St, 20/02/2019 - 19:50
2

Věnování: 
Všetkým čitateľom

Nathan

Život vie byť občas veľmi nevyspytateľný. Keď sa spätne pozriem na to, ako som na tom bol mesiace dozadu, že som vlastne sám ani netušil, čo by som s tým svojim mal spraviť. Vyhýbal som sa spoločnosti a odmietal som prijať kohokoľvek pomoc. Na rozdiel od toho všetkého, kde sa nachádzam teraz? Vložil som svoju dôveru v človeka, ktorého som pred tým poznal len z videnia. Do človeka, ktorý bol inou kategóriou, akou som ja. To som si aspoň myslel. Ale.. kto vlastne je Conor Kepler? Poznám časť jeho úmyslov, ktoré rozhodne nie sú zlé, keďže  sa mi snaží pomáhať a byť oporou.

Už v minulosti som mal dosť veľké problémy s tým, aby som niekoho nechal starať sa o mňa. Mal som z toho pocit, akoby som nad všetkým strácal kontrolu. Conor sa mi však vtesnal do života takým štýlom, že som tento pocit vlastne ani nestihol mať. A hoci som sa zo začiatku usiloval ho z neho vykopnúť, napokon som zistil, že ho začínam mať rád a pred spaním s úsmevom na tvári spomínam na všetko, čo mi povedal alebo čo sme spolu podnikli. Priznávam sa, tieto pocity sú veľmi príjemné. Dokonca ani teraz, hoci Conor prežíva ťažké chvíle, sa nedokážem ubrániť úsmevu, ktorý sa mi rozťahuje po tvári pri všetkých tých spomienkach. V hlave sa mi vybavujú udalosti z obdobia, kedy sme sa stretli v daždi pred nemocnicou. Vtedy mi nanútil svoj dáždnik, skôr než som stihol spraviť hlúposť a chytiť chrípku. Na ďalší deň, keď som mu ho vracal, som takmer schytal od neho ranu, ktorá mala byť určená jednému z našich spolužiakov, ktorým sa očividne veľmi ľahko nechal vyprovokovať.

„Smiem sa spýtať, nad čím sa už dobre dlho tak veľmi usmievaš?“ Pri svojich spomienkach som si nestihol všimnúť, kedy sa pri mne zjavil otec. Takmer by som zabudol na to, že si dnes vzal voľno, aby zase zašiel na trocha dlhšie za mamou. Zatrasiem hlavou, aby som zmazal zvyšky spomienok na ten deň podobne ako aj svoj úsmev a upriem pohľad na otca.

„Ale nad ničím,“ odpoviem v tichosti. Iba sa pousmeje.

„Úsmev ti pristane,“ ruku mi položí na hlavu a jemne mi rozcuchá vlasy. Zvykol to robiť, keď som bol menší a na niečom som sa schuti zasmial alebo keď sa mi niečo podarilo a potešilo ma to.

„Kedy sa dnes chystáš ísť?“

„Asi za hodinku,“ odpovie na otázku a ja pokývam hlavou. Dnes mali Conora púšťať z nemocnice. Dnes je to vlastne tretí deň odkedy sa stala tá nehoda. Ak sa teda dá nazvať nehodou to, že človeka niekto zbije na ulici. To už aby sme sa báli aj vychádzať z domu, aby sa nám nedajbože niečo nestalo. Toto veľkomesto je hrozné. Mojim snom je po škole si niečo málo našetriť a odsťahovať sa ideálne na nejaké pokojnejšie miesto mimo mesta, kde budem mať svoj pokoj a piano, na ktorom budem môcť hrať a skladať piesne.

S Margo sme sa dohodli, že sa stretneme v nemocnici, ale ja som mal ešte nejaký čas a preto som sa zatiaľ venoval učeniu. Zajtra v škole nás čakali skúšky a hoci som si opakovať veľmi nepotreboval, predsa  som sa len rozhodol. Nápad ísť za mamou ma však teraz nadchne omnoho viac, ako by som si bol myslel. Nemal som to dnes v pláne, ale prečo nie? Ona sa určite poteší a okrem toho Conor je v tej istej budove ako ona a Margo ma dnes smenu tiež, takže by to nemal byť žiaden problém.

