St, 06/05/2015 - 18:09
9

Stál som v predsieni pekného rodinného domu a pozeral sa na pochod času.

Ftoky malej Abbygail od jej prvého nádychu, prvé kroky, narodeniny, cez jej prvú jazdu na bicykli až po prvú cestu do škôlky či školy.

Všetko to bolo zväčšnené na fotografiách umiestnených na stene presne podľa veku.

„Nech sa páči.“ podával mi jej otec pohár vody. S poďakovaním som si ho vzal.

Popri rozprávaní o dni, kedy zistili, že Abby zmizla sa mu zatriasol hlas, tak som ho poprosil o vodu, aby mal chvíľu na upokojenie.

„Pekné.“ ukázal som na stenu ktorú som si prezereal. Usmial sa.

„Áno, Abby bola vytúžené dieťa. S manželkou sa nám roky nedarilo, skúšali sme všetko možné, až napokon prišla.“

Odpil som si. „Pán Foster, pokračujte prosím. Ráno o pol ôsmej ste vyrazili do práce.“

„Iste.“ zažmurkal a upriamil na mňa pohľad. „V práci sme mali veľkú akciu. Zahraničný klienti sa rozhodovali, či zveria ďalší svoj projekt našej firme. Prechádzali aj s našim riaditeľom oddelenie po oddelení. V ten deň sme mali veľa meetingov, prednášok a potriasania rukov. Viete si to predstaviť.“

Prikývol som.

„Mobil som pri sebe nemal. Bolo nám niekoľkokrát zdôrazňované, že ak to niekto poruší, vyvodia sa následky. A tak som nevedel, že mi manželka volala. Až o štvrtej poobede som si na displayi našiel cež štyridať zmeškaných hovorov.  Ihneď som jej zavolal, ale to už bola s políciou.“

Áno, čítal som záznam výpovede. Abby zmizla z múzea, kde boli v ten deň na exkurzii. Učiteľka si nič nevšimla, ale aj tak si to všetko ešte raz musím overiť.

„Pani Fosterová stále spí.“ ozval sa Jack, ktorý kráčal dolu schodami.

„Áno, manželka je na tom dosť zle. Bola u psychitra a ten jej naordinoval akési prášky, teraz skoro stále spí.“ vysvetľoval.

„Pán Foster, viete o niekom, kto by chcel vašej dcére ublížiť?“ spýtal som sa.

„Nehovorila vám o niekom novom...v škole, v nejakom klube, alebo len na ihrisku?“

Pokrútil hlavou.

„Chápeme, že je to pre vás ťažké, ale pokúste sa rozpamätať. Mohol by to byť niekto, kto by chcel ublížiť vám, alebo vašej manželke?“ pokračoval Jack.

Znova pokrútil hlavou. „Ja naozaj neviem o nikom, kto by bol schopný....“

„A čo priatelia? Rodina?“

„Všetci ju milovali. Ona bola..“ pozrel na fotky a vzápätí sklopil zrak. „Bola ako anjel.“

 

***

„Tak toto bolo dokopy nanič.“ skonštatoval Jack keď sme sa viezli smerom na stanicu.

Mal pravdu.

„Potrebujeme sa porozprávať s pani Fosterovou.“ povedal som.

„Keby ste ju videli! Spala ako zabitá, neverím, že by ju niečo zobudilo. Tie prášky, čo jej predpísali musia byť riadne silné.“

Zastavil som pred stanicou.

„Pozrieme sa bližšie na ich známych a priateľov. Noysl prelezte ich záznamy, sociálne siete, proste všetko, kde by mohla byť zmienka o tom, s kým sa stretávajú a kto by mohol Abbygail poznať.“

„A vy?“ spýtal sa už s jednou nohou na chodníku.

„Ja sa idem vyspať a večer niečo mám. Vidíme sa zajtra.“

Prikývol a vystúpil.

Musím sa dať dokopy. Od včera som riadne nespal, poriadne nejedol a to nespomínam to, že vážne potrebujem sprchu.

Pozrel som sa na hodinky: 10:25. Do večera mám ešte čas.

