Ne, 09/07/2017 - 22:07
14

Věnování: 
Všetkým čitateľom, ktorí majú dnes narodeniny :)

Zase on?
Rýchlym skokom som presunul pohľad z jeho ruky na tvár.
„Musíš sa vrátiť,“ povedal... Otec? Ako?... Mal som namysli: Prečo on?
Díval sa na mňa so známym ustaraným otcovským pohľadom, ktorý mi jasne naznačoval, že moje utrpenie vidí.
Tak povediac, existenciu toho pohľadu som celkom chápal.  Prekonával som menšie ťažkosti s dýchaním.
Veď kto by už len povedal, aké je to občas namáhavé?
Zrazu som zatúžil aspoň po kúsky bezpečia a pokoja, ktoré vo mne jeho prítomnosť vždy vzbudzovala. Pokúsil som sa k nemu natiahnuť ruku a dosiahnuť aspoň na špičky jeho topánok. Potreboval som pokoj.
Otec akoby i túto nepatrnú snahu z mojej strany vycítil a sklonil sa ku mne. Opatrne ma chytil za zápästie a vytiahol do sedu. Tým pohybom mi vrátil priestor na dýchanie a ja som prudko zalapal po čerstvom kyslíku.
Ocitol som sa späť.
Vrátil som sa! Halleluja!
Alexej kľačal na podlahe a držal ma v sede tak, že si ma opieral o svoju hruď.  Keď si uvedomil, že som sa prebral, hlúpo sa opýtal:
„Breen, si v poriadku?“
„Budem vracať,“ oznámil som sucho.
„Teraz?“ reagoval prekvapene.
„Mám snáď na niečo počkať,“ drmolil som zo seba ticho a s jeho pomocou sa naklonil na bok.
„Čo si videl?“ začal naliehavo, akoby si stále neuvedomoval, že tam na zemi kolabujem.
Podlaha bola chladná, ale moja telesná teplota veľmi rýchlo ohrievala jej drevený povrch.
Nečakal som to. Presne tak. Nebol som na nič z tohto pripravený. Nič nedávalo zmysel...
„Čo sa tu deje?“ položila otázku ďalšia prítomná osoba.
Ťarbavo som sa otočil k dverám, aby som videl.
Uvoľnením žalúdka nutkavý pocit dávenia prestal a ja som si mohol vydýchnuť, že sa pred nikým neznemožním.
Vo dverách stál otec. Nepohol asi ani o piaď. Len pohľadom prechádzal medzi nami.
 Kde je pravda? A ako hovorí poet: Toť otázka!
Alexej bol odhodlaný nájsť správnu odpoveď a vysvetliť otcovi, o čo vlastne ide. Neviem, ako to chcel urobiť, pretože ani ja sám som správu odpoveď nepoznal. Avšak, osobne som mal aj tak úplne iný plán, ktorého spúšťačom nebolo nič iné ako hnev nad ďalšími lžami.
„Aj ja mám jednu otázku. Kto si?“ adresoval som otcovi.
Hovorí sa, že všetci niečo skrývame, ale moja rodina zjavne predstavovala priam exemplárny prípad.
Alexeja moja otázka síce prekvapila, ale otca priam vykoľajila.
Vec sa mala tak, že práve v tej chvíli som si nebol celkom istý, či sa moja schopnosť iba snaží ísť proti mne a ničiť kúsok po kúsku všetko, čomu som kedy veril, alebo  tu bola jedna obrovská lož a ja som sa odjakživa nachádzal presne v jej strede. Plus prvá možnosť bola viac možná. 
„Ja nechápem...“ vyslovil otec nechápavo,presvedčený, že naozaj nevie, na čo sa ho pýtam.
Alexej mi znova pomohol posadiť sa a vtedy ma napadlo, že možno len vážne šaliem a on je v tom naozaj nevinne. Lenže tak to v skutočnosti vôbec nebolo.
To by bolo príliš jednoduché.
Vo mne nenastala žiadna chyba.
To, čo som videl. To, čo mi bolo ukázané.To bola lož, v ktorej som žil. Nechcené dieťa nakoniec nemuselo byť nechcené. Krutosti v pozadí môjho zrodu.  Muž, ktorý nebol mojim otcom, mamin manžel, a predsa... A predsa tu bolo niečo, prečo sa zdá, že je?
Tak kde je pravda??? Môžeš si za to sám! Klamstvo máš v rodine a i ty klameš akoby sa zelenalo... Ach ššššš!
„Tak inak. Kto som ja?“ pozmenil som svoju otázku. V miestnosti zrazu zostalo až príliš dlhé ticho. „Kto som?“ spýtal som sa znovu o niečo dôraznejšie.
Jeho oči skĺzli k mojím rukám a Alexejovmu prívesku. Ak to vôbec jeho prívesok bol.
„Ver, že mi je to ľúto, ale ... nemôžem. Sú veci, ktoré neviem, nemôžem povedať, alebo si ich nepamätám,“ vyslovil a po prvýkrát sa pohol k nám.
Takže predsa len tu klamstvo je.
„Nepamätáte?“ zasiahol Alexej. 
Otec k nemu letmo stočil pohľad. Privrel oči, ako keby sa chcel náhle na všetko rozpamätať, ale po slabom povzdychu ich znova otvoril.
„Breen,“ oslovil ma priamo a na Alexejovu otázku nereagoval.
Musel by snáď klamať? Dnes sa už naozaj nedá veriť ničomu. Už len stačí aby mi začali tvrdiť, že pomarančová šťava sa nerobí z pomorančov. 
„Nie je to tak, že ti chcem, alebo snáď, že by som ti potreboval klamať,“ snažil sa ospravedlniť svoje doterajšie počínanie.
„Proste si to spravil. Chápem,“ drmolil som nahnevane.
Znova sa rozhodol mlčať. Bol som si dobre vedomý toho, do akej pozície som otca staval. Klamstvá, ktoré vás dostihnú po tak dlhej dobe, môžu byť riadne husté sračky. – Hovorím z vlastnej skúsenosti. -
„Poviem ti všetko,“ ozval sa zrazu rozhodne.
Moje presvedčovacie taktiky sú proste úžasné. (Pravdepodobne si uvedomil jeho pozíciu.)
„ Vlastne, poviem všetko vám obom,“ stočil na Alexeja. „Už dávno bolo načase, aby si to počul. Čím dlhšie som čakal na ten správny okamih, tým horšie a ťažšie to bolo. Nakoniec sa zdá, že si ma ten čas našiel aj sám. Preto ťa prosím, aby si ma neodsúdil za veci, ktoré som sa rozhodol urobiť už veľmi dávno,“ požiadal ma úprimne. Obracal sa ku mne ako k dospelej osobe, nie ako k synovi. Nechcel byť familiárny. Popravde, asi tušil, že by ma to naštvalo ešte viac. Predsa len,bol to človek, ktorý ma celé tie roky vychovával.
„Čo chceš, aby som urobil?“ opýtal som sa, keď sa ku mne sklonil.
Ruky mi v lakťoch povolili a ja som sa opäť celou váhou dotýkal Alexejovho tela.
„Chcem, aby si ma vypočul a súdil ma, až keď budeš počuť všetko. Viem, že každú informáciu  najskôr premyslíš v hlave bez toho, by si ju spojil do celku, a potom tápeš,“ vyslovil pokojne a možno iba vďaka jeho pokojnému postoju tam nelietali blesky a hromy.
„Práve teraz... ma kritizuješ?“
Otec sa familiárne usmial a sklopil zrak iba natoľko, aby ho dokázal skryť a vrátiť sa znova k vážnej tvári. Úprimne, toto majú s Alexejom spoločné.
