Pá, 01/02/2019 - 18:09
4

Věnování: 
Všetkým čitateľom

Nathan

 

Po tom, ako som ukončil rozhovor so svojim kamarátom, pohľad mi padol na piano v mojej izbe. Uvedomil som si, že na moje pomery som mu už celkom dlho nevenoval dostatok pozornosti. Cvičenia pred súťažou som si v poslednej dobe nechával do štúdia, kde som sa z neznámych dôvodov cítil príjemnejšie. A to aj napriek tomu, že za poslednú dobu sa mi tam už dvakrát podarilo takmer prísť k vážnejšej ujme. Teraz, tesne pred začiatkom súťaže, som pociťoval doma omnoho väčšie nepohodlie pri cvičení. Povedal by som, že je to spôsobené práve spomienkam na to, ako sme  týchto priestoroch hrávali s mamou. Celým domom sa ozývali rôzne melódie, ktoré zväčša volila matka. S odstupom času si čoraz viac uvedomujem, ako som sa práve skrze tieto jednoduché skladby dokázal poľahky naučiť základom hudby, bez ktorej si dnes už nedokážem svoj život ani len predstaviť. Ako bez mamy, tak bez hudby.

Podídem k hudobnému nástroju. Položím naň ruku a prstami začnem jemne hladiť jeho povrch, na ktorom sa časom usadila vrstva prachu. Uvedomím si, že skrze spomienky viažuce sa k nemu, som zanedbal niečo, na čom by mi malo záležať. Nemal by som nechať sadať naň prach. Budem to musieť napraviť. Dnes však nie. Stále sa necítim celkom pripravený.

Vyklápam časť zakrývajúcu klávesy. Aspoň tie sú z nejakej časti skryté pred vrstvou prachu. V duchu sa pousmejem pri pohľade na ne. A možno nielen v duchu. Usádzam sa na nižšiu okrúhlu stoličku z dreva. Keď som bol malý, cítil som sa na nej pohodlne len veľmi málo, no postupom času som v nej našiel záľubu.

Jemnými pohybmi prechádzam po klávesoch. Zo začiatku bez toho, aby som čo len jeden z nich pritlačil a prinútil stroj vydať zvuk, neskôr už smelšie nechávajúc piano tvoriť melódiu a ozývať sa miestnosťou.

Pohrúženému do tónov pesničky, ktorá sa vynorila v mojej hlave, mi chvíľu trvá rozlíšiť zvonenie zvončeka od hudby piana. Zastavím prsty v pohybe a čakám, než doznie posledný znejúci tón. Vstanem zo stoličky a zamierim za zvukom zvonenia – dverám.

 

„Nathan, ak si tam, otvor!“ popoženie ma naliehavý tón hlasu mojej kamarátky stojacej za dverami. Následne sa rozhodne nepoužiť zvonček, ale jednoducho zaklopať na dvere.

„Však už idem!“ ohlásim sa, aby si svoju návštevu nerozmyslela. Pri tom všetkom, čo vyvádza to vyzerá dosť vážne a ja som zvedavý, čo sa vlastne prihodilo, že sa jej maličkosť ocitla pre mojimi dverami.

„Poď dnu,“ vyzvem ju po tom, ako otvorím dvere prv, než stihne spustiť vodopád slov. V očiach jej čítam rozrušenie. Nerád by som však, aby si náš rozhovor vypočul niekto neželaný a vyvodil z toho celého závery. Tým niekým mám na mysli susedu bývajúcu cez ulicu oproti, ktorú letmo zahliadnem schovanú za závesom. Vždy pozorne sleduje dianie na ulici. Raz som si dokonca všimol, ako nenápadne pootvorila okno, keď sa v blízkosti jej domu rozprávali dvaja susedia. Odvtedy si dávam ešte väčší pozor. Nemám ju rád.

Keď sa Natalie nedá do pohybu v priebehu pol minúty, jednoducho ju schmatnem za ruku a vtiahnem dnu do domu.

„Ja.. neviem, čo mám robiť...“ prehovorí tichým hlasom po tom, ako sa zatvoria dvere.

