Ne, 13/05/2018 - 17:36
2

Věnování: 
Všetkým, ktorí príbeh čítajú, komentujú a hodnotia.

Conor

 

Neviem, či moje okolie na tom bolo o niečo lepšie než ja, ale občas som skutočne nerozumel tomu, čo sa mi ženie hlavou a ako prichádzam na podaktoré svoje nápady.

 

Viem len to, že k pozvaniu Nathana k nám domov ma priviedla myšlienka na to, že toto štúdium je pre nás pravdepodobne prekliatym miestom. Druhýkrát, čo sme sa tu stretli, druhýkrát sa takmer stala katastrofa. Teda nie som si istý tým slovkom takmer, pretože teraz som sa skutočne pobil s jeho bývalým. Vlastne ani neviem, čo to do mňa vošlo... keď som Nathana videl v postavení, v akom sa nachádzal, vedel som, že to je zlé a že nechcem, aby mu ktokoľvek takto ubližoval. A potom už ani neviem ako a bol som na tom chalanovi a mlátil ho hlava-nehlava. Nespomínam si na to, čo vo mne ma prinútilo prestať a postaviť sa spolu s ním a vyhodiť ho z miestnosti prv, než to preženiem... hoci... pravdepodobne som to prehnal tak či tak.

 

„Conor?“ vráti ma ustráchaným hlasom späť do reality. Pohľady sa ma stretnú. Ten jeho vyzerá celkom neisto. Očividne som mal menší výpadok, keď som sa ponoril do svojich myšlienok.

„Prepáč, ja len najskôr cítim, že som to istým spôsobom pokazil,“ vysvetlím mu svoje dlhšie mlčanie.

„Čo konkrétne myslíš?“ Snaží sa mi svojou otázkou naznačiť, že som toho pokazil viacero?

„Mám na mysli.. toho tvojho...“ zaváham na chvíľu.. Naozaj je to jeho bývalý? Keď to mám takto vysloviť nahlas, znie to neskutočne zvláštne... „...bývalého. Myslíš, že bolo správne to, čo som mu spravil?“

„Vzhľadom na to, že tú hyenu poznám to bolo to najsprávnejšie, čo si kedy spravil v mojej prítomnosti,“ povie a tvárou sa mu mihne úškrn, aký som u neho nikdy nevidel. Žeby som objavil jeho temnú stránku? Túžil niečo takéto spraviť už dlho? Mal by som sa ho na to spýtať? A chcem vôbec vedieť niečo viac o tom, čo medzi nimi dvoma kedysi bolo alebo bude lepšie nejatriť jeho staré rany? Momentálne si rozhodne nie som istý tým, či som v postavení, kedy by som sa mohol miešať do jeho súkromia. Neviem, či mi verí natoľko, aby sa mi zdôveril.

 

Vo chvíli, keď sa chystám navrhnúť náš odchod sa ozve slabé zaklopanie a do miestnosti strčí hlavu Natalie.

 

„Prepáčte, že vás takto vyrušujem. Mala som len pocit, že to prezliekanie trvá nejako dlho a tak som sa jednoducho musela uistiť, či je všetko v poriadku.“ Zaškerí sa na nás a následne postrehnem ako si s Nathanom vymení akýsi zvláštny pohľad. Mierne nadvihnem obočie neistý si tým, čo za správu si práve medzi sebou títo dvaja kamaráti práve vymenili.

„Akurát sme sa chystali na odchod,“ rozhodnem sa vyrušiť ich.

„Vy sa spoločne niekam chystáte?“ spýta sa so záujmom a roztvorí dvere dokorán.

„Odchádzame na miesto ako stvorené na dlhé rozhovory,“ vysloví Nathan a ja postrehnem tajomný podtón v jeho hlase. Jednoducho ju naťahuje miesto toho, aby jej povedal, kam máme skutočne namierené. Spolieham sa na to, že svoju kamarátku pozná dobre a má istotu, že nedôjde k nijakému nedorozumeniu.

„Teraz si nie som istá tým, či sa chystáte na posedenie v obývačke pri čaji a sušienkach alebo som to mala pochopiť úplne inak,“ pramienok vlasov si začne omotávať na prst a ja usúdim, že toto je jej spôsob analyzovania situácie.

„Zatiaľ si som viac-menej istý iba tým čajom, keď mi ho Conor skutočne dá,“ prizná sa neisto a pohľad stočí mojim smerom.

„Uvidíme, čo sa bude dať robiť,“ pousmejem sa a myknem ramenami, „sám si nie som celkom istý, či vôbec dokážem niečo uvariť.“

„Každopádne.. nechcem veľmi meniť tému, ale čo by ste povedali, keby sme sa pohli z tohto miesta? Teda neviem ako ty Nat, ale minimálne my dvaja.“

„Chápem tomu správne, že medzi vami nie som vítaná,“ povzdychne si a ja na chvíľu zaváham. Ženy pre mňa boli vždy záhadou. Dokážu vytušiť všelijaké veci. Nathanova malá kamarátka sa otočí mojim smerom, chvíľu na mňa hľadí skúmavým pohľadom a následne pomaly pokýva záporne hlavou. Nič som nemusel ani povedať, očividne akosi vycítila moje myšlienkové pochody. „Nie, nie je naozaj nutné, aby si ma pozýval s vami, mali by ste si dopriať spoločný čas a porozprávať sa.“ Na tvári sa jej zjaví úsmev. „Ja mám aj tak ešte nejaké povinnosti, ktoré by som rada zredukovala na minimum, takže sa rozhodne netráp.“

„Asi by som sa ti mal poďakovať, že si ma sem doviedla,“ na tvári sa mi zjaví úsmev adresovaný jej smerom a ona mi ho žiarivo opätuje. Nie som si istý, či som niekedy vo svojom živote stretol človeka, ako je ona. A Nathan ju má po svojom boku. Avšak vzhľadom na to, akého ho poznám usudzujem, že život bol spravodlivý. Optimistický človek pri negatívne zmýšľajúcom chlapcovi je vždy lepšie ako nič. Aspoň má pri sebe niekoho, kto mu môže rozveseliť deň. Zdá sa mi v jej prítomnosti trochu viac uvoľnený. A vyjadruje sa tiež trochu menej odmerane. Natalie má očividne na neho dobrý vplyv.

