Po, 26/02/2018 - 20:03
12

Věnování: 
Všetkým, ktorí si na tento príbeh eše spomínajú a prečítajú si ho.

Nathan

 

Ani vlastne neviem, čo ma to napadlo pozývať ho so sebou na obed. Skutočnosť bola taká, že momentálne bola spoločnosť niekoho ďalšieho to posledné, po čom som túžil. Stretnutie Domica vo mne vyvolávalo nepríjemné spomienky na minulosť, o ktorej som si myslel, že som ju už dávno vytesnil z hlavy.

Pozvanie zo mňa však vyletelo prv, než som si v tom sám stihol zabrániť a už bolo neskoro na to, aby som svoje rozhodnutie vzal späť. Nerád by som svojmu spolužiakovi dal najavo, ako veľmi ma jeho prítomnosť vyhodila z rovnováhy. No ešte skôr ma vykoľajil môj ex priateľ. Síce som s ním mohol počítať, no aj tak som ho za ten čas, ktorý som sa jeho prítomnosti vyhýbal, vytesnil zo svojej mysle, že som si trocha pozabudol na to, že na nasledujúcej súťaži sa môže objaviť aj on.

Neubránim sa povzdychu ako vo svojej hlave, tak aj nahlas. Keď si to však uvedomím, mierne sebou trhnem a pohľad stočím na svojho spoločníka.

Pozerá sa na mňa. Nič iné som od neho ani neočakával.

„Ehm-ehm!“ odkašle si, pričom si ruku priloží na ústa. Vyzerá nervózne a zjavne nevie, čo by mi mal povedať. Zachránia ho však dvere budovy, z ktorej sa chystáme vyjsť von. Trochu pobehne, aby pri nich bol prv než ja a on mi ich mohol otvoriť so slovami: „Nech sa páči.“ Keď som si istý, že sa nepozerá, pousmejem sa nad týmto jeho gestom.

„Nie je nutné, aby si sa správal inak, než predtým len preto, že si zistil, že som teplý alebo tak,“ podotknem jeho smerom, keď prechádzam okolo neho von.

„Ehm.. prepáč... ja len.. Je to trocha zvláštne...“

„Nemusíš sa mi báť povedať, že sa bojíš toho, že by to na teba nebodaj preskočilo alebo tak, väčšina ľudí na to hľadí takto,“ nadvihnem obočie a bez toho, aby som sa uistil, či za mnou kráča alebo nie, vykročím správnym smerom. Keďže sa v tejto oblasti nevyskytujem prvýkrát, nie je pre mňa problém vybrať miesto vhodné na obed.

„Nie som hlúpy!“ zvolá za mnou a následne počujem jeho rýchle kroky, ktoré za malú chvíľu spomalia, keď sa Conor dostane na moju úroveň.

„To som nepovedal,“ myknem jemne ramenami na znak toho, že to naznačil o sebe on sám.

„Aj napriek tomu, že mi teraz už veľa vecí dáva zmysel, je to pre mňa trochu zvláštne,“ prizná sa.

„Ak sa so mnou po tomto poznatku nebudeš chcieť stretávať, myslím, že to dokážem pochopiť,“ koniec-koncov, na tieto reakcie a mnoho iného som si už za svoj život zvykol. A aj keď nikomu na nos nevešiam moju orientáciu, keď na to príde, nemám žiaden dôvod niekomu klamať. Nestojím o spoločnosť dievčat... Síce mám zopár kamarátok, s ktorými sa rád pozhováram, keď som s nimi, ale vzťah so žiadnou z nich som nikdy nebral viac ako len kamarátsky. Priznávam, že nejedna z nich si predstavovala niečo viac, aj sa mi s tým priznali. Rozprávali sme sa o tom a ony to pochopili. Teda tie, ktoré zostali dodnes. Tie, ktoré nepochopili, nezostali.

„To si povedal ty, nie ja,“ vytrhne ma z myšlienok svojim hlasom a ja si rukou napravím tričko, ktoré je ešte stále mierny vyhrnuté odkedy som prišiel do styku s Dominicom.