„Poď, sadni si,“ vediem ju do našej kuchyne, kde ju usádzam na stoličku, „dáš si vodu, čaj alebo niečo tvrdšie?“ Tou poslednou možnosťou si nie som celkom istý. Vlastne by sa dalo povedať, že to bol akýsi pokus o odľahčenie situácie. Nie som si istý, či doma vôbec niečo také prechovávame. Celkom slušne o tom pochybujem.

„Voda postačí,“ kývne hlavou. Vezmem zo skrinky pohár, napustím ho vodou a položím ho pred ňu. Následne sa usadím na stoličku na opačnom konci stola, aby som mal na ňu čo najlepší výhľad pri tom, ako sa spolu budeme rozprávať.

Prstami objíme pohár s vodou a keď ho dvihne k ústam, všimnem si chvenie jej rúk. Netuším, čo sa to s ňou deje ani prečo prišla práve ku mne domov, no verím tomu, že pre toto správanie je regulerny dôvod. Nechcem na ňu však nijako vytvárať nátlak a preto len v tichosti vyčkávam, než sama spustí.

„Nechcela som ti volať, pretože mi prišlo hlúpe hovoriť o tom s tebou cez telefón,“ začne po nejakej tej minúte.

„Očividne to bude niečo vážne, keďže je to už nejaký ten piatok, čo si u nás nebola na návšteve,“ podotknem. Prstom si napravím okuliare na nose a ona sa znova napije pred tým, než pokračuje.

„Stalo sa to asi len hodinu dozadu,“ ku koncu sa jej pery zachvejú a chvíľu to vyzerá, akoby sa mala každú chvíľu rozplakať. Oči sa jej lesknú v predzvesti sĺz, ktoré sa pýtajú na jej zatiaľ suché líca. Vyzerá to však, že so sebou bojuje. Chce mi to povedať. Trhavo sa nadýchne a priduseným hlasom pokračuje: „Nikto na teba nemal kontakt a preto to ide takou v podstate zdĺhavou cestou. Verím tomu, že keby to šlo mimo teba, zasmial by si sa, cez koľkých sa táto správa musela dostať, než sa napokon dostala ku mne a odo mňa by sa mala teraz dostať k tebe.“ Rozpráva dosť pomaly. Občas sa vo svojej reči zastaví, akoby rozmýšľala nad tým, ako svoje ďalšie slová správne naformulovať, aby sa napokon dostala k pointe, ktorú sa mi snaží povedať. Nechcem prerušovať tok jej slov aj napriek tomu, že sa mi v hlave vynára množstvo otázok, ktoré by som zo seba v sekunde vedel vysypať. „Neil sa mal stretnúť s tvojim kamarátom pred vedeckým múzeom, kde mali spoločne stráviť nejaký čas, pretože mu chcel o niečom povedať. Avšak čakal naňho už celkom dlho, keď sa rozhodol zavolať mu. Nezdvíhal však telefón a preto volal jeho sestre, či je ešte stále doma. Keď mu tá povedala, že z domu odišiel už dávno, nastal chaos. Asi pol hodinu po tom, volali Margo z nemocnice, kde pracuje, že tam má hospitalizovaného brata. Je v bezvedomí a zatiaľ nevedia povedať, ako vážne sú jeho zranenia. Nathan ... Conora niekto zmlátil na ulici po ceste na metro...“ pri posledných svojich slovách už v sebe nezadržiava pocity, ani slzy, pretože to očividne už nedokáže a mojim svetom jej slová tiež poriadne otriasli. Netuším, čo si mám o tom celom vlastne myslieť. Čo vlastne cítim? Zdesenie? Z toho, že sa nemôžeme v tomto meste cítiť bezpečne? Alebo je to šok z toho, že to bol práve Conor? Conor, ktorého mám tak rád a nikomu by nikdy nič zlé nespravil? Nemali by sa takéto veci stávať zlým ľuďom, ktorí páchajú denno-denne zlo? Očividne to však v tomto svete takto nefunguje. Dobrí a féroví ľudia doplácajú na frustráciu ľudí so zlými návykmi a práve takým ľuďom sa žije dobre. Honobia si majetok a hľadia len na seba a svoje blaho.