„Čo by som spravila pre svojho hudobného parťáka?“ zasmeje sa a otočí sa na spolužiaka. „Pevne verím, že aj tento rok si spoločne zahráme duet.“

„Nikto nám to neprekazí,“ pokýva hlavou, „budeme jednoznačne najlepší.“

„Ako inak!“ Obaja sa zdajú byť istí sami sebou a ja som rád, že hudba je to, čo Nathana drží pri zdravom sebavedomí. Mal som z neho pocit, že si len dosť málo verí. Teraz však vidím jeho trochu inú tvár. Skutočne je to, akoby z tejto dievčiny čerpal množstvo energie.

„Držte sa teda chlapci.. Hádam ťa nevidím naposledy Conor,“ mávne nám na rozlúčku a my sme už v podstate boli pripravení na odchod.

 

***

 

Po tom, ako sme vyšli zo štúdia som si uvedomil jednu zásadnú vec. Na miesto som prišiel spolu s Natalie a šli sme od našej školy. Dom sa nachádza v trochu iných častiach mesta a ja som si nebol celkom istý tým, ako presne by sme sa k nám mali dostať z miesta, na ktorom sme sa nachádzali.

„Deje sa niečo?“ Nathan očividne vycítil moje váhanie po tom, ako sme vyšli z budovy a ja som ani riadne nevedel, ktorým smerom sa mám vydať. Možno by som sa ešte mohol otočiť a pohľadať Natalie... možno mi bude vedieť poradiť aj moja spoločnosť.. preženie sa mi hlavou neistá myšlienka a ja sa k nemu otočím.

„No vieš, naposledy, keď som tu bol som mal medzi tým zastávku u teba doma, kde som ťa vlastne pôvodne hľadal. Doma bol vtedy tvoj otec a on mi povedal, ako sa sem dostanem. Teraz som sem šiel s Natalie po tréningu zo školy a preto si nie som celkom istý, ako by som sa dostal k sebe domov.“

„Keď mi prezradíš, kde bývaš, možno ti pomôžem,“ navrhne presne to, čo som očakával. Hlavou mi preblesne myšlienka na to, že omnoho jednoduchšie by pre nás bolo, keby sme šli k nemu domov. Cestu musí poznať hádam naspamäť.

„Bývam na Hallam street,“ odpoviem na jeho výzvu k mojej adrese. Nie je to predsa žiadne tajomstvo a aj tak pôvodné pozvanie bolo k nám domov, takže nie je dôvod na to, aby sme šli k nemu. Keby si to sám želal, pravdepodobne by ma pozval.

„Podrž,“ do rúk mi vtisne svoje vlhké oblečenie, z ktorého sa prezliekal a keď už má istotu, že ho pevne držím, jednou rukou siahne do vrecka nohavíc, ktoré má na sebe a vytiahne svoj telefón. Pár pohybmi ho odomkne a začne doň čosi ťukať. Nie som hlúpy, aby som nepochopil, že práve robí to, čo by som zvládol aj ja sám, pokiaľ by som poznal názov zastávky, z ktorej sa chystáme vyrážať. Nedokážem sa ubrániť úškrnu, ktorý sa mi derie na tvár. Nechávam ho však pokračovať vo svojej činnosti.

„Ako často chodievaš metrom?“ spýta sa ma zrazu.

„Kam smeruješ svojou otázkou?“ miesto odpovede mu položím neistú otázku.

„Potrebujem zistiť, či sa orientuješ, nie?“ odpovie mi logicky a pohľadom ma posúri k odpovedi.

„Samozrejme, že sa orientujem, nie je to nič komplikované,“ pokývam hlavou. Nerozumiem celkom tomu, prečo odo mňa potrebuje vedieť akurát niečo takéto a dúfam v to, že mi to sám vysvetlí.

„Vieš, asi najrýchlejšie bude, keď sa odtiaľto kúsok presunieme pešo k najbližšej zastávke metra a dopravíme sa na túto zastávku,“ otočí na mňa displej svojho mobilu a prstom ukazuje na miesto cieľovej zastávky. Poznám ju veľmi dobre, vzhľadom na to, že pokiaľ sa niekam potrebujem dopraviť, často z nej chodievam.

„A ty vieš, kde je tu najbližšie metro?“ vytiahnem obočie.

„Nie je to zase tak ďaleko, ale po tom, ako prekročíme brány metra, sa budem musieť spoľahnúť na teba v tom, že vieš, kam ideme...“ zatiahne váhavým tónom hlasu akoby čakal, že ho vysmejem alebo niečo podobné. Z jeho slov sa dovtípim, že metrom pravdepodobne veľmi často v našom meste necestuje. Nebránim sa tomu, že ma to prekvapuje keďže dopraviť sa autobusom na dlhšie vzdialenosti býva celkom komplikované vzhľadom na dopravnú situáciu v meste a metrom je to jednoduchšie a tiež rýchlejšie. No som si istý, že má svoje dôvody.

„Vieš, mojím najväčším problémom je klaustrofóbia,“ hlesne po chvíli, keď stále nič nehovorím. „Nie je to síce nijako strašné a väčšinou, keď som s niekým, koho poznám, zvládam to dosť v pohode, no samému mi to robieva stále dosť problémy. Do školy ma zvykne vozievať otec, takže som v pohode a čo sa týka dopravy do štúdia, autobus alebo bicykel mi je príjemnejší na dopravu než metro..“ Popravde, nečakal som, že mi toho v tak krátkej chvíli o sebe prezradí toľkoto. Síce to bola opäť iba nejaká časť, no znova som sa dozvedel niečo viac.

