si hneď brať k srdcu. Mal by som si od teraz držať odstup a vrátiť to do tej profesionálnej úrovne. Teraz to musím uviesť na pravú mieru.

Prepáčte, nemyslel som to tak,“ skúsil som to ešte raz, „skutočne som mal veľa práce. A je pekné, že si vážite našu prácu, za to som vám vďačný Ethan. A prečo som vlastne prišiel? Mám pre vás nachystanú odmenu za tú tvrdú prácu. Ak teda budete mať záujem.“

Znovu sa mi otočil chrbtom, tentokrát ale vzpurne. Nemohol som si pomôcť, schmatol som ho za ruku, trhol a rázne si ho prirazil k sebe.

„Dofrasa, doktor, vy máte ale komplikovanú povahu,“ povedal som, hľadiac mu do očí. „Nebuďte taký precitlivený. Mne predsa nevadí, že som tu musel pracovať, je to úžasná skúsenosť a som si istý, že to viete aj vy sám. Ale..“ prezrel som si ho od hlavy po päty. „Nevyznám sa vo vás a to ma žerie a zároveň to vo mne vzbudzuje zvedavosť.“

Vy máte čo hovoriť. Najprv sa ponúknete, že nám tu pomôžete a teraz sa sťažujete,“ rýchlo som prešiel do protiútoku, ale po chvíli som potichu dodal, „prepáč, len neviem čo si mám o tom všetkom myslieť.“

A mohol by si ma prosím pus... pustiť?“ pri poslednom slove som sa zakoktal, pretože ten náhli popud dominancie a k tomu jeho vzrušenie, ktoré som jasne cítil mi práve nepridávali na pokoji. Už je to tak dávno čo som mal nejaký intímny vzťah, že jeho vzrušenie sa pomaly ale iste prelievalo aj do mňa. Pocítil som v rozkroku šklbanie a na tvári horúčavu.

Pustil som ho a trochu od neho odstúpil, aby som sa upokojil. Trošku mi rupli nervy – asi to bude mať niečo spoločné s mojou nevybitou energiou...tou sexuálnou. Hlavne po tom jeho prebudení.

„Tak akú odmenu si si pre mňa pripravil?“

Odmenu? Akú odmenu?“ úplne som stratil v jeho objatí myšlienkovú niť a teraz, keď ma pustil, tak som na tom ešte horšie. Nedokážem sa dobre sústrediť... prečo som sem vlastne prišiel?

Ja nie som odmena,“ bľabotal som bez zmyslu ďalej.

Párkrát som zažmurkal, ani som nevedel, či som ho počul správne. Chcel som sa začať smiať, ale potom som sa naňho pozrel – na červeň v jeho tvári, na bledohnedé vlasy padajúce na štíhly zátylok, na tie žiariace oči. Zbehol som pohľadom po jeho tele, dlhých nohách a trochu sa chvejúcich rukách a povedal som si, že by mojou odmenou pokojne byť mohol.

Oblizol som si pery. Dofrasa! Mal som sa radšej začať smiať.

„Ehm...“ odkašľal som si a konečne som si navliekol nohavice. Ostáva mi iba dúfať, že ukryli moje čoraz väčšie vzrušenie. Musím si spraviť v hlave poriadok, toto je prvýkrát, čo som takto reagoval na iného muža.

Pocítil som bolesť v slabinách a inštinktívne som si rukou prešiel po penise tvrdom ako kameň.

Radšej nech si rýchlo spomenie, prečo sem prišiel, lebo inak za seba neručím...

Tým „ehm“ akoby ma prebudil. Pýril som sa čoraz väčšmi, ale to našťastie nevidel, pretože sa konečne obliekal. Sakra, toto je už druhý krát čo sa mi v živote stalo, že mám slabosť pre muža. Myslel som, že ten jediný krát čo som to pocítil a priznal si to, bol omyl. Predsa len - takmer som sa oženil. Ale vyzerá to, že to omyl nebol. Do riti!

