So, 28/09/2019 - 11:47
1

Labyrint

Do tejto nebezpečnej džungle som vbehol sám. Nemám z nej strach, som ok.

Jed, pasce, dravce, všetko to mi môže prísť do cesty, no ja nakoniec prežijem. Nech to stojí čokoľvek.

(Stray Kids - MIROH)

 

„Aký si mal víkend?“ pristavil sa pri mojej lavici Bjarne.

„Krátky,“ sucho som odpovedal.

Zaváhal a zamyslene ma sledoval pri čítaní dejepisu.

„Už som sa ti ospravedlnil. Čo sa deje?“

„Snažím sa učiť,“ otrávený som k nemu vzhliadol. Mierne naklonil hlavu na bok a prižmúril oči. Áno, zlatý môj, nestojím o teba. Pšc, pšc.

„Tak dobre. Prepáč, že ťa ruším,“ položil mi ruku plece a na môj ľadový pohľad reagoval srdečným úsmevom.

Odišiel na chodbu kde sa pripojil ku šľachte, najbohatším a najkrajším žiakom s najlepšími známkami a z chodby som začul angličtinu smiešne skomolenú kórejským prízvukom a falošný smiech.

 

„Máš tu voľné?“

Vzhliadol som a uvidel Bjarna s obedovou táckou v ruke, ako stojí nad prázdnym miestom oproti mne a milo sa usmieva. V duchu som zaklial.

„Jasné,“ zamrmlal som.

Položil tácku, zosunul sa na miesto a s hlbokým unaveným povzdychom sa pustil do jedla. Ticho sme prežúvali a keď som sa na neho pozrel, mal zatvorené oči.

„Čo je toto?“ opýtal sa po niekoľkých minútach a ukazoval na guličky z bieleho cesta na svojom tanieri.

„Je to plnené sladkou fazuľovou pastou.“

„Sacharidy,“ pokrčil nosom, „dáš si?“

„Prečo za mnou lozíš?“ opýtal som sa ho podráždene. Zmätený sa na mňa pozrel.

„Prosím?“

„Nie si mi nič dlžný. Odviezol si ma domov a sme si kvit. Tak ma neotravuj.“

„Myslel som, že sme kamaráti,“ mračil sa na mňa dotknuto.

„Zabudni. My dvaja kamaráti nikdy nebudeme,“ povedal som s absolútnou rozhodnosťou, ktorá vylučuje akékoľvek protesty.

„Čo máš za problém?“

„Ľudia ako ty sa nerozprávajú s ľuďmi ako som ja. Najlepšie ti bude medzi tvojim vlastným druhom. Ver mi, že sa z ich kruhu nechceš dostať. Väčšina študentov na tejto škole by si s tebou okamžite vymenila miesto.“

„Moji ľudia? Myslíš bohaté detičky?“ posmešne si odfrkol, „myslel som si, že medzi ne patríš. A aj keby nie, v čom si horší než oni? Nikto mi nebude diktovať s kým sa môžem alebo nemôžem rozprávať. Je to moja vec,“ pohŕdavo vravel. Uvažoval som či je taký hlúpy alebo taký slepý. Ale bol tu sotva mesiac a pochádzal z úplne inej kultúry čo by vysvetľovalo prečo ešte nevidí pod povrch. Nevedomosť však neospravedlňuje.

„Žiaci z rôznych kást sa navzájom ignorujú. Jedinou výnimkou sú školské povinnosti a šikana.“

„Kasty. Čo sme v Indii?“

„Na juhokórejskej strednej škole.“

Mračil sa na mňa pohľadom, ktorý mi prikazoval pokračovať a vysvetliť mu to.

„Na tejto škole sa žiaci delia to štyroch hlavných skupín. Šľachta, obyčajní žiaci, otroci a zavrhnutí samotári. Znie to ako klišé, ale bohužiaľ je to klišé realita.“

„Otroci a zavrhnutí samotári,“ zamyslene po mne opakoval. „To nemôžeš myslieť vážne. Sme v civilizovanej, modernej a bohatej krajine.“

„No a? Nijak sa to nevylučuje. Mentalita nášho národa zameraná na výkon a dokonalosť nás k tomu vyslovene vedie.“

Bjarne na mňa znechutene hľadel a bolo na ňom vidieť ako zvažuje, či mi má veriť.

