Ako rýchlo sa človek môže zamilovať?

Neviem ako to funguje u druhých, no ja som sa zamiloval na prvý pohľad. Bol to prvý deň druhého ročníka na strednej. Vstúpil do triedy, ranné jarné slnko dopadajúce cez okno osvetlilo jeho ostré črty tváre a blond vlasy, ktoré teraz vyzerali takmer až biele. Školská uniforma mu úplne pristala, mal vysokú športovú postavu – skrátka ten typ postavy, pre ktorý tieto uniformy vyzerajú najlepšie.

Ani som sa nečudoval, keď triedou náhle prešiel šum úžasu a niekoľko spolužiačok zapišťalo úplným nadšením. Započul som nieľko ráz zaznieť „kawaii“. Osobne – to bolo slabé slovo. Napadali mi len samé superlatívy. Cítil som, ako sa mi do tváre hrnie červeň, keď sa náše oči na krátky okamih stretli.

Pôsobil nezaujato, nadvecou, drsne – úplne môj typ. Ale o tom, aký naozaj je, som skutočne mohol len hádať a snívať. No čosi mi hovorilo, že je úplný opak mňa. A tým myslím úplne vo všetkom. Určite je to lámač ženských sŕdc. Ten už musel chodiť s množstvom dievčat. Kam sa ja hrabem...

„Volám sa Yotashi Akami. Veľmi ma teší. Dúfam, že budeme dobrí priatelia.“

Keď ste sa po tých slovách pozreli po triede zračili ste na všetkých tvárach nemí úžas a očarenie, ktoré sa po pár sekundách zmenili na vrelé úsmevy a hromadné zvolanie: „Vitaj, Yotashi-kun!“

To bol prvý raz, čo som sa ja, Hakashi Yona, stretol so svojou prvou láskou v živote.

 

Náhle som prestal písať.

Znie to tak zamilovane, ako si myslím?

„Čo to tam máš?“ spýtal sa Akira a vytrhol mi spod ruky papier, na ktorý som sa snažil písať nový BL príbeh.

„Daj to sem, ty debil!“ načiahol som sa po papier ponad moju lavicu.

Akira je kamarát od nižšej strednej. Netuším ako sme sa mohli skamarátiť – je to úplný opak mňa – je príliš hlučný, stará sa do vecí, do ktorých ho vôbec nič nie je a vôbec nechápe pocity druhých. Ale i tak dokážeme spolu akosi vychádzať. Väčšinou.

Akira sa začal hlasno chichotať, keď si prečítal kúsok z mojej tvorby a strhol tak na seba pozornosť väčšiny triedy.

„Akira-kun, čo sa stalo?“

„Povedz aj nám, tiež sa chceme zasmiať,“ žobronili spolužiačky. Dobehli ako supy, keď zazrú zdochlinu. Zagánil som na ne a konečne vytrhol Akirovi z ruky môj papier. „Nech ťa už v živote nenapadne brať si, čo nie je tvoje,“ zahrmel som mu tichým hlasom tesne pri uchu. Zazrel som, ako mu na krku nabehli zimomriavky. Stiahol som sa späť na svoje miesto.

„Akira-kun, no tak,“ pišťali ako zmyslov zbavené. „Nebuď zlý.“

Nedalo sa ich počúvať. Skrčil som papier v mojej ruke a cestou von z triedy ho hodil do koša. Po chodbe som zamieril ku schodisku s úmyslom si ísť trochu pospať na strechu. Aspoň trochu pokoja. Ani sa nečudujem, že píšem samé kraviny, keď okolo mňa je toľko otravných ľudí.

 Blíži sa leto, najideálnejší čas na trávenie prestávok vonku. Možno vynechám aj ďalšiu hodinu, podľa toho či sa mi podarí zaspať alebo nie.

Ležal som na chrbte, ruky pod hlavou, vyhrieval som sa na slnku ako mačka.

„Nebodaj si sa urazil,“ odznelo pri mne. Nebola to otázka, ale akési konštatovanie. Nič som na to nevravel. Poznal ma, vedel, že za kraviny sa neurážam. A tiež vedel, že mám radšej ticho.

„Ten chalan – v tom príbehu – to bol akože Notashi Uni z 3-2 triedy?“ spýtal sa narovinu.

