Po, 09/04/2018 - 12:25
6

Věnování: 
Všetkým verným čitateľom

Conor

 

 Sľúbil som, že si dám isté veci do poriadku, aby mi nezasahovali do tréningu. Miesto toho, aby som veci urovnal a dal ich do poriadku, som si ich akurát tak ešte viac skomplikoval. A preto to dnes na tréningu bolo viac než zlé. Kapitán ma z hry stiahol ešte prv, než sa to celé celkom pokazilo a ja som sa mu neodvážil ani len pozrieť do tváre. Veľmi dobre som vedel a viem o sľube, ktorý som dal. Nechcem, aby môj tím zlyhal v zápasoch, na ktoré sa tak tvrdo pripravujeme, ale moja koncentrácia je momentálne celkom v prdeli dalo by sa povedať.

 

„Čo sa to s tebou deje?“ prisadne si po zápase kapitán. Zo zeme si vezme svoju fľašu s vodou a vďačne sa z nej napije.

„Miesto toho, aby som veci dal do poriadku, ešte viac som ich skomplikoval, som kompletný imbecil,“ rukami si zakryjem tvár a hlasno vzdychnem. Cítim sa tak neskutočne frustrovane. V kútiku duše som veril tomu, že Nathan to vezme v pohode a budeme pokračovať ďalej. Ako som mohol byť tak naivný? Však ja som mu v podstate klamal.

„Ajaj..“ ozve sa od vedľa, „vieš, síce mám po tréningu nejakú prácu, ale pokiaľ sa o tom chceš porozprávať, som tu pre teba. Teraz by sme sa hlavne mali vrátiť k tréningu. Je to pre teba určite dosť náročné sa teraz sústrediť, ale chcel by som ťa poprosiť, aby si do toho dal čo najviac, dobre?“

Pokývam hlavou a ruky si zložím na kolená. „Ďakujem.“

„Zatiaľ som ti nijako nepomohol,“ ruku mi zľahka položí na hlavu a postaví sa zo svojho miesta, „ďalší zápas začne za chvíľu, mal by si sa pripraviť.“

 

***

 

Stálo ma to síce celkom veľa úsilia, aby som svoje myšlienky potlačil do úzadia a dokázal sa sústrediť na priebeh zápasu, v ktorom ma potrebovali. A rozhodne ma potrebovali duchom prítomného. Nakoniec sme vyhrali. V podstate aj mojim pričinením a vďaka mojim reflexom. Avšak po zápase som sa nejako nedokázal tešiť z tejto výhry. Splnil som sľub, ktorý som dal kapitánovi, že sa budem snažiť a to bolo všetko, o čo mi tentoraz šlo. Veľmi rád by som sa s mojimi spoluhráčmi tešil z výhry, no celé moje vnútro ťažilo čosi iné. A sám som nevedel, či porozprávať sa o tom s niekým druhým bude voči Nathanovi celkom správne. Ďalšie klamstvá však už vo svojom živote nechcem. Na vlastnej koži som zistil, ako sa v nich človek dokáže celkom stratiť a ublížiť nimi druhým.

 

„Čakám ťa vonku pred telocvičňou,“ oznámi mi kapitán, ktorý sa po tréningovom zápase stihol dať už do poriadku a má namierené von zo šatne, aby mali ostatní viac priestoru na prezliekanie sa. V tíme je nás totiž celkom dosť a zakaždým niekto musí chvíľu dlhšie počkať, než sa v našej trochu malej šatni dostane na rad.

 

Podídem k skrinke, v ktorej mám uložené svoje veci a pár rýchlymi ťahmi ju otvorím. Vezmem si svoje oblečenie a uložím si ho na voľné miesto na lavičke. Dávam zo seba dole úbor na tréning a obliekam si veci, v ktorých som sem dnes prišiel. Celkovo mi to nezaberie tak veľa času, takže zanedlho si uložím úbor do svojej športovej tašky spolu s teniskami. Nazujem si na nohy svoje topánky a naposledy skontrolujem, či som v skrinke ani nikde inde nenechal nič iné, čo by mi neskôr mohlo chýbať.

