Ne, 24/12/2017 - 00:09
4

Věnování: 
Tým, ktorý si užívajú sviatky ....

Neutekám, alebo snáď áno?
Presunul som svoju dlaň do jeho vlasov a ucítil, ako sa mu napli svaly na ramenách.
„Tik-tak,“ vyslovil som veľmi pomaly. Sledoval očami, ako som tie slova znázorňoval perami a následne si ich zopakoval sám pre seba. Bol to okamžik, aby využil čas, než ma znova začne bozkávať.
Veru, ak by som teraz chcel tvrdiť, že s ním nemám nič spoločné, nasral by som si do huby. V tom momente by sa totiž našlo v mojich ústach podstatne viac jeho DNA, než tej mojej.
Srdce mi bilo ako po odbehnutom maratóne a bol som uväznený v pocite, že sa udusím v niečom omnoho silnejšom. V šťastí nadopovanom ľahkým héliovým nádychom.
 Trvalo to len chvíľu.
Pravdou bolo, že desať minút nebolo zas tak veľa času.
Približujúci sa pár krokov prerušil túto jazdu na húsenkovej dráhe. Obaja sme prestali dýchať tomu druhému do úst a úplne zamrzli. Alexej načúval zvukom rozhovoru dvoch ľudí, a keď sa uistil, že ešte nejaký ten čas máme, vrátil sa k mojim ústam pre posledný bozk. Cudný a ľahký.
 Otvoril som pri ňom oči, a než sa odtiahol, díval som sa na jeho rozmazaný obraz. Mal mierne spuchnuté pery a ja som cítil, ako horia aj tie moje. Trvalo ďalších niekoľko sekúnd, než ma položil späť na zem. A ešte niekoľko ďalších, než sa mi prestalo chvieť telo.
Vďaka  môjmu nápadu a Alexejovi som pochopil význam tvrdenia: Byť vlhký ako ženská. V konečnom dôsledku by sa to dalo zhrnúť ako: Dobre strávený čas.
Pohľadom naznačil smer, ktorým sme sa mali vydať, aby sme neboli odhalení. Nadvihol som obočie, a než mi vrátil tichú odpoveď,  kráčal som na miesto, kde sme mali čakať. Bohužiaľ, iba mali.  Alexej mi bol za pätami. Utrel som si rýchlo pery a vtedy som ucítil, ako sa Alexej za mňa postavil.
Stihli sme sa to akurát včas.
Páter Peter a ten starec, ktorého meno som medzičasom zabudol, prešli okolo nás. Otec Peter v polovici vety pozrel smerom k nám a na chvíľu sa zasekol. Všimol si niečo? Rýchlo som sa jednou rukou objal a druhou si prekryl ústa v póze človeka premýšľajúceho nad umením. Priam estetická póza. Áno, toto nebolo vôbec divné a kečupové škvrny na plátne boli estetickým orgazmom.
Peter sa ospravedlnil a vrátil sa pár krokmi k nám. Držal som pózu.
Uuu, asi si niečo naozaj všimol.
 Rýchlo som skontroloval Alexeja. Ten mal pod nosom strčenú moju knihu. Vrátil mi pohľad nadvihnutím obočia. Takmer som vybuchol do smiechu. Stihlo mnou iba trhnúť, než som to dostal pod kontrolu.
„Alexej, Breen,“ oslovil nás, aby sme mu venovali pozornosť a pozreli do očí. Otočil som sa k nemu a mlčal, rovnako ako Alexej. Peter prešiel z Alexeja na mňa.
Nič nepoviem. Nič nepodotknem, aj keď sa v duchu priam krájam, aby som mohol.
„Obaja sa tvárite až priveľmi previnilo,“ prerušil príliš dlhé ticho Peter. Toto nebolo previnilo. Obaja sme si užívali náhly nával hormónov. Ešte mi čiastočne stál z toho, ako sa o mňa Alexej pred dvoma minútami opieral. Ďalšie ticho. Peter si nás ešte raz prehliadol. Držal som ako pri prehliadke semenníkov. Pevná tvár bez smiechu,  žiadneho kašlania a nič utrhnuté.
„Prosím, povedzte mi, že ste nič nerozbili,“ vyslovil zhrozene Peter po jeho nesprávnej dedukcií.
Tak to bolo vtipné.  Nešlo to inak. Práve mi zamávali pred očami zlatým kupónom. Nech mi nemá nikto za zlé, že som to musel využiť.
„Vidíš, Alexej, hovoril som ti, že na to príde!“ zvolal som hraným pohoršením a rozhodil rukami.
Petrovi sa roztvorili oči. Udržal som v sebe smiech.
„Prisahám, že to nebola moja chyba! Alexej ma na to nahovoril!“ hodil som ho pod kolesá.
Počul som, ako vydýchol. Som veľmi zlý chlapec. Potrestá ma?  Pokúsil sa brániť proti niečomu, čo bol výmysel. Zakrútil hlavou na znak nesúhlasu  a začal:  „Ja...“
Vtedy som ho prerušil.
„Alexej sľúbil, že to preplatí. Takže by tá stará socha mala byť v pohode. Na druhú stranu, aj bez hlavy vyzerá dosť použiteľne. UMENIE! “ rozprával som rýchlo, aby ma nikto nestihol zastaviť. Ani Alexej. 
„Bez hlavy,“ zajachtal Peter, akoby išiel pri tej predstave odpadnúť.  V tom momente som to už nedokázal vydržať a začal sa smiať. Bože! Títo ľudia boli tak vážni, že na všetko naleteli.  
„Breen iba žartuje,“ upokojil ho hneď Alexej, kým ja som sa snažil vzchopiť z kŕčov na bránici. „Nič sme nerozbili, ani jeden z nás,“ vyslovil veľmi pomaly a dôrazne.
„Naozaj nie?“ snažil sa uistiť Peter.
Alexej sa mu pozrel priamo do očí a dospelo povedal: „Prisahám.“ 
Mal som z neho triašku na stehnách, ktorá ma priam nútila ohnúť sa. Otočili sa ku mne, a podľa toho, ako sa na mňa obaja pozerali, som mohol tušiť, že som urobil niečo nevhodné. Asi som sa smial priveľmi nahlas, keď už bol ten nočný kľud.
„Pardón, bol to len vtip. Keby ste boli na mojom mieste, tiež by ste sa bavili,“ ospravedlnil som svoje konanie tým najhlúpejším spôsobom.
„Asi by ste sa mali dostaviť pred radu,“ vyslovil Peter odvádzajúc celú situáciu z priestoru, kde sa nachádzala. Otočil sa a my sme ho mali nasledovať.  Alexej ma však zachytil za ruku a stiahol k sebe. Naklonil sa bližšie k mojej hlave a  takmer do ucha mi zašepkal: „Radšej nechaj hovoriť iba mňa, prosím.“
„Keď budem dobrý dostanem odmenu?“ spýtal som sa ho rovnako dôverne ako on mňa. Postavil sa ešte bližšie. Jeho telo reagovalo rovnako ako to moje. Privrel som oči a načerpal trochu  z jeho telesného tepla a vône, akoby to boli roky, čo som ho videl naposledy. A pritom len pred piatimi minútami mal u mňa svoj jazyk a vtákom ma tlačil až nebezpečne blízko zadku.
