St, 15/02/2017 - 01:54
12

Věnování: 
Všetkým srdiečkám, ktoré túžia po láske. (Odomňa obzvlášť :D )

„Chápem, takže bez obeda,“ odškrtol som si v neviditeľnom kalendári. 
To znamená, že domov nejdem? Eeeeeeeh... SAKRA!   
V poriadku... Takže... Nebol som si vôbec istý, ako by som mal svoje problémy vyriešiť. Nebol som si dokonca ani istý, či to vie Alexej. Tak povediac, ani náhodou som netušil, či NIEKTO vôbec dokáže tieto problémy vyriešiť.
Po predýchaní trpkej atmosféry sme sa vrátili späť na cestu. Bez  akýchkoľvek  známok predošlého rozhovoru a úprimne, nemal som ani najmenšiu chuť s nejaký novým začínať. Bohato mi stačil ten predošlý.  Bolo toho viac než dosť. Na druhú stranu, než aby som uvažoval nad tým, ako veľmi zlé to bolo, rozhodol som sa, nepripúšťať si to.
Aspoň podľa možností.
Dalo by sa povedať, že na čas som zaujal postoj: „nestarám sa“ . Zdalo sa mi  zbytočné riešiť problémy, ktoré riešenie nemali. Mal som dosť toho, ako som to všetko nosil v hlave.  
Vydýchol som a  posunul  sedačku dozadu, aby som si mohol vyložiť nohy.
Nemusím ani pripomínať, že si toho okamžite všimol a nepáčilo sa mu to. Pretože som riadny hulvát.
Provokatívne som sa pousmial. Nič na to ale nepovedal a pokračoval v ... no v tom, čo robil.
„Len pre ujasnenie. Už sa domov nevraciam?“ ozval som sa až v momente, keď som si bol istý, že jeho vnútorný procesor sa neprehrieva a neexploduje mi do tváre. Bolo to približne po trištvrte hodine zarytého mlčania a počúvania akéhokoľvek zvuku, ktoré vydávalo auto pod jeho rukami.
Spokojne si priadlo, čo by robil  asi každý, dostať sa  pod jeho starostlivosť.
„Dáš si konečne dolu tie nohy?“ spýtal sa skôr, než dostal chuť mi odpovedať.
Založil som si ruky za hlavu.
„Nie,“ odpovedal som automaticky a podľa svojej chuti.
„Ideme,“ oznámil, pričom sa znechutený rozhodol nepúšťať sa do hádky so mnou. Konkrétne, za vykladanie nôh na jeho palubovú dosku, alebo neuposlúchnutie.
Ideme...
Vážne?
 A čo bude s apokalypsou? Pošleme jej pohľadnicu nech počká, že prídeme za ... nikdy?
Alebo s neznámym vrahom. Aj jemu pošleme nejaký odkaz na prerezervovanie atentátov?

„Sme znova pri jednoslovných odpovediach a nebavení sa?“ spýtal som sa automaticky bez toho, aby som prehodnotil ten provokačný podtón, ktorý to malo. Okrem toho, kvôli nemu som si v tom momente sral do úst, keď som tvrdil, že nad tým nebudem uvažovať.
„A čo chceš počuť?“ 
„Pravdu,“ odvetil som s očami pevne uprenými na ňom.
„Tú, ktorú si mi hovoril aj ty?“ odpovedal otázkou a vrátil mi ten jeho svojský karhajúci pohľad.
NEH.
„HA!..“ nasilu som sa zasmial, „to bolo  fér,“ zašomral som neschopný priznať mu to do tváre. Pravdepodobne si to aj tak veľmi dobre uvedomoval. Nemal som presné  tušenie, ako dobre vo mne  dokázal čítať.  
„Kniha svetla a sily, tie potrebujeme. Jediným riešením našej situácie je  hľadať odpovede v samotnom zdroji. Okrem toho, moja kniha je v kláštore, takže najskôr sa stavíme pre tú tvoju,“ zdôveril sa mi po svojej malej odplate. 
Super, takže sa vraciame na úplný začiatok. Žiadna dovolenka. Žiaden obed.
Panebože!
Mal by som si nájsť iného partnera.

„Chceš utvoriť čitateľský krúžok a dúfať, že nájdeš odpovede?“ pýtal som sa ďalej dúfajúc, že sa mi tak podarí zakryť aspoň časť vlastnej neistoty, ktorú spôsobil.
„Máš snáď lepší nápad?“ oplatil mi veľmi rýchlo. NO, vlastne nie.
Uvedomil som si, že mojou jedinou prácou, v tomto prípade, zostávalo mlčať. Avšak nemal som z toho dobrý pocit.
Skôr, nemal som dobrý pocit z ničoho. Ale rovnako tak to mohlo byť kvôli tomu, že sa mi nedostalo jedla. Bol som hladný. Smutný face.
Natiahol som sa dopredu a zapol rádio, prehlušiac tým ticho. Ako inak, naskočilo jeho religiózne „S.o.S“ rádio.
Nechal som to tak.
Túto hranicu som už  poznal dobre. Nebolo  ju treba prekračovať.
Nuda.
Tak by sa dala zhrnúť cesta v jednom aute s ním. (A to má pritom telo pri ktorom by si človek pomyslel, že môže byť iba sranda.) V priebehu 10-tih hodín sme zastavili len jedenkrát, a aj to kvôli tomu, že nám došiel benzín alebo nafta. To je vlastne fuk.
Najedli sme sa v aute a odskočiť som si mohol iba za podmienky, že na mňa bude vidieť. Perverzák. (Osobne som ho pozval, aby sa prišiel pozrieť bližšie, ale z nejakého nepochopiteľného dôvodu ma poslal dočerta. Neuveriteľné.)
Slnko začalo pomaly zapadať a ja som začínal cítiť, ako môj nábeh na spánok  nahradzuje pocit pomalého vyskakovania  z kože. Bol to známo/neznámy pocit, ktorý sa ma snažil úplne ovládnuť. Zožieralo ma to.
Môj mozog bol pravdepodobne už príliš dlho zavretý v jednom priestore s človekom, akým bol Alexej. Ako je možné, že jeho ukecané ja zmizlo v momente, keď sa dozvedel, že som svetlo?
