Čt, 26/07/2018 - 16:47
1

Věnování: 
Pre všetkých trpezlivých ľudí

Conor

 

S dvoma šálkami teplého čaju postávam vo vstupe do našej obývačky hľadiac na svojho spolužiaka. Sestra už dávnejšie v tichosti prekĺzla popri mne. Nepociťoval som potrebu akokoľvek komentovať jej odchod.

„Som rád, že si sa trochu porozprával s mojou sestrou,“ vyslovím do ticha, ktoré medzi nami nastalo a pomaly si to zamierim ku konferenčnému stolíku, aby som sa zbavil svojho bremena – čajov, skôr, než sa stane nešťastie a ja sa oblejem. Samotné obliatie by mi ani tak nevadilo pokiaľ by nešlo o pred chvíľou zovretú vodu.

„Mám pocit, že vo viacerých ohľadoch rozmýšľame rovnako,“ riekne ticho, keď okolo neho prechádzam.

„Istotne aj v tom, že ti neviem nijako pomôcť,“ zatiahnem pretože viem, kam to moja sestra smerovala, keď chcela, aby som sa s ním zblížil. Vedela veľmi dobre o tom, že jeho problémov ho nedokážem zbaviť. Rakovina predsa nie je choroba, ktorá by sa vyparila ako mávnutím čarovného prútika, keď sa na scéne objaví Conor Kepler. Ja to predsa viem. Svojou prítomnosťou ho však môžem priviesť na veselšie myšlienky a odviesť trochu jeho pozornosť od toho, na čo sa možno až priveľmi sústredí.

„To nikdy nepovedala,“ stále zostáva stáť na svojom mieste a ja sa medzičasom dostávam k svojmu cieľu a opatrne pokladám šálky na stôl. Ozve sa zvuk pokladania porcelánu na stôl a práve vtedy sa otočí mojim smerom. „A ja som tiež nikdy nepovedal, že mi nepomáhaš.“

„Znelo to tak,“ nechcem vyzerať akoby sa ma to dotklo... ale... dotklo sa ma to. Po tom, čo sme si dnes už skôr povedali a vyslovil, že ma chce späť vo svojom živote som mal pocit, že som mu aspoň trochu úslužný a následne hovorí v mojej neprítomnosti veci, že mám pocit, že pokiaľ mu nepomôžem tak zlyhávam. Pravdepodobne skutočne niečo také pociťujem, hlavne keď nadobudnem pocit, že sa ma stráni. Nepotrebujem, aby mi hovoril o všetkých svojich pocitoch, chcel by som len, aby vedel o tom, že sa mi môže zdôveriť. Za zlyhanie považujem to, keď v sebe začne dusiť všetky tie pocity.

„Preboha, myslel som si, že to všetko robíš nezištne, ale ty si sa stal závislým na dokazovaním si, že si niečo dokázal spraviť pre Nathana,“ stojí už dosť blízko mňa, takže môžem celkom jasne vidieť jeho gesto vyvrátenia očí k stropu.

„To vôbec nie je pravda,“ namietnem.

„Tak mi potom budeš vedieť vysvetliť, prečo si teraz nahnevaný, pretože ja tomu nerozumiem,“ rozhodne sa sadnúť si ku mne. Pohľadom na malý moment skĺzne k čajom a vyzerá to, že nad niečím rozmýšľa. A nie je jediný. Zamyslím sa nad tým, čo práve povedal. Som nahnevaný? Mám pocit, že som ani raz neprejavil náznak zlosti v tejto konverzácii... skôr by som povedal, že bezmocnosti a sklamania.. alebo sa pletiem? Pýtam sa sám seba v duchu. Nerozumiem tomu, ako Nathan prišiel na to, že som nahnevaný.

„Nemám poňatia, odkiaľ si prišiel na to, že som nahnevaný,“ touto poznámkou mu dávam podnet na to, aby mi to celé vysvetlil.

„Z toho všetkého, čo hovoríš, som nadobudol dojem, akoby si sa snažil vyvolať hádku. A vraj ja v sebe dusím svoje pocity, keď ty si ani nevieš priznať, že to v tebe vrie.“

„No áno, nahnevali ma tvoje slová, ale to neznamená, že...“

„Tak mi dovoľ vrátiť sa k téme tvojej nezištnosti,“ chladne mi skočí do reči, „robíš to preto, aby si uspokojil sám seba tým, že Nathan prišiel na iné myšlienky vďaka tebe alebo to robíš pre svojho kamaráta?“ Pri jeho otázke zaváham. V hlave si v rýchlosti zrekapitulujem veci, ktoré som mu pred chvíľou povedal. Priznávam, že takto, ako som to povedal, hoci som to tak sám možno nemyslel, to vyznieva, akoby som to robil pre svoj vlastný dobrý pocit na duši a nie preto, lebo by mi na ňom záležalo ako na človeku. Je to smutne vtipné, ako sa moje slová „Znelo to tak“ otočili v môj neprospech.

