St, 15/04/2020 - 18:47
6

Věnování: 
Všetkým tým, ktorí sa ešte nezbláznili ...

 

„Prídem o chvíľu,“ oznámila žena mužovi a pomaly sa vzdialila od postele na ktorej David ešte stále plakal.
„Neustálim plačom sa budeš iba viac unavovať,“ prehovoril na neho muž, ako spoločnosť k jeho tichým vzlykom. Matrac na posteli sa trochu prevážil. Nasledoval slabý povzdych. Muž sa postavil a vzdialil. „Nemám v úmysle ti mazať med okolo úst,“ pokračoval muž v rozprávaní na Davida, ktorý sa snažil dostať svoje emócie pod kontrolu. Trhane dýchal a pomedzi prsty sa snažil kontrolovať, kde v miestnosti sa muž nachádza. „Vec sa ma tak, že sem nepatríš. Nemáš právo tu byť alebo kohokoľvek z nás poznať. Už len z toho dôvodu predstavuješ pre každého obrovský problém. Na druhú stranu, nepovažujem smrť kvôli cudziemu pochybeniu, ako nutnú,“ vysvetľoval mu. Pohyboval sa po miestnosti z jednej strany na druhú. David udržiaval pohľad iba s jeho stehnami, pretože tie jediné boli v jeho zornom poli bez toho, aby si odkryl tvár.  Keď muž zastavil, aby si premyslel, čo má povedať ďalej, David odhalil, že ho počúva. Jeho telo bolo stále pod veľkým stresom, ale dokázal sa výrazne upokojiť.
„Necháp ma zle, nie si slobodný, ale verím, že môžeme dôjsť k výhodnej dohode.“ Muž sa k nemu otočil a David okamžite uhol pohľadom. „Prestal si plakať. To považujem za kladné znamenie,“ dodal muž, upierajúc svoj pohľad na Davida. Neodvážil sa prehovoriť. Gary ho naučil, že žiadna odpoveď je niekedy lepšia ako tá kladná, či záporná. Muž si akoby uvedomil, že čaká zbytočne. Nerozmrzelo ho to. Pokojne sa obrátil k šatníku a spoza neho vytiahol niečo dlhé. Nevedome clonil Davidovi širokým chrbátom a tak jeho myseľ nenechala nič na náhodu. Predmet narazil do šatníka. David stŕpol. Vedel, že ak mu bude chcieť muž ublížiť, nedokázal mu uniknúť ani sa brániť. Vlastne, určite by sa nebránil. Chrbtom zrazu narazil do čela postele. Vydesene si uvedomil, že už nie je kam sa posunúť. Rukami si objal kolená a ignoroval bodavú bolesť rebier, ktoré sa začali brániť jeho pozícií. Keď sa muž otočil upravil predmet do jeho pravej formy. Bola to rozkladacia stolička. Priniesol ju k spodnému kraju postele. „Nemám v pláne ťa zbiť,“ prehovoril muž nonšalantne a unavene sa posadil. Rozkročil nohy a rukami sa zaprel o kolená. David sa niekoľko krát zhlboka nadýchol a upokojoval sa náhlim dvojmetrovým priestorom, ktorý sa  medzi nimi vytvoril. „Dohoda,“ prehovoril znova, ako si spomenul. Otočil tvár k Davidovi a ďalej na neho pokojne rozprával: „Kvôli istým okolnostiam nie je možné, aby si odišiel. Nechcem zaužívať extrémne metódy, ako ťa tu udržať. Predpokladám, že si si už stihol všimnúť stopovací náramok na tvojej nohe. Pre lepšie znenie ho nazvime, nutným opatrením, ktorým bude zaistené, že nebude možné, aby si utiekol alebo sa príliš vzdialil. Za predpokladu, že pristúpiš na tieto veľmi jednoduché požiadavky, je len fér vrátiť ťa tam, odkiaľ si prišiel. Pokiaľ možné v živom a nezranenom stave.“
David sa díval na muža a v jeho vnútri zúrila neistota. V hlave mu vírilo mnoho otázok, ale on si nebol istý, či je vôbec možné pokladať si ich. David by túžil vedieť, či môže dôverovať slovám Garyho šéfa. Nebol si vôbec istý, že dokáže prijať jeho dohodu. Predstava, že by mal zostať uväznený a blízko človeka, ktorý mu tak ublížil ho desila. Už len krátka predstave na Garyho ho pripravovala o zdravý rozum. Prsty na rukách sa mu bolestivo deformovali v pazúre a on odolával pokušeniu vyškriabať si život z tela.
