Ne, 10/04/2016 - 19:23
25

Věnování: 
Vetkým, ktorý tak dlho čakali.

„Pane, všetko je pripravené, môžeme vyraziť,“ oznámil mi sluha, len čo vošiel do mojej izby. Kývol som hlavou na znak súhlasu, ale pred odchodom som sa ešte raz pozrel von z okna na les do ktorého pred piatimi dňami Raidon utiekol.

Zavrel som okno a vyšiel von z izby. Nasadol som do vozu a vyrazili sme.

Cesta nám dnes ako naschvál ubiehala veľmi rýchlo. Nemám tie zápasy rád a rozhodne sa neteším na tých dvoch idiotov. No dnes obzvlášť mám strach tam ísť. I keď sa Raidonove rany pekne zaceľujú, tých pár dní na zotavenie a celkové zahojenie rán nestačilo.

Vždy keď som mu tie rany čistil a natieral masťou, videl som, že hoci sa snaží na sebe nedať nič spoznať, zatína zuby a je celý napätý. Len si nie som istý, či je to z toho, že ho to bolí, alebo z toho, že sa ho dotýkam. Lebo vždy, keď sme skončili, okamžite sa postavil a odišiel odo mňa čo najďalej sa dalo. Stále je medzi nami napätie a vo vzduchu visia otázky, na ktoré si ani jeden z nás netrúfa odpovedať. A taktiež...

„Pane,“ ozval sa sluha cez reproduktory v stene vozu a tým prerušil moje myšlienky, „už sme na mieste.“ Len čo to dopovedal, zastavili sme.

Do riti, ešte stále som nevymyslel čo im poviem.

Sluha mi otvoril dvere a ja stále nepripravený im čeliť, som vystúpil. Počkal som kým sa ku mne pripojil aj Raidon so sluhom a vyrazili sme do kaplnky.

Celou cestou som kútikom oka sledoval Raidona pripravený postrehnúť akúkoľvek zmenu v správaní. No tváril sa absolútne nepriepustne. Pohľad mal upriamený pred seba a ruky mal zovreté v päsť. Svaly na rukách sa mu na striedačku napínali a uvoľňovali. Mal som z toho zlý pocit, no teraz tu už nebolo nič čo by som mohol urobiť. Nebolo to preto, že by som nemal tú moc, ale preto, že som nevedel čo.

Prišli sme až dole a sluha odviedol Raidona do čakacej cely. Ja som pokračoval so stiahnutým žalúdkom ďalej. Pred dverami som sa ešte zhlboka nadýchol a s nervami na pochode som otvoril.

Ešte som ani poriadne nevstúpil do miestnosti a už som počul Marov ťahavý hlas: „Čo myslíš Ken, ukáže sa dnes naše bojazlivé kuriatko? Myslíš, že... a tu ho máme.“ Zmenil vetu len čo ma zbadal.

„Ahoj Maro, aj ja ŤA RÁD vidím,“ sarkasticky som mu odvetil až zvraštil obočie.

„Sa robíš dôležitý, čo? Prečo si zrušil zápas? Vieš o tom, že si tým porušil pravidlá a my teraz budeme môcť určiť akým spôsobom bude musieť tvoj bojovník bojovať? Môžeme mu zakázať používať pri boji ruky, alebo nohy, alebo nebude môcť útočiť, ale sa len brániť či niečo podobné. Dnes si skončil náš milí Mareo,“ dokončil svoju vyhrážku Maro.

Do riti, to mi sluha nepovedal. Už tak nie je Raidon úplne v pohode a keď k tomu prirátam ešte toto, tak to dnes vážne nevyzerá ružovo.

„To snáď nemyslíte vážne, však?“ povedal som a snažil sa z toho urobiť žart.

„Hmm, popremýšľam... Nie nemyslíme to ako žart. No pretože sme milosrdní, dáme ti šancu sa vykúpiť. Musíš len podpísať tento papier. Jednoduché, však?“ spýtal sa a podal mi papier.

Zobral som si ho a začítal sa. Chvíľu som na ten papier len nemo hľadel, než som sa zmohol na slovo: „Vy žartujete. Toto nikdy nepodpíšem, ani keď mi budete vyhrážať!“

„Neviem prečo sa čertíš. Je to férová ponuka. Aspoň sa vyhneš poníženiu z prehry,“ odvetil akoby sa nič nedialo, no začal sa vyškierať čoraz viac.