„Prepáč,“ vyslovím potichu.

„Aha,“ z úst mu vyjde tiché povzdychnutie, „takže si si konečne uvedomil, ako to znelo.“

„Pravdepodobne,“ pokývam hlavou.

„Nehnevám sa na teba pre tvoje pocity, no nebol by som rád, keď by si sa ty hneval sám na seba alebo sa z čohokoľvek vinil. Myslím, že dnes si už prišiel na to, že toho o mne vieš omnoho viac, ako ja o tebe. Vieš, že bývam sám s otcom, že moja mama je v nemocnici a dokonca od samého začiatku vieš, prečo je v nemocnici, poznáš moju najväčšiu záľubu... na rozdiel od toho, čo ja vlastne viem o tebe okrem volejbalu a toho, že tvoja sestra je mamina doktorka?“

„Že som neskutočne otravný idiot a tiež už vieš, kde bývam,“ odpoviem na jeho otázku. Na malý moment medzi nami zavládne ticho a ja usúdim, že v hlave spracováva informácie, ktoré odo mňa práve dostal. Po pár celkom dlhých sekundách sa začne potichu smiať. Jeho radosť nie je nijako násilná, no napriek tomu je nákazlivá a ja sa k nemu po chvíli pridávam.

„To ti celkom vyšlo,“ povie po chvíli, keď sa obaja upokojíme.

„Keď to zo mňa vyšlo, nepočítal som s tým, že by to mohlo mať takýto efekt,“ priznávam. Jednoducho som povedal to, čo som mal v danej chvíli v hlave bez toho, aby som nad tým akokoľvek rozmýšľal. Možno aj práve v tom to bolo. Bol som sám sebou bez toho, aby som sa násilne snažil byť vtipným.

„Mimochodom,“ zatvári sa naraz vážne a ja v momente spozorniem. Upriem naňho pohľad v očakávaní toho, čo sa chystá povedať. „Máš nejaké predstavy o tom, čo budeme robiť?“ rozhliadne sa po miestnosti, v ktorej sa nachádzame. Musím priznať, že je to veľmi trefná pripomienka vzhľadom na to, že keď som ho pozýval k nám domov, príliš som nerozmýšľal nad tým, či budem mať svoju návštevu ako zabaviť. „Nie som veľmi náročný, pokiaľ si myslíš, že by si musel vymýšľať nejaký komplikovaný program, keď by si zobral pár kníh z tamtej knihovnice,“ mávne rukou správnym smerom, „myslím, že by ma to na celkom dlhý čas zamestnalo.“ Usúdim, že kým som bol preč, rozhliadal sa trochu po miestnosti a pravdepodobne našiel medzi knihami niečo, čo by stálo za pozornosť.

„Mal som za to, že keďže som tvoj hostiteľ, mali by sme robiť niečo spoločne,“ priznám sa, „ale pokiaľ uprednostníš knižku, môžem ťa tu nechať, odídem do svojej izby a budem sa venovať svojmu učeniu.“ Samozrejme, všetko to myslím len zo žartu, v žiadnom prípade by som sa teraz nedokázal vrátiť k učeniu, tomu sa môžem venovať aj potom. Aj tak som si toho prešiel viac než dosť. Netvrdím síce, že učivo viem na sto percent, no zase to nie je úplne beznádejné so mnou.

„Ty si sa chcel po tréningu venovať učeniu?“ vysloví otázku a ja postrehnem starostlivý tón v jeho hlase. Očividne nechce, aby som na úkor zábavy s ním prichádzal o čas potrebný na učenie sa. Problém je v tom, že mne to absolútne neprekáža. Usilovne som sa učil a nevychádzal zo svojej izby mimo tréningy predchádzajúce dni a preto si myslím, že keď vynechám tento jeden večer učenia, nič sa mi nestane. Aj tak som začínal mať z toho všetkého veľmi zmiešané pocity. Keď je človek nútený uzavrieť sa v malom priestore izby, z ktorého riadne ani nevychádza a snaží sa v pár dňoch zrekapitulovať si všetko, čo sa ho počas roka snažili v škole naučiť, nebýva to práve najpríjemnejšie. Teda aspoň čo sa mňa osobne týka. Začínal som sa cítiť ako psychopat už po pár hodinách učenia sa a tréningy som považoval za oslobodzujúce.

„Povedzme to tak, že by som sa mal učiť, ale príliš sa mi do toho nechce, pretože mi z toho pomaly ale isto začína šibať,“ odpoviem mu.

„A ako ti to vlastne ide?“ pýta sa. Téma škola nie je práve najpríjemnejšia téma na rozhovor, ale myslím si, že neuškodí, keď sa porozprávame trochu aj o tom.