 

***

Zaparkoval som pred bistrom, kde sme sa mali s Benom stretnúť. Okamžite som ho cez veľké okno uvidel. Sedel za tým stolom kde včera a čítal knihu. Bol zjavne zaujatý, aj na tú diaľku som videl, ako text hltá očami. Ale uvedomoval som si ešte niečo – bol krásny. Slnko pomaly zapadalo, jeho posledné lúče sa odrážali od okna, pohladili jeho plavé vlasy, ktoré akoby žiarili v ich paprskoch. Mal oblečenú bielu košeľu s vyhrnutými rukávmi, ktorá žiare jeho vlasov ešte viac dopomáhala a zároveň mu ladila s bledou pokožkou. Moje ruky si stále pamätali jej hebkosť. Niečo v mojej hrudi sa pohlo.

Vzdychol som si. Či chcem, alebo nie, musím si to pripusiť. Ten chalan vo mne začal oživovať city, čo na pláne nebolo. Nevadí mi to, ale musíme si spraviť vo veciach jasno. Keď som sa zobudil a navliekal sa do čierneho trička a bielych nohavíc, hádal som sa sám so sebou až som skončil pri dohode, že dnes z neho dostanem informácie o Lopezovi a na základe toho, čo mi povie mu aj ja poviem o Dragone a o mojom vyšetrovaní.

Zvonček vo dveriach oznámil môj vstup do bistra. Benjamin si ma stále nevšimol, preto sa ani nedivím, ako sa strhol pri mojom pozdrave.

„Brian.“ venoval mi úsmev. Sadol som si naproti nemu.

„Čo to čítaš?“

„Detektívku. Neviem prečo, ale z ničoho nič som dostal chuť na riadnu akciu a dobrých chlapcov.“ šibalsky na mňa žmurkol.

„Nemám potuchy prečo.“ nahodil som nevinný pohľad.

Prišla servírka a ja som si objednal skoro polovicu jedálneho lístka.

Ben srkal cez slamku kolu a nie a nie sa na mňa znova pozrieť.

„Máš niečo na srdci?“ spýtal som sa, ale pre istotu som si prešiel rukou po tvári, či mi na nej neuviazlo niečo nechutné – napríklad z fúkania nosa.

„Ja...myslím, že ti dlhujem ospravedlnenie.“ povedal s pohľadom zabodnutým do stola.

„Ty?“ prekvapil ma. „Nemyslíš, že by som sa mal ospravedlňovať skôr ja?“

Pokrútil hlavou. „Keď sme odchádzali z toho slnečicového poľa, niečo si nesúvisle splietal o dajakom prípade, nedávalo to celkom zmysel. Jediné, čo som si uvedmoval bolo, že si do mňa vnikol a hneď na to si sa zdekoval a chcel odísť. Vieš ako som si pripadal?“

Nadýchol som sa, ale zrejme to bola len rečnícka otázka, lebo on hneď pokračoval.

„Pripadalo mi to, akoby som sa ti z vnútra nepáčil, akoby si zistil, že nie som pre teba to pravé, tak si si to rozmyslel a preto si chcel tak rýchlo zmiznúť.“ smutne na mňa pozrel, v tváry pomaly červenajúc.

„Ale to je totálna...“

„Ja viem.“ vydýchol a usmial sa. „Už v aute som o tom pochyboval, keď si tak vytrvalo prosil o moje číslo, ale úplne mi to docvaklo až dnes ráno, keď som si prečítal noviny.“

„Noviny?“

Prikývol, naklonil sa pod stôl a z ruksaku čo tam mal vytiahol dnešný výtlačok. Rozprestrel ho na stole a z titulnej strany sa na mňa usmievala Abbygail Foster pod titulkom: Prípad, z ktorého tuhne krv v žilách.

„No do riti.“ vydýchol som a vzal si noviny do rúk.

„Toto je prípad o ktorom si včera rozprával, však?“ spýtal sa ma.

Prikývol som a čítal si podrobné informácie o prípade. Všetko, čo sa tam písalo už viem, ale publicita je jedna z najhorších vecí, čo sa môže v prípade stať. A hlavne keď ide o dieťa. Od teraz budú naše počínanie sledovať všetky médiá, budú rozoberať naše postupy a šéf  bude pod nátlakom.

„Do riti.“ zopakoval som a noviny poskladal.

„Tak?“

Pozrel som na Bena, ktorý na mne visel pohľadom.

„Tak čo?“

Pretočil oči. „Na čo si prišiel? Vyriešil si to včera?“

„Nejde to tak rýchlo. Áno, niečo ma napdlo, ale  nevyriešil som to.“

„Určite to zvládneš.“

Teraz som sa zasmial. „To mi tak veríš?“

Prikývol. „Vygooglil som si ťa.“

Povytiahol som obočie. „Čože?“

„Včera si mi povedal, že si detektív. No a keď som dnes čítal ten článok došlo mi, že to je dôležitý prípad a ten by nedali riešiť len tak niekomu. Tak som si ťa vygooglil a vyhodilo mi to cez štyridsať prípadov.“

„Štyridsať mediálne známych prípadov, ale inak je to číslo o dosť väčšie.“ objasnil som mu.

