Pá, 11/01/2019 - 21:07
2

Věnování: 
Tak ako v predchádzajúcich kapitolách je kapitola venovaná všetkým, ktorí na tento príbeh ešte nezabudli.

Nathan

 

Domov som dorazil pár minút po jednej ráno. Otec už dávno spal a preto som si musel dávať veľký pozor na to, aby som ho nezobudil, kým som sa konečne dostal do bezpečia svojej izby. Dokonca ani v tej som si nemohol dovoliť robiť nijako hluk. Asi by som sa ráno cítil voči svojmu rodičovi veľmi previnilo, keby sa kvôli môjmu neskorému príchodu domov plnohodnotne nevyspal do práce. Ani mne by nebolo príjemné, keby ma niekto zobudil z tvrdého spánku, keď by som na druhý deň musel vstávať do školy alebo kvôli iným povinnostiam.

Každopádne, nedokážem povedať, že by som bol ľutoval všetok ten čas, ktorý som strávil v Conorovej prítomnosti. Všetko, čo nasledovalo po tom, ako sme sa doučili bolo priam potešením pre moju dušu. Po dlhej dobe môžem povedať, že som sa skutočne zabavil. A on najskôr ani len netuší, ako veľmi mi pomohla jeho prítomnosť. Nehovorím mu o tom, no bol by som rád, keby si to on sám uvedomil. Zatiaľ však z neho cítim skôr pocity previnenia voči tomu, že mi nedokáže pomôcť. Verím však tomu, že by sa to mohlo časom zlepšiť. A možno by som mu aj ja mohol v budúcnosti viac okato naznačovať, že som rád za jeho prítomnosť.

Do postele si po dlhej dobe líham s úsmevom na tvári a s myšlienkou na to, že by sa podobných dní v budúcnosti mohlo vyskytnúť viacero.

 

***

 

 Prebúdzam sa na zvuky domácnosti. Pohľadom na budík zisťujem, že som ani zďaleka nespal tak veľa, ako by som si bol predstavoval, že budem. Rozhodne nie je otcovou vinou, že som sa zobudil, ale keď už počujem hluk za mojou izbou, nedá mi to, aby som sa nevypotácal zo svojej izby a aspoň sa s ním nepozdravil, než odíde do práce.

„Oh, zobudil som ťa?“ premeriava si ma od hora až nadol, keď si všimne moju maličkosť postávať vo dverách izby uvažujúc nad tým, ktorým smerom by sa mala vydať prv. Očividne z jeho pohľadu musím vyzerať strašne.

„Nie, to nie,“ pomaly zakrútim záporne hlavou k svojim slovám, aby som ho uistil o ich pravdivosti. Vzápätí ma však zradia moje ústa, z ktorých sa derie hlasné zívnutie a ja mu nedokážem nijako zabrániť. Otec na mňa hľadí pohľadom plným pochybností.

„Ako si si užil večer?“ rozhodne sa neriešiť môj stav energie, ktorý je, ako musím sám priznať, skutočne mizerný, no predpokladám, že po jeho odchode sa opäť odoberiem do priestorov postele a budem sa snažiť čo najviac regenerovať.

„Myslím, že keď poviem viac ako dobre, tak nebudem vôbec preháňať,“ priznám sa mu so svojimi skutočnými pocitmi. Usúdim totiž, že pre neho bude fajn počuť niečo podobné z mojich úst po tom, ako ma ešte asi tak mesiac dozadu pozoroval v mojich rôznorodých náladách. Vždy som si bol a aj stále som vedomý toho, aké starosti som mu tým robil a robím. Okrem toho, tentoraz nemusím v žiadnom prípade klamať, pretože to cítim tak, ako som to odprezentoval.

„Venovali ste sa neskôr aj niečomu inému než len učeniu?“ pýta sa.

„Po tom, ako sme skončili s učením sme si pozreli jednu romantickú komédiu, ktorá sa nám obom zapáčila asi najviac zo všetkých filmov, ktoré mal u seba na výber a keď sa skončil film, šiel som domov... vlastne by sa dalo povedať, že som prišiel len pred pár hodinami.“

„Vyzeráš tak,“ na tvári sa mu na malý moment mihne úškrn.