„David,“ oslovil ho muž s tónom, ktorý sa približoval k súcitu. David zareagoval na jeho hlas. Nevedome presunul k mužovi zrak. Trvalo len pár sekúnd než si to uvedomil. Stotinu sekundy zastal očami na jeho tvári, následne na jeho spojených rukách, kolenách a potom sa vrátil späť k jeho schúlenému telu. Trvalo to len sekundu, ale on si aj tak zapamätal každý obraz. „To je môj návrh.“
Návrh, dohoda, sľub všetky tieto slova vyvolávali predstavu nádeje. David si ale kruto uvedomoval, že daná nádej pochádza od Garyho šéfa. Nemohol ju prijať. Neveril jej. Bol jej kruto zbavený. Tak ako dôvery. Chcel si len ľahnúť a pokojne zabudnúť. Ponoriť sa do opojného zabudnutia. Umrieť, tak ako mu to bolo súdené.
„David,“ prehovoril muž, ako by si bol vedomí, že už dávno stratil Davidovu pozornosť. Ten sa pomaly poddal gravitácií a ľahol si. Aspoň, tak ako mu to boľavé telo dovoľovalo. Nevzpieral sa proti mužovi, ktorý ešte stále sedel neďaleko postele. On si vlastne už ani neuvedomoval jeho prítomnosť. Myseľ i telo už dávno prestali reagovať na reálny čas. Díval sa do vzdialenej časti izby, ale nevnímal jej štruktúru. Zostala z neho prázdna schránka. Mohlo ubehnúť niekoľko dní, hodín alebo len pár minút od vtedy, čo sa sním snažil Garyho šéf naviazať kontakt.
„Ospravedlňujem sa za rušenie, ale pred pár minútami sa ohlásil na vonkajšom perimetri,“ vstúpila žena so slabým zaklopaním. Postavila sa pri muža iba tak blízko, aby si bola vedomá, že ju vníma. Zdvihol hlavu a s povzdychom si upravil dlaňou fúzy.
„Zaveď ho do mojej pracovne,“ rozkázal jej. Postavil sa zo stoličky.
„Vykonám,“ odvetila mu žena s vojenskou rozhodnosťou. Slabo prikývla a zvrtla sa k odchodu. Muž medzi tým jednou rukou zložil kus skladacieho nábytku a upratal ho. Žena otvorila dvere, ale muž s posledným pohľadom na Davida prehovoril:
„A...“ zastavil len pár sekúnd, než sa žena vrátila jediným krokom späť do izby. „Začni s infúziami. Nemám v pláne prijať jeho protest. Daj ho dokopy,“ rozkázal žene. Tentokrát mu odpovedala iba rozhodným prikývnutím hlavy. Zavrela dvere a nechala Davida a muža opäť samých. Izba zostala ponorená do ticha, ktoré bolo rušené iba dvomi dýchajúcimi ľuďmi. Muž urobil niekoľko krokov od postele. Stál pri dverách a dotýkal sa kľučky, keď povedal hlbokým hlasom: „Moja ponuka je na stole.“ Dvere za nim sa zatvorili takmer nečujne. David bol zrazu obklopený iba vlastným ohlušujúcim životom. Aspoň do doby než sa vrátila žena. Plnila všetky príkazy, ktoré jej boli predtým zadané. David, stále uväznený v hĺbke niekde medzi realitou a ilúziou, vnímal jej dotyky. Nekomunikovala s ním. Nebolo to nutné. Dokázal vycítiť, že je pre ňu iba úlohou, ktorú musí vyplniť, ale nemusí prežiť.  Je problém. Pre Garyho, pre ňu aj pre ich šéfa.