 

Nataliina triaška sa rozhodla poctiť aj mňa. A to som sa jej o to ani nemusel nijako zvlášť prosiť. „Musím ho vidieť,“ prehovorím po chvíli.

„Pôjdem s tebou,“ rozhodne sa.

„To nie je nutné,“ pokývam hlavou zo strany na stranu a postavím sa zo stoličky.

„Necítila by som sa dobre, keby ťa teraz pustím samého za ním po tom, čo sa mu prihodilo,“ nenechá sa odradiť mojim odmietnutím.

„Je to na tebe, no ja si myslím, že si nemusíš vôbec robiť starosti, kto by prejavil záujem o niekoho, ako som ja?“

„Rovnako tak by sa mohol pýtať Conor, kto by prejavil záujem v tom, aby ho mlátil na ulici?“

„Riziko je tu vždy,“ priznám a vykročím do izby, kde na seba hodím prvé oblečenie, čo mi príde pod ruku. Podstatné je, že sa mi podarí niečo nájsť.

„Si si istý, že je to dobrý nápad?“ pýta sa po tom, ako sa začnem obúvať v chodbe. Hlúpa otázka. Nedokážem hľadieť na to, či je to momentálne dobrý nápad alebo nie. Jednoducho idem za tým, čo najviac potrebujem a to je  práve prítomnosť Conora. Chcem cítiť jeho vôňu. Jeho teplo a pocit bezpečia. Chcem vedieť, že bude v poriadku, že sa preberie a že znova bude všetko po starom. Znova bude stáť po mojom boku a ja po tom jeho. Budeme o sebe vedieť a budeme sa veľa rozprávať. Budeme sa rešpektovať a spoločne vymýšľať hlúposti. Trpký smiech sa derie pomedzi moje pery. Nemyslím to nijako zle voči Natalie. Momentálne len jednoducho riešim to, čo chcem. Lenže pri tom všetkom pociťujem jednu veľkú neistotu v tom, či skutočne bude všetko tak v poriadku, ako by malo byť. Conor mal tiež isté plány do budúcnosti a myslím si, že toto ich pravdepodobne celkom narušilo. „Hlavne sa nenechaj uniesť smútkom a depresívnymi myšlienkami,“ počujem jej tichú prosbu. Rád by som ju splnil, no nie som si istý, či mám dosť síl odolávať. Pri ňom som začínal mať omnoho väčší pocit istoty. Začínal som mať pocit, že to zvládam a dokážem sa cez to všetko nejako preniesť, pretože nie som sám a sú tu ľudia, ktorým na mne ešte stále aspoň trochu záleží. Toto všetko mi pomohol uvedomiť si v pomerne krátkom čase jeden jediný človek. Pretože sa o mňa zaujímal a trávil so mnou nemalý čas.

 

Spolu vychádzame z domu a dávam si záležať na tom, aby som zamkol.

 

„Ako sa tam chceš dopraviť?“ pýta sa narážajúc na to, že v dopravných prostriedkoch sa necítim práve najlepšie a práve preto, pokiaľ teda nejdem s otcovým autom, uprednostňujem prechádzku. Autobusy mi síce problém až taký nerobia, no predsa len sa cítim omnoho slobodnejší, keď kráčam po ulici.

„Prejdeme sa, tá nemocnica sa nachádza len pár ulíc od nášho domu. S otcom tam zvyčajne chodíme autom, no to je hlavne preto, lebo je to rýchlejšie a väčšinou nesieme nejaké veci pre mamu... ale ani ako prechádzka to nie je najhoršie.“ Vychrlím zo seba nespočetné množstvo slov. V Nataliinej prítomnosti väčšinou veľa rozprávam, pretože jej plne dôverujem a viem, že nikdy nebude odsudzovať môj strach z uzatvorených priestorov alebo to, že som gay. Nikdy neprejavila kritiku v tejto časti mojej osobnosti a preto pochybujem, že by tak spravila v tejto chvíli. Uvedomuje si, že ju potrebujem mať teraz po mojom boku omnoho viac ako kedykoľvek predtým. Aspoň si to myslím.