„Neprovokuj ma,“ zašeptal mi pri uchu.
 Prešli mnou zimomriavky. Takže áno? Jemne sa okolo mňa obtrel, keď prechádzal okolo. Znamená to áno?
„Hej!“ zakričal som za ním so stíšeným hlasom. Ani sa neotočil. Nepovedal ani áno, ani nie. Teraz nad tým budem musieť celý čas premýšľať a to znamená, že bude živo. Nie len v mojich gatiach, ale aj medzi štyrmi stenami.
Prešli sme vchodom a Peter nás zavrel v tej obrovskej miestnosti, kde sme sa ocitli iba ja, Alexej a hlava kreténov. Rovnako tak sme sa mohli stretnúť v mojej vežičke. Tam  to bolo pre tri osoby až moc obrovské. Dúfal som, že neočakáva, že sa budeme rozprávať cez celú miestnosť ako minule.
„Máš megafón?“ spýtal som sa Alexeja vážnym tónom.
„Pred chvíľou sme sa bavili o tom neprovokovaní,“ odpovedal mi s úsmevom venovaným ako mne, tak aj hlave rádu. Vtipné bolo, že ten pre mňa bol ironický a pre rád umelý. Herec.
 Zastal a mierne sa uklonil. To neurobím, ani jedno z toho. Nemám som to v popise práce. Nebudem sa klaňať človeku, ktorý nie je kráľom. A keby aj kráľom bol, ani tak by som sa mu nepoklonil.
Alexejovu poklonu prijal a sadol si na svoje miesto za vrchom stola.  Naznačil nám, nech si sadneme. Keby bolo kam. Ten idiot. Zostali sme stáť ako dva vtáky. Prekrútil som oči a oprel sa o stôl.
„Sme na hranici dôležitých dní,“ prehovoril na Alexeja. A ja som si uvedomil, že sme mali konečne niečo spoločné. Ignoroval ma tak isto ako aj ja jeho. To predsa nemohla byť náhoda.
„Iste pane,“ súhlasil Alexej s prikývnutím.
„Rada sa rozhodla...,“ začal znova ten páprda. A je to tu. Určite bude blábolať o tom istom.  „ ...že sviatok spojenia je veľmi dôležitým a vhodným.“  Bingo!
„Prepáčte pane, so všetkou úctou,“ prerušil ho Alexej energeticky, „tak ako som spomínal, so súhlasom všetkých strán to nebude predstavovať problém,“ dodal vyjednávajúc. Prekvapene som sa na neho pozrel. Nečakal som, že sa postaví na moju stranu. To bolo tak milé. Cítim sa ako milovaná milenka.
„Asi máš pravdu,“ povzdychol si muž a po prvýkrát sa ku mne otočil. Teraz bude niečo chcieť. Určite sa pobavíme. 
„Breen, potrebujem, aby si pochopil dôležitosť daného rozhodnutia, ktoré ovplyvní budúcnosť nás všetkých,“ snažil sa mi prehovoriť do duše. Poď do mňa, rehoľná sestra.
„Ale nehovorte,“ vyslovil som s predstieraným prekvapením. „V čom je to také dôležité?“ opýtal som sa ho s rovnako predstieraným záujmom.
Táto celá vec bola len reklamou na spodky. Nikoho to nezaujímalo, ale hlavné bolo, že  všetci boli spokojní a všetky dôležité časti držali na správnom mieste. Jednoducho smiešna vec. Okrem toho, práve teraz bola sviatosť spojenie už úplne zbytočná. JA som sa s Alexejom spojil omnoho zaujímavejším a príjemnejším spôsobom.
Hlavne sa neškeriť.
„Spojenie má množstvo výhod,“ snažil sa mi odpovedať.
„A-ta-ta!“ zastavil som ho rukami. „Nepredávate mi posraný paušál. Proste mi povedzte, či je to nutné alebo nie,“ popohnal som ho. Otvoril a znova zatvoril ústa. Nebol pripravený na taký rýchly prechod k téme. 
„Je to rozhodnutie...“
„Koho zaujíma, koho je to rozhodnutie?“ posťažoval som si. „Pozrite sa. Vidíte ma, nie?  Tak sa Vás pýtam, vyzerám ako človek, s ktorým je veľmi ľahké vyjebať?“ opýtal som sa celkom otvorene. Moment!
Zdvihol som ukazovák. Otočil som sa k osobe vedľa seba.
„Alexej! Ty - neodpovedaj,“ požiadal som ho a podľa toho, ako sa tváril, aj tak by nevedel ako. Hlava rádu mala trochu problémy s pevnou tvárou a stabilitou situácie.
„Isteže nie,“ vyslovil zaskočene, „spojenie vyjadruje...“ púšťal sa do toho istého tónu. Kúpte si jednu a dostanete dve zdarma. Moja riť.
„Alexej,“ oslovil som ho so sklamaným povzdychom, akoby tam ani ten starec nebol. „Je to dôležité? ÁNO alebo NIE?“ spýtal som sa ho. Pozeral sa na mňa a pri odpovedi mu oči začali kulhať po hlave radu. „Chcem počuť tvoju odpoveď, nie toho kré-„
„Kréda tohto rádu, chápem,“ zastavil ma, aby som to nemohol dopovedať.
„Nie kréda, ale kreténa,“ opravil som ho.
Alexej privrel oči. Neskoro, drahý. Nič nenamietal, nemalo to cenu. Už si mohol zapamätať, že nikoho názor ma nezaujímal. Iba ten jeho. A práve preto som veril, že ma neoklame. Seba obohacujúci obchod býva sračka v peknom obale, ale on by mi ju nepredal. Dávam na jeho slová.
„Áno,“ odpovedal mi zhodnotením všetkého okolo. V tom momente som ucítil oba ich pohľady zabodnuté do mňa. Bolo mi jasné, že čakali na moju reakciu. Vlastne, skôr čakali na silu daného výstrelu a rozsahu jeho škôd.
„Fajn,“ povzdychol som súhlasne a mykol plecami. Ani jeden z nich túto reakciu nečakal. Dívali sa na mňa a neverili vlastným očiam.
Čo? Mysleli si, že vyskočím na stôl a začnem sa mlátiť knihou Svetla? Sorry chlapci, dnes nie.
„Naozaj súhlasíš? Len tak?“ rozčarovával sa Alexej.
„Iste. Pripravte to a mňa už len prizvite,“ hodil som rukou a venoval im úsmev. Neprestávali sa na mňa dívať. Len, aby im nevypadli oči.
Lenivo som sa posadil na stôl.