„Nie, si môj syn. Si perfektný tak ako si,“ vyslovil ako kompliment so štipkou pobavenia.  
„A teraz mi jednoducho mažeš med okolo úst. Áno? “ odvrkol som odradený pristúpiť na tieto hry.
Vzhľadom k tomu, že som využíval Alexejove telo ako opierku, cítil som, ako sa pohol. Zakryl mi ústa rukou, aby ma umlčal.
„Prosím, rozprávajte,“ nabádal ho Alexej a neprestával ma umlčovať. Vedel som, čo si myslí: Nemá v tele ani štipku sily, a predsa sa mu huba nezavrie. No veď ty počkaj. Tu ruku ti zlomím.
Otec si vymenil  s Alexejom pohľad, postavil sa a pritiahol si k nám kreslo.
Tlak Alexejovej ruky na mojich ústach trocha ochabol a ja som sebou mierne trhol,  aby som sa jej čo najrýchlejšie zbavil úplne. JA dobre viem, kde ta ruka bola. Grr!
„Ešte raz mi dáš ruku na ústa a ja sľubujem, že ťa vykastrujem,“ zašomral som potichu, iba pre jeho uši. Zacítil som jeho prudký nádych. 
Sklonil svoju hlavu bližšie k môjmu uchu a veľmi potichu zašepkal: „Ale to by sa ti potom cnelo, nemám pravdu?“
 Silne som zaťal zuby a pripravil sa na boj. Budem štekať ako zúrivý pes, až kým nebudem mať penu okolo úst. Wrrr- Baf!
Musel tú zúrivosť vycítiť, lebo náhle ma od seba odsunul a venoval mi vlastný priestor.
Oprel ma o stôl a sadol si vedľa mňa.
Otec sa medzitým posadil do kresla a ja, vlastne my sme čakali, kedy začne rozprávať. Tento deň neskončí, kým nebudem mať všetky odpovede.
Obaja boli moji zajatci, ktorí si boli bohužiaľ plne vedomí faktu, že sa zo mňa stal kvadroplegik.  
„Neviem, čo všetko si videl, ale začnem od začiatku, aby to dávalo väčší zmysel,“ začal otec a rukami sa oprel o stehná. Prsty si navzájom preplietol, aby tak skryl akúkoľvek známku neistoty. „Už dvadsať rokov som premýšľal, ako bude tento deň vyzerať, a tak ako v mojich predstavách, dokonca aj teraz  mám v sebe ten pocit, že keď to vyslovím, stane sa niečo zlé.“ – Nemusím pripomínať, že už sa stalo. -  „Raz, čo predpokladám, že bolo veľmi, ale veľmi dávno, som dostal úlohu. Nepamätám si, čo presne som mal urobiť a aké boli na mňa kladené požiadavky, ale niečo vo mne mi neustále hovorí, že som mal chrániť vždy jedno dievča, ktoré si Boh vybral. Myslím, že som v tom bol dobrý a robil to veľmi dlho, ale zdá sa, že keď ste anjelom, váš „život“ plynie celkom inou rýchlosťou. Avšak, do teraz si pamätám deň, kedy sa tento čas úplne zastavil. Bolo to príšerné a hlavne, bola to chyba alebo možno iba rebelský čin. Čím viac som nad tým spätne premýšľal, tým menej istý som si bol, ako sa to stalo. Jednoducho sa to stalo. Stretol som ženu a zamiloval sa... Bola príšerná. Jej návyky, vyjadrovanie a postoje. Všetko robila po svojom a nepočúvala, no napriek tomu to bol, okrem Boha, ten jediný človek, ktorý ma dokázal úplne ovládať. Asi nemusím hovoriť, že ide o tvoju mamu a tiež, že v tomto ohľade ste úplne rovnakí,“ rozprával, akoby si pripomínal niečo dobré. Potom sa jedným hlbokým nádychom a tichým výdychom zbavil tejto, pre neho príjemnej spomienky a vrátil sa k rozprávaniu. „Moje myslenie sa zmenilo a ja som zrazu urobil ďalšiu obrovskú chybu. Myslel som si totiž, že po všetkých tých rokoch dobre vykonanej práce, by mi to mohlo prejsť a žiť v tom pomalom tempe večerov a rán stále dokola. Pravda, žil som a po čase som si prestal uvedomovať, že kráčam príliš nebezpečnou cestou vedľa ženy, ktorá je krehkejšia ako porcelán. Takýto život sa mi vypomstil v momente, keď som mal o ňu prísť, o tvoju mamu, pred vlastnými očami,“ zastavil a premýšľal, ako bude pokračovať. Začínalo to byť pre neho ťažké a ja som začal chápať prečo.
Videl som to.
Videl som toho anjela, ktorý pri pohľade na moju mamu trpel. Zrazu som chcel vziať všetok ten hnev a pochybnosti voči nemu späť. Ale prečo to robiť, keď je ešte len v polovici?
„Breen,“ oslovil ma Alexej. Držal ma za plecia a sťahoval späť do sedu.
Na chvíľu som musel mať menší systémový výpadok.
Roztvoril som oči. Vôbec som si to neuvedomil. Bolo to vtipné, ako unavené dieťa nad miskou polievky.
„Prítomný,“ vyslovil som energicky a lakťom som ho štuchol do rebier, aby ma pustil.
„Možno by som to mal...“
„Rozprávaj. V poriadku. Ja ťa počúvam,“ skočil som otcovi do reči.
Netváril sa  veľmi presvedčivo, a tak som dodal: „Veľmi sústredene. VEĽMI.“
„Vlastne,“ voľky-nevoľky pokračoval: „obeta a milosť sú veľmi láskavé slová, ale príliš nebezpečné činy. Obetoval som svoj kúsok božstva, aby som ju zachránil. Chcem povedať, aby som vás zachránil. A Boh mi dal milosť. Lenže za naše hriechy sme museli platiť, každý vlastnou daňou. Mojim trestom bolo, že si všetko pamätám, ale prišiel som o to, kým som bol a získal to, kým som teraz. Novú tvár, nový charakter, novú identitu. Tvoja matka a všetci okolo zabudli na to, že som existoval. Ich spomienky boli stratené a nahradené možnosťami, ktoré boli pre nich najľahšie pochopiteľné a zostala v nich i tá historka o tebe a zločincovi. Viem, že budeš chcieť vedieť, prečo som jej nepovedal pravdu o tom, že si naše dieťa. Pravdou je, že som jej to povedal toľkokrát, že sa to nedá ani spočítať. Lenže tie spomienky sa okamžite vymazali, ako keby som ich nikdy nebol ani nevyslovil. Ani netušíš, ako neuveriteľne je pre mňa frustrujúce, že ti po celý tvoj život nemôžem dať ani sekundu tej lásky, ktorú k tebe tvoja mama cíti,“ vyslovil zúfalo. Hlavu mal sklonenú k zemi a rukami si unavenepretrel tvár. „Tvoja mama a ja ťa milujeme,“ pozrel sa znova na mňa. „Aby si to správne pochopil. Tvoja mama žije s vinou, pretože, keď na teba pozerá, to čo vidí, som ja. Moje minulé ja. To, čo v jej srdci stále chýba, i keď o tom nevie. V novom živote som si jej srdce znova získal, ale už to nebola ta istá láska ako predtým. Tú lásku cíti iba k tebe a cíti sa kvôli tomu vinná, práve kvôli spomienkam, ktoré ani nie sú skutočné,“ dokončil.
Opieral som sa o stolík v ocovej pracovni a spracovával pravdu.