„Nuž, nie je to až také zlé pokiaľ ide o predmety, kde sa stačí učiť teóriu. Včera som však prešiel na matematiku a nemyslím si, že som na tom najlepšie. Snažím sa všelijako sa naučiť aspoň to málo, ktorému rozumiem a budem veriť tomu, že viacbodové otázky nebudú práve z toho, čomu rozumiem najmenej.“

„Nerozumieš matematike?“ nadvihne obočie. Tvári sa pritom začudovane do takej miery, akoby to bolo neviem aké nezvyčajné, že človek nerozumie matematike. Neviem teda či je to len ľuďmi, ktorými sa obklopujem, no v okolí mojich známych nepoznám nikoho, kto by sa s matematikou na škole nemocoval. A preto nemám nikoho, kto by mi skutočne vedel pomôcť efektívne sa ju naučiť.

„Ty snáď áno?“ odpoviem otázkou.

„Nehovorím, že som matematický génius, ktorý mi vo voľnom čase riešil rôzne logické hádanky, no úlohám a príkladom, ktoré sme preberali v škole, celkom dobre rozumiem...“ Tak a teraz už môžem povedať, že som sa vo svojom živote stretol so všetkým... teda pravdepodobne nestretol, ale... naozaj práve povedal, že sa rozumie matematike? Nikdy som neriešil prospech svojich známych v škole a ani sme sa o nej toľko nerozprávali. Maximálne tak vtedy, keď nás čakali skúšky a my sme sa nevedeli zhodnúť na termíne, kedy sa stretneme, aby sme si vyhodili s kopýtka. Väčšinou nám termíny vychádzali presne naopak. Keď som ja mal voľno, oni mali testy.

„Teda... toto ma prekvapilo,“ dostanem zo seba a po chvíli si uvedomím, že to nemuselo znieť práve najlepšie. „Teda... ehm.. nechcel som tým povedať, že som ťa pokladal za hlúpeho, práve naopak.. len vo svojom okolí, aspoň doteraz, som nepoznal nikoho, kto by sa tomu skutočne rozumel a bol si vedomý toho, že tomu tak naozaj je.“

„A potom som vošiel do tvojho života a povedal, že pre mňa matematika nie je žiaden problém,“ krátko sa zasmeje tým svojim typickým tichým smiechom.

„Presne tak,“ pokývam hlavou.

„A síce to nebolo až tak často, ale párkrát som ju už aj vysvetľoval. Nebolo to síce v rámci spolužiakov, no v rodine sa to predsa tiež počíta, nie?“

„Samozrejme,“ opäť som nútený pokývať hlavou.

„Keby si bol dnes v stave, že by sa ti chcelo pozerať sa do učenia, možno by som to zvládol vysvetliť aj tebe,“ všimnem si, že pri tom, ako vyslovil svoju ponuku na doučovanie mu mierne očerveneli tváre a ku koncu sa už na mňa ani nepozerá. Pousmejem sa.

„Príde mi trochu hlúpe zneužívať ťa na doučovanie, keď som ťa k sebe pozval na čaj a si moja návšteva,“ poviem neistý si tým, či je celkom správne, že sa budeme učiť, keď by sme mohli robiť niečo omnoho záživnejšie a zábavnejšie.

„Vieš, keď si ma sem pozýval, netušil si o tom, že by som mohol byť schopný pomôcť ti s tvojim problémom... a okrem toho... aká je šanca, že sa tu v najbližšej dobe znovu ocitnem? A chceš vedieť tú matematiku, však?“ Zdá sa mi, že jemu samému by skutočnosť učenia sa neprekážala, ale nevie to jednoznačne povedať. A očividne mi chce pomôcť.

„Fajn, fajn, fajn,“ povzdychnem si, „síce som dnes mal v pláne obetovať učenie, aby som sa mohol venovať svojej návšteve, ale keď tá povie, že sa spoločne budeme učiť, očividne nemám na výber.“

„To znelo zúfalo,“ na tvári sa mu mihne jemný úškrn a znova sa odváži na mňa pozrieť.

„Však som zúfalý,“ priznám, „no verím tomu, že pokiaľ teraz nevyužijem tvoju ochotu, budem najbližšie dni omnoho viac zúfalý.“

„Tak prines teda všetko, čo budeme potrebovať a môžeme začať..“ vyzve ma a ja sa postavím zo svojho miesta. Na chvíľu sa ešte zamyslím, či je celkom vhodné učiť sa u nás v obývačke, no potom si uvedomím, že v mojej izbe by na to nebolo dostatok miesta a kuchyňa nie je tiež práve najlepšou voľbou.