„Čo presne znamená keď je niekto otrok?“

O-hoho, nemohol mi dať lepšiu otázku. Kedysi som ich mal viac než dosť. Temne som sa na neho usmial a pokračoval v obede. Naliehal na mňa, no po zvyšok obeda som zostal ticho.

„Vráť sa k svojim vlastným,“ poradil som mu keď sme dojedli, „bolo milé si s tebou pokecať, ale všetci sa musíme riadiť podľa pravidiel. Prajem ti veľa šťastia.“

Jeho zelené oči ma sledovali keď som vstával od stola a videl som v nich vzdor a zmätok. Mal som sto chutí vydesiť ho na smrť aby si uvedomil kde sa ocitol, ale poznám ľudí ako on. Moje slová by padali na neúrodnú pôdu. Potreboval prejsť ohňom sám.

 

~ ~

 

„Ahoj, poslal ma za tebou učiteľ. Máš za ním hneď ísť,“ povedalo mi dievča, ktoré som videl prvý krát v živote. Bolo päť hodín večer, odchádzal som zo školskej knižnice a chystal sa do súkromnej večernej školy.

„Teraz?“ zamračil som sa. Zovrela pery a prikývla.

„Ktorý učiteľ?“

„E...m... neviem ako sa volá... učí biológiu.“

„Učiteľ Kang?“

„Áno, áno, myslím, že tak sa volá,“ rýchlo zo seba vysypala. Bola celá nesvoja, no ani sa jej nedivím. Osloviť tretiaka nie je pre prváčku ľahké.

„Nemám čas, idem do večernej školy. Nepočká do zajtra?“ Dievča viditeľne zbledlo.

„Povedal, že máš prísť hneď.“

„Prepáč. Odkáž mu, že sa ospravedlňujem ale teraz naozaj nemôžem. Za dvadsať minút mi začína hodina a už teraz viem, že budem meškať,“ začal som kráčať preč.

„Prosím,“ zapišťala tichým hláskom. Zastal som a naširoko sa usmial. Žiadny učiteľ menom Kang na škole neučil.

„Áno?“ otočil som sa ku nej.

„Prosím,“ zopakovala zúfalo a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Hádam si nemyslíš, že dobrovoľne pôjdem na vlastnú popravu.“

„Ak neprídeš, zabijú ma,“ zasyčala nahnevane šeptom, aby nás nepočuli okoloidúci.

„Prečo by ma to malo trápiť?“ odsekol som.

„Aj tak im neujdeš. Skôr či neskôr si ťa nájdu. Ak neprídeš teraz, nabudúce to bude len horšie.“

S odporom som na ňu zvrchu hľadel. Ešte pred pár rokmi by som otrokovi vynadal, že je ku mne tak drzý a poúča ma. Ani trochu sa mi to nepáčilo, no mala pravdu. To som fakt padol tak nízko? Preklial som deň kedy som sa pred dvoma rokmi rozhodol pokúšať šťastie a nasledoval som dievča späť do školy.

 

O pár minút už sedela na zemi uprostred tmavej školskej chodby a vydesená plakala.

„Je to tragédia. A veľká škoda,“ prehlásila Nari bez štipky emócií a prešla mi končekmi prstov po líci, „dokonalo by si sa k nám hodil.“

Uprene som hľadel do jej krásnych hnedých očí a svaly sa mi napli v očakávaní útoku, keď sa jej dopredu spadol prameň jemných vlnitých vlasov. Sedel som na zemi, opieral sa o stenu a moja myseľ aj telo boli stále v bojovom móde. Spamätával som sa z bitky a žasol nad tým ako nevinne a nežne Nari vyzerá. Kedysi by po nej neštekol ani pes. Vyrástla však do krásy a pravdepodobne jej v tom trochu pomohla aj plastická chirurgia.

„No s takým stroskotancom nemôžeme byť spájaní,“ s odporom sa odtiahla.

„Takže,“ pozrela sa na mňa ako keby kárala malé dieťa a položila mi ruku na koleno, „dúfam, že si po dnešku zapamätáš, že sa k nám nemáš približovať.“

„Nemôžem za to, že máte vo svojich kruhoch neodbytné nevychované štence, ktoré sa mi pletú pod nohy.“

„Smola. Musíš sa zrejme viac snažiť aby pochopili, že pre ne nie si vhodná spoločnosť. Veľa šťastia,“ veselo sa usmiala, potľapkala ma po kolene, ladne sa postavila a začala kráčať preč. „Som si istá, že vieš čo ťa čaká ak sa ti to nepodarí. Sám si bol veľmi kreatívny keď šlo o tresty. Veľa si ma naučil,“ usmiala sa znovu a kývla na svojich poskokov aby ju nasledovali. Chalani z chudobných rodín, športovci s najhoršími známkami z celej školy a tmavou neošetrovanou pleťou. Jeden si z hornej pery rukávom utieral krv, dvaja pomáhali ďalšiemu postaviť sa na nohy a poslední dvaja po mne ešte raz škaredo zazreli.

