Ne, 13/12/2015 - 17:27
32

Spal som nepokojným spánkom. Desivé sny v ktorých si ľudia navzájom lámali väz, ma sprevádzali celú noc. Ráno som sa prebral úplne zničený. Fyzicky aj psychicky. Z toho vracania minulý večer ma bolel žalúdok a mal som príšernú chuť v ústach. Moja prvý zastávka bola teda kúpeľňa. Moja tvár v zrkadle bola rovnako biela ako moje vlasy. Bol som ako duch.

Hoci by som v tej posteli bol najradšej celý deň a už odtiaľ nevytiahol päty, vedel som, že to nie je možné. Počul som, že je otec už hore a jeho kázaniu sa určite nevyhnem. Nechcem tam ísť, ale musím. No poznanie, že to budem dnes musieť absolvovať ešte raz ma ničí.

No nič, musím sa vzmužiť a čeliť tomu. Zhlboka som sa nadýchol a vyšiel z izby smerujúc k tej otcovej. Zastal som pred jeho dverami a ešte raz sa zhlboka nadýchol až potom som zaklopal. Cítil som sa akoby som išiel na popravu, hoci som išiel iba za otcom. No rozhovor, ktorí s ním povediem ak to vôbec bude dialóg, by som k takej poprave prirovnal, aj keď som ešte žiadnu nevidel. Len z rozprávania.

„Ďalej,“ ozvalo sa z poza dverí, ja som nervózne stisol kľučku a otvoril dvere. „No poď, už ťa čakám,“ začal ľadovým hlasom a ja som vedel, že tu žiadny dialóg nebude.

Otočil sa ku mne a pevným krokom sa ku mne blížil. Zastal až tesne predo mnou a ja som zatajil dych pred očakávaním toho čo príde. Prepichol ma pohľadom, napriahol sa a jednu mi strelil až som stratil rovnováhu a spadol na zem. Zagánil som na neho a držal si rukou líce, ktoré ma od tej facky pálilo.

„Zahanbil si ma, Mareo. Ponížil si náš rod pred tými hyenami, ktoré čakajú aj na tu najmenšiu šancu aby od nás prevzali vedúce miesto. Vedel som síce, že je to tvoja premiéra, ale, že sa zachováš takto zbabelo a utečieš, to som si nemyslel. Som z teba veľmi sklamaný a môžeš si byť istý, že ti to dnes nedarujem. Pokojne ťa k tej stoličke hoci aj priviažem ale zostaneš tam a budeš sa pozerať na všetko do najmenších detailov. Každý ich pohyb, každé ich zranenie, chcem aby si si všetko vryl do pamäti. Ak nie,“ ozval sa ešte zlovestnejším hlasom akým hovoril doteraz, „trest ťa neminie! Zavriem ťa k tým zvieratám a bude mi jedno čo s tebou urobia. Zapamätaj si to a teraz mi zmizni z očí!“

Ponížene som odišiel do svojej izby a hneď ako som za sebou zavrel dvere som sa o ne oprel chrbtom. Za toto sa ti raz pomstím. Škrípal som zubami. Hoci ešte neviem ako, ale oľutuješ to ako sa ku mne správaš.

Až do začiatku ďalšieho zápasu som nevyšiel z izby ani na krok. Nechcel som stretnúť tých dvoch idiotov a počúvať ich výsmech. Vonku začalo medzičasom pršať a rozfúkal sa vietor, ktorý pomaly, ale iste naberal na sile a intenzite. Chýlilo sa k búrke. Vyšiel som na terasu a zapozeral sa na oblohu na ktorej sa črtali čierne mračná. Ozvala sa silná rana ako z dela a na oblohe sa objavil blesk. Pousmial som sa a zašiel dnu. Tá búrka akoby vyjadrovala moje pocity.

Myslel som si, že ten zápas zrušia, ale presne na obed pre mňa prišiel otec a odviedol ma na tribúnu.

