Ne, 21/06/2015 - 21:40
12

o troch hodinách tupého zírania na fotografie som to vzdal, dal si sprchu a šiel spať.
Tento pokus som po ďalších štyroch hodinách prevaľovania a žmurkania do tmy vzdal tiež, spravil som si kávu a čakal, kedy vyjde slnko aby som vyrazil do práce.
Kedysi som čítal niečo o tom, že keď duša trpí, musí sa postarať o rozptýlenie telo. Rozhodol som sa tým riadiť a zbalil si veci na cvičenie. Nasadil som si puzdro so zbraňou, do vrecka si dal odznak a natiahol sa po telefón, keď sa mi ruka zasekla.
Škaredo som zazeral na ten prekliaty, čierny, podlhovastý prístroj a v duchu počítal, koľkokrát som ho za tých pár hodín zobral do ruky, kontroloval signál, zvonenie, našiel si Benovo číslo, opäť ho zatvoril a položil mobil späť.
Ani sám neviem, v čo dúfam. Benjamin jasne povedal, aby som mu dal čas. Uznávam, prehnal som to. City mi vliezli na mozog a povedal som mu všetko, nerátajúc s jeho reakciou a až teraz si uvedomujem, ako som podvedome dúfal v to, že s McTiffom v skutočnosti nič nemá. Nečakal som od neho tú facku a počas noci sa mi v hlave zjavovali obrazy z toho slnečnicového poľa, keď mi dovolil dotýkať sa jeho hebkej pokožky, keď som mohol robiť všetko, na čo som mal chuť.... a bolo mi z toho ešte mizernejšie.
Zvesil som hlavu a radšej vyrazil.
Pri stole som našiel Jacka, pre zmenu to bol tentoraz on, kto bol až po krk v papieroch. Ani to mi nezdvihlo náladu. Pozdravil som ho kývnutím hlavy, do šuplíka si odložil odznak so zbraňou, zamkol ho a už na odchode do telocvične ma zastavil jeho hlas.
„Zháňal sa po vás šéf.“
Otočil som sa k nemu. „A čo chcel?“
Pozrel na mňa unavenými očami. „Pýtal sa ma na tú Gusovu sledovačku.“ povedal bezvýrazne.
Naozaj, ten chlap ma dokáže hneď z rána tak dožrať, že by som ho najradšej zabil. Podišiel som k nemu a položil mu ruku na rameno.
„Povedzte, Jack, máte vôbec tušenie prečo som vám dovolil ísť somnou za Gusom?“
Zvedavo pozrel najskôr na moju ruku na svojom ramene a potom na mňa. Pokrútil hlavou.
„Bolo to preto,“ pokračoval som, „aby ste v prípade potreby vedeli komu veriť a na koho sa obrátiť. A nie preto,“ zaryl som mu prsty do kože až sa mykol, „aby ste ma pri prvej možnej príležitosti natreli šéfovi.“
„Brian,“ začal a opäť na mňa urobilo dojem, že aj v takejto situácii bol jeho hlas úplne pokojný, „keď za mnou šéf prišiel a pýtal sa na Gusa, odpovedal som mu rovnako, ako vtedy vy mne.“
„A to je ako?“
„Aká sledovačka?“ povedal a díval sa mi do očí.
Uvoľnil som zovretie. Nevedel som síce, či hovoril pravdu, ale toto nebolo k ničomu.
Sklonil som sa po tašku s vecami, odomkol som šuplík a vzal si zbraň s odznakom.
„Fajn, keby sa pýtali, nebol som tu.“
Vedel som, že sa šéfovi nemôžem donekonečna vyhýbať, bral som ale možnosť vyhnúť sa mu nateraz.
