So, 23/12/2017 - 20:58
12

„Čo máš zas za problém!?! Celé dni sa len sťažuješ ako taká socka!“

„Ty parchant! Ja sa sťažujem?! JA!!! Večne hundreš a frfleš, a nikdy nie si si ničím spokojný! Trpel som tie tvoje záchvaty zúrivosti, ale už mám toho dosť! Si žiarlivý, agresívny, lenivý a večne naštvaný. To sa nedá vydržať!!!“ Mark zúrivo rozhodil rukami, zatínal päste a musel sa príšerne premáhať, aby sa na neho nevrhol. Tom oproti nemu len zatínal zuby, celý červený od zúrivosti. Hrozne pripomínal besného psa, ktorý sa chystá skočiť.

„A čo mám akože urobiť?! Nestačí že ma práve vyhodili z práce, ešte aj ty mi komplikuješ život! Čo mám urobiť?! Čo po mne chceš?!“

„Ako že čo?! Ani si nespomínam, kedy si naposledy povedal, že ma miluješ! Predtým si celé dni hrkútal, a teraz sa ani na mňa nepozrieš!“

Mark sa zarazil, akoby mu až teraz došiel význam tých slov. Pozrel na svojho zúriaceho snúbenca a potom na prsteň na svojej ruke.

„Ešte ma vôbec miluješ?“ spýtal sa odrazu ticho, bez akejkoľvek emócie. Uvoľnil päste, vydýchol a čakal na reakciu.

Tom sa zarazil a červeň mu zmizla z tváre. Tváriac sa, akoby ho práve hodili do ľadovej vody sa pozrel na Marka a len nemo otvoril a zatvoril ústa, ako ryba na suchu.

„Ja...“

Ostalo ticho.

 

Markovi po líci stiekla slza. A potom druhá. Následne si bez slova stiahol prsteň z prsta a hodil ho Tomovi k nohám.

„Rozumiem,“ povedal a obrátil sa na päte. O pár sekúnd buchli vchodové dvere a Tom osamel. Skamenene hľadel do zeme, na opustený prsteň, ktorý sa ligotal v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Ani nevedel ako a klesol na kolená. Vzal prsteň a priložil ho ku svojmu vlastnému. Následne ho zovrel v dlani. Slza stiekla k zemi.

„Čo som to urobil...?“ zavolal do prázdna Tom prakticky nemo. „Mark...“

Schúlil sa do klbka, čelo opierajúc o kolená, zúfalo zvierajúc malý krúžok zlata. Dva vodopády mu zmáčali tvár a len sa rozširovali. V tichom vzlykaní sa mu v pamäti vykreslila spomienka, ako sa k tým prsteňom dostali.

 

Vtedy

„Tom, kam to ideme?“ smial sa Mark, ktorého jeho priateľ niesol na rukách. Mal totiž zaviazané oči a Tom nepovažoval za bezpečné, aby kráčal sám.

„Uvidíš, za chvíľu sme tam. A nepozeraj sa!“ upozornil ho s úškrnom, keď videl ako si chce nadvihnúť šatku.

„Veď dobre, no,“ zahundral Mark a ďalej sa nechal niesť. Ešte že bol o toľko ľahší a menší ako Tom, takže nebol problém ho celú tú cestu niesť.

 

„A sme tu,“ vyhlásil Tom po chvíli a opatrne položil Marka na nohy. Následne ho objal okolo pliec a pootočil ho stranou. „Môžeš sa pozrieť,“ zašeptal mu do ucha a spokojne očakával jeho reakciu. Mark si dychtivo strhol šatku z očí a pozrel pred seba.

„Oooo, Tom,“ zasmial sa Mark, obrátil sa ku svojmu milencovi a objal ho. „To je nádhera,“ povedal s úškrnom a opäť sa pozrel. Stáli na vysokom trávnatom kopci, odkiaľ mali úžasný výhľad na údolie pod nimi. V tráve pod vysokým dubom bola natiahnutá deka a na jej okraji stál prútený kôš s nejakým tým jedlom, a tiež z neho trčala fľaša šampanského. Uprostred deky bola malá tácka, na ktorej bola miska s jahodami a dvojica vysokých sviečok. Keďže už zapadalo slnko, prišli vhod. Síce to celé pôsobilo jednoduchosťou, ale pre Marka to bolo to najkrajšie a najromantickejšie miesto, kde mohol tráviť čas so svojím priateľom.