„Zachránil si život svojmu šéfovi.“ povedal a ja som v jeho hlase zacítil náznak...obdivu?

„Bola to iba zhoda náhod.“ mávol som rukou, ale on sa naklonil bližšie a s úsmevom čakal na podrobnosti.

„Naše oddelenie malo akciu spolu s protidrogovým. Oni vyšetrovali predaj drog do zahraničia a my sme vyšetrovali vraždu gangov a akosi sme sa dostali do spolupráce. Proste sa rípadu nechcelo vzdať ani jedno oddelenie.“ usmial som sa pri spomienke, ako sa na pol oddelenia hádali náš šéf a ich boss. Nakoniec to vyriešil prokurátor našou vzájomnou spoluprácou, z čoho nebola nadšená ani jedna strana.

„Proste sme mali typ, kde sa má predaj uskutočniť a medzi nimi mal byť aj náš podozrivý. Šli sme do terénu a strhla sa prestrelka. Jeden z nich postrelil do stehna nášho šéfa, ten vrazil chrbtom do prehnitého trámu a ten sa naňho zrútil. Z ničoho nič sa ale do vysielačiek ozvalo varovanie, že v budove sa nachádza bomba a že sa všetci máme stiahnuť. Snažili sme sa aj s Markom vytiahnuť šéfa spod toho trámu, ale nešlo nám to. A zrazu sme začuli tikanie. Otočili sme sa a bola tam. Presne oproti nám.“

„Bola tam bomba?“ vydýchol Ben v úžase.

„Hej.“ usmial som sa. „Odpočítavanie spustilo tri minúty. Do vysielačky zaznelo, že pyrotechnici sú na ceste. Náš šéf nám kázal, aby sme odtiaľ vypadli, že to pyrotechnici stihnú, ale bolo nám jasné, že to tak nie je. Na o tak sme ja s Markom porušili jeho priamy rozkaz a ostali sme tam spolu s ním. Doteraz si pamätám ako si Marko čupol k tej bombe a prezeral si tie kábliky akoby tomu rozumel.“ zasmial som sa.

„Ale ako to, že si ešte stále na žive? Ona nevybuchla?“

Pokrútil som hlavou. „Ver alebo nie, po asi minutovej histerickej hádke troch po sebe jačiacich chlapov sa Marko nasral a vytrhol všeky káble. No a odpočítavanie zastalo.“

„To nie! Ale veď ste mohli všetci vyletieť do vzduchu!“ zvolal.

„Áno, viem, preto stále hovorím, že to bolo iba šťastie. Pyrotechici nám potom povedali, že sa jednalo o fušerskú prácu a neboli si ani istý, či by po odpočítaní tá bomba vôbec vybuchla, ale keďže k nej bola napojená C-4, médiá z toho spravili veľké haló a mne aj Markovi dali uznanie mesta. Ale to už je dávno.“

Ben na mňa pozeral veľkými očami. „Je úžasné, že ste ho tam nenechali.“

Mykol som plecami.

„A kto je Marko?“ spýtal sa zvedavo.

Stŕpol som. „Bol to môj partner.“

„Bol? Prevelili ho?“

Pokrútil som hlavou. „Umrel.“

Ben zastal na pol ceste ku slamke. „To ma mrzí.“ povedal.

„Presnejšie, zavraždili ho.“

Sklopil oči na stôl a vzápätí sa na mňa pozrel. „Chytil si ho?“

Sledoval som jeho pohľad a videl v ňom zvedavosť, ale aj súcit. Znovu sa mi zovrelo srdce a ja som pokrútil halvou.

„Benjamin, mal by si niečo vedieť.“ začal som bez toho, aby som vedel, ako pokračovať. Našťastie prišla servírka aj s našou objednávkou. Pustil som sa teda do jedla a na chvíľu pri našom stole zavládlo ticho.

„Čo máš ešte dnes večer v pláne?“ spýtal sa ma keď sme dojedli. Je mi jasné, akú odpoveď očakáva.

„Poďme sa prejsť.“ navrhol som na začiatok.

Zaplatil som a vyrazili sme smerom k mostu.