„Brian!“ opäť ma Jack zarazil na odchode. „Čo sa týka prípadu, tí dvaja sú typickou šťastnou rodinou z predmestia. Na sociálnych sieťach majú cez 200 známych, tak som sa na začiatok zameral na rodinu a blízkych známych, čo zoznam skresalo na 79 ľudí, ale zatiaľ bez výsledku. Žiaden z nich nemá záznam v registri, nič, ani len šoférovanie pod vplyvom, alebo výtržníctvo, proste nič. Rovnako mi Sonia odfaxovala výsledky z výterov odobratých na patológii. Nič. Vrah nezanechal v obeti ejakulát, našli sa len stopy po lubrikante so stopami latexu.“
„Kondóm.“ povedal som, zobral si od neho papiere čo dostal od Sonie a sadol si.
„Áno. Rovnako sa nič nenašlo ani v jej vlasoch, iba vlákna z deky v ktorej bola zabalená.“
„Takže nie len že jej vrah vyčistil nechty, ešte jej aj učesal vlasy?“ spýtal som sa.
Unavene mykol plecami. „Vyzerá to tak. Obsah žalúdka tvoril zostatok po pšeničnej múke, rajčinách, bravčovom mäse a syre.“
„Cestoviny.“
Prikývol a vzdychol si. „Sme na nule Brian. Nemáme sa od čoho odpichnúť.“
Pozeral som na Soniine výsledky a všetko si opäť v hlave preberal. Slovo „nič“ je asi to najhoršie, čo môže vyšetrovateľa v prípade postretnúť.
„Kamery z miesta činu...“ začal som.
„Snímajú hlavné cesty, jedna je z neďalekého obchodu, v múzeu sú len štyri. Zachytili príchod celej Abbynej triedy, ale nie jej odchod, ani únoscu.“ doplnil Jack.
„Čo značí, že museli odísť iným ako hlavným východom.“
„A ten je len jeden a to služobný. Dnu sa cezeň dostanete na čipovú kartu, ale von môže vyjsť hocikto a tam kamera nie je.“ pokračoval.
„Kamery na hlavných ťahoch od miesta činu...“
„Nahrali tisícky áut, ktoré tade prešli, keďže je to hlavný ťah, ale ani v jednom z nich nie je nahraná Abbygail. Preverili to kolegovia z dopravného.“
Ostalo ticho.
„Dobre, začneme tam.“ rozhodol som sa. „Nie je vylúčené, že aj keď kamery nezachytili obeť, nezachytili aj únoscu. Kolegovia z dopravného mali len fotku obete, my budeme hľadať známu tvár.“
„Stále vás drží teória s dekou?“ spýtal sa otrávene.
„Máte niečo lepšie!?“ vyletel som naňho.
Pokrútil hlavou a vyložil si nohy na stôl.
„Pripadá mi to pritiahnuté za vlasy, ale za pokus to stojí. Aj tak nevieme kam sa pohnúť.“
„Dobre, tak ja skočím na dopravné....“
„Torrs!“
Strhol som sa a okamžite sa pozrel smerom ku kapitánovej kancelárii. Stál tam, mračil sa na mňa a rukou mi naznačil, aby som k nemu šiel. No super.
„Takže po záznamy pôjdem ja.“ postavil sa Jack a pri odchode ma potľapkal po pleci. Asi to myslel ako gest povzbudenia, ale na mňa to zapôsobilo ako prvý klinec do rakvy.
Vošiel som do kancelárie a zavrel dvere.
„Pane, ja...“ začal som okamžite, ale gestom ma zarazil.
„Sadnúť.“ ukázal na stoličku pred jeho stolom a on sám si sadol za stôl a zdvihol telefón. „Nech prídu.“ povedal do slúchadla a potom sa venoval svojmu počítaču. Neprehovoril na mňa vyše päť minút – stopoval som to – a aj vďaka tomu som sa potil ako kura na grile. Radšej keby mi hneď všetko vykričal, než zažívať toto hnusné, ťaživé ticho plné očakávaní.
O ďalšie dve minúty sa ozvalo zaklopanie na dvere kancelárie a dnu vošli Gus s Harrysonom, ktorý sa na mňa zamračil. Tak toto je zlé.