 

Rozlúčim sa so zvyšnými spoluhráčmi v šatni a vyjdem von, kde ma už čaká kapitán.

 

„Neil?“ keďže je mi otočený chrbtom, oslovím ho a pristúpim k nemu. Otočí sa mojim smerom a na tvári sa mu zjaví jemný úsmev.

„Ani ti to nejako dlho netrvalo,“ v jeho hlase cítim pochvalu. Jemne pokývam hlavou a napravím si tašku na ramene. „Ospravedlňujem sa, že to musí byť takto, ale momentálne si trochu šetrím na to, aby som si zaplatil isté veci a preto pracujem na čiastočný úväzok v miestnom mäsiarstve. Nezarobí mi to síce veľa, no rodičia mi dovolia všetky zarobené peniaze odkladať, zatiaľ čo oni platia všetky ostatné výdavky, ktoré mám.“

„Chystáš sa odísť?“ ani neviem, prečo ma napadla práve táto možnosť. Možno práve preto, lebo to vyzerá tak, že by mal na to, aby sa uplatnil niekde v zahraničí a príde mi teda celkom logické, aby si šetril práve na odchod. Ale nie som si istý.

„V podstate,“ mykne ramenami a pomaly vykročí vpred. Nasledujem ho. „Ale neboj sa, nijako to nezasiahne volejbalový turnaj, na ktorý sa momentálne chystáme. Na tom pracujem tak tvrdo, ako sa len dá, aby sme sa umiestnili čo najlepšie.“

„To nie je to, čoho by som sa v tvojom prípade bál,“ zasmejem sa na jeho dodatočnej poznámke, „myslím si, že na našom tíme záleží viac než hocikomu inému a preto si myslím, že aj v prípade tvojho odchodu hľadíš na to, čo sme si predsavzali pri našej poslednej kompletnej prehre.“

„Máš pravdu,“ usmeje sa, „no na druhú stranu... nie je to ani také ľahké, ako sa zdá.“

Po tom, ako sa na neho spýtavo pozriem, pokračuje: „Už pred pár mesiacmi som dostal perfektnú príležitosť na to, aby som vycestoval. Nemal som síce toľko našetreného, no rodičia boli ochotní podporiť ma vzhľadom na to, že vidia, koľko snahy do toho všetkého dávam... Bola to naozaj perfektná príležitosť a myslím, že by mi nemal nikto za zlé, keby sa jej chytím...“

„Ah..“ vyjde zo mňa ticho. Nie som hlupák, aby som nepochopil, čo sa stalo a čo všetko musel zvažovať, keď sa rozhodoval.

„Odmietol som,“ dopovie to, na čo som v podstate prišiel aj sám. V jeho hlase cítim smútok. Viem, že to spravil kvôli nám. Každý z mužstva robí pre tento turnaj hrozne veľa. Aj ja som do nedávna robil. Kým sa mi nezačal sypať život. Trocha ma kvôli tomuto mrzí, že som sa na to akoby vykašlal. Nemal som to takto v pláne a chcel by som do toho znovu dávať čo najviac. Preto viem, ako veľmi dôležité je to, aby som sa dostal zo svojich súčasných pocitov, ktoré mi často znemožňujú sústrediť sa na zápas. Na dnešnom poslednom zápase som sa síce dokázal prekonať, ale dosť ma to aj vyčerpalo. Sústrediť sa na zápas pre mňa nebývalo nikdy problémom, preto ma to teraz tak vykoľajuje, že ma to naraz stojí toľko úsilia. „Ale vieš čo? Ďalší termín odchodu padá rovno po skončení turnaja a ja som si povedal, že práve preto by som do toho mal dať čo najviac, aby som sa s vami všetkými rozlúčil v správnej nálade.“

„A od nás by to bol tiež dosť pekný darček pre teba, keby sa umiestnime na vysokom mieste,“ zamyslím sa.

