Út, 12/01/2016 - 23:14
26

Pozeral som sa z okna vozu na to, ako sa môj domov vzďaľuje. Každým metrom som sa dostával bližšie k ročnej slobode. I keď, nenazval by som to práve slobodou v tom pravom zmysle slova. Skôr je to čas, kedy budem môcť voľnejšie dýchať a nebudem na sebe cítiť taký tlak od otca.

Stále však musím premýšľať nad tým čo mi otec ešte tesne pred odchodom povedal. Som z toho miernie zmetený. Včera mi povedal, že tam budem len ja, Raidon a jeden sluha, ktorý o všetkom vie a že nás nikto nebude kontaktovať ani nič podobné. No dnes mi povedal, aby som však nezaspal na vavrínoch a nemyslel si, že sa tam celý rok budem len nudiť a nebudem nič robiť. Ak sa vraj nebudem riadiť jeho pokynmi čo mi dal, dozvie sa to a trest ma neminie.

Hmm... Taktiež neviem ako chce docieliť toho, že tam bude Raidon aj bojovať, keď nás tam nemá nikto navštevovať, ale vraj to je vyriešené a nemám sa o to zatiaľ starať. Že sa to všetko včas dozviem. Som skutočne zvedavý čo tým myslel.

Pokračoval som v pozeraní na dom až sa mi nakoniec úplne stratil z očí. Nejakú chvíľu som sa ešte pozeral na ubiehajúcu krajinu, ale nakoniec som to vzdal a radšej si otvoril knihu. Čas mi tak utekal oveľa rýchlejšie ako keby som nič nerobil.

Okolo obeda sme sa na chvíľu zastavili aby som sa mohol trocha prejsť a v pokoji naobedovať. Potom sme pokračovali, mali sme pred sebou ešte dlhú cestu. Miesto kam sme mierili, bolo veľmi ďaleko od civilizácie. Otec povedal, že by sme tam mali doraziť asi večer. Opäť som si zobral do rúk knihu a pokračoval v čítaní. Po pár hodinách som musel knihu odložiť. Vonku už bola tma a my sme konečne dorazili do cieľa.

Vystúpil som a rozhliadol sa. Vďaka tme som však skoro nič nevidel. Jediné čo viem je, že sme v lese na voľajakej lúke s dvomi domčekmi. Bol som z tej cesty celý utrmácaný a preto som ďalej nič neriešil a iba som vošiel do jedného z domčekov. Sadol som si ku krbu a diaľkovým ovládačom ho zapol. Okamžite sa ´rozhorel´ oheň a miestnosťou sa postupne rozlievalo teplo, ktoré z neho vychádzalo. Sedel som pri ňom až do chvíle, než prišiel sluha s prichystanou večerou. Najedol som sa, okúpal a išiel spať.

 

Ráno ma zobudilo svetlo, ktoré mi cez okná svietilo do izby a spev vtákov. Vyšiel som von na terasu, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Cítil som vôňu prírody a keď som sa započúval, v diaľke bolo počuť zurčanie potoka, šum lístia a spev vtákov. Otvoril som oči a konečne som si mohol obzrieť miesto kde strávim celý rok. Lúka na ktorej stáli domčeky bola posiata kvetmi rôznych farieb a obklopený sme boli lesom. Bol to nádherný pohľad.

„Sir Mareo?“ ozvalo sa mi za chrbtom, „dobré ráno Vám želám,“ uklonil sa len čo som sa otočil, „raňajky máte na stole.“

Kývol som hlavou a išiel za ním. Naraňajkoval som sa a sadol som si na lavičku pred dom. Nevedel som čo mám robiť a tak som začal rozmýšľať o včerajšku. Zasníval som sa a premýšľal o Leiko. Aká bola krásna... ale dlho som o nej snívať nemohol, pretože pri rekapitulácii včerajška mi automaticky prišiel na myseľ aj Raidon a to čo sa medzi nami stalo. Okamžite som sa zapýril a skryl si tvár do dlaní. Neviem ako mu mám čeliť. Čo mám robiť aby s tým prestal a ja som mohol pokračovať v mojom pláne? Nechcem aby medzi nami bolo niečo viac ako už je. Nie jej to správne a bráni mi to správne uvažovať a rozhodovať. A okrem toho, teraz mám už snúbenicu. Musím... musím to u-ukon-č-čiť. Hoci som vedel, že to musím skončiť, podvedome som vedel, že to nebude také ľahké ako si myslím. Veď to neviem ani vážne vysloviť. Musím sa zamerať čisto len na výučbu a možno tie pocity časom zmiznú. To by bolo najlepšie.

Postavil som sa a rozhodne zamieril k druhému domčeku. Náramkom som si otvoril dvere a vošiel dnu. Vyzeralo to tam presne ako v domčeku, keď sme boli na tých zápasoch. Raidon sa okamžite postavil a usmial sa. Prišiel k mrežiam a natiahol cez ne ku mne ruku. Ja som však po nej nesiahol, iba som zostal stáť a tak som na neho prehovoril: „Raidon, to... to čo je medzi nami musí s-skončiť. Som tvoj PÁN,“ zdôraznil som to slovo, „a ty sa ma nemôžeš dotýkať kedykoľvek sa ti zachce. Chcem ťa učiť aby si sa stal plnohodnotným človekom, ale ak sa ti to nepáči, môžem sa k tebe chovať rovnako ako sa k vám chová môj otec. A ty dobre vieš ako sa chová on.“

Hovoril som k nemu najrozhodnejšie ako som v ten daný moment dokázal, ale pohľadu do jeho očí som sa vyhýbal. Pretože ak by som sa mu do nich pozrel, vedel som, že by celá moja snaha, ktorú som teraz vynaložil prišla k znivoč. Opäť by som mu podľahol.