Môj život nebola lož ale tajomstvo, ktoré sa nikdy nedá odhaliť. Nevedel som, či ma to nejako zvlášť upokojilo. Čo bolo ale horšie, uvedomoval som  si, že aj napriek tomu, že poznám pravdu, môj život sa nezmení. Stále som bol svetlo a moja rodina bola mojou rodina tak, ako som ju bral väčšinu svojho života. Všetky tie pochybnosti od momentu, čo som sa stal svetlom, boli zbytočné. To bola tá veľká zmena.
Uvedomil som si, že otec už nemal čo povedať a čakal, kedy niekto z nás povie aspoň jedno slovo. Po nejakom ubehnutom čase som si uvedomil prítomnosť Alexejovho prívesku v mojej ruke.
Všetko to začalo ním. 
„Tento prívesok,“ slabo som ním cinkol, „poznáš ho, nie? Je tvoj?“ spýtal som sa. Už po niekoľkýkrát sa mu opatrene prizrel.
„Nie je to prívesok, je to fragment. V momente, keď je anjel vyhnaný zo svojho predošlého života po boku svätosti, vzniká takýto fragment. Vďaka nemu môžeme zostať, ale zároveň sa nemôžeme vrátiť. V podstate, je to posledný kus bytosti,ktorou sme boli. Ale ten, čo držíš v rukách, nie je môj. Ten môj si si už asi všimol. Bol z dreva a ja som ho nechal zapracovať do podlahy, aby som mohol chrániť všetkých, ktorí v tomto dome žijú,“  vysvetlil mi.
„Ten prívesok nie je relikvia?“ zasiahol Alexej.
„Nie. Má síce jeho silu, ale nikdy ním nebude. Tieto fragmenty sú dobré na ochranu, ale ich vnútorná sila je veľmi vrtkavá. Už len preto, že ich jadro je tvorené z posledných pocitov vlastníka. Mohla to byť bolesť, beznádej, zlosť. Sú to veľmi silné emócie. To, čo ma však prekvapilo je, že som jeden takýto fragment uvidel u vás,“ mávol k nemu s nepredstieraným odstupom.
 Ak toto A nepatrí ani jemu a ani Alexejovi, potom, je tá vízia odkazom na  pravého majiteľa? Zdá sa, že otec je kľúčom k vyriešeniu hneď niekoľkých záhad. Možno práve preto ho Svetlo vo mne prezradilo.
„Prečo?“ opýtal som sa otca pre zmenu ja.
„Je to niečo, čo si potrebujete držať blízko seba ako milovanú ženu,“ snažil sa nám to čo najľahšie predostrieť. Je to až tak dôležité?
 Slabo som prstami zvieral okraje toho prívesku a premýšľal, ako to súvisí s tým, čo som videl. 
„Možno majiteľ zomrel,“ zamyslela sa Alexej. On a jeho logické myšlienkové pochody. Prekrútil som očami. 
„To nie je možné. Ak by daná osoba naozaj umrela, stratila by sa aj sila z toho fragmentu,“ vysvetlil mu otec.  „Nech už je majiteľom ktokoľvek, určite žije a potrebuje ho,“ dodal trocha nepokojne.
„Vieš koho je?“ spýtal som sa ho, ako som sa snažil prísť na to, čo ho na prívesku tak rozrušuje.
„Nie. Ale materiál, z ktorého je ten prívesok vyrobený, ti o majiteľovi dosť napovie. Je to striebro, to znamená, že anjel, ktorého fragment je z takéhoto drahého, ťažkého kovu, musel urobiť niečo vážne, alebo bol jeho koniec veľmi zlý. Na porovnanie,ten môj je z dreva. Skromnosť je nad zlato,“ ukončil trochu viac kázavo.
Ak snáď naráža na niektoré predošlé Vianoce,kedy som si želal o trochu viac drahšie darčeky, tak nech si trhne. Mobil z dreva je oproti tomu zo striebra k ničomu. Ale chápem. Skromnosť ťa dostane ďalej ako chamtivosť.
„Alebo si bol tak uncool, že si skončil s drevom,“ unavene som ho podpichol.
Tentokrát som si dobre uvedomoval, ako sa mi zatvárajú oči. Trhol som sebou.
Únava, ktorú spôsobovalo vyčerpanie duše, nebola vôbec o spánku ako takom. 
„Snažíš sa o domáce väzenie?“ spýtal sa ma žartovne tak, ako mu to dovoľoval môj stav.
„HA! Ako keby si to mohol urobiť. Práve teraz by som ti za to domáce väzenie aj zaplatil,“ mrmlal som už bez obrazu.
„Prepáčte. Chcel by som vedieť, či je možné, aby Breen zdedil istú časť z anjelskej božskosti,“ prerušil svoje mlčanie Alexej. 
Znova som otvoril oči a pozrel k nemu.
Pozeral sa otcovi priamo do očí a rozmýšľal. Pevne a zásadne, akoby riešil ťažkú úlohu.
„Nie som si istý,“ odpovedal mu otec zaskočene, „neexistuje mnoho detí anjelov a k tomu ešte aj s požehnaním Boha. Ale isteže, šanca tu byť môže,“ odpovedalna Alexejovu otázku so záujmom na jej riešenie.
Tiež by ma zaujímalo, kam tým mieril. Jeho mozog bol pre mňa rovnako nepochopiteľný ako logika telenovely.
Na odpoveď som si však musel počkať, pretože bez vlastného ovládania som skĺzol Alexejovi do lona a stratil i zbytok kontroly, ktorú som nad sebou mal. 
Potom som nad tým všetkým premýšľal, veľmi detailne- pomedzi to, čo som spal- takže vlastne ani neviem, ako veľmi detailne som to premyslel. ALE! V konečnom dôsledku som dospel k záveru, že ma život takmer určite odrbáva. Ak by bol môj život človek, vyzeral by ako posraný Quasimodo a mal by charakter sebestredného idiota bez štipky empatie s množstvom sadistického humoru. Ten Boh, ktorému sa vyznávajú a ďakujú za šancu vyliečiť svet od zla rukami Sily svetla, musel byť riadne ožratý, keď písal moje nite osudu, alebo ako sa tím cvernám hovorí. S najväčšou radosťou by som podal sťažnosť.Horšie bolo, že som netušil, na ktoré oddelenie ju poslať skôr.
Je možné, že by otec vedel adresu? Tak ma napadá, keď existujú anjeli, ako napríklad môj nemenovaný otec, existujú aj iné bytosti? Zúbková víla alebo Dedo mráz? Ty! Možno dokonca otec vie, kde bývajú. O! To by bolo super. Ľad zadarmo na celé leto! Breen, sústreď sa prosím. Skončil som pri... Ach! Áno .
Možno by som sa mal pomodliť a pridať na záver pár drsných slov ako varovanie. I keď to modlenie by bolo iba jednostranné sťažovanie,iná možnosť tu veľmi nebola. V momente, ako ma niektorí z idiotov, ktorí po nás ide,  zabije, stretnem sa zoči - voči tomu „všemohúcemu“  a budem mu tak môcť povedať: „Naser si Bože!“
„Si hore,“ vyhlásil pohotovo Alexojov hlas. 
Asi tomu tak bude.
Prihližne o stotinu sekundy mal ruky položené na mojich pleciach a jemne ich zvieral.
Čaká snáď, že otvorím oči. Na to nech zabudne, ešte som neskončil. Stále som nevyriešil otázku použitia správneho tónu hlasu pri vyjadrovaní pocitov. Plus som si ešte nedobil baterky. Teda nie tak, ako by som si predstavoval.