„Nemám sa tým problém, hlavne aby to tebe bolo pohodlné,“ na tvári sa jej zjaví jemný úsmev, ktorým sa ma snaží povzbudiť. Pravdepodobne to na moju náladu a rozpoloženie nemalo žiadny efekt, na cením si jej snahu v tomto ohľade.

 

A tak sa teda vydáme spoločne na cestu do nemocnice.

 

Tak, ako som aj hovoril, netrvá nám dlho, než sa po vlastných nohách dopravíme do nemocnice. Premkne ma trochu zvláštny pocit. Doteraz som sa v týchto končinách ocital len v súvislosti s návštevnými hodinami týkajúcich sa mamy. Je to vlastne prvýkrát odkedy je v tejto nemocnici, čo tu nie som kvôli nej. Možno by som ju mohol zbehnúť pozrieť po tom, ako zistím, ako je na tom môj kamarát. Určite sa poteší. Samozrejme, keď sa budem cítiť na nejaké ďalšie rozhovory po tom všetkom. Tým si ale momentálne nie som istý.

S Natalie sa na seba pozrieme. Pokývaním hlavy dám najavo, že sa cítim byť pripravený vstúpiť dnu. Zacítim jemný dotyk jej ruky v mojej dlani. Stisnem jej ruku. Potrebujeme to obaja. Ona ho síce nepoznala, no viem, že správa o tom, čo sa stalo ju vykoľajila približne rovnako tak ako aj mňa. Až na to, že ona s tým bojuje očividne o niečo lepšie ako ja.

Vstúpime dnu a keďže netuším, na ktorom oddelení je Conor „ubytovaný“, zamierim si to na informácie, aby som sa spýtal na poschodie a číslo izby. Sestrička nám zhovievavo odpovie na všetky otázky, ktoré máme. Vlastne a pýtam len na osobu, ktorú hľadám a číslo izby, takže oho veľa nemusí spraviť. S rýchlym poďakovaním zamierime k výťahom, z ktorých jeden, určený pre návštevníkov nemocnice, si privoláme a počkáme, než zíde na naše poschodie, aby sme sa vyviezli na to, kde sa Conor nachádza.

Na chodbe zahliadnem nižšiu tmavovlásku. „Margo,“ vyslovím jej meno a priznám sa, že v prostredí nemocnice mi príde zvláštne oslovovať ju prvým menom a nie priezviskom. Avšak momentálne voči mne nevystupuje ako doktorka mamy, lež ako kamarátova sestra. Zastaví sa v pohybe a otočí sa našim smerom.

„Nathan,“ odpovie mi mojim menom. Predpokladám, že sa musí cítiť podobne ak ja. „Takže sa k tebe nakoniec tá správa dostala.“ Pomalými krokmi si kráčame v ústrety. Stretneme sa kdesi uprostred a pozorujeme sa navzájom.

„Máš nejaké správy o jeho stave?“ spýtam sa po pár minútach, kedy na seba len tak bez ďalších slov hľadíme.

„Akurát idem od doktora, ktorý mal jeho zákrok na starosti. Len pred chvíľou ho previezli na izbu. Hneď ako som sa dopočula o tom, že skončili, šla som za doktorom.“ Pokýva hlavou.

„A čo ti povedal doktor?“ ťahám to z nej ako z chlpatej deky. Nemôžem však povedať, že by som sa na jej mieste bol správal inak. Pravdepodobne by som o tom tiež nedokázal nejako plynule rozprávať. Je to predsa jej brat. Musí mať obavy.