„Ďakujem,“ zamrmlem.

„Počuj, koľko dní ti zostáva ešte do súťaže?“ znie jeho otázka a ja chvíľu musím rozmýšľať nad odpoveďou.

„Štyri dni,“ dostanem zo seba po chvíli a v nasledujúcom momente sa mi v hlave vynorí prísľub toho, že ešte pred tým, než začnú súťažné kolá, navštívim mamu v nemocnici a, čo je najlepšie, v prítomnosti svojho kamaráta, ktorého by som jej rád predstavil, pretože si myslím, že by mala poznať niekoho, kto toľko zasahuje do diania v mojom živote.

„Zajtra som si vzal voľno z práce, aby som mohol čo najdlhšie navštíviť tvoju mamu, v poslednej dobe tam chodím len tak veľmi na skok a preto by som to rád napravil. Keď chceš, môžeš ísť spolu so mnou.“ Jeho návrh sa mi celkom pozdáva. Sám som nemal v poslednej dobe veľmi veľa času na to, aby som zašiel za mamou. A pritom by to pre mňa mala byť jedna z priorít. Viem však, že sa nebude hnevať. Nikdy sa nehnevala, nech už som sa v nemocnici neukázal neviem ako dlhý čas. Ja som si to aj tak vždy vyčítal a ani teraz tomu nie je inak. Musím napraviť svoje návštevy v nemocnici. Teraz by to mohlo byť o niečo ľahšie. Aspoň myslím.

„Pôjdem,“ pokývam hlavou, „aj tak si posledné dni pred súťažou chcem dať pokoj od všetkého, takže už by som sa nemal na nič extra pripravovať, jedine sa držať v pokoji... však to poznáš.“

„Samozrejme,“ obdaruje ma úsmevom, ktorý je na jeho tvári tak výnimočný a prikročí ku mne, aby moje vlasy rozstrapatil ešte viac, ako už sú sami o sebe po prebudení, „v poriadku si môžeš ísť znovu ľahnúť do postele, za chvíľu aj tak odchádzam, tak aby si si dnes čo najviac oddýchol.“ Na jeho výzvu len pokývam hlavou a v tichosti sa poberiem nazad do izby, kde sa znovu zatvorím a v pološere sa dotiahnem k posteli, aby som sa uložil.

 

***

 

Nemám poňatia, akú veľkú časť dňa som stihol prespať, keď ma z tvrdého bezsenného spánku, počas ktorého som, ako si všimnem, svojimi slinami navlhčil vankúš. Nemám rád, keď zaspím takto tvrdo. Nerád slintám zo spánku. Dnes sa však nemožno veľmi čudovať.

Zvonenie telefónu kdesi v izbe ma preberá do reality. Usádzam sa na posteli, rukou šmátram po kraji poličky, kam som si večer ukladal okuliare. Po tom, ako nahmatám jej kraj siahnem rukou hlbšie a popamäti hľadám okuliare. Tie si následne nasádzam na nos a zaostrujem po izbe.

Konečne nájdem telefón a podarí sa mi ho zdvihnúť.

„Čudujem sa tomu, že si sa vôbec uráčil zdvihnúť,“ ozve sa mi v uchu veľmi známy hlas a ja sa musím pousmiať. Ešte pár týždňov dozadu by som nebol povedal, že spolu budeme komunikovať  takto aktívne.

„To môžeš byť rád, že sa ti podarilo zobudiť ma,“ odpoviem. Nepozdravím sa podobne ako ani on. Usúdim, že už by to aj tak bolo celkom na nič, keď rovno vhupol do aktívnej konverzácie.

„Počuj, uvedomil som si to už v posteli, keď si bol dávno preč,“ začne a ja v polospánku prichádzam na neskutočné množstvo vecí, na ktoré Conor mohol prísť po tom, ako som odišiel a on ležal v posteli. Až sa mi to samému celkom nepozdáva a preto, prv než vyslovím prvú hlúposť, ktorá sa zjavila v mojej hlave, čakám na pokračovanie jeho rozprávania. „Po tom, ako sme prišli ku mne domov, som tvoje mokré veci odniesol k sebe do izby, aby sa preschli a my sme na ne celkom zabudli, keď si odchádzal.“

„Aha,“ zamrmlem a nedokážem zabrániť sklamaniu, ktoré počujem už len ja sám pri tejto krátkej odpovedi.