Akira bol mojím kamarátom už príliš dlho na to, aby neprišiel na to, že som gay. A kedže na to prišiel sám, vyrovnal sa s tým celkom v pohode. Skrátka bolo mu to jedno.

Pootvoril som jedno oko a pozrel naňho. Sedel vedľa mňa, hľadel do diaľky, hnedé vlasy mu jemne povievali vo vánku a najmä vyzeral vážne, čo mi jasne naznačilo, že si tento raz zo mňa neuťahuje. Znova raz som zavrel oči.

„Neviem, možno,“ odvetil som vyhýbavo. Ale v skutočnosti som si fakt nebol istý. „Je to len fikcia, nič viac.“

Chvíľu bolo ticho. Už som sa začínal čudovať, čo sa mu porobilo, pretože on nikdy nedokázal dlho zostať ticho, no v tom momente čosi povedal, čosi, čo ma prinútilo prudko sa posadiť.

„Premýšľal si takto niekedy aj o mne?“ V jeho hlase som zachytil...strach? Žeby po tých rokoch začal mať zo mňa strach?

„Čože?!“ spýtal som sa úplne nechápavo.

Odrazu sa uškrnul od ucha k uchu. Postavil sa a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. „Len sa uisťujem, či si nemám začať strážiť svoj zadok,“ škeril sa.

„Debil,“ precedil som pomedzi zuby. Chytil som sa jeho ruky a vyšvihol sa na nohy. Hoci som mal v pláne tu zostať, bude asi lepšie ísť späť do triedy.

„Nezájdeš dnes ku mne? Včera som si kúpil novú hru, mohli by sme si zahrať. Na nete písali, že je to riadna pecka, tak dúfam, že tí zmrdi neklamali, lebo inak si každého jedného osobitne nájdem a natrhnem im rite...!“ zaboril si päsť do dlane Akira.

Prehodil som si ruku cez jeho ramená. „Dohodnuté. A počítaj so mnou aj pri tom záťahu, už dlho som sa s nikým nepobil, chýba mi to.“

Jendou rukou ma schytil za zátilok a hánky druhej ruky zaboril do mojej hlavy. „Prestaň, ty debil!“ kričal som po ňom a oháňal sa rukami, no bez výsledku.

„Veď si povedal, že ti chýba bitka, tak som jednu práve začal,“ smial sa Akira.

Konečne sa mi podarilo schmatnúť mu ruku. Napol som všetky sily, potiahol a skrútil mu ruku za chrbtom. Teraz začal škemrať od bolesti on. Takto sme sa navzájom doťahovali až kým sme neboli naspäť v triede. Mali sme šťastie, že po ceste sme nenarazili na sensei-a.

***

Posledná hodina dnes bola telesná. V tomto ročnom období sme ako vždy boli vonku. Mali sme si dať rozcvičku a potom sme mali behať. Bol som v páre s Akirom, no on si z toho robil viac prdel, než keby robil to, čo máme. A mne to bolo jedno. Mne sa nechcelo vôbec nič robiť.

Najmä od momentu, keď som si všimol, že trieda 3-2 má hodinu: Starostlivosť o životné prostredie. Promenádovali sa neďaleko antuky, takže som na nich mal veľmi dobrý výhľad. Nemohlo sa preto stať, že by som medzi nimi nenašiel Notashi Uniho. Bol takmer ako z toho príbehu, čo som sa dnes cez obednú prestávku snažil písať. Ale nebol až taký dokonalý. Určite nemôže byť. Nepoznám ho, takmer vôbec. Z nejakého dôvodu sa za celé tri roky nestalo, aby sme boli v rovnakej triede. Za to s Akirom som v triede rok čo rok už od nižšej strednej. Boh ma asi za niečo trestá.

„Hakashi-kun, neulievaj sa a začni behať!“ kričal na mňa sensei. Zaklipkal som očami a len veľmi neochodne otrhol pohľad od Uniho.

Počas hodiny sa mi podarilo akosi dostať k plotu, ktorý ma oddeloval od triedy 3-2. Neurobil som to úmyselne, potreboval som sa vydýchať z toľkého behania a nechcel som zavadzať ostatným.