„Deje sa niečo? Hneváš sa?“ opýtal sa, keď som stále mlčal.

Pokrútil som hlavou. „Ben, mal by si vedieť, že som ťa sledoval.“

Zastavil a pozrel na mňa. „Akože sledoval?“

„Včera som čakal v aute, pokým ti neprišiel odvoz.“

Usmial sa a pokračoval v prechádzke. „Áno, viem. Pozoroval som tvoje auto, docela mi lichotilo, že ti na mna záleží natoľko, aby si sa uistil, že v poriadku odídem.“

„Kto bol ten muž, čo ťa vyzdvihol?“ dostal som sa k jadru veci.

Úsmev sa mu rozšíril. „Žiarliš?“

On si naozaj neuvedomuje, aké je to vážne. „Ben...“

„To je Marco. Je to bodyguard a aj niečo ako osobný asistent môjho milenca.“ povedal úplne v pohode.

Prudko som zastal. „Tvojho milenca?“

„No áno. Vieš predsa, že niekoho mám.“

„Ako sa volá?“

„Kto?“

„Tvoj milenec.“ vyštekol som naňho.

„To nie je dôležité.“ zamračil sa na mňa. Zrejme sa mu nepáčila náhla zmena môjho tónu.

„Mýliš sa, je to dôležité!“ osopil som sa naňho.

Vystrel pred seba ruky. „Pozri Brian, aj napriek tomu, že som ti hneď na začiatku povedal, že nechcem záväzky som tu teraz s tebou na našom druhom rande. A to iba preto, že sa mi páčiš, ale do môjho živote ťa je...“

„Aj ty sa mi páčiš a práve o to ide!“ skočil som mu do toho a rozhodil som rukami. „Nechápeš? Vážne sa mi páčiš a vedomie, že sa ťaháš s niekym takým...“

„S akým takým?“ zamračil sa na mňa.

Nahnevane som naňho pozrel. „Lopez!“ vypľul som z úst to meno. „Marco Lopez je vrah a pravá ruka bývalého bossa gangu.“

Vyjavene na mňa pozeral. Chvíľu nič nevravel, napokon odo mňa ale o kúsok odstúpil.

„Odkiaľ vieš, ako sa volá?“

„Sledovali sme ho, ale stratil sa nám. Ako som vravel, je to vrah..“

„To je vylúčené.“ znovu pokrútil hlavou. „Marco síce vyzerá nebezpečne, ale je to...“

„Vrah!“ zvýšil som hlas.

„To nemôže byť pravda. Justin by nikdy niekoho takého nezamest...“

„Justin!? McTiff?“ zbysril som pozornosť a priam som cítil, ako sa mi už len zo zmienky toho mena zdvíha žlč.

Tenraz sa mu na tvári zjavil náznak ozajstného strachu.

„Ako...odiaľ....“ koktal.

„Aj toho sledujeme. Myslím si, že nemáš ani najmenšiu šajnu koho to nazývaš svojim milencom. McTiff je podľa všetkého nová hlava organizácie menom Dragon. Nie len, že sa zapodievajú obchodom s drogami, vydieraním, prostitúciou, ale v poslednm čase svoj zoznam rozšírili aj o niekoľko vrážd.“

Benjamin behal očami po mojej tvári, vzápätí zaťal sánku a pevným hlasom mi povedal „Mýliš sa! Justin je obchodník s umením! Je slušný, štedrý a veľmi nežný.“

Pocítil som, ako sa mi v žilách mieša adrenalín s hnevom. Uvedomoval som si, že žiarlim na to, ako o ňom Ben hovorí, ako ho dôverne nazýva svojim milencom, takého hajzla!

„Prečo toho chlapa tak obhajuješ!? Čo ti dal? Čo mu dlžíš?“ skrýkol som naňho.