„V prvom rade by si mal vedieť, že žije,“ oznámi mi a ja mám naraz pocit, že so mnou komunikuje ako doktorka a nie ako súkromná osoba. Snaží sa nedať najavo svoje pocity a držať si od toho celého odstup. Musí to byť aj pre ňu náročné, keďže ide o jej brata. „Ďalšou vecou je, že Conor si v najbližšej dobe asi veľmi nezašportuje.“ Pri tejto správe ma pichne pri srdci. Viem o tom, že sa venuje volejbalu a predpokladám, že preňho znamená minimálne toľko, čo pre mňa piano. Neviem si Conora predstaviť bez volejbalu. Je predsa športovo založený. „Ak si teda ešte vôbec niekedy zašportuje, mal dve zlomené rebrá, ktoré by však ani tak problémom neboli, čo sa týka zahojenia... pokiaľ sa zrastú správne, nebude to pre neho nijako obmedzenie. Horšie to však je s jeho rukou, ktorá bola niekoľkokrát zlomená na viacerých miestach. Neviem, či tušíš niečo o zrastaní zlomenín a keď si aj mal tú česť čosi počuť, väčšinou šlo o klasickú zlomeninu, ktorá so správnym postupom dokáže zrásť bez toho, aby spôsobovala komplikácie. Doktori sa však domnievajú, že v Conorovom prípade nebude možné celkom zabrániť ďalším problémom spojeným so zrastaním sa kosti v jeho pravej ruke. Do nôh ako takých útočníci očividne veľmi nešli, pretože na tých má len pár modrín, čo je celkom šťastie by som povedala... no a hlavu... tú ma celkom doudieranú. Pravdepodobne dostal silný úder do spánku, ktorý ho ´uspal´, no predpokladám, že aj po tom, ako upadol do bezvedomia, pokračovali. Pravdepodobne má ľahší otras mozgu, no doktori hovoria, že inak by mal byť v poriadku, no najskôr sa ešte zopár dní nepreberie.“ S dôkladnosťou doktorky mi vyrozpráva všetko, čo sa práve dozvedela o Conorovom stave.

„Nathan.. to bolí...“ vypískne mi Natalie do ucha a ja si uvedomím, že pri tom všetkom som jej pučil ruku vo svojom zovretí. Ospravedlňujúco sa na ňu pozriem a pustím jej ruku, ktorú si začne automaticky trieť s bolestným výrazom na tvári.

„Chcel by si sa na neho ísť pozrieť?“ spýta sa a ja len prikývnem.

„Tak ja vás teda už nechám, myslím, že svoju úlohu som už splnila. Conora som veľmi nepoznala, no dúfam, že nakoniec bude všetko v poriadku, pozdravujte ho odo mňa.“ Natalie sa rozhodne opustiť ma, no myslím, že by pre ňu nebolo dobre zostávať. Určite sa na to ani sama veľmi necíti. Som rád už len za to, že sa rozhodla so mnou ísť sem.

„Dávaj si pozor na ceste domov, dobre?“ lúčim sa s ňou.

„Ty tiež,“ mávne slabo rukou a otáča sa na odchod.

„To bola tvoja priateľka?“ pýta sa Margo po tom, ako osamieme a ja len pokrútim hlavou.

„Brat ti toho o mne asi v skutočnosti zase tak veľa neprezradil, však?“ spýtam sa.

„Dalo by sa povedať, že takmer nič,“ prizná.

„Takže skutočne pri mne zotrvával z vlastnej vôle,“ pokývam chápavo hlavou. „Vieš, možno by si mala niečo vedieť.“ Spolieham sa na to, že ako súrodenci sú si viac ako len podobní. Spolieham sa na to, že podobne ako jej brat, ani ona ma neodsúdi za to, čím som. Dúfam, že Keplerovci sú jednoducho takí.

„Spôsobil si to snáď ty, že ho zmlátili na ulici?“ vyhŕkne. Ani by ma nebolo napadlo, že by mohla vo svojej hlave v tejto situácii prísť práve na túto variantu.

„Hoci sa nemôžem zbaviť pocitu, že to bolo mojou vinou, aj keď neviem, akým spôsobom sa to stalo, to nie je to, čo som ti chcel povedať.“

„A teda?“

„Nie som na dievčatá.“ Po týchto mojich slovách prudko zastane uprostred chodby, po ktorej sme kráčali a otočí sa na mňa

„Si na môjho brata?“ rukou si zakryje ústa a uprene na mňa hľadí.

„V tomto ešte celkom jasno nemám...“ zarazím sa a v hlave sa mi vynorí otázka: Vážne v tom ešte nemáš jasno? „...ale tak celkovo som na ku mne rovnaké pohlavie.“

„Páni...“ vydýchne. „.. taký pekný chalan.“

„Tuším som zle počul...“ nadvihnem obočie.