Hral som sa s talizmanom, až pokým sa neozval predmet mojich myšlienok.
„Môžeš s tým prestať!?“ zvýšil hlas. „... Prosím?“ dodal už pokojnejšie.
„S čím?“ nechápal som.
„Ťukáš nohou o sklo,“ spresnil. Hneď na to som si uvedomil, že to skutočne robím.
Prestal som.
„Prepáč,“ ospravedlnil som sa a vrátil sa k hre s talizmanom. Posúval som ho z jednej strany retiazky na druhý.
„Čo je to s tebou?“ povzdychol si Alexej otrávene.
„Nič. Čo by bolo?“ nechápal som a začal sa cítiť ešte nervóznejšie ako keby som klamal.
„Už vyše hodiny sa nedokážeš upokojiť,“ oznámil mi výsledok  pozorovania.
Zatočil k pumpe pri ceste.
Druhá zastávka. Super. 
„Odskoč si ak potrebuješ. Na chvíľu odbehnem preč. Neodchádzaj ďaleko od auta...“
„Chceš ma mať na očiach,“ dopovedal som za neho ako podráždený tínedžer.
„Presne,“ súhlasil a vystúpil z auta. 
Pozoroval som ho celou  cestou okolo auta až do predajne na pumpe. V skutočnosti som si nepotreboval odskočiť, ani sa nejako vzďaľovať od auta. A v podstate som to ani  nestihol, pretože moja „nervozita“ sa znenazdajky zmenila  na bolesť.
 Známu bolesť, ktorá nebola spôsobená prítomnosťou tieňa. Rýchlym pohybom som si zložil nohy z palubnej dosky, akoby som chcel uniknúť, no na to už bolo neskoro. Môjmu svetlu  uniknúť nešlo.
Bolo naozaj ako sračka - keď musíš, tak musíš.
Zalapal som po dychu a prehltol náhle sucho v ústach. Otvoril som dvere od auta a vystúpil - vlastne, vypadol na vlhkú trávu.
Tvár sa mi zaborila do trávnika. Bol som si na viac ako sto percent istý, že ten na pumpe nebol. Zdvihol som oči a preveril svoje podozrenie.
Dočerta! Zasa. Ďalšia vízia!
„Super!“ zaklial som. Na chvíľu som zostával ležať a v duchu si hovoril: „Nejdem nikam. Zostanem tu.  Boh, ktokoľvek, naserte si. Odmietam!“
Tento prístup mi však dlho nevydržal i keď som sa ho držal nadpriemerne dlho. Naštvane som zavrčal a zaprel sa rukami o zem, nútiac vlastné telo postaviť sa.
„Sakra, sakra, sakra,“ zrýchľoval som výslovnosť vybraného slova dúfajúc, že tým niečo zmením.
Aké to sklamanie. Tí, čo čakali spievajúcich škriatkov, mali smolu, pretože sa stalo veľké hovno. Veľmi vtipné, Breen. Veľmi vtipné.
Stál som uprostred pozemku, ktorý som v živote nevidel.
Aká to nostalgia. Chýbal tu už len Alexej.
Čo ty na to,Breen? Eeeeeeh...
Do budúcna: Musím sa prestať rozprávať sám so sobou. 
Pohol som sa k domu.
 Možno by som to nemal robiť. Nie, určite by som to nemal robiť.Ale asi nie je iná možnosť, či?
V prvom rade, kráčať k tomu domu bolo príšerné. Ako by som sa prebíjal cez samotné dno oceánu. Musel som na to vydať  celú svoju energiu. Na kraji trávnika som musel zastaviť a vydýchať sa, inak by som pravdepodobne odpadol. (Ak je to vo víziách vôbec možné.) Pri druhom pokuse, spraviť krok vpred,  som teda zapojil všetku silu v tele.  Zrazu sa tá neviditeľná želatína stratila a ja som doslova padol pred vstup. Pozbieral som sa a oprášil si po páde kolená.
Naozaj, teraz?! – Nešlo nad tým neprekrúcať očami.
Všetko tu vyzeralo, akoby tu už roky nikto nežil, ale to bolo asi normálne. Prečo by tu malo byť krásne a slnečno, keď  to tu môže vyzerať ako v noci v márnici.
„Tak to dík,“ zamrmlal som si sám pre seba, než som zazvonil na zvonček pri dverách.
Dvere sa pomaly pootvorili.
Aaaaaaahhh!
„Tak na to zabudnite! Dvere, ktoré sa sami otvárajú? Dovi!“ Otočil som sa na odchod a rozhodol sa prejsť tým hororom ešte raz.
„Breen,“ ozvalo sa spoza dverí.
Pevne som zovrel pery a s privretými očami prikývol. Isteže, bolo tam niečo, čo ma volalo. 
„NIE! V žiadnom prípade,“ zaplakal som nad svojím hnusným životom a nechcene cúval do domu, až kým som nevidel vchod z jeho druhej strany. Nemohol som uniknúť.
Pozitívne je, že vchádzanie tvárou do takýchto domov aj tak nemuselo skončiť dobre. Stál som v dome asi tri sekundy, keď  sa dvere po mojom zastavení prudko zabuchli. Prečo nie?
Je čas sa otočiť, ty strachoprd.
A urobil som, ako som musel.
Až vtedy som si uvedomil, že som sa ocitol vo vstupnej chodbe, z ktorej viedli schody hore. Čo bolo však omnoho dôležitejšie, na nich stáli deti. Mnoho detí! Asi tucet, ale ani jedinému z nich nebolo vidieť do tváre. 
„Dobre,“ vzdychol som si. „Aj vás som zabil?“ spýtal som sa.
Žiadna odpoveď. Akéto prekvapenie. 
„Takžéé,“ začal som, „Hi! Ako sa máte? Vyzeráte trocha bezvýrazne,“ rozprával som a nemohol sa zasmiať.
Bezvýrazne, pretože im nebolo vidieť do tváre!
Toto budem musieť zopakovať Alexejovi. Bol som vážne zvedaví, či ho to pobaví. (Určite nie.)