Kapitán zo stola vybral obálku a podával mi ju. Otvoril som ju a vytiahol z nej fotky. Hoci som vedel, čo asi môžem očakávať, aj tak sa mi mierne zachvela ruka pri pohľade na vrchnú fotografiu, kde som spolu s Benom sedel za stolom v bistre. Bolo to fotené z vonka. Na ďalšej snímke sme kráčali po chodníku, na tej ďalšej sa hádali, ďalej Gus zachytil ako mi Ben jednu vrazil a žalúdok sa mi zachvel keď som videl, ako sa na poslednej fotke spolu v objatí bozkávame.
„Vico mi všetko o tom vašom pláne povedal a som zvedavý ako to vysvetlíte.“ ozval sa konečne kapitán.
„A ako vysvetlíš tú sledovačku, o ktorej si mi nepovedal.“ vyštekol na mňa Harry.
Ja som namiesto toho zdvihol pred ich oči poslednú fotku a pokojne sa ich spýtal: „Môžem si ju nechať?“
„Torrs!“ zvýšil kapitán hlas. „Nie len, že váš plán s Vicom bol nemorálny, vy si naozaj myslíte, že tento chlapec vám pomôže v prípade Dragon!? Ako by také decko mohlo mať niečo spoločné s takým...“
„Má.“ prerušil som ho. „Včera mi to povedal. Je to milenec Justina McTiffa, ktorému robí asistenta Lopez.“
Môj výrok im na chvíľu zobral slová.
„Ako to...“ začal kapitán, ale Harry ho prerušil.
„Prečo si mi to nepovedal, Brian!? Myslel som si, že na tomto robíme spolu. Mali sme jasný plán a namiesto toho, aby si sa ho držal a aby si mi veril, nedával si mi informácie, požiadaš Gusa o jeho sledovanie a...“
„A ani sa neobťažujete to nahlásiť.“ dokončil kapitán.
Čo im mám na to povedať? Majú pravdu, nič som nepovedal, ale mal som na to svoje dôvody, dofrasa!
„Nechcel som nič hovoriť, kým nebudem mať istotu...“ začal som.
„To je sprostosť!“ vyštartoval po mne Harry a pristúpil o krok bližšie. „Za to môže ten chalan! Už pred tým si sa s ním stretol sám, prestal si to brať ako vyšetrovania a stala sa z toho osobná záležitosť..“
Vyskočil som na nohy. „Neklam sám seba Harry!“ skríkol som. „Stala sa z toho osobná záležitosť od okamihu, keď Marko zomrel. Ideš McTiffovi po krku, bez ohľadu na spôsob ako to docieliš. Dôkazom je celý ten absurdný plán s Benom.“
„Absurdný?“ vytrhol mi z ruky fotku kde som ho bozkával. „Toto mi ako absurdita nepripadá. Naopak vyzerá to, že si rozumiete, problém je, že nie ty, ale on je tu ten, kto to má celé pevne v rukách.“
„Vynechaj ho z toho. Ben ani len netuší, že McTiff je boss Dragonu.“
„Ale prosím ťa!“ šmaril mi fotku do tváre a zatváril sa zhnusene. „Ani ty sám nemôžeš veriť takému očividnému klamstvu! Nie je možné, aby to nevedel. Ibaže je to vypočítavý hajzlík, ktorý...“
Nenechal som ho dopovedať, natiahol som sa a jednu som mu vrazil.
„Nič o ňom nevieš!“ skríkol som naňho spoza kapitána, ktorý skočil medzi nás a ťahal ma na jednu stranu, zatiaľ čo Gus ťahal Harryho na druhú.
„A ty áno!?“ vrátil mi to Harry. „Si zaslepený, lebo si sa doňho rachol!“
„Tak dosť!“ skríkol kapitán ľadovým hlasom. Rozdýchaval som náhly príval adrenalínu a hnevu s očami prišpendlenými na Harrysonovu tvár. Držal si ľavú sánku, kam som ho udrel.
„Zbláznili ste sa chlapi!? Budete sa biť? Práve vy? Čo by na toto povedal Marko?“ pokračoval kapitán a jeho slová padali ako studená sprcha.
