Ne, 19/06/2016 - 22:25
23

Zostal som nemo civieť na Raidona, ktorý sa na mňa škeril ako vysmiate slniečko.

Čo? Môj Mareo? Opakoval som si v mysli jeho slová. Žiadne výčitky, že sme sa stretli, hoci ma už nikdy nechcel vidieť? Žiadny krik, alebo lepšie ignorácia? Čo si mám o tom myslieť? Som úplne zmetený.

Zamračil som sa a cúvol pred jeho rukami, ktoré ku mne natiahol. Síce moje srdce kričalo od radosti, rozum mi velil inak.

Pokrútil som nesúhlasne hlavou a ešte viac cúvol.

Neverím mu, už nie. To nie sú ruky, ktoré ma idú objať, to nie sú slová, ktoré ma milujú. Je to len klam. Áno, klam. Je to Raidonov prelud, moja podvedome vytúžená predstava. Nie je to skutočné.

Natočil som sa k úteku, ale než som sa stihol pohnúť, tak ma schmatol a ako vrece si ma prehodil cez rameno.

Okamžite som začal kopať nohami, búchať ho päsťami do chrbta a kričať po ňom: „Pusti ma! Hneď ma pusti!“

On sa tomu však len zasmial, skríkol po bojovníkoch a rozbehol sa spolu so mnou preč z dediny.

Stále som po ňom kričal, tentoraz to však skoro zanikalo v kriku dedinčanov, ktorí za nami bežali v snahe ma zachrániť.

Ľudia po nich hádzali všetko čo mali po ruke, ale s nimi to nič nerobilo a Raidon sa z toho dokonca smial. Po chvíli som vzdal akýkoľvek odpor, ktorý som kládol. Nemalo to cenu, Raidon bol voči mojim protestom úplne hluchý. A taktiež hrozilo, že by som si pri tom kriku mohol uhryznúť do jazyka. Natriasal ma totiž tak veľmi, že som mal pocit, že zo mňa pri tom behu vytrasie dušu.

Utekali sme hlavnou cestou až na koniec dediny a odtiaľ cez polia smerom k lesu. Zodvihol som hlavu a videl ako za nami dedinčania stále bežia. Postupne sa však vzďaľovali. Raidon s bojovníkmi na nich boli prirýchli.

Po chvíli sme vbehli do lesa a tam som už dedinčanov stratil z dohľadu. V lese už sa bežať nedalo no nezložil ma z ramena, predieral sa tým lesom so mnou na pleci čoraz hlbšie a hlbšie. Až sme po chvíli došli na jedno miesto, kde bolo tých stromov menej a dalo sa tam sadnúť. Mali tam vytvorené také provizórne táborisko.

Zložil ma a rozkázal bojovníkom aby strážili. Položili polovice prasaťa na trávu a odišli do lesa strážiť.

Cúval som preč a očami hľadal únikovú cestu. Raidon sa ku mne otočil. Mal na tvári úplne nečitateľný výraz. Naprázdno som preglgol a rýchlo premýšľal nad tým čo mám povedať, alebo urobiť. Nič ma však nenapadalo. Mal som v hlave totálne prázdno. Raidon si ma chvíľu obzeral a potom sa začal pomaly blížiť ku mne. Ja som súmerne s jeho krokmi cúval preč až som narazil na strom a nemal už kam cúvať.

Rýchlo som sa obzrel do oboch strán, že ktorou mám utiecť, keď mi odrazu prešli pred očami Raidonové ruky, ktorými sa oprel o strom v úrovni mojej hlavy. Uhýbal som očami a pozeral sa všade možne len nie jemu do očí. Prečo je tak ticho? Prečo nič nehovorí? Prečo ma zobral so sebou? Čo sa...

„Mareo, pozri sa na mňa,“ požiadal ma na neho neobvykle tichým hlasom. 

Skusmo som pozdvihol oči a stretol sa s jeho čiernymi. Pootvoril som prekvapením ústa. Zračili sa v nich obavy a výčitky. Sakra! Raidon, čo sa to s tebou deje? Nenávidíš ma? Miluješ ma?

Odtiahol pravú ruku od stromu a chcel sa mi dotknúť tváre. Ja som však ucukol preč. Tá ruka ma pred pár dňami udrela. Raidon sa zamračil no klesol na kolená a objal ma okolo pasu. Čo?