Jedno z detí sa pohlo a ja  som sa strhol. „Čo?!“ vyslovil som ako otázku a súčasne vyhrážku.
 Dieťa to však nezastavilo. Prišlo bližšie a vystrelo ku mne zovretú dlaň.
Ahm, dobre. Pochopil som to na výbornú, mal som si  niečo vziať.
Očami som rýchlo preletel po ostatných deťoch, aby som si bol istý, že sa nehýbu. Veľmi som im neveril. Deti vedia byť hodne hnusné nočné mory. A to viem  z vlastnej skúsenosti. – Moja sestra je nočná mora. Žartujem.
Je ešte horšia.
Hororové deti. Brr. Mal som z toho zimomriavky.
Opatrne som natiahol ruku pod tú jeho a ono uvoľnil z dlane to, čo skrývalo. Niečo mi dopadlo na dlaň a ja som v dlani sprvu ucítil teplo daného predmetu. Sklonil som svoj pohľad na „dar“, ale nič tam nebolo.
„Nechápem,“ vyslovil som smerom  k dieťaťu, ale ono tam už nebolo. Nikto z nich tam nebol. Čo?
„Kde ste? Čo to má byť? Ja to nechápem,“ rozprával som sa s niekým, kto tam už dávno nebol. Napadlo ma, že ich možno nájdem na poschodí, ale dom zostal po prehľadaní prázdny. A okrem toho, nebol to len taký dom, bol to detský domov. To dodávalo strašidelnosti daného prostredia ešte väčší rozmer.
Prestal som vládať až veľmi rýchlo.  Čím dlhšie som tu bol, tým viac sa moja vlastná energia  strácala.  Zastavil som na poslednom schode a zachytil sa rukami zábradlia. Nemal som už dosť síl ani na státie. Bol som tam príliš dlho a „prerácoval“ svoje telo mocou svetla.
Posadil som sa.
Musím sa vrátiť späť.
Alexej.
Musel som sa vrátiť a pomôcť mi mohlo niečo, čo ma viazalo s realitou.  Tentokrát tam však Alexej nebol, necítil som jeho teplo. 
Alexej, musím sa vrátiť.
Ale ono to nebolo to tak jednoduché.  Rukou som si zúfalo zotrel zo šije studený pot, ktorý mi vystupoval z bolestivého presilenia vlastného tela.
Na moje prekvapenie nedostatok voľného kyslíku dosť obmedzuje a dusí.
Bezmocne som hľadal iné riešenie, a vtedy som pod prstami  ucítil jazvu z takmer zahojeného zranenia. Nechtami som do nej zaboril. Tá bolesť  bola dostatočne skutočná.
Takmer okamžite som pocítil štrk pod vlastnými kolenami a vánok s motorovým zápachom.
Moje telo sa triaslo a po nejakej dobe som znova ochutnal chuť vlastnej krvi. Stekala mi z nosa rovno do úst. Vypľul som ju a predklonil sa.
Srdce mi v hrudi divoko bilo. Poznal som ten pocit. Bol to strach. Príšerný strach.
Nostalgia nemusí byť len pekná, čo Breen? – Pšššt.
Zmenil som polohu a snažil sa zistiť, kde vlastne som. Všade bola tma, len za mnou a pred mnou bola jediná vec - cesta.
Super. Takže teraz budem musieť ísť ešte aj pešo.
Pokúsil som sa postaviť, na čo moje nohy  chvíľu protestovali.
Krv z nosa sa mi medzičasom zastavila, a tak som si utrel  jednu ruku do trička. Aj tak už bolo celé od krvi a tá nová tam ľahko zanikla.  Keď som si chcel utrieť druhú, uvedomil som si, že ju mám zovretú v päsť a z jej boku mi trčí retiazka. Skôr, ako som ju otvoril, vedel som, čo v nej držím.
Alexejov talizman.
To dieťa mi podalo Alexejov talizman. Prečo by mi dopekla podávalo jeho talizman?! 
Z myšlienky ma však vyrušil zvuk motora. Blížilo sa auto. Nevedel som určiť, čo je zač, pretože malo zapnuté diaľkové svetlá a to mi dosť dráždilo oči. Rýchlo som si ich skryl do ruky, aby som ho nemusel stratiť z dohľadu. Auto začalo spomaľovať, až nakoniec zastavilo úplne.
Alexej. Chvalabohu! Princ Krasoň ma prišiel zachrániť na svojom koni.
„Čo tu robíš?!“ vyvalil sa z auta a hneď sa na mňa oboril. Ale naštvaný.
„To keby som vedel,“ zašomral som unavene a otvoril si dvere, aby som nastúpil.
Alexej ešte stále stál vo dverách a pravdepodobne nadával do vetra. Práve v tom momente  mi bolo naozaj úplne jedno, čo si myslí. Namrzene sa posadil, a následne na mňa príkro pozrel. WHAT?! Roztvoril som oči, aby som mu dal jasne najavo, čo som si myslel. Presne, ČO som si myslel. 
„Čo sa stalo?“ spýtal sa o niečo vyrovnanejšie a pohľadom prešiel z mojej tváre skrz rozškriabaný krk až k mojím roztraseným rukám.
Hej. Vedel som, že opäť vyzerám ako nejaká sračka. 
„Bol som si zabehať a neuveril by si, čo sa stalo,“ začal som sarkasticky rozprávať svoj neuveriteľný príbeh. „Stretol som obrovského obra, a tak mu hovorím: „ Waaa. Ty si ale gigant.“ Ale on sa naštval a vrazil mi jednu. A tak sa pýtam: „Spravil som snáď nejakú obrovskú chybu, alebo čo?“  No a on ma totálne zoťal,“ dokončil som.
Alexej ma pozoroval tým pohľadom: To ako myslíš vážne? – Nie, nemyslel som.
Unavene som si oprel hlavu o operadlo auta.
„Čo asi? Moje úžasné vízie s námesačnosťou,“ objasnil som mu rozladene.    
„Čo si videl?“ snažil sa so mnou udržať konverzáciu. Plytko som sa nadýchol a objal sa rukami, aby som nabral nejaké teplo.