„To je z mojej strany všetko,“ ozval sa Hlava a postavil sa od stola skôr, než som si to mohol rozmyslieť. A ešte aj vtedy, čo som si sadol. Výborne.
Znova som si teda stúpol a čakal, čo mám urobiť ďalej. Alexej mu poďakoval, čo ja nie. Mal som pocit, že by mal skôr on ďakovať nám. Uklonil sa na rozlúčku, DOVTEDY čo ja NIE a pohli sme sa k dverám.
„Vlastne, Alexej, Breen,“ oslovil nás než sme stihli zmiznúť. „Potreboval by som, aby ste zajtra niečo stihli skontrolovať. Ide iba o kontrolu v blízkom okolí, takže by ste sa mohli vrátiť v priebehu dvoch hodín a my stihneme pripraviť celkový rituál.“
„Máme prvú oficiálnu misiu?“ obrátil som sa s provokačným úsmevom. Vzápätí som dostal slabý úder zozadu do hlavy.
„Neprovokuj. Už si toho dnes povedal dosť,“ zašomral na mňa. „Iste pane. Urobíme, čo bude v našich silách,“ odpovedal Alexej zdvorilo.
„Iba som žartoval!“ posťažoval som si za takmer zavretými dvermi.
„Veď práve,“ schladil ma Alexej. Viedol ma do vežičky a zdalo sa mi, že premýšľa.
„Nemusel by si byť tak nepríjemný,“ nadhodil poznámku.
„Nah! Nazvime to fekálnym zákonom. Vieš ako funguje?“ spýtal som sa. Toto sa mu bude páčiť.
„Nie,“ pripustil. Nebol moc nadšený z budúcich vedomosti.
„Ja a ty sme ľudia, ktorí upratujú sračky po ostatných a nechávame sa pritom dobrovoľne zasrať od hlavy až po uši. No, a potom sú tu ľudia, ako pán Hlavná Rada, ktorí nám nato dávajú tie najhoršie lopaty. Nemám rešpekt k človeku, ktorý sa nebrodí tým hnojom s nami,“ vysvetlil som mu.
„Tvoje vysvetľovanie je vždy záživne,“ povzdychol si nad mnou.
„ŽE? A to sa ani nesnažím. Musí to byť talent od prírody,“ pochválil som sa, len aby sa mi ho podarilo trošku podpichnúť. 
Došli sme k dverám a on mi ich ako pravý džentlmen otvoril.
„Ďakujem,“ urobil som pukerlík pri prechode okolo neho.
„Dobre sa vyspi, ty fekálny zákon,“ zaželal mi s úsmevom a pohľadom, ktorý mi jasne hovoril, že sa baví.
„To urobím, Pán Úžasný zadok,“ zasmial som sa a naznačil mu, nech zavrie dvere. Na rozlúčku som mu so širokým úsmevom zamával. Dvere sa zacvakli a ja som sa ocitol v tom pokoji. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Betónová vôňa a ticho. Bezpečie.
Odšuntal som sa k posteli a zvalil sa do nej. Miestnosť bola čistá. Moje pokusy nakresliť dokonalý znak pre zviazanie duše zmizli a zostali tu iba knihy. Moc som sa toho veru nenaučil. Natiahol som sa po kôpke kníh a potiahol prvú z nich. Možno by som sa mal. Musel som sa vedieť brániť a nemohol som uveriť, že sa taká obrana dá naučiť iba z kníh.
Bleeeh. Zalistoval som si a až potom začal čítať. Čím viac som sa snažil niečo si zapamätať, tým menej som sa sústredil na to, čo čítam. Moja myseľ blúdila na miesta, kde nepotrebovala byť. Napríklad, také zadné sedadlo v aute, zákryt pod schodmi. Veľmi príjemné prostredie pre rande každého druhu. A sex.
„Ešte nespíš?“ vyrušil ma z myšlienok Alexej. Otočil som sa na posteli a videl, ako stojí vo dverách. Ticho ich zaklapol, ale nedotlačil. Postaral sa o to, aby mohol vyjsť.
„Očividne,“ zavolal som k nemu už trochu vyčerpane. 
„Chcel som ti dať ešte malý darček. Vlastne som ho tak trochu ukradol, tak ho prosím nestrať,“ požiadal ma s vtipom. Prišiel až k mojej posteli a podal mi stredne veľký zápisník. „Je tvojej starej mami,“ povedal mi, keď ku mne vystrel ruku. Energeticky som sa posadil a vzal si ho. Denníček. Presne to som potreboval pre svoju tínedžerskú dušu. Je!
 
A teraz vážne.
Teraz už len stačilo nájsť ten návod. Rýchlo som ho prelistovával a Alexej nado mnou stál. Cítil som jeho pohľad a aj to, že mal množstvo otázok, na ktoré som mu mohol odpovedať iba ja.
„Ďakujem,“ vyslovil som úprimne a prestal ho tak hltať. Rozhostilo sa medzi nami ticho a ja som otáľal so vzhliadnutím do jeho očí. Nakoniec som však nemal na výber. Prešiel som očami po jeho tele až k  očiam. Uvoľnene nado mnou stál, ale zato bol priam pribitý k podlahe. Zasmial som sa sám pre seba. Bol som trochu pritvrdlý.
„Ale ty si neprišiel len kvôli tomu denníku, že nie?“ vyzvedal som pobavene. Alexej sa  pomedzi zuby nadýchol.
„Ani nie,“ pripustil. Ale, ale. Bol som zlý? Oprel som sa chrbtom o stenu a vyložil si pravú nohu na posteľ.
„Môžem hádať?“ opýtal som sa a pritom sa zabával jeho pohľad sledujúcim moju ruku pohybujúcu sa  po vyloženej nohe.
Bol tak prehľadný. Mykol hlavou, aby mi naznačil, že mu je jedno, či tak urobím.
„V tvojej izbe je príliš zima,“ vyslovil som svoj dohad. Nespúšťal zo mňa oči. Zasmial sa. Mimovoľne sa posunul bližšie k mojej posteli a  jedným kolenom si na ňu kľakol. Nakláňal sa ku mne. Slabo som prehltol. Práve teraz som sa nachádzal v mojich prvých sexuálnych hrátkach. Bolo to úžasné, srdce mi divoko bilo a telo dostávalo slabé kŕče vždy, keď som sa odmietol s ním spojiť. Plus flirtovať s ním takto otvorene bolo šťavnaté a neuveriteľne zvrhlé.
„Prečo by mala byť v mojej izbe zima?“ opýtal sa ma, lebo nepochopil môj vtip.
„Inak by si sa predsa neprišiel ohriať ku mne, nemám pravdu?“ Pobavene sa zasmial. Zdalo sa, že takéto lacné vtipy sa mu páčia. Hlavne vtedy, ak mu to zaistilo hladký prechod k sexu.