„Pôjdem s tebou za ňou,“ oznámim otcovi a ten sa neubráni začudovanému pohľadu.

„Čože tak náhle?“ pýta sa.

„Nevidím v tom žiaden problém,“ myknem plecami a zatvorím poznámkový zošit, ktorý som mal pred sebou už nejaký čas roztvorený.

„Určite sa ti poteší,“ pokýva hlavou.

„Ja viem,“ usmejem sa na neho a postavím sa zo svojho miesta.

 

***

 

„Ahoj, nejako skoro, nie?“ Conorova sestra ma víta už z diaľky. Všimnem si chvíľkové zaváhanie v jej pohľade, keď si všimne otca a uvedomí si, že som neprišiel sám. „Ah.. ospravedlňujem sa pán Moon, myslela som si, že váš syn dnes prišiel sám.“ Sám sa s miernou obavou otočím na otca. Hovoril som mu síce o tom, že Margo je mamina doktorka, ale nezmienil som sa o tom, že si spolu tykáme.

„Vôbec nič si nemusíte vyčítať,“ s pokojným pohľadom sa na ňu usmeje. „Ako sa má moja žena?“

„Musím povedať, že so na ňu nesmierne hrdá, na nové lieky nereagovala najhoršie a jej stav sa zlepšuje, nechcem hovoriť veľmi dopredu, ale s ohľadom na lieky, ktoré jej boli nasadené a že jej telo liečbu prijalo jej stav vyzerá veľmi dobre,“ vidím na otcovi, ako ho tieto dobré správy potešili. Dlhé mesiace mama liečbu nezvládala dobre, bývalo jej zle a nevládala ani vstať z postele, takže teraz je pre zmenu príjemné počuť, že sa na liečbu adaptovala. Pohľad sa mi stretne s Margo a vzájomne sa na seba usmejeme. „Pokojne sa za ňou môžete ísť pozrieť, teraz je v izbe.“ Pokynie nám rukou. Nechávam otca ísť ako prvého a keď sa za ním zatvoria dvere izby, otočím sa na Margo.

„Tvoj otec ešte nevie o nás dvoch,“ nie je to otázka a preto len pokývam súhlasne s hlavou.

„No už mu to pravdepodobne došlo,“ neubránim sa jemnému úškrnu. „Ako dopadli Conorove testy?“

„Rebrá sa hoja tak, ako by sa mali, avšak s rukou to bude trochu komplikovanejšie, neviem, či nebude musieť podstúpiť zákrok, kde mu polámu kosť trochu viac, aby sa to lepšie zrástlo. Doktor, ktorý to má na starosti sa k tomu ešte presnejšie nevyjadril, vraj sa uvidí na vyšetreniach za týždeň. Hlava je na tom dobre a stratou pamäti netrpí, ale ešte je boľavá.“

„Som hlavne rád, že sa mu nič vážnejšie nestalo,“ povzdychnem si.

„Aj ja Nathan, aj ja,“ z úst jej vyjde vzdych a v očiach jej zahliadnem slzy. Keď ju takto vidím, nedokážem sa ubrániť nutkaniu objať ju. A to je aj presne to, čo v tej chvíli spravím. A ona ho bez váhania prijme. Ovinie si ruky okolo môjho pásu a hlavu si mi položí na prsia. Cítim teplo jej tela a priznávam sa, že ma to trochu upokojuje. Aj ja som potreboval niečo takéto. Už veľmi dlho.

Po chvíli sa od seba odtiahneme a ona sa na mňa smutne usmeje. „Bež dnu, keď bude čas, pôjdeme za ním na druhé poschodie.“ Vyzve ma. Pokývam hlavou a otočím sa k dverám do maminej izby. Pred tým, než vojdem dnu sa zhlboka nadýchnem.