„Je mi naozaj blbo. Môžeme sa o tom baviť až zajtra?“ spýtal som sa a podal mu môj, vlastne jeho talizman s roztrhnutou retiazkou. Stavil by som sa, že v ten moment mal  ešte viac otázok než pred piatimi sekundami.
„V poriadku,“ súhlasil podľa vlastného uváženia. Vzdal sa túžby po odpovediach.
„Rád by som ti to všetko uľahčil, ale na unavenú dušu budeš potrebovať viac z mojej asistencie a nie som si istý....,“ rozprával ku mne a vyzliekal si bundu.
„Nežiadam to od teba,“ prerušil som ho a zavrel oči. Potrebuje svoju silu viac ako ja. Nenamietal.  Áhh, pravdepodobne nezaspím. Bol som unavený psychicky, nie fyzicky.
Ako cezo mňa prehodil svoju bundu, objalo ma príjemné teplo. Pootvoril som jedno oko.
„Keď si zmizol, vydesil si ma,“ prehovoril ešte o niečo citlivejšie. Neisto som sa pomrvil a zababušil sa ešte viac do jeho tepla. Nechcel som odpovedať. „A viem, že teba to tiež poriadne vydesilo,“ prečítal ma.
„Prestaň to robiť,“ požiadal som ho skôr varovne.
On mal však vlastnú hlavu a pokýval na nesúhlas.  Svojhlavosť dokazoval aj tým, ako sa o kúsok viac naklonil, a ja som tak mohol cítiť ten slabý elektrický/toporný náboj, ktorý sa medzi nami začínal tvoriť čím ďalej tým viac.
„Chceš napadnúť zranené zviera?“ zaujímal som sa o odpoveď o  niečo menej ako o jeho pery.
„Vtedy je najsladšie,“ odpovedal mi v momente, kedy bol už tak blízko, že som ucítil jeho dych z odpovede na ústach.
To nebolo  fér. Mal by som prestať fantazírovať.
Prečo ma tak skúša? Užíva sa vyhľadávanie a zneužívanie mojich slabých chvíľ?
Zabudol som sa nadýchnuť a napäto čakal, že ma bozká. (Naozaj nie ako minule.) Bolo to týraním i požehnaním. „Možno máš pravdu,“ zamračil sa a odtiahol svoju tvár.
Snažil sa mi spôsobiť infarkt, alebo čo? Že niečo hovoril, som si uvedomil, až keď sa odtiahol a ja som zostal v zajatí výčitiek a úľavy zároveň.
„Čo? V čom?“ reagoval som oneskorene. To kvôli tým jeho páriacim sa hormónom, ktoré mi neustále posiela. Zver jedena.
Chyby by sa nikdy nemali opakovať. NIKDY!
Ale keď sa nad mnou tak nakláňal, musel som pozorovať jemnú prácu jeho svalov. Viac ako môj mozog, to spracovávalo moje telo.
Pre Kristove rany, nerob to! Tvoja sestra. Sestra!
Trvalo mi dlhý čas kým som dokázal znova otvoriť ústa a odpútať sa od tých mikropohybov jeho tela.
„Never mi. Vieš predsa, že som klamár,“ zamrmlal som a ani netušil, ako som sa dopracoval k rukám okolo jeho krku a perám na tých jeho. Určite išlo o nejaký nadprirodzený akt.
No len počkaj! To, čo sa ešte len bude diať,to bude nadprirodzený akt.
Sex. SEX.
Ty si ten najhorší brat/syn na svete!
Ticho! Nevidíš, že pracujem na niečom inom?

Zrazu som bol skôr ako hladné, než zranené zviera. Jeho bozky, jeho teplo...To bolo dôležitejšie ako bolesť, či slabosť. Vďaka jeho teplu som sa necítil sám, vďaka jeho blízkosti som nemal strach,  vďaka jeho bozkom som bol, ako inak, nadržaný, ale zo všetkého najviac, z jeho moci sily som sa cítil kompletný.
Vzhľadom k tomu, že som musel byť úplne nekompletný, keď som sa s ním očividne púšťal do sexu. Kretén! Keby som len chcel prestať... Eh-e...
Nadýchol som sa nosom a ruku mu zaboril viac do vlasou, aby som sa k nemu mohol priblížiť ešte viac.
Rukou sa oprel  o moju sedačku a nohou prekĺzol, cez stred auta, na zadné sedadlo bez toho, aby čo i len na sekundu opustil moje ústa. Obe ruky potom preniesol na moje telo a pomohol mi premiestniť sa z menšieho priestoru do väčšieho, za ním.
Veľmi rýchlo sa naše pozície ustálil. Skončil som pod Alexejovým telom a  v tomto momente som si  mohol iba želať, aby som dostal aspoň takú - a lepšiu - starostlivosť ako jeho auto. 
„Nemôžem prestať myslieť na to, ako ti to robím,“ vyslovil svoje úchylné myšlienky a ja som mohol potvrdiť iba to, ako mi to pomohlo stvrdnúť na kameň.  No, nebol romantický? 
„Tak nad tým prestaň rozmýšľať a urob niečo,“ odpovedal som na jeho vyznanie.
Bolo mi jasné, že sa nezastavím. Okrem toho, pravdepodobne som sa iba vyhýbal niečomu, čomu sa vyhýbať dlho nedalo. Aj keď som sa stále tak trápne snažil. Vždy som mohol  len dúfať, že mi pri myšlienkach na moju sestru zmäkne, ale dnes... dnes nie.
Z dychtivého pridržiavania som prešiel k objavovaniu. Tie malé prechádzky po jeho tele boli dôvod, prečo bol mojím hriechom. Svojim penisom sa slabo  obtrel o miesto, kde sme ho obaja chceli mať. Na druhú stranu, ten tvrdý problém bol zase dôvod, prečo budem navždy prekliaty a pôjdem do pekla.
S prehliadkou Alexejovho pozadia som si to rozmysel a radšej sa sústredil na exponát, ktorý bol rozhodne o niečo zaujímavejší. Pravú ruku som  ponoril do jeho nohavíc a on slabo vzdychol, keď sa moja studená ruka stretla s jeho horúcim penisom.