„Vlastne, máš pravdu. Úplne tam mrzne,“ posťažoval sa s chabým hereckým výkonom. Natiahol sa bližšie ku mne a ja som sa ani nesnažil brániť. Nemalo by to zmysel. Chcel som to už nejaký čas rovnako ako on.
Súhlasne som prikývol a zošuchol sa chrbtom zo steny na posteľ. Zaprel sa rukami vedľa mojej hlavy a nohami si ukradol priestor medzi tými mojimi. „Necukneš?“ opýtal so záujmom.
„To by bol koniec,“ zopakoval som jeho varovné slova a objal ho rukami okolo krku pre jasnejšiu odpoveď.
Díval som sa do jeho očí a všimol si slabý odtieň neistoty. Skĺzol som k jeho pevne zovretým perám. Slušne vychovaný synček bol predsa len človek.
Jeho neistota bola pre mňa prekvapením, ale vedel som, že chcel istotu tak ako aj ja. Skrčil som ruky v lakti  a obozretne sa oprel o jeho hruď. Potiahol som ich vyššie a spojil ich okolo jeho krku.
„Urobíš ma, alebo nie?“ spýtal som sa, keď bolo na túto otázku skutočne neskoro. Alexej sa takmer dotýkal mojich pier a jeho telo sa jemne napínalo, ako sa snažil udržať rovnováhu nad mnou. Prečo to bolo vždy také ... isté?  
Dravé, živelné a plné nespútanosti.
Načúval som jeho dychu a zavrel oči. Chcel mňa a ja som očividne chcel jeho. Pobozkal som ho. Zovrel som ruky okolo jeho krku a prinútil ho otravovať ma jeho váhou. Nechcem, chcem... na tom už nezáležalo. Od zajtra aj tak budeme patriť k sebe.
Právoplatne. Nie, že by v tom boli zahrnuté aj sexuálne výhody, ale ja som si na ne nesťažoval a pochyboval som, že Alexej bude. Jedno však muselo zostať jasné. My, ja a on, sme začínali druhú fázu cesty a ja som pochyboval, že to bude hra na ťažko dosiahnuteľného ako doteraz.
Trvalo len veľmi krátko, než som zabudol na akékoľvek myšlienky typu, prečo by som sa mal držať ďalej. Zjavne som aj tak nemal šancu uniknúť jeho sile, tak ako ani on neunikne môjmu svetlu.
 Než môj sentiment opadne a ja sa zase začnem oháňať sarkazmom, užíval som si ten pocit byť v jeho blízkosti. A bolo si čo užívať. Namiesto dravej kontroly a živelného pudu, ktorý u neho tak často dominoval,  sa teraz kontroloval. Nasledoval som jeho kroky a nechal sa strhnúť experimentálnym duchom.
Pomaly a jemne sa dotýkal môjho tela. Miesta, ktoré navštívil, som vnímal výrazne a nepokojne a tie, ktoré opustil, bažili po ďalšom dotyku. Celé moje telo túžilo po kontakte tretieho druhu. Toho veľmi osobného a rektálneho.
Bozkávali sme sa a užívali si dotyky. Viedol som svoje ruky pod povrch jeho ľahkého oblečenia a bruškami prstov odhaľoval drsné zimomriavky, ktoré som tým letmým pohybom vyvolal. Prstami som sa dostal pod okraj jeho nohavíc a zabáral ich do mäkkého svalu jeho sedacieho veličenstva. Nemal som žiadny ostych pred jeho kráľovským zadkom. Pevnejšie som zovrel, a aby unikol pred mojou silou, panvou sa  veľmi tesno oprel o môj  rozkrok. V prvom moment som si nebol istý, či som cítil bolesť alebo som bol iba tak nadržaný, že to vo mne vyvolalo rozkoš. Zasmial som sa do jeho pier a on ma napodobnil.
„Zdá sa, že sex je veľmi návykový,“ zašomral so slabým úsmevom. O tom niet pochýb.
„Už sa nechcem hrať,“ vyslovil som plne sústredený na jeho výrazný pohľad. Ruka, ktorá nebola v jeho nohaviciach, k nemu putovala spodkom. Trhol som častou jeho nohavíc, aby sa vyvliekol gombík. Podarilo sa.
„Dúfam, že ma za toto budeš emočne vydierať,“ prehovoril som k nemu, než som zovrel jeho penis. Moje prsty neboli až tak horúce ako jeho úd, a tak reagoval usmievavým, ale uspokojivým vzdychom.  Takým, ktorým ma presvedčil, že ho držím na správnom mieste. Zdalo sa, že ho moja iniciatíva ani neznepokojila, ani neznechutila.
„Neboj sa. Použijem to iba v prípade, že zabudneš na svoje slovo,“ odpovedal mi, keď mal dostatočnú zásobu kyslíka. Dával som mu správny handjob a on sa rozhodol, že ma za to bude trápiť. Položil mi dlaň na rozkrok a zatlačil na drevo pod látkou mojich nohavíc. Veľmi rytmicky ňou hýbal, čo fungovalo ako mučiaci nástroj. Isteže to bolo príjemné, ale dobre vedel, že budem potrebovať viac než to, aby ma urobil. Netrvalo dlho a situácia sa stala omnoho vážnejšou.  Mal som toho dosť. Vybral som ruky z jeho nohavíc a naznačil mu, že sa chcem posadiť. Prekvapene, ale bez protestu, mi uvoľnil priestor.
„Dám ti niečo lepšie, s čím ma môžeš vydierať,“ povedal som mu odhodlane. Vedel som, čo sa chystám urobiť a tiež aj to, že sa to nechystám ľutovať. Čím viackrát som s ním mal sex, tým viackrát som si uvedomil, že bolo úplne jedno ako veľmi sa chcem zastaviť, nakoniec pred ním vždy roztiahnem nohy ako sexmaniak. Vyzliekol som si tričko, aby som sa prestal potiť pod náporom jeho i vlastného tepla. Alexej ma sledoval. Zahodil som tričko na zem a to isté urobil z nohavicami. Bolo zbytočné  vyhýbať sa niečomu, čo sa aj tak stane. Dobre som vedel, že to jediné, čo mi stavalo zábrany, som už len ja sám. Ale proti čomu?
Už som žiadne nemal. Alebo už by som žiadne mať nemal. Nebol som kvetinka, aby som hovoril o tom, že ho snáď milujem, ale faktom bolo, že sex s ním bol naozaj návykový.
Obkročmo som si na neho sadol a on chvíľu zaváhal, než sa so mnou znovu pustil do interakcie. Cítil som tú surovú dravosť, ktorá sprevádzala každý kontakt s ním, no nemal som potrebu brániť sa tomu skazenému pocitu. On bol rovnako skazený ako ja. Zavinil som to. Položil si ruky na moje stehná a pevnejšie ich v prstoch zovrel. Palcami tlačil na jemnú kožu, pod ktorou mi prúdil život a táto intímnosť bola pre mňa erotickejšia ako slabý dotyk jeho dlane na mojich bokoch. Rozmýšľal som, či mi ublíži a zároveň som chcel, aby to urobil. Díval sa do mojej tváre a snažil sa v nej nájsť odpor a vzdor, ktorý som vždy tak rád ukazoval pri akejkoľvek príležitosti, keď sme si to spolu rozdávali. Ale dnes, dnes tam nemohol vidieť nič viac, než moje odhodlanie osedlať si ho a užiť si blízkosť toho tela, ktoré som si tak rozumne odpieral. Teda, až do tohto momentu.