„A myslím si, že viem, prečo som to povedal,“ zasmejem sa. Nie je to však veselý smiech. Skôr by som povedal, že do tohto smiechu vkladám hromadu trpkosti z mojich predchádzajúcich spomienok na ľudí, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, čo som zač a s tým, že sa kvôli nim meniť nemienim.

„Rozumiem tomu, že nie všetci to dokážu pochopiť, ale ja tu nie som pre to, aby som sa snažil niekoho zmeniť alebo ho odsúdil za to, čím je, čo robí, či čomu sa venuje,“ povie a pri týchto jeho slovách sa moje obočie v prekvapení zdvihne do výšin môjho čela a neubránim sa ani tomu, aby som sa na neho pozrel ponad rám svojich okuliarov. Zo všetkých ľudí v mojom okolí by som akurát do Conora nikdy nebol povedal, že by z jeho úst niekedy mohlo vyjsť niečo takéto. Neviem čím to je, ale tento jeho názor ma neskutočne prekvapil. Samozrejme, myslím to v dobrom zmysle.

„Dúfam, že nečakáš, že ti za tento výrok zatlieskam,“ zatiahnem.

„Taký nie som,“ zavrtí hlavou.

„Neviem aký si, takže toto nedokážem v žiadnom prípade nejako posúdiť alebo tak,“ priznám sa a uvedomím si, že aj keď v poslednom čase spolu trávime čoraz viac času, viem toho o ňom pomerne málo. Teda, niežeby on toho o mne vedel o niečo viac, než by bolo potrebné. To povedať nemôžem.

„To mi znie akoby si ma chcel spoznať,“ podotkne. On ma vážne podpichuje? Tak toto nie.

„Len si v pohode nechaj všetky svoje tajomstvá pre seba, ja ich opatrovať netúžim,“ oponujem mu, načo sa zasmeje a ja sa práve preto na neho pozriem. V očiach má veselé iskierky a na lícach jamky z toho, ako sa usmieva. Dalo by sa povedať, že je to pekné. Počkať... pekné? Naozaj som si práve pomyslel o jeho jamkách na lícach, že sú pekné? To snáď nie... Nemôžem predsa na každého chalana, ktorý je ku mne trochu milší hľadieť týmto spôsobom. Aj keď pred nikým nepopieram, že som gay, netúžim na každého hľadieť ako na svojho potenciálneho priateľa. Možno preto sa mi všetci časom začnú strániť... Mne by asi tiež nebolo príjemné, keby na mňa niekto hľadí ako na svoju korisť.

Prinútim sa pozrieť sa niekam inam. Je mi jedno, kam to bude, dôležitejšie je to, aby som na neho nehľadel.

Stačí mi len rýchly pohľad na miesto, kde sa nachádzame, aby moja ruka vystrelila jeho smerom a zastavila ho prv, než vkročí na cestu. „Stoj, ty blázon!“ nezabránim svojmu hnevu preniknúť do môjho hlasu. Conor prekvapený mojou náhlou reakciou prudko zastaví a otočí sa na mňa. „Je predsa červená a ty si chcel práve vojsť na cestu,“ vysvetlím mu už trocha pokojnejším hlasom. Svoje srdce cítim až kdesi v krku a nie je to z jeho prítomnosti. Je to z adrenalínu, ktorý sa mi šíri telom. Už som ho videl pod jedným z rozbehnutých áut šinúcich sa cestou. Z tej predstavy mi je až zle.

„Si v poriadku?“ začujem ho. Znie trochu vzdialene, čo možno bude spôsobené tým, že sa stále nachádzam v akomsi svojom svete. Nedokážem mu odpovedať. V hlave si neustále prehrávam situáciu z pred pár sekúnd. Bol by stačil ešte malý kúsok a... Nie! Prudko zavrtím hlavou v snahe vyhnať desivú predstavu zo svojej hlavy. „Nathan!“ Prudké trhnutie na ramenách ma prinúti vrátiť sa späť do reality. Hľadím ho jeho gaštanových očí. Veselé iskričky sa z nich kamsi vytratili a nahradili ich ustráchané obavy.