„Noob,“ niesol sa posmešný hlas po prázdnej škole a ja som sa pri tej prezývke roztriasol hnevom. Ak sa mi niečo dokázalo dostať pod kožu, boli to tieto štyri písmená.

Nari vedela ako sa na mňa pripraviť. Chodili sme istú dobu na tú istú nižšiu strednú školu a nesprával som sa ku nej vtedy práve najmilšie. Stavil by som sa, že si o mne zisťovala informácie od prvého školského dňa aby proti mne mohla použiť moju vlastnú špinu keby sa jej to hodilo.

Trvalo mesiac kým som sa dostal do problémov so šľachtou. Úprimne som čakal, že mi skrížia cestu skôr. S mojou výškou, výzorom a vekovým rozdielom by som sa márne snažil byť neviditeľný. A moja minulosť ich musela dráždiť ako pach líšky dráždi lovecké psy. Ak niekoho môžu vysmiať, skopnúť na dno, a ideálne sa pri tom dostať vyššie, nenechajú si to ujsť.

Fučiac od bolesti som sa postavil a zamieril k plačúcemu dievčaťu. Ani sa jej nedotkli. Rozrevala sa keď sa pustili do mňa. Čupol som si, chytil ju za bradu a donútil pozrieť sa na mňa.

„Nerev,“ zavrčal som, „uráža ma to.“

Videl som, ako sa snaží, no moja hrubosť ju zrejme vynervovala ešte viac a znovu sa rozvzlykala. Pustil som ju a položil jej jemne ruku na hlavu.

„Už sú preč,“ povedal som miernejšie, „tak prestaň. Súcitu sa nikdy nedočkáš. Rozumieš?“

Prikývla a trochu stíchla.

„Dobré dievča.“

Postavil som sa, pozbieral svoje veci a zamieril do večernej školy.

 

Bjarne

Sedel som na posteli, hádzal gumenú loptičku o stenu a uvažoval nad dnešným dňom. Jae-sunove odmietnutie ma prekvapilo a zabolelo. Vždy som si o ňom myslel, že je ten typ chalana, ktorý má všetkých proste v paži a takmer nič ho nerozhodí. Prinajmenšom sa tak tváril. Preto som si myslel, že sa s ním ostatní nebavia. Lebo si myslia, že je zo seba príliš ohúrený.

Spolužiaci sa o ňom rozprávali výlučne v kórejčine, zrejme preto aby som nevedel, že ho ohovárajú a že ním pohŕdajú. Považoval som ich správanie za detinskú žiarlivosť a sprosté odmietanie niekoho, kto bol iný. O dva roky starší. Už mohol byť na univerzite. Sprostejší dôvod si nájsť fakt nemohli.

„Zlato, mohol by si s tým prestať? Chcem ísť spať,“ nakukla mi do izby mama. Po celom dni v práci vyzerala byť unavená a otrávená. Ako chirurg to nemala ľahké ani doma, nieto ešte v úplne inej kultúre, ktorej jazyk poriadne nepoznala.

„Prepáč,“ chytil som loptičku a poprial jej dobrú noc.

Zvalil som sa do postele a zhasol svetlo. Jae vyzeral, že má z ostatných naozaj strach. Nechápal som to. No bál by sa len tak pre nič za nič? Jeho obavy ma iritovali a ani chvíľu som nerozmýšľal nad tým, že by som ho počúvol. Nevzdám sa tak ľahko niekoho, s kým sa dá dobre rozprávať, a kto sa ku mne správa ako k normálnemu človeku. Navyše na ňom bolo čosi, čo ma neskutočne priťahovalo. Čosi ťažko popísateľné, možno jeho aura, sebavedomie a arogancia.