Celibát bol pre silných, ale ja som naň nemal ani len štipku sily. Moja myseľ sa lámala vždy, keď sa snažil dostať do môjho tela hlbšie, alebo ma prenikavo prebodával pohľadom. Nadvihol som boky a sklonil sa k jeho hrudi, aby sa pohral s mojim otvorom. Obaja sme vedeli, že má nesmierne zaužívanú úchylku, spárovať jeho veľkosť s tou mojou. Obaja sme boli úchyli, ktorí si užívajú sex v kláštore pri privretých dverách. Keby som mal čas, možno sa nad tým aj zasmejem, ale práve teraz som nemyslel skoro na nič. Iba na ten pocit jeho prstov a zadných dvierok. 
Využil horúce teplo svojich slín, aby sa dostal hladko k miestam, ktoré tak dychtivo hľadal. Slabo som sa striasol, keď sa bruškami pokrčených prstov dotkol mojej prostaty. Všimol som si, ako skrz jeho tričko vytŕčajú hroty jeho bradaviek. A tak v momente, keď sa moje telo kvôli nemu správalo ako povoľná štetka, som mu túto oplzlosť vrátil zovretím ich hrotov v prstoch. Hruď sa mu zatriasla a mňa tá reakcia vzrušila. Nemohol som vydržať tú živelnosť, bolo to, akoby som nemal sex roky. Akoby som bol vypriahnutý do morku kostí a jedinou vodou na okolí bolo uspokojenie tejto túžobnej, no nesmierne oplzlej, potrebe nasýtiť vlastné telo jeho teplom. Vystrel som sa pomocou dlaní zapretých na jeho prsiach. Posunul sa nižšie tak, aby som sa s ním mohol spojiť. V tom lepšom a uspokojivejšom zväzku. Nechal ma viesť a iba rukami mi pomohol  nájsť  tú správnu cestu. Bol horúci a ja som každým centimetrom cítil, ako sa naše teplo mieša navzájom.  Prehodil si ruky z môjho zadku na boky a viedol moje tempo. Zaklonil som sa dozadu a pridržal sa jeho stehien. Iba v tejto polohe dokonale preskúmaval moje správne miesta. Ten tlak a teplo bolo neznesiteľné, ako každý jedenkrát a ja som svoju myseľ otváral už len pre jednu jedinú udalosť.
Vydychoval som v prúde pocitov, ktoré ma nútili zvierať prsty na jeho stehnách a čím viac ma otupoval pocit konca, tým menej som dokázal kontrolovať pohyby svojho tela.  Jeho dlane na mojich bokoch ho ukotvili hlboko vo mne. Alexejove vzdychy prebili moje a ja som cítil, že dosiahol svoj cieľ tak, ako veľmi blízko bol ten môj. Teplý , vlhký a bolestivý. Ruky mi na pár sekúnd zoslabli a ja som to potreboval vzdať. Alexej sa prehol v bokoch. Rukami mi uväznil penis vo svojej moci a niekoľkými pohybmi ma dotiahol až k nemu. Stratil som kontrolu nie len nad vlastnou hlavou, ale aj telom. Urobil som sa a cítil som rovnaký pocit ako narkoman po dávke. Moje telo bolelo, akoby som sa pokúsil zabiť a zároveň som cítil ten pokoj, ktorý dokáže vyvolať iba dobrý sex a tým dobrým, myslím čertovsky, nie, bohovsky dobrý sex.
Skĺzol som z jeho tela na bok, do mojej postele vedľa neho. Telo sa mi triaslo v diabetickom šoku. Otočil som k Alexejovi oči. Dýchal rovnako rýchlo, a keby som mu bol bližšie, stavil by som sa, že by som počul biť aj jeho srdce.
Po chvíle ticha ku mne otočil tvár.
„Je to stále lepšie a lepšie,“ skonštatoval uvoľnene. Asi nie známkovo „uspokojivo“ lepšie? To by ma nasral.
„Druhé kolo?“ opýtal som sa ho dúfajúc, že dostanem prekvapenú,  alebo snáď ostýchavú reakciu.  Niečo, čo by ma uspokojilo i mentálne. Otočil sa ku mne a pozrel sa na mňa.
„Mám to brať ako pozvanie alebo sarkazmus?“ opýtal sa ma v rovine situácie, v ktorej sme sa nachádzali.
„Neviem. Čo ti vyhovuje viac?“ obrátil som otázku. Dúfal som, že ho to poriadne nakrkne. 
„Najlepšie nejaká odpoveď bez otáznika,“ reagoval okamžite a do jeho očí sa vracala vážnosť.
Ako inak. Vždy som ho musel vyprovokovať.
„Dobre,“ vyslovil som v skratke. Privrel oči a nadýchol sa s mojim menom v odpovedi: „Breen.“
Oh! On ma tak miluje.

„Hranica,“ prikývol som a on mi dal za pravdu úklonom hlavy. Dobre tušil, že sa budem snažiť poškrabkať ho na guliach, ale aj tak sa nechal.
„Mali by sme ísť spať,“ oznámil mi a s ďalším povzdychom sa posadil upravujúc svoje nádobíčko do nohavíc.
„Chceš ma opustiť hneď po sexe? To je neprijateľné,“ zahral som rozhorčene. Alexej sa ešte otočil a usmial.
„Kiež by si tie slova myslel vážne,“ zadúfal.
 Naozaj? Ugh.
To bolo veľmi divné želanie. Zabalení v objatí ako dve šunkové roľky na tanieri. Neboli sme princ a princezná, ale ten, čo robí a je robený. To bol lepší popis.
„Prídem ráno. Snaž sa dovtedy nespôsobiť žiadne problémy,“ požiadal ma. Natiahol ku mne ruku a dotkol sa mojej nohy. Prekvapilo ma to.
Panebože, on sa ma dotkol. Ja asi zamdliem!  „Vidím to,“ varoval ma pobavene, „viem, že si znova sarkastický,“ spresnil.
„JA?! Nikdy!“ zamietol som rozhodne. Sakra, je dobrý! Ako to len mohol uhádnuť?
Sklonil sa ku mne a rýchlo ma pobozkal na pery.
„Dobrú noc,“ zdvihol sa z mojej postele a zamieril k východu. Zlým chlapcom sa byť asi oplatí.
Sledoval som jeho chrbát, až kým neodišiel a nezavrel dvere. Rozhostilo sa ticho a ja som až teraz v úplnej samote ucítil, ako rýchlo mi bije srdce. Príliš rýchlo.