Žena bola už dávno preč než si David uvedomil jej neprítomnosť. Prísun živín z infúzie Davida prebudilo z hmly. Len natoľko, aby si znova uvedomoval jeho situáciu. Bolela ho hlava a telo mal naďalej strápené z nedostatku pohybu alebo živín. Po dlhom čase, ktorého dĺžku nevedel odhadnúť, sa rozhodol pohnúť. Na malý moment mal pocit, že to už nedokáže. Nohy mal príšerne ťažké a svaly protestovali. Nad zápästím pravej ruky mal pripojenú infúziu.Pri pohľade na ňu sa hlboko v ňom rozšírili nepríjemný, šteklivý pocit. Chcel vytiahnuť ihlu, ale zároveň bojoval so strachom urobiť to. Trhane sa nadýchol, nespúšťal oči z ihly a ťažkou ľavou rukou sa po ňu natiahol. Držal ju v prstoch. Privrel oči.
Dvere do jeho izby sa pootvorili.
„Čo za prekvapenie?“ prenikol do izby veľmi známy hlas. David strnul s Garyho tvárou živo vykreslenou pred jeho očami. Nasucho prehltol. Držal zavreté oči, ale príšerný portrét z jeho myslel nevyprchal.  Cítil, že chce kričať. Hlboko v hrdle sa mu usadila ťažoba, ktorá mu bránila dýchať. Dusil sa. Nedokázal sa nadýchnuť. David roztvoril oči v momente kedy sa dvere otvorili a vošieli nimi Gary s jeho šéfom v pätách. „Určite to bude stáť zato,“ stihol dodať než sa im stretli pohľady. David preskočil pohľadom na jeho šéfa. Zavrel dvere a zatiaľ, čo bol Gary v šoku pokojne prešiel ku Garyho boku a založil si ruky na prsiach. David sa v obrane opätovne schúlil. Snažil sa nadýchnuť z toho malého, temného priestoru, ktorý vytvoril pri jeho obrane pred Garym. Bolo to akoby opätovne ležal na studenej, vlhkej zemi alebo dusnom, stesnenom kufri. Začal počítať. Bolo mu navracanie, dusil sa a i napriek príšernej bolesti hlavy, ešte stále dokázal plakať.
Garyho šéf prehovoril jeho hlasom oceánu: „Chceš zmeniť svoju výpoveď?“
Gary sa uvedomilo zasmial. Prikýval niekoľko krát hlavou. „Neviem, čo vám ten bastard povedal, ale nič z toho nie je pravda,“ vyslovil Gary s miernym podráždením.
„Ten bastard o ktorom hovoríš ešte neprehovoril,“ oznámil mu šéf. Medzi oboma sa rozhostilo ticho. Možno sa Gary snažil vymyslieť plán ako sa vyklamať z naskytnutej situácie. Nakoniec sa prudko otočil na muža: „Takže takto to je. Šéfe, priznávam, že ste ma dostali. Čo teraz?“ Jeho hlas bol ostrý. „Mám sa ospravedlniť? Prosiť?“ pýtal sa ho Gary a zvyšoval hlas. Šéf ho mlčky pozoroval a vôbec s ním náhli výbuch nemával.
David si posunul ruky na hlavu a zovrel do pästí guče vlasov. Každé Garyho slovo plné hnevu mu spôsobovalo väčšiu bolesť, ako dokázal vyvolať jeho malátnymi rukami.
„Nie. Nič z toho nepotrebujem,“ odvetil pokojne Garymu jeho šéf. Gary sa hrdelne zasmial. „Správne! Pretože toto je stretnutie medzi starými známymi. DAVID!“ skríkol na roztrasenú postavu schúlenú v posteli. Gary sa pohol k posteli. Diabolsky sa zaškeril a mrazivo povedal Davidovi: „Mal si byť mŕtvy!“
„Stačí,“ zastavil ho jeho šéf v kroku, ale aj v ďalších vetách. 