Chýbal mi ten pokoj, aký som cítil iba medzi štyrmi stenami kláštornej izby.
„Môžeš sa na mňa pozrieť?“ spýtal sa nedočkavo.
„Myslíš si snáď, že som počas spánku oslepol?“ zašomral som a rozhodol sa pretočiť na brucho.
Úplne som striasol zo seba jeho ruky a ich teplo. Tvárou som sa zaboril do vankúša a chvíľu čakal na jeho odpoveď.
Mlčal.
Vzdal to?
V izbe bolo zrazu až hrobovéticho.
Odišiel? Nepočujem ho ani dýchať.
Nič.

Pootvoril som oko a preskúmal rozmazaný priestor okolo mňa,vzniknutý zatlačením očí do vankúša. Známe časti mojej izby a všetko v nej bolo tak, ako som si to pamätal. Žltý poznámkový lístok stále visel zalepený na poličke a moje písmo mi jasne pripomínalo to, čo som nemal zabudnúť. Čo som nemal zabudnúť?
Zhlboka som sa nadýchol, otrel si tvár o vyhriaty vankúš a otočil  na druhú stranu.
Nič sa nezmenilo.
Zdalo sa mi to? Ďalší sen? Niečo ako Počiatok. Sen v sne
V rýchlosti som začal prechádzať všetky svoje myšlienky a spomienky od momentu, kedy ma Alexej požiadal, aby som mu dôveroval. Vtedy mi prišiel na špongiový mozog iba jeden jediný logický záver. Nič z toho sa v skutočnosti nestalo a mne sa všetko iba snívalo. Žiadne problémy, žiadni anjeli , žiadny Alex od pol pása dole nahý.
Toto poznanie ma však prekvapivo silne vydesilo.
Znamenalo by to, že som znova nikto a to hlavne pre Alexeja a v živote ako takom. Nie, že by mi to vadilo. 
To nie je možné!
Prudko som sa posadil. No určite to bolo omnoho prijateľnejšie, ako byť synom anjela, ktorého naháňajú tiene a všetko ostatné.
Izba bola ponorená v šere. Očami som panoramaticky prekontroloval prostredie svoje izby.
Stál pred mojou posteľou s rukami skríženými na prsiach a mlčal. Úprimne i takáto jeho, takmer určite zbytočná, prítomnosť v mojej izbe mi pomohla podvedome uvoľniť sa. 
Doteraz som si neuvedomoval ako rýchlo mi dokáže odľahnúť už pri letmom pohľade na neho. Ale s poznaním prichádza i uvedomelosť a tá sa prejavila rýchlym spamätaním sa. Nebudem predsa myslieť na kraviny o zázračných kvetinových pláňach a jednorožcoch, kde sa chlapi držia za ručičky a všetci sú šťastní.
„To si iba ty,“ prehovoril som nezaujato a vrátil sa do ľahu. Nechcel som vstať a začať s tým kolotočom odznova.
Stále nič nenamietal ani nehovoril.
Je nasraný? Na mňa? Pretože spím
Opatrne som ho skúmal pohľadom a obzvlášť som dbal na to, aby si nevšimol, že sa na neho stále civým. Bolo mi jasné, že sa chcel porozprávať. Možno sa to týkalo toho, čo nám odhalil otec a možno nie.
Ticho pomaly prechádzalo do trápnosti.
„Povieš niečo?“ vytiahol som na seba perinu a zakryl sa až po bradu.
Civel na mňa.
„Nie? ... Nevadí, ja sa viem porozprávať aj sám so sebou:
- Ako si sa vyspal?
– Á dobre, ďakujem. Len ma niekto predčasne vyniesol zo sna.
– Niekto?
– No, niekto ako ty.
– To ma naozaj mrzí.
- Nič si z toho...“
„Prespal si dva dni,“ prerušil príkro môj monotónny jednostranný rozhovor a ja som sa zasekol.
Ty vole, vážne?
Rekordy sa musia prekonávať, no nie?

Dalo by sa povedať, že ma tak trochu zastavil aj fakt, ako sa tváril. „Mal som obavy, že sa ti niečo stalo. Vedel som, že si vyčerpaný, ale netušilsom ako veľmi. Mrzí ma, že to musíš trpieť. I ja mám na tom z časti svoj podiel,“  dodal s pohrebným výrazom, ale triezvym hlasom. Neskučal ako decko, ktoré prichádzalo o svoju prvú lásku – vypchatého medveďa-  bol jednoznačne praktický. Aký to romantik
Pravdou však bolo, že jeho praktickosť mala tiež svoje odtiene a ja sa v nich pomaly učil čítať.
 Na rozdiel od hlasu a postoja, zostávali jeho oči vždy omnoho jasnejšie. A práve teraz boli úprimné, až priveľmi. Úprimne sa ospravedlňoval. Ako keby naozaj mohol za to, že som bol otrokom svojich vlastných schopností. Fajn! Vstanem! 
Zívol som a postavil sa z postele, ešte stále absolútne omámený z dlhého spánku. Díval som sa na neho. 
Čaká odo mňa nejaké oficiálne vyjadrenie k tomu, čo mi povedal?Tak to bude mať smolu.
Nemal som chuť znova a dokola sa baviť o tom, ako sa cítim a čo si o tom myslím. Liezol mi na mozog tento začarovaný kruh, v ktorom sa nachádzalo jedine: Je ti dobre? Stoj, tu budeš v bezpečí. Nasrč zadok, budeš sa cítiť dobre...A bla, bla, bla.
„Musím ísť na vecko, chceš sa pridať?“ navrhol som mu priateľsky.
„Prečo stále očakávam, že budeš niekedy vážny?“ spýtal sa ma povýšene.
Pretože.
To bola tá najlepšia a jediná odpoveď.
Zastal pri dverách a oprel sa o ne. 
„Vážny? Prosím ťa.Od toho si tu ty. Bavili sme sa o našich roliach, nepamätáš? Ja som ten vtipný a ty ten chytrý,“ pripomenul som mu skromne popritom, ako som pod jeho dohľadom využíval vlastnú toaletu. Nebol som si istý či sa pozeral, ale stál pri dverách, tak som to bral ako áno.
Každý sa pozrie, nech mi nehovoria, že nie.
„Čím ďalej tým viac chcem vedieť, čo si myslíš. Potrebujem s tebou komunikovať ako s človekom. Vyhýbaš sa akejkoľvek konfrontácií, zahrňujúc mňa a vzťahy.Nemám pravdu? “ hovoril ku mne skúmavo, kým som si umýval ruky v umývadle.
Otočil som sa k nemu a odfrkol si vodu z rúk do jeho tváre. 
„Že ty si za tie dva dni premýšľal až príliš? Ale pokoj. Budem s tebou komunikovať rovnakým jazykom. Nezačnem len tak zrazu z ničoho nič mňaukať,“ navrhol som mu konečné riešenie.
„Vytáčaš ma do nepríčetnosti,“ prehovoril a rukami zovrel môj imaginárny krk.
Práve kvôli takejto sile a nepríčetnosti bol sex s ním vždy tak úžasný. Králičí štýl.  
„Beriem to ako kompliment,“ povedal som nonšalantneako posledné slovo v danom rozhovore.
Pohľad na moju izbu vo mne vyvolával silnú nostalgiu a ani nie tak dávnu. Problém nastal v momente, keď som sa na chvíľu zamyslel nad rodičmi, sestrou a vecami, nad ktorými som sa zamýšľať nemal.
NO, čo? Čo bolo - bolo. Je čas žiť a na chvíľu opäť padnúť do reality.