No, um... k tej odmene, tentoraz správnej. Rád by som ťa zobral dnes ku slonom. Včera večer mi hlásili, že smerujú k rieke, ktorá pretína rezerváciu. Môžeš ich pozorovať pri kúpaní a ak chceš a slony ti to dovolia, môžeš mi ich pomôcť aj vydrhnúť. Musíme ísť skoro ráno, hneď po raňajkách, pretože je to ďaleko. Zbaľ si čo uznáš za vhodné,“ oznámil som mu.

Zbystril som pozornosť. Vydrhnúť slonov? To vážne?

„Páni, keď som sem letel, nemal som ani najmenšiu šajnu, že sa mi dostane takejto príležitosti. Jasné, jasné, že idem.“

O kúpaní slonov som čítal, pozeral prírodopisné filmy, ale ešte nikdy som to nevidel na vlastné oči a teraz mi tu ponúka možnosť si to vyskúšať. Neuveriteľné!

Ako málo stačí ku šťastiu. Pousmial som sa.

Keď budeš prichystaný, prejdi do jedálne. Prea nám nachystá nejaké jedlo so sebou, no i tak sa teraz poriadne najedz. Budeš tú energiu potrebovať,“ povedal som a než som vyšiel z dverí, tak som dodal, „počkám ťa tam, ok?“

Keď sa za ním zatvorili dvere, stále som bol celý bez seba, čo som sa tak tešil.

Poobzeral som sa po izbe – kde mám, v pekle, foťák?

Začal som sa prehrabávať v kufri, ktorý som ani po takmer týždni nemal riadne vybalený. Vždy som si len zobral čisté šaty hneď z vrchu a viac ho neriešil. Preto som sa dosť zarazil, keď som na dne našiel malý balíček v modrom papieri so zelenou mašľou. Čo to je?

Sadol som si na posteľ a zvedavo ho otvoril. Zarazene som pozeral na ten obsah – balíček papierových vreckoviek a lubrikant s vôňou ananásu. Bol pri tom priložený papierik – Aby si mal zábavu pri dlhých, osamelých večeroch :) Tvoj jediný a najdrahší braček, Bill.

Zvesil som hlavu – Bože, to je debil.

Natiahol som sa, aby som tie veci odložil, keď si moju pozornosť znovu vypýtal môj rozkrok. Do čerta, mal som penis úplne tvrdý, povedal by som, že to len tak neprejde.

Pozrel som sa na dvere, nebol v nich kľúčik. Znovu som pozrel na ten lubrikant, na dvere, na gél a pokrčil som plecami.

Vyzliekol som sa, pohodlne si sadol a trochu toho gélu som si vytlačil na ruku. Rozotrel som si ho na penis a so sladkým „mmm“ zatvoril oči.

Myslel som na noci, ktoré som strávil s Wendy, na jej zvodné krivky a plné prsia s ružovými bradavkami. Fungovalo to dobre, ale aj tak sa mi nepodarilo riadne uvoľniť. Zamračil som sa a zrýchlil tempo.

Na koži mi naskočili zimomriavky, keď som si spomenul, ako som pred chvíľou ovinul ruky okolo toho teplého, poddajného tela. Vyvolalo to želaný efekt.

Keď na mňa ráno pozerali tie zelené oči...kto vie, ako by vyzerali zahalené vášňou kúsok pred orgazmom a so slzami zahanbenia, keď by som doňho hlboko vrážal...

Otvoril som oči v rovnakej chvíli, ako som sa spravil.

Chvíľu som to rozdýchaval, potom som sa natiahol po tie obrúsky a dal sa do poriadku.

Ostal som sedieť bez pohybu. Dofrasa, pekne som si teraz zavaril. Nechápem, čo sa to tu so mnou porobilo, ale....

Znovu som pokrčil plecami. Vlastne prečo nie?

Vyšiel som z jeho izby a vyrazil som dole schodmi von z ubytovne. Zamieril som rovno do jedálne a už som držal kľučku, keď som si spomenul, že som tam u neho niečo zabudol. Sakra! Šiltovka! Musela mi spadnúť keď ma prevrátil na chrbát. Mám ju tam nechať? Veď je to len šiltovka a mám aj inú... ale túto mám rád. No nič vrátim sa pre ňu.