David počul každé slovo. Mal byť mŕtvy. Gary chcel, aby umrel, tak prečo nie je mŕtvy? Prudšie stisol oči a zovrel zuby, tak pevne, že mu takmer začala praskať zubná sklovina. Mŕtvy.
„Jasné! Necháme ho byť! Prečo nie? Je to len decko, ktoré predstavuje obrovské riziko!“ Gary otočil opätovne svoj hnev na šéfa.
„Je to problém,“ prikývol súhlasne jeho šéf.
„Je to problém, ktorý mohol byť vyriešený!“ vykríkol obviňujúco.
„Nie. Je to tvoj problém,“ pokračoval pokojne jeho šéf.
„Môj problém?!“ vyštekol Gary pobavene. Založil si ruky v bok. Zaklonil hlavu dozadu. Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Čo kurva... Je to nejaký vtip?! Postaral som sa o neho, ako ste mi kázali. A teraz sme tu. Nie lenže ten bastard dýcha, ale ešte aj leží v mojej posteli. Koho je to asi vina?“ precedil pomedzi zuby zúrivo.
„Nie je dôvod sa správať agresívne. Jediné, čo očakávam je, že sa poučíš - “
„Ah“! Už to chápem.“ Prerušil muža s náhlim precitnutím. „Toto je nejaký zvrátený spôsob ako sa mi postiť. Je to tak ?“
„Nie, Gary. Chcem aby si pochopil, čo si spravil nesprávne.“
„Nebuď vtipný!“ vybafol zrazu drzo. „Čo čakáš, že spravím? Pokloním sa ti a začnem ti bozkávať nohy. Choď s tým doroti!“ Prudko rozhodil rukou a otočil sa jeho šéfovi chrbtom. V tom momente sa zhostilo medzi troma mužmi ticho.
„Skončil si? Ak už nemáš ďalšie sťažnosti, môžeme prejsť k veci,“ vyslovil jeho šéf do ticha bez toho, aby prepustil cez jeho tvár emóciu.  
Gary mu neodpovedal. Založil si opätovne ruky na boky. Sklonil tvár a plný hnevu si zahryzol do pery a následne ju uvoľnil. Pozeral sa na svoje nohy. Mykol plecami. Jeho šéf to bral ako známku súhlasu.
„Od tohto momentu je tvojou zodpovednosťou. Postaráš sa o neho. Bude spať v tvojej izbe, jesť tvoje jedlo.“
„Snažíš sa ma ponížiť?“ prerušil jeho veliacu osobu.
„Ako tvoj nadriadený mám právo od teba vyžadovať určitý štandard. Jedným z neho je aj úcta. Druhým štandardom je tvoj pracovný výkon. Tvoja nová zodpovednosť by ťa mala naučiť lepší prístup k vykonávaniu rozkazu, tak ako je to od teba vyžadované.  Rozumieme si?“ poučil ho obvyklou pokojnou ostrosťou.
Gary sa očami chvíľu túlal po podlahe. Zašomral do ticha: „Píčovina.“ V zmĺklom priestore znelo jeho slovo hlučno. Napätie, ktoré bolo medzi oboma mužmi, stojacimi pred posteľou, vrcholilo. Šéf sa nenechal vyprovokovať. Jeho pevný výraz ani na chvíľu nepovolil pod náporom agresivity. Založil si ruky späť na prsia.
„Skúsime to naposledy. Rozumieme si?“ vyslovil.
„Áno.“ odpovedal mu Gary pohŕdavo. Jeho nadriadený z neho nespúšťal oči a nedovolil mu uhnúť pohľadom.
„Áno.“ zapakoval po ňom a nechal to krátke slovo visieť medzi nimi vo vzduchu.