 

Je to pre mňa také nezvyčajné vidieť mamu postávať pri nemocničnom okne s otcom po svojom boku. Sú mi otočení chrbtom, takže kým sa dvere nezatvoria, ani nemajú šancu si ma všimnúť. Avšak hneď po tom, čo sa miestnosťou ozve zabuchnutie dverí a obaja otočia k dverám.

„Nate,“ osloví ma mama a ja sa na ňu z diaľky zahľadím. V tvári je stále bledá, ale tomu sa príliš nedivím. Inak však vyzerá omnoho živšie než naposledy a to mi nesmierne pozdvihne náladu.

„Ahoj,“ pozdravím ju potichu a vykročím k nim. Z bližšia vidím, že oči má omnoho živšie a veselšie. Viem, že to nemala ľahké a preto som rád, keď ju teraz môžem vidieť takto.

„Ako sa ti darí? Dlho si sa tu nezastavil.“ Viem, že mi nič nevyčíta, pretože určite vie, koľko som toho za posledné týždne mal aj so školou aj s hudbou. Otec jej musel hovoriť. Napriek tomu, že toto viem, kdesi vo vnútri ma pichne výčitka. Predsa len koľkokrát som bol s Conorom alebo som sa len tak flákal, keď sa mi jednoducho nechcelo. Sám veľmi dobre viem, že som si mohol nájsť čas, aby som za ňou zbehol aspoň na malú chvíľku. Možno to vie aj ona sama. Je to predsa moja mama.

„Mám sa dobre, zajtra máme doobeda skúšky v škole a potom ma večer čaká súťaž.“ Ako to hovorím, uvedomím si, aký náročný bude nadchádzajúci deň. Ešte som nestihol Conorovi ani odovzdať lístky. Vlastne ani neviem, či by na vystúpenie šiel. Iba som si na neho spomenul, keď sa riešilo, kto si koľko lístkov vezme pre svojich pozvaných hostí. Každý sme mali limit štyroch ľudí, no ja som nemal veľmi koho pozvať okrem otca. A potom ma napadol Conor. Možno by šiel. Preto som vzal tri lístky. Pre neho a jeho sestru. Absolútne netuším, čo mi na moje pozvanie povie, ale želám si, aby povedal áno. Predsa len by aj on prišiel po posledných udalostiach na iné myšlienky, hoci netuším, či sa mu podobná hudba aspoň trochu páči alebo ani veľmi nie. Nerozmýšľal som nad tým a nikdy som nemal možnosť sa ho na to priamo spýtať.

„Budeš mať teda náročný deň,“ matkina ruka nájde tú moju. Jej dotyk je chladný, ale po chvíli ma jej jemný stisk zahreje. Usmejem sa na ňu a pokývam hlavou. „Budem na teba myslieť, aby si to čo najlepšie zvládol.“

„Ďakujem mami, dúfam, že ťa nesklamem,“ opätujem jej stisk ruky.

„Mňa si ako syn nikdy nesklamal, nemusíš mať obavy, nech už to dopadne akokoľvek, vždy ťa budem ľúbiť.“ Sám neviem ako, ale po týchto jej slovách cítim, ako ma začínajú páliť oči. Sklopím pohľad a rýchlym žmurkaním očí sa snažím slzy zahnať do úzadia.

„A ako sa máš ty?“ hlavu zdvihnem tak, aby som sa ňu mohol pozrieť. Viem, že jej pravdepodobne neunikla moja predchádzajúca zmena. Asi len slepý by si nevšimol.

„Mne sa darí dobre, ako vidíš, doktorka Keplerová povedala, že som spravila za poslednú dobu veľké pokroky.“ Samu ju teší, že tu môže s nami takto postávať a nemusí už ležať v posteli.

„To rád počujem,“ usmejem sa na ňu. Ešte by som rád niečo povedal, keď sa ozve tiché zaklopanie a do izby nakukne Margo.

„Ospravedlňujem sa, že vás ruším, mohla by som si požičať vášho syna?“

„Nemám s tým žiaden problém,“ pokýva mama hlavou a otec vyzerá, že tiež nemá žiadne námietky. On vlastne vedel o tom, že dnes ideme s Conorom, takže nemá dôvod sa čomukoľvek diviť.