Otočil som sa teda na päte a vydal sa naspäť. Vyšiel som po schodoch až som zastal pred jeho dverami - opäť. Už-už som chcel zaklopať, keď sa mi zazdalo, že odtiaľ počujem nejaké zvláštne zvuky.

I keď viem, že sa to nepatrí, priložil som ucho na dvere a v tom momente som doširoka otvoril ústa. Tie zvuky poznám, tak dobre ich poznám.

Chytil som sa za penis, ktorý sa už pred chvíľou prebudil a silno som si ho stlačil, až to mierne zabolelo. Nie, to nie je dobré. Teraz na to nemám čas, ponáhľame sa a... sakra! Prečo sa moja túžba prebudila práve kvôli tomuto chlapovi!?

Nasilu som sa od tých dverí prinútil odísť, lebo ak by som tam zostal trocha dlhšie, som si istý, že by som ich otvoril.

Držiac sa za penis, ktorý som upokojoval, som vyšiel z budovy a keď som si bol po desiatich minútach istý, že som sa dostatočne spamätal, vošiel som do jedálne, kde už bolo všetko nachystané.

Všetkých som pozdravil a sadol si ku stolu. Ešte som ani poriadne nezačal jesť a už sa vo dverách zjavil Ethan.

Nemal som páru, čo budem potrebovať, tak som si obliekol voľné kapsáče, ramienkové tielko cez ktoré som si prehodil ľahkú košeľu a zobral som si šiltovku. Foťák som našiel pod posteľou – mám taký pocit, že tam spadol pri tom mojom dnešnom kaskadérskom kúsku.

Do jedálne som prišiel ako posledný, tak som sa snažil rýchlo a podľa Phillipovej rady, riadne najesť. Mal som taký divný pocit, akoby sa na mňa niekto pozeral, ale vždy, keď som sa poobzeral po miestnosti, všetci sa bavili, tak som sa aj ja zapojil do rozhovoru so Zenawim, asi pätnásť ročným chalanom, ktorý chcel byť tiež zverolekárom a tak sem chodil ako dobrovoľník cez voľné dni. Mal celkom dobrú angličtinu.

Keď sme sa všetci poriadne najedli, pohli sme sa k odchodu. Išli dve autá, ale pripadalo mi to, že ja jediný som natešený jak decko na Vianoce. A ostatný sa na mne trochu...fajn, dosť okato smiali.

Dojedli sme, občas som očkom hodil po Ethanovi, ale dával som si pozor aby si to nevšimol.

Po jedle som si išiel pre veci a nastúpili sme do pristaveného jeepu s Abenim za volantom. Stále som sa musel usmievať, Ethan bol tak vtipný, tá radosť z neho sálala na všetky strany. Bolo to veľmi nákazlivé.

Hneď ako sme vyrazili, tak sa začal Ethan pýtať.

Sadol som si dozadu, keďže vpredu sedel Phillip a Abeni šoféroval.

„Abeni pre vás pracuje aj ako stopár?“ spýtal som sa ho.

Áno, Abeni je výborný stopár. Všetci v ich kmeni sa učia stopovať už od mala, ale čo viem tak Abeni je najlepší. Bývalý vedúci si ho preto najal, no veľmi sa mu zapáčilo auto, keď sa v ňom prvý raz viezol a tak mu ponúkol, že ho to naučí. Čo je super, pretože ja šoférak nemám a po tom, čo vedúci zomrel, by sme s tým mali problém. Teraz sú Abeni a Kowu vždy po ruke . Kowu k nám prišiel asi pred rokom z rovnakého kmeňa.“

Chvíľu sme boli opäť potichu, ale stále som cítil, že by sme mali v rozhovore pokračovať, pretože to ticho mi poskytovalo čas na to, aby som mohol v hlave dookola rozoberať ráno a tomu som sa chcel vyhnúť.

Preto som preťal ticho a začal rozprávať.