Aj keď som bol ešte stále trocha otrasený z toho včerajšieho zápasu, sadol som si tam, presne ako mi otec  povedal a skutočne som zameral všetku svoju pozornosť na zápas, ktorý sa teraz odohrá. A ani počasie, alebo posmešky od Kena a Mara mi v tom nezabránia.

Všetci traja bojovníci vyšli a v tom sa ozvalo silné hromobitie a udrel blesk. Bojovníci rodov Bruno a Rossetti, ticho stáli a čakali na úder bubna, ktorý začne ich zápas, iba môj bojovník sa pozrel na oblohu zatiahnutú mračnami a potom na mňa. Hoci som sedel hore na trbúne, ten jeho úsmev, ktorý akoby hovoril: ´Dívaj sa na mňa... pozorne!´ som videl veľmi dobre. Veľmi ma tým prekvapil a od tej chvíle som z neho nespustil oči.

Ozval sa úder bubna a on po nich vyštartoval ako blesk ešte skôr ako sa stihli spamätať. Tentoraz sa tu už neozýval smiech ani sa tu nikto nerozprával. Všetci boli uchvátený tým bojom, ktorý sa dole odohrával. Rovnako ako oni som uchvátene pozoroval jeho pohyby. Aj keď bol statný, jeho pohyby boli plynulé a každý úder presne mierený. Jeho telo na ktoré dopadali kvapky dažďa upútalo môj zrak. Tie napínajúce sa svaly na rukách, ktoré lámali tým dvom kosti za zvuku hromobitia, alebo ten pohľad v jeho očiach, žízniaci po krvi s ľahkým úsmevom na perách, ma zanechali úplne onemeného.

Ani neviem ako, ale nemal som z neho vôbec strach, skôr som bol užasnutý a opantaný jeho silnou prítomnosťou.

Myslel som si, že im obom zlomí väz ako to urobil jeho predchodca včera, ale on nie. Jedného chytil pod krk a pri zvuku hromu s ním udrel o betónovú zem tak silno, že mu rozmliaždil lebku. Krv sa okamžite zmiešala s vodou a vytvorila pod telom veľkú kaluž.

Druhý ležal na zemi s polámanými nohami, neschopný sa postaviť aj keď sa o to snažil. Prešiel k nemu a prisadol ho. Ten sa ho okamžite snažil chytiť rukami, ale nestihol. Schytil mu ich a jedným trhnutím mu ich vykĺbil. Potom mu chytil hlavu do oboch rúk a než mu zlomil väz obzrel sa za seba a stretol sa s mojim pohľadom. Diabolsky sa usmial a trhol. Chrupnutie zaniklo v úderu hromu a na oblohe sa objavil blesk, ktorý akoby ukončoval celý zápas.

Všetci zborovo vydýchli iba ja jediný som ešte stále sedel so zatajeným dychom a s upreným pohľadom na neho.

Naprázdno som preglgol a v tom momente som vedel, že on bude moja cesta k pomste. Uprene som ho sledoval. Postavil sa a pomalým krokom sa vybral k nám. Zastal tesne pod tribúnou a pozeral sa priamo na mňa. Nich akoby ani nevnímal. V tom sa však postavil otec a chytil ma za rameno až som sebou trhol čo som sa zľakol: „Poď, musíme ho odviesť.“

Ešte raz som sa na neho pozrel a potom odišiel za otcom dole. Tentoraz som z hora smiech nepočul, pravdepodobne boli rovnako omámený tým bojom ako ja. Prišli sme dole a otec odomkol náramkom dvere. Otvoril ich a za nimi stál on. Otec kývol hlavou a on vyšiel von. Potom stisol jeden spínač na stene a v tom momente sa začala nad našimi hlavami vysúvať z arény až k domčekom a nášmu domu veľká sklenená strecha. Následne sme spoločne zamierili do domčeka. Otec išiel prvý, za ním on a nakoniec ja.