Gary hlasnejšie vydýchol. Zaťal dlane do pästí. Vyrovnal svoj postoj a pripažil ruky. Každý jeho sval pritom kričal z poníženia, ktorému bol vystavený pri tak jednoduchého úkonu.   
„Áno, pane.“ precedil skrz pevne zovreté zuby. David vnímal ich interakciu len pozadím jeho mysle. Boli pre neho šumom. Dištancoval sa od reality. V tom neaktívnom kúsku mysle mohol ešte ako ozvenu počuť ich poslednú výmenu slov.
„Výborne. Toto je tvoje posledné varovanie. Čakám výsledky hodné tvojho postavenia.“
„Áno, pane.“
„Môžeš ísť.“
David si slabo uvedomoval, že nespí a nedokáže zaspať, ale nebol si istý. On si vlastne nebol istý ničoho. Niekde v jeho vnútri bola obrovská diera do ktorej sa prepadal. Prázdnota a bolesť sa stali jeho jedinými spoločníkmi. Prázdne, chladné miesto ho nútilo si bolestivo uvedomovať, že časť plynie a on umiera. Nové prostredie sa mu zlievalo. Zobudil sa s kŕčovitým trhnutím. Bolestivo zovrel oči akoby tým mohol uvoľniť pulzovanie z jeho zranení. Chrbtom sa naďalej opieral o dosku postele. Hlavu mal opretú o kus prikrývky, ktorá ho obklopovala. Zaspal posediačky a skĺzol dole.
David sa snažil zaostriť na vzor, ktorý bol vytlačený na povleční, zobudiť jeho vnútorný hlas, ale náhle sústredenie ho začalo rezať v hlave. Napriek tomu, že prechádzal medzi spánkom a nevedomím už toľkokrát, toto bolo prvý krát, kedy sa cítil skutočne prebudený. Stuhnutú ruku si podsunul pod tvár a snažil sa vytlačiť do sedu. Bolela ho každá kosť tela a s tým prichádzal aj pocit chladu, ktorý prenikal na jeho odhalenú kožu chrbáta. Infúzia, ktorá mu bola vnútená bola stále jeho súčasťou. Úzkosť, ktorú pociťoval pri pohľade na ňu, potlačil do ústrania. Myšlienky sa mu rozutekali do ticha a šera miestnosti. Nemyslel na nič. Iba sedel. Cítil, že ak pripustí svoj vnútorný hlas, ktorý začal pomaly škriabať na kosť jeho lepky, bude sa musieť zápoliť so všetkými emóciami. Nebol na to pripravený. Držal sa iba na kúsku vlasu. Bol hradom z piesku do ktorého narážali veľké morské vlny, ktoré hrozili, že ho zbúrajú. Potreboval všetko uzamknúť. Len na chvíľu.
„Zabezpečenie je na oboch stupňoch aktívne. Je predpokladaná ďalšia pokojná noc, pane.“
Spoza dverí sa ozval ženský hlas, ktorý takmer neprenikol cez ich materiál.
„Ako to vyzerá s naším nezvaným hosťom?“ zaujímal sa druhý hlas, hlboký barytón, muža vo vedení.  
Žena mu odpovedala, ale k Davidovi preniklo oba: „Zotaví sa. Jeho fyzický stav sa pomaly stabilizuje.“
Ticho nahradil pohýb kľuky na dverách a následné oddelenie ich. David si uvedomil ako ich bez dychu sleduje. Gary sa mohol vrátiť. Vie kde David leží.
Prinútil sa nadýchnuť a odvrátil zrak. Vynorili sa v ňom neľahké pocity. Bolo to akoby sa všetky zvuk snažili vyvolať panický záchvat. Uši nechával nastražené, aby počul zvuk krokov na podlahe. Tie neprichádzali. Namiesto toho bolo jasnejšie počuť: „Ďakujem. Môžeš ísť.“
„Pane.“ Zastavila ho žena. Dvere sa znova privreli, ale nie dostatočne na to, aby k Davidovi prenikli ich hlasy.
