Na svete existujú rôzny ľudia. Každý má svoje problémy, každý zažil sklamania či utrpenie . Každého to zmení a však niekoho k horšiemu a z niekoho stane nový človek.

No dá sa vrátiť dôvera k ľudom, ktorá je zmenená na znechutenie a nenávisť? Môže niekto zlepiť zlomené? Poznám niekoho kto na to má odpoveď, dvaja odlišný ľudia no s rovnakými osudmi, ktorých cesty sa spojili.

 

Yun:

 Vstal som znechutený do nového dňa.  Zase ma očakával ten istý nudný deň.  

Zívol som si a prehrabol si moje červené vlasy. Namieril som rovno do kúpeľne, schladiť sa ľadovou sprchou.  Obliekol som si moje čierne čerstvo opraté rifle a na vrch nasledovala taká istá faba. Moju tvár pokrývalo pár piercingov.

Pôsobil som na ľudí temne za čo som bol úprimné rád. Nenávidím ich. Tak veľmi nenávidím ľudí. Ako malému mi ublížilo nespočetne veľa ľudí, sú to hlupáci ktorý sa mi nerovnajú ani po členky. Nepotrebujem ich.

 Išiel som si zbaliť do tašky môj notes na maľovanie a pobral sa do školy. Autobusovú zastávku som mal blízko a len tak, tak ako každé ráno som ledva dobehol na autobus. Naskočil som a ihneď sa za mnou zavreli dvere.

"Bože."  Vydýchol som a predieral sa ľuďmi. Nemal som si kam sadnúť a tak som si len vložil do uší sluchátka a mal v pláne počúvať pesničky . No to čo sa v zapätí udialo som nečakal.

Nezu:

Môj budík znovu  zvonil, myslím si, že  je vhodná doba na to aby som už vstal z postele. Hodiny ukazovali 7:01. Vypleštil som moje oči a utekal sa obliecť. Zase nič nestíham. Pomyslím si a obliekam si to isté čo včera, aspoň tričko som si zmenil za nejaké motivačné, akoby mi to malo pomôcť.

Pár krát mi myšlienky radili, ísť poza školu no vedel som, že tento týždeň si to už nemôžem dovoliť. Bál som sa. Bál som sa chodiť do tej školy ľudí ktorých pohľady ma prebodávali.

Prečo? Prečo som tak slabý? Utekal som na autobus a snažil sa ho stihnúť, čo sa mi na poslednú chvíľu aj podarilo.

Bol som prekvapený málo kedy mám to šťastie. Šťastie huh?... to ktoré mi tak chýbalo.

 Autobus bol plný ľudí a plno nechápajúcich pohľadov. Mal som strach. Bojím sa ich blízkosti. Nechcem tu byť. Chcem byť neviditeľný, ako vždy. Neviditeľný a zároveň terčom, ako je to vôbec možné? Sám neviem, no pociťujem to každý deň.

Znovu som začal premýšľať nad životom. Som iný. Čo je na tom také zlé? Prečo im vadí aké mám vlasy? Momentálne boli zelené, ale, prečo nemôžem vyzerať inak? Nemám najnovší trend na hlave , nie som farebne oblečený, super vyzerajúci idol ženských sŕdc ktorý si dá vyholiť boky a vzadu ma drdol.

Moje vlasy sú dlhšie, zalakované do tváre. Pár piercingov. To je až tak zlé byť sám sebou? Asi je. Pomyslím si a smutne hladím do zeme, až kým autobus silno nezabrzdí a ja?

Ja som sa samozrejme zabudol držať.

Zakmitali sa mi nohy a ja som narazil do niečoho mäkkého krásne voňajúceho.  Zrazu sa cítim sa tak bezpečne. Nadýchol som sa tej príjemnej vône a okamžite zostal zarazený, pretože som si po chvíli uvedomil čo robím.

Opatrne som sa pozrel do hora a zbadal tú krásnu tvár. Prišiel mi podobný mne.

 Farebné vlasy, štýl, velikánske oči ktoré a však pôsobili chladne. Zamračil sa a odtiahol sa..