S ľahkosťou mi odopol nohavice a dovolil si ich napadnúť.
V tejto scéne ich nečakala žiadna veľká, hviezdna rola. Bohužiaľ, boli iba slabým komparzom.
Zapojil som sa.
Opustil som teplo z blízkeho stretnutia približne šestnástich centimetrov a stiahol si nepotrebné veci, ako to len išlo. Za spoluprácu ma obdaril rýchlym bozkom a veľmi starostlivou hrou s mojim penisom.
Moje telo však tužilo po prudšej hre. Takej, ktorá mi ublíži a zároveň poteší. Chcel som,  aby mi ublížil, chcel som, aby ma zlomil tým, ako sa ma bude snažiť potešiť.
Uvedomoval som si, že sme ako dve divé zvieratá, ktoré sú v párení a zajtra to budú ľutovať.
Práve preto je tak ťažké ,čo i len snažiť sa, prestať.
Perami sa dotkol miesta na krku, ktoré obsahovalo kus jeho vlastnej sily a bolo citlivé už len na jeho prítomnosť.
Uvedomoval si to. Snažil sa ma trocha potrápiť.
Vítal som to, avšak teplo z jeho lona ma volalo, čím ďalej tým viac. Jednoducho povedané: bol som tak nadržaný. Moje hranice toho, čo bolo potrebné k tomu, aby som sa urobil, rapídne klesali. Odpútal sa od môjho tela a vystrel sa iba tak, ako mu to dovoľovala strecha jeho vlastného auta.
Jemne mi prešiel dlaňami  po  nohách a spôsobil mi zimomriavky. Pevnejšie ma zovrel za kolenami a pritiahol tak blízko, až som sám nemohol uveriť, že do mňa neprenikol. Naklonil sa ku mne späť, ale udržoval si dostatočnú vzdialenosť, aby videl, ako sa tvárim, keď do mňa preniká.
Je to perverzák. - Perverzák, ktorý mi poskytol výhľad na to, ako sa tváril on, keď skúma moje hĺbky.
Privrel oči, zhlboka sa nadýchol, a takmer nepozorovane zovrel pery, akoby sa bál, že mu unikne vzdych. Ten pohľad bol božský. Zašiel tak hlboko, ako len mohol . Bolo mi horúco už len z toho, aký bol horúci. 
Panensky som podliehal jeho i svojim hormónom. To mi stačilo. Natiahol som sa po ňom. Stiahol ho bližšie k sebe a uväznil mu telo v mojom priestore.
Akosi dokázal hovoriť mojou rečou. Nabádal som ho k pohybu a on mi odpovedal. Prudko, presne a o to vášnivejšie.
Ubližovalo mi to. Bože, kričal by som o pomoc, keby to nebolo tak dobré.
Prestával som kontrolovať svoj hlas aj vzdychy, viazal som sa iba na jeho blízkosť a rytmus. Jeho dych sa prehĺbil, ale na tom už nezáležalo. Rukami som pevne zovrel jeho pohybujúce sa boky a chcene- nechce sa urobil ešte skôr, než som to mohol dopriať jemu. Po tomto zážitku sa moje telo ocitlo v slastnom kŕči a následne v temnote. 
Zobudil som sa trhnutím na nesúcitné buchnutie dverami od auta. 
„Dobré ráno,“ zvolal Alexej sebavedome. Pootvoril som oko a cez páliace slnko ho uvidel celého zaliateho v slnečnej žiare. Bol otočený na sedadle, v čistom oblečení a usmieval sa od ucha k uchu,  zatiaľ čo v ruke držal kelímok s horúcou kávou.
Otrávene som si vzdychol. Ráno? To skôr prekliata nočná mora.
Zavalený láskou, že ho vidím, som sa usmiala obdaril ho prostredníkom ešte pred tým, než som sa otočil na bok. To slnko mi ničilo sietnicu.
„Za pätnásť minút budeme u vás doma,“ informoval ma a hrkotal s vecami. Nemal ani tušenie, ako mi to liezlo na nervy.
„Fajn. Zobuď ma, keď ma to začne zaujímať,“  zamrmlal som. Mojim ďalším plánom bolo vrátiť sa k spánku. To sa mu však vôbec nepáčilo. Poštípal ma na zadok s rozkazovačným tónom:
„Vstaň!“
Vystrelo ma.
„Zbláznil si sa!“ vykríkol som na neho a skryl si svoje pozadie. Bolelo to. Prebodol som ho pohľadom a on sa neprestával tváriť ako ... on.  Jeho vážna tvár sa zrazu sformovala do úškrnu. Má snáď niečo v pláne?
„Prezleč sa,“ dal mi ďalší rozkaz a prehodil mi do náručia tričko a rifle. 
Posadil som sa a moja noc sa vrátila s krátkym, ale výstižným pozdravom. Veľmi príjemným.  Rozhodol som sa to nijako nekomentovať a to z dôvodu, že: (a) môžem si za to sám a (b) nahral by som mu do kariet. Hlupák, Breen.
Zatiaľ čo sa Alexej pripravoval na cestu, môj mozog sa automaticky snažil zorientovať v priestore. Napil sa z kávy, položil ju na prístrojovku a zastrčil kľúč do zapaľovania.
Zastrčil. Isteže zastrčil. Však, Breen!?
Naštartoval a vyrazil z parkoviska s malými obchodmi rôzneho druhu. Už som chápal, odkiaľ mal to oblečenie.
„Bol si na nákupe handier a nevzal si so sebou svoju priateľku?“ vyrýval som afektovane s otravným hlasom.
„Spala,“ odvetil takmer okamžite.
Jop! Presne tak, to ma umlčalo. Máš bod Alexej. Teraz si ma naozaj dostal. Ha!
 Lakťami som sa oprel o sedadlá a naklonil sa dopredu. Ale, čo povieš na toto: „Nechcel by si ma prezliecť sám, alebo by si mohol zapnúť rádio a ja to budem robiť pomaly a do rytmu. Plus sľubujem, že sa môžeš dívať.“
„Myslím, že obliekať  ťa v bezvedomí bolo omnoho záživnejšie. Žiadne pripomienky a provokácie, keď som sa dotkol nesprávnych miest, a že ich bolo veľa,“ nezastavil sa.