„Hneď tu budem,“ poviem a vykročím. V momente, ako to spravím, mi do hlavy vkĺzne zaujímavá myšlienka. Zarazím sa vo svojej chôdzi a ešte prv, než vyjdem z miestnosti sa naňho pozriem: „A čo by si povedal na to, keby sme si potom, ako skončíme, pozreli nejaký film?“

„Znie to ako celkom dobrá motivácia,“ jeho slová beriem ako súhlas a preto viac nepotrebujem počuť. Vyberiem sa na poschodie do izby, kde mám na písacom stole rozložené učenie. Podídem k nemu a vezmem veci, ktoré sa týkajú matematiky. Je tam toho celkom dosť, z čoho som sa snažil učiť a rozhodnem sa, že to vezmem všetko, hoci to aj nie sú celkom učebné pomôcky, ktoré nám odporúčali v škole. K tomu vezmem svoje školské zošity, ale aj nejaké prázdne, pomocou ktorých sa učievam a písacie potreby. Ešte chvíľu len tak postávam na mieste rozmýšľajúc, či som niečo náhodou nezabudol vziať na hromadu, ktorú držím jednou rukou, no nakoniec usúdim, že to najskôr bude všetko a vyberiem sa nazad za svojim spoločníkom.

„Cony, kam tie veci berieš? Nejdeš ich snáď hodiť do kontajneru... a to už nám odišla návšteva, že sa tu takto pohybuješ voľne po dome?“ skoro ma porazí, keď sa od chrbta ozve sestra s množstvom nezmyselných otázok.

„Nie, nejdem to zahodiť, ešte sa z toho musím učiť a presne na to sa chystám práve v tejto chvíli... Nathan je ešte stále tu, sedí dole v obývačke a čaká na mňa.“ Hádam som jej odpovedal na všetky otázky, ktoré mi položila. A keby aj nie, myslím si, že za seba som vyslovil všetko podstatné.

„Chceš sa učiť v prítomnosti návštevy?“ začuduje sa.

„Keď tá sama mi navrhla, že mi s tým pomôže,“ hovorím a pomaly kráčam ku schodisku, aby som sa presunul čo najrýchlejšie nazad za svojim kamarátom.

„Tak teda veľa šťastia,“ odpovie. Následne počujem už len kroky a prv než stihnem čo len poďakovať, počujem zabuchnutie dverí. Pravdepodobne na jej izbe.

„Tak som tu,“ ohlásim sa po tom, ako úspešne zídem dolu schodmi a dostanem sa do obývačky. Pristúpim k stolíku a opatrne naň zložím všetky veci.

„Z tohto všetkého sa učíš?“ vezme si do rúk jednu z knižiek na hromade. „Toto nie je oficiálna učebná pomôcka.“

„Áno, ja o tom viem, ale pokiaľ človek nerozumie veci už od samotný ch základov, potrebuje sa tomu dostať trochu na kĺb a práve v tomto mi tieto všetky veci aspoň trochu pomáhajú...“

„No, najlepšie bude, keď budeme používať školské materiály, na tom ti to vysvetlím najlepšie, pretože v testoch bývajú príklady, ktoré sú z našich učebníc, to som si všimol už dávnejšie. A pokiaľ nie sú priamo z učebnice, tak sú tým príkladom veľmi podobné, takže bude najlepšie, keď si čo najlepšie prepočítame práve tie príklady.“ Popri tom, ako mi toto všetko hovorí, triedi knižky na dve kopy. Očividne na tie, ktoré budeme potrebovať a tie, ktoré potrebovať nebudeme. Väčšina z nich teda skončí na tej nepotrebnej kope, ktorú nakoniec odsunie na samotný kraj stola a nevenuje jej ďalšiu pozornosť. Následne sa zošuchne z gauča priamo na koberec, kde sa usadí do tureckého sedu.

„Takže, kým ja sa pozriem na to, čo všetko sme prebrali tento rok, môžeš si premyslieť a pozrieť to, čomu nerozumieš, aby si mi vedel presne povedať, čomu nerozumieš.“ Vyzve ma a ja sa do toho pustím.

 

Nathan

 

Pravdepodobne som sa ešte nestretol s nejako extra veľa rozličnými štýlmi učenia. V rodine som väčšinou s matematikou pomáhal svojej sesternici, ktorá absolútne nemala žiadne potuchy o tom, ako by sa niečo také mohla svojpomocne naučiť a preto sa spoliehala na to, že sa jednoducho nájde niekto, kto jej to vysvetlí. Vždy mi stačilo používať jej učebnice a zošity s poznámkami, ktoré si, našťastie, poctivo zapisovala. Preto ma možno v Conorovom prípade trochu prekvapilo nezvyčajné množstvo celkom zbytočnej literatúry. Na druhú stranu však chápem to, že pomocou nej dokázal pravdepodobne pochopiť základy. Možno na tom nebude tak zle, ako si myslí, že je. Ale zatiaľ to nedokážem posúdiť.