„Ty si Hakashi, však?“ Keď som započul ten hrubý, nízko vložený hlas, telom mi prešli zimomriavky, vyrazilo mi to na sekundu dych a prudko som sa vystrel z mierneho predklonu. Otočil som sa a neveril vlastným očiam. Stál predo mnou Notashi Uni – sám.

„Áno, to som ja, Hatashi Yoni,“ predstavil som sa celým menom.

„Teší ma, ja som Notashi Uni.“

„Ja viem,“ odvetil som. Vôbec som si neuvedomoval, že naňho vytriešťam oči. Ešte nikdy sme sa nerozprávali.

Prekvapene zaklipkal očami, no vzápätí sa potmehúdsky uškrnul a hlesol: „Iste, rozumiem.“ Trochu ma to celé zmiatlo.

„Potrebuješ odo mňa niečo?“ spýtal som sa, uvedomujúc si, že by za mnou neprišiel iba tak.

„Vlastne, iba som sa chcel spýtať, či by si nešiel niekedy von. Všimol som si ťa už pár ráz...“ vetu nedopovedal, alebo možno aj hej, no ja som už nevnímal. Je toto sen?

Srdce mi vynechalo úder.

„Fajn, prečo nie,“ odvetil som a snažil sa pri tom o nezaujatý tón. Nie som nadržaná panna... iba panic. Ale nemôžem sa správať ako všetky tie ženské v našej triede. Je to otravné. Musel som sa teraz skutočne premáhať, hoci ma to stálo všetky sily. Našťastie mi ešte zostal nejaký zdravý rozum.

„Tak dnes po škole. Počkaj pri hlavnej bráne.“

Prikývol som, v tvári kamenný výraz. Tak veľmi som sa premáhal. Moje vnútro úplne jasalo, najradšej by som skákal tri metre do výšky. Toto je najlepší deň v mojom živote!

„Maj sa,“ pozdravil ma a odišiel za zvyškom triedy.

Ja som sa dal znovu raz do behu, odrazu som mal energie na rozdávanie.

***

„Ideme?“ spýtal sa Akira, keď sme sa prezuli a vychádzali von zo školy.

„Prepáč, niečo mi do toho prišlo,“ odvetil som. „Môžeme si zahrať zajtra?“

„Niečo ti do toho prišlo?“ začudoval sa. „A čo?“ chcel vedieť.

Pohľad mi zablúdil k hlavnej bráne. Akira urobil to isté. Čoskoro prišiel na to, kto zaujal moju pozornosť. Zachechtal sa: „Chceš ho sledovať?“

„Nie, zavolal ma von,“ odvetil som. Ešte aj pred Akirom som predstieral, že to so mnou nič nerobí. Prečo? Možno preto, aby si zo mňa ešte viac neuťahoval.

Pozrel som na Akiru, bol už akosi pridlho ticho. Čakal som, že sa na mne potichu smeje, no on mal v tvári znovu raz ten vážny výraz. Napokon sa na mňa zamračil. „Fajn, vidíme sa zajtra.“ Žiadne výsmešky, žiadne sprosté poznámky? Čo sa mu porobilo? Žeby sa urazil, lebo si s ním nejdem zahrať tú hru? Čo je malé decko?

***

Vedel som, že by to bolo až príliš krásne a ideálne, keby som bol s Unim iba ja. Myslel som, že budeme mať čosi ako rande, no vysvitlo, že ma zavolal von, aby som sa pridal k jeho partii. Museli sme vyzerať ako mladý gang z Yakuzi – osem chalanov sa prechádza mestom. A pokojne môžem tvrdiť, že určite nemáme žiaden cieľ.

Na mesto pomaly padala noc, začalo sa stmievať. Z centra sme zamierili viac na okraj.

Kráčal som ako zhypnotizovaný. Všetci naokolo vyzerali, že sa bavia, nechápal som, ako sa dokážu takto bezcieľne potulovať mestom. Už ma začínali bolieť nohy. Celé to bolo trápne.

Skôr než som si to stihol uvedomiť, prechádzali sme tmavou uličkou medzi budovami a všetci si vymenili sprisahanecké pohľady.