Yun:

Narazil do mňa akýsi zeleno-vlasý chalan. Jeho reakcia ma zaskočila. Z ničoho nič sa ma chytil a schovával sa? Utieral sa? Čo to preboha robí? Ťažko povedať, no asi si niečo šľahol.

Pozrel sa na mňa ten o kúsok nižší blázon, aj keď pravdu povediac nevyzeral až tak zle.

Celkom fajn vkus, vyzerá byť tak krehký. Hm krehký? Odstúpil som sa a bol odhodlaný ho potrápiť. "Šľahol si, si niečo?" Zasmial som sa.

Nezu:

Zľakol som sa ho a úplne sčervenal.

Vyzeral som ako hlupák. "Ja- ja.. prepáč."

 Otočil som sa a modlil sa aby už konečne prišla moja zastávka.

Yun:

Červená sa. Koktá? Zasmial som sa ešte viac. Tak nevinný. Toto bude ešte zábava. Pomyslím si.

Mal som v pláne ho nenechať len tak ísť. Neviem či to bolo z chuti potrápiť tú vystrašenú tváričku , alebo som skrátka videl na ňom... niečo? Nie. Neprichádza do úvahy.

Bol čas vystupovať.  Nasledoval som ho a rýchlymi krokmi ho predbehol. Nahol som sa k jeho uchu....

Nezu:

Celú cestu v autobuse som stál ako stĺp a červenal sa. Moje srdce bilo ako splašené, kiež by som mal odvahu sa sním rozprávať. Bol tak rázny, tak tvrdý a zároveň silný. Bolo to počuť na jeho sebavedomom vystupovaním. Bol úžasný.

Autobus konečne zastal na zastávke a ja som rýchlymi krokmi  išiel dopredu.

 Už ho nikdy neuvidím? Moje myšlienky prerušil..hlas...

 "Kam mi utekáš?"  Šepol mi do ucha a moje chlpy na tele sa zježili. Opatrne som sa otočil. Stál tam a usmieval sa šibalským úsmevom ktorý si pýtal odplatu. Takže ma ide zbiť.

Zavrel som oči a znovu sa začal ospravedlňovať. Slzy som mal na krajíčku...

Yun:

 Tá zeleno- vlasá porcelánová bábika vyzerala že sa ide každú chvíľu rozplakať.. počkať?

On sa ma bojí? Prečo ma to tento krát netešilo? Prečo som mal pocit že ho musím chrániť? Čo je to preboha za pocit?! A v tom si moje ústa začali robiť čo chceli.

"Neublížim ti, chcem vedieť tvoje meno." Pomaly som otvoril moje oči a nemohol uveriť tomu čo práve povedal. Snívam?

Nezu:

"M- moje?" Poobzeral som sa všade navôkol či to vážne hovorí na mňa, no nikoho som vedľa seba nevidel.

Yun:

 Usmial som sa. Vážne som sa usmial?

"Áno tvoje. Ja som Yun. Nepôjdeme niekam, hneď teraz.. nemám chuť byť v tej hlúpej škole." Podotkol som naťahujúc ruku k nemu.

Nezu:

 Moje oči sa rozžiarili. Mal tak dokonalý úsmev. Ani som nevnímal čo hovorí.

Bol som až príliš očarený a iba robil nejaký pohyb hlavou a na všetko prikyvoval. Chytil som jeho ruku. Jeho stisk bol pevný no príjemný.

"Som Nezu. Tiež tam nechcem ísť." Zamračil som sa.

Yun:

Jeho ruka bola tak jemná a plná citu mal presne to čo mne chýbalo. Prečo to robím? Nemohol som to kontrolovať a už sme zrazu vedľa seba kráčali ani neviem kam.

Prvý krát po neviem akej dobe som sa začal otvárať, mal som z toho strach no všetko vo mne vedelo , že on, on mi skrátka neublíži. Bol som sám doma a nič viac nechcel ... len jeho.

Navrhol som mu aby sme išli ku mne. Len s úsmevom súhlasil.