„Odpusť mi,“ hlesol a pritisol sa mi lícom na brucho. Stískal ma pevne aby som nemal šancu ujsť, no ja som sa ani nesnažil. Bol som tak omráčený jeho ospravedlnením, že som sa nezmohol ani na slovo, či hocijaké gesto. Až po chvíli, keď som sa spamätal, som ho potľapkal po ramene a povedal: „Pusti ma.“

„Nie! Už ťa nikdy nepustím,“ zaprotestoval a ešte tuhšie si ma privinul.

„Pusť. To bolí.“

Až teraz povolil objatie a vzhliadol hore.

„Ty si myslíš, že jedno slovo odčiní čo si mi urobil? Ja som síce ten posledný, ktorý by ti mal robiť kázanie... pretože aj ja som sa zachoval voči tebe zle a strašne ma to trápi, no urobil som to preto, lebo som sa bál, že ak ti poviem pravdu, tak ma opustíš, čo si aj urobil, tak ako...“ začal som mu rozprávať, keď sa prudko postavil a opäť ma objal.

Do ucha mi potom šepkal: „Prepáč. Bol som strašne nahnevaný, že si to tajil a keď som sa dozvedel pravdu a to od niekoho druhého, vybuchol som. Ty ani nevieš aký je to pocit, keď všetko čo ťa celý život učili je lož a náš život nemá žiadnu cenu. Sme len vojnová korisť,“ rozhovoril sa. Chcel som ho prerušiť a tak som sa nadýchol k slovu: „Ale...“

„Viem, môžeme si za to sami, boli sme to my čo vás napadli, ale taký jednoducho sme, ale využívať nás toľko storočí na zábavu je niečo čo by sme my nikdy neurobili. Bol som tak nahnevaný, že keď som to zistil, myslel som si že si rovnaký ako všetci a urobil som ti tak hroznú vec. Nemohol som potom ani spávať od výčitiek. No aj napriek tomu si sa ma nevzdal, ale ani mi nič nepovedal. Nezisťoval si prečo som to urobil a tak vo mne stále hrýzla pochybnosť. A aby toho nebolo málo, tak si si mi povedal niečo tak absurdné, že ma to neskutočne vytočilo. Povedal si, že mi dáš slobodu. Ale akoby si mi ju mohol dať? Ak by si to totižto urobil, tak by si len potvrdil, že si môj pán a všetko čo si dovtedy povedal by stratilo svoj zmysel,“ odtiahol hlavu a pozrel sa mi do očí. „A nakoniec si ma dorazil tým, že si sa potom 4 mesiace u mňa neukázal. To bola posledná kvapka a ja už som sa nedokázal ovládať. V tom momente si sa pre mňa stal rovnakým otrokárom akým boli všetci tvoji predkovia. Došiel som až do takého štádia, že som ťa chcel zabiť,“ povedal a v očiach sa mu niečo zalesklo, ale to sa mi asi zdá. Akoby mohol Raidon plakať. To musia byť moje slzy.

„Tak prečo si to potom neurobil, keď si mal na tej záverečnej skúške príležitosť?“ spýtal som sa ho a hlas mi preskakoval ako som sa snažil udržať plač.

Pohladil ma po tvári a utrel slzy, ktoré som predsa len v očiach neudržal. „Pravdu povediac, nemal som k tomu ďaleko. Hlavne po tom prehlásení, že ťa doma čakala snúbenica. To mi vrazilo dýku už do tak zničeného srdca. Nenávidel som ťa a udrel. Myslel som, že ťa v tom momente prinajmenšom prizabijem, ak nie aj zabijem, ale keď som sa ti potom pozrel do očí a videl v nich tú bolesť nedokázal som nič urobiť. No stále som bol neskutočne nahnevaný a tak som odišiel. Vtedy mi to prišlo ako to najrozumnejšie čo som mohol urobiť.“

Prestal som plakať a zatlačil som mu rukami do hrude až sa odo mňa odtiahol. Prešiel som tri kroky od neho preč aby som sa mohol zhlboka nadýchnuť a nabrať odvahu na spýtanie sa ho toho najdôležitejšieho.

Ustúpil som ešte dva kroky a stále otočený od neho sa ho spýtal: „A čo ťa teda primälo zmeniť názor a priviesť ma sem. Pochopil som tvoje dôvody k tvojmu správaniu, ale nechápem ako si tak rýchlo mohol zmeniť nenávisť ku mne na... ja vlastne ani neviem na čo. Miluješ ma? Chceš ma na niečo využiť? Netuším...“

„Našiel som toto,“ povedal a keď som sa otočil, zbadal som v ruke pokrčený môj list, v ktorom som mu všetko vysvetlil. Otvoril som ústa ale po chvíli ich zase zavrel.