 

Nechávam mu čas na to, aby si poprezeral svoje zošity s poznámkami, zatiaľ čo ja si listujem priebehom roka. Pravda je, že pre mňa tieto príklady neboli nijako komplikované. S matematikou som nikdy nemal problémy, hoci pokiaľ prišlo na nejaké komplikované situácie, ani ja som si nebol celkom istý. Vzhľadom na to, že som si nezvolil štúdium s komplikovanou matematikou, pretože to nikdy nebolo to, na čo by som sa plánoval v budúcnosti zamerať, s v našich učebných materiáloch nenachádzalo mnoho takých príkladov, s ktorými by som si nedokázal poradiť. A keď už sa náhodou nejaký vyskytol a ja som si nebol istý, vedel som, že sa s otázkami môžem obrátiť na učiteľa. Viem však o tom, ako náročné je pre niektorých ľudí priznať sa v tom, že niečomu nerozumejú. A ešte horšie je to v prípadoch, kedy nevedia povedať, čomu presne nerozumejú. Keď nevieš pomenovať svoj problém, je jedno koľkokrát ti to vysvetlia. Môžeš to pochopiť, ale nemusíš, pokiaľ sám neprídeš na to, kde robíš chybu. Preto by som od svojho spolužiaka a kamaráta počul, kde vidí svoje nedostatky a čomu nerozumie.

 

„Tak,“ ozvem sa po chvíli, keď doštudujem našu učebnicu. „Môžeme začať?“ Prstom si napravím okuliare na nose a počkám si na to, než mi venuje svoju plnú pozornosť. Položí zošit na stôl a pokýva hlavou.

„Myslím, že presne viem to, v ktorých bodoch niektorým príkladom nerozumiem. Teda pokiaľ ide o tie, ktoré som už prešiel,“ hovorí.

„Tak to aby sme na tvojich nedostatkoch čo najskôr zapracovali,“ pousmejem sa a zopnem ruky ako pri modlitbe. Za malý moment sa usadí ku mne na koberec, aby sme boli na rovnakej úrovni. Nevyzýval som ho k tomu, ale vyhovuje mi to tak, pretože budem mať lepšiu kontrolu nad tým, čo robí. Prisunie sa ešte trochu bližšie ku mne a mne do nosu udrie vôňa jeho oblečenia. Vonia tak príjemne. V hlave sa mi vybavia momenty strávené v jeho tesnej blízkosti v metre. Vlastne ani neviem, prečo som tak trval na tom, aby sme šli metrom. Áno, boli sme rýchlejšie u neho doma, ale.. bolo to vôbec nutné? Netrval na tom a dokonca ma presviedčal... Niečo v mojom vnútri však akoby tvrdohlavo chcelo... chcelo byť v jeho blízkosti.

 

Ah nie... toto je zlé! Prinútim sa odvrátiť hlavu tak, aby som sa mohol nadýchnuť čerstvého vzduchu a vytlačiť nepríjemné myšlienky zo svojej hlavy.

 

„Stalo sa niečo?“ počujem jeho otázku.

„Ah nie,“ zavrtím hlavou, „len som si na niečo spomenul, ale nič podstatné.“ Radšej zabránim jeho ďalším otázkam. Otvorím pred sebou učebnicu. „Takže, chcem vedieť, čo konkrétne ti robí problémy.“ Vyzvem ho konečne k tomu, k čomu som sa pôvodne chcel dopracovať. Než sa moje myšlienky začali splašene pohrávať s mojou hlavou a zdravým rozumom.

 

Vnímam to, ako sa mi vyjadruje k jednotlivým príkladom a tomu, ako ich počíta. Prikyvujem hlavou a občas ho upozorním na malý detail, na ktorý by nemal zabudnúť pri počítaní alebo ho poopravím, keď povie niečo nesprávne. Nemám z neho vôbec pocit, že by bol úplne neschopný v učení. Zatiaľ si skôr myslím, že teoreticky to ovláda. Preto sa, po tom, ako odrapká teoretické vysvetlenie príkladov, rozhodnem jeho vedomosti vyskúšať v praxi, aby som identifikoval, kde presne ta zadrháva.

 

Jednoduchšie príklady zvláda celkom v pohode, koniec-koncov, to by bol aj celkom problém pre mňa, keby som mu to musel vysvetľovať celkom od samého začiatku. Znamenalo by to, že už kdesi v počiatkoch nepochopil zmysel toho celého. A ja som sa spoliehal na to, že keď idem niekoho niečo doučovať, že tomu aspoň z malej časti rozumie. Viem síce vysvetliť aj tie najmenšie detaily od začiatku, no iba by nás to zbytočne zdržovalo a takto sa môžeme venovať nedostatkom, ktoré sa dejú v komplikovanejších príkladoch.