„Dúfam, že si tam nemal niečo, čo budeš vo veľmi blízkej dobe súrne potrebovať,“ hovorí ďalej a ja si uvedomím jednu celkom pozitívnu vec na tom, že som si u neho zabudol svoje veci. Máme o dôvod naviac sa znovu stretnúť.

„Nie, všetko potrebné som si z nich presunul, takže ich vrátenie sa nijako neponáhľa,“ hneď zniem trochu živšie ako pred pár chvíľami.

„Tak to je fajn, pretože skutočne netuším, kedy budem schopný ti ich priniesť,“ z jeho strany počujem zaváhanie. Usúdim, že v blízkej dobe bude mať krušné obdobie asi tak ako aj ja sám. Znamená to snáď, že sa teraz dlhú dobu neuvidíme? Ozve sa vo mne hlások plný pochybností. Tak veľmi rád by som mu zabránil v pokúšaní mojej maličkosti.

„Súdim, že v blízkej dobe budeš mať hromadu starostí, ale tak ma napadlo... vieš, ako som včera telefonoval s otcom a zmienil som, že ešte pred začiatkom súťaže by som rád šiel za mamou do nemocnice...“

„Spomínam si na to, tiež si hovoril, že ma jej chceš pri tej príležitosti predstaviť,“ znie mi to ako výzva k tomu, aby som dokončil svoju myšlienku a preto pokračujem v tom, čo som začal: „Keďže do súťaže mi zostávajú už len dva dni a otec si vzal zajtra voľno z práce, rozhodol som sa, že s ním pôjdem do nemocnice. Bol by som veľmi rád, keď by si sa k nám mohol pridať.“

„Nathan...“ znie mi trochu skleslo. A myslím, že aj celkom rozumiem jeho dôvodom. Včera ma však postavil do podobnej situácie, keď som sa zoznamoval s jeho sestrou.

„Áno?“ spýtam sa čo najnevinnejšie.

„Vieš, ja si stále nie som celkom istý tým, či je to najlepší nápad predstavovať ma tvojej mame...“

„Ale ja si tým istý som,“ trvám na svojom, „pozná ma tvoja sestra, čo ma poznala už dlhšie, ale teraz sa poznáme z časti aj v súkromí a preto si myslím, že by si mal ty spoznať moju mamu, kvôli ktorej si to vlastne všetko začal robiť.“

„Necítim sa na to veľmi pripravený,“ povzdychne.

„Ani ja som nebol pripravený na to, že doma bude len tvoja sestra a ja jej budem musieť čeliť, myslím si, že na niektoré situácie v živote človek nebude nikdy celkom pripravený,“ snažím sa ho presvedčiť o tom, že zajtra sa ocitne v podobnej situácii, ako som sa ocitol ja deň dozadu až na to, že on bude mať priestor na to, aby sa pripravil o niečo viac ako ja. Môžem teda o seba tvrdiť, že som voči nemu ústretový.

„Ale moja sestra neboli obaja moji rodičia,“ vyhovára sa ďalej. Takže on má strach z toho, že by ho moji rodičia neprijali? Ja ten strach rozhodne nemám, pretože ich po toľkých rokoch poznám. On však nevie, čo sú zač a ako sa k nemu budú správať a najskôr netuší, ako by sa v ich prítomnosti mal správať on.

„Conor, to je veľmi hlúpa výhovorka, pokiaľ zajtra nemáš čas, tak mi to jednoducho povedz na rovinu,“ vyzvem ho.

„Zatiaľ sme sa nerozprávali o nejakom presnom čase.“

„Návštevné hodiny sa začítajú o jednej po obede a končia sa o piatej večer, chceli by sme tam ísť tak, aby sme tam boli čo najdlhšie. Teba, samozrejme, nebude nikto nútiť, aby si tam zostával po celý čas, pokiaľ budeš mať nejaké povinnosti.“

„Takže pred jednou sa niekde stretneme?“

„Najlepšie by bolo asi pred vstupom do nemocnice,“ navrhnem, aby nedošlo k nejakým nedorozumeniam alebo tak.