„Máš knihu Svetla?“ spýtal som sa, aby sme náhodou neskĺzli do sentimentu. Zo skrine som si vybral vlastné čisté oblečenie a prezliekol sa. To prezliekanie pred Alexejovým pohľadom nemalo žiadny sexuálny podtón.On jednoducho nemal nutkanie opustiť moju izbu a ísť strašiť niekde inde.
„Si po nejakom čase doma a celkom si sa tešil. Nechceš sa pred prácou, a všetkým ostatným, ešte stretnúť s rodičmi a sestrou?“ odpovedal mi otázkou.
Pochopil som  o čomu išlo. Vzhľadom na nové okolnosti chcel, aby som sa stretol so svojou mamou(milujem a nepamätá si svoju tragédiu) a sestrou(som Svetlo, a tak som si privlastnil Silu) a vyriešil tak tie podvedomé problémy.
Oh! Ale na to som nemal chuť.Teda hlavne, čo sa týkalo sestry. Mama sa nezmení, ani keď sa s ňou stretnem. Jednoducho, náš vzťah zostane navždy rozbitý. Dokázal som s tým žiť doteraz a budem s tým žiť i naďalej.
„Pýtaš sa ma to ako psychiater, ktorý sa stará o moje dobré psychické zdravie a rodinné zázemie, alebo je v tom nejaký skrytý kód, ktorý sa mi nedarí rozlúštiť?“ zamyslel som sa nahlas nad kravinou, aby to počul.
Provokácia mi išla vždy. Horšie bolo, že som nikdy nevedel, čo sa tým všetkým vlastne snažím dokázať.
„Oh, ty si nedáš povedať,“ vyslovil vo veľkom geste a privrel oči. Diabolsky sa zaškaril a urobil jeden krok k skrini, pri ktorej som stál. Zostávali medzi nami tak dva metre, približne, metricky mi to nikdy nemyslelo.  
„Povedať čo?“ rozžiaril som sa na neho.
Urobil ďalší krok.
Je divný. O čo mu ide?
„Nechal som ťa rozprávať. Bola to len otázka,“ hovoril som, kým on mlčal.
Urobil ďalší krok.
„Alexej?“ oslovil som ho neisto.
Krok.
Kombinácia toho, ako sa tváril, a ako sa pohyboval, ma desila. Vyzeral ako posadnutý.
„Haha,“ zasmial som sa nasilu tomu vtipu, ktorý proti mne spriadal.
Krok.
 Zostával necelý meter.
„Čo robíš?“ spýtal som sa vážne a bol pripravený fyzicky sa brániť, ak by sa ukázalo, že bol naozaj posadnutý.
Stál na mieste. Neurobil žiadny ďalší pohyb, iba sa díval. Po pár sekundách nadvihol obočie.
Hm?
„Už nemáš na jazyku žiadnu sprostosť alebo sarkazmus?“ spýtal sa ma. Telo sa mu jemne vzpínalo a stál oproti mne s rukami v otvorenom geste.
Začínal som chápať. 
Zamyslel som sa nad jeho otázkou, predsa len som chcel, aby dostal tú najlepšiu odpoveď. Okrem toho som už vedel, o čo mu šlo. Snažil sa ma potrestať sexuálnym obťažovaním.
Chytré! Vie ako na mňa.
„Ale mám, lenže to by si spravil ďalší neuvážený krok, mýlim sa?“ postavil som sa mu vspupne.
„Nie, nemýliš. Ale neuváženým rozhodne nieje,“ priznal bez okolkov zmierený s tým, že sa ma snažil napadnúť vo vlastnom dome plnom ľudí, a aby to nebolo málo, jedna z osôb bola aj jeho priateľka, moja sestra, ktorú so mnou podvádzal. Zrazu som vo vlastnej mienke klesol ešte o niečo nižšie. Zagratuloval som si.
Urobil ďalší krok. Postavil sa tak blízko, že sme sa takmer dotýkali palcami nôh.
Prekvapilo ma, že tak učinil a ja som sa mu nemal ako vyhnúť. Po stranách som mal dvierka skrine, do chrbta ma tlačili poličky a pred mnou stálo jeho telo. Ten strategický, veľmi dobre premyslený ťah dostať ma do kúta, mu vyšiel bravúrne. Bolo to, akoby si myslel, že iba takto sa môže dostať k mojej vážnej tvári. Netušil som, čo ho na tom tak fascinuje a priťahuje.
Priam hmatateľne som cítil jeho sexuálny pud voči mne.
Úprimne, ani ten môj nebol pokojný. Tomu dravému, hormónmi nadupanému zvieraťu vo mne, akoby nestačili všetky hrádky doteraz. Bolo ako krvilačná beštia, ktorá po prvýkrát ochutnala čerstvé mäso a nedokáže mu už nikdy  odolať.
Nič iné neexistovalo. Moje vlastné telo trpelo hladom –po ňom, po tom jeho.
„Nepovedal som nič sarkastické, detinské ani nijak inak zlé,“ pripomenul som mu prísne.
Nepáčilo sa mi prekračovať hranice pod nosom mojej sestre a vlastne ani iným rodinným príslušníkom. 
„Ale myslel si si to a TO sa počíta,“ ohradil sa.
Zamračil som sa neho. To je ta najväčšia blbosť, akú som doteraz počul.
„Tak presne toto si mal povedať mojim učiteľom na strednej škole,“ stihol som ešte zamrmlať, než ma napadol. Drsnejšie pritisol svoje pery na moje.
Moja prvotná reakcie nebola pre neho, ani pre mňa, žiadnym prekvapením. Snažil som sa ho odtlačiť i napriek tomu, aké príjemné mi to bolo.
Tak moooc príjemné.
Odvrátil som hlavu ako jedinú možnosť boja v danej  situácii.  
„Vôbec tomu nerozumiem,“ vyslovil nahnevane.
Nemal by som to byť ja, kto je naštvaný?
Potreboval som ho dostať zo svojho osobného priestoru a najlepšie tak, aby som mu nemusel čeliť pohľadom.
Neberme to tak.
Ách, dobre viem, že som na vine. Trošku som to posral. Viem, viem, že by som sa mal ospravedlniť a vysvetliť mu, ako to vlastne je, ale najskôr: NECH MI DOČERTA UHNE Z CESTY.

Buchol rukami o skriňu a tá sa pod jeho silou slabo zatriasla. Prekvapene som sa na neho pozrel.
Má slabú chvíľu?
Nie.
Vyžadoval môj pohľad, aby ma zmiatol po druhýkrát a zopakoval to, čo som mu tak zmaril. 
Zovrel mi rukami tvár, aby som mu neuhol a pobozkal ma.
Nebral som mu to za zlé. Ja som ho vťahoval do svojich predstáv niekoľko mesiacov a niekoľko tisíckrát si predstavoval, ako ma robí na množstvo spôsobov. Takže...
Nedával som mu to za zlé. Vedel som, že sa vo mne snažil prebudiť ten dravý pocit, ktorý tam už aj tak dávno bol. Hlboko pochovaný pod vinou, ktorá sa neustále zvyšovala.
Obopol som mu rukami zápästia.  I moje vlastné ruky chceli byť slabé proti morálnym zásadám. 
Dočerta s tebou, prečo mi to musíš robiť tak ťažké!?
„Alexej, mama ťa volá na večeru,“ vbehla sestra bez zaklopania. 
Alexej prestal a ja som stŕpol od hlavy až po prsty na nohách.
NIE! Presne toto nie!
Inflagranti.