Pôjdeme asi dve hodiny pozdĺž rezervácie, než prídeme k miestu, kde budeme môcť nechať autá. Potom budeme musieť pokračovať pešo. K rieke sa autami nedostaneme, je tam les. No nie je to veľmi ďaleko, asi hodinu cesty pešo. Rezervácia sa vďaka príspevkom dosť rozrástla, mohli sme k nej pridať niekoľko kilometrovú oblasť, aby mali zvieratá oveľa viac chráneného priestoru. No to nám pridalo aj na práci, keď ich potrebujeme nájsť. Máme ich síce očipované, ale často nás hnevá signál a nie vždy sa nám zobrazuje kde sú. Preto máme stopára. Kým tam prídeme, máme chvíľu času, môžete sa spýtať na čo chcete.“

Zaujato som ho počúval. Že by sa konečne podujal na náš rozhovor? Teraz, keď tu nemám diktafón...ale nevadí, potom to skompletizujem.

„Ako plánujete využiť nové financie od pána Lewisa?“ dal som sa teda do pýtania.

Rád by som zmodernizoval lekárske vybavenie, pridal nejaké prístroje aby sme mohli zefektívniť zdravotnú starostlivosť. Ďalej by som chcel rozšíriť areál, pridať nové priestory, aby sme mohli prijať oveľa viac zvierat. Potom by som chcel rozbehnúť jeden dlhodobejší projekt,“ začal som mu načrtávať svoje plány.

„Aký projekt?“

Chcel by som zapojiť do tohto programu oveľa viac ľudí z vonka. Ponúknuť študentom univerzít, no aj iným dobrovoľníkom, aby tu získali prax, zapojili sa do záchrany zvierat, pretože to naozaj veľmi potrebujeme. Hoci k nám chodia pomáhať dobrovoľníci z Abeniho kmeňa, čo nateraz ako tak stačí, v budúcnosti ak by sme prijali viac zvierat a rozšírili rezerváciu, bude tu potrebných oveľa viac pomocných rúk. A sám určite vieš, že do Afriky sa za prácou veľa ľudí nehrnie. To by som chcel zmeniť,“ vysvetlil som mu svoj plán.

„No, ambície ti rozhodne nechýbajú, ale nemyslím si, že toto všetko pokryjú financie pána Lewisa. Aby ste pritiahli ďalších sponzorov, budete potrebovať najlepšie výsledky. Tento rok sa vám to podarilo, narodilo sa vám najviac mláďat, však? Prečo si myslíte, že sa vám tak darí?“ nahodil som pracovný mód. Naozaj ma zaujímali odpovede na tieto otázky a za posledných päť dní som mal čas si ich v hlave pripraviť.

Ďakujem, no nepovedal by som, že sa nám narodilo najviac mláďat, aj iným rezerváciám sa vie narodiť dosť mláďat. Možno sa teraz čuduješ, prečo sme teda zaujali tvojho šéfa. Podarilo sa nám niečo, čo sa stáva len v jednom prípade z milióna - Naje sa narodili dvojčatá! To je u slonov extrémne výnimočné a ešte výnimočnejšie je, keď obe prežijú. A nám sa to podarilo. Obe sú živé a zdravé. To je to, čo nás dáva na prvé miesto. A že to asi nepokryje všetko čo som tu doteraz povedal? Nevadí. Pôjde to pomalšie, ale pôjde,“ spresnil som jeho mylné informácie.

„Ow...“ to som naozaj nevedel. Všimol si môj prekvapený výraz a zasmial sa. Aj ja som sa musel usmiať. „Takže Naja je jedna z milióna? Už na pohľad je to výnimočná slonica. Ako ste sa vlastne vy dvaja zoznámili? Príde mi to, že máte veľmi pevný vzťah.“

Keď som sem prvý raz prišiel, rezervácia bola v úplnom začiatku a Naja bola prvá slonica, ktorú tu mali. Vždy ma slony fascinovali, takže kedykoľvek sa dalo, tak som bol s ňou. Strávil som s ňou hodiny, či už jedla, iba postávala alebo sa kúpala, ja som bol s ňou vo vode a umýval ju. Tam som ju aj naučil aby ma chobotom zdvihla do vzduchu,“ usmial som sa pri tej spomienke.