„Férová? Férová?“ zopakoval som. „Nevidím na tom nič férové. Nikdy to nepodpíšem, nikdy vám Raidona nedám. Nikdy...“ zasekol som sa uprostred vety. Práve som v rozčúlení, nevedomky prezradil, že som dal svojmu bojovníkovi meno. Okamžite som sa na nich pozrel. Boli prekvapení, no po chvíli sa spamätali.

„Ale, ale. Tak Raidon, vravíš. Hmm, to je zaujímavé. Teraz na tom podpise trvám ešte viac,“ povedal a Ken vedľa neho horúčkovito prikyvoval.

„No a? Tak som mu dal meno,“ snažil som sa to rýchlo zahrať do autu.

„Vidím, že váš vzťah je oveľa hlbší ako len pán a jeho zviera,“ pokračoval úlisne. Konečne našiel niečo ďalšie, čo môže proti mne použiť.

Krv vo mne vrela a mal som sto chutí mu jednu vraziť. Tak nestačí, že po mne chce aby som sa vzdal navždy Raidona a predal mu ho, aby som sa vyhol nevýhodnému boju, ale teraz aby som sa ešte bál ako proti nám použije túto informáciu. Do riti!

„Čo sa tak zdráhaš mi ho dať? Veď je to len zviera, je snáď jedno za koho bojuje a u koho nakoniec zdochne,“ povedal mi.

Chcel som mu niečo uštipačné odseknúť, ale v tom sa vrátil sluha a prerušil nás.

„Všetko je pripravené, páni,“ prerušil túto pätovú situáciu no na miesta sme si sadnúť nešli. Tento rozhovor ešte nie je u konca.

„Tak ako?“ spýtal sa posledný krát Maro.

Pokrútil som hlavou a Maro prižmúril oči. „Ako chceš, ty to budeš neskôr ľutovať,“ pohrozil a otočil sa na svojho sluhu, „zaviaž mu obe ruky za chrbtom, tak aby sa z nich nedostal.“ Sluha prikývol a odišiel. Nie! Okamžite som sa chcel vybrať za ním, ale môj sluha ma zadržal a pokrútil hlavou: „Prepáčte pane, ale nemôžem vás tam pustiť. Už ste sa rozhodli a nič sa s tým nedá robiť.“

Sakra, viem to. Viem, ale aj tak. Mám pocit, že tie ruky mám zviazané ja a nie Raidon. Čo si o tom pomyslí?

Neochotne som si sadol  na miesto a čakal. Sedel som ako na tŕňoch a každý pohyb vedľa mňa mi zdvíhal adrenalín v krvi.

A potom, po tej dlhej chvíli čakania, konečne vyšli do arény. Ich bojovníci išli v popredí a Raidon so zaviazanými rukami za chrbtom išiel posledný. Na tvári ma usadený výraz akoby mu bolo všetko jedno. Akoby sa zmieril s tým čo sa stane. Ale ja som zmierený nebol. Zaujali postoj a Raidon sa nám otočil chrbtom.

„Fíha, čo to vidím, že by ti tvoje zvieratko neposlúchalo?“ zasmial sa a pokračoval, „Ak prehrá. Patrí mi automaticky, pochopil si?“

Vyplašene som sa na neho pozrel a naprázdno preglgol. Ale to... Otočil som sa naspäť do arény a myšlienkami i očami som posielal k Raidonovi prosbu aby vyhral.

Koľko krát ešte budem musieť podstupovať takýto strach? Koľko toho ešte moje srdce vydrží? Musím to zmeniť. Musím niečo urobiť aby sa tento osud zmenil. Už sa viac nechcem pozerať na tieto boje. Nechcem každý krát tŕpnuť, či to Raidon prežije. Milujem ho. Zamotal som sa do siete z ktorej sa nedokážem dostať. Chcem ochrániť sestru, chcem oslobodiť Raidona, chcem s týmto všetkým skončiť. Ale ako? Ale teraz je najdôležitejšie, aby toto Raidon prežil a zvládol.

Zápas začal a ako vždy sa ich bojovníci bez premýšľania otočili najprv na Raidona. S krutým úsmevom na perách a šialený výrazom hladových psov v očiach zamerali svoju pozornosť na podľa nich najslabšieho. Bolo jasne vidieť, že si myslia, že je Raidon teraz ľahkou korisťou a nezaberie im to ani veľa času. To sa ale pekelne prerátali.

I keď mal Raidon zviazané ruky, stále to bol nebezpečný človek s vražednými schopnosťami, ktoré im predvedie. Však? Určite to zvládneš. Verím ti. Zvládneš to pre nás.