„Rozhodne,“ zasmeje sa krátko, „ale vieš čo? Teraz by sme sa mali rozprávať o tebe a nie o mne, predsa som ti to sľúbil.“

 

Nie je to tak, že by som sa rozhovorom zameraným na Neila vyhýbal rozprávaniu o sebe, ale stále si nie som celkom istý, či je správne zdôverovať sa mu. Poznáme sa už celkom dlho a rozhodne toto nie je prvá spoveď takéhoto druhu. Je mi trochu ako starší brat, ktorého som nikdy nemal. Moja mama mala vždy väčšiu záľubu v sestre, ktorej sa darilo v jej kariére a dostala sa tam, kde je teraz. Ju vždy vypočula a s radosťou jej pomáhala, no ja som chlapec a tí sa predsa mamám so svojimi problémami nezdôverujú, no nie? Neila som spoznal pri nástupe do volejbalového tímu. Okamžite sme si sadli a mali sme sa o čom rozprávať. Zo začiatku to boli len také všelijaké témy, ktoré neboli vážne, no neskôr sa objavili aj problémy a my sme sa o nich spoločne začali rozprávať. Preto ma ani teraz neprekvapuje, že si ma zavolal so sebou.

 

„Keby to bolo ako ostatné razy, keď to boli čisto moje problémy a starosti, neváhal by som v tom, ako začať a ako vysvetliť, kde to viazne...“ povzdychnem si.

„Takže predpokladám, že máš problém s nejakou osobou a bojíš sa povedať mi o tom, čo sa stalo, pretože si pravdepodobne nie si istý, či by si jej tým neublížil, keď mi sa dozvedela o tom, že si sa so mnou rozprával o vašich problémoch?“

„Správna dedukcia,“ povzdychnem si.

„Ale súhlasil si s tým, že so mnou pôjdeš a porozprávame sa o tvojom probléme, takže by si to celé rád vyriešil,“ hovorí a ja len prikývnem, „takže veríš tomu, že ti budem schopný pomôcť.“

„Nikdy to nebolo tak, že by si mi nepomohol, vždy si ma vypočul a poradil mi, čo bolo v tej chvíli to najlepšie, čo som mohol chcieť.“

„A pokúsim sa, aby to nebolo inak ani teraz,“ sľúbi, „len mi musíš povedať, čo sa to s tebou, pre pána kráľa, deje, pretože v posledných dňoch sa  v tebe celkom strácam. Dokonca som si chvíľu myslel, že so mnou dnes ani nebudeš chcieť ísť a nájdeš si výhovorku.“

„Ja.. už nechcem nikomu klamať, nie je to v poriadku a nie som si istý, či to aj niekedy v poriadku bude...“

„Klamal si niekomu a teraz si ho stratil, pretože na to prišiel?“

„Ja som mu o tom povedal.“

„Tak toto si chcem vypočuť o začiatku.“

 

***

 

Popri tom, ako som Neilovi vyrozprával celý príbeh od začiatku, ma pozorne počúval. Neprerušoval ma žiadnymi zbytočnými otázkami, ktorý by ma vyhodil z konceptu, ani nič podobné. Vždy ma takto nechal rozprávať, až kým som neskončil. Otázky prichádzali až po tom.

 

„Takže tvoja sestra ťa podľa tvojich slov presvedčila na to, aby si sa zblížil so svojim spolužiakom?“

„Najprv som si myslel, že pre mňa nebude problém odmietnuť ju, ale keď ona aj tak nakoniec vždy dostane všetko, čo si zaumieni a v podstate to inak nebolo ani v tomto prípade. Doteraz si nie som celkom istý, prečo som sa na to dal...“

„Všímal si si Nathana ešte skôr, než si sa ocitol v nemocnici a dozvedel si sa o všetkom?“