Študenti zo školy ku mne boli vždy milí, ale ich usilovná snaha skamarátiť sa so mnou ma už unavovala. Stále by sa len rozprávali po anglicky. Ani na chvíľu nezatvorili ústa. A tá krížová cesta kým našli správne slová a kým som pochopil čo sa vlastne pýtajú. Introvert vo mne po každom dni len ticho vzlykal v tmavom kúte mojej duše.

 

Jae-sun

Vystúpil som na rušnej ceste z taxíka, vstúpil do výškovej budovy a prešiel priestrannou halou k výťahom. Teplé svetlo lámp padalo na mramorovú podlahu, drevenými panelmi vyložené steny a listy stromov, ktoré boli v obrovských črepníkoch rozostavené pozdĺž sklenených stien s výhľadom na nočnú ulicu. Medzi stromami, v jednom z masívnych kresiel sedela mladá žena oblečená vo večerných šatách a zvedavo si ma premeriavala. Opätoval som jej pohľad a všimol si, ako sa nervózne hrá s retiazkou na kabelke.

„Malý Jae,“ pozdravil ma veselo Seungri keď vystúpil z výťahu. „Zo školy alebo z tréningu?“

„Oboje,“ pokúsil som sa mu oplatiť úsmev, hoc som sa na to vôbec necítil. „Ty ideš zase hýriť?“

„Dakedy by si sa ku mne mal pridať. Vyzeráš, že to potrebuješ,“ žiarivo sa usmieval.

„Snáď o sto rokov, keď doštudujem.“

Rozlúčili sme sa a kým sa zatvorili dvere na výťahu, videl som ako spolu so ženou odchádzajú a ako im ide naproti Seungriho ochranka.

Vrátil som sa domov o jedenástej večer. Potichu som zatvoril vchodové dvere a po špičkách sa chodbou zakrádal do svojej izby. Z kuchyne sa niesli nežné tóny pomalej kubánskej hudby a splývali s rozhovorom mojich rodičov. Zas mali jedno zo svojich vážnych posedení pri víne a ako som ich poznal, určite kuli pikle a preberali biznis.

„Jae-sun. Ako bolo v škole?“ začul som matkin hlas a zašepkal som nadávku. Mala zrak ako orol.

„Som na smrť unavený. Dorobím úlohy a idem spať. Dobrú noc,“ povedal som a snažil sa vyzerať tak unavene ako to len šlo. Ani som to veľmi predstierať nemusel.

„A rozlúčiť sa neprídeš?“ vyčítala mi. Neochotne som prešiel priestrannou kuchyňou a pristúpil k rodičom, objal matku a otcovi poprial dobrú noc.

„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa otec bez náznaku akejkoľvek emócie či obavy.

„Len školská bitka,“ mykol som nedbalo plecom nad natrhnutou perou a oškretým, podliatym lícom.

„Vyhral si?“ nepohol ani svalom na tvári.

„Takmer. Boli šiesti, takže...“

„Nevyhováraj sa. Neplatíme ti box pre to, aby si sa nechal zmaľovať lúzou. Maž do izby. Na mesiac máš zakázané hry a nabudúce sa viac snaž,“ sucho povedal a kývol prudko hlavou aby som odišiel.

S pocitmi hnevu a horkosti bublajúcimi v hrudi som tresol dvermi na svojej izbe, hodil batoh na podlahu a padol do postele. Moje vedomie sa snažil ovládnuť spánok. Tak strašne som sa túžil poddať. Schúliť sa pod perinou a na pár hodín sa od tohto sveta odpojiť. No nemohol som.

Vyhrabal som sa z postele, z tašky som vybral učebnice a zošity a začal s domácimi úlohami. Nevedel som sa však sústrediť. Stále som myslel buď na otravné šteňa, Nari, bitku alebo otca. Nakoniec som sa o druhej v noci vzdal a hoc som nemal všetko hotové, šiel som spať.

 

~ ~

 

V skrinke na topánky som našiel mŕtvu bielu myšku, za hrsť živých cvrčkov aj hnijúce mäso. Z lavice som denne vyberal odpadky, cvičil v úbore zapáchajúcom rybím olejom a po jednej telesnej som našiel svoj batoh celý premočený v sprchách. Smrť v ňom našli učebnice, zošity, notebook aj mobil. Najvtipnejšie na tom bolo, že si Bjarne všímal čo sa deje, no nedochádzali mu súvislosti.