Oboja sa napriahli a chceli ho udrieť, ale Raidon sa im šikovne uhol a ako sa zohol narazil do jedného z nich ramenom a zhodil ho na zem. Okamžite na neho skočil a zovrel ho nohami okolo krku a stlačil. Už-už mu mohol zlomiť väz, ale druhý bojovník ho kopol do hlavy a on padol na bok.

Zo spánku mu tiekla krv a mne sa od nervozity a strachu triasli ruky. Bojovník okamžite využil jeho chvíľkové zakolísanie a chytil ho rukami pod krk.

Videl som ich víťazoslávny úsmev na tvári, mysleli si, že už to majú v kapse, ale ako šeredne sa mýlili. I keď mal ruky zviazané za chrbtom, stále mal nohy, ktoré boli rovnako vražedné nástroje ako jeho ruky.

Ako náhle sa k jeho nohám ten druhý priblížil, vykopol ich do vzduchu a omotal ich okolo jeho krku. Tým jediným pohybom docielil toho, že ten čo ho škrtil spadol na zem a Raidon tak získal potrebnú silu a švih, k tomu aby mu zlomil väz.

Bolo počuť len hlasné chrupnutie a bojovník padol k zemi. Vydýchol som nervozitou zadržiavaný dych a konečne začal trocha dýchať. Stále to však neskončilo. Ešte zostával jeden. Pádom na zem sa vyslobodil z jeho zovretia, ale nestihol nad ním získať kontrolu. Preto sa postavil a začali okolo seba krúžiť.

Ten druhý vedel, že podceniť ho bola chyba a teraz si už  dával väčší pozor. Rýchlo som hodil okom po Marovi, ale ten sa stále usmieval. Ten mŕtvy bojovník patril Kenovi a preto si z toho Maro nič nerobil. Ale aj keby to bol jeho bojovník, je mu to celkom jedno. Vždy môže dať bojovať ďalšieho. Pre neho to boli len zvieratá a zomrieť v takomto boji, pre nich mala byť česť. Viac ho trápilo to, že ho tou smrťou ponížil. To jeho ego zvládnuť nedokázalo.

Opäť som sa pozrel do arény, kde sa zatiaľ pomalými krokmi k sebe približovali. Raidonovi stále tiekla z hlavy krv a krk mal celý domliaždený. Trhalo mi srdce ho takto vidieť a to ešte nebol koniec.

Maro si stále myslel, že to má v kapsy a preto s úsmevom ďalej popíjal. Občas si zobral z misky hrozno, alebo iné ovocie, ktoré tam bolo nachystané. Ken zase trieskal päsťou do stola a rozčuľoval sa nad prehrou svojho bojovníka. Ja som mal však oči len pre Raidona a boj, ktorý sa tam dole mal čo chvíľa odohrať. Boli od seba asi len dva metre.

A potom vyrazili. Tentoraz sa však Raidonovi nepodarilo získať navrch a Marov bojovník ho pravačkou poslal k zemi. Okamžite si na neho sadol, chytil ho vzadu za vlasy a treskol mu hlavou o zem až sme začuli chrupnutie.

Mne sa pri tom zvuku zastavilo srdce a krv mi stuhla v žilách, že by sa nikto ani kvapky nedorezal. Pred očami som mal obraz mŕtveho Raidona, bez hnutia ležiaceho na zemi s krvou, ktorá mu vytekala z hlavy a nosu. Ruky sa mi triasli a do očí mi vyhŕkli slzy. Maro aj Ken sa začali z chuti smiať a víťazoslávne tlieskať.

Okamžite som bol na nohách a s uslzenými očami som po nich zvrieskol: „Prestaňte, nesmejte sa!  On nie je mŕtvy... nie je... nemôže byť!“ oči mi behali zo strany na stranu ako som sa o snažil sám seba presvedčiť o opaku.

„Čo sa po nás osopuješ ty hajzel,“ rovnako po mne zreval Maro a Ken už pukal kosťami na rukách, že mi jednu vrazí. Ja som ich už ale nevnímal, otočil som sa ku dverám, že pôjdem za Raidonom aby som sa o tom presvedčil na vlastné oči. Neveril som tomu.

Už som držal kľučku, keď som za sebou počul hlboký nádych a zlostné syknutie. V sekunde som sa otočil a zočil zdroj toho rozruchu.

Raidon sa pohol. Nie je mŕtvy. Nie je. Hučala mi v ušiach pravda.