Margo zase zmizne za dverami a ja sa ešte naposledy otočím k mame. „Naposledy som to nespravil, takže...“ na chvíľu jej pustím ruku, nakloním sa k nej a obe ruky oviniem okolo jej pásu. „Ľúbim ťa mami, dúfam, že ťa čoskoro budeme mať doma.“ Opäť bojujem so slzami, pretože toto si želám už strašne dlho a stále som neprestal veriť tomu, že sa mi to raz splní, ale bojím sa želať si to nejako silno, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že pokiaľ človek do týchto želaní spadne prihlboko, realita mu dokáže dať riadnu príručku.

„Aj ja ťa ľúbim Nate, zastav sa niekedy zase.“ Podľa hlasu viem, že aj ona bojuje sama so sebou.

„Určite sa zastavím, rád ťa zase uvidím.“ Ešte chvíľu zostávam v jej objatí. Napokon sa však odtiahnem, aj keď by som tak vedel zostať ešte riadnu chvíľu. Je to dlho, odkedy som naposledy cítil jej prítomnosť v takejto podobe. Je to veľmi príjemné. „Nechám vás tu teraz samých, ja idem vybaviť niečo, čo som sľúbil.“ Nakloním sa k nej, aby som jej dal pusu na líce a potom sa otáčam na odchod.

 

Conor

 

Už odmala som mal problémy s nemocničným prostredím. Nerád som chodil k doktorke a nemal som rád, keď mi niekto odoberal krv. Nedokázal som sa na to pozerať. A injekcie boli tiež vždy mojim veľkým nepriateľom. Vzhľadom na to, že som bol veľmi aktívne dieťa by sa dalo povedať, že som veľmi často skončil na pohotovosti alebo v nemocnici. Či už s nejakým menším zranením, ktoré som si spôsobil svojim neopatrným počínaním  alebo s chorobou, ktorú som chytil, keď som sa poriadne neobliekol.

Doteraz som sa však v nemocniciach zdržoval len do tej miery, aby mi spravili nevyhnutné vyšetrenia alebo predpísali lieky. Nikdy som nezostal v nemocnici na dlhšie ako pár hodín. Tentoraz som tu ale musel stráviť tri dni. Dva z toho si síce veľmi nepamätám, pretože nejaký ten deň a pol som len prespal a keď som sa prebral, všetko ma bolelo a na sestrine prosby mi chceli spraviť čo najviac vyšetrení hneď, ako som nadobudol vedomie. Hodnú chvíľu som absolútne nemal šajnu o tom, čo sa mi vlastne stalo. Keď mi Margo povedala, prečo som sa prebudil v nemocnici, spomenul som si. Na všetko. Neodvážil som sa jej povedať, že nešlo len o nejakú náhodnú skupinu, ktorá si ma vytipovala. Poznali moje meno, preto to nebolo náhodné. Šli za mnou zámerne. Mali úmysel to spraviť. A niekto im dal ten pokyn. Nechcel som jej však robiť starosti, preto som sa rozhodol ju nechať v domnienke, že šlo o náhodných bitkárov, ktorých som stretol v nesprávnom čase. Osobne som však bažil po tom, aby sa im dostalo toho, čo im patrí. Hlavne preto, lebo som mal tušenie, prečo mi spravili to, čo spravili.

Neskutočne ma bolel fakt, že tento rok na volejbalový turnaj pôjdem len ako divák. Neil mi síce povedal, že si nemám nič vyčítať, pretože to nie je moja vina. Ale pokiaľ ma niekto dal zmlátiť, to znamená, že som sa musel s niekým zapliesť. Keby som však vedel, kto to bol, bolo by to jednoduchšie. Meno, ktoré vyslovili mi však absolútne nič nehovorilo.

 

Prudko sa posadím na posteli a v okamihu, ako mi telom prejde obrovská vlna bolesti viem, že som spravil chybu. A presne toto je tá moja povestná neopatrnosť. Nie raz mi povedali, aby som prudko nevstával, pretože mám zlomené rebrá. No ja som si na to akosi nedokázal zvyknúť a preto sa mi stalo aj teraz, čo sa stalo.