Bol to reflex – pred očami sa mi mihla niečia päsť – uhol som sa a zároveň vykopol nohou do strany, odhodiac školskú tašku niekam nabok. Uhol som sa ďalšiemu útoku, schmatol toho típka za košelu a vrazil som mu celou silou päsťovku do tváre. Vystrekla krv, pár kvapiek dopadlo na moju uniformu. Útočili na mňa z každej strany – siedmi proti jednému.

Takže kvôli tomuto ma zavolali von? Len aby ma zbili mimo školy? A keby som to na nich aj chcel povedať, tak by mohli povedať, že som s nimi išiel dobrovolne a pravdaže by zároveň popierali, že sa ma snažili zbiť. Videlo ma kopa deciek zo školy, vrátane Akiru. Je to moje slovo proti ich. Ale ja nie som padavka. Možno ma viac vzrušujú vtáky ako ženské kozy, ale to neznamená, že som vystrašené dievčatko.

Schytal som pár úderov, no ešte viac som ich rozdal. Dvaja už nehybne ležali na zemi.

Odrazu sa na mňa jede hodil od zadu a okolo krku mi omotal nejakú šnúrku alebo čo to bolo. Každým pohybom sa mi viac a viac zarezávala do kože, nebol som takmer schopný nadýchnuť sa. Vykopol som nohu, aby som zabránil druhému típkovi, aby ma zasiahol.

Neskoro som si však všimol ďalšieho debila, čo sa po mne zahnal zľava. Zahliadol som len nejaký pohyb v perifériu, už som čakal úder, keď v tom... nič. Nemal by som možnosť zastaviť ho, ruky mám už zaneprázdené – snažím sa, aby ma ten debil nadobro neuškrtil.

Pozrel som sa po útočníkovi naľavo odo mňa. Prekvapene som pohľadom prebehol najsôr po jeho nehybnom tele, ktoré bozkávalo zem, a následne na osobu, ktorá ho knokautovala.

„Vedel som, že sa chceš biť, ale prečo si si z toho urobil súkromnú šou?“

Napriek skutočnosti, že som sotva lapal dych, zoširoka som sa uškrnul.

„Myslel som, že už máš jednu hru doma,“ tiež som zažartoval priškrteným hlasom.

Zvyšok bitky prebehol oveľa rýchlejšie, lepšie a najmä to bola dvakrát taká zábava. Akira bol v bitkách lepší ako ja, bol o trochu viac silnejší a tiež bol odo mňa o kúsoček vyšší. A odjakživa sa venoval baseballu, takže mal v rukách riadnu silu a švih a najmä dobré reflexy.

Keď sedem chalanov ležalo s kňučaním na zemi a sotva sa hýbali, podišiel som k Unimu, čupol si, schytil ho za svetlé vlasy a potiahol nahor.

„Bolo ti to treba?“

„Suky syn!“ zavrčal a flusol na mňa sliny zmiešané s krvou. Prešla mnou vlna zlosti. Držiac jeho hlavu, švihol som ňou a tresol mu ju o zem. Započul som hlasné puknutie nasledované hlasným výkrikom bolesti. „Zabijem ťa, ty bastard, teploš, suky syn!“ vrieskal, no jeho hlas znel takmer nezrozumitelne. Tvár som si utrel do okraja jeho saka od uniformi.

„Poďme,“ odvetil Akira. „Skôr než ich tu nájde polícia a nás s nimi.“ Vyšvihol som sa na rovné nohy, cestou schmatol školskú tašku a vyšiel von z tmavej uličky.

***

„Prečo som mal ísť k tebe?“ nechápal som, keď som sa pomaly usadil na zemi v Akirovej izbe vedľa postele. Bolelo ma všetko, aj to čo som nemal. Ešteže je piatok, do pondelka sa dám trochu dokopy, aby ma nikto z ničoho nepodozrieval.

„Pretože bývam bližšie a tvoja matka by zošalela, keby ťa takto uvidela. Mal by si jej zavolať, že dnes zostaneš u mňa.“

„Odkedy rozhoduješ za mňa?“

„Dnes si sa na mňa vykašlal, hoci sme boli dohodnutí. Takže si môžem dovoliť klásť ti podmienky a povedať ti, čo máš urobiť. Takže, zavolaj jej, ja idem zatiaľ po lekárničku.“ Odišiel z izby. Schmatol som do ruky mobil, napísal textovku a poslal ju mame. Keby som s ňou hovoril, poznala by mi na hlase, že sa niečo stalo.