„Tak fajn, budem tam,“ znie mi trochu rezignovane, no rozhodnem sa príliš to neriešiť. Teším za z toho, že nakoniec súhlasil s tým, že so mnou navštívi maminu.

„Budem sa tešiť na tvoju spoločnosť,“ hovorím s úsmevom na tvári, ktorý však od nemôže na druhej strane linky vidieť. Potom sa už len stroho rozlúčime a ja rozmýšľam, čo by som asi tak mohol podniknúť. Únavu po toľkom spánku už ani veľmi necítim, skôr by som bol povedal, že pociťujem niečo, čo by sa dalo prirovnať hladu.

 

Conor

 

Tak veľmi rád by som ubezpečil sám seba v tom, že stretnutie s Nathanovými rodičmi neskončí katastrofou. Keby som nebol poznal sám seba a svoju schopnosť hovoriť najväčšie zbytočnosti vo chvíľach kedy sa to nehodí. Mohol by som to jednoducho vyriešiť tým, že budem ticho, no nerád by som urazil svojho kamaráta. Aspoň dúfam, že po tom, čo sa medzi nami v poslednej dobe udialo sa môžem nazývať jeho kamarátom. Pravda je, že nepoznám jeho rodičov, no na druhú stranu ani on nepozná tých mojich a mám pocit, že zoznámenie s tými jeho je oproti zoznámeniu s Margo sakramentský rozdiel. Kdesi vo svojom vnútri začínam pociťovať zradu a krutú pomstu za to, že som sa nezmienil o tom, že u nás doma je sestra. Ja som však nepredpokladal, že by mu jej prítomnosť mohla nejako prekážať a neskôr, keď som ich pristihol pri rozhovore v obývačke som myšlienku na to, že nejaký problém vôbec nastal, hodil celkom za hlavu. Očividne s tým ale nebol zmierený.

Zamyslený sa prechádzam dokola vo svojej izbe. Tento zvyk som si osvojil ešte z dávneho detstva, kedy som zdieľal spoločnú izbu ešte so svojou sestrou a uprostred izby sme mali umiestnený okrúhly koberec s detskými motívmi. Vždy, keď som sa potreboval sústrediť alebo som jednoducho nad niečím rozmýšľal, mal som tendenciu krúžiť po tomto koberčeku. Rodičia aj s mojim starším súrodencom si zo mňa po čase začali robiť srandu, pretože som pri tom vraj vyzeral ako prípad pre psychiatra. Očividne podľa tempa mojich myšlienok som prispôsoboval tempo svojej chôdzi. Keď som myslel pomaly, iba som sa po koberčeku tak šuchtal. Keď mi to myslelo rýchlejšie, moja chôdza nabrala na rýchlosti.

Aj napriek tomu, že v mojej súčasnej izbe, ktorú už nezdieľam so svojou sestrou od čias sťahovania našej rodiny, sa už žiadny koberček nenachádza, zvyk pochodovania dokola pri tom, ako premýšľam, mi stále zostal. Je to akýsi druh zlozvyku, ktorý som si vybudoval v detstve a len veľmi ťažko sa ho dokážem zbaviť hoci by som niekedy aj chcel.

Uvedomím si, čo práve vystrájam a rýchlym pohľadom sa uistím, že dvere na mojej izbe sú bezpečne zatvorené a potichu vydýchnem. Nechal som sa strhnúť svojimi myšlienkami a ani som si riadne neuvedomoval, čo robím. Nestáva sa to zase tak často, ale keď sa to už stane, je možnosť toho, že stratím prehľad aj o niekoľkých nasledujúcich hodinách. Teraz to však bolo len pár nejakých minút, ako zisťujem po rýchlo pohľade na hodiny.

Prinútim svoju nervozitu, ktorá je absolútne zbytočná, ustúpiť do úzadia a silou vôle sa dotiahnem k stoličke pri písacom stole. Usadím sa a snažím sa zhlboka dýchať. Robím to, než sa moje rozbúšené srdce celkom neupokojí spolu s nervóznou triaškou. Je to už celkom doba odkedy sa moje telo rozochvelo po tom, ako som sa dostal do situácie, kedy som sa necítil celkom pripravený na to, aby som niečomu čelil.