Sadol som si späť na stoličku a pozrel sa na Gusa. „To ty si ma bonzol?“
Prikývol. „Čo si čakal po tom, čo som videl? Povedal si mi, že ten chlapec je spojka k Dragonu, vieš si predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som to včera fotil?“
„Obaja ste v prípade až príliš zainteresovaný.“ prerušil ho kapitán. „Vedel som to od začiatku a mal som s tým niečo spraviť, ale chcel som, aby ste na tom pracovali, pre Marka. Teraz vidím, že to bola chyba.“
Zahľadel sa na mňa a potom na Harryho.
„Obaja ste z prípadu stiahnutý a na dnešok suspendovaný.“ povedal.
Znovu som vyskočil na rovné nohy a Harry vedľa mňa. Spustili sme naňho protesty, ale nevenoval im pozornosť.
„Ticho!“ zavelil napokon. „Moje posledné slovo. A vy,“ ukázal na mňa prstom, „buďte rád, že z tej nenahlásenej sledovačky nevyvodím patričné následky. A teraz odtiaľto vypadnite a hlavne v kľude. Ak sa dozviem, že na prípade pracujete aj po tomto rozkaze, oboch vás nechám preveliť a budete tak akurát zapisovať dopravné priestupky, je vám to jasné?“

 

Zatresol som dvere na kapitánovej kacelárii a nemohol uveriť tomu, čo sa tam pred chvíľou odohralo.
„Na.“ Harry mi podával fotku, ktorú pred odchodom zdvihol zo zeme. „Chcel si si ju zrejme dať do rámčeka, nie?“ podpichol ma.
„Choď do riti.“ zasyčal som naňho. „Čia to je asi vina, že sme stiahnutý z prípadu?“
„Tvoja! Nemal si sa do toho chalana zblázniť!“
„A kvôli komu som za ním šiel?“ vyštekol som síce potichu, no aj tak sa na nás niektorý kolegovia dosť divne pozerali.
„Kurva!“ skúsil som si uľaviť, ale nepomohlo to. Pozrel som sa na Harryho a videl som, aký je z kapitánovho rozhodnutia zdrvený. Nesmiem zabúdať, že Marco bol môj parťák, ale jeho brat.
„Prepáč.“ povedal som mu pokojnejšie. „Za tú ranu.“ objasnil som.
Mávol rukou. „Teraz mi to pripadá totálne nepodstatné.“
„Poď, vypadneme.“ navrhol som.
Šli sme na raňajky, aj keď ani jeden z nás nič nejedol. Boli sme obaja...no proste v riti. Ako máme nechať Dragon len tak? Po takom čase! A to ani nehovorím o Benjaminovi. Porozprával som Harrysonovi všetko, čo mi ležalo v hlave aj na srdci, no aj tak som sa stále cítil, akoby sa mi pľúca plnili vodou a ja s tým nedokážem nič robiť.
Sedeli sme v tej reštaurácii ako dve hromádky nešťastia a len do seba liali kávu, ani neviem ako dlho. Keď mi zazvonil telefón a Jack mi oznámil, že má tie záznamy, povedal som mu, aby pomocou počítača povystrihoval jednotlivé ŠPZ-ky a nechal ich porovnať so značkami všetkých z rodiny Fosterových a ich blízkych priateľov. Neznel nadšene, keď som mu oznámil, že je na to pre dnešok sám, lebo som suspendovaný, ale čo už. Nič s tým nenarobím.
Boli asi štyri hodiny, keď som Harryho odviezol domov k rodine a sám som sa vrátil do prázdneho bytu. Z lekárničky som vyhrabal tabletky na spanie. Potreboval som si oddýchnuť a sám od seba môj mozog nevypne, tak som si dal rovno dve a pre istotu som ich zapil burbonom. Zaspal som skoro okamžite.

O 3 dni....