„S..skoro som ťa videl pod tým autom,“ dostanem zo seba. Vlastne ani neviem, prečo mu to všetko hovorím. Určite nestojí o to počuť moje vyplašené myšlienky. Cítim, ako sa chvejem po celom tele.

„Ale neskončil som tam,“ hovorí v snahe trochu ma upokojiť, „žijem a stále som tu s tebou. Vďaka tebe.“ Cítim, ako zovretie na mojich ramenách zosilnelo. Snaží sa udržať ma pri zmysloch. Bojí sa. Počujem to. Ale aj ja sa bojím. Bojím sa, že by sa mu niečo mohlo stať...

„Ja viem,“ hlesnem potichu ako odpoveď a moje rozrušené srdce sa konečne trocha začína upokojovať.

„Ďakujem,“ hlesne, na čo len kývnem hlavou. „Pôjdeme teda ďalej? Alebo zostaneme na tejto strane v niektorej reštaurácii, aby sme nemuseli prechádzať cez cestu?“ Jeho návrh ma dosť prekvapí a neviem, či si robí zo mňa srandu alebo to myslí vážne, no momentálne som schopný len prikývnuť hlavou na súhlas a dúfať, že ma pochopí.

 

Conor

 

Chvíľu rozmýšľam, na ktorú časť mojej otázky bolo jeho prikývnutie smerované, no nakoniec sa rozhodnem vybrať jednu z reštaurácií na našej strane chodníka. Usúdim, že by som po tom, čo sa stalo nechcel teraz prechádzať cez cestu. A keď vidím, čo to spravilo s Nathanom, už vôbec nie. Radšej mu doprajem trocha pokoja.

Očividne som sa nechal uniesť našim rozhovorom a príliš som sa vyžíval v jeho podpichovaní miesto toho, aby som dával poriadne pozor, kam smerujeme. Nebiť jeho pohotovosti, pravdepodobne by som na tú cestu vyšiel bez toho, aby som sa čo len pozrel na nejaký semafor. Jednoducho som bol myšlienkami niekde úplne mimo.

Zamierim si to teda spolu s ním k najbližšej lepšie vyzerajúcej reštaurácii. Viem, že on by vedel vybrať niečo lepšie, no to je momentálne asi to najposlednejšie, čo ma v tejto chvíli trápi. Rád by som ho vrátil znova do pohody a presvedčil ho, že je to všetko v poriadku.

Otváram mu dvere a nechávam ho vojsť ako prvého. Rozhliadam sa po luxusne vyzerajúcej reštaurácii a ľuďoch, ktorí si práve na tomto peknom mieste dopriavajú svoju chvíľku na obed. Nie som si celkom istý, či som vhodne oblečený na miesto ako toto, no prv, než si svoje rozhodnutie obedovať tam rozmyslím, stojí pri nás čašník s otázkou, či máme rezerváciu.

Odpovedá, že nie a on zjavne nevidí problém v oblečení, pretože nás vyzve hneď k tomu, aby sme ho nasledovali a vedie nás k voľnému stolu s dvoma miestami na sedenie. Stôl sa nachádza v jednom z rohov miestnosti hneď pri veľkom presklenom okne. Tak to teda veľa súkromia mať asi nebudeme, pomyslím si pri predstave toho, ako nám všetci okoloidúci budú hľadieť do tanierov. Osobne mi je to však celkom jedno, ale neviem ako Nathan.

„Ďakujem,“ kývnem na čašníka, ktorý mi venuje jemný úsmev spolu s pokývnutím hlavy a ja sa spolu s Nathanom usádzame. Sedíme oproti sebe, takže mám na neho dosť dobrý výhľad. Cítim sa trochu zvláštne z toho, že nás usadil práve k takémuto stolu. Chýba už len sviečka uprostred, pomyslím si ironicky v duchu a neubránim sa úškrnu.

„Je tu niečo vtipné?“ vysloví Nathan otázku, ktorú som od neho v tejto chvíli nečakal, no zato usúdim, že už pravdepodobne bude na tom lepšie, keď sa dokáže takto pýtať.