„Prosím.“
„So všetkou úctou, Pane.“ Stíšila žena ešte viac hlas než vyslovila: „Ten chlapec je obrovské riziko a Gary - „
Barytón ju prerušil s odhadom: „Je naštvaný a radšej by ho zabil.“ David sa pri tých slovách nadýchol tak prudko, že ho zaboleli rebrá. Privrel oči. Slová, ktoré mu neboli určené vyjadrovali miesto na ktorom sa nachádzal.
„Ale nemôže lebo mu stojíte v ceste. Ako jediný,“ varovala ho s neskrývanými obavami.
David sa s telom posunul späť na matrac a skryl sa pod prikrývku. Prečo ešte neumrel? Prečo musí čakať v strachu o to než ho Gary znova nájde. A on si ho nájde.
Spomienka na neho sa mu vynorila v pamäti. Zaťal zuby. Odmietol sa podať náhlej cunami pocitov, ktorá do neho narazila. Už nie.
„Asi to tak bude. Dobrú noc.“ Odpovedal jej muž a ona ho zastavila s hlasnejším oslovením:  
„Pane!“
„Dobrú noc, Aby.“ Odbil ju dôraznejšie. Na pár sekúnd sa zdalo, že by žena mohla znova protestovať, ale v skutočnosti na to nemala právo a tak jej nesúhlas zaznel iba v pozadí jej slov: „Dobrú noc, pane.“
Muž prešiel cez pootvorené dvere a zavrel ich za sebou. David počúval jeho kroky a začínal si uvedomovať ich rytmus. David začal rátať a rátal. Nezvládne to.
Ráno prišlo rýchlejšie než jeho pamäť chcela pripustiť. Nespal. Na to bol príliš vydesený. Čakal, že sa Gary vráti a dokonči, čo začal. To, čo mu sľúbil. Smrť.
Slnko len slabo preniklo skrz bočné okno a dopadlo na koleno sediaceho muža. Skladacia stolička sa zdala pre jeho postavu malá. Nohy mal rozkročené a ruky založené na prsiach akoby mu to pomáhalo s nepohodlnosťou, ktorú musel určite cítiť. David si všimol, že sa na neho díva. Telo sa mu automaticky strhlo. Bol prekvapený z jeho prítomnosti. Zostal zmetený. Nedokázal si spomenúť, či tu bol celú noc. Jeho hlava bola až príliš prázdna. Všetko sa mu zrazu zdalo veľmi chaotické.
„V noci si mal ďalší panický záchvat,“ vyslovil muž po tom, čo si všimol, že reagoval na jeho prítomnosť. David si nemohol spomenúť. Vedel, že strach rozohnal všetky jeho prospekty na spánok. Niečo, hlboko v ňom, ale vedelo, že ten muž neklame a Davidov hrad nebol až tak vodotesný ako si myslel. Davidove pľúca sa zovreli. Temnota z vnútra jeho hrude sa drala na povrch. Očami uprenými na mužových nohách, nechal bezmocne dopadnúť pravdu. Prichádza o rozum. Nie. Už je dávno za tým. Gary ho postrčil príliš silno a on nebude schopný pozbierať tie kusy na ktoré ho rozbil.
„David.“ oslovil ho muž. Koľkokrát už vyslovil jeho meno ? Koľkokrát žiadal o jeho pozornosť? Ako dlho čaká na jeho reakciu? David už bol rozlúčený so svojim životom. Vedel, že jediným osudom, ktorý pred ním leží je Gary.
„David.“ vyslovil ešte raz. Neznel naliehavo. Tak ako doteraz, vyžaroval iba pokoj. Taký druh v ktorom sa mohol človek utopiť. Prečo ho teda opakovane vyťahuje. Je to proti jeho náture. Mal ho nechať umrieť. Nepatrí sem a predsa...