„Vďaka kamerám v múzeu sme zistili, že pred exkurziou triedy do ktorej chodila obeť a počas nej vošlo dnu 13 mužov, z toho trom nebolo vidieť do tváre. Keďže predpokladáme, že páchateľ o kamerách v múzeu vedel, zúžili sme okruh podozrivých na týchto troch mužov. Ostatných sme nechali preveriť, ale zatiaľ nič. Bohužiaľ, nie len že tým trom nevidieť do tváre, ale na ich oblečení, alebo tele nebolo nič, čo by nám pomohlo k ich identifikácii. Vieme ale, že páchateľ je s najväčšou pravdepodobnosťou beloch, vysoký 170 až 185 centimetrov.“
„Výborne, to sedí na polovicu mužov v celom meste.“ prerušil Jacka kapitán. „Vaše hlásenie ma veľmi nepotešilo. Médiá sa prípadom zaoberajú čoraz viac a naše oddelenie schytáva tvrdé kritiky za neúspechy.“
„Keď si myslia, že je to jednoduché, nech si to prídu vyskúšať.“ ozval som sa otrávene. Kapitán na mňa pozrel, ale nechal to bez komentára. Aj tak vie, že by ma nerozhodil.
Od vtedy, čo ma stiahol z prípadu Dragon, som chodil ako telo bez duše. Zašiel tak ďaleko, že rozkázal kolegom, ktorý po nás prípad prevzali, aby mi zobrali všetky zložky, nielen zo stola ale aj z bytu. Bolo mi to jedno, všetky som ich vedel naspamäť, ale štve ma to už z toho princípu.
„Ako teraz postupujete?“ obrátil sa na Jacka.
„Porovnanie ŠPZ-tiek neprinieslo žiadne výsledky, tak si s Brianom prezeráme záznamy z ciest jeden po druhom.“
„Telo Abbygail Foster vydávame jej rodičom zajtra za účelom pohrebu.“ skonštatoval kapitán, keď sa pozrel do papierov. Vzdychol si. „Choďte pracovať a snažte sa.“
Zdvihol som sa zo stoličky a bez jediného pohľadu naňho som odišiel. Celé tri dni som presedel pri káve, kole a obedoch pred počítačom. Nedarilo sa nám, vedel som to. Dokonca sa nám nepodarilo ani skontaktovať s pani Fosterovou, nakoľko bola pre psychické zrútenie hospitalizovaná v liečebni, kde nás k nej nechceli pustiť. Aj tak vraj bola na práškoch.
Sadol som si k svojmu stolu a znovu pozrel na displayi mobilu. Nič. Celé tri dni nič.
Natiahol som sa plechovku od Pepsi a keď som zistil, že je prázdna, od nervov som ju celú pokrčil a šmaril ju celou silou do koša.
Držal som sa z posledných síl, aby som Benovi nezavolal. Alebo aby som sa neodviezol k jeho univerzite len preto, aby som ho aspoň na chvíľu videl. Vedel som, že keby som ho zazrel, nestačilo by mi to a chcel by som sa s ním rozprávať. A kto vie, ako by to on zobral.
Mal som oňho strach. Po nociach ma napadali všelijaké scenáre, čo mu mohol McTiff urobiť, ale vedel som, že kolegovia, čo dostali prípad ho nechali sledovať a keby sa mu niečo stalo, rozkríklo by sa to po oddelení. No, aspoň som v to dúfal.
Pravdou však zostávalo, že mi chýbal. A to neuveriteľne veľmi. Pripadal som si ako závislák, ktorý už niekoľko dní nedostal dávku. Všetko, čo Bena obklopovalo, jeho aura optimizmu, mladosti a bezstarostnosti...týmto všetkým si ma k sebe za tak krátky čas pripútal.
„Ideme pokračovať?“ objavil sa pri mojom stole Jack s čerstvou dávkou kávy.
Pozrel som na hodiny. Bolo pol piatej.
„Na dnes mám dosť.“ natiahol som sa po svoju bundu. „Idem domov a vy by ste mali ísť tiež. Aj zajtra je deň.“ postavil som sa.