Neskôr sme chodievali na dlhé prechádzky a ja som sa na nej viezol. No a potom pred štyrmi rokmi, keď som sem už konečne prišiel nastálo, tak som zistil, že jej mláďa pred pár mesiacmi pri pôrode zomrelo. Všetci z toho boli nešťastný, rovnako ako aj ja. Chodil som ju pozerať každý deň, no pohľad na ňu bol neskutočne skľučujúci. Bola veľmi chudá, pretože odmietala žrať, kožu mala vyschnutú, nestarala sa o seba. Trvalo mi veľmi dlho než som ju opäť prinútil jesť normálne a pripojiť sa k ostatným sloniciam, ktoré medzi tým pribudli. Premýšľali sme o opätovnom pripustení, ale neboli sme si istý, či je to úplne dobrý nápad. Až potom jedného dňa, keď sa druhej slonici narodilo mláďa, opäť som zbadal v jej očiach iskru. V tom momente som vedel, že opätovné pripustenie bude najlepšie riešenie.

A potom, takmer po dvoch rokoch som mal tú česť byť pri pôrode jej dvojčiat - Sudi je samec a Suha je samica. Také niečo medzi vami vytvorí ešte väčšie puto,“ odpovedal som mu na otázku.

„Takže dvojčatá sú na svete už skoro rok?“ spýtal som sa a on prikývol.

„Od vzpurných adolescentov majú ešte ďaleko,“ skonštatoval som skôr sám pre seba, ale Phillip sa úprimne zasmial.

Potom sme prehodili ešte zopár viet o ostatných zvieratách a celkovej rozlohe rezervácie. Čas pri rozprávaní ubehol veľmi rýchlo, ani som sa nenazdal a už nám Abeni oznamoval, že sme na mieste.

Vystúpili sme pred lesom, ktorý bol ale len zlomkom toho skutočného, rozsiahleho lesa, ktorý sa ťahal ďalej.

Ďalej musíme ísť pešo, aby sme sa dostali k rieke. Nedá sa k nej dostať inak, ale bude to len taká hodinka cesty a budeme tam. Možno sa čudujete ako sa tam dostanú slony, ale verte mi, oni si cestu prerazia hocikade. A za tie roky už vedia kadiaľ ísť, aby trafili. Les síce nie je až taký hustý, autom by sme sa tam nedostali,“ povedal som mu, pretože sa mi zdalo, že rozmýšľa ako pôjdeme.

Zobral som si z auta batoh a čakal na ostatných.

Zavesil som si foťák na krk a trochu nedôverčivo sa pozrel na Phillipov batoh – načo batoh? To som si mal doniesť niečo viac, než čo mám na sebe? Nuž, keď tak to na mne uschne, však je teplo.

Vyrazili sme, ja som kráčal trochu viac nadšene než ostatný, ale naozaj som sa už nevedel dočkať. Phillip šiel za mnou a nemohol som sa zbaviť pocitu, že na sa mne pekne baví. Len nech sa zasmeje, povedal som si sám pre seba. Mám rád zvonivý zvuk jeho smiechu.

Teplo a fauna lesa sa postarali o to, že do necelej pol hodiny som bol spotený jak kurča na grile. Útechou mi bolo, že som nebol jediný.

Obzrel som sa za seba a mierne sa zarazil – Phillip kráčal trochu ďalej za mnou, vlasy sa mu prilepili na spotené čelo, kvôli vlhkosti sa mu jemne vlnili okolo tváre, líca mu podfarbila červeň a pod váhou ruksaku mierne namáhavo dýchal. Zamračene som od neho odtrhol oči a pokračoval ďalej. Tak, už mám odpoveď na svoju rannú otázku. A tomu, že mi to rozprúdilo krv v žilách – a nie len v žilách – nebudem ani venovať pozornosť.

Znovu som po ňom hodil očkom. Alebo tomu nebudem venovať pozornosť aspoň zatiaľ.

Asi po hodinke sme konečne prišli na okraj lesa a pred nami sa otvorila scenéria, ktorá mi zobrala dych.

Vyrazili sme na cestu a Ethan sa vrhol do čela, akoby vedel kam ideme. Musel som sa tomu zasmiať. Stále ma neprestane prekvapovať, aký je zo všetkého nadšený a nebojí sa to ukázať.