„Nie, podľa mňa musíš priťahovať aj dievčatá,“ povie a ja si spomeniem na to, ako raz Conor povedal čosi v zmysle, že po mne dievčatá šalejú. Rovnako ako vtedy, tak aj teraz to pokladám za absurdné.

„Ak aj áno, hľadajú na nesprávnom mieste,“ myknem ramenami.

„Nuž... môj brat pravdepodobne nie,“ nie som si celkom istý, či som počul správne to, čo práve vyslovila.

„Nie som si istý, či som celkom pochopil, čo si práve povedala,“ poviem a ona ku mne prikročí a ruky mi položí na ramená.

„Conor si to síce veľmi nepripúšťa a ešte stále sa nevzdal svojej klasickej predstavy o tom, ako by to vo svete malo fungovať, ale už ako malý chlapec viac obdivoval vo filmoch chlapov ako ženy. Preto si myslím, že ho v skutočnosti dievčatá ani veľmi nepriťahujú a keď k tomu dáme fakt, že so žiadnou babou mu to bohvieako dlho nevydržalo... pochop... sú dva druhy homosexuálov... sú tí, ktorí o sebe vedia, hlásia sa k tomu a aj keď o tom niektorí z nich toľko nerozprávajú, plne si pripúšťajú svoju osobnosť a riadia sa podľa toho... a potom sú tu takí, ktorí možno aj pociťujú, že s nimi čosi nie je v poriadku, no odmietajú i to pripustiť. Akoby to bola choroba.“

„Tvoj brat homosexualitu nepovažuje za chorobu,“ pokývam hlavou.

„Neodsudzuje ju, ale keby mal sám sebe pripustiť skutočnosť, potreboval by niečo silnejšie...“

„Myslíš zamilovať sa?“

„Napríklad.“

„A teraz to hovoríš mne...“

„Pretože verím, že ho k tebe niečo priťahuje...“

„Stále to však môže byť len tvoja nesprávna domnienka,“ namietnem.

„To ukáže čas, ja som ti len chcela pri tejto príležitosti povedať o svojich pocitoch, aby si ty nemal pocit, že svoje city by si mal nejako potláčať len preto, aby si niečo nepokazil. Naopak, možno môžeš niečo iné prebudiť.“

„Nechajme to radšej tak, než to nezájde celkom nesprávnym smerom,“ poradím jej a ona len s tichým povzdychom pokýva hlavou.

„Poďme, tu vo vedľajšej izbe leží,“ ukáže na jedny z dverí nachádzajúcich sa v našej blízkosti. Vykročí k nim a ja ju bez ďalších slov nasledujem.

 

Keď zazriem jeho tvár pomerne pokojne  vyzerajúcu, moje srdce vynechá zopár úderov. Nevyzerá, že by sa najbližšie týždne, ba dokonca mesiac, mal pohnúť zo svojho lôžka v nemocnici. Som si takmer istý, že páčiť sa mu to nebude po tom, ako sa preberie. „Ah, Conor, čo si si to urobil?“ spýtam sa ho ticho, aj keď viem, že ma pravdepodobne nemôže počuť.

 

Conor

 

Rozpráva ku mne a ja vnímam pohľadom, ako sa jeho ústa striedavo otvárajú a zavárajú. No akoby nebolo podstatné to, aby som zachytil, čo mi rozpráva, lež jeho prítomnosť.

Naraz sa môj pohľad stočí cez palubu plťky, na ktorej sa spoločne plavia naše dve osamotené duše. Zahľadím sa do vody, ktorú vírime svojim pohybom. Uvedomím si jednu celkom zaujímavú vec. Nemáme žiadne pomôcky, ktorými by sme loďou hýbali. Ani ja, ani on nedržíme v rukách žiadne pádlo a loď nemá motorček, ktorým by sa sama mohla sama pohybovať. No napriek tomu sa na vode hýbeme. Netuším, kam smerujeme.

Uvedomím si, že môj spoločník prestal rozprávať, pretože pery drží pevne pri sebe. Netuším kedy sa to stalo, pretože som mu posledný čas nevenoval dostatočnú pozornosť.