Mal som občas veľkú chuť vraziť mu do toho pekného európskeho ksichtíku. Doslova ma svrbeli päste. Keby som ho však chytil pod krk a trochu priškrtil, šľachta by ma doslova ubila k smrti. Úprimný rozhovor tiež neprichádzal do úvahy. Bol som príliš hrdý na to aby som mu vysvetľoval čo sa deje keď som mu to už raz naznačil. Mal by som pocit, že ho prosím o milosť. To budem radšej ďalej znášať šikanu.

Bjarne sa tváril nevinne ako keby nevidel, že som nasratý a každý deň sa niekoľkokrát snažil začať rozhovor alebo pri mne ticho sedel a študoval. Pýtal sa ma aj na rozbitú tvár a vyčítal mi, že sa ostatných študentov bojím a dovolím im aby sa ku mne takto správali. Dohováral mi aby som šiel za učiteľmi a niečo s tým robil. Neobťažoval som sa vysvetľovaním, že učitelia majú takéto veci na háku. Ak sa ku nim niekto prišiel sťažovať, akurát mu vynadali, že je slabý a hlúpy a zrejme si to zaslúži. A tak som Bjarna buď ignoroval, odišiel od neho alebo som len odvrkol jednoslovnú odpoveď.

Prešlo niekoľko týždňov a celé to na mňa už začínalo byť priveľa keď odrazu prestal. Nevšímal si ma, nepozdravil ma a za celý deň za mnou ani raz neprišiel. Nechápal som, čo sa stalo. Trochu ma to na sekundu aj zamrzelo, no nesmierne mi odľahlo. Konečne mi dal pokoj! A šľacha sa na počudovanie upokojila tiež a takmer ma prestala tyranizovať.

Už len dva roky a budem preč. Nechcel som nič, len dosiahnuť čo najlepšie známky a dostať sa na čo najlepšiu výšku. Tam už nikoho nebude trápiť môj vek a budem môcť začať relatívne od začiatku, na čisto.

Preto ma rozčúlilo keď sa Bjarne znovu objavil.

Na telesnej sme si mali nájsť dvojicu a trénovať s loptou. Prihrávky, hádzanie, prihrávanie za behu... Čakal som kým mi niekto zvýši, keď ku mne pribehol a venoval mi žiarivý americký úsmev. So strapatými vlasmi a tvárou červenou po zahrievacom behu vyzeral roztomilo ako škriatok.

„Svätá kalokagatia. Moje jediné a pravé náboženstvo,“ robil si srandu. Chcel som si zachovať chladnú tvár, no zradil ma kútik pier. Ak je kalokagatia náboženstvo, tak má už minimálne dvoch členov, pomyslel som si. Kým som stihol protestovať, ostatní už boli vo dvojiciach. Neušlo mi pri tom niekoľko chladných pohľadov. V duchu som si zaznamenával tváre, ktorým patrili a pridával chalanov na zoznam možných hrozieb.

Za celú dobu sme neprehodili ani slovo, no šlo nám to tak dobre, že bola radosť s ním už len byť v dvojici. Bjarne spokojne pobehoval, bez problémov stačil môjmu rýchlemu agresívnemu tempu, mal dobré reflex keď som sa ho snažil prekvapiť a na konci hodiny vyzeral, že má viac energie než na začiatku. Mlčky sme bok po boku šli aj do šatní a rozdelili sme sa až v sprchách.

Akurát som uvažoval, ako sa mi šľachta pomstí za dnešnú telesnú, keď ma pred odchodom zo šatne zastavili traja spolužiaci.

„Počul som, že si dobrý v lolku a hráš za strelcov. To by sa mi hodilo. Na akej si úrovni?“ opýtal sa ma jeden z nich. Tváril sa podozrivo priateľsky.

„Bronz päť,“ odpovedal som.

„Haha, vtipné. Teraz vážne. Na akej si úrovni?“

„Nie je to jedno? Nebudem za teba hrať hodnotené hry.“

Pobavene sa usmial, následne zvážnel a nahodil naliehavý obchodnícky výraz.

„No tak, Nam Jae-sun. Ponúkam ti výhodný obchod. Ak ma dostaneš do platiny, prisahám, že ti dajú ostatní pokoj,“ pristúpil tak blízko, že hrubo zasahoval do mojej osobnej zóny.

„Zabudni,“ povedal som s chladne. Dostať ho do platiny? To že je dobrý obchod? Ak bol zaseknutý niekde v bronze, trvalo by stovky hodín a hier kým by som jeho účet vytiahol z bahna do vyšších mét. Mám na práci dôležitejšie veci.