„Vnímal som ho, predsa len je to spolužiak. Síce nikdy nebol bohvieako komunikatívny, ale od istej doby to celé začalo naberať extrémny spád. Zakaždým sa po vyučovaní vyparil, ani sme nikto nevedeli, kedy odišiel z triedy, všetkých nás jednoducho ignoroval a nerozumeli sme tomu, prečo to tak bolo. Ostatní ho po čase prestali riešiť, no ja som sa občas pristihol pri tom, ako ho pozorujem... Sedával vždy v prvých laviciach a na každej hodine si usilovne zapisoval poznámky. Keď sa ho učiteľ na niečo spýtal, odpoveď veľmi dobre poznal, takže si myslím, že doma sa hlavne učieval. Po tom, ako som ho spoznal bližšie, objavil som aj ďalšie jeho záľuby... venuje sa hudbe. Momentálne sa dokonca pripravuje na jednu hudobnú súťaž..“

„Dovoľ mi, aby som ti povedal jednu vec bez toho, aby si namietal v tom, že to nie je pravda a nie je to tak.“

 

Prikývnem hlavou a čakám, čo mi povie.

 

„Tvoj vzťah k Nathanovi bol skutočný, pretože tvoje obavy o neho tu boli ešte pred tým, než ťa sestra požiadala o to, aby si na neho dohliadol. Preto si myslím, že v skutočnosti, aj keď sa za to teraz viníš, si mu neklamal, pretože tvoje pocity boli skutočné. On na to však musí prísť teraz sám a ty nie si ten, ktorý by mal na neho vyvíjať nátlak. Som si istý, že na to príde, je to inteligentný chlapec, no nie?“

„To je.“

„Nie som si celkom istý, či momentálne celkom správne pochopíš to, čo poviem, ale aj tak si myslím, že časom pochopíš význam slov Mať niekoho rád, pretože si práve niekoho takého našiel."

 

Nathan

 

Prstami behám po klávesoch, ktoré následne v hromade vytvárajú melódiu, ktorú poznám dosť dôverne za ten čas odkedy som započal prípravy na súťaž. Za necelé dva týždne nás čaká jej zahájenie a ja ešte musím toľko vecí doladiť. Stále mám pocit, že mojej hudbe chýba niečo dôležité. Súťaže predtým som nemal tento pocit, no tentoraz je to akoby iné. Akoby sa všetko, čo sa v poslednom čase dialo v mojom živote nejako prenášalo do štýlu mojej hudby a teraz mi z nej niečo zmizlo podobne ako Conor z môjho života.

 

Prečo som to vlastne vtedy spravil? Prečo som odišiel? Veď ja vlastne doteraz neverím tomu, čo mi povedal. Áno, možno ho sestra prehovorila na to, aby so mnou začal rozprávať, ale veď všetko to ostatné... to nebola pretvárka. Spoznal by som to. Preto to muselo byť skutočné. Ale naozaj by som niečo také dokázal rozoznať? V poslednej dobe som s ľuďmi veľmi do styku neprichádzal mimo to, čo som chodil na tréningy piana. Zostalo vo mne len poučenie sa z mojich predchádzajúcich chýb, ktoré som naivne robil v čase, keď som bol zamilovaný. Aspoň som si myslel, že som bol. Láska je však zradná. Skrze ňu dokážeme veriť ľuďom aj tie najhoršie klamstvá. A práve skrze ňu ma Dominic takmer vyradil z hry. Celý čas len hovoril v správnom čase správne slová a ja som si myslel, že jeho láska je na tom podobne ako tá moja, no nebola. Nikdy nebola na takej úrovni. Možno preto som teraz reagoval tak, ako som reagoval. Preto som odišiel.

 

Bojím sa svojich pocitov. Conor je fajn. Ale ja už sa pravdepodobne nikdy na nikoho nechcem takto viazať. Hoci mi povedal, kde sa to celé začalo. Bol úprimný. A myslím si, že hoci zo začiatku mi o ničom nepovedal, aj tak to bolo úprimné. Staral sa. Venoval mi svoj čas.