Rozhodol som sa zostať tu, pretože ma všetko nesmierne bolí a neviem si predstaviť, že by som sa takto trepal domov. A Akira mal v čomsi pravdu – matku by porazilo. Otec bol rovnaký – rád sa zaplietol do bitky. Až za to raz zaplatil životom. Mal by som si z toho asi brať príklad. No ja si myslím, že to neprežil len preto, lebo nebol dosť silný. Z toho jediného si beriem ponaučenie – nikdy nebyť slabý.

Oprel som sa o postel a prehltol zasykanie, ktoré sa mi dralo na jazyk.

„Daj si dole košelu,“ nakázal mi Akira, keď sa vrátil do izby.

„Nechce sa mi. Načo? Len do mňa občas kopli, nie rezali,“ odvetil som otrávene.

„Tak načo som šiel po tú lekárničku?!“ zavrešťal.

„Nemôžem za to, že si debil,“ odvetil som. „Pôjdem sa osprchovať. Požičiaš mi nejaké veci?“ Bez reptania podišiel k skrini a vybral mi nejaké oblečenie.

***

Až v sprche som prišiel na to, že ma nejaký suky syn stihol porezať. Keď tak na tým premýšľam, tuším sa tam kdesi mihol nejaký vreckový nožík, čo ja viem? Našťastie to nie je hlboké. Možno sa tá lekárnička bude ešte hodiť. Ani moje hánky nevyzerajú práve najlepšie, vo vode štípali ako šialené, ale serem na to, neumieram.

Keď som prišiel späť do izby, Akira tiež zamieril do sprchy. Automaticky som zamieril k skrini, kde mával futon pre návštevy – čiže pre mňa. Nešiel mi akosi vytiahnuť a keď som sa viac zaprel, tak som pocítil každý jeden kopanec za dnešný večer ešte raz. Bol tam akosi zaliesnený, tak som sa ešte raz zaprel... Matrac náhle povolil, stratil som rovnováhu a tvrdo dopadol na zem. A zároveň so mnou množstvo papierov.

Jednou rukou som sa chytil za brucho a druhou sa načiahol za papierom, ktorý ležal najbližšie ku mne. Bol tam napísaný nejaký text. Začal som čítať a už po dvoch vetách som spoznal nie len svoj rukopis, ale aj príbeh, ktorý som sa snažil napísať minulý týždeň.

Schmatol som ďalší papier – to isté.

Boli to všetky tie trápne príbehy, ktoré som sa snažil napísať, všetky moje trápne predstavy o láske a romantike, ktorú nikdy nezažijem, pretože v skutočnosti nič z toho neexistuje. (Dnešok mi dal ďalšiu lekciu.)

Všetky som ich vyhodil, alebo som si aspoň myslel, že som ich vyhodil. Skontroloval som ešte niekoľko papierov, väčšina z nich bola dokrčená a následne sa niekto snažil vystret ich. Nerozumel som tomu. Čo to tu všetko robí?

Okamžite, ako som započul otvárané dverí, pozrel som sa tým smerom.

„Čo to má znamenať?“ vyštekol som otázku na Akiru.

Šúchal si vlasy uterákom a snažil sa ich vysušiť. „Čože...?“ spustil otázku, no náhle zmĺkol, keď to uvidel.

„Prečo ich tu všetky máš? A odkiaľ ich máš? Vyhodil som ich – boli to sračky.“

„Nie, neboli!“ nesúhlasil a prudko ku mne podišiel. Odhodil uterák a začal ich zbierať a ukladať na kvôpku. „Odkladal som ich za teba. Verím, že raz budeš písať poviedky presne tak, ako chceš a budeš fakt dobrý. Potom sa ti toto všetko možno zíde.“

„Čože...? Ty si... Sú to úplné sračky, načo by mi to bolo? Preto som to vyhodil, už nikdy som to nechcel vidieť!“

„Nebuď na seba taký prísny...“

„Prísny? To hovorí ten, kto sa na každom jednom smial?“

„Tak prepáč, ale vždy keď som to čítal, mal som pocit, že to napísala nejaká nadržaná panna,“ smial sa, no bol to suchý smiech, predsieraný. „Si chlap – ako dokážeš o niekom premýšľať tak zasnene...ružovo?“ nechápal. „Najmä ak šlo o niekoho, s kým si sa nikdy nerozprával, koho si nikdy nestretol...“ Výraz v jeho tvári náhle posmutnel. Vyzeral zamyslene, myšlienkami vzdialený na milióny kilometrov.