David sa pozrel na mužove ruky, ktoré sa náhle pohli. Zaprel sa dlaňami o kolená a vstal. Niečo v tom pohybe mu prezradilo, že je unavený. Možno to bolo tým, ako pomaly to urobil alebo v tom, že chvíľu počkal, než sa vystrel.
Hovoríš, že neumriem, pretože to nie je správne ? Kto ti dal právo?  
Mužove kroky vzdialili a priblížili k dverám. Sledoval jeho chrbát. Prečo si to urobil ?
David privrel oči a odolal nekonečným slzám. V hrdle sa mu vytvorila bolestivá hrča, ktorá hrozila, že ho udusí. Som nenávratne rozbitý, ale ty napriek tomu chrániš všetky moje črepy. Prečo?
Naozaj mi pomôžeš ? Naozaj ma ochrániš ?
Rukami sa zaprel o matrac a bolestivo sa vytiahol do sedu. Prečo ?
„Je to sľub?“ opýtal sa David mužovho chrbtu takmer bez sily. Zvuk vlastného hlasu ho vydesil. Bolo to akoby neprehovoril celé roky a jeho vlastná farba mu bola cudzia. Zadržal dych a potlačil paniku. Nemôže rozprávať. Zavrel ruky a bojoval.  
Muž zastavil v kroku. Rozhodne ho prekvapil. Pomaly sa k nemu otočil. David sa na pár stotín sekúnd odhodlal pozrieť do jeho tváre, ale následne začal ťukať pohľadom po mieste, aby odolal nutkaniu pozrieť sa znovu. Urobil chybu, bude mu zo to ublížené. Cítil Garyho silu na zničenom tele.
Pár stotín sekundy ticha medzi nimi stačilo na to, aby David pochopil, že sa muž snaží spojiť si jeho slová s niektorým z rozhovorov. Netrvalo to dlho a muž porozumel.
„Áno,“ odvetil mu vzápätí.
Ich rozhovor netrval dlhšie než pol minúty, ale i tak mal David pocit, že to boli dlhé hodiny. Srdce mu v tichu silno rozbúchalo a on si nebol istý aký druh emócie to vyvolalo. V ochrane pred citmi a  pohľadom muža sa objal rukami a ťukal očami po mužovom tele. Ten sa na neho naďalej díval, ako by tušil, že rozhovor medzi nimi ešte nie je u konca. David cítil, že tu zostala už len jediná vec. Bol si istý, že sa povracia. Nemôže. Pevne zaryl nechty do mäsa na svojom tele. Odhodlal sa.   
„Ďakujem,“ vyslovil slabo so všetkými emóciami v hlase. Muž nepúšťal jeho pohľad. Len o centimeter sklonil bradu, ako odpoveď. Tak rýchlo, ako sa ich pohľady spojili, ich muž prelomil. Bez ďalších slov nechal Davida samého.

Dodatek autora: 

Weeeeeeeeeeell. V tomto momenta ma už všetci dobre poznáte. Odíde a príde. Odíde a príde. Weeeeell. Sorry. 
V každom prípade dúfam, že sa vám všetkým darí a ste zdraví.  
Veľa optimizmu ! (aj keď si uvedomujem, že táto kapitolatoho veľa nemá). Možno som sa mala zastaviť skôr u Jordana a Matthew a pozrieť na to ako sa majú tí smart-asses. :D 

Vaša a nikoho iného, 
JaneM

5
Vaše hodnocení: Žádné Průměrné hodnocení: 5 (hlasů: 6)
Detailní hodnocení není k dispozici.
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 8
Milí čtenáři, tímto dílem se vracíme do současnosti, ovšem příběh je stále...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 0
Jeremy netušil, kolik uběhlo hodin od doby, kdy ho vrátili zpátky do sklepení k...
Hodnocení:
4.8/5
- Komentářů: 27
Už je to rok, co chodím do školy Tsubasa Ryuu ve volném překladu to znamená...
Hodnocení:
5/5
- Komentářů: 8
Začalo to celkem něžně. Nejdřív mě postavili na nohy. Následně na to mě umyli,...