Rozhodne chcel tento slovný zápas vyhrať.

„Úchyl,“ odsekol som a oprel sa o sedadlo.
Ok. Mal som dosť. Na teraz som už počul mnoho nepotrebných detailov.
Hlupák, odpadávať ako opilec. Geniálny plán. Naozaj! 
„Ďakujem by stačilo,“ uťal rozhodne. Sex s ním ubližoval nášmu vzťahu. Mal po ňom totiž pocit, že ma dokáže ovládať.
Mal by som zvážiť kastráciu - nato som si však až príliš vážil svoje gule. Ale Alexejova kastrácia, to už bola iná vec.  
Napriek všetkému som sa rozhodol uposlúchnuť aj jeho druhý príkaz.
Oblečenie, ktoré som mal práve na sebe, sa stalo v priebehu môjho používania biologickou zbraňou.
Dal som ho čo najďalej a snažil sa nevybavovať si , ako riešil včerajší balík problémov, ktorý zvládol, mimochodom, bravúrne. Žiadne stopy. (Práve preto by som sa mal cítiť v jeho prítomnosti ešte viac trápne.)  Radšej nemyslieť- no nie? To mi išlo najlepšie. Dostatočne som nemyslel a skončil som s ním na zadnom sedadle. Nemyslel som už vôbec a skončil som s ním v spoločných problémoch.
Počas  šoférovanie som sa presunul späť dopredu. Včera som si to trochu precvičil, len opačným smerom.
„Nejaké pripomienky?“ spýtal sa, keď som sa usadil. 
„Nie. Ty snáď?“ bol som opäť trocha nepremyslene kúsavý. Nemyslenie – na jednotku.
Mlčal, natiahol sa za kávou a odpil si. Nemal čo povedať! Nevedel odpovedať.
Jooo! Úúú, kto je tu teraz lúser.
Víťazne som si vyložil nohy na miesto, kam si položil kávu. Oh. Taký krásny deň!
„Na tvojom mieste by som sa tak moc netešil, lebo ťa prinútim kričať ešte hlasnejšie ako včera,“ prehovoril v momente, keď som si bol svojou výhrou istý.
„Nemôžem sa dočkať,“ odvetil som so záujmom o jeho reakciu. Nenápadne som sa k nemu pozrel. Usmial sa. Stavil by som sa, že to bral ako výzvu. Hupsy?- Nikdy, hm? Dobrý plán, škoda, že ti ešte ani RAZ nevyšiel.
„V každom prípade,“ ozval sa menej entuziasticky a chytil volant iba jednou rukou, aby mohol niečo vytiahnuť z jeho zadného vrecka. „Opravil som ho,“ dodal, keď mi podával svoj talizman.
Nevzal som si ho.
„Breen,“ oslovil ma, aby mi pripomenul, že ho stále drží on a nie ja.
„Odkiaľ ho máš?“ spýtal som sa. Pri mojej otázke stiahol ruku, aj s talizmanom, späť na volant.
„Od Petra z kláštora. Bol tma uložený  ako relikvia, kým sa nenájde niekto, kto ho bude potrebovať. Počítajúc mňa,“ vysvetlil mi. „Bol v tvojej vízií?“ spýtal sa obratom.
„Je to vtipné, ale nebol. No rozhodne bol jej predmetom,“ vyjasnil som mu záhadu ohľadom mojej nechuti vziať si ho späť a v krátkom výklade som nevynechal ani deti a sirotinec.
„Ak rozmýšľaš, že je snáď prekliaty, alebo tak, obávaš sa zbytočne. Každý predmet má svoju históriu a možno svetlo vycítilo niečo, čo s ňou súvisí a potrebuje napraviť,“ snažil sa o jednoduché vysvetlenie a ukľudnenie zároveň. Opätovne natiahol ku mne ruku a nechal rozhodnutie na mňa. Zober alebo nechaj tak.
Díval som sa naň:  „A predpokladám, že náprava zahrňuje hororové deti a detský domov. Great!“  Vzal som si ho a vrátil na jeho predošlé miesto. Bol som trochu viac obozretný ohľadne toho, čo som cítil alebo ako som sa cítil. Netúžil som ani po prechádzkach, ani po víziách.
Skôr, ako som si stihol uvedomiť vlastný priestor, prichádzali sme už do predmestskej časti, v ktorej sídlila moja rodina. Opäť doma. Ten pocit bol šialený.
Zaparkoval pri kraji cesty a vypol motor.
Zdalo  sa to tak neskutočne dávno, čo som naposledy videl vlastný domov. Zrazu som sa nevedel rozhodnúť, čo som cítil. Obavy, radosť, nechuť, nadšenie. Moja matka bola príšerná, ale návratu by som sa kvôli nej nevyhýbal. Môj otec bol úžasný, ale ... nebol  mojim otcom. No, to zabolí.
Vystúpil som z auta zarovno Alexeja a obaja sme sa pohli k domu. Blížil  sa k dverám bez emócie. Nešla z neho žiadna neistota, alebo nadšenie. Predsa len, bude sa opäť vidieť s mojou sestrou.
A áno, dobre som si uvedomoval ten problém, že práve ja som bol tým dôvodom, kvôli ktorému už naďalej nie sú s Bohom zviazaní. Oh! Pravdepodobne mi vytrhá všetky vlasy.
 Nemal som  ani najmenšiu odvahu sa pred ňu – vlastne pred kohokoľvek z rodiny - postaviť a vedieť, čo som robil posledné  dva týždne.
Dvere sa otvorili skôr, než som sa dostal k vchodu.
„Alexej,“ vyslovil hlas starej mami, ktorý znel ako niečo medzi radostným privítaním a prekvapením. Pustila ho dnu. Alexej teda prekročil prach a uvoľnil starej mame výhľad za jeho chrbát.
Mal ho ako korbu, to ospravedlňuje fakt, že si ma najskôr nevšimla.
„Breen?“ vyslovila tentokrát iba prekvapene.