„Rozumiem,“ pokývam hlavou, „vieš, že blízko Hallam street sa nachádza aj autobusová zastávka, však?“

„Áno, ale rovnako tak viem aj to, že nie každý rád naťahuje čas strávený vo verejnej doprave a konkrétne odtiaľto by to autobusom trvalo neskutočne dlho.“

„Ako je to dlho odkedy si cestoval metrom?“

„Najskôr to už pár rokov bude, ale skutočne si so mnou nemusíš robiť žiadne starosti,“ uisťuje ma. Nie som si však celkom istý tým, či to bude v pohode. Nie som si istý tým, či mu dokážem pomôcť, keď ho chytí úzkosť alebo iný stav, ktorým si ľudia trpiaci fóbiami rôzneho druhu prechádzajú, keď sa ocitnú v nekomfortnej situácii.

„Nathan...“ nie som si celkom istý, ako by som mal vyjadriť svoje pocity v tomto všetkom.

„Budem v poriadku, pôjdeme metrom,“ trvá na svojom a prv, než stihnem čokoľvek ďalšie povedať vykročí vpred a mne nezostáva nič iné, než ho nasledovať. Rukou sa načiahnem a keď sa tá jeho k nej priblíži pri tom, ako prudko kráča, zachytím ho za zápästie a zastavím ho. Prudko mi trhne rukou, ako sa zastaví a otočí sa na mňa.

„Pokiaľ to robíš kvôli mne, vôbec nemusíš,“ dohováram mu. Z jeho pohľadu usúdim, že si je istý tým, že cestu zvládne. Som snáď chybný? Nemal by práve on mať väčšie obavy než sú tie moje? Nikdy som nepovedal, že by mi vadilo prejsť tú cestu autobusom, no on aj napriek tomu trvá na tom, aby sme šli dopravou, kde bude trpieť. Rád sa trýzni? Alebo si práve dal sám sebe výzvu, že to jednoducho spraví? Nedokážem celkom porozumieť tomu, čo sa odohráva v jeho hlavičke.

„Nebuď narcis, svet sa netočí celý čas len okolo teba,“ uprene sa na mňa zahľadí a ja v rezignácii pustím jeho ruku. Vôbec som nesmeroval tam, kam to dostal on, ale momentálne sa vzdávam. Asi to bude v tejto chvíli to najlepšie, čo môžem spraviť.

„Tak teda veď,“ vyzvem ho. Očividne mu netreba viac hovoriť. Otočí sa mi znova chrbtom a vykročí. Ešte stále nesúc jeho oblečenie, sa pomalými krokmi vyberiem za ním. Nesnažím sa ísť zarovno s ním, skôr sa držím v pozadí a z diaľky ho pozorujem.

 

Zanedlho v diaľke zahliadnem tabuľu so známym symbolom červeného kruhu, cez ktorého stred vedie vodorovná modrá línia, uprostred ktorej je nápis „METRO“. Pre naše mesto je takéto označenie týchto staníc typické a myslím, že nikde inde sa s ním nemôžete stretnúť.

 

Tesne pred schodmi vedúcimi k vstupu dovnútra sa Nathan zastaví a ja spolu s ním.

 

„Zodpovedáš za moju kartičku,“ oznámi mi vecne a strčí mi do rúk kartu. Je to karta, ktorá nám umožňuje vstup dovnútra cez zábrany. Samozrejme, je potrebné, aby na nej boli naše finančné prostriedky, inak nás to nepustí. Spolieham sa na to, že na tej jeho je ich dosť a na mojej by malo byť tiež. Keď už mám tú jeho, pripravím si aj tú svoju a pokývam hlavou.

„Spoľahni sa,“ poviem a vykročím dolu po schodoch. Po pár krokoch, ktoré spravím zastavím, aby som sa uistil, že ma nasleduje. Zastane v tak  tesnej blízkosti, že cítim jeho teplý dych na mojom krku. Naskáče mi husia koža a prv, než začnem detailnejšie analyzovať situáciu, pokračujem v ceste dolu schodmi. Zastanem až pred závorami a otočím sa k nemu.

„Skutočne chceš ísť metrom? Ešte stále sa môžeme vrátiť...“ Myslím si, že poznám jeho odpoveď ešte prv, než ju vysloví, ale predsa len sa musím uistiť, či stále trvá na tom, čo začal.

„Bude to v poriadku, je mi fajn,“ uistí ma.

„Okej,“ vydýchnem a znova sa nadýchnem. „Budeš musieť prejsť závorami prvý, priložím tvoju kartičku a ty prejdeš. Za chvíľu po tebe prejdem ja, tak nepanikár, dobre?“

„Posnažím sa,“ pokýva  hlavou. Počkám, kým sa pripraví na prechod a následne priložím jeho kartičku k terminálu. Dvierka sa otvoria a on môže v poriadku prejsť. V momente, ako sa zatvoria, prikladám svoju kartu a prechádzam za ním na druhú stranu. Okamžite je pri mne a chytí sa kraja mojej mikiny, aby ma ani náhodou nestratil. Nemám dôvod namietať.

„Musím sa pozrieť, kade sa dostaneme na správne nástupište, takže mi daj  chvíľočku,“ nájdem rozpis umiestnený na stene. Hľadám linku, na ktorú musíme nastúpiť. Keďže to nie je prvýkrát, čo som v takýchto priestoroch, netrvá mi dlho, než sa zorientujem a vyberiem sa k správnym eskalátorom. Tie by nás mali doviesť k nástupišťu.