„Keď som ťa opustil, dva dni sme blúdili lesom a nevedeli kadiaľ sa vydať. Ja sám som bol ako bez duše. Stále sa mi pred očami zjavoval tvoj výraz plný bolesti a pocitu, že som ťa zradil a to mi nedalo pokoj. Či som chcel alebo nie, spomínal som na všetko krásne čo sme zažili až som to napokon vzdal a otočili sme sa späť.“

Podišiel ku mne a chytil ma za ruku. „Ale ty už si tam nebol. Ležal tam však na zemi tento list a tak som si ho prečítal. Netrvalo to ani minútu aby som sa po prečítaní rozhodol ťa ísť nájsť. A tak sme hľadali tvoje stopy až nás nakoniec zaviedli sem,“ keď to hovoril, konečne sa usmieval.

„Ako si vedel, že som to ja? Mám zafarbené a krátke vlasy a...“ dal mi prst na ústa aby ma prerušil.

„Poznal som ťa podľa očí. Takú modrú ako máš ty, len tak niekde neuvidíš. Taktiež som ťa spoznal podľa tvarov tvojho tela, veď koľko krát som ťa držal v náručí. Poznám na ňom každý kúsok. Viem ako sa červenáš, keď sa ti pozerám hlboko do očí. Poznám chuť tvojich pier,“ nahol sa ku mne a pobozkal ma, „keď ich spojíme. Ako sa začneš chvieť nedočkavosťou, keď urobím toto,“ prešiel mi jazykom od brady, cez celý krk až ku kľúčnej kosti, kde sa prisal.

Mal som privreté oči a chvel sa vzrušením presne ako hovoril. Tie mesiace, kedy som ho nemohol cítiť, teraz prebudili k životu všetky moje zmysly. Prahol som po jeho pozornosti, bol som lačný po jeho bozkoch. Čakal som na každý jeho dotyk.

Začal mi rozopínať kabátec aj košeľu a jazykom postupoval nižšie až k vztýčeným bradavkám. „Raidon...“ vydýchol som a objal ho rukami okolo krku..

Vsal ju a s druhou sa hral s prstami. Po chvíli prestal a pokračoval s jazykom nižšie až na pupok. Zároveň mi rukami vyzliekal už rozopnutý kabátec a košeľu až so šuchnutím spadli na zem.

Potom sa pustil do nohavíc a len čo boli dole, nečakal ani sekundu a poňal ma celého do úst čo som už ale prestal zvládať a hlasno vzdychol. To je skvelé, takmer som zabudol aký je to pocit.

„Nie... hmm...už... ha...,“ hlesol som po chvíli, on sa však len usmial a pokračoval. Keďže som tak dlho abstinoval, netrvalo dlho a vyvrcholil som. S výdychom som sa oprel o strom za mnou a privrel slastne oči.

„To bolo rýchle,“ ozval sa pobavene Raidon a prešiel mi rukou po boku až dozadu na zadok.

„Nesmej sa, nemôžem za to,“ odvetil som na poli urazene.

„Ale môžeš. Ty si sa mi vyhýbal,“ podpichol ma Raidon a pritlačil sa na mňa až som pocítil jeho vztýčené mužstvo. K ruke, ktorou ma držal za zadok, pridal aj druhú, ktorou okamžite zamieril medzi moje polky.

Začal si raziť a zvlhčovať cestu do mňa, no ja s vypätím všetkých síl som sa doň ho zaprel a snažil sa ho zastaviť, skôr ako sa prestanem úplne ovládať a poddám sa rozkoši, ktorú sa mi chystá poskytnúť.

Prekvapene sa na mňa pozrel, ale než stihol nejako zareagovať, už som kľačal a zvieral v ruke jeho penis. „Aj ja chcem,“ povedal som na vysvetlenie a mlsne si oblizol pery. Jazykom som mu potom obkrúžil celý žaluď a až potom ho zobral do úst. Teda, aspoň pokiaľ sa dalo, keďže je tak veľký. Bože úplne som zabudol na to aký je mohutný a dlhý.

Pocítil som na hlave Raidonove veľké ruky ako mi zviera vlasy. Pozrel som sa hore na neho a zbadal jeho slastne privreté oči ako takmer nedýcha od rozkoše.

Otvoril som ústa aby som ho mohol opäť vsať, keď sa odrazu sklonil, chytil ma pod paže a vyzdvihol na seba tak, že som mu musel omotať nohy okolo pása, inak by som spadol. Držal ma pod zadkom a bozkával po brade, krku aj ušných lalôčikoch. Okamžite zamieril prstami do mojej dierky a začal ju dráždiť a rozťahovať. Netrvalo to však dlho, cítil som aký je nabudený a nedočkavý.