Nezu:

Nedokázal som Yunovy na nič odpovedať záporne tak som len pritakával. Mierili sme k nemu domov. Bol taký opak mňa. Silný a nebojácni. Od prvej chvíle som ho obdivoval.

 Dorazili sme pred jeho panelák. Urobil kávu a celý čas sme sa rozprávali. Mal som pocit že je dobrý človek.

Yun:

 Ani neviem ako sa to tomu chalanovi podarilo no začal som sa mu otvárať. Mal to ťažké. Toľko mu ublížili ešte viac som mal chuť ho chrániť.

 A potom to prišlo. Naše pohľady sa konečne stretli , celý čas sa môjmu vyhýbal. Bolo to síce na malú chvíľku lebo odvrátil zrak no stačilo to na to aby som...

Nezu:

 Natiahli sa ku mne jeho pevné ruky a zobrali si moju hlavu do náručia. Bál som sa zodvihnúť zrak no aj napriek tomu som to urobil. Jeho tvár sa ku mne približovala a ja som sťažka dýchal.

Vážne sa mi to nesnívalo? Naše pery sa dotkli a ja som sa po prvý krát v živote cítil tak milovaný, že som sa nechal unášať..

Yun:

Pobozkal som ho. Skrátka som ho pobozkal a nehodlal prestať.

Ja, cítim.

 Ako je to možné? Veď som sa tak tomu vyhýbal.  Už som nevedel rozmýšľať,  pretože jeho pery boli príliš sladké a mäkké na to aby som myslel na niečo iné. Vychutnal som si každý časť a chytil ho za bradu aby pootvoril ústa. Naše jazyky sa preplietali a on sa náhle oddelil.

Nezu:

 "To stačí." Povedal som a cítil ako stúpa červeň do mojej tvári.

"Prepáč..musím už ísť." Povedal som.

Nemôžem tomu uveriť. Akoby som mohol mať také šťastie po toľkom sklamaný? Bál som sa.

 Yun:

Postavil som sa a bol pripravený Nezua upokojiť.

"Prepáč, neublížim ti, dáš mi tvoje číslo?"

Nezu:

Znovu som nedokázal povedať nie. Nadiktoval som mu číslo a to isté urobil on.

Skrátka som cítil že to je správne. Napriek tomu som nechcel uveriť tomu, že aj na mňa sa usmialo šťastie. Celú cestu domov som sa usmieval a mal pocit že teraz mi už niekto nemôže ublížiť a tak sa aj stalo od toho dňa sa môj život začal pomalým tempom meniť..

 

Yun:

S Nezu sme začali spolu chodiť a pomaly sa jeden druhému  viac a viac otvárať.

Bol niečo čo som musel chrániť. Keď mu niekto ublížil dobil som ho. Nezu vždy utekal do môjho náručia a už sa mu nikto viac nesmial. Keby sa o to pokúsia, skončia minimálne so zlomenými kosťami. Každý sa ma bál a nikomu som sa nebál vynadať. Nenávisť k ľudom sa nezmenila.. no zato láska k nemu každým dňom rástla.

Jedného dňa išiel Nezu znovu ku mne a ako každý normálny chalan som už potreboval viac, ako len dotyky.

Prišiel ku mne celý natešený a ako vždy mal ten sladký úsmev na tvári, ktorý zo začiatku nemával. Býval často smutný a však dnes už je všetko inak.

Začal som bozkávať môjho najcennejšieho partnera a ihneď z neho strhol tričko.

Nezu:

Dal mi dole tričko.

 Vedel som že tento deň príde no hanbil som sa. Jeho bozky a dotyky však boli silnejšie tak som len ležal a sledoval ako mizne oblečie z neho aj zo mňa.

Bol som nahý a rukami si skrýval tvár.  Zobral si môj penis do  ruky a ja som zastonal.

"Si tak roztomilý." Dodal a začal pohybovať. Bolo to tak príjemné že ma bolo počuť hádam do vedľajšej miestnosti v ktorej chvalabohu nikto nebol...

Yun:

 Celý sa mi odovzdal. Bol som tak strašne z neho nadržaný.