„Ani nie, len som si tak pomyslel, že tu chýba už len sviečka uprostred,“ odpoviem mu popravde, aj keď som si takmer istý tým, že jemu to nepríde až také vtipné, ako mne, keď som si to pomyslel sám pre seba.

„To by si chcel?“ zatvári sa na moje počudovanie celkom pobavene. Nikdy nedokážem celkom odhadnúť, aká bude jeho ďalšia reakcia. Ten človek ma niekedy neuveriteľne mätie.

„Vybavíš to?“ chytím sa na hru, ktorú sme medzi sebou začali.

„Nevidím v tom problém,“ prijme moju výzvu. Vo chvíli, keď mi na to kývne sa pri nás znovu objaví čašník, ktorý nás usádzal spolu s jedálnym a nápojovým lístkom. Obom nám podá po jednom kuse, aby sme si vybrali. Keď sa už otáča na odchod, Nathan prehovorí: „Mohli by sme vás poprosiť ešte jednu sviečku?“ Prstom ukáže doprostred stola naznačiac mu, kam by mala byť umiestnená. Čašník sa na malý moment zarazí, ale netrvá dlho, než pochopí, čo od neho môj spolužiak chce. Kývne hlavou a odkráča preč.

Rukou si zakryjem ústa a snažím sa nevybuchnúť do smiechu. „Myslel som si, že to skutočne nespravíš a necháš to tak,“ hovorím priškrteným hlasom. Nechcem sa tu rozosmiať na celú reštauráciu. Avšak príde mi to neskutočne vtipné. Sám si ani poriadne neuvedomujem, ako to musí vyzerať. Teda možno si to aj trochu uvedomujem. Určite si teraz budú myslieť, že sme tu spolu na rande. Ale čo tam po tom, keď my sami veľmi dobre vieme, ako sa veci majú?

„Tak to ma naozaj ešte veľmi dobre nepoznáš,“ pousmeje sa a otvorí si najprv nápojový lístok. Keďže usúdim, že nie je zlý nápad vybrať si najprv pitie, nasledujem jeho príklad a začnem si prezerať ponuku nápojov.

„Vybrali ste si pitie?“ ozve sa pri nás čašník a následne sa uprostred nášho stola ocitne sviečka, ktorú zanedlho aj zapáli. No krása.

„Ja by som vás poprosil Schweppes zázvorový,“ prehovorí spoločník. Po tom, ako si to v rýchlosti zapíše, stočí pohľad na mňa.

„Ja vás poprosím veľkú kofolu,“ vypýtam si pitie aj ja a spolu s Nathanom mu podáme nápojové lístky, ktoré už nebudeme potrebovať. Po jeho odchode si vymeníme pobavené pohľady a vrhneme sa na výber jedla.

Jedlo si objednávame spolu s tým, ako nám prinesú pitie a potom už len čakáme.

„Ako ti to inak ide?“ spýtam sa a dúfam, že Nathan pochopí, kam smeruje moja otázka.

„Myslíš hudbu?“ uistí sa a ja len prikývnem. „Stále je čo dolaďovať, ale inak to dosť ujde...“

„A nie je pre teba trocha stresujúce hrať pred takým publikom?“

„To sa pýta ten pravý. Nechodíš náhodou aj ty reprezentovať školu vo volejbale?“ nadvihne spýtavo obočie.

„To áno, ale ja tam nie som sám, nás je tam viacero, takže si myslím, že tréma v mojom prípade nie je až tak na mieste,“ zasmejem sa krátko stále čakajúc na jeho odpoveď. Vezme fľašu s pitím a naleje si z nej do pohára. Chvíľu sleduje hladinu v pohári a potom sa napije

„Nuž... Kedysi som mával celkom veľkú trému. Mal som stavy, kedy som odmietal vystúpiť, aj keď som mal svoju skladbu naučenú aj na dvesto percent. Moja mama si na príprave vždy potrpela a práve ona bola tou, ktorá ma vždy povzbudila, keď som začínal pociťovať najväčšiu trému a strach z neúspechu. Vysvetlila mi, že v skutočnosti to nerobím kvôli ľuďom... Ľudia prišli, aby sa na mňa pozreli a vypočuli si ma a ja im idem ukázať, čo sa vo mne skrýva.“ Zdá sa mi, že pri zmienke jeho mami sa výraz v jeho tvári trochu zmení. Vyzerá znovu trochu zničene a smutne, keď o nej rozpráva. A mňa zabolí, že mu nemôžem povedať o všetkom, čo viem. Aj keď by som rád. Viem, že by ho nepotešil fakt, že niekto vie o ňom trochu viac, než by mu mohlo byť príjemné. A ja som si istý tým, že by sa mu to nepáčilo.