Sledoval som jeho schôdzu, premeriaval som si ho očami od hlavy, cez široké ramená až po silné nohy. On akoby vycítil môj pohľad a otočil sa na mňa. Aj keď nič nepovedal, vedel som z jeho pohľadu, že vedel, že som si ho obzeral. Zavreli sme ho v domčeku a odišli sme do hlavného domu.

Chcel som ísť do svojej izby ale otec sa zdrapil za ruku a stiahol do svojej izby.

„No môžem povedať, že tentoraz som s tebou spokojný. Urobil si presne to čo som od teba očakával. Tak sa mi to páči a teraz od teba očakávam tvoju odpoveď,“ dokončil a sadol si na stoličku. Otočil sa na nej ku mne a čakal čo mu odpoviem.

Viem, že som povedal, že to nechcem robiť ale po tom čo som tu zažil a okúsil, som sa rozhodol. Ak hovoril pravdu, že budem musieť toho otroka učiť, fajn. Budem ho učiť ale určite to nebude to čo by sa môjmu otcovi páčilo. Vychovám z neho zbraň, ktorá mi pomôže k pomste a dovolí mne a mojej sestre slobodne odísť a nezúčastňovať tohto nezmyslu. K takémuto rozhodnutiu som dospel za tieto dva dni.

„Dobre, pripojím sa, ale len kvôli Marise,“ skúšal som ho oklamať aby neodhalil môj skutočný zámer, aj keď to nebola až taká lož.

Otec potešený mojou voľbou ku mne prišiel a poplácal ma po ramene: „Tak sa mi páčiš synak. Choď sa pripraviť, asi za hodinu vyrazíme na cestu domov.“

Zavrel som za sebou dvere ale do izby som nezamieril. Naopak som vyšiel von a išiel k domčeku. Ťahalo ma to tam ako magnet. Pomocou náramku som si otvoril dvere a potichu vošiel dnu. Očami som prešiel po miestnosti. Otcov otrok spal a ten môj okamžite po tom čo ma zbadal sa postavil a prišiel k mrežiam. Jemne naklonil hlavu a spýtavo sa na mňa pozrel. Ešte stále mu z vlasov kvapkala dažďová voda a stekala mu tvári.

Usmial som sa na neho a on nadvihol obočie. „Mám pre teba meno,“ začal som, „budeš sa volať Raidon, znamená to – Boh hromu. Páči sa ti?“ spýtal som sa akoby mi mohol odpovedať.

On sa usmial a odhalil jeho biele zuby. „Raidon,“ zopakoval som ešte raz a namieril na neho prst. Potom som ho namieril na seba a povedal: „Mareo.“ Takto som to zopakoval asi tri krát až na štvrtý krát keď som namieril na neho prst sa namiesto mňa ozval on: „Raidon,“ užasnutý nad jeho hlbokým hlasom som pomaly zapichol svoj prst do seba a on povedal: „Mareo.“

Zasmial som sa nad jeho rýchlim pokrokom. Možno to nebude také ťažké, ako som si myslel.

Takto som ho naučil ešte tri slová: ahoj, áno a nie. Počas učenia som sa úplne pozabudol a nevedomky sa k nemu približoval až som sa ocitol tesne pred mrežami. On toho okamžite využil a chytil ma za ruku. Druhou ma chytil za vlasy a hlavu mi vyvrátil dohora aby sa mi mohol pozerať rovno do očí. Zostal som ako obarený s vyvalenými očami a s pootvorenými ústami. Tep sa mi zrýchlil, srdce búšilo ako o závod a celé telo som mal ako v ohni čo sa muselo odraziť aj na mojej tvári, lebo sa doširoka usmial. Ruku, ktorou držal tú moju presunul na môj pás a pritiahol ma k mrežiam až na doraz. On sa na ne taktiež pritlačil a ja som mohol cítiť jeho ohromné telo na svojom, aj keď nás delili mreže. Skoro som ani nedýchal, nevedel som čo môžem čakať.