„Pozrite Brian, ja viem, že vás kapitánovo rozhodnutie štve, koho by aj nie. Ale posledné dni vás nespoznávam. Váš postoj k prípadu sa zmenil, povedal by som, že je skoro až ľahkovážny...“
„A máte s tým problém?“ zamračil som sa a rozhodil rukami. „Pozrite sa okolo seba. Každému na stole ležia najmenej dve vraždy. To činí dvadsať osem vrážd len na naše oddelenie. Z toho sa aspoň päť nevyrieši, pre nedostatok svedkov, dôkazov, alebo bol vrahom nejaký okoloidúci feťák, čo zháňal prachy na fet a nikdy ho nechytíme. Z tých ďalších dvadsať tri prípadov sa aspoň štyria odvolajú, zaplatia si dobrých právnikov, alebo rovno podplatia sudcu či prokurátora a dostanú sa von. A koho to trápi?“ zvesil som ruky a pozrel sa do jeho ustaranej tváre. „Nikomu to žily netrhá, preto dajte na moju radu a nepredierajte sa. Aj tak je to všetkým u prdele.“ otočil som sa a šiel.
Dobre si uvedomujem, aký som, ale seriem na to. Je to pravda, tak to proste chodí a mňa už to nebaví. Vyše ročná práca je v keli! A moje city k Benovi ma z vnútra ničia, nehovoriac o tom, že boli zrejme jednostranné, keďže nemal potrebu sa mi už niekoľko dní ozvať.
Vyšiel som na ulicu a nasadil si okuliare. Aj to sprosté jasné slnko ma sralo! Zišiel som sedem schodov a zabočil som na parkovisko k autu.
„Detektív Torrs?“ ozvalo sa od cesty. Otočil som sa tým smerom a zamrzol mi dych.
O čierny Rolls Royce, rovnaký, aký vtedy vyzdvihol Bena sa v tmavo modrom obleku a s úsmevom na perách opieral čiernovlasý muž, ktorého fotku som posledný rok vídaval uprostred mojej steny deň čo deň.
„McTiff.“ povedal som uvedomujúc si, že až teraz som vydýchol.
Muž sa zasmial a odlepil sa od auta, aby ku mne prišiel bližšie o dva kroky, ale videl som, ako si dával pozor, aby mi nenarušil osobný priestor. Z auta vystúpil muž v čiernom saku a rifliach s čiernymi slnečnými okuliarmi a zastal pri jeho pravom boku. Nepoznal som ho, ale videl som to jemné gesto McTiffovej ruky, aby sa držal späť.
„Som rád, že nepredstierate, že ma nepoznáte. A to nebude potrebné.“ dodal, keď som si odsunul z pravého boka bundu a tým odhalil svoje puzdro so zbraňou. Pre istotu a rýchlejší prístup.
„Čo chcete?“ spýtal som sa ho.
„Viete, chcel som vás spoznať. Osobne a nie len zo spisov.“
„Preverovali ste si ma?“
Pozdvihol obočie. „A vy mňa nie?“
Neodpovedal som. Bol som dokonale zaskočený z tohto výjavu.
„V každom prípade vyzeráte ako rozumný a cieľavedomý muž.“ pokračoval. „Prišiel som za vami, pretože by som od vás niečo potreboval.“
Ironicky som sa zasmial. „Vy?“ vypľul som to slovo. Zamračil sa na mňa.
„Áno, ja. Dostalo sa mi do uší, že sa dôverne poznáte s mojim miláčikom.“
Opäť sa mi zasekol dych – Ben. Zrejme som aj zbledol, lebo McTiff sa usmial, zjavne spokojný s mojou reakciou.
„Takže je to pravda, že vy a môj Benjamin ste sa zblížili. Viete, ja som zaneprázdnený človek, obchod s umením je biznis, ktorý potrebuje dosť času, preto som nebol proti, keď si Ben sem-tam s niekym užil. Poznáte to, je mladý, jeho telo si toho ešte veľa vyžaduje.“
Zaťal som ruky do pästí, až sa mi nechty zaryli do dlaní.
„Ak ste mu niečo...“ začal som, ale on sa len zasmial.