 

Nasledujú posledné noty, prsty poslednýkrát dopadnú na klávesy a v miestnosti naraz zostane úplné ticho. Len ticho a myšlienky v mojej hlave.

 

„Mám pocit, že tvoja hra bývala už aj lepšia,“ ozve sa spoza môjho chrbtu.

„Natalie,“ otáčam sa na svoju kamarátku stojacu vo dverách cvičebne, ktorú som si vybral.

„Ahoj, rada ťa vidím... teda rada ťa vidím usmievať sa, ale musím povedať, že dnes nevyzeráš tak optimisticky ako pri našom poslednom stretnutí. Niečo sa muselo stať...“

 

Prstom si napravím okuliare na nose a zahľadím sa na ňu. Zatiaľ som o svojom probléme nehovoril s nikým. No ona už v podstate vie, že tu je niekto, vďaka komu sa mi zlepšil život a vedel som sa aspoň na chvíľu trochu usmievať.

 

„Usmej sa trošku, predsa to nemôže byť také zlé, nie?“ ani neviem ako a už je pre mne a prstami mi nasilu rozťahuje ústa. Som si istý, že to musí vyzerať hrozne komicky.

„Je to horšie, než by si si bola myslela,“ zamrmlem a ona stiahne svoje ruky. Prisunie si jednu zo stoličiek v miestnosti k tej mojej a dlho na mňa len tak v tichosti hľadí. Skúma ma pohľadom a ktovie na čo čaká, než prehovorí.

„O niečom momentálne pochybuješ,“ riekne zrazu. Prekvapí ma jej dedukciou, no v podstate musím uznať, že má pravdu a preto len prikývnem. „Vyznal si lásku tomu chlapcovi a on ti povedal o tom, že je na dievčatá a odmietol ťa a ty váhaš nad tým, že sa necháš preoperovať na dievča, aby si s ním mohol byť a spravil ho šťastným?“ Hoci jej prvá myšlienka bola celkom správna, tá nasledujúca celkom pokazila dojem. Myslím si však, že to bol jej zámer, pretože chce, aby som sa aspoň trochu zasmial. A to sa jej tentoraz podarilo.

„Si úplne vedľa,“ podotknem, „síce sa niečo zmenilo, ale toto to rozhodne nebolo. Obdivujem tvoju fantáziu.“

„Možno by som mala napísať knižku, však?“ oči jej priam žiaria.

„Určite by som si od teba niečo rád prečítal, ak by si sa na to dala, mohlo by to byť zaujímavé.“

„To rozhodne áno,“ usmieva sa, „ale momentálne by ma zaujímalo, čo máš napísané ty vo svojom príbehu.“

„Nie veľmi veselé veci, povedal by som,“ povzdychnem si.

„Súvisí to len s tým chlapcom, či sa zmenilo niečo s tvojom mamou?“ zvážnie a v hlase jej počuť obavy.

„S mamou je to teraz práveže dosť dobré, myslím, dlhšie som nebol v nemocnici, pretože na to nemám toľko času popri tom, ako sa teraz venujem pianu, ale keď sme tam boli naposledy, mala sa veľmi dobre. Skôr si myslím, že kdesi vtedy sa pokazilo čosi medzi mnou a mojim spolužiakom, o ktorom som ti hovoril.“

„Čo sa stalo?“

„Mám pocit, že som pochybil,“ vyslovím potichu, „povedal mi o tom, čo ho primälo so mnou začať komunikovať viac a ja som odišiel. Hoci cítim, že z jeho strany to nebola žiadna pretvárka len aby tú osobu uspokojil. Nebola to hra. Bolo to celý čas úprimné a viem to už len preto, lebo sa mi hrozne bál povedať pravdu. Bol nesvoj ešte prv, než mi to chcel povedať, ale rozhodol sa. Nechcel mi klamať, no ja som ho aj tak nechal odísť v presvedčení, že mu viac nedokážem veriť..“

„Pokiaľ vieš o tom, že to z jeho strany bolo úprimné, prečo sa ho tak silou mocou chceš strániť?“