 

Po pár prepočítaných príkladoch jednoduchšieho charakteru mu prstom ukážem v učebnici na jeden komplikovanejší. Všimnem si, ako zneistie, no uistím ho, že pokiaľ si v niektorom bode nebude istý tým, čo robiť, určite mu pomôžem prísť na správne riešenie. „...okrem toho, keď prepočítame viac takýchto príkladov, jednoduchšie ti pôjdu samé ako po masle, pretože na tomto pochopíš všetky možnosti, ktoré môžu nastať.“ Vysvetľujem mu svoje dôvody. Nevyzerá to síce, že by ho moje slová nejako zvlášť upokojili, no predsa len si nakoniec na čistú stranu začne príklad prepisovať a pustí sa  do jeho počítania. Vidím, že začiatky mu veľké problémy nerobia a tak ho len pokojne sledujem, ako počíta a čakám na chvíľu, kedy nebude vedieť pokračovať alebo sa na niečo spýta. V tej chvíli na mňa otočí pohľad plný otázok a ja ho nechávam, aby mi vysvetlil všetko, čomu nerozumie. Prejdem s ním príklad od začiatku, nájdeme spoločne zopár chýb z nepozornosti, čím sa vysvetlí to, prečo nedokáže ďalej pokračovať a ja mu vysvetlím ďalší postup v počítaní príkladu. Som si istý, že ma pozorne počúval a sledoval všetko, čo som spravil, pretože príklad sa mu podarí dopočítať bez ďalších otázok až do konca.

 

Posledné strany našich učebníc tvoria výsledky príkladov, ktoré slúžia na overenie správnosti nášho počítania. Samozrejme, nájdu sa aj prípady, ktoré tieto strany zneužívajú pri riešení domácich úloh, ktoré dostávame. Urýchľujú si tak čas strávený nad učením... rozhodne však nerobia dobre sami sebe. Iba čo si priťažia pri učení pred skúškami. Každopádne, ich vec. My teraz použijeme tieto strany, aby sme si overili, či Conor počítal správne. Jeho výraz sa rozžiari v neskutočnej radosti, keď sa jeho výsledok zhoduje s tým, ktorý nájdeme vzadu v učebnici. Som za neho rád. Moja domnienka o tom, že nie je neschopný sa to naozaj naučiť s porozumením, bola správna.

 

Nechávam ho, aby počítal ďalšie príklady sám s tým, že mi komentuje priebeh svojho počítania, aby som mal istotu, že ma pri tom prvom porozumel správne. Musím uznať, že mu to ide správne a aj keď v tom druhom, ktorý som mu nechal počítať, spravil zopár drobných chýb, pri tých ďalších mu to postupne ide lepšie. A asi posledné tri príklady sa mu podarí vypočítať celkom bez mojej pomoci, takže si myslím, že to pochopil dobre.

 

Chystáme sa prejsť na ďalšie učivá, ktorým sa v matematike nerozumie, keď vtom nás vyruší zvonenie mobilu. Toho môjho. Ospravedlňujúco sa naňho pozriem a vytiahnem mobil z vrecka, aby som sa pozrel na meno volajúceho. Na moment ma prekvapí, že mi telefonuje otec, no keď mi pohľad padne na čas, pochopím.

 

„Áno?“ ohlásim sa hneď po zdvihnutí.

„Ešte stále si v štúdiu?“ zaznie otázka. Nepozdravil ma ani on, ani ja jeho. Nezvykneme to robievať, predsa viem, kto mi telefonuje a dnes už som sa s ním zdravil.

„Vlastne som tam bol len chvíľu, potom som odišiel,“ priznám. Nevidím dôvod na to, aby som mu klamal v tom, kde som, hoci som sa o tom zatiaľ nezmienil.

„Aha.. a kam konkrétne si odišiel? Pretože nemám pocit, že by si sa nachádzal doma.“ Pravdepodobne práve dorazil domov a keďže ja som tam nebol, rozhodol sa uistiť v tom, že je všetko v poriadku a ja žijem.

„V štúdiu som sa stretol s jedným kamarátom, mimochodom, videl si ho vtedy raz v nemocnici, pozval ma k nemu domov a teraz mu pomáham s učením.“

„No teda...“ hlesne. Áno, ja viem. Musí to byť preňho šok, že tesne po večerníčku nie som doma v posteli, ale... akoby som ešte pozeral večerníčky. Ani neviem, aké rozprávky teraz fičia v telke. Možno by som si mal trochu osviežiť pamäť.

„Asi som ti mal dať vedieť,“ priznám sa pokorne, „popravde, celkom som na to zabudol popri tom všetkom, ale už aj tak vieš, že je všetko v poriadku.“

„A to mi stačí. Som rád, že sa bavíš,“ z jeho hlasu vycítim úsmev.