„Poď, zajeme si,“ povzbudil ho a usadil sa s ním na mäkkú tkanivu. Pôsobil trochu nervózne, ale Mark si toho nevšimol. Tom sa automaticky natiahol k miske a vzal jednu jahodu, ktorú natiahol smerom k Markovi. „Urob ááá,“ uškrnul sa a Mark sa veselo zasmial. Otvoril však ústa a odhryzol si.

„Hmm, sladká,“ zhodnotil menší z chlapcov a sám sa natiahol k červeným plodom. „Teraz ty.“

 

Ešte chvíľku sa zabávali, kŕmili jeden druhého, keď sa Tom odvážil na niečo ďalšie. Pritiahol sa ešte bližšie ku svojmu milencovi, ale Mark si konečne všimol jeho nervozitu.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Mark starostlivo, no Tom sa len jemne usmial.

„Vieš, ešte je tu niečo, čo ti chcem ukázať,“ povedal, jemne ho vzal za bradu a otočil ho smerom k horizontu. Práve zapadalo slnko, a jeho slabnúce lúče zafarbovali oblohu do sýtych odtieňov žltej a oranžovej.

„Och,“ vydýchol Mark očarene, hľadiac na ten malý zázrak. „To je... prekrásne.“

„Z tohto miesta je vždy úžasný pohľad na západ slnka. Málokde sa nájde niečo podobné. Niečo tak nádherné,“ odvetil mu Tom, ktorý využil jeho nepozornosť, aby vytiahol z vrecka malú zamatovú krabičku. „Ale ja som niečo také našiel,“ pokračoval a s tlčúcim srdcom krabičku otvoril.

„A čo také?“ spýtal sa Mark, obrátil sa na neho, a zbadal ako pri ňom kľačí Tom, a v ruke držal malú krabičku s ligotavým zlatým prsteňom. Stuhol ako socha a len neveriacky vypleštil oči. Dych sa mu zadrhol v hrdle.

„Teba,“ odpovedal mu Tom. „Si to najkrajšie a najdokonalejšie, čo som kedy v živote objavil. Mark, od prvého dňa si bol mojim slnkom. Si ako moja oáza uprostred púšte. Ty si ten, kvôli ktorému je každý deň môjho života nádherný. Iba s tebou sa môžem cítiť skutočne šťastný. Milujem ťa, Mark. Viac ako čokoľvek na svete. A chcem, aby si zostal po mojom boku. Mark, staneš sa mojim manželom, a učiníš ma tak najšťastnejším mužom na planéte?“

Tom ani nevedel ako to zo seba všetko dostal bez jedinej chyby. Celý mesiac si to nacvičoval a celé noci nespal, ako sa triasol na všemožnými temnými predstavami Markovej odpovede. A teraz, keď to konečne urobil, sa mu ani náhodou neuľavilo. Ešte viac mrel od strachu, čo mu odpovie.

Mark len hľadel a hľadel, zhlboka dýchajúc. Z ničoho nič mu po tvári stiekli slzy. „Tom,“ začal roztrasene. „Už som si myslel, že sa nikdy nespýtaš,“ hlesol, široko sa usmial a hodil sa mu okolo krku. „Áno, áno a tisíc krát áno!“

 

Teraz

A tak to vtedy bolo. Keď mu Tom napokon nasadil prsteň a v slzách dojatia sa pobozkali, zdalo sa že nič zlé sa už nikdy neprihodí. Akoby aj mohlo, keď boli tak šťastný? A predsa tu teraz Tom v kŕči viny a bolesti ležal na zemi a prial si nikdy sa nenarodiť.

„Mark, och Mark...“ opakoval Tom zúfalo, neschopný uniesť tú bolesť, ktorá ho zožierala zvnútra. Nemohol to nechať tak. Nemohol.