 

Na nástupišti sa ešte pre istotu uistím, či sme správne a nakoniec pozriem, kedy ide najbližší vlak. Ono metro v podstate je niečo na štýl vlakov, takže sa nevyjadrujem nepresne, keď to tak označím.

 

„Za päť minút by nám to malo ísť,“ oznámim mu a on len pokýva hlavou. Rozhliadnem sa po nástupišti, na ktorom zatiaľ nie je tak veľa ľudí. Budem dúfať, že ani vo vnútri ich nebude nejako veľa a podarí sa mi nájsť nám miesto, kde sa bude aspoň trochu cítiť pohodlne. Stále mi celkom dosť vŕta v hlave, prečo tak tvrdohlavo trval na tom, že pôjdeme metrom, keď ho to sužuje.

 

V tichu, každý vo svojich myšlienkach prečkáme tých pár minút, než dorazí metro. Tieto stroje nemeškávajú, pokiaľ sa neudeje niečo vážne a chodia dosť často. Práve preto je to aj najrýchlejšia doprava, ktorú v meste možno použiť. Ale keď má niekto strach, je samozrejmé, že sa týmto priestorom vyhne. Zväčša je to podzemie a hoci to nie je celkom uzatvorený priestor, pre klaustrofobika by to mohol byť celkom problém.

 

Poteším sa, keď si uvedomím, že miesta na sedenie je vo vnútri dosť a ľudí pomenej. Zamierim k voľným miestam. „Sadni si,“ vyzvem ho. Usúdim, že najlepšie bude, keď zostaneme sedieť pri dverách. Keď budeme vystupovať, rozhodne to pre neho bude menej chaotické.  Respektíve, ja zostávam stáť, aby sa on cítil lepšie. Pozorujem, ako sa usádza. Myslím si, že momentálne sa snaží sám seba presvedčiť o tom, že sa nachádza niekde celkom inde. Opäť sa sám seba pýtam, prečo sa takto trýzni, keď nemusí.

 

***

 

Cesta, našťastie, netrvá dlho a čoskoro sme v cieľovej stanici. Spoločne sa dopravíme preč zo stanice. Vonku na ulici si Nathan viditeľne vydýchne. Odovzdám mu jeho kartičku a on si ju schová.

„Stalo sa ti v minulosti niečo zlé v nejakom uzavretom priestore?“ spýtam sa ho.

„Nie som si celkom istý,“ prizná sa.

„Kdesi som čítal, že k tejto fóbii vedú nejaké podnety, preto sa pýtam,“ vysvetlím a tentoraz som to ja, kto sa musí ujať vedenia, pretože v týchto miestach to zase nepozná on, no ja áno.

„Možno tam niečo bolo,“ zamrmle neurčito a ja usúdim, že nie je vhodný čas na to, aby som z neho ťahal nejaké ďalšie informácie a preto bez ďalších otázok pokračujem v ceste.

 

Nathan

 

Nechcel som byť nejako nevrlý k svojmu spoločníkovi a už niekoľkonásobnému záchrancovi, no po ceste metrom sa, ako zvyčajne, ešte stále necítim celkom v poriadku. A keď sa zo mňa pokúsil ťahať veci ohľadom toho, čo sa mi v minulosti stalo, nebolo mi to práve najpríjemnejšie, keď mám pravdu povedať. A to viedlo k tomu, ako som reagoval.

 

Jeho informácie o tom, že ku klaustrofóbii vedú nejaké podnety nebol celkom nesprávny. Môj problém sa už však snažili riešiť niekoľkí psychológovia. Avšak nikdy som nemal pocit, že by mi skutočne pomohli. Možno som k nim ani sám nebol celkom úprimný v tom, čo som mal v hlave, ale kto by aj dokázal byť úprimný k cudziemu človeku? Nikdy som týmto ľuďom celkom neveril. Všetkým im v skutočnosti ide len o to, aby z človeka vytiahli peniaze. Psychológov vyhľadávajú ľudia, ktorí sa obávajú o svojich pocitoch rozprávať pred svojimi blízkymi a príde im bezpečnejšie zaviazať sa nejakému cudziemu človeku, ktorý na to roky študoval, aby im mohol následne pchať kaleráby do hláv. Nie ďakujem, neprosím. Aj po tom, ako mama ochorela mi bola niekoľkokrát ponúknutá možnosť navštevovať takéhoto odborníka. Odmietol som. Neverím im. Nemá to pre mňa žiadny zmysel. Kedysi svet dokázal existovať aj bez nich a stavím sa, že ľudia mali rovnako tak problémy s psychikou ako aj dnes. Vedeli sa so sebou vyrovnávať svojpomocne a svoje problémy si riešili rovnako tak sami. Preto sa spolieham na to, že s tými mojimi sa tiež dokážem vyrovnať sám, keď na to príde správny čas.

 

„Ehm...“ ozvem sa do ticha, ktoré medzi nami nastalo, „nechcel som byť nijako nepríjemný.“

„Nemyslím si, že si bol nepríjemný,“ zavrtí hlavou a kráča ďalej vpred. Jeho reakcia ma trochu zaskočí a preto chvíľu váham v tom, ako by som mal pokračovať v tom, čo som začal.

„Je to len tak, že sú isté veci, s ktorými sa snažím bojovať sám,“ poviem.

„Všimol som si,“ začujem tiché zamrmlanie.

„Ako?“ spýtam sa.

„Vieš, nie som slepý, aby som nevidel, že všetky svoje problémy pokladáš za štátne tajomstvo a myslíš si, že zvládnuť by si ich mal celkom sám.“ V hlase sa mu v jednom momente mihne hnevlivý podtón. Rozmýšľam, prečo je teraz nahnevaný. Predsa nemá najmenší dôvod viniť ma z toho, ako sa správam. Nech už som sa kedykoľvek rozhodol veriť ľuďom natoľko, aby som sa im zdôveroval so svojimi problémami, vždy nakoniec vysvitlo, že ich to v podstate absolútne nezaujímalo a všetko to podstupovali len preto, aby moje bolesti mohli proti mne nakoniec zneužiť. Práve to ma viedlo a vedie k tomu, že sa jednoducho snažím starať len a len o seba a svoje problémy si riešim po svojom.