„A ja som rád, že sa nehneváš,“ neubránim sa úsmevu.

„Dá sa na teba vôbec hnevať? Čo by iní rodičia dali za také dieťa,“ komu by nepadlo vhod, keby sa o ňom pred ním jeho rodičia takto vyjadrovali? Mne teda rozhodne áno. Som rád, že otec ma berie ako dieťa, ktoré nespôsobuje starosti a problémy. Celý čas sa o to usilujem.

„Tak sa teda učte, nebudem vás rušiť,“ povie a ja to beriem ako takmer koniec nášho rozhovoru.

„Bol si dnes za mamou?“ pýtam sa ho. Návštevné hodiny síce netrvajú nejako dlho, no počas jednej zo svojich prestávok v práci má otec vo zvyku vybehnúť za ňou aspoň na chvíľu.

„Bol som sa na ňu pozrieť, má sa dobre, pozdravuje ťa a drží ti palce pri učení sa na skúšky aj na koncerty,“ oznámi mi v stručnosti.

„Keď pri nej budeš nabudúce, pozdravuj ju odo mňa nazad, poďakujem sa jej osobne,“ poviem a vtom dostanem nápad, „vlastne, keď s ňou budem na budúce, niekoho by som jej rád predstavil.“ Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo a radšej sa ani neodvážim pozrieť na Conora, pretože som si takmer istý tým, že pochopil to, že ide o neho.

„Fíha, určite rada spozná tvojho kamaráta,“ opäť cítim, ako sa potešil z mojej správy.

„Rád by som za ňou zašiel ešte prv, než začne to rušné obdobie,“ poviem, „akurát netuším, ako mi to časovo vyjde.“

„Vyjde to ako vyjde, bude rada za tvoju návštevu v hociktorom čase,“ uistí ma, „nuž, naozaj ťa nechám venovať sa tomu, čomu si sa venoval, než som ti zavolal, aby si nenechal zbytočne čakať tvojho kamaráta. Porozprávame sa, keď budeš zase doma, dobre? Dávaj si na seba pozor, keď sa budeš vracať domov.“

„Neboj sa, určite si dám pozor,“ rozlúčim sa s ním a zložím hovor. Ešte chvíľu hľadím na displej telefónu, ktorý medzičasom zhasol, rozmýšľajúc na tým, k čomu som sa to vlastne práve uviazal. Napokon stroj schová znovu do vrecka a otočím sa na svojho spoločníka. Ten ma bez slov pozorne sleduje. „Ehm...ehm...“ nasilu si odkašlem, aby som ako tak narušil ticho, ktoré nastalo.

„Ty...“ začne, no vzápätí sa nejako zarazí. „...ty... ma chceš predstaviť tvojej mame?“

„Nezje ťa,“ ubezpečím ho.

„Nie som si istý, či je to správne,“ vysloví svoje obavy.

„Ani ja som si nebol celkom istý tým, či je správne spoznať tvoju sestru, no je to za mnou a myslím si, že keď vieš o stave mojej mamy, pochopíš, že jej chcem predstaviť človeka, o ktorom som jej hovoril. Bolo to v deň, keď sme sa stretli v nemocnici...“

„Ty si jej o mne už hovoril?“ vysloví prekvapenú otázku.

„Nezmienil som síce priamo tvoje meno, ale v podstate áno,“ pokývam hlavou. Nemám dôvod na to, aby som to pred ním tajil. Už vtedy som mal v pláne predstaviť jej ho. Akurát som ešte netušil, čo všetko sa zbehne a ako by som mu mal povedať o tom, čo s ňou vlastne je. Nikdy som o tom nevedel rozprávať pred druhými. Bolo to pre mňa náročné. No Conor poznal stav mojej matky. Možno nie nejako detailne, no vedel, čím trpí a to mi v podstate uľahčovalo situáciu.

„Asi ťa nepresvedčím o opaku, však?“ uisťuje sa. A celkom správne predpokladá, že ma nepresvedčí o tom, že to spraviť nechcem.

„Nie,“ pokývam záporne hlavou. „A teraz by sme sa znovu mali venovať učeniu. Chcel by som to s tebou dnes prejsť až do konca.“

„Do konca?!“ vypískne šokovane. Nečakal by som, že jeho hlas dokáže nadobudnúť aj takéto výšavy. Možno, mimo športovania, by mal sľubnú kariéru aj v hudobnej brandži. Pred ostrosťou jeho hlasu sa musím stiahnuť do úzadia. „Však tam je hádam milión príkladov na prepočítanie!“ Pokračuje síce už trochu miernejšie, no v jeho hlase stále počuť pobúrenie nad mojim oznámením.