Ešte šťastie, že som sa stihol aspoň prezliecť a nestál som tam nahý. To však situáciu vôbec nezlepšovalo. T
rvalo to len sekundu. Iba do momentu, než vyslovila zranené:
„Oh!“
Nevidel som na ňu, dvierka skrine mi prekážali. Ani som nepotreboval.
„Krista!“ zahrešil som do priestoru medzi mnou a Alexejom. Vedel som, čo musím urobiť. Môj trest sa zmenil na dvojitý, ešte o niečo horší. Bolo mi jasné, že sa mi to povoľovanie jednej pusy sem a druhého sexu tam, raz vypomstí. 
Nebolo to neplánované tehotenstvo, ale keď už nič iné,  aj toto bol omyl. 
„Aileen!“ vykríkol som, než sa dvere do mojej izby zabuchli. Odsunul som Alexeja z cesty iba toľko, koľko mi to jeho sila dovolila.
Vôbec nespolupracoval.
Nevidí snáď, čo sa práve deje? Moja sestra... Ach... radšej nič.
Prešmykol som sa.
„Breen,“ snažil sa ma zastaviť. Prudko som ho udrel do ruky s hlasným a jasným: „Nie!“ Nevnímal som ani jeho reakciu, pretože som sa ponáhľal, zachrániť katastrofu, ktorú som spôsobil.   
„Aileen, vysvetlím ti to,“ vybehol som za ňou na chodbu, „zastav prosím ťa,“ požiadal som ju jemne.
Nemal  som právo žiadať o vypočutie, ani o odpustenie, no i napriek tomu som to robil. Potreboval som... nemohol som uveriť, aký sebecký som bol... ale potreboval som povolenie, ktoré však nikdy nebude možné.
Hladná, krvilačná beštia.
No jasné. Keby to len bolo také jednoduché, nemusel by som sa postaviť pred tribunál feministky.  
Okrem toho,robil som to hlavne preto, že som naozaj nechcel, aby ma nenávidela.Chcel som, aby pochopila, že chápem a prijímam vinu.
Tak, aby bolo jasné, že Alexej bol v tom celom nevinne a všetci budú na tej istej strane: proti mne.
Krátke zhrnutiemojich previnení: Moje predstavy o tom, ako s ním spím a celé to sexuálne vypätie, strach z identity... to všetko spôsobilo, že som jej ublížil hneď niekoľkokrát bez jej vedomia (a.k.a vyspal som sa sním). Rozsudok: Všetko to bola moja vina.
Celý čas som Alexeja sexuálne provokoval a to nás viedlo až sem.
Nepremyslel som to. Nie tak inteligentne, ako by si to moja pozícia vyžadovala.
Pretože som veľmi jednoducho povedané - idiot.
V hlave som si na rýchlo triedil myšlienky, ktoré by zachránili to, čo som zničil. 
Po mojich slovách zastavila.  
„Vysvetlíš?“ spýtala sa pobúrene. „Mne to prišlo dosť jasné,“ adresovala mi stroho. Niekto tu bude asi trochu ostrejší.
Ale ak bol hnev to, čo práve potrebovala, tak prosím. Nebolo to tak, že by som to nečakal, alebo nikdy nezažil. 
„Ja som...“snažil som sa začať, ale prerušila ma.
„Presne tak, TY SI! A to je ten problém.ŽE SI! Čo si si myslel, že dosiahneš? Nechal si ho pretiahnuť ťa, aby si  ma potrestal?“ dedukovala nahlas plná hnevu.
To je predsa hlúposť!
Nechal som HO pretiahnuť ma, pretožepo tom moje telo bažilo, triaslo sa ako alkoholik bez chľastu.
Ale toto som jej povedať nemohol. Tým by som to ešte viac skazil. A že skazený som bol už dosť! 
Okrem toho, nevedel som ako presne k tej prognóze prišla, ale dúfal som, že nad tým veľmi nepremýšľala.
Zdvihol som ruky dúfajúc, že tým by som ju mohol trochu utíšiť. - Dom bol plný ľudí.
„Aileen,“ oslovil som ju prosebne dúfajúc, že mi dá šancu vysvetliť jej to.
Znechutene odvrátila pohľad a podišla bližšie ku mne.
„Kto si myslíš, že si?“ opýtala sa ma potichu a výhražne. Z nejakého dôvodu sa mi zdalo, že atmosféra sa prudko zmenila. No.... asi ako: Akoby tu ani nešlo o to, čo videla.
Zamotaný v myšlienkach o tom, čo sa vlastne deje, som automaticky odvetil: „Som tvoj brat.“
Uhm- E. Chyba. 
Uprel som pohľad do jej vraždiacich očí. Bol to presne pohľad ženy žiarliacej na inú, ktorej chce vytrhať vlasy.
Toto zo mňa robí ženu? – Uvažovanie týmto smerom sa mi nepozdávalo.
„Tss! Brat. Nechci ma rozosmiať,“ zasmiala sa jedovato. „Pozri sa na seba,“ opätovne zabodla do mňa svoj pohľad, ale ruku s prstom podržala dostatočne ďaleko, aby sa ma nedotkla. „Zúfalo sa snažíš zavďačiť každému, len aby ťa mal rád,“ analyzovala ma s pobaveným, no naštvaným hlasom.  „Ty si taký malý sluha,“ zašepkala mi potichu.
Mlčky som pozoroval, ako sa mi pred očami menila na príšeru.
Keď už nemá charakter aspoň je pekná, no nie? – Ha! To bolo odomňa zákerné. 
Ale ona potom tento vtip zbila jej: 
„Presne tak,“ pritakala si pobavene, ako keby jej zrazu všetky puzzle dávali zmysel. „Si môj sluha a navždy ním zostaneš. Ten malý, nedocenený chlapec, ktorý sa cíti taký zranený kvôli tomu, ako s ním ostatní ľudia zachádzajú. Pretože on je obeť,“ maznala sa a predstierala smutnú tvár.
Pevne som zaťal zuby aby som sa nesmial. To som celý čas bol? Sluha? Wau! 
Spätne to zmysel dávalo. Bolo však kruté hovoriť mi to priamo do očí v momente, keď som sa jej snažil ospravedlniť.
„Aileen,“ pokúsil som sa ju znova zastaviť. Ak to hovorila iba v hneve, nechcel som, aby to ľutovala. Plus,z jej psychoanalýzy a psychovydierania som nepotreboval počuť viac. No ona mala iný názor. Potrebovala toho povedať omnoho viac.
„Ticho!“ zahriakla ma a sklonila sa do výšky mojich očí. Chápem. Ajáj. „Vieš, prečo máš potrebu utekať ku mne a snažiť sa mi vysvetliť svoje promiskuidné správanie? Pretože si tak bol vychovaný. To, čo cítiš, je bezcennosť. Pretože taký ty si. Bezcenný,“ urážala ma.
Nechápal som, či prekračuje hranicu iba v hneve, že ma pristihla bozkávať sa s Alexejom, alebo to malo hlbší význam. Ak to bolo iba v afekte, chápal som to. Potrebovalato zo seba dostať, aby mi ublížila. Nemusela to však robiť. 
„Ak sa mi snažíš ublížiť iba kvôli Alexejovi..“
„IBA? Kvôli?Alexejovi?“ spýtala sa zdôrazňujúc tóny na jednotlivých slovách. „Myslíš si, že všetko to, čo ti hovorím, budem ľutovať?  Nie.... ja si veľmi dobre uvedomuje, čo hovorím. Vzal si si všetko a tváriš sa ako malý Boh, ale ja a ty vieme, aký si v skutočnosti, však? Patetický a bezcenný - túžiaci po láske aspoň od niekoho,“ zopakovala po niekoľkýkrát, akoby čakala, že tieto slová vo mne prepnú nejaký druh tlačidla a ja explodujem.