Tak veľmi rád by som sa ho spýtal na to, čo mi hovoril. Chcel by som ho počuť, no jednak je tu fakt, že sa nedokážem nijakým spôsobom prinútiť k tomu, aby som otvoril ústa. Je tu nejaká zvláštna sila bránica mi v tom, čo by som rád spravil. Sedíme tak blízko seba, no ja aj napriek tomu cítim, akoby sme si boli na míle vzdialení. A nie je mi to vôbec príjemné.

Čo sa mi to snažíš povedať? Ženie sa mi hlavou myšlienka. Je tak silná, že ma zvnútra takmer trhá svojou žiadostivosťou. Žiada sa von. Von z mojich úst. No nemôže.

Hľadám čokoľvek, čo by mi pomohlo vyjadriť svoje pocity. Široko ďaleko v našom okolí sa však okrem nás dvoch, plťky a vody nenachádza nič viac. Ani nič menej.

Opäť mi pohľad padá na hladinu vody. Dlho ju sledujem a moje vnútro premkne zvláštny pocit, keď kdesi v hĺbke zahliadnem jasné svetlo. Švihnem pohľadom po mojom spoločníkovi, no zdá sa, že ten sa teraz venuje pozorovaniu ma. Usudzujem, že čaká na moje slová. Netuší o tom, že všetko z toho, čo mi práve povedal sa ku mne absolútne nedostalo. Ani jedno jediné slovko, ani jedna jediná hláska. A ja som pritom tak veľmi chcel. Chcieť však v tomto prípade očividne nestačí.

Nakláňam sa ponad palubu, aby som sa lepšie prizrel neznámemu vo vode. Dlho hypnotizujem svetlo vo vode pohľadom, až zacítim akýsi zvláštny tlak v hlave. Neznáma sila ma ťahá cez palubu. Ja vlastne ani neviem, ako sa ocitám vo vode. A topím sa aj napriek tomu, že plávanie mi nikdy nerobilo problémy.

Tak veľmi rád by som sa načiahol za rukou kamaráta, ktorá sa ku mne naťahuje v snahe pomôcť mi. Opäť mi v tom však čosi bráni. Nedokážem sa vzoprieť neznámej sile ťahajúcej ma ku dnu.

Ešte prv, než sa moje telo celkom ponorí pod hladinou, dostávajú sa ku mne slová. Akoby tým, že som opustil palubu mi bolo umožnené počuť ho. Kričí. Kričí, aby som sa ho chytil. A ja by som tak veľmi chcel. Keby som mohol.

Pod hladinou strácam obraz o tom, kde čo je.

 

***

 

Prudko sebou trhnem zo snu. Čo sa mi to práve snívalo? V hlave sa snažím usporiadať si myšlienky a vybaviť si, čo to vlastne malo všetko byť a znamenať. Aj napriek pocitom, ktoré v sebe pociťujem aj po prebudení sa, nedokážem zosumarizovať zmysluplne celý sen. Nakoniec znova upadám do moci ďalšieho prichádzajúceho sna.

Dodatek autora: 

Zdravím, v prvom rade by som sa veľmi rada poďakovala Vare a Ragane ku komentárom pri predchádzajúcej kapitole, ktoré ma utvrdili v tom, že predsa len tu ešte stále je niekto, kto si spomína na tento príbeh. Pevne verím, že aj táto kapitola sa páčila. Komentáre potešia a s ďalšou kapitolou sa budem snažiť prísť čo najskôr to bude v mojich možnostiach. :) Ďakujem za všetky milé slová, pomáha mi to v písaní tohto príbehu, hoci mám niekedy pocit, že to akoby ani nikam nesmeruje. :)

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 6)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 1
Zbyněk otevře oči a usměje se. Miluje, když se probudí ve Vladimírově náruči...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 1
Bylo to jako líbat ledního medvěda. Šimralo mě skoro všechno z jeho...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 7
- James – Byl docela zvláštní. Ty jeho modrý oči na mě hleděli jako bych byl...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 13
Na Willův spící obličej, dopadaly hřejivé sluneční paprsky, jež prostupovaly...