Kým som predýchaval bolesť, miestnosťou sa ozvalo zaklopanie. Lapajúc dych som nevládal osobu vyzvať, aby vstúpila dnu. Avšak asi ani nebolo  treba, keďže dvere sa po chvíli otvorili a zjavila sa v nich osoba Margo.

„Conor!“ zvolala, keď ma zahliadla. Toto som akurát nechcel. Nemusela ma vidieť takto. Pár rýchlymi krokmi sa jej maličká postava ocitne pri mne. „Čo si robil? Predsa som ti hovorila, aby si nerobil veľmi prudké pohyby, pretože je to ešte citlivé!“

„Pokoj sestrička, ja som sa len snažil posadiť,“ medzičasom sa mi podarilo chytiť trochu dych, takže som jej vedel normálne odpovedať. Keď som sa lepšie pozrel, zahliadol som vo dverách postávať ešte niekoho. Jeho tvár bola bledšia než zvyčajne. Neviem, koľko toho videl z toho, čo sa stalo, ale vyzeral vyplašene. Nikdy som nemal rád, keď ma ľudia ľutovali. Nestál som o to.

„Nathan,“ oslovím ho a všimnem si, že sebou jemne trhne pri svojom mene. Občas by som naozaj veľmi rád vedel, čo sa odohráva v jeho hlavičke.

„Vyzeráš strašne,“ zamrmle. Možno som to nemal počuť, ale nejako sa jeho slová ku mne dostali.

„Vieš, to nie je niečo, čo by chcel človek, ktorého pred troma dňami niekto zmlátil na ulici počuť,“ uškrniem sa na neho.

„Ja som len skonštatoval niečo, čo už istotne vieš aj sám.“ Povie. Zdá sa mi, že je dnes po dlhej dobe zase nejaký zvláštny. Akoby sme sa vrátili na začiatok, keď sme sa spoznali. Vtedy rozprával podobným štýlom. Snaží sa držať si odstup?

„Tak prepáč, že som sa nechal zmlátiť,“ nafúknem urazene líca a tvár natočím tak, aby som na neho nevidel, „nemal som v pláne spraviť ti starosti.“

„Hej, hej, hej,“ zasiahne Margo, „Nathan sem dnes prišiel preto, že som ho o to poprosila, myslela som, že by ste vedeli nejako spoločne využiť čas.“ Čo má moja sestra zase v úmysle? Ako to myslí, že by sme vedeli spoločne využiť čas?

To, že sa Nathan ocitol v mojej tesnej blízkosti si všimnem až v momente, kedy jeho ruky s hlasným plesknutím dopadnú na moje stále nafúknuté líca. Prudko vypustím vzduch a pobúrene sa na neho zahľadím. Nadýchnem sa, že mu poviem niečo veľmi škaredé, ale výraz v jeho tvári ma zastaví. Tvári sa ako malé šteňa, ktoré potrebuje niekoho starostlivosť a pozornosť. Prečo som si to neuvedomil už skôr? Je to neskutočne roztomilé. Vyžaruje to z neho a pritom sa snaží od seba ľudí odtlačiť. Prudko zavrtím hlavou. Načo som to práve myslel? Že je roztomilý? To snáď nie.

„Bolí ťa niečo?“ spýta sa ma s rukami stále položenými na mojej tvári. Cítim teplo jeho rúk a možno trochu väčšie. Nie som si istý, či je to kvôli tomu, ako ma udrel alebo z iného dôvodu. Zostanem radšej pri tom, že je to kvôli tej prvej možnosti.