„A je na tom niečo zlé?“ nechám sa stiahnuť jeho hnevlivým tónom hlasu aj ja.

„Počul si už niekedy o ľuďoch, ktorí by ti mohli uľahčiť tvoju situáciu?“ vysloví otázku. Zastaví sa uprostred chodníka a nehľadiac na otáčajúce sa hlavy okoloidúcich sa otočí mojim smerom a prv, než stihnem ustúpiť, stojí pri mne a bráni mi v úniku.

„A počul som aj o takých, ktorí by sa len pokúsili zneužiť moje rozpoloženie a zneužili by to,“ snažím sa udržať si čo najpokojnejšiu tvár a dýchať zhlboka.

„To skutočne na každého jedného hľadíš ako na potencionálneho zradcu?“ nadvihne obočie.

„A ty?“

„Nikdy som nerozmýšľal nad ľuďmi takto..“ prizná sa a v momente uvoľní môj osobný priestor. Konečne sa môžem riadne nadýchnuť. „Mám okolo seba mnoho ľudí a nie každému poviem všetko... vlastne by som povedal, že je tu len jeden človek, s ktorým sa viem úprimne porozprávať o svojich problémoch.“

„No vidíš... a ja to nie som,“ podotknem na margo toho všetkého, čo sa mi pravdepodobne snažil naznačiť. Nie som si teda celkom istý, či to celé myslel práve na svoju osobu, no usudzujem, že to tak mohlo byť. Vzhľadom však na to, že sme sa zblížili len pred nedávnom nepokladám za nutné, aby o mne vedel každý detail.

Zarazene na mňa hľadí. „No.. nie..“ pomaly pokýva hlavou, pretože si očividne čosi uvedomil. Keby som bol teraz bližšie k nemu, možno by som počul, ako sa hýbu všetky jeho mozgové závity. Čudujem sa tomu, že sa ešte neprehriala tá jeho malá hlavička. Ah, áno, som zlý, ja to o sebe viem, ale ani on nemôže poprieť, že nemám pravdu. Mám pocit, že by veľmi chcel, aby som sa mu vyrozprával. Viem, že by sa mi istým spôsobom uľavilo, keď by som sa vyrozprával. Poznám to. Viem, aké to je rozprávať o svojich problémoch. No zároveň viem aj to, že keď to aj spravím, problémy sa nevyparia ako mávnutím čarovného prútika. A práve preto som sa už dávno rozhodol, že rozprávať sa o nich nemá žiaden efekt. Pokiaľ skutočne chcem prestať trpieť, musím ich definitívne vyriešiť. A kto iný by to za mňa spravil keď nie ja sám?

„Pozor, aby sa ti neprehrial procesor, bol by to asi celkom problém,“ podotknem, keď si uvedomím, že zostal v akomsi tranze. „Nič si z toho nerob, že o tebe toho viem pomaly menej, než toho za ten čas vieš ty o mne. Nie som človek, ktorý by sa staral o podobné veci.“

„Takže sme si v podstate vyrovnaní,“ prehovorí nakoniec, keď už rozmýšľam, či som to náhodou svojou poznámkou neprehnal. Zdá sa však, že ju buď vo svojich vlastných myšlienkach prepočul alebo sa ju jednoducho rozhodol ignorovať.

„Myslím, že by bolo celkom vhodné, aby sme sa pohli z miesta. Musí byť riadne divné pre ostatných, keď tu len tak postávame a nikam sa nehýbeme.“ Rozhliadnem sa po okolí. Ľudia si nás v skutočnosti už celkom dávno prestali všímať a stratili o nás záujem. Každý sa náhli kamsi za svojimi povinnosťami, takže nejakí dvaja postávajúci študenti na ceste pre nich nie sú žiadnou extrémnou zaujímavosťou, nad ktorou by sa mali pozastavovať.

„Jasné, jasné,“ prikývne a znovu sa vydá na cestu. Nasledujem ho. Prejdeme len malý kus cesty a on sa znovu zastaví.

„Čo sa deje?“ informujem sa v domnienke, že mu zase zišlo niečo na um a preto sa potreboval zastaviť.

„Nič zvláštne, len už sme dorazili na miesto,“ uškrnie sa a v taške, ktorú so sebou nesie sa začne prehrabávať. Očividne hľadá kľúče od domu, pred ktorým postávame. Kým Conor prehľadáva vrecká tašky, prehliadam si miesto, kde môj spolužiak býva. Dom je postavený z tehál tak, ako sa v meste kedysi stavali budovy. Pri dverách sa nachádzajú dva zvončeky, takže usúdim, že dom obývajú dve rodiny a je nejako rozdelený na dve časti tak, aby si navzájom neprekážali.

„A tu sú,“ zahlási víťazoslávne po chvíli a ja stočím svoj pohľad na neho. Nechám ho prvého vyjsť po schodoch hore ku dverám, aby mohol odomknúť.

 

Skutočne je to tak, ako som predpokladal, že to bude. Ocitáme sa v chodbe s dvoma dverami, každé na opačnej strane. Conor si to zamieri doprava a ja ho nasledujem.

 

„Neupratovali sme doma, takže je dosť možné, že tam bude neporiadok,“ varuje ma prv, než otvorí dvere dovnútra.

„A ja som si doma zabudol svoje biele rukavičky a certifikát hygienika... aká škoda,“ zatiahnem a on sa na mňa len otočí. Krátko sa zasmejem a dodám: „To bol len vtip.. vtip..“

„To mi došlo,“ uškrnie sa v momente, ako otvorí dvere.