„No, to budem asi ja,“ usmial som sa a neisto prešiel za ňou do domu.
„Prepáčte, ale viete, kde je Kniha Svetla?“ vstúpil do rozhovoru Alexej ešte skôr, než sa skutočne začal.
Mal naponáhlo. To bolo asi tou apokalypsou a vraždením. Ale ono sa to celkom ťažko, v tak veľmi krátkom čase, vysvetľovalo.
„Iste. Hneď ju prinesiem,“ snažila sa zostať v koľajach.
Trochu ju prekvapilo, že ma vidí. No, trochu. Mohol som byť asi rád, že som jej nespôsobil infarkt.
Rozhliadol som sa okolo seba. Absolútne nič sa tu nezmenilo. Zatočil som do chodby a presúval sa na jej koniec. Prechádzal som okolo jednotlivých miestností, až som zastal pred otcovou pracovňou. Nebola zavretá, a tak stačilo iba poodchýliť dvere, aby som do nej nazrel.
Naozaj sa nič nezmenilo.
Jeho priestor bol naďalej deštruktívne usporiadaný. Neporiadok bol všade!
Vošiel som dnu a na malý moment som dúfal, že ho uvidím sedieť za stolom a smiať sa nad nejakým videom s okuliarmi skĺznutými až na konci nosa.
Nebol tu.
Chybou bolo, že som sa vôbec pokúsil dúfať. Dobre som vedel, že o takomto čase bol ešte v práci.
Prázdnota miesta ma však nezastavila a ja som prešiel ešte hlbšie do izby. Zastal som v jej strede. Nebolo to tak ani z vlastnej vôle, ale kvôli tomu, že mi talizman skĺzol z krku a padol pred nohy.
Alexej je príšerný opravár, aspoň nejaká ľudská chyba.
Zohol som sa poň, ale ten prívesok tam nebol. Stratil som Alexejove A. Takmer okamžite ma prepadol stres. Rozhliadal som sa okolo, ale nikde som ho nevidel.
Tak ho bude musieť volať už len Lexej. To neznie až tak zle, no nie? 
Dočerta. Kde je?!

Kolenačky som sa plazil naokolo a v jeden požehnaný moment som ho uvidel. Odľahlo mi.
Chvalabohu, zato sa budem doživotne modliť. (Tak možno doživotne nie. Trochu preháňam. )
Ležal na zemi hneď pred lištou, ktorá bola z časti ukrytá vďaka závesu.
Ako sa tam dostal?
Odplazil som sa k nemu a natiahol sa poň. Vzal som ho do ruky a náhle som si všimol, že na podlahe, takmer presne vedľa neho, bol podobný obrazec písmena A vytvorený z dreveného vzoru. Vtipná náhoda. Priložil som pobavene Alexejov talizman na vzor, aby som videl, či sedí aj veľkosť.
Sedel dokonale.
Ozvalo sa slabé prasknutie a ja som sa  obzrel za ním. Zostalo mi nevoľno a obklopil ma bolestivý pocit.
Nie!
„Milujem ťa, ale naozaj musím ísť. Práca,“ vyslovil bolestne hlas mojej matky.
Ležal som na koberci, ktorý som nikdy nevidel. V miestnosti vedľa postele, v ktorej som v živote nebol.
Ubolene som si vzdychol. Vízia. Dnes mám svoj deň. Jéééj.
„Ja to chápem, ale je tu niečo dôležitejšie, čo ti musím povedať, inak...“ ozval sa naliehavejší mužský hlas.
Posadil som sa, aby som videl. Moja mama si na seba práve obliekala župan.
Asi ma napne. Práve som videl jej mačku. Doživotné trauma!
Odvrátil som pohľad a ten mi padol na neznámeho muža. Nikdy v živote som ho nevidel. Bol mladý, mal tmavé vlasy a hnedé oči, ale niečo na ňom bolo nevšedné. Hoci aj mama vyzerala mlado, na tom mužovi bolo ešte niečo úplne iné. Až po krátkej analýze som si uvedomil, že má ten istý talizman ako ja.
A mal na sebe prehodenú iba perinu. Prečo sú všetci nahí?! To nemajú žiadnu slušnosť?
„Na to nie je čas. Musím ísť. Povieš mi to inokedy, áno?“ pokračovala matka a veľmi rýchlo na seba hádzala oblečenie rozhádzané po zemi. Muž sa zrazu nahol a uväznil ju v rukách s pohľadom a výrazom, ktorý vypovedal o tom, ako veľa by toho potreboval povedať.
Mama pod jeho pohľadom zjemnela. Nikdy som nevidel tento jej pohľad. Vyzerala... tak zamilovane.
 Kto je ten chlap?  A kde je otec?
„Je mi to ľúto, ale dobre vieš, že ak prídem zase neskoro, vyhodia ma,“ povedala s nutnosťou.
Pozeral na ňu.
„Ty to nechápeš. Je dôležité, aby si vedela, že som...“
„Človek, ktorého si pozajtra vezmem za muža,“ prerušila ho skôr, než sa stihol vysloviť.
Čože?!  Kto si koho vezme? A teraz vážne, kde je otec?! 
Mama sa vytrhla z jeho rúk a v priebehu okamžiku zmizla z miestnosti. Dvere  za ňou sa zabuchli a muž s povzdychom dopovedal: „Anjel.“ 
No dobre, niekto tu je blázon, ale nie som si istý, kto to je. Ucítil som vnútorné pnutie.
Priestor sa rýchlo stratil v hmle a teplo miestnosti vystriedal chlad a vlhko noci. Ocitol som sa na chodníku, od mokra zmáčanými rifľami. Rýchlo som sa postavil a zanadával si.
Naozaj som si začínal myslieť, že mi toto robilo svetlo schválne. Pravdepodobne za to, že som ho nechcel.
Moje nadávajúce myšlienky rozvíril zvuk ozývajúcich sa rýchlych krokov, ktoré zneli v tlmene osvetlenej uličke.  Sústredil som sa iba na rytmus a počúval, ako sa približujú z diaľky, než mi jemné osvetlenie ukázalo tvár mami.