„Mal by si si to radšej dobre premyslieť, noob...“

Odsotil som ho od seba, „čo si to povedal? Zopakuj mi to!“ Volať profesionála nováčikom nikdy nie je dobrý nápad.

V tvári sa mu objavil strach, no nechcel pred ostatnými vyzerať zle, tak pokračoval, „zrejme si predsa len noob keď nedokážeš vylevelovať účet do platiny.“

Prudko som sa pohol smerom k nemu, chystajúc päsť k úderu, ale zastal som uprostred pohybu neďaleko jeho tváre. Vyľakane sa spolu s kamarátmi strhol a cúvol. Bol to obchodník, nie bitkár. Nemalo cenu začínať, stačilo ho trochu vystrašiť. Keď si uvedomil, že som blafoval, rozzúrilo ho to, ale okrem nadávok sa nezmohol na nič iné. Presne ako som čakal. Vedel zjavne kto som, preto bol dostatočne múdry aby si so mnou nezačal a dokonca sa zdalo, že sa chystá ustúpiť.

„Zbabelci,“ posmieval sa im niekto v šatni a skôr než som sa stihol nazdať začala skupinová bitka. Obchodníkovi kamaráti ťažko niesli posmech. A kým si netrúfali na mňa, do druhých spolužiakov sa pustili bez zaváhania. Bjarne na mňa ohromený ponad nich hľadel a krútením hlavou som sa mu snažil naznačiť, aby nijak nezasahoval. Bolo na ňom vidieť, že to zvažuje.

„Okamžite prestaňte,“ zreval telocvikár, keď vletel dnu. Chalani nedobrovoľne skončili a ťažko dýchajúc sa zabíjali aspoň pohľadmi. Vyšiel som zo šatne s Bjarnom v pätách a keď ma dohnal, otrávený som po ňom zazrel.

„Robia to kvôli mne, však?“ konštatoval.

„Si bystrý,“ povedal som s iróniou v hlase.

Zastal a keď som sa za ním otočil, tváril sa previnilo.

„Prepáč, že som si to nevšimol skôr. Je to obrovská škoda, Jae-sun. Nevravím to každý deň, lebo to znie divne ako vyznanie, ale bolo by super tráviť s tebou čas... a byť tvojím kamarátom. Ale už chápem prečo si proti. Ak ti to má spôsobovať problémy, radšej ti dám pokoj.“

Hurá! Takmer som mu zatlieskal. No vyzeral byť tak zdrvený, že som si to radšej odpustil. Nechápal som prečo ho to tak vzalo. Veď sme sa v podstate rozprávali len jediný raz, v jeho aute. Ešte k tomu o jadrových zbraniach.

„Niekto skočil zo strechy,“ začul som nadšený hlas dievčaťa prechádzajúceho popri nás. Rozhliadol som sa a všimol si, že v dave na chodbe vládne nezvyčajný ruch. Bjarne na mňa šokovaný vyvalil oči.

„Nie je na streche vysoký plot z pletiva?“ opýtal sa ma.

„Vieš ho preliezť keď si šikovný a skočiť sa dá aj z okna,“ odvetil som.

„Ako môžeš byť tak ľahostajný?“ vyčítal mi.

„Po istej dobe si zvykneš na všetko. Poď,“ položil som mu ruku na plece a začal ho tlačiť smerom k našej triede. Vyzeral byť dostatočne šokovaný zo samotnej predstavy samovraždy. Nepotreboval vidieť aj telo a kaluž krvi.

 

~ ~

 

Tentoraz ma pre zmenu naozaj do kabinetu zavolal učiteľ. Triedny nás s Bjarnom s úsmevom privítal a hneď prešiel k veci.

„Stále sa snažíme tuto Bjarnovi zjednodušiť štúdium na našej škole,“ začal kórejsky, hovoriac ku mne, „a tak sme sa rozhodli, že by bolo najlepšie keby sa mu o prepis poznámok staral jeden konkrétny žiak.“

Mal som sto chutí opýtať sa ho, či mu preplo. Jeden žiak?

„To nemôžete myslieť vážne, pane“ úctivo som ho prerušil. „Pre jedného žiaka je to priveľa. Sám to dobre viete.“

„Určite Bjarnemu veľmi nepomáha, keď má každé poznámky iné, lebo sú od rozdielnych študentov,“ pokračoval triedny ako keby nič z toho, čo som povedal, nepočul. Zaťal som zuby, zúžil oči a ďalej ho počúval so zaťatými päsťami. Vedel som, čo bude nasledovať. A triedny si to na mne asi všimol, lebo mierne zneistel.