„To som rád,“ podotknem a pozorujem, ako vchádza do chodbičky.

„Neboj sa, keď vojdeš, nebude to nezvratný osud, že už nikdy nevyjdeš,“ naruší moju chvíľku zaváhania tesne pred tým, než vojdem dnu, „hoci, zaručiť ti to nedokážem.“

„Tak to si ma upokojil,“ uškrniem sa, pretože viem, že to myslel ako žart. Vojdem dnu a rozhliadnem sa po predsieni. Je to celkom dlhá chodba. Z približnej polovice je tvorená rolldor skriňou, ktorá pravdepodobne slúži na kabáty a topánky. Conor ma presvedčí o správnosti môjho úsudku, keď jednu časť posunie na bok, aby sme si mohli odložiť veci.

„Dal by som ti nejaké papuče... ak by sme nejaké mali, ale predpokladám, že ti aj tak budú celkom na nič, v pohode tu môžeš chodiť bez nich“ Hovorí ku mne pri tom, ako si vešia svoje veci na vešiak. Zohne sa a začne si rozväzovať šnúrky na svojich teniskách, ktoré následne uloží na ich miesto v botníku umiestnenom na spodku skrine. Myslím, že je tam ešte dostatok miesta aj na tie moje. Vlastne okrem tých mojich sa na ňom nachádzajú ešte jedny topánky. Tie ale nevyzerajú ako mužské. Takže usúdim, že budú patriť buď jeho mame alebo sestre. Pri myšlienke na jeho sestru si vybavím obraz doktorky, ktorej starostlivosti spadá zdravie mojej mamy. Viem, že každý potrebuje odpočinok, no keď som bol menší, pokladal som doktorov za ľudí, ktorí sú nám nonstop prístupní. Až neskôr som zistil, že byť doktorom je zamestnanie rovnako ako byť nejakým smetiarom a aj oni majú nárok na dni voľna. Až na to, že niektorí doktori si to voľno doprajú skutočne málokedy. Nestávalo sa často, že by sme slečnu Keplerovú v nemocnici nestretli, preto usudzujem, že ona je práve taká. Svojej práci venuje všetok čas. Bolo by zvláštne stretnúť ju tu.

„Normálne si ma urazil,“ podotknem na margo toho, že mi neponúkne papuče.

„Hovorím ti, že by som ti ich dal keby nejaké máme, ale rodičia sa pravdepodobne nikdy nestarali o podobné veci,“ prizná sa.

„Vieš, to bol vtip,“ uškrniem sa  a vystriem sa vo svojej plnej výške. Očividne aj on skončil a preto zavrie skriňu a vezme zvyšné veci a začne sa presúvať po chodbe ďalej. V jej druhej časti sa nachádzajú štyri malé vešiačiky, aké niektoré rodiny používajú na kľúče. Na jednom už nejaké visia, takže usúdim, že moja domnienka v tom, že niekto je doma bola správna. „Rodičom nebude vadiť, že si si domov niekoho priviedol?“ spýtam sa a dúfam, že sa dozviem, že doma je jeho mama alebo teta... Ktokoľvek, len nie jeho sestra... zaprosím v duchu.

„Ani jeden momentálne nie sú doma, mala by tu byť len sestra,“ moje nádeje sú celkom zničené. Hoci to nie je zase až také zlé. Proti doktorke nemám nič. Mám ju rád. Nie vždy nám priniesla práve najlepšie správy o matkinom stave, ale viem, že pre ňu robí maximum a istotne aj ju samu potešilo zlepšenie v poslednom čase.

„Tvoja sestra..“ nadýchnem sa, no prv, než stihnem čokoľvek ďalšie povedať, zjaví sa v chodbe mne veľmi známa osoba.

„Cony!“ vyhŕkne radostne. Usudzujem, že spolu majú veľmi dobrý vzťah. Súrodencov som nikdy žiadnych nemal, takže neviem, aký je to pocit mať niekoho takto blízkeho. Doktorka sa zarazí pri pohľade na mňa. „A... vidím, že si si priviedol návštevu..“ podotkne. Keby sme neboli práve pred chvíľou dorazili, bol by som povedal, že som už aj na odchode. Nechcem však svojho kamaráta nijako uraziť. Cítim sa len trochu zvláštne v prítomnosti jeho sestry pokiaľ  je to mimo nemocnice. Zo všetkých dní, kedy so sa mohol ocitnúť u neho doma je práve teraz doma aj ona.

„Áno... ehm.. vy sa už poznáte celkom dôverne,“ hovorí a neistým pohľadom sa pozerá raz na jedného a potom zase na druhého.

„Dobrý deň,“ vyjde zo mňa kostrbato. Naozaj sa mi toto deje? Pripadám si ako v nejakom sne. Nie som si istý, či na svete je niekto, kto sa so svojou doktorkou stretáva aj mimo jej pracovisko.

„Dobrý deň Nathan,“ postrehnem, ako sa jej na tvári mihne jemný úsmev, ktorý očividne adresuje mne. Netuším, či sa cíti v tejto situácii podobne ako ja, ale mne je skutočne zvláštne. Najradšej by som sa kamsi vytratil. Sklopím pohľad k zemi.

„Vidím, že tu nie som potrebná, len som počula hlasy zdola, tak som sa chcela presvedčiť, ktože nám to prišiel domov.  Už vás nechám samých..“ zdvihnem pohľad od zeme, aby som sa na ňu ešte raz pozrel. Akurát sa otáča na odchod. V tvári jej zahliadnem niečo ako smútok. Zamrzí ma, že si od nej držím tak trochu odstup. Ale pravdepodobne aj pre ňu je lepšie, keď spolu nenaviažeme nejaký hlbší vzťah. Kvôli mame. Kvôli sebe. Kvôli nej ako osobe. Bolo by pre ňu asi zbytočne komplikované držať si odstup od toho všetkého. A ja nechcem, aby sa trápili ostatní ľudia.