Jeho ruka, ktorá bola celú dobu ku mne natiahnutá, sa teraz stiahla. Pozrel som sa na neho, ale len tak aby som nevidel jeho oči. Rukami zvieral mreže, až mu obeleli hánky a zvuk jeho škrípajúcich zubov mi rezal uši. Aj bez pohľadu na jeho tvár som vedel, že mu oči blčia zlosťou a celý zúri.

„Áno, PÁN Mareo!“ precedil pomedzi zuby a mne v tom momente akoby do srdca zapichli milióny ihiel. Mimovoľne som zvesil ramená a sadol si na voľnú stoličku, ktorá tam bola prichystaná. Raidon si taktiež sadol, do najvzdialenejšieho kúta a ruky si založil na hruď. Takto to má byť. Presne takto. Ja tu, on tam a medzi nami mreže. Bolo to správne rozhodnutie, bolo, viem to.

Nadýchol som sa a začal ho učiť slová, tak ako doteraz. Čakal som, že ich bude po mne opakovať ako to vždy robil, ale on iba zaryto mlčal. Rozprával som na neho celé doobedie a po obede aj zostatok dňa, ale nedostal som z neho ani slovo. Počúval ma, nič iné ani nemal na výber, ale už na mňa neprehovoril. Nakoniec som to večer vzdal a odišiel. Skúsim to zase zajtra, možno...

...opäť nič, ale nevadí, zajtra...

...tak asi zajtra...

...prosím, zajtra už určite...

...prosím, hovor, Raidon...

Takto to pokračovalo deň za dňom celý mesiac. Moje počiatočné odhodlanie bolo každým dňom slabšie a slabšie. Hranica, ktorú som medzi nami určil, aby všetko bez problémov fungovalo sa začala čoraz viac zväčšovať až napokon bola medzi nami hotová priepasť.

Jeho oči, ktoré na mňa zo začiatku upieral, hoci s hnevom, už viac nehľadeli mojím smerom. I keď to bol on, kto bol za mrežami a s obojkom okolo krku. So stiahnutým srdcom a dusiac v sebe každú emóciu, ktorá sa drala na povrch a ktorú som v sebe musel dusiť, som si tak pripadal skôr ja.

Každý večer som sedel na posteli so zapnutou lampičkou a čítal som knihu, ktorú som dostal od mami. Hoci to nebol práve žáner, ktorý by som obľuboval a ani som poriadne nevedel o čom čítam, zaujala ma v nej jedna báseň, ktorú tam hlavná hrdinka napísala pre svoju lásku. Tá báseň ako by bola písaná o mne.

Tápanie vo tme.

 

Pod záštitou noci k nám prichádza,

nečakane do našich sŕdc vchádza.

Tajomná a nikdy neprebádaná,

tajomstiev a krásy plná.

 

Láska má mnoho podôb a každý ju chápe inak,

no vždy po sebe zanechá len prázdno a strach.

Nekonečné čakanie na Šalamúnovu pieseň,

ktorá ťa spáli no aj uhasí žízeň.

 

Človek si s láskou nevie vždy rady,

a tak bez vedomia spadne do hlbokej vody.

Hľadá, hľadá ,ale nie vždy cestu na hladinu nájde,

napokon, aj svetlo slnka vždy večer za obzor zájde.

 

Hľadá v knihách, pýta sa ľudí,

no tí mu povedia, len to čo sa im hodí.

Avšak je jedna vec, ktorá mu otázky zodpovie,

jeho srdce, to vždy všetko najlepšie vie.

 

Srdce. Hmm... Hlúposť, pretože ak by to moje srdce vedelo, tak by som sa tak teraz necítil a vedel by som čo robiť.

Potom som zaspal nepokojným spánkom a ráno začal všetko od znova. Rovnako ako dnes.

Sedel som na stoličke a stále dokola prehováral Raidona aby spolupracoval. Napokon mi však rupli nervy, prestal som sa ovládať, postavil sa a celou silou som rukou treskol do mreží.

„Čo po mne vlastne chceš? Ha?“ reval som po ňom. Trieskal som päsťami do nich tak silno, že som si ich po chvíli od bolesti skoro ani necítil až sa na mňa napokon pozrel. No pohľad, ktorým sa na mňa pozrel ma úplne zamrazil. Bola v ňom nahromadená celá zlosť, a opovrhnutie, ktoré ku mne choval. No postrehol som ešte jedno, bolesť.

„Čo chceš?“ tíško som zopakoval.

„Už nič!“ odsekol a odvrátil pohľad.

Zvesil som ramená a otočil sa na odchod, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere. Podišiel som k nim a otvoril ich. Stál tam sluha s papierom. Uklonil sa a podal mi ho. zobral som si ho a začal čítať. Bol na ňom len dátum a čas. Nechápal som to a tak som sa pozrel spýtavo na sluhu.

„Je to oznámenie, kedy a o koľkej sa koná súboj medzi vaším bojovníkom a bojovníkmi rodov Bruno a Rossetti. Na miesto konania vám potom odveziem. Teraz sir, prosím poďte na večeru a potom si oddýchnite. Musíte si na ten zajtrajší zápas oddýchnuť,“ vysvetlil mi.

Zápas a už zajtra? Obzrel som sa dozadu na Raidona ale ten sa len kruto pousmial.

4.90476
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 63)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 12
Petr se probudil nečekaně brzy. Skrz velké okno viděl, že obloha nad korunami...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 8
11         Odrazil jsem se a svištěl po...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 12
V pokoji bylo slyšet jenom škrábání propisky. Byl jsem plně soustředěn do...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 13
,,No tak, otevři hezky pusinku a papej," nutí Albert Cook lžíci s rajskou...