„Čože? Jemu? Nemusíte sa báť, teší sa dobrému zdraviu. Ako som ale povedal, jeho úlety mi nikdy nevadili, pretože pre mňa bolo podstatné, že sa vždy vrátil ku mne. Vždy. Ale odkedy stretol vás detektív, nepáči sa mi, čo sa s ním deje.“
Pristúpil ešte o krok a stíšil hlas. „Má divné otázky a je nervózny. Obávam sa, že ste mu nahovorili niečo, čo nie je pravda a mohlo by to dopadnúť zle.“
„Ak mu skrivíš čo len vlas na hlave...“
„Ah, dávajte pozor detektív.“ nastavil pred seba obranne ruky. „Žaloba kvôli vyhrážaniu by vo vašom životopise nepôsobila veľmi pekne.“
Zamračil sa a v jeho čiernych očiach sa zaleskla výzva. „Budem rád, ak sa k Benjaminovi už nebudete viac približovať. Máme spolu pekný vzťah, ktorý vy ničíte. Preto, nielen pre jeho, ale hlavne pre vaše dobro, Brian,“ sykol moje meno, „daj od neho ruky preč.“ zažmurkal a znovu sa na mňa usmial. „Tak, to by sme mali, prajem pekný deň.“
Sledoval som, ako nastúpil do auta, počkal som, kým nezabočil na najbližšej križovatke a už som mal v rukách mobil. Vytočil som Benovo číslo a celý nervózny som čakal. Po dvoch minútach zvonenia to stále nikto nebral a hovor prerušilo. Vytočil som ho znova a letel som späť na stanicu.
„No tak, Ben, zdvihni, no taaaak...“ rovnaká reakcia, nezdvíhal.
Vyviezol som sa výťahom na tretie a smeroval ku kolegom, ktorý prípad dostali, jedným z nich bol aj Gus.
„Kde je Benjamin?“ vyletel som naňho stále s mobilom pri uchu.
Gus sa zatváril utrápene. „Brian, vieš, že ti o prípade nemôžem podávať žiadne informácie.“
„Na to ti seriem!“ vykríkol som. „Len pred chvíľou odtiaľto odišiel McTiff! Mal tú drzosť prísť až sem. Sem! Pred policajnú stanicu a vyhrážal sa mi, aby som dal Benovi pokoj, lebo to zle dopadne.“
Gus sa narovnal. „McTiff bol tu?“
„Veď ti to hovorím!“ skríkol som naňho. To sú už naozaj všetci totálne spomalený, alebo čo!? Ben stále nebral mobil a hovor sa prerušil. „Kurva!“ tresol som ním o stôl. „Ani len telefón nezdvíha!“ prešiel som ku Gusovi a chytil ho spredu za tričko. „Gus, ak vieš, kde je, vyklop to.“
Všimol som si, že jeho oči hľadeli všelikde inam, len nie na mňa. „No...pravda je taká, že my..“
„Nevieme kde je.“ prerušil ho jeho parťák.
„Čože?“ pustil som ho.
„Naposledy sme ho videli včera ráno, keď šiel do školy. Potom akoby sa po ňom zľahla zem. Nevieme, ako odtiaľ odišiel, zrazu tam ale nebol. Ani u seba doma, ani u McTiffa, proste nikde.“
Neveriacky som sa pozeral z jedného na druhého.
„To si zo mňa strieľate, alebo čo? Prečo ste mi to nepovedali?“
„Máme zakázané rozprávať sa o prípade s tebou, s Harrym a vlastne s kýmkoľvek, kto ním nie je poverený.“
„Na to vám zvysoka viete čo.“ otočil som sa a padal odtiaľ.
Je nezvestný. On je nezvestný! A to len kvôli mne! Keby som Harrysonovi nekývol na jeho sprostý plán, keby som držal jazyk za zubami a neťahal ho do niečoho, o čom nemal ani potuchy, toto sa stať nemuselo!
Sadol som si za volant auta a vyštartoval som. Ani neviem, kam som chcel ísť. Zamieril som na Liberty Avenue, možno bude v niektorom z klubov, ale vzápätí som si uvedomil, že je ešte príliš skoro na to, aby mali otvorené. Šiel som teda do nášho bistra, na jeho školu, vozil som sa až do noci po uliciach, ale nič. Nevedel som ani len mená jeho kamošov, aby som si preveril, či nie je u niektorého z nich, stále som sa mu pokúšal dovolať, no ani po devätnástich zmeškaných hovoroch sa mi to nepodarilo.