„Keby si chcela, budeme v obývačke,“ povie Conor ešte než sa celkom vytratí. Netuším, či počula, čo povedal, pretože neodpovedala. Spolužiak sa otočí mojim smerom a prehovorí na mňa: „Asi je to pre teba trochu zvláštne...“

„Mhm...“ zamručím, pretože neviem, čo by som mu na toto mal povedať. Napätie v situácii, v ktorej sme sa ocitli by si nevšimol len slepý. Ani jeden z nás netušil, ako by sa mal správať. A ja som nečakal, že pri prvej príležitosti na nás vyskočí jeho sestra.

„Prepáč, ale s Margo si nemusíš robiť žiadne starosti, nehryzie,“ uisťuje ma.

„To ja predsa viem,“ pokývam hlavou.

„Pôjdeme sa teda usadiť,“ vykročí vpred a ja pomaly za ním. „Čo si dáš? Čaj alebo uprednostňuješ radšej kávu? Ale upozorňujem ťa, nie som si istý svojimi schopnosťami, čo sa prípravy kávy týka a nebol by som celkom rád, keď by som niečo pokazil a tebe by prišlo nevoľno.“

„Pokiaľ máte funkčný záchod, malo by byť všetko v poriadku,“ podotknem. Kávu nezvyknem piť, takže mi je to v podstate celkom jedno. „Každopádne, kávu nepijem, takže sa nemusíš strachovať, že by som sa tak rýchlo posunul na nejakú novú úroveň. Postačí mi hocijaký ovocný čaj, ktorý budeš mať v kuchyni k dispozícii a dve lyžičky cukru.“

„To znie celkom jednoducho, myslím, že si to dokonca dokážem zapamätať,“ hovorí popritom, ako ma vedie správnym smerom. Keď sa ocitneme v obývačke. Rozhliadnem sa po miestnosti. „Sprav si pohodlie, kým pripravím všetko, asi mi to chvíľu potrvá, takže si v pohode zapni aj telku, pokiaľ uznáš za vhodné protiopatrenie proti nude.“

„Isteže,“ pokývam hlavou a nechám ho, aby ma opustil v tejto pomerne veľkej miestnosti, v ktorej sa pod oknom nachádza veľký rohový gauč tmavohnedej farby. Vankúšové opierky na ňom sú bledšej farbe. Perfektne zapadá k tmavšiemu nábytku nachádzajúcemu sa v miestnosti. Oproti  gauču je na stene umiestnená veľká televízia. U nás doma niečo také nemáme. Naše financie smerujú na celkom iné potreby v domácnosti... ale aj keby sme si čosi podobné dovoliť mohli, myslím, že by sa to priestorovo nedalo zosúladiť. Náš dom je o niečo viac menší, ako je ten, v ktorom sa momentálne nachádzame. Usudzujem teda, že Conorova rodina je celkom slušne zabezpečená. V blízkosti gauča sa nachádza konferenčný stolík, ktorý sa, predpokladám, využíva hlavne pri prípadných návštevách, ako je napríklad aj tá moja. Je umiestnený na koberci, ktorý vyzerá tiež celkom pohodlne na sedenie, takže si viem tiež celkom dobre predstaviť, že pokiaľ je návšteva obsiahlejšia a niekomu sa náhodou neujde voľné miesto na pohovke, nepohrdne ani posedením na koberci.

 

Súčasť nábytku v miestnosti tvorí aj rozsiahla knihovníčka, ktorá je odhora až nadol zaplnená rôznymi knižkami. Nie všetky majú rovnakú veľkosť, ale to človek ani nevyžaduje. Práve knižky sú to, čo asi najviac zaujme moju pozornosť. Pár krokmi k nej prejdem a začnem si ich prehliadať. Od rôznej medicínskej literatúry, ktorá spadá pravdepodobne do vlastníctva Conorovej sestry, pokiaľ teda v rodine ešte nemajú nejakého iného vyštudovaného doktora, až po romantickú beletriu. Skutočne rozličné žánre literatúry sa nachádzajú u Keplerovcov v obývačke.

 

„Máš rád knižky, ako vidím,“ vytrhne ma zo zamyslenia hlas. A že to nie je Conor. Otočím sa tvárou k jeho sestre. Pozoruje ma od prahu obývačky. „Prepáč, nechcela som ťa vyrušiť...“ ospravedlní sa.

„Nie som tu preto, aby som komukoľvek čokoľvek zakazoval, som len návšteva,“ naznačím, že ospravedlnenie bolo celkom zbytočné.

„Nechcem, aby si sa v mojej prítomnosti cítil zle,“ vysloví.

„Neberte si to nijako osobne, ja proti vám nič nemám,“ ospravedlňujúco sa na ňu zahľadím. Vykročí mojim smerom.

„Viem, že ti to nemusí byť práve najpríjemnejšie a najprirodzenejšie, keďže som doktorka tvojej matky, ale dalo by sa zariadiť, aby si mi tykal? Si kamarát môjho brata a mne príde zvláštne, keď mi jeho rovesníci vykajú... necítim sa zase až taká stará..“ povzdychne si.

„Naozaj je to správny nápad?“ vyslovím otázku plnú obáv.

„Čo konkrétne máš na mysli?“

„Je správne, keď sa v súkromí zblížime?“ pokračujem v otázkach.

„Prečo?“ nakloní hlavu do jednej strany a pramienok tmavých vlasov jej spadne do tváre.

„Pretože nerád svoje problémy prenášam na druhých ľudí. Už aj tak z vás mám pocit, že naša rodina vám narobila nemálo vrások na tvári a keď by sa niečo stalo...“

„Tykaj mi...“ preruší ma slabo.