„Tvoja mama...“ začnem potichu.

„Moja mama je chorá,“ vyjde z neho. Bolesť v jeho hlase by sa priam dala krájať a ja dostávam chuť objať ho. Iným spôsobom mu nedokážem pomôcť. Aj keď by som mile rád.

„To ma mrzí,“ hlesnem.

„Nemusí, nie je to tvoja ani nikoho iného vina,“ na tvári sa mu zjaví mierny úsmev. Nie je nijako radostný, skôr je to úsmev, ktorým dáva najavo, že sa s tým už tak nejako trocha zmieril, že je to tak, ako to je.

***

Po tom, ako nám prinesú jedlo sa už veľmi nerozprávame, skôr sa obaja venujeme svojmu jedlu a zostávame zahĺbený vo svojich myšlienkach.

Ja sa neustále nútim rozmýšľať nad tým, ako je možné, že by čo len trocha naznačil to, že jeho mama je chorá. Nepýtal som sa ho síce na žiadne detaily... Bolo by to nanajvýš hlúpe... ale aj tak... Povedal mi o tom a myslím, že to znamená čosi také, ako že mi už začína celkom veriť. Aj keď ešte stále nie úplne.

Zdá sa mi, že je pri mne čoraz viac uvoľnenejší a ochotný viac sa so mnou rozprávať. Začínam sa cítiť trochu previnilo. Už dávno toto nerobím kvôli sestre... Keby mi jeho spoločnosť vadila, zabalil by som to hneď po prvom dni. Problém je v tom, že mi to vyhovuje, rovnako tak ako aj jeho správanie a podobne. Sám si nie som celkom istý tým, čo si mám o tom myslieť.

***

Po dojedení sa dohodneme na platení. Odmietne môj návrh na to, aby som svoju časť zaplatil. Vraj keď ma pozýval, počítal s tým, že to zaplatí celé on. Chvíľu sa mu snažím oponovať, že som to tak vôbec nemyslel a tak, ale keď vidím, že to nikam nesmeruje, ustupujem pod podmienkou, že na budúce pozývam ja, čím medzi nami spravím akýsi kompromis.

Vzhľadom na to, že máme ešte obaja nejaké povinnosti, vonku sa rozlúčime a obaja sa vyberieme svojim smerom.

 

Dodatek autora: 

Ahojte, nie som si istá, či si ešte niekto spomenie na tento príbeh, skôr sa spolieham na to, že nie. Každopádne som sa rozhodla, že sa mu opäť budem trocha venovať. Neviem síce povedať, ako pravideľne bude vychádzať a ako mi to vyjde s písaním, ale momentálne som si už pár kapitol vytvorila náskok, takže si myslím, že pokiaľ budem ďalej písať, tak budem vedieť publikovať asi tak každé dva týždne nejakú tú kapitolu. Ide trocha aj o môj voľný čas, takže preto každé dva týždne. :)  Hádam sa teda ešte nájde niekto, kto si spomenie na tento príbeh.

 

Vaše komentáre s názormi a pripomienkami ma, samozrejme, len a len potešia.

 

Akarui

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 13)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 7
Tohle nebylo zrovna to nejhorší, co mě v životě mohlo potkat, zato to mým...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
   Angelina mlčky stála u okna a hleděla na svůj tolik milovaný...
Hodnocení:
4.4/5
- Komentářů: 16
Drnčení zvonku mě doslova vyrvalo ze snu. Ještě chvilku a mohl jsem se dozvědět...
Hodnocení:
3.9/5
- Komentářů: 0
Jednoho dne Pepa zavolal Ondrovi ať přijde k němu domů. Ondra však nevěděl co...