Čo najrýchlejšie sa zozbieral zo zeme a slepý od sĺz po pamäti našiel svoju bundu a vybehol z bytu. „Musím ho nájsť,“ zamrmlal pre seba zúfalo, pokúšajúc sa udržať plač, stále zvierajúc prsteň Vybehol na ulicu a akoby ťahaný neviditeľnom silou išiel tým jedným smerom. Vedel, kam má ísť.

 

Netrvalo dlho a už sa našiel na poľnej ceste, utekajúc na vrch trávnatého kopca. Všetko mu to bolo známe, čo však len vrážalo ďalšie jedovaté čepele do jeho srdca. Chorý láskou vybehol na vrch kopca a tam stál on.

 

Bolo to to miesto, kde Tom požiadal Marka o ruku. Spomienky zahaľovali vrchol kopca ako hmla, ktorá prenikne aj do tých najvzdialenejších kútov mysle. Dub na kopci za tú dobu trochu podrástol a jeho svieže listy sa stále zelenali. Mark stál pod ním a hľadel na pomaly zapadajúce slnko, na ktoré sa díval aj vtedy. Začul však kroky príchodiaceho, tak sa obzrel. Tom vtedy uvidel jeho zlomený pohľad a tvár skrútenú do beznádejnej masky. Znenávidel ten pohľad a priam zúfalo chcel ten výraz strhnúť, nahradiť ho tým úsmevom, ktorý na Markovi tak hrozne miloval.

„Mark...,“ hlesol Tom, lapajúc po dychu. „Mark, tak hrozne ma to mrzí. Ja... . Nikdy som na teba nemal kričať. Je mi to tak hrozne ľúto. Ty si si nič z toho nezaslúžil. Si perfektný a ja ti ani náhodou nesiaham ani po päty.“

„Tom...“

„Prosím, veľmi pekne prosím, odpusť mi. Odpusť. Mark,...“ Tom klesol pred ním do kolien, neodvažujúc ma mu pozrieť do tváre. Všetko jeho zúfalstvo sa konečne naplno dostávalo von. „Nemôžem bez teba žiť. Mark, ja ťa milujem. Milujem ťa a pre Boha ťa prosím, odpusť mi! Vráť sa ku mne, prosím.“

„Tom! Už mlč!“ zakričal odrazu Mark chytil ho za bradu a donútil ho pozrieť sa mu do tváre. „Prosím, už nič nehovor.“ S tým ho vzal za ramená a vytiahol ho na nohy.

„Mark?“ Tom nemal šancu sa nič opýtať, lebo mu Mark priložil prst na ústa. Následne ho Mark vzal za ruku, preplietol s ním prsty, a druhú ruku mu položil na rameno. Zrazu ním zvrtol, ako pri tanci, a chabo sa usmial.

„Pamätáš na noc, keď sme sa stretli?“ spýtal sa a Tom stuhol. Trhane sa nadýchol a privolal spomienku na tú noc, pred troma rokmi.

 

Vtedy

Sedemnásťročný Mark sedel na vratkej lavičke s hlavou v dlaniach a nešťastne ronil slzy. Okolo neho dunela hudba a do tmy žiarili svetlá so svetelných reťazí. Na parkete pred ním tancovali ľudia a veselo sa zabávali.

„Hej, si v poriadku?“ ozval sa odrazu hlas a Mark zdvihol hlavu, že kto na neho hovorí. Naskytol sa mu pohľad na vysokého tmavovlasého fešáka s ustarosteným výrazom, ktorý v ruke držal plastový pohár s fialovým punčom.

„Vyzerám tak?!“ zavrčal Mark a zotrel si potoky sĺz. Bolo to však zbytočné, lebo ich nahradili nové. Fešný neznámy si sadol vedľa neho a automaticky mu omotal ruku okolo ramien.

„No tak, čo sa stalo? Plačeš, aj keď sa všetci ostatný zabávajú.“

„Veď to že sa zabávajú!“ zavrčal Mark a prudko pozrel na dav tanečníkov. „Vidíš toho blonďáka v modrom tričku? Toho čo tancuje s tou pipkou v ružovej minisukni? No to bol ešte pred pol hodinou môj frajer!“

„Tvoj frajer? Akože...“

„Áno, frajer. Som gay a tamten tvrdil, že je ním tiež! Nejaký problém?!“

„Nie, vôbec nie,“ začal hneď chalan obhajujúco. „Bol si som príšerný pokrytec, keby som s tým mal problém.“

„A to akože prečo?!“ odfrkol Mark.