„Sám si videl, že po tom, ako porozumieš základom, to počítanie aj pri komplikovanejších príkladoch ide rýchlo, preto si myslím, že máme šancu to stihnúť a ešte si aj v pomerne rozumnom čase pozrieť nejaký film.“ Snažím sa ho trochu upokojiť. Robím to predsa pre jeho dobro. Chcem, aby testy napísal čo najlepšie. Bude mať aj on lepší pocit na duši, keď tomu tak bude, hoci väčšine športovcov leží ich školský prospech úplne v žalúdku, sú radi, že vôbec prešli. Nerád by som však Conora zaradil práve do tejto skupiny ľudí. Hlavne po tom, čo som videl z jeho učebných pomôcok. Už len to svedčí o tom, že sa skutočne snaží učiť.

„No dobre teda, budem ti veriť,“ poddá sa nakoniec a načiahne sa za šálkou s čajom, na ktorý sme obaja takmer zabudli pri tom, ako sme sa učili. Teraz máme trochu prestávku, takže nenamietam.

Keď už sme obaja pripravený pokračovať v učení, púšťame sa do toho. Vidím na ňom síce, že by si tento čas, čo sme spolu vedel predstaviť celkom inak, no musím trvať na to, aby sa to naučil. Určite sa do testov neocitnem u neho doma, pretože sám budem mať svoje problémy a keď si to aj bude neskôr sám opakovať, rozhodne tomu celému bude rozumieť omnoho lepšie.

 

***

 

„Áh, som celkom zničený!“ zahlási, keď dopočíta posledný príklad na dnes. Pozriem sa na hodiny, ktoré visia na stene vedľa televízora a uznávam, že viac hodín učenia by som už ani ja nezvládol. Skončili sme presne včas. Za desať minút bude deväť a my si môžeme ešte úplne v pohode pozrieť nejaký ten film. Teda pokiaľ ma za toto trýznenie Conor ešte bude chcieť trpieť u seba doma.

„Ver tomu, že som na tom dosť podobne, ako ty,“ uistím ho s úškrnom na tvári. Sledujem, ako balí učebnice a zošity porozkladané na stole. „Vďaka tvojej rýchlej schopnosti chápať sa nám to o dosť urýchlilo, neviem si predstaviť, že by som takto rýchlo toto všetko prešiel s niekým iným.“ Som si istý tým, že túto pochvalu si skutočne zaslúži. Keď som chcel, aby sme prešli všetky učebné témy matematiky, čakal som, že ma rázne odmietne. Keďže to však nespravil, usúdil som, že to skutočne chce vedieť. A preto sme sa dopracovali úspešne až na samotný koniec.

„Ja dúfam, že do testov nezabudnem na nič z toho, čo si mi tu dnes vysvetľoval,“ povie.

„Verím tomu, že sa to nestane a nespravíš hanbu môjmu učeniu,“ podpichnem ho.

„Budem sa snažiť,“ povie a následne si hlasno zívne. Trochu zapochybujem o tom, či bude mať tento večer ešte energiu na to, aby pozeral. „Ale teraz...“ zdvihne sa zo svojho miesta a poriadne si ponaťahuje stuhnuté svalstvo a kosti. „By sme mali spoločne vybrať nejaký film, pri ktorom prídeme obaja na iné myšlienky.“ Takže predsa len na to nezabudol. Pousmejem sa.

„Tak mi povedz svoje návrhy,“ vyzvem ho a vytiahnem sa na gauč, kde je to predsa len pohodlnejšie na sedenie.

 

Tvárou mu prejde letmý úsmev a usadí sa vedľa mňa, aby sme spolu mohli vybrať niečo, čo nám bude najviac vyhovovať.

Dodatek autora: 

Zdravím ťa milý čitateľ, ktorý si sa dostal v čítaní až k tomuto dodatku. Viem, že som sa na celkom dlhý čas s písaním odmlčala a nebudem hľadať výhovorky o čase a podobne, pretože ten aj bol, no inšpirácia a nálada dlhšie nebola, keďže som bojovala sama so sebou a svojimi problémamy, ktoré sa tu však nechystám nijako rozoberať. Každopádne verím tomu, že aspoň trochu som svojim zjavom potešila a snáď pokračovanie tohto príbehu nijako nesklamalo. Za každé prečítanie a komentár budem len a len rada. :)

 

Akarui

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 4)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 9
„Děláš si srandu,“ zavrčel Pavel zahanbeně a štítivě zvedl malý nafukovací kruh...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 4
Kopce se jako na povel přikryly peřinou barvy holubičí šedi a jejich zeleně...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 1
Kapitola 14 „Jaspere odpoledne spolu půjdeme ven. Co říkáš?“ podívám se u...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
„Utíkej, utíkej, pozor si dej, už po krku se ti sápe, otec v ...