„Až na to, že všetko ma nebolí nič,“ uškrniem sa na neho. Spustí ruky z mojej tváre a v nasledujúcich chvíľach sa udeje niečo, čo by som rozhodne nečakal. Jeho ruka sa ovinú okolo mňa a on sa pritiahne celkom ku mne, aby ma objal. Je to už celkom dlhá doba odkedy ma naposledy niekto objal alebo ja jeho. Dokonca si dnes už ani nespomeniem na to, kedy to bolo naposledy. Preto chvíľu váham, než sa vo mne povolí napätie a moje ruky spočinú na jeho chrbte. Cítim, ako sa chveje. Dostanem strach, či náhodou neplače. Drží ma tak jemne a ja viem, že je to kvôli mojim zraneniam. Videl, ako ma to všetko bolí, keď prišiel. Nemal to vidieť. Nechcem, aby si robil starosti. Má už aj tak dosť tých svojich. Povzdychnem si a ruka mi tak nejako sama prirodzene zablúdi k jeho vlasom, po ktorých ho začnem hladiť.

„Bál som sa o teba,“ hlas sa mu chveje. Musí sám so sebou vo vnútri bojovať.

„Som v poriadku, som tu,“ zašepkám a prstami sa mu stále pohrávam s vlasmi. Pohľadom prejdem po miestnosti. Margo sa kamsi vytratila. Z úst mi vyjde tichý povzdych.

„Už mi to viac nerob,“ mrmle potichu.

„Nebolo to v mojich rukách,“ bránim sa.

„Nemôžeš sa len tak vtesnať do niekoho života a potom spraviť toto.“ Netuším, čo povedať, aby som ho upokojil. Vyzerá, že ho to vzalo viac, ako si navonok pripúšťal. Možno to nechcel ukazovať ani predo mnou.

„Nezomrel som, nezabúdaj,“ zasmejem sa, hoci mi nie je práve dvakrát do smiechu.

„Kto ti to spravil?“ spýta sa ma. Pri tejto otázke sa mi v hlave vybavia slová, ktoré povedal jeden z útočníkov tesne pred tým, než som stratil vedomie: „Dominic Russó posiela vrelé pozdravy tebe a tvojmu malému kamarátovi...“ Srdce sa mi naraz rozbúši. Ruky presuniem na Nathanove ramená a jemne ho od seba odtlačím tak, aby som sa mu vedel pozrieť do tváre. Našťastie neplakal, čo ma na jednu stranu upokojí, no na druhú si uvedomujem, že od toho najskôr nemal veľmi ďaleko. Neviem, prečo ma to napadlo práve teraz, ale vzhľadom na situáciu, je dosť možné, že ma moje domnienky neklamú.

„Počuj, akože sa to volá ten psychopat, ktorý ťa večne všade prenasleduje a obťažuje?“ Po tejto otázke si ruky pritiahne k sebe a zatvári sa dosť zvláštne.

„Prečo sa ma na to pýtaš práve teraz?“ podozrievavým pohľadom si ma premeria.

„Nemôžeš jednoducho odpovedať? Potrebujem sa v niečom uistiť.“ Zamračím sa na neho.

„Dominic Russó.“ Zomkne pery do úzkej čiary a trucovito otočí hlavu bokom. Pri tom mene ma zamrazí. Moje podozrenie sa potvrdilo. A nie je to dobré ani pre Nathana.

„Prečo ťa ten človek  prenasleduje, keď už s tebou nemá nič spoločné?“ Nedokážem zabrániť hnevu, aby prenikol do mojich slov. Už od prvého momentu toho človeka neznášam a po tom, čo spôsobil ho neznášam ešte viac.

„Naozaj to chceš vedieť?“ Pravdepodobne vycíti vážnosť situácie, pretože sa na mňa znovu otočí a prstom si napraví okuliare na nose.

„Potrebujem to vedieť,“ prikývnem.

„Prečo?“ všimnem si, ako zomkne ruky do pästí.

„Pretože spravil niečo veľmi zlé a myslím si, že ešte neskončil. Niekto by mu mal ukázať, kde sú hranice.“ Na malý moment to vyzerá akoby nerozumel tomu, čo som pochopil. Vtom však otvorí oči doširoka.