Zaboril som hlavu do vankúša, kde sa ešte len pred chvíľou potil v zápale sexu Alexej.
Čo to dopekla stváraš Breen?
A potom to prišlo. Nečakane, hnusne plíživo ako zákerná hnačka. Usmieval som sa do vankúša. Kretén. Kretén!
Musel som tak stráviť nejaký čas, než som bol schopný netváriť sa nevhodne. Dal som si sprchu a celý čas sa snažil neprehrávať si v hlave nič z toho, čo sa pred chvíľou stalo. Nie, že by to bolo možné. Vrátil som sa do postele a zistil, že  nemôžem zaspať. Kto by mohol?
Nemyslieť bolo rovnako nemožné ako nebyť sarkastický. Mal som pred sebou nemožnú úlohu, ktorá sa takou zdala až do momentu, kedy som otvoril oči do nového dňa. Nakoniec som zaspal, neviem kedy a neviem ako. 
Vstávanie ma nebavilo ani z polovice tak ako spánok, ale nemohol som to odkladať. Bolo mi jasné, že sa tu každú chvíľu môže zjaviť princ na bielom koni a zavelí do boja proti temnote. Práve kvôli tomu krátkemu času som svoje ranné aktivity zvládol uskutočniť v pomerne rýchlom čase. Nakoniec mi zostávalo už len prekonávať môj hlad a nudu.  Zo stolíka som si zobral denník a cestou k dverám som ho listoval stránku po stránke. Tá vec mala hádam aj 500 strán. Dúfal som, že to celé nebol manuál na moju schopnosť, inak sa to naozaj nikdy nenaučím ovládať. To by bol koniec. S očami prilepenými k denníčku som počul, ako sa otvorili dvere.
„Dobré ráno,“ pozdravil ma z nich Alexej. 
„Dobré,“ odzdravil som ho a nevšímal si jeho pohľad smerujúci k môjmu telu. Vedel som, na čo myslí. Na sex. A teraz už aj ja. Super.
„Pripravený?“ spýtal sa ma a pustil ma prvého cez dvere.
„Na to, že sa ma znova niekto pokúsi zabiť? Iste,“ skonštatoval som sarkasticky. A vôbec som pri tom nemyslel na nič z toho, čo sme včera robili.
„Pochybujem, že to bude náročná akcia. Ide iba o preverenie situácie. Okrem toho, na ochranu máš mňa,“ pripomenul mi. Veľmi vtipné. Zasmial som sa v mysli.
„Prepáč, že to rozoberám, ale nevšimol si si, že som bol pod tvojou ochranou viac v nebezpečí ako bez nej?“  pripomenul som mu na oplátku. Nebol som si istý, kto z nás mal horšiu pamäť. Kráčali sme k východu a pristavili sme sa pred dverami.
„Snažíš sa ma naštvať?“ opýtal sa automaticky na moju poznámku. Prečo si to myslí?
„Nie...,“ odpovedal som podľa toho, ako som sa cítil, „... ale, funguje to?“ zaujímal som sa snažiac sa nesmiať. Jeho to moc nepobavilo. Držal pevný postoj a tvár, ako by mal každú chvíľu začať spievať libreto.
„Takže hladný nie si. Rozumiem,“ prikývol chápavo a nechal ma stáť v kláštore samého, zatiaľ čo on sa vydal von.
 Čože!?
„Alexej!“ zavolal som za ním. Neobzrel sa. „Žartoval som. Ja som stále hladný!“ utekal som za ním von.
Prešiel okolo  kapoty auta a otvoril si dvere. „Alexej!“ skúsil som to ešte raz, ale on ma vôbec nebral na vedomie. Snaží sa ma vydierať hladom, že je to tak?
„Nastúp!“ rozkázal mi, keď si sadal na svoje miesto za volantom. Ten človek sa mi zdá! Užívať si to áno, ale nakŕmiť to nie. Má ma snáď za otroka?
Zašiel som až k autu a rozmrzelo si nastúpil.
„Nemôžem uveriť, že to robíš,“ povedal som oduto. Alexej sa ku mne otočil a natiahol sa dozadu.
„Za koho ma máš?“ opýtal sa, keď mi kládol na kolená pečivo. Za bezcitného idiota?
„Blafoval si,“ pochopil som.
„Rozhodne,“ súhlasil šťastný sám zo seba. Naštartoval, pričom si stále užíval to, ako ma dostal.
O jedle sa nežartuje. Ale veď ja ťa naučím.
Pustil som sa do svojich raňajok. Vyložil som si nohy na palubnú dosku a vytiahol požičaný denník.
Obsahoval skoro samé kraviny z dní mojej niekoľkokrát prababky. Nebol som si istý, kde som tam mal nájsť návod na cestovanie v čase. Hrýzol som pečivo a otáčal stránky, ktoré som stihol prejsť.
„Povedz mi, že to nerobíš iba preto, aby si ma naštval,“ ozval sa zrazu Alexej a vytrhol ma z čítania.
„Čo?“  spýtal som sa nechápavo.
„Tvoje nohy,“ vyslovil snažiac sa mi pripomenúť, o čo ide. Pozrel som sa na ne a pohýbal špičkami nôh tak, aby sa dotkli predného skla. Boli v poriadku.
„Čo s nimi?“ zaujímal som sa stále nechápajúc, kam tým miery. Isteže som nebol tak hlúpy, aby mi nedošlo, že má alergiu na moje vykladanie nôh, ale kde by v tom potom bola tá sranda a ponaučenie?
„Máš ich vyložené,“ vyslovil hlasnejšie. Očividne.
„Prirodzene,“ vydýchol som ako uzavretú vec a snažil sa vrátiť k čítaniu. 
„Breen!“ vykríkol. Uprene som sa díval na tu istú vetu, keď som vyslovil: „Alexej?“
„Daj si dole tie nohy! Je to moje auto!“ hrešil ma ako malé dieťa. Bože, som to ja ale zlý chlapec, čo? 
„A moje nohy,“ vyslovil som flegmaticky. Okrem toho, neklamal som. Alexej sa zrazu jednou rukou natiahol a stiahol mi ľavú nohu z palubovky dole, pravá išla takmer sama.
 „Prečo toľko násilia? Stačilo požiadať,“ provokoval som. Alexej sa zhlboka nadýchol. Nespustil však oči z cesty dokonca ani v momente, keď podráždene vyslovil: „Povedal som ti to niekoľkokrát!“
„Ha! To je irónia. A ja som to niekoľkokrát ignoroval,“ hovoril som sarkasticky.
„Chcem ti ublížiť,“ zašomral zničene. 
Keď sa vzdával, nebolo to vôbec ono. Sklamane som mlčal.
„Dobre Alexej, vieš čo?“ nevydržal som to chvíľkové ticho. Natočil som sa viac k jeho telu a on sa stočil smerom ku mne, aby videl, čo mám v pláne.