Niečo veľmi súrne hľadala vo svojej kabelke a vôbec si nevšimla, že pri jednom z neosvetlených vchodov, sa zjavil muž. Niečo držal v ruke a približoval sa k nej zozadu.
 Mama prešla popod ďalšie svetlo a o chvíľu na to prešiel popod to isté svetlo neznámy muž. Pouličné svetlo  slabým odleskom z hladkého povrchu odhalilo neznámy predmet v jeho rukách.
Nôž.
Panebože!
„Mama!“ snažil som sa ju varovať, ale dobre som vedel, že je to zbytočné. Nedokázal som urobiť nič. Rovnako ako predtým, než som zabil Alexeja.
Muž skrátil vzdialenosť medzi nimi  tým, že si  pobehol, aby mu neunikla. Zachytil ju za ruku a prudko  k sebe otočil.
„Nejaké peniaze, kráska?“ spýtal sa s nožom priloženým na jej krku.
Prečo sa na to dívam?  Bože, viem, že tam hore niekde si,  tak prečo niečo nespravíš?!
Bezmocne som sa díval na muža, ktorý ohrozoval mamu a začínal som sa obávať, že viem, prečo vidím danú scénu z minulosti.
Čo ak bol ten muž môj pravý otec? Čo ak mi svetlo ukazovalo, aká krv vo mne koluje?
Pomaly som sa k nim začal približovať a snažil sa vidieť danému mužovi do tváre, no než som sa dostal dostatočne blízko, mama zavolala o pomoc a zlodej spanikáril. Prudko sa zahnal a bodol ju. 
NIE!
Šokovane som sa díval na scénu a jediné, čo som dokázal, bolo opakovať: Toto sa nikdy nestalo!
Bez moci zasiahnuť som sa díval,  ako mama padá k zemi. Chcel som ju zachytiť, zachrániť, čokoľvek.  Vedel som, že je strašná, panovačná, ale bola to moja mama. A k tomu umierala tak veľmi rýchlo. Rana nad jej kľúčnou kosťou krvácala až príliš silno.
Zohol som sa k nej v momente, kedy bola na pokraji svojho života. Dívala sa do neznáma a slabo opakovala jediné meno: „Donn.“
Prepadal som zúfalstvu. Nechcel som sa dívať, nedokázal som sa ďalej dívať.
Nevedel som, čo sa to deje. Moja mama predsa žila. Vôbec som nechápal,  na čo sa pozerám.
Tlmené osvetlenie tmavej uličky zaplavila náhla tma, ktorú rozohnalo ešte náhlejšie svetlo. Tak žiarivé a čisté, že ma oslepilo. Musel som, žmúriť očami, aby som dokázal vidieť, čo sa deje.
Oproti mne sa k mame skláňal muž s tmavými vlasmi. Ten, s ktorým sa lúčila v tej neznámej izbe.
Čo tu robil?
Mlčky som pozoroval, ako zovrel jej ruky vo svojich dlaniach a priložil si ich k chvejúcim sa perám.
Videl, že ide neskoro a zúril.
 Jeho prívesok v tvare A, akoby chápal jeho pocity a nepokojne sa kolísal nad  mojou mŕtvou mamou.
„Nedovolím, aby to takto skončilo,“ zašomral a vtedy ma oslepilo ešte žiarivejšie a ostrejšie svetlo.
Bolo to, akoby ma malo spáliť až na kosť. Potreboval som ustúpiť, ale nech som sa snažil urobil čokoľvek, to svetlo a jeho moc ma nasledovala. Zatvoril som oči a snažil som sa vydržať až do konca. Ovládlo ma ďalšie vnútorné pnutie, ktoré ma prenieslo preč.
Zrazu som namiesto chodníka ucítil pod rukami hladký a chladný podklad. Otvoril som oči. Bol som v nemocnici a ležal doluznak na zelenom gumolíne. Chcel som sa posadiť, ale dochádzali mi sily.
Už znova. 
Dokázal som sa len pretočiť  na chrbát a dúfať, že sa dokážem vrátiť späť skôr, než ma moja moc zhltne. Očami som preletel miestnosť a snažil sa zachytiť, čokoľvek, čo by mi nahovorilo dôležitosť tohto prostredia. Mal som tu niečo uvidieť. Bola to karta. Visela z postele a oznamovala, že tu leží moja mama. Takže ju zachránil? Ako?
Musel som prestať. Odísť. Načiahol som sa po svoj krk a natočil hlavu, aby som tak lepšie dosiahol na zranené miesto. Potreboval som odísť. Už som videl dosť ale mojej vízií to tak neprišlo.
Pred očami sa mi však zjavili čierne, lesklé poltopánky.
Mal som dosť síl jedine na to, aby som sa pozrel komu patria. Cestoval som očami po nohách a zastavil na talizmane, ktorý držal v ruke. Zase on?
Rýchlym skokom som presunul pohľad z jeho ruky na tvár.
„Musíš sa vrátiť,“ povedal...

Dodatek autora: 

O deň neskôr (ale to pretože je streda až dnes) , vám k Valentínovi (ale aj z všeobecnej lásky) pridávam túto kapitolu. Je február a ja som sa sem dokázala prebojovať :D 
Prosím aby ste ma nezabíjali. Ja viem, viem som strašná ale ... (vlastne nič, zaslúžim si to :D ) ... 
V každom prípade, dúfam, že sa vám bude časť páčiť. Ak áno neváhajte a obdarte ma vašimi myšlienkami ;) ... 
(Čo sa týka ďalšej časti, dúfam, že stíham tento mesiac - minimálne- ešte jednu ;) ) 

Vaša a nikoho iného, JaneM. 

4.820515
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.8 (hlasů: 39)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.6/5
- Komentářů: 9
Nikko Michihara   Ležel jsem ve svý posteli, mohlo bejt kolem...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 13
Zdál se mi sen. Sen, který se ihned po probuzení rozplynul. Poslední, co jsem...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 13
Jakmile moje běhací trasa překonala desítku, přestal jsem počítat. To byla...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 24
Občas jsem skončil ve vazbě. V drtivé většině případů ne svojí vinou. Vždy...