Z hrdla sa mi derie roztrasený smiech. Nerozumiem tomu, z čoho by som mal mať ohľadom nasledujúceho dňa obavy. Jedine, že by môj strach nepochádzal priamo z toho, čo ma čaká a viem o tom, ale moje vnútro tuší niečo zlé. Ale čo konkrétne by to malo byť?

Rozhodnem sa, že najlepšie bude, keď sa nejako zamestnám. Pohľadom preletím veci povaľujúce sa na stole. Učenie asi nebude najlepšou voľbou, skôr by som sa ešte viac vystresoval. Okrem toho, tým, že sme sa včera tak dlho učili som si získal trochu času pre seba. Opakovať učivo si chcem až deň pred skúškami a na to mám ešte celkom dosť času, dovtedy pre mňa nie je nevyhnutné to, aby som čumel do učebníc a ešte viac sa magoril. Preto vytvorím medzi učebnicami priestor tak akurát veľký na to, aby sa doň zmestil notebook, ktorý vylovím zo skrinky, kam som ho uložil ešte pred tým, než som sa začal usilovne pripravovať na skúšky. Dnes máme dokonca voľno aj od tréningu a hoci sám sa chystám trochu trénovať, mám ešte dosť času, ktorý potrebujem nejako stráviť odpútaním sa od svojich splašených myšlienok. Ani vlastne neviem, ako som dospel k tomu, že najskôr nie som nervózny zo zajtrajška, ale niečoho iného, čo nedokážem pomenovať. Je to hlúposť.

„Conor?“ ozve sa neočakávaný hlas a ja sebou prudko trhnem a cítim, ako mi srdce znova búši o stošesť. „Je všetko v poriadku?“ Znie ďalšia otázka odo dverí, ku ktorým sa konečne otočím. Bez slov prikývnem svoje sestre na súhlas. Zdá sa však, že moja odpoveď ju neupokojila. „Počula som tvoj smiech, myslela som, že s niekým telefonuješ, no potom som nepočula už žiadne ďalšie slová...“ Ah, tak ona počúvala za dverami...

„Mám hrozne zlý pocit...“ prehovorím a ona bez vyzvania vkĺzne do priestoru izby. V tichosti za sebou zatvorí dvere a keď sa na mňa otočí postrehnem v jej pohľade obavy.

„Ani ja sa dnes od rána necítim celkom komfortne a nedokážem popísať, prečo.“ Kdesi som kedysi čítal, že u súrodencov, ktorí sa sami sebe navzájom stalo v detstva blízkymi priateľmi sa v neskoršom veku objavuje istý druh telepatie. Malo by sa to prejavovať nejako tak, ako práve pred chvíľou u mňa a Margo. Keď má jeden súrodenec pocit, že sa stane niečo zlé ukáže sa, že vlastne aj ten druhý pociťuje kdesi vo vnútri niečo nezvyčajné. Áno, je to pravdepodobne len taká rozprávačka na zaujatie čitateľov, ktorí si to prečítali podobne ako aj ja, no občas mám skutočne pocit, že medzi mnou a mojou sestrou je puto telepatie. Napríklad aj teraz.

„Pravdou je, že ani ja nedokážem povedať, kde sa vzala moja nervozita,“ pokývam hlavou, „teda prv som bol trochu vykoľajený z toho, keď mi Nathna oznámil, že zajtra ma predstaví svojej mame, ale nemyslím si, že to je celkom ten dôvod, ktorý ma znervózňuje...“

„A si si istý, že to nie je tým?“

„Kdesi vo vnútri cítim, že je tu niečo väčšie, kvôli čomu by som sa mal obávať...“

„A ty sám nevieš, čo by to malo byť, však?“ Odpovedám pokrútením hlavy. „Ako vážne si myslíš, že to je?“ Znie ďalšia otázka.