„Aj ja som gay,“ odvetil jednoducho a Mark na sekundu onemel.

„Aha. No tak potom je to v pohode,“ povedal a jeho zlosť pomaly vyprchala. Opäť sa mu do očí nahrnuli slzy.

„Takže ak som to správne pochopil, tamten bol tvoj frajer, ale teraz je s tou babou?“ uisťoval sa Tom a Mark cez slzy prikývol.

„Áno! Prišli sme sem spolu, že vraj nech si zatancujeme. Jack mi sľuboval, že na túto noc nikdy nezabudnem. A mal pravdu. Na to svinstvo čo mi urobil nikdy nezabudnem. Nikdy tomu bastardovi neodpustím!“ zakvílil Mark a bolo mu jedno že chalan je cudzí. Zovrel ho okolo pása, zaboril mu tvár do trička a ešte zúfalejšie sa rozplakal. Šokovaný cudzinec ho opatrne objal a začal ho upokojujúco hladiť po chrbte.

„Viem že ma do toho nič, ale čo vlastne ten Jack urobil?“ vyzvedal chalan. Mark zdvihol pohľad, ale nepustil ho.

„Boli sme pri bare, keď povedal že si odskočí. Čakal som ho, ale dlho sa nevracal. Išiel som za ním, a našiel ho ako si to rozdáva s tou šľapkou! Nemohol som tomu uveriť. A on sa ani neunúval od nej čo len odtiahnuť, len sa na mňa pozrel a oznámil mi, že je koniec. Len tak. Akoby tých jedenásť mesiacov nič neznamenalo. Akoby to bola len nejaká zvrátená hra. Ani neviem čo bolo potom, akurát viem že som skončil tu. No a potom si prišiel ty.“

„Tak to je fakt svinstvo,“ súhlasil s Markom cudzinec a podal mu svoj pohár. „Na. Pomôže ti to. Je to prekvapivo silné, aj keď to vyzerá ako džús.“

Mark bez slova čapol po pohári a celý ho do seba obrátil. Hrdlom mu stiekla pálivá tekutina, ktorá však skutočne trochu otupila jeho žiaľ. Vrátil pohár chalanovi a bez ostychu sa oprel o jeho rameno. Momentálne mu bolo všetko jedno.

„Vďaka.“

„Nemáš zač. A hlavu hore, možno to bolí, ale nestojí ti to za to, aby si sa ním trápil,“ povedal mu a prstami mu prešiel po vlasoch. „Inak, asi by som sa mal predstaviť. Som Tom.“

„Mark,“ odpovedal menší z dvojice a skleneným pohľadom sa opäť zahľadel na parket. Samozrejme že ho hneď uvidel. „Ako len mohol,“ hlesol Mark skleslo, ale Tom ho len opatrne vzal za tvár a obrátil k sebe.

„Nie, nepozeraj na neho. Nestojí ti za to. A ty by si mu mal ukázať, že sa s takým chujom ako on už nebudeš zahadzovať,“ s tým vstal a natiahol k nemu ruku. „Poď, zatancujeme si. Nech vidí, že keď to nič neznamenalo pre neho, nebude to nič znamenať ani pre teba.“

Prekvapený Mark skutočne prijal jeho ruku a nechal sa vtiahnuť na parket. Akurát skončila posledná rýchla pieseň a začali púšťať slaďáky. Tom nežne držal Marka v náručí a tancoval s ním cez celý parket, nevšímajúc si nikoho a ničoho, okrem chlapca v jeho náručí. A takto pretancovali celú noc, až kým nesvitlo ráno, ktoré bolo začiatkom niečoho nového a krásneho.

 

Teraz

„Tak čo Tom, spomínaš si?“

„Pretancovali sme celú noc,“ odpovedal mu Tom a pochopil. Jemne ním zvrtol, tancujúc na pieseň znejúcu v jeho pamäti.