Tak to ale nebolo. Necítil som hnev, bol som ponížený. A na ten pocit som si zvykol už dávno, takže som iba mykol plecami a išiel ďalej. Nič nového. 
To, čo však zostávalo ako pachuť, bolo iba o niečo horšie.Bolesť vždy, keď to vyslovila. Prečo? Prečo...Nuž, pretože to bol môj skutočný odraz v zrkadle. 
Ale to si na čelo vytetovať nenechám. Jednoducho to nechám zmiznúť.
Pri pohľade na fakt, že ona to celé berie ako moju slabosť, som  nechápal, prečo som sa snažil ospravedlniť a ľutoval som, ako som sa nechal uniesť v tom perfektom králičení s Alexejom.
Bolo na čase ukončiť to. Neveril som, že by sa tento rozhovor ešte mohol posúvať normálnym smerom.
„To stačí,“ vyslovil som pevne. 
„Stačí?“ zasmiala sa nahlas.  „Nechceš sa už rozprávať o tom, ako si svoj nedostatok lásky odo mňa a mami kompenzuješ chrápaní s chlapmi?“ neprestávala v danom nátlaku na mňa. 
S chlapmi?! Tak po prvé: je to len jeden...
A po druhé: ... hej, tú časť s kompenzáciou prijímam.

„Povedal som, že to stačí,“ vyslovil som o niečo dôraznejšie dúfajúc, že to bude znieť dostatočne pevne a odhodlane na to, aby som to uťal skôr, než začne chrliť kyselinu. Vôbec sa mi nepáčilo kam to celé smerovalo a už vôbec nie, kam smerovala ona.
„Snáď sa mi nesnažíš vzoprieť?“ zasmiala sa. Videla skrz mňa až príliš dobre. V skutočnosti som nechápal, ako to robila.
Snažil som sa ju zastaviť. 
Vedel som, že tento rozhovor neskončí, kým nebudem cítiť to, čo ona. Emočná pomsta.
Pekne.
Učila sa len od tých najlepších, ako mama a podobne.
„Pre dnešok už stačí,“ povzdychol som si a rozhodol ukončiť tento rozhovor svojim odchodom. 
„Utekáš namiesto toho, aby si bojoval? Tss! To si celý ty,“ podotkla môjmu chrbtu na odchode.
Kedy som utekal?! – potom som si však zrýchlene premietol posledné dni a radšej som mlčal, ako sa bil za pravdu.
„Prestaňme dobre?“ otočil som sa len do polovice. Nevedel som, ako zastaviť tú veľkú vlnu, ktorá sa na mňa spúšťala. Bola nezastaviteľná.  
Myslela si, že sa budem plaziť po kolenách a túžiť po samovražde? Alebo len nevie, kedy toho bolo dosť?
„Lebo čo?“ vyhŕkla pohotovo. „Pôjdeš žalovať tatinkovi, alebo snáď za Alexejom, že sa voči tebe správam hrubo?“ 
To by bol vlastne celkom dobrý nápad a hneď potom začnem nosiť nohavičky a šťať v sede. Zbláznila sa?!
„Nemiešaj ich do tvojej hádky, prosím. Okrem toho, odchádzam, pretože sa nebudem hádať s človekom, ktorého jediné argumenty sú urážky,“ snažil som sa jej vysvetliť moje konanie.
„Oh! Oh. Pozor na to! Nasadili sme serióznu tvár,“ zosmiešňovala ma ďalej. Podišla ku mne a podlapkala ma po líci. Nemal som chuť nechať sa vyprovokovať.
Nasadil som pevnú tvár a snažil sa pred jej hnevom ubrániť. Jemne som jej ruku odstrčil od svojej tváre.
Skoro ma dostala.
Skoro.
„Stačí,“ zopakoval som už po niekoľkýkrát, ale tento raz som bojoval o to, aby to znelo pokojne. 
„Dobre, dobre,“ zdvihla ruky v kapitulácií, ale len preto, aby ma oklamala a mohla sa napriahnuť.
Udrela ma celou silou do tváre. Ježíšikriste, ženská!
Dosť ma to prekvapilo. Nečakal som, že sa veci zvrhnú až do takýchto krajností.  Niekto tu hral podvratnú hru.
„Aileen!“ vtrhol na chodbu Alexej.
Načúval, šmírak?
Vbehol medzi nás skôr, než ma stihla udrieť druhýkrát.
Čo to s tými ženami je, že musia dávať tak silné facky? Prikryl som si horúce miesto rukou.
Potvora.
„To stačí,“ vyslovil pokojne Alexej dúfajúc, že tak zmierni jej hnev voči mne. Držal ju za zápästia a kútikom oka ma sledoval.
Oprel som sa o stenu. Jedine tak som dokázal dostať dostatok priestoru,aby som sa vyhol ich dosahu.
„Zrazu ho brániš? Jeho?“ oborila sa na Alexeja ublížene.
Vedel som, že tento výstup bola i moja vina. Väčšinou stále niečo bola moja vina.
Okrem toho, chrániť ma bola tak trochu jeho práca. Takže z toho oni jeden znás depresie mať nemusel.
„O tomto sme sa už bavili,Aileen. Vysvetlil som ti, ako sa veci majú,“ snažil sa ju dostať pod svoju kontrolu. Ako ho poznám, nebude to trvať dlho a bude opäť ako baránok.
Nestihol som na to ani pomyslieť a sestra už úplne zabudla, že som na chodbe tiež. Uvoľnila sa a  hnev vymenila za zraniteľnosť. Prefíkaná líška. 
Ach, tie ženské!
„Povedal si, že budeš moja Sila,“ obvinila ho. Toto teda povedal!
„Veci sa zmenili,“ povzdychol si Alexej frustrovane. To je pravda. „Snažil som sa ti to vysvetliť už predtým, ale ty sa to vôbec nesnažíš pochopiť,“ hovoril k nej opatrne. Snažil sa ju slovne spacifikovať, a že mu to aj išlo. Zaklínač kobier. Osobne som ho však upodozrieval z veľmi opatrnému výberu slov, kvôli mojej prítomnosti. 
„Chápať? Čo mám na tom chápať? Sľúbil si, že ma nikdy neopustíš, a že ti môžem veriť! A namiesto toho ma pri prvej príležitosti nahradíš za môjho sluhu,“ predhodila mu pred oči.
V tomto má recht (V tom dôveruj mi, nie to s tým sluhom). Aj mne to sľúbil. Tá opatrnosť mu moc nevyšla, hm?
„Je to tvoj brat,“ vhodil ďalší argument. Takmer som si tlapol po čele. Argument k ničomu. 
„Prosím ťa, ešte aj ty,“ vysmiala sa mu. Hovoril som to.
„Je to omyl v ľudskom žití. Keby nemal to Svetlo, umrel by úplne bez významu a sám. Keď ho ľudia stretávajú na ulici, vyhýbajú sa mu. Je to strašiak do maku! Nevie sa o seba vôbec postarať a k tomu, čas najradšej trávi pri pozeraní blbých filmov. Nemá priateľov a vlastná matka si o ňom myslí, že je stroskotanec a budižkničemu,“ skrátila svoju analýzu môjho života vo veľmi umelecky štylizovanej anotácií. Zabudla povedať, že sú to veľmi dobré filmy.  
Moment! 
Zabudol som reagovať! 
Oh! Tak teraz mi vážne ublížila– s pomyslenou rukou na srdci.