„Preto, preto sme sa dohodli, že, že dáme túto úlohu tebe,“ koktal pričom sa stále snažil pôsobiť suverénne. „Z celej triedy vieš najlepšie po anglicky. Preto si samozrejme aj našou prvou voľbou.“

„So všetkou úctou, pane. Odmietam to robiť,“ povedal som a len ťažko skrýval rozhorčenie.

„Obávam sa, že je už rozhodnuté.“

„Kto rozhodol?“

„Riaditeľ.“

 

Hnal som sa chodbou a vážne túžil vidieť niekoho trpieť. Najlepšie niekoho z bohatých detičiek. Riaditeľ sa rozhodol, že som prvá voľba. To isto! Riaditeľ mal Bjarna a jeho dobro v paži. Čo rozhodne nemal v paži boli peniaze. Za tie by kľudne obetoval aj viac než jedného žiaka, ktorý mal zlú povesť.

Bjarne šiel za mnou. Počas našej návštevy v kabinete nepovedal ani slovo a ticho bol aj teraz. Vletel som na záchody a celou silou päsťou vrazil z boku do kabínky.

„Čo ti jebe?! Skoro som sa posral!“ zreval ktosi vysokým hlasom zvnútra.

„Ešte šťastie, že sedíš na hajzli,“ zavrčal som.

Spoza rohu vyšli štyria chalani, jeden z nich bol štvrták a jasná šľachta.

„Máš problém?“ opýtal sa ma namyslene.

„Predstav si, mám. Ďakujem za opýtanie,“ šiel som im naproti. „Koho to bol nápad? Nari? Alebo niekoho iného?“

„O čom to rozprávaš?“ nepriateľsky sa na mňa mračil.

„Odkáž jej, že nemôžem za to, že ma toto šteňa všade prenasleduje ako Hachiko!“ zreval som na neho a ukázal za seba na miesto, kde som predpokladal, že stojí Bjarne.

„Kto ti dovolil po mne ziapať, ty odpad?“ oboril sa na mňa štvrták a strčil do mňa. Konečne to tu bolo. Chvíľa pobiť sa, vraziť niekomu lakťom do sánky, kolenom do brucha... Otvorili sa dvere na záchode a ako veľký pánko z nich vyšiel druhý štvrták.

„Zhodli sme sa na tom spoločne. Lúzri ako ty na túto školu nepatria,“ ležérne sa oprel o zárubňu kabínky a pozerajúc sa na troch mladších žiakov mykol hlavou smerom ku mne. Nečakal som, kým začnú. Aj tak vyzerali váhavo a ja som už dlho strácal nervy. Vrhol som sa na prvého a celou silnou mu holeňou vrazil do brucha. Zohol sa pod silou nárazu, vyvalil oči, bolestivo zaskučal a zviezol sa pomaly k zemi. Ostatní sa okamžite pridali. Počul som Bjarna ako v angličtine rozzúrene kričí aby sme prestali a aby ma nechali na pokoji. Ignoroval som ho rovnako ako ostatní.

Takmer som necítil bolesť, len som surovo mlátil okolo seba, hľadajúc správne body na ľudskom tele. Mnohokrát zopakované pohyby. Rozpálená koža na kĺboch, bolesť prechádzajúca rukami, lakťami a holeňami pri každom údere. Užil som si to. Aspoň zo mňa vyprchala najväčšia zlosť.

Otec si môže vravieť čo chce. Poraziť štyroch útočníkov naraz dokážu len hrdinovia vo filmoch a ja nie som Jackie Chan ani Bruce Lee. Ak boj nemá žiadne pravidlá a súperi voči sebe nechovajú úctu, nemajú problém bojovať nečestne. Boj štyroch proti jednému je krásnym príkladom. Keď sa im podarilo chytiť ma a spacifikovať, párkrát si kopli a párkrát mi vrazili. Bolo mi to jedno. Biť sa síce vedeli, no chýbala im profesionalita. Nevedeli ako spôsobiť čo najefektívnejšie čo najväčšiu bolesť. Ich rany neboli premyslené a v duchu som sa im smial. Na tréningoch a zápasoch som zažil horšie.