„Všetko!“ mávol rukou. „On mi dal život aký žijem! Čo ty o mne vieš? Uvedomuješ si, že sa poznáme len pár dní? Áno, páčiš sa mi a od začiatku túžim po tom, aby si ho do mňa strčil a poriadne mi to spravil,“ ukázal na môj rozkrok, „ale toto je priveľa! Nemôžeš ku mne prísť a povedať mi, že môj milenec a podporovaťeľ je...“

„Tak o to ide?“ skríkol som naňho aj ja. „Tvoj podporovateľ? Vieš Benjamin, nechcel som veriť tomu, že si iba taká lacná predajná štetka, ale zrejme si. Nechal si si peniazmi zakryť oči a umlčať svedomie? Ako dlho už si s ním? Naozaj mi chceš tvrdiť, že o jeho aktivitách nič nevieš?“

Ben ku mne priskočil a z celej sili mi strelil facku. „Neopovažuj sa ma urážať! Kto si ty? V živote si ty pre mňa nič nespravil, akým právom ma ideš súdiť? Ja som...“

Prudko som sa naklonil a uväznil ho v pevnom stisku na mojej hrude. Pozeral sa na mňa rozšírenými očami plnými rozhorčenia a hnevu. Pery mal pevne stiahnuté a telo napäté. Nie, nechcel som, aby to takto dopadlo. Síce som nevedel, čo môžem od neho čakať, ale toto som nechcel.

„Prepáč.“ oprel som si svoje čelo o to jeho a počúval som, ako prerývane dýcha. „Prepáč Ben, ale je to pravda.“ zahľadel som sa mu do tváre.

„Justin McTiff je grázel. A ty sa mi naozaj veľmi páčiš. Nechcem, aby si s ním bol.“

Benjamin pootvoril ústa v jemnom výdychu, akoby sa zbavoval napätia. Jemne som sa mu o ne ošuchol perami a následne ich tvar opísal špičkou jazyka. Jeho telo sa mierne zachvelo.

Je to nepochybné – aj on má pre mňa slabosť. A nie malú. Dravo som sa mu prisal na pery, vtiahol som si jeho jazyk do úst, sal som ho a hltal každučkú jeho slinu či akýkoľvek vzdych, alebo prejav nesúhlasu.

Neviem ako dlho som ho takto držal, Benjamin sa nepohol ani o milimeter. Bozk mi síce opätoval, ale inak stál nepohnuto ako skala. Napokon som sa od neho odtiahol.

„Pusti ma.“ povedal potichu, ale rázne. Poslúchol som. Bez pohľadu sa mi otočil chrbtom.

„Daj mi čas.“ povedal a ja som sledoval, ako odchádza. Nemalo význam ho chcieť zadržať, nemalo význam niečo mu chcieť vysvetľovať. Povedal som mu všetko, čo som chcel, v návale hnevu možno aj viac. Ostávalo mi iba čakať, ako sa s tým on sám vyrovná.

 

 

Sledoval som jeho zmenšujúci sa chrbát, až sa mi úplne stratil. Nasadol som do auta a na cestu domov sa pamätám len hmlisto. Nechcel som, aby sa mi Ben tak dostal pod kožu, to ja som ho mal okúzliť, nie on mňa. Ale je to tak.

Vošiel som do svojho domu a po tme som spamäti kráčal k mojej pracovni.

Zažal som v nej svetlo, z poznámkového bloku som vytrhol papier, napísal som naň Benjamin Buttler a otočil som sa k stene oproti oknu.

Sledoval som líniu rôznofarebných čiar, ktoré sa po nej vinuli, spájali jednotlivé mená, fotografie, podniky, gangy, každá inej farby podľa dôležitosti. Všetko sa vo mne priečilo keď som chytil červenú pásku, od stredu kde visela McTiffova fotka som ju natiahol a na jej druhý koniec som prišpendlil papier s Benovým menom.

Je to tak. Či chcem, alebo nie, je to jeho milenec. A ja musím vyriešiť otázku, ktorá mi behá v mysli: Čo s tým spravím?

Dodatek autora: 

Nech žije červená knižnica! Neviem prečo, stále pri nej skončím. Asi je Vám jasné, že som sa rozhodla trochu do toho kopnúť a posunúť príbeh smerom ku koncu. Táto kapitola je dlhšia, pretože mi, žiaľ, nevyšiel skôr čas na uverejnenie a tiež som si potrebovala premyslieť, ako sa k tomuto dielu postavím. Dúfam, že som Vás nesklamala a aj naďalej vo Vás živím zvedavosť, ako to skončí. Prajem príjemné čítanie!

4.969695
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 66)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 7
Vbehol so na najbližšie WC a zamkol sa v kabínke. Neustále som mal...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 29
„V žádném případě ti nemůžu zaplatit tolik peněz a ty to moc dobře víš!“ „...
Hodnocení:
4.9/5
- Komentářů: 4
   Snad čekal zmatený pohled, nevyřčené otázky v očích, možná...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 2
Suchá tráva praskala pod jeho těžkými kroky. Tvrdé prsty zkušeného zloděje a...