Naklonil sa ku mne a zašepkal: „Mareo...“ okamžite som cítil ako sa mi postavili chĺpky vzadu na krku. Za môj vrkoč ma pritiahol až k mrežiam a zavrel oči. Myslel som si, že ma ide pobozkať ale on si len oprel nosom o moje líce a potiahol ním. Bolo to tak zvieracie. Prechádzal s jeho nosom po celej mojej tvári a vdychoval môj pach. Nakoniec sa zastavil pred mojimi ústami a konečne otvoril oči. Tak blízko som ešte nikomu do očí nepozeral. Zračil sa mu v nich hlad. Taktiež som ucítil ako je vzrušený. Kriste a teraz čo? Ja nie som žena. Čo mám robiť? Na jednu stranu som chcel čo najskôr utiecť, ale na druhú som chcel aby ma zovrel ešte tuhšie. Čo sa to so mnou robí?

Začínal som byť rovnako vzrušený, ale to som si nemohol dovoliť. Jemne som sa mu vzoprel a on prižmúril oči a dôrazne povedal: „Nie!“

Do riti, ale ja musím. Ako sa teraz z tohto dostanem bez toho aby som musel použiť ten náramok. Ale ako na zavolanie mi pomoc poskytli tí o ktorých som si to myslel najmenej. Ozvalo sa zabúchanie na dvere a obaja sme od ľaku stuhli. Ten vedľa sa začal prebúdzať a tak ma musel Raidon pustiť. No veľmi sa mu to nepáčil, to som videl. Mračil sa a neochotne odstúpil od mreží a sadol si na zem.

Pár krát som sa predýchal a ako tak sa upravil, než som otvoril dvere a vyšiel von. Tam opretý o stenu stáli Ken a Maro. „Vy ste bratia, keď chodíte stále spolu?“ spýtal som sa ich a vykročil smerom k domu.

„Nie, nie sme, ale to teraz nie je podstatné. Ako je možné, že vaši bojovníci porazili našich bojovníkov tak ľahko? Hlavne ten dnešný? Čím ich dopujete?“ zaútočil.

„Prosím? Čím ich dopujeme? Ničím, nemáme to za potrebné. Naši sú jednoducho silnejší, zmierte sa s tým,“ podpichol som ich.

Maro sa ale s takou odpoveďou neuspokojil, naopak ho ešte viac nabudila k zúrivosti. Chytil ma za vrkoč a potiahol až mi stiahol stuhu, ktorou som mal zviazané vlasy. Tie sa mi okamžite rozpustili. Prudko som sa otočil a tvár mi horela hnevom: „Čo chceš? To skutočne nedokážeš prehrávať? Ak sa s tým nedokážeš zmieriť asi sa musíš vrátiť k mamičke, lebo ti ešte stále tečie mlieko po brade.“

„Ty...!“ zreval a napriahol sa päsťou, ale udrieť ma už nestačil lebo sa neďaleko nás ozvalo: „Čo to tam robíte? Mareo, odchádzame!“

Otočil som sa za hlasom. Bol to môj otec a ja som bol prvý krát rád, že ho vidím. Prišiel k nám a Ken s Marom sa hoci neradi, ale predsa ospravedlnili a rázne odišli preč. „To ti musím pomáhať aj z niečoho takéhoto?“ zhodil ma. Nie, už nie som rád, že prišiel.

Zašli sme pre našich bojovníkov a potom sme nasadli aj s batožinou do koča a vyrazili na cestu domov.

4.9403
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 67)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 6
To ticho začínalo být zlozvykem. Nepromluvil, nereagoval. Pouze mlčel, díval...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 18
Tomoe Neklidně si skousávám ret a urputně zírám ven z okýnka. Kdybych se...
Hodnocení:
4.5/5
- Komentářů: 8
            S Iz jsme...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 24
Natáhl jsem se po ovladači a ztišil zvuk. Pohodlně jsem si položil hlavu zpět...