„Zapamätaj si,“ povedal mi jeden zo štvrtákov keď skončili, „ak sa nedostane medzi top sto, si mŕtvy.“

Keď odišli dovliekol som sa ku stene a oprel sa o ňu. Bjarne si oproti mne čupol s očami dokorán a celý sa chvel od strachu a adrenalínu. Snažil sa zapojiť do bitky, no štvrták zo záchoda ho chytil, pritlačil tvárou o stenu, skrútil mu nepekne ruku za chrbtom a pustil ho až keď ostatní odchádzali.

„Budeš vedieť vstať alebo mám niekoho zavolať?“ opýtal sa.

„Za chvíľu budem v pohode,“ zamrmlal som. Zatvoril som oči a čakal kým bolesť odoznie.

„Nemal by si začínať bitky ak nechceš aby ťa vyhodili.“

„Prosím ťa,“ s bolesťou som sa zasmial, „tu bitky nikto nerieši kým niekoho vážne nezraníš alebo nezabiješ.“

Sadol si na zem a ustarostene na mňa hľadel.

„Takže mi budeš robiť poznámky?“

„Ty si rozumel čo triedny vravel,“ pozrel som sa na neho a zamračil sa.

„Bežnej reči už začínam rozumieť. Ale neteš sa, prednášky mi dávajú stále zabrať a nezvládal by som počúvať, prekladať a písať zároveň. Ešte šťastie, že si veľa pamätám vždy z hodiny.“

Otrávene som vydýchol a znovu zatvoril oči. Paráda.

„Čo znamená top sto?“ opýtal sa.

„Po koncoročných testoch je na chodbe na špeciálnej tabuli zverejnený zoznam sto najlepších žiakov. Každý sa na ten zoznam chce dostať. Ak si na ňom viackrát, a hlavne počas posledných dvoch ročníkov, máš postup na SEN takmer istý.“

„SEN?

„Trojica najlepších vysokých škôl.“

Bjarne zostal ticho a takmer som počul ako sa mu v hlave krútia koliečka. Bolo nereálne čakať, že by sa dostal medzi najlepších sto žiakov na našej škole. Nebola to škola, kam ste šli aby ste sa zašili a flákali. Bola to jedna z najlepších stredných škôl v Seoule pre ctižiadostivých tritisíc detí. Ja sám som sa medzi top sto dostal len raz, aj to som bol na chvoste. Preto som ich vyhrážky nebral až tak vážne. Nebudem sa snažiť o nemožné, ale keď ho už mám na krku, možno sa mi ho podarí dokopať na lepšie než posledné miesto.

„Si so sebou spokojný?“ opýtal som sa.

„Netušil som, že...“ začal sa rozhorčene brániť, no uprostred vety zastal a ticho dodal, „že som pre teba len otravným psom.“

Takže naozaj celkom slušne rozumie. Prebodol som ho chladným pohľadom.

„A čo? Chceš si poplakať? Všetci sme tu aj tak zvery.“

„Nie je úctivé volať človeka psom,“ rovnako chladne odpovedal.

„Budeš si na to musieť zrejme zvyknúť, keď si si u mňa tak šikovne zaistil osobné doučovanie.“

„Znamená to, že sa budeme môcť bez strachu z ostatných stretávať a rozprávať?“ došlo mu.

„Už to tak vyzerá,“ zamrmlal som. Snažil sa skryť nadšenie, ale tie iskry v jeho očiach nebolo možné prehliadnuť. Môžem mu už vraziť? Aspoň raz. Prosiiiiiiiim.

Dodatek autora: 

Trošku dlhšia kapitola, ale snáď som vás neuspala laugh ja si písanie tejto knihy užívam, ja sa bavím, ako vraví Kapitán Danko cheeky

Poteší ma aj konštruktívna kritika ak máte pocit, že by ste mi chceli niečo vytknúť. Trochu si poplačem a pokúsim sa zobrať si vaše rady do budúcna k srdcu smiley

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 2)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 12
Před 226 dny… Obrazovka hlavního palubního počítače v úsporném...
Hodnocení:
4.1/5
- Komentářů: 6
„Já no miluju tě.“ Zašeptá Ayato do polibku. Nori spokojeně vydechne a usměje...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 34
Chtěl jsem mu říct, že nemám rád hřbitovy ve dne, natož v noci, ale...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 4
Zastavím auto před hradem, který stojí na okraji Čech. Vystoupím a zahledím se...