„To nedokážem celkom presne povedať, no nepáči sa mi už len ten pocit, že sa niečo má stať...“

„Pravdepodobne to bude len nejaká hlúposť,“ vysloví svoj názor a ja sa rozhodnem, že najrozumnejšie bude súhlasiť s ňou. Najskôr bude mať aj tak pravdu.

„Nemali by sme sa preto veľmi znepokojovať,“ hovorím a ona už vstáva zo svojho miesta na posteli. Uhladí perinu, ktorú pokrčila a mieri k dverám.

„Dnes po obede nastupujem znovu na smenu v práci, takže dúfam, že to skutočne bude všetko v poriadku. Keby sa však dialo niečo na oddelení, som si istá, že by ma o tom informovali.

„Nemyslím si, že môj zlý pocit by nejako súvisel s tvojou prácou,“ uistím ju. Usmeje sa na mňa a mávne mi na rozlúčku.

 

Chvíľu po tom, ako sestra opustí priestor izby, otáčam sa k počítaču, ktorý som už prv pripravil. Otvorím ho a zapnem. Čakám, než sa načíta úvodná obrazovka požadujúca prístupové heslo. V rýchlosti ho naťukám a už sa aj pripájam k jednej zo sociálnych sietí. Dalo by sa povedať, že som na takéto veci v poslednej dobe nemal veľmi veľa času, preto nie je pre mňa žiadnym prekvapením, keď po roztvorení stránky ladenej do modrých a bielych farieb objavím množstvo neprečítaných správ, na ktoré sa rozhodnem odpísať v najbližších minútach svojho času a budem veriť tomu, že ich odosielatelia ešte nezabudli na to, že vôbec existujem. Nikdy som nemal prioritu v tom, aby som čas trávil na týchto stránkach, no pre udržiavanie kontaktov s ľuďmi, ktorí nebývajú práve najbližšie ku mne je to celkom slušná alternatíva rozhovorov.

V stručnosti a rýchlosti sa každému, kto mi písal viac ako týždeň dozadu ospravedlním za svoj nedostatok času. Viacerým to istotne znie ako vyhováranie sa, ja však viem, kde je pravda a to mi vždy stačilo na to, aby som sa pred nikým nemusel agresívne obhajovať pre svoju pravdu.

Pár sekúnd na to, ako odpíšem na všetky správy mi blikne jedna nová.

 

Neil Campbell: „Ahoj, to som rád, že  som ťa tu zastihol.“ Na chvíľu zaváham. Ako myslí svoju správu? Má na mňa predsa aj iný kontakt než len takýto. Pokiaľ by si nebol istý tým, či sa objavím, v pokoji mohol aj zatelefonovať alebo napísať správu.

Conor Kepler: „Bolo by úplne v pohode, keď by si mi napísal klasickú správu.“

Neil Campbell: „Áno, ja viem, no akurát som ťa zahliadol tu a myslím, že je to pohodlnejšie.“

Conor Kepler: „Niečo na tom bude... Čo vlastne potrebuješ? Niečo ohľadom tréningu?“

Neil Campbell: „Nie, vlastne by som sa s tebou dnes potreboval stretnúť, chcel by som ti niečo povedať.“

Conor Kepler: „Nemám s tým problém, dnes som sa aj tak nechystal nič výnimočné robiť, akurát večer som si chcel zabehať, ale to malo byť na dnes asi tak všetko.“

Neil Campbell: „Už sa nepotrebuješ učiť?“

Conor Kepler: „Nope, včera sa mi s pomocou Nathana podarilo dobrať zvyšok učiva z matematiky a myslím si, že som tomu aj z veľmi veľkej časti porozumel, takže si teraz nechávam pár dní na to, aby sa mi to všetko uležalo v hlave.“

Neil Campbell: „Ty máš teda super kamaráta, aj ja by som niečo také potreboval...“

Conor Kepler: „Rozhodne sa nesťažujem... kde sa kedy sa teda stretneme?“

Neil Campbell: „Navrhoval si by som Vedecké múzeum, dnes majú zaujímavú výstavu a myslím, že tam budeme mať aj dosť priestoru na to, aby sme sa porozprávali.“