 „Aby si videl, aký som charakter, ospravedlním sa. Pripravený?“ povedal som normálnejšie. „Prepáč,“ vyslovil som tónom akým sa normálne ľudia ospravedlňujú.
„Nemyslíš to vážne,“ skonštatoval obratom. Pevne som stisol pery a premýšľal, či sa mám uraziť.
„Vlastne nie,“ súhlasil som s jeho slovami nakoniec. Oprel som sa späť do sedadla a všimol si, ako sa zasmial nad tým, aký neuveriteľný mám charakter.
Počas ďalšej cesty som si nohy už nevyložil a on sa nenaštval. Medzitým som sa snažil nájsť niečo užitočné v zápiskoch a Alexej správnu cestu. Táto spolupráca bola tichá, pokojná a vyhovovala nám obom.
Našim cieľom bol menší dom v úbočí. Bol trochu bokom od blízkej dediny, ale už z diaľky bolo jasné, že nepôsobí žiadnym hrôzostrašným dojmom. Viedla k nemu staršia asfaltová cesta okolo polí, na ktorých v tomto ročnom období ešte stále povievalo obilie.  No hej. Čas práce. Týmto tempom budem vyhlásený za pracovníka mesiaca.
Zastrčil som si denník za nohavice a čakal, kým nezastavil pri zaparkovanom aute, ktoré patrilo majiteľom domu. Vypol motor. Preletel som očami ničím nezaujímavý dvor. Neveril som, že by mohlo ísť o pokojnú kontrolu. Nedokázal som si to predstaviť.  Prečo by to teraz malo byť jednoduché, keď sa to doposiaľ vždy posralo? Alexej si všimol môj záujem o okolie. 
„Cítiš niečo?“ spýtal sa ma s obavou kladnej odpovede.
„Neviem,“ odpovedal som mu zahľadený von. Prišlo mi to divné. Na jednej strane som necítil žiadne bolestivé pnutie, ktoré by mi hovorilo, že sa tu niekde ukrývajú tiene, no na druhej som vedel, že tomu pocitu nedokážem dôverovať. „Moment!“ zastavil som ho než vystúpil z auta.  
„Čo? Už si niečo zacítil?“ zastavil sa a čakal, čo zacítili moje zmysli.
„Kravinec,“ zasmial som. Pokýval nadomnou hlavou. Alexej nečakal na ďalšie slová a vystúpil. „Dávaj si pozor na nohy,“ zavolal som než zabuchol dvere.
Pridal som sa k prieskumu. Počkal som, kým prejde bližšie  k domu a nasledoval som ho skôr, než by mi to aj tak prikázal. Zmieril k dverám. Nemal by sa prikrčiť a ísť pomalou chôdzou ako komando?
„Prepínaš na ninjastyle?“ opýtal som sa ho a nezmyselne stíšil svoj hlas. Dostal sa k dverám a ja som sa naďalej prikrčene zakrádal. 
„Ešte ťa to neprešlo?“ odpovedal mi otázkou a obzrel sa, ako veľmi som sa vzdialil. Zaklopal. Sním jednoducho nebola  žiadna sranda. Dostal som sa k nemu a stále veľmi potichu mu povedal: „Teším sa z maličkostí.“ 
„Preverujeme možnú udalosť výskytu tieňa. Nechytáme zločincov,“ pripomenul mi dnešný plán a zaklopal po druhýkrát.
„Vieš, je možné, že nepočujú, lebo sú v záhrade a okopávajú, ALEBO, čo je najviac pravdepodobné, sú v pivnici a vyrábajú bombu,“ zhodnotil som. Boli to jediné dve pravdepodobné možnosti.
„Idem sa pozrieť, či nie sú v záhrade. Nepohni sa od dverí,“ informoval ma rýchlo so žiadosťou. Dotkol sa mojich pliec a odtlačil ma zo svojej cesty.
Stačilo by mi to povedať, ale to by sa ma nemohol dotknúť. Ten motivovaný dotyk mi nevadil. Naopak, ľutoval som, že som nebol k nemu otočený chrbtom v stoji. Možno by ma potom odsunul dotykom cez zadok. Rozhodne bolo zaujímavé predstaviť si to. „Pochybujem, že vyrábajú bombu v záhrade,“ zavolal som za ním tlmene, než úplne odbehol a zmizol za rohom domu. Pokýval som nad ním hlavou. Zelenáč.
Bola to nuda. Koľko je vôbec hodín? Znudene som si povzdychol a otočil sa k dverám. Boli otvorené a  stál v nich vysoký muž v strednom veku. Myklo mnou.
Bože, nemôže sa ozvať, keď otvorí dvere?
„Dobrý,“ pozdravil som toho hulváta, ktorý na mňa podivne zazeral, „klopali sme,“ ohradil som sa a ukázal palcom smer, ktorým pred minútou odbehol Alexej.
„Kde je ten druhý?“ spýtal sa ma rovnako divne. Keby som v tom momente cítil bolesť, bol by som presvedčený, že ide to tieň, ale tento podivín iba zazeral a správal sa ako Frankenstein, čím sa až nápadne podobal na tie sračky.
„Alexej?“  vyslovil som skôr pre seba. „Ten odbehol dozadu pozrieť, či...“
Muž ma nenechal dohovoriť a vtiahol dnu.
„HEJ!“ vykríkol som na neho. On mi však jednou labou zakryl ústa a druhou ma držal v chmate. Práve teraz bola ruka na mojich ústach môj jediný problém. Vedel som, že je čas na paniku. Úprimne, už sa rozhodne nenudím. Nebudem ani len premýšľať nad tým, že by som sa nudil.
„Je mi to ľúto. Majú moju ženu. Nemal som na výber,“ opakoval hatlavo a ťahal ma cez svoj dom.
Majú jeho ženu? Kto? Čo? Prečo musím hrať Dafné ja?
„Stačí, aby som získal jedného z vás. Najlepšie toho malého,“ blbotal ďalej. Počkať, ja som ten malý? To je urážlivé!  Hučal som mu do  ruky, ale nech už som sa snažil povedať čokoľvek, znelo to rovnako nezrozumiteľné. Bol som nepoučiteľný. Už som predsa zistil, že cez dlaň sa veľmi ťažko rozpráva.
ALEXEJ! Ten ma zabije, keď zistí, že som nezostal na dohodnutom mieste, ale myslím,  že svoj trest zmierni, keď si uvedomí, že to nebola moja vina. A to všetko, ako inak, za predpokladu, že prežijem. 
„Telefón, kde som ho dal,“ začal mnou mávať po miestnosti do kruhu a vôbec mu neprekážalo, že sa ho snažím zbiť. Okrem toho mi jeho mobil bil priamo do očí, ale dúfal som, že sa neurazí, keď mu nebudem našepkávať. Nie, že by to išlo.
ALEXEJ! Kde je tá ochrana, keď ju potrebuješ? Pobehuje medzi zeleninou v záhrade.