Otočil sa so mnou a chrbtom ma oprel o kmeň stromu. Nadvihol ma za boky a na jeden tvrdý príraz prenikol dnu.

„Auuu...,“ zvolal som od bolesti, „Raidon... to bolí.“

„Prepáč, ale nedokážem sa ovládať... už tak dlho... Mareo...“ povedal a začal ma bozkávať.

Jeho prírazy boli rýchle a tvrdé a po chvíli sa počiatočná bolesť menila na slasť. Držal som sa ho ako kliešť okolo krku a užíval si ten pocit plnosti a sladkého pocitu, keď dráždil moje miestečko.

Ani jemu netrvalo dlho a už som cítil ako ma vypĺňa jeho horúce semeno. Ešte dvakrát prirazil a vyvrcholil som aj ja. Pustil mi nohy a ja som sa zošuchol na zem, boky ma boleli, no cítil som sa úžasne.

Sedel som opretý o strom a predýchaval prežitý orgazmus. Raidon sa ku mne sklonil a začal ma hladiť a bozkávať na ústa.

„Chcem ešte, stále ťa nemám dosť,“ šepkal mi a ďalej ma hladil po hrudi a bozkal po krku.

„Hmm,“ mrmlal som unavene. Celé telo ma bolelo a nohy sa mi triasli. „Uh-hum, ale už nie o strom,“ zamrmlal som, „bolí ma z toho chrbát.“ Štípe ma, takže ho musím mať pekne doškriabaný, od toho ako som bol oň opretý.

Ako odpoveď sa len usmial a zintenzívnil bozky po mojom tele. Zovrel ma v náručí a stiahol ma zo sebou až som ležal na ňom. Hladil ma po chrbte smerom k zadku. Sadol som si obkročmo na neho a v objatí mojich rúk som spojil oba naše údy. Cítil som ako začína opäť tvrdnúť a i ja som na svoju erekciu nemusel dlho čakať.

Hladil ma po stehnách až napokon zovrel v objatí moje ruky, ktorými som trel naše penisy. Do vzduchu sa niesli naše tiché vzdychy, ktoré sa miesili so spevom vtákov.

Chytil ma za boky a trocha nadvihol aby som mohol lepšie dosadnúť na jeho penis. Okamžite po dosadnutí som vzdychol bolesťou i slasťou zároveň. Je tak hlboko. Hrýzol som si spodnú peru a pomaly sa nadvihoval a dosadal. Chcel som si ho čo najviac užiť, čo najviac ho v sebe cítiť a tak som každý príraz predlžoval čo sa dalo.

V takejto polohe som mal krásny výhľad na Raidonove telo, ktoré tak milujem. Mohol som sledovať jeho svaly ako sa pri každom príraze napnú. Jeho teraz zavreté oči, ktoré ma privádzali do šialenstva, vždy keď sa na mňa tak uhrančivo pozeral.

Na moment som sa zastavil a on otvoril oči. Laškovne sa usmial a chytil ma za boky. Nadvihol ma a tvrdo prirazil až som zhíkol. Sám si potom začal udávať tempo. Pomáhal mi vysadať a dosadať a ja som si len užíval ten pocit naplnenia a spojenia.

Cítil som ako pulzuje a vedel som, že sa už blíži k vrcholu rovnako ako ja. Tentoraz som vyvrcholil prvý a Raidon ma hneď nasledoval. Vyčerpaný no uspokojený som sa zvalil naň ho a pokojne oddychoval.

„To bolo..."

„...skvelé," doplnil som za neho.

„Nevrátia sa už oni?" spýtal som sa a začal sa zdvíhať. Chytil ma za ruku a stiahol naspäť. „Nech sa vrátia aspoň budú vedieť, že si môj a nemajú na teba siahať," podotkol.

Opäť to jeho majetníctvo a dominancia, ale nevadí. Má pravdu. Som jeho.

„Raidon?" ozval som sa a nadvihol sa do sedu. „Čo máš vlastne teraz v pláne?"

„Čo? Chcem dať slobodu všetkým otrokom a ak pri tom náhodou zničím tie tri rody, tak budem len rád a..." zarazil sa a pozrel na mňa. „Prepáč," doložil rýchlo, „zabudol som si, že sa to týka aj tvojej rodiny."