Conor Kepler: „Ty chodievaš do múzeí?“

Neil Campbell: „Prečo nie? Je tam dosť pokoj a nájdeš tam zaujímavé veci.“

Conor Kepler: „Nikdy som nebol na takéto veci...“

Neil Campbell: „Mám to teda brať ako odmietnutie?“

Conor Kepler: „To som nechcel povedať... a o koľkej teda?“

Neil Campbell: „Vieš sa tam dopraviť do hodiny? Ja som dosť blízko aj teraz.“

Conor Kepler: „Myslím, že by som s tým nemal mať problém.“

Neil Campbell: „Tak ťa teda budem čakať pred vstupom.“

 

Na Neilovu poslednú správu sa rozhodnem už neodpisovať, odpojím sa, zaklapnem počítač a odložím ho na miesto, odkiaľ som ho vzal. Postavím sa zo stoličky, na ktorej som počas toho všetkého sedel a podídem k skrini. V rýchlosti sa prezlečiem do niečoho normálneho, schmatnem mobil zo stolu a vybehnem z izby. Zavriem sa v kúpeľni, ktorá sa nachádza hneď vedľa mojej izby. V našom dome to máme zariadené tak, že na každého člena rodiny pripadá jedna kúpeľňa a plus k tomu máme ešte jednu ako bonus, ktorá slúži pre prípadné návštevy. Netuším, ako sa mojim rodičom podarilo zohnať dom, ako je tento, no povedal by som, že je to priam geniálne. Hlavne ráno, keď sa človek niekam ponáhľa sa nemusí stresovať tým, že kúpeľňa bude obsadená iným členom rodiny a keby náhodou tú svoju nejakým nedopatrením aj našiel obsadenú, má na výber zo štyroch ďalších. A je veľmi málo pravdepodobné, že by mohli byť všetky naraz obsadené.

 

Po tom, ako si v rýchlosti opláchnem tvár a zuby prebehnem zubnou kefkou so zubnou pastou, mierim do predsiene, kde si do vrecka strkám kľúče od domu a obúvam sa.

 

„Ty sa niekam chystáš?“ zastaví ma sestrin hlas ešte prv, než vyjdem von.

„Písal mi Neil, že by sa so mnou rád stretol a o čomsi mi povedal,“ ozrejmím jej situáciu.

„Campbell?“ na malý moment mám pocit, že v jej očiach zahliadnem prekvapenie, no výraz jej tváre sa vzápätí zmení a ja si nie som istý tým, či som správne pomenoval emóciu, ktorú som na chvíľu zahliadol.

„Ten,“ pokývam hlavou. Neil a Margo sa poznajú, pretože pokiaľ to časovo vyjde, sestra chodieva na moje zápasy podporovať náš tím. A mimo to, Neil už u nás niekoľkokrát predtým bol a ona vie o našom kamarátstve, takže ma nemusí nijako prekvapovať, že zmienila práve jeho meno. Skôr ma prekvapí uvedomenie, že sa sestra začne červenať a sklopí pohľad k zemi po tom, ako potvrdím jej domnienku. „Čo je?“ vyhŕknem na ňu otázku.

„Nič.. ja len... asi viem, čo ti povie..“

„Ako môžeš vedieť?“

„Jednoducho viem...“

„A o čo teda ide?“

„Dozvieš sa,“ odpovie možno až prirýchlo na moju otázku a vzápätí zmizne prv, než stihnem čokoľvek ďalšie povedať. Keďže netuším, čo sa to práve stalo s mojou sestrou, rozhodnem sa nekomentovať to. Otvorím dvere a vyjdem von.

 

Na stanicu metra sa nemusím nijako ponáhľať, pretože viem, že do hodiny to k múzeu rozhodne stíham aj napriek tomu, že budem musieť prestupovať, pretože priame spojenie od nás až tam nie je, to mi však nijako neprekáža.

Rozhoznem sa, že bude v poriadku, keď si počas  cesty vypočujem nejakú tú pesničku. Z vrecka mikiny teda  vylovím slúchadlá. Zisťujem, že sú teda  riadne zamotané a pritom keď som ich tam vkladal, mal som ich krásne zložené. Nestíham sa čudovať zakaždým, keď tie káble vyťahujem z vreciek. Nikdy ma to však neodradilo od mojich pôvodných plánov a preto sa aj teraz púšťam do ich rozmotávania.