„Ja neviem... možno je to tým všetkým, čo sa mi stalo. Možno sa stále bojím toho, že sa znovu spálim a bude mi dlho trvať, než sa z toho dostanem...“

„Nepoznám ho, ale ako ho môžeš súdiť na základe tvojej jednej skúsenosti? Mala som pocit, že si práve povedal, že z jeho strany to bolo úprimné.“

„Áno, ale...“

„Môže mať toto vôbec nejaké ale? Úplne si odporuješ!“

„Čo mám robiť? Pokazil som to a pochybujem o tom, že on príde za mnou, aby sme sa porozprávali...“

„Nepríde, pretože to musíš spraviť ty..“

„Ako?“

„Prídeš a povieš mu, že si debil, že si to tak vôbec nemyslel a že chceš, aby ste boli naďalej kamaráti. Jednoduché, nie?“

„Tebe sa to ľahko hovorí, ale to ja budem musieť byť ten, ktorý sa nakoniec poníži...“

„Prečo by si sa ponižoval? Nie je to náhodou tak, že chyba sa stala na tvojej strane a preto by si si ju mal priznať?“

„Áno, ale...“

„Túto frázu tu už dnes v žiadnom prípade chcem počuť. Ja neviem, čo čakáš, že by som ti mala povedať. Mám za ním zájsť ja?“

„To nie, ale...“

„Tentoraz si to trocha pozmenil, dobrá snaha, no stále je tam to tvoje ale...“ preruší ma, „presne však viem, čo potrebuješ.“

„A to je?“

„Potrebuješ, aby som ti pomohla sa rozhýbať a prehovoriť na neho, však?“

„V týchto veciach som nikdy nebol dobrý, nerád začínam rozhovory alebo tak... však to vieš..“

„Ty si teda chlap,“ zatvári sa zúfalo. Viem, že som márny prípad, ale práve preto som rád za to, že mám na svojej strane niekoho tak výrečného, ako je ona. „Hm, tak mi povedz, čomu sa venuje, kde by som ho mohla zastihnúť?“

„Venuje sa volejbalu, takže mimo to, že chodí do školy by si ho mohla zastihnúť na volejbalovom tréningu.“

„To je mi ale...“ rukou sa chytí za bradu.

„Stalo sa niečo?“

„Myslíš volejbalový tím, ktorý je na vašej škole?“

„Pravdepodobne áno, nezisťoval som si, kam presne chodí na tréningy...“

„Pretože pokiaľ áno, poznám odtiaľ jedného človeka, takže pravdepodobne to pre mňa nebude zase taký problém dostať sa k nemu.“ Na tvári sa jej zjaví úškrn a vyzývavo sa na mňa zahľadí.

„Volá sa Conor Kepler,“ odpoviem na nevyslovenú otázku.

 

Pokiaľ sa do toho pustí ona, bude to rozhodne ešte veľmi zaujímavé.

Dodatek autora: 

Ahoj,

 

keď si sa dostal až k tomuto dodatku, hádam môžem tvrdiť, že sa ti podarilo prečítať celú túto kapitolu. A ja som rada, že tomu tak je. Verím tomu, že nijako nesklamala a že sa ti páčila. Svojim hodnotením a komentárom ma len a len potešíš. :) Myslím, že môžem prezradiť aj to, že asi tak za 4 kapitoly od tejto, čo zase nie je tak dlhý čas, sa dostávame k zlomu a budeme cca v polovici príbehu. :) Tak snáď príbeh nenudí a ešte stále baví. :)

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 9)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 32
Spal som nepokojným spánkom. Desivé sny v ktorých si ľudia navzájom lámali...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Kapitola 8 Ráno vstanu dost brzo. Je sotva 5:30. Ale nemohu už spát. Se...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 14
Konečne som tu. Dnes sa mi splní sen. Už sa neviem dočkať, asi to od zrušenia...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 24
„Iba tri celé dva mililitrov,“povedal som mu z plných síl. Skoro som vypadol...