Nedarilo sa mi ani v kluboch v gay štvrti, nikde som ho nevidel a keď som sa pýtal, v kluboch ho nevideli už skoro týždeň.
O pol tretej ráno som sa vrátil domov. Cítil som sa dobitý, nie len z fyzického vyčerpania, ale aj zo strachu. Na otázku čo s Benom je a čo mám robiť som stále odpoveď nenašiel.
Bolo mi zle od žalúdka, ktorý jedlo videl naposledy niekedy o deviatej ráno, ale ja som nebol schopný nič zjesť. Otvoril som chladničku a pozrel sa na tie úbohé zásoby čo v nej boli. Stáva sa zo mňa troska.
Schytil som poloprázdnu fľašu burbonu, neobťažoval som sa s pohárom a napil sa hltavo rovno z jej hrdla.
Trpký alkohol sa mi rozlieval v tele a dráždil ma, až som sa rozkašľal, ale napil som sa znova.
Chytil som do ruky telefón a znovu vytočil jeho číslo. Modlil som sa, aby to zdvihol, ale nestalo sa.
Po troch predošlých telefonátoch ma už nezdvíhal ani Gus, ktorý ma ubezpečoval, že keby sa niečo nové o Benovi dozvedeli, dajú mi ihneď vedieť.
Sadol som si v kuchyni zničene na stoličku a zvesil som plecia. Nie je tu nič, čo by som mohol urobiť. Iba čakať. Cítil som, ako sa mi po líci kotúľa osamelá slza. Naštvane som ju zotrel a znovu sa napil.
Do štvrť hodiny ostala fľaša prázdna. Opierajúc sa o stenu som sa dostal do izby a snažil sa vyzliecť si tričko. Môj mozog pomaly vypovedával službu a veci v izbe, vrátane postele sa začínali nebezpečne točiť a rozmazávať. Zvalil som sa na matrac, spokojný s tým, že som sa trafil a nechával som alkoholický opar, aby ma pomaly uhojdával do spánku. Viem, že toto nič nevyrieši, viem, že ráno sa budem cítiť ešte horšie, ale teraz mi to bolo jedno.
Z diaľky sa ozvalo klopanie. Zdalo sa mi to? Znovu sa opakovalo asi ešte trikrát kým som si uvedomil, že mi niekto búcha na dvere. Za pomoci všetkých mojich končatín som sa doplazil od postele ku dverám a vyškriabal sa na nohy. Trvalo mi dva pokusy, kým som otočil kľučkou tým správnym spôsobom a dvere sa otvorili.
„Ahoj Brian.“ pozdravila ma osoba čakajúca za nimi.
Hľadel som na ňu, zaostriť mi robilo trochu problémy, keďže som ju videl trikrát. Rozhodol som sa hodiť okolo krku toho prsostredného a trafil som sa.
Z celej sily som stisol telo pod sebou.
„Benjamin.“ vydýchol som.

Dodatek autora: 

Viem, ani v tejto kapitole Benjamin veľmi nevystupoval, ale v tých ďalších už bude, sľubujem. Neviem ešte, koľko ich bude, možno jedna, alebo dve, dúfam ale, že aj napriek veľkým časovým rozostupom medzi jednotlivými kapitolami Vás príbeh stále baví a dočítate ho až do konca. Prajem príjemné čítanie.

4.916665
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 60)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
3.9/5
- Komentářů: 0
Jednoho dne Pepa zavolal Ondrovi ať přijde k němu domů. Ondra však nevěděl co...
Hodnocení:
4.7/5
- Komentářů: 8
Nikko Michihara   Až když jsem hleděl do hlavně pistole, uvědomil...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 15
„Rád bych ti ukázal, že zvládnu i jiné věci než mluvení…“ řekne a vcucne můj...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 13
Třesu se od rtů až k prstům u nohou. Jen slůvko „trest“ mi rozproudilo...