Zamestná ma to natoľko, že si ani neuvedomí, že predo mnou ktosi stojí, kým do neho nenarazím. Prekvapene zaspätkujem o pár krokov a zdvihnem pohľad od svojho momentálneho rébusu.

 

„Si Conor Kepler?“zaznie otázka mohutného chlapa stojaceho predo mnou. Mal by som tohto človeka poznať? Pýtam sa sám seba v duchu a snažím sa priradiť si ho k niekomu, koho poznám. Avšak jeho tvár ani hlas mi ani v najmenšom nič nehovoria a moje vnútri čoskoro rozochveje nepríjemný pocit, aký som pociťoval dnes po tom, ako som dotelefonoval s Nathanom.

„A ty si kto?“ nadvihnem spýtavo obočie a snažím sa v sebe potlačiť chvenie.

„To nie je vôbec podstatné, pýtal som sa prvý,“ odpovie chladne a nebezpečne ku mne prikročí.

„Hej, hej... daj si pohov,“ vložím medzi nás svoju ruku v snahe ho od seba odtlačiť, no po tom, ako si uvedomím, že to nemá žiadny zmysel som prinútený spraviť pár krokov vzad, aby som mal pocit akého takého bezpečia.

„Odpovedz!“ vyzve ma agresívne. Nechápem, kde sa v niektorých ľuďoch berie toľká nervozita, keď okamžite nedostanú to, čo si vyžiadali.

„Áno, som Conor Kepler a teraz mi, láskavo povedz, kto si ty!“ pristúpim na jeho hru a podobne na neho zvýšim hlas. On však na moju odpoveď len pokýva slabou hlavou a viac odo mňa odstúpi. A ja už absolútne nerozumiem tomu, čo má toto celé znamenať. Už-už otváram ústa na to, aby som to zistil, no vyjde mi z nich len hlasný ston po tom, ako mi znenazdajky čosi tvrdé narazí priamo do žalúdka. Zostanem v predklone a bez dychu.

„Dominic Russó posiela vrelé pozdravy tebe a tvojmu malému kamarátovi, snáď si z neho vezmeš  len to najlepšie. Vravím ti to ešte v čase, kedy si pri vedomí.“ Nie som schopný odpovedať na jeho slová, aj keď by som veľmi chcel. Najmä by som sa rád spýtal jednu vec. Kto do pekla je Dominic Russó? Nikdy som o ňom nepočul.

 

Uvedomujem si, že prvá rana neprišla od môjho spoločníka a porozumiem tomu, že ich je viac. No to je najskôr asi tak všetko, čo stihnem pochopiť, pretože ktorýsi z nich ma tvrdou ranou do spánku privedie do temnoty.

Dodatek autora: 

Zdravím,

viem, že najskôr nikto nerád počúva hlúpe výhovorky tipu nemal som čas alebo tak. Ja mám asi len jeden dôvod, prečo som nepublikovala už skôr a dosť ma to mrzí, aj keď som sa snažila - zasekla som sa v písaní. Bola som síce pár kapitol popredu a táto je jedna z predpísaných kapitol, ale neverila som tomu, že ju budem musieť zverejniť ešte než dopíšem kapitolu, ktorú som chcela dokončiť. Povedala som si však, že nemôžem dovoliť, aby sa tento príbeh vymazal, pretože mi na tom záleží a verím tomu, že znovu nájdem múzu na pokračovanie. Aj napriek oneskoreniu vydania pevne verím tomu, že sa vám kapitola  páčila, hoci neskončila úplne najideálnejšie, priznávam. Za komentáre s pripomienkami a hodnotenia budem rada a tiež ďakujem za podporu pri predchádzajúcich kapitolách. :)

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 3)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 7
Jen ti dva věděli, jak dlouhou dobu tam strávili. Oba naprosto promočení se...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 16
Prechádzam úzkou cestičkou v lese. Všetko je zaliate strieborným...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 12
Strýček Douglass mě zavedl do přepychového pokoje, který by se těžko dal...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 7
Obraz Tallantridy – Kapitola 22 Začátek příběhu   | Tallantrida,...