„Telefón!“ zahučal viac frustrovane. Pevnejšie ma zovrel a ja som mal pocit, že mi puknú kosti v zápästí. Nejako sa mu darilo dusiť ma takmer mojou rukou.
Zrazu si ho všimol. Vydal sa k stolíku s fotografiami a ja som skrčil nohy. Podarilo sa mi tak skopnúť skoro všetky veci zo stolíka. Vrátane jeho mobilu. Keď už som nemohol kričať, mohol som aspoň robiť hluk. Kopal som okolo seba nohami a snažil sa robiť problémy. To mi išlo. Muž sa ma ihneď snažil dostať preč z dosahu jeho vecí. Prišlo mi, že to bol môj ďalší smolný deň. O čom ma vzápätí presvedčil aj náhly  príliv pnutia.
Tieň.
Zúrivo som sa rozkričal, no i napriek môjmu tlmenému hučaniu o pomoc, bolo hlas tieňa počuť krásne a zreteľne.
„Tvoj čas vypršal, zelinkár,“ oznámil môjmu väzniteľovi. Muž sa so mnou otočil za tieňom. Stál na kraji izby, len kúsok od toho bordelu, čo som narobil. Bol v tele päťdesiatnika a mal oblečený slušivý oblek, ktorý mu sedel ako uliaty. 
„Mám ho,“ odpovedal mu frustrovane muž, ktorý ma zvieral.
„To vidím,“ vyslovil s očami zabodnutými do mňa. Len si poď po mňa, ty sráč! 
„Vráťte mi moju ženu,“ snažil sa vyjednávať. Neviem, či to bude taká výhra. Tieň natiahol ruku a naznačil mu, aby ma predal do jeho rúk. Začal sa smerom k nemu hýbať. Opatrne a obozretne.
ALEXEJ! Do tretice všetko dobré, nie?  Ani tento krát môj hlas cez obrovskú dlaň neprenikol.
„Všetci stojte!“ vykríkol Alexej z druhej strany miestnosti.  Konečne!
Pohľady sa stočili k nemu. Mieril na nás zbraňou a všetkých nás prešiel pohľadom, aby zhodnotil situáciu. Budem pekne nevkusný, ale som si celkom istý, že obaja vieme, ako moc nahovno toto celé je.
„Daj mi ho a dostaneš svoju ženu späť,“ prehovoril tieň.
„Nemá Vašu ženu,“ skočil do toho Alexej. „Vaša žena je už pravdepodobne mŕtva,“ povedal môjmu väzniteľovi. Čo je to za vyjednávača?! To nevie, že musí povedať všetko, čo chce vydierač počuť?!
„Nepočúvaj ho! Ak chceš svoju ženu ešte vidieť, daj mi ho,“ vyrúkol tieň. To je vyjednávanie!
Robil som na Alexeja veľké oči, ale vôbec to nepomáhalo. Bolo jasné, že farmár nemá ani len zdanie, komu veriť, a tak sa rozhodol pre strednú cestu. Pustil ma.
Dopadol som na kolená. Nečakal som, že ma pustí len tak.
Boli to len sekundy, no i tie stačili na to, aby sa to všetko pohnojilo ešte viac. Alexej skríkol, aby sme sa uhli tak, aby mohol na tieň vystreliť. Ten však konal vo svoj prospech. Hodil sa k zemi. Natiahol ruky vpredu a zovrel mi členok. Čas sa ešte o niečo viac spomalil.
Videl som, ako ku mne Alexej beží a mieri na tieň, ale obaja sme boli od seba zrazu príliš ďaleko.  Izba sa stala tunelom.
 „Breen!“ zakričal za mnou Alexej, ale ozvena z tunela pohltila jeho hlas v prázdnote.
Všade okolo mňa sa vznášala tma a celé moje telo bolo v záchvate bolestivého pnutia, až na členok, ktorý mi horel.
Ak som neumieral, tak som od toho rozhodne nebol ďaleko.
Pokojné prešetrenie situácie, hm? Za dve hodiny doma, hm? Neviem ako jemu, ale mne toto pokojným ani ľahkým nepripadá.
Vedel som, že som uväznený a je so mnou koniec. V hlave som prosil o pomoc a tá nakoniec prišla. Okolo mňa sa zjavilo žiarivé svetlo. Moje svetlo. To, ktoré ma pred tieňom zachránilo aj predtým.
Bolesť sa začala strácať a ja som si uvedomil, že padám. Otvoril som oči v momente, keď sa predomnou zjavila plocha a zožrala ma. Pleskol som do ľadového bahniska. Vyrazilo mi to dych. Zakopal som nohami, ale tie sa mi v zmesi  blata a vody hýbali len pomaly. Zabral som aj rukami a podarilo sa mi dostať sa až na povrch. Zalapal som po dychu.
„Čo to dopekla...“ ponadával som si. Pozrel som sa okolo seba.
„Alexej!“ zakričal som. Odpoveďou mi bolo len tiché šumenie okolitého lesíka.
Kde to som?
Poobzeral som sa okolo seba a začínal si uvedomovať, aké povedomé mi to tam bolo. Prudko som sa otočil.
To preto, že som tu už bol.
„Dopekla, sirotinec...“ vyslovil som bez hlasu.

 

 

Dodatek autora: 

Milý/é čitatelia/ky, 
v prvom rade: Viem aký ste boli celý rok úžasný a dobrý, takže jedine ako sa vám môžem odvďačiť je táto a následne ďalšia kapitola (30/31.12.2018). 
V druhom rade: Želám vám krásne a pokojne svatky aby ste ich strávili s rodinou alebo pri niečom, čo vážne milujete. V prípade neslavičou vám želám krásne prázdniny :)
Dúfam, že sa budeme stretávať i nadalej (v lepších termínou ako jeden krát za 3 mesiace :D ) ... V každom prípade táto povietka bude rozhodne dotiahnutá až do konca a potom bude časť rozhodnúť nad mojim osudom. 
V poslednom rade: Dúfam, že si kapitolu užije a bude vám príjemným spríjemnením :) .... 
Prosím nabojte sa kedykoľvek napísať komentár. I keď sa zdá, že tu nie som, tak maily s vašimi komentármi sú mi stále blízko. 
Ďakujem, že ste pri tejto poviedke zostali i naďalej. 
S pozdravom vaša a nikoho iného  JaneM :) 

PS: Ktorá Breenová poznámka vás rozosmiala?  

4.92857
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 14)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.1/5
- Komentářů: 7
Slastně potáhnu z doutníku a spokojeně vydechnu. Pohlédnu na mladíka klečícího...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Tam, kde se technologie zářivého města rapidně vyvíjela, zdejší venkov zůstával...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Z neurčité letargie, kdy byl přitisknutý k chladné zdi tváří a...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 13
Dnes ráno za mnou prišiel Sebastian. Oznámil mi, že ideme za Ianom. Prisahám,...