Mark prikývol a nechal sa ním viesť. „Vtedy si mi neskutočne pomohol. Chytil si ma, keď som padal do priepasti. Urob to znova. Vezmi ma späť do noci, kedy sme sa spoznali.

„S radosťou,“ usmial sa Tom cez slzy a pokračovali v tanci, tak ako vtedy. Čas a priestor akoby pre nich prestali existovať. Videli iba jeden druhého, a počuli iba tú pieseň.

 

Keď sa napokon tanec skončil, naďalej na seba len hľadeli. Tom, stále však plný obáv sa naklonil k nemu, snažiac sa čosi povedať. Mark sa však len usmial a nenechal ho prehovoriť.

„Neboj sa Tom, odpustil som ti. Nikdy som sa na teba ani skutočne nehneval.“

Tmavovlasý chalan sa zarazil, ale jeho vnútrom sa rozšíril príjemný hrejivý pocit, ktorý ho naplnil až po okraj. Usmial sa a zas raz musel premáhať slzy. Teraz však nie od žiaľu, ale od radosti. „Milujem ťa, Mark,“ zašeptal, na čo ho jeho priateľ tuho objal.

„Aj ja ťa milujem. Viac ako čokoľvek,“ vydýchol Mark, zahľadel sa mu do tváre a nežne ho pobozkal. Rozradostený Tom mu bozk opätoval a keď už ani jeden nevládal z dychom, vzal jeho ruku a natiahol mu na prst jeho prsteň.

„Toto patrí tebe,“ povedal Tom s jemným úsmevom, hľadiac na zlato na prste jeho snúbenca.

„A toto,“ usmial sa Mark a zapichol si prst do hrude, „patrí zas tebe.“

Tom sa jemne zasmial a na Markovo prekvapenie ho znenazdajky vzal na ruky. „Hmm, no tak čo s tebou teda urobím, keď patríš iba mne?“

„Vezmi ma domov. To je jediné čo teraz chcem,“ odvetil mu Mark a oprel hlavu o jeho širokú  hruď. Tom ho jemne pobozkal do vlasov a vykročil.

„Máš pravdu, poďme domov.“

„Inak, Tom, prečo sme sa to vôbec hádali?“

„Nemáš šajnu,“ zachechtal sa Tom. „Musela to byť príšerná hlúposť, keď si na to nespomíname.“

„S tým súhlasím,“ odvetil Mark. „Ale bohužiaľ si spomínam, že som začal ja. Takže naozaj prepáč, že si kvôli mne museli toto všetko pretrpieť.“

„Chlpáčik, no tak,“ zasmial sa Tom. „Ty predsa za nič nemôžeš. Musela to byť moja chyba, inak by som ťa predsa nenahneval.“

„Po prvé, nehovor mi chlpáčik. A po druhé, tvoja vina to nebola. Ale nechajme to tak nestojí nám to za to.“

„Čistá pravda,“ súhlasil Tom a opäť ho pobozkal. „Uch, ale musím povedať, že si nejak ťažší, ako si pamätám,“ zaškeril sa, na čo mu Mark len vyplazil jazyk.

„To máš za to, že tak dobre varíš. A vôbec. Nesťažuj sa a nes ma. Ešte máme pred sebou kus cesty.“

Odpoveďou bol Tomov veselý smiech, ktorý zmĺkol po ďalšom sladkom bozku.

Dodatek autora: 

Len pre zaujímavosť, toto mi hralo celý čas čo som túto poviedku písal a akosi ju to aj vystihuje. 

https://www.youtube.com/watch?v=KtlgYxa6BMU

Hodnocení: 
4.90909
Průměrné hodnocení: 4.9 (hlasů: 22)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 7
Obraz Tallantridy - Kapitola 31 Zapomenutý dopis   | Krakov...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 4
Kopce se jako na povel přikryly peřinou barvy holubičí šedi a jejich zeleně...
Hodnocení:
4.1/5
- Komentářů: 6
ERM School 2.Kapitola DOMA - Pondělí ráno - 6:30 Áhh. Kolik je hodin...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 7
Stinná zákoutí tisového háje – Kapitola 20 Hlídka   | Císařství...