„To je v poriadku, nemusíš sa ospravedlňovať. Zaslúžia si to, ale chcel by som ťa o niečo požiadať," prosebne som sa na neho pozrel. „Neviem koho všetkého pri tom zabijete, ale mohol by si ušetriť moju sestru a mamu? Oni za nič nemôžu, všetko to viedol otec. Oni o ničom nevedeli." Naliehal som na neho.

Chvíľu sa na mňa len pozeral a skúmal ma. Postavil sa a otočil sa preč. Nevidel som ako sa tvári až sa po chvíli otočil a prehovoril: „Dobre, ušetrím ich."

Okamžite som si vydýchol, hoci som v kútiku mysle vedel, že pri boji sa môže stať čokoľvek a aj keď mi dal svoje slovo, môže sa stať, že ho nebude schopný dodržať. Od toho som tu ale ja aby som im zabezpečil prežitie. Musia prežiť, nedokázal by som žiť s myšlienkou, že moja nevinná sestra a matka museli kvôli nám zomrieť. Nikdy by som si to neodpustil.

„Mali by sme ísť najprv k nám, tam to poznám, budeme to mať ľahšie a som veľmi nervózny z toho čo sa tam deje, keď ma otec vyhlásil za mŕtveho. Čo je so sestrou a matkou. Potom môžeme vyraziť na tých druhých už vo väčšom počte," navrhol som mu.

„Koľko mojich druhou je vlastne u vás v otroctve?" precedil pomedzi zuby. Zostal som ticho, obával som sa jeho reakcie, ale zároveň som vedel, že mu to musím povedať. Má na to právo, je to jeho ľud. Mne by sa to tiež nepáčilo.

Nadýchol som sa a opatrne odpovedal: „Neviem presné číslo, to mi otec nikdy nepovedal, ale mám také tušenie, že niečo cez dve stovky a....“

Stresk! Raidon buchol päsťou do stromu až som nadskočil. Potom zaťal päste a úplne vražedne sa na mňa pozrel až som od strachu prestal skoro dýchať. Inštinktívne som cúvol, vedel som aký Raidon dokáže byť keď je nahnevaný do nepríčetnosti.

On však po tom čo uvidel strach v mojich očiach, uvoľnil svoj postoj a pozrel sa na mňa už pokojnejšie. „Prepáč, neboj sa ma. Nič ti neurobím, len som stratil nervy, keď som zistil koľko z nás tak žije. A to je len tvoj rod.“

Prikývol som ale obavy ma neopustili.

V tom sa ozval zvuk lámajúceho sa dreva. Snažil som sa identifikovať odkiaľ ide, ale išlo to zo všetkých strán. Kto je to? Našli nás dedinčania? Prešiel som k Raidonovi a on ma objal. „Pokojne, to sú len oni, už sa vracajú zo stráže,“ ozrejmil mi. Aha, bojovníci. Ja som na nich úplne zabudol.

O malý moment už vyšli z poza stromov a postavili sa pred nás. Nadvihli obočie a ja som sa čudoval prečo tak na nás pozerajú a oči im stále klipkajú dole, až som si uvedomil, že sme ešte stále nahý a v objatí. Okamžite som sa zapýril a sklonil sa po oblečenie. Začul som za sebou hlasný smiech a keď som sa otočil tak som videl ako sa Raidon s chuti smeje až sa za brucho chytá. Ten smiech bol tak nákazlivý, že som sa začal smiať aj ja a nakoniec sa k nám pridali aj bojovníci.

Obliekli sme sa a Raidon podišiel ku mne. „Naučíš ich tak ako mňa rozprávať?“ požiadal ma.

„Jasné, môžem ich učiť počas cesty,“ odvetil som. Prikývol a prešiel k nim.

Rozložili oheň a dali piecť mäso. Hodiny, ktoré sme čakali na mäso sme trávili učením a plánovaním. Keď bolo napokon všetko hotové, do sýtosti sme sa najedli a išli spať. Od zajtra nás čaká dlhá púť a kto vie čo ešte.

Dodatek autora: 

Tak s veľkým oneskorením ale predsa. Užite si diel a ich zvítanie. :-)

4.82258
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.8 (hlasů: 62)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.4/5
- Komentářů: 9
,,Co tu děláš? Vypadni, nikdo tě nepozval dovnitř.“ Křikne Ayato na vetřelce,...
Hodnocení:
4.3/5
- Komentářů: 9
Kapitola 10 Kardener Proběhnu chodbami až do Farisova pokoje. Bez...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 19
Každý rok v září u nás bylo vinobraní. Mělo svá nepsaná pravidla,...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 11
Soudce pokyne strážnému u dveří: „Vpusťte prvního svědka!“ Vstoupí Pulo....