Odtiahol som sa popri stene až k dverám do svojej izby. Nezúčastnene som ich počúval a pozeral sa.
Súrodenci vedia byť tak krutí.
„Skončila si?“ opýtal sa jej Alexej úsečne, s absolútnym nezáujmom o to, čo práve povedala. 
„Nie,“ vyslovila, „za tie dni, čo tu nebol, sme boli všetci šťastnejší, a keď sa vrátil v tom stave, dúfala som, že už sa nikdy neprebudí,“ dodala veľmi kruto smerom ku mne.
Wau! Vážne? Gratulujem!Práve posunula latku o hodne vyššie. Obávam sa, že toto sa jej nepodarí len tak prekonať. Ťažkopádne som sa oprel o rám dverí.
Asi by som to mal ukončiť, nie?
Ako muž.
Vrátiť jej tú facku, aby mala pádny dôvod obviniť ma. Alebo by som jednoducho mohol odísť a tváriť sa akože nič. To znie ako ty,Breen. Celý ty. Veľmi mužné.

„Nikdy by som nepovedal, že si taký typ človeka,“ vyslovil Alexej sklamane.
 Z tohto uhľa pohľadu vyzerali ako vystrihnutí z televíznej obrazovky. Privádzalo ma to do spánkového režimu. Poklepával som špičkou nohy o podlahu.
Tak, ako to bude, hm?
Sestra sa ho na oplátku povrchne opýtala:  „Aký typ? Ten, čo je mu jedno, ak ten podliezač neprežije?“
Práve teraz Alexej bojoval na mojej strane. No nieje to úžasné?
Presne o tomto sme sa bavili.Kde mám gule? Pravdepodobne v tej novej kabelke Prada.
Pretočil som nad sebou očami. Toto je moja vojna nie Alexejova. Nezaslúži si byť vstrede hurikánu len kvôli mne. 
Rozumnejšie by bolo už len vypariť sa. Tak – ako – VŽDY.
Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol, aby som sa upokojil.
„Výborne, Aileen,“ vyslovil som nahlas svoje myšlienky. Očividne som si svoje konanie vôbec neuvedomoval. Ramenom som sa odrazil od rámu a okázalo som jej začal tlieskať.
Obaja  na mňa pozreli.
„Oh! Prepáč,“ vzdychol som v predstieranom šoku, „ vyrušil som ťa snáď?“ spýtal som sa jej. Začali ma ovládať vlastné pocity. Tie, ktoré som nemal zapájať. 
„Ty sa do toho nepleť!“ zahriakla ma švihom ruky.
„Prepáč,“ zdvihol som ruku. „Myslel som, že tu celý čas ide o mňa. Nemám snáď vďaka tomu právo znovu sa pustiť do tejto tvojej jednostranne urážlivej hry?“ položil som básnickú otázku.
Môj mozog prestával racionálne uvažovať.
Nechcel som, len tak náhodou, pred pár minútamitúto hádku uťať a nenechať sa vyprovokovať? – tiež básnická otázka. Bláznil som? – polovážna otázka s trochou pochybností.
„Nechal si sa udrieť od ženy! Nemyslím, že máš ešte čo dodať,“ odpovedala mi svojím výsmechom, a keď vykúzlila svoj dokonalý úsmev dodala: „... teploš.“  
Chápem...
V poriadku... Neprestávať racionálne uvažovať. A že to bolo hovadzky ťažké!
Mal som pocit, že udržanie pokojnej mysli vyvoláva prúdy horúceho potu.
Tie jej slová sa stávali čím ďalej tým viac pravdivé.Konkrétna: Teplo a teploš. 
Nevedomky som pozrel k Alexejovej zbrani.
Bolo mi hrozne horúco. Ale tak nejak inak.
Ooooooh. Už to chápem!
Nával tepla nebola zlosť, ale výkyv v mojom fyzickom stave. Tak ako aj neracionálne jednanie – dezorientovaný mozog. 
„Dopekla,“ zahromžil som a automaticky si siahol po prívesku.
Nebol tam.
Miesto drahého kovu moje prsty narazili na lem trička a horúcu kožu. Alexej si tento slabý pokus všimol.
„Máš víziu?“ zachytil ma za lakeť a pritiahol k sebe.
Bol príliš blízko v momente, keď mi bolo teplo až na odpadnutie a príliš priateľský v dobe, kedy sme to so sestrou ešte nevyriešili. NO čo,srať nato. Radšej byť zavraždený v bezvedomý ako prehať so ženskou. 
„Nie,“ zavrel som oči, keď som začal strácať pevnú pôdu pod nohami.
Toto tu ešte nebolo. 
Presvedčený o tom, že ma udrží, tak ako vždy, som sa na neho spoľahol a presne tak to dopadlo.
Teda, ja som dopadol.
Na zem.
Zvalil som sa ako vrece zemiakov.
Jednoducho p-e-r-f-e-k-t-n-é.
„Breen,“ oslovil ma ženský hlas.
To bolo divné.
Pokiaľ viem,a že viem, Alexej ženská nie je a moja sestra neznie tak milo a známo/neznámo.
Otvoril som jedno oko na vlastné nebezpečenstvo.
„Ale niééééé,“ zaúpel som frustroval sám pre seba a oko zavrel. Už som chápal, čo bol taký ten zvláštny pocit.
„Zase Vy,“ vyslovil som skleslo. No nie som. NIE SOM!
„To nebolo od teba milé, takto zdraviť svoju starú mamu,“ pokarhala ma.
„Ste mŕtva,“ pripomenul som jej necitlivo.
„Ale kdeže! Dnes sa stretávame u mňa,“ vyslovil nadšene. „Už som sa ťa nemohla dočkať,“ dodala rovnakým hlasom.
Roztvoril som oči.
„Čo?“ vyhŕkol som. Lusa, alebo ako to bolo... Hmmmm......
Ona ...LUISA ... sa nado mňa naklonila a  hlavou jemne pohodila do boku, aby som nasledoval jej pohľad.
Opatrne som stočil hlavu. V podstate som to vedieť ani nechcel.
Ležal som v chodbe, ktorá vôbec nebola ako tá u nás. Táto mala na stenách tkané tapety s vtáčikmi a vetvičkami.
Posrané vtáčiky a vetvičky.
„Ako hovorím, vitaj u mňa,“ pozdravila ma opätovne.   
Niečo mi navrávalo, že v tom momente sa diali veľké veci.
Deja vú.
Bohááá!

 

Dodatek autora: 

A je tu po ďalšom časovom trápení ďalšia kapitola:) 
Dúfam, že si ju užijete a ak áno, určite si užijete aj nasledujúcu správu: Ďalšia kapitola bude URČITE v NEDEĽU na budúci týždeň. (Kapitola je vo fáze opravovania = kopletne dokončená!) 
Nebojte sa mi zanechať svoje pocity alebo otázky v komentári. A keď nezapadáte ani do jednejzo skupín tak hlasné HALÓ SOM TU stačí :D ...  Predsa len interakcia s vami čitateľmima teší zo všetkého najviac! 
Vaša a nikoho iného JaneM :) 

4.95238
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (21 hlas)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 7
Yukio: Další Déčko. Rodiče mě vážně zabijí. Už tak jsem se zhoršil,...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 6
Říká se, že kamarád taky rád kamarádku na lehátko. Mně nezbývá nic jiného...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 1
Já už si nebyl jistý vůbec ničím. Přejel mi palcem po lícní kosti, zatímco...
Hodnocení:
4.2/5
- Komentářů: 6
"Tvá pokožka bude klouzat po té mojí, tvář obdařím polibky." "Sevřu tvé tělo...