Čoraz viac si zvykám na jeho prítomnosť, jeho radosť aj z tej najmenšej maličkosti. No v hĺbke duše viem, že tie pocity aj tak nemajú budúcnosť. Ešte týždeň a odíde. Stratí sa z môjho života tak rýchlo ako sa v ňom zjavil.

I keď som to vedel od začiatku, tá príťažlivosť sa nedá len tak prehliadnuť a nemôžem ignorovať fakt, že kedykoľvek ho vidím alebo sa s ním rozprávam mám pocit, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke.

S týmito myšlienkami a ťažkým batohom som zaostával za ostatnými. Aj keď som mal len šortky a tričko, bolo mi veľmi horúco. Vlasy aj tričko som mal prilepené na koži a okuliare som mal celé docapkané od vlasov, ktoré si robili čo chceli.

Už aby sme tam boli a mohol som sa vrhnúť do vody.

O malú chvíľu sme konečne prišli na miesto. Zhodil som zo seba batoh, stiahol tričko a šortky čím som odhalil svoje opálené telo. Ocitol som sa tak len v trenkách, ale na to sme tu boli zvyknutý.

Vytiahol som fľašu vody a z chuti sa napil, až mi voda kvapkala po brade na hruď.

Rieka, ktorá sa pred nami zjavila z čista jasna bola jedna z najširších, aké som kedy videl. Bol to krásny pohľad, keď skončil les, pred vami sa znovu rozhostila nehostinná buš a medzi ňou a lesom akoby rieka tvorila prechodnú hranicu.

Hranicu, ktorá sa hmýrila životom. Slony tu už boli a podľa toho, ako sa chobotmi ostrekovali vodou, sa dobre bavili.

Pri pobreží vody sa prechádzali rôzne vtáky a v diaľke som pri vysokých stromoch videl aj žirafy. Asi sa to tu používa aj ako napájadlo.

Otočil som sa na Phillipa s otázkou, či sa tu zdržujú aj mäsožravce, hrochy alebo krokodíly. Ak by tomu tak bolo, neviem či by som do tej vody dobrovoľne vliezol.

Kým som sa ho však niečo stihol spýtať, nahodil rýchlu chôdzu a vyzeralo to, že tento krát je to on, kto sa trasie nedočkavosťou.

Všetci ho nasledovali, tak som šiel s davom. Keď však prišiel k rieke a začal sa vyzliekať, musel som zastať a vychutnať si ten nečakaný pohľad. Jeho telo bolo nádherne opálené, pokožka mala nádych bronzu a plavé chĺpky mu na slnku jasne svietili. Mýlil som sa, nebol taký chudý, ako som si myslel. Mal...no mal krásne tvarované, atletické telo na ktorom bolo jasne vidieť, že sa často potýka s fyzickou prácou.

Abeni do mňa nechtiac vrazil svojim ruksakom, keď si ho dával dolu z pliec a ja som si uvedomil, že naňho civím – zasa.

Zotrel som si teda z tváre ten mlsný úsmev a podľa jeho príkladu som zo seba zhodil prebytočný odev, rovnako, ako všetci ostatný.

Nemohol som si pomôcť, proste som si musel priložiť foťák k očiam a zachytiť tú chvíľu, keď mu priezračná voda stekala po odhalenom hrudníku, pomedzi hnedé bradavky.

Spravil som si asi tri snímky, potom som sa otočil a odfotil aj prírodu okolo nás. Spokojne som si prezrel zábery – nedá sa nič robiť, ja po ňom proste túžim.


 

Dodatek autora: 

Vítame Vás pri ďalšej kapitola, dúfame, že sa Vám Phillipove prebudenie páčilo :)

A ako sa to hovorí? Začína sa to priznaním? Či uvedomením si túžby? No, to je jedno. Proste...hra sa začína :)

Užite si čítanie,

Renara a Nanami

4.91228
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 57)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 7
Sedím doma a zírám do stropu. Nevěřil bych, kolik času mi tahle činnost...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 9
Obraz Tallantridy - Kapitola 8 Skryto mezi řádky     |...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 43
„Presne neviem ani ja čo sa stalo, len som tam pribehol a videl ich, tak som...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 6
7. Hvězdný Prach       „Ano, Ra‘jile. To je pravda...