„Ehm.. prepáč...“ povzdychnem si, „každopádne.. chcem povedať, že by pre teba bolo náročné od toho všetkého si držať odstup. Viem o tom, že aby si vykonávala svoju prácu, musela si si všeličím prejsť. Viem aj o tom, že sa preveruje, či si nemala alebo nemáš v rodine alebo vo veľmi blízkych kruhoch niekoho s rakovinou. Pretože potom je veľmi ťažké odosobniť sa.. nechcem ti spraviť problémy.“

„Rozmýšľame podobne,“ podotkne, „presne o tomto som Conorovi hovorila, keď navrhoval, aby sme sa spoznali lepšie. Hovoril, že on by v tom žiaden problém nevidel.“

„Vieš, on nevidí problémy takmer nikde. Ani tam, kde sa nachádzajú.“ Vyslovím svoj názor na jej brata a ona sa zasmeje.

„Pravdepodobne máš pravdu. Pokiaľ sa pred ním nejaký problém vynorí, najskôr si to ani sám neuvedomí a prv, než si to uvedomí, má ho už aj vyriešený. Je povahou, ktorá sa snaží svoje problémy nepúšťať k telu... avšak.. určite nejaké má...“

„Som si tým istý, že áno..“

„Hrozne ma mrzí, že som medzi vás dvoch zasahovala,“ na tvári sa jej mihne nešťastný výraz, „nemala som zlý úmysel a potom ma mrzelo všetko, čo sa stalo..“

„Nemyslím si, že sa stalo niečo vyslovené zlé len kvôli tebe a myslím si, že tá malá prestávka, ktorá bola nám obom prospela,“ snažím sa ju upokojiť.

„Pravdepodobne ste na veľa vecí takto prišli, no aj tak si myslím, že keby som do toho Conora nebola tlačila a nerozprávala sa s ním o tebe a podobne....“

„Tak by pravdepodobne nikdy nenašiel v sebe ten kus odvahy, aby sa ku mne čo len priblížil a nič z toho, čo sa stalo by sa nestalo,“ preruším ju, „tvoj brat jednoducho chcel. A stále na ňom vidím, že veľmi chce v niečom pomôcť. Mám z neho dojem akoby mal pocit, že keď mi nepomôže, zlyhá. Ale to nie je pravda a v niektorých prípadoch sa veci nedajú zachrániť...“ Pri svojich slovách myslím na svoju mamu. Viem, že momentálne sa jej stav zlepšil, ale čo bude neskôr, to nedokáže predvídať ani žena stojaca predo mnou. A to mi ubližuje asi najviac. Nikto mi nemôže zaručiť, že moja mama bude v poriadku. Nikto mi nemôže zaručiť, že toto celé pominie a my sa ako rodina budeme môcť vrátiť do normálnych koľají. To je pravdepodobne celkom nereálne. Aj keby mamu pustili z nemocnice domov. Vždy by tu bolo riziko, že sa niečo znova pokazí.

„Ale možno ich vie zjednodušiť,“ ozve sa ten, o ktorom sa rozprávame za nami. Pohľadom sa presuniem na neho. Ani som si nevšimol, kedy sa zjavil za svojou sestrou. Možno tam vôbec nestál dlho, no na druhú stranu, ktovie koľko si toho vypočul. Nehovoril som síce o ničom, čo by bolo nejako tajné, no bol by som sa s ním o tom možno porozprával aj sám.

„Vytratím sa,“ preruší Margo chvíľkové ticho, ktoré v miestnosti nastalo. Neviem síce, čo to v poslednej dobe všetci majú, že sa vytrácajú, aby nás nechali samých, ale nebudem to radšej riešiť.

V obývačke sa znova ocitneme sami.

Dodatek autora: 

Po vyše dvoch týždňoch sa opäť ozývam so svojou tvorbou a verím tomu, že sa na mňa medzičasom nejako veľmi nezabudlo. Viem, že som zvykla publikovať v pondely, no povedala som si, že chcem všetky svoje publikácie zosúladiť, aby som nemala chaos v tom, kde kedy publikujem a tak som si to presunula práve na nedeľu, hoci dnes som už ani sama neverila tomu, že by sa mi podarilo dostať na počítač a spraviť normálne publikáciu. V budúcnosti by som sa mala pravdepodobne polepšiť, ale keď ono je to teraz aj časovo také všelijaké, popresúvali sa mi trochu smeny v práci, takže prvý týždeň som teraz robila trochu inak, ako som bola pôvodne zvyknutá. Zase si budem musieť vytvoriť pravdepodobne nejaký režim na písanie aj všetko, ale nebojte sa, pevne verím tomu, že vás to nijako neovplyvní a budete si užívať pravidelné publikácie tejto poviedky.

 

Ďakujem za veľmi pekné komentáre pri predchádzajúcej časti a ospravedlňujem sa, že som si nenašla príležitosť na to, aby som poodpisovala, no mala som to časovo skutočne celkom dosť nabité, takže na to ani veľmi nebola príležitosť. Čítala som si ich však s úsmevom na tvári a každý jeden komentár, či hodnotenie ma nesmierne potešili. :) Tak vám aspoň takto všetkým ďakujem za podporu a snáď sa aj táto kapitola páčila.

4.714285
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.7 (hlasů: 7)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 16
Po úprimnom rozhovore som Radkove pozvanie prijal. Ukážem jeho bývalému, že...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 11
Vzbudí mě hlasitý zvuk. Rezonuje celým mým tělem, bez přestávky. TRRR...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 13
Hazuki „Mhhn,“ brouknu tiše a trochu se zavrtím. Nemůžu se nějak hýbat. To...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 6
Celé tři další roky jsem o přítele nezavadil. Popravdě jsem ho ani...