V tom jedinom pohybe, ktorým dal najavo, že žije, mi spadol kameň zo srdca. Žuchol som na kolená a pocítil ako mi opäť bije normálne srdce. Vydýchol som si, ale vedel som, že to ešte neskončilo. Že aj keď žije, je na tom veľmi zle a má veľmi malú šancu na výhru.

Postavil som sa a v rovnakom čase ako som prišiel k zábradliu sa Raidon postavil. Pozrel som sa mu na zakrvavenú tvár. Mal zlomený nos, preto to chrupnutie, ktoré sme vtedy počuli.

„Vyhraj!“ zakričal som z celých pľúc až Maro s Kenom od ľaku nadskočili. Raidon sa pozrel hore a usmial sa.

Potom sa opäť otočil na protivníka a vyrazil po ňom. Chcel ho kopnúť ale tomu sa vyhol. Preto do neho vrazil ramenom a hneď v otočke znova kopol. Tomu sa už nevyhol. Padol na zem a než sa stihol postaviť, Raidon ho opäť kopol, tentoraz do hlavy a opätil mu ten zlomený nos. Vystriekla mu z neho krv a na moment bol oslepený.

Raidon opäť zaútočil a kopol ho. Toto niekoľko krát zopakoval až sa prestal bojovník hýbať. Nedal mu však pokoj. Nenechal ho len tak ležať. Nemohol si byť istý, že nevstane a preto zovrel nohy okolo krku a trhol. Konečne sa ho zbavil a zápas mohol skončiť.

Vydýchol som úľavou a s láskou sa pozeral dole na víťaza. Pohol sa smerom k cely a ja som išiel za ním. Už som bol takmer pri dverách smerujúcich k cely, keď ma niekto schytil zozadu na golier a stiahol naspäť až som stratil rovnováhu a skoro spadol. Potom ma chytil pod krk a prirazil ku stene až mi skoro vyrazil dych. Zaostril som na útočníka. Bol to Ken a Maro stál hneď vedľa neho so šialeným výrazom v očiach.

„Nemysli si, že sa z tohto len tak dostaneš, Mareo. Nedarujeme ti to. Priprav sa na to, že všetko to poníženie, ktorému si nás doteraz vystavil sa ti mnohonásobne vráti. A teraz choď k tomu tvojmu psovi,“ šepkal mi výhražným hlasom Maro do ucha. A potom ma pustil. Obaja sa otočili na päte, kývli na sluhov a zamierili von.

Ešte pár sekúnd som sa za nimi pozeral a šúchal si pri tom boľavé hrdlo. Až potom som otvoril dvere a vošiel dnu k Raidonovi pred celu. Otvoril som aj tú a hneď bol pri ňom.

„Otoč sa, rozviažem ti ruky,“ povedal som mu, no tak sa mi triasli, že mi to trvalo veľmi dlho. Sluha zatiaľ priniesol, vodu a čisté utierky. Potom som ho poslal preč. Namočil som utierky do studenej vody a začal mu opatrne utierať tvár. Ruky sa mi stále triasli až mi ich chytil a priznal sa mi: „Ja som ťa počul. To ma vrátilo k vedomiu.“

Prižmúril oči a zahľadel sa mi na krk. Všimol som si to a preto som mu rýchlo povedal: „To nič nie je. To prejde. Ale ty...“ zvesil som ruky a oprel sa mu o nahú hruď, „... ako som len rád, že žiješ. Raidon... milujem ťa.“ Vyznal som sa po prvý raz. On na to nič nepovedal, ale jeho gesto, keď mi omotal ruky okolo pásu a zovrel ma v náručí, hovorilo za seba. Takto sme chvíľu ticho stáli, než bol čas odísť.

Dodatek autora: 

Tak, je tu ďalší diel. Ospravedlňujem sa za takú dlhú odmlku, ale ako som písala v komentároch 12. kapitoly, odišiel mi notebook. No už mám nový, tak to snáď už opäť pofrčí správne a pravideľne.

Užite si diel a teším sa na vaše ohlasy. :-)

4.89655
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 58)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 10
Drahý Michelette,     sedím nad listem pergamenu a...
Hodnocení:
4.5/5
- Komentářů: 6
7 Loď s sebou mírně trhla. Sice se tomu říká „hyperskok“, ale ve...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 17
‚Mám dost špatný pocit…‘ pomyslel si smutně a ignoroval mobil, který mu...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 6
Když se ráno otevřely dveře, vyskočil jsem čile na nohy, a nahodil zase svůj...