„T..to on?“ ukazovákom namieri na mňa. Len pokývam hlavou. „Nie... spravil veľa zlého, ale po takom čase som si myslel, že už mi konečne dá pokoj.“ Možno nebolo práve najsprávnejšie mu o tom hovoriť. Vyzerá to tak, že Nathan to v minulosti rozhodne nemal práve najľahšie. „Zajtra máme súťaž... snaží sa ma zničiť... zase sa o to snaží...“

„Nič ti nespraví,“ snažím sa ho uistiť. „Keď mi dovolíš, budem tam s tebou.“

„Malo ma to napadnúť,“ hlesne a tentoraz sa už naozaj rozplače, „prečo ma to nenapadlo hneď?“ Cítim sa bezmocne. Nebol som schopný ubrániť sa. Boli silnejší a ja si myslím, že dokážem ochrániť jeho? Veď keď bol schopný poštvať na mňa nejakých bitkárov a ja som nič nezmohol, čo zmôžem, keď sa to stane znovu a pokúsia sa o niečo pri Nathanovi?

Zdravou rukou sa k nemu načiahnem a pritiahnem ho k sebe do objatia.

„Budeš v poriadku, sľubujem,“ zašepkám, „nespravil by nič pred veľkým množstvom ľudí. On sám si na nič netrúfne a jeho gorily tam nikto nepustí.“

 

Počkám, kým sa trochu upokojí a potom sa od neho odtiahnem. „Pôjdeme odtiaľto preč, dobre? Spravíme si program napríklad u mňa doma, čo na to povieš? Možno by si u nás mohol zostať spať, zajtra by sme spolu šli na skúšky. Čo povieš?“

„Že ma chceš zase zneužiť, aby som ti ešte vysvetlil učivo, ktorému nerozumieš,“ zamrmle nespokojne a ja sa na jeho reakcii musím zasmiať.

„Na učenie som absolútne nemyslel, ako to dopadne, tak to dopadne, teraz to už veľmi nezmením, chcel som, aby sme si zase pozreli nejaký film alebo tak.“

„Mm..“ zamrnčí a ja sa neubránim úsmevu. „Dobre, súhlasím.“

„Tak ja sa pripravím na cestu domov,“ opatrne začnem vstávať.

„Idem zatiaľ za rodičmi, dobre?“ rukávom mikiny si pretrie tvár od sĺz a ja len prikývnem na súhlas.

Keď sa za ním zatvoria dvere, začnem sa prezliekať z nemocničného pyžama do svojich vecí, ktoré mi Margo už skôr v ten deň priniesla, aby som mal v čom odísť domov.

Dodatek autora: 

Zdravím, viem, že s vydaním novej kapitoly trochu meškám, ale mala som posledný týždeň trochu horšie obdobie a preto to nešlo skôr. Ale do tohto týždňa som šla s tým, že keď budem mať konečne voľno od práce, tak publikácia bude. A preto... nech sa páči. :) Dúfam, že kapitolu ste si užili.. aj keď... uvedomila som si, že tento príbeh postráda nejaký zvláštny extra príbeh mimo toho vzťahového o chlapcoch, ale vlastne pôvodný plán pri písaní tejto poviedky bol práve ten vzťahový.. :D Dúfam, že kapitola sa páčila a snáď sa mi budúci týždeň podarí spraviť ďalšiu publikáciu, hoci neviem, ako na tom budem s časom. Snažím sa.. hlavne preto, lebo viem, že príbeh sa pomaly blíži ku koncu... síce aj pre mňa samú je to ešte ďaleko a ešte sa toho musí dosť stať a nerada by som to uponáhľala, ale isté veci sa museli trochu dať do pohybu. Snáď pokračovanie nijako nesklame... teším sa na vaše komentáre. :)

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 3)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 10
Místo, kde se mísí morální hodnoty s naprosto nemorálním životem. Tam ho...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 8
Keď sme vyšli pred bistro musel som si rukou prikryť oči pred nečakane ostrým...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 7
Jen ti dva věděli, jak dlouhou dobu tam strávili. Oba naprosto promočení se...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 7
To ticho, které v obýváku nastalo, by se dalo krájet. Chvíli jsem slyšel jen...