 Po chvíľke láskania ktoré som si vážne vychutnával som sa rozhodol mu zaviazať ruky .

Nebránil sa. Postavil som sa a strčil mu do úst strčil môj vzrušený penis.

Schytil som jeho hlavu a začal prirážať do jeho úst.

S každým ďalším prírazom som vzdychal viac a viac. Bolo mi to strašne príjemne. Mojím telom prechádzali vlny vzrušenia. Snažil sa tak veľmi až mu vyhŕkli slzy a však neprestával.

Zvalil som ho na posteľ a otočil si ho na brucho. Vsunul som do neho jeden prst a on sladko vykríkol...

Nezu:

Nechal som moju lásku robiť všetko. S ním som to chcel. Miloval som ho tak silno a vedel, že je to obojstranné.

Otočil si ma rýchlim švihom na brucho a vsunul do mňa jeden prst. Ucítil som neznámi pocit ktorý sa po chvíľke začal stupňovať a Yun spolu s mojimi vdychmi zrýchľoval.

 Bolo mi  príjemné a však bol drsný, drsný ale páčilo sa mi to.

Yun:

Už som to nemohol vydržať vytlačil som si na ruku lubrikačný gél a potrel ho po mojom penise, následne som vrazil do neho svoj penis.

Prehol sa na posteli a skríkol moje meno. Ten pocit bol tak príjemný že som ihneď začal prirážať rýchlosťou a nenásilnosťou.

 Je iba môj! Chcel som viac.

Prirazil som naklonený nad jeho chrbát ho začal všade hrýzť.

 Stonal no mne to zďaleka nestačilo.

Vytiahol som svoj na chvíľu svoj  penis a silou si ho zobral do náručia.

Držal som ho za zadok a oprel ho o stenu. Bol vo vzduchu a ja som začal jeho lahučkým telom pohybovať a prirážať ho na seba.  Nezmohol sa na nič iba kričal a tváril sa tak zaujímavo...

Nezu:

Zo začiatku to bolelo a vedel som to čo sa práve dialo sa nazýva... tvrdý sex?

Cítil som, ako sa moje nohy odlepili od zeme. Držal si ma ako len chcel a prirážal si koľko chcel.

Vzdychol som v jeho pevnom náručí a cítil, že to na mňa ide...

Yun:

Pustil som ho na zem a oprel ho zozadu o stenu.

Plesol som mu po tom malom zadku a znovu ho tam vrazil.

Už len chvíľku. Cítil som sa v jeho tele  "Nezu." Zavzdychal som a prirazil na doraz. Chytil som jeho prirodzenie a začal ho dráždiť čo spôsobilo ešte hlasnejšie vzdychy.

On ja. Spolu. Ten jeho hlas...

Moju ruku zalialo jeho semeno a to ma vzrušilo natoľko, že som sa ihneď urobil do neho.

Oboch nás od rozkoše prehlo a mojím telom prešla vlna orgazmu. Vydýchli sme.

Tie drobné očká sa na mňa otočili. Ja som pomaly vystúpil. "Milujem ťa Yun."

Povedal so slzami.

 

Nezu:

Orgazmus bol neopísateľne úžasný a jediné na čo som sa zmohol je mu povedať  bolo, ako veľmi ho milujem.

"Ty môj uplakánek." Dodal a pobozkal ma. A taký bol náš prvý sex a začiatok niečoho magického.

 

*Príbeh o tom ako sa chalan čo nepoznal lásku iba nenávisť zamiloval do chlapca ktorý poznal svet plný bolesti a sklamania.

Sním už viac týmto svetom nekráčal sám, ako sa beznádejne zamiloval, alebo aj ako odlišný no zároveň tak podobný chalani zažili, že nie všetko na tomto svete je zlé. Príbeh o láske ktorá silnie každým dňom, už nikdy viac neboli sami.

 Ruka v ruke vykročili do sveta a nechali sa unášať svetom, tak krutým no spolu nádherným.

Pretože keď ste zamilovaný. Všetko je zrazu ľahšie.*

Koniec