„Ja neviem...“ odvetil som pravdivo. „Práve preto sú to sračky.“

„Takže láska je pre teba sračka?“

„Čože...?! Čo to trepeš? Nič také som nikdy nepovedal.“ Premeral som si ho pohľadom, konečne dozbieral všetky tie papiere, postavil sa odniesol ich späť do skrine. Vyzeral inak, niečo mi na ňom nesedelo.

„Akira, stalo sa niečo?“

Prekvapene na mňa pozrel. Chvíľu som nechápal prečo, no potom mi to došlo. Jeho meno. V duchu ho stále oslovujem menom, no nahlas som to za celé naše priateľstvo povedal asi... iba raz. Bolo to vtedy, keď sme sa dohodli, že si budeme hovoriť krstnými menami. No prišlo mi čudné mu hovoriť menom, najmä keď som ho predtým dlho volal priezviskom. Dostal som sa do patovej situácie – nemohol som ho viac volať priezviskom, lebo sme sa dohodli na menách a zároveň som ho nedokázal volať meno. A tak to veľa ráz končilo pri tom, že som mu radšej povedal debil, idiot alebo som mu nepovedal nič.

Zaklipkal očami a spamätal sa. „Nie, nič sa nestalo...“ Pomaly zatvoril skrinu, tvárou otočený ku mne, a oprel si o ňu hlavu. „Vlastne hej, niečo sa stalo,“ povedal do ticha.

Prudko klesol na zem a skôr ako by som si to stihol uvedomiť a niečo urobiť, jeho pery sa jemne dotli mojich. Prekvapením som vytriešťal oči. Nerozumel som tomu a práve tá nelogickosť celej situácie ma prinútila odtisnúť ho od seba.

„Šibe ti? Ešte aj ty si chceš zo mňa uťahovať?“

„Neuťahujem si z teba! Ja... Sám tomu nerozumiem. Som si istý, že nie som gay. Ale vždy, keď som čítal, čo si napísal, želal som si, aby aj o mne niekto tak premýšľal. A keď som prišiel na to, že píšeš o tom debilovi... dotklo sa ma to, štvalo ma to. Sníval si o ňom, hoci si o ňom nič nevedel a pri tom všetkom som tu bol ja, každý deň, celý ten čas s tebou... Zo začiatku som si hovoril, že je super, že nie si do mňa zamilovaný a preto som nemal problém akceptovať, že si gay. Ale...“ Náhle sa rozplakal. „Napokon som to bol ja, kto sa zamiloval do teba. Stalo sa to skôr, ako som si to stihol uvedomiť.“

Snažil som sa polapiť dych. Hľadel som na jeho uslzenú tvár a snažil sa to celé vstrebať a pochopiť. Nepochyboval som o pravdivosti jeho slov. Bol to šašo, často robil kraviny a máločo vo svojom živote myslel vážne, no toto je rozhodne jedna z vecí, ktorú vážne myslí. Ako som si to nemohol doteraz všimnúť?

„Kriste, nariekam ako nadržanná panna,“ snažil sa zasmiať nad vlastnými rozpakmi a chrbtom ruky sa snažil utrieť si slzy. Nevšimol si, že sa k nemu pomaly približujem... Chytil som jeho ruku snažiacu sa zbaviť sĺz, otiahol som ju od jeho tváre, druhou rukou som sa oprel o zem a v rovnakej chvíli...

Moje pery sa jemne optreli o tie jeho a napokon sa spojili v neistom bozku – stále som mu dával šancu na rozmyslenie. On však necúvol.

Druhý neistý bozk. Opätoval mi ho – mierne roztvoril pery, boli také horúce a jemné. Prestával som sa ovládať, začal som ho bozkávať, no cítil som, že potrebuje viac. Pery boli málo, chcel som ho  ochutnať.

Rukou som ho zovrel za zátylok a pritiahol si ho bližšie, jazykom som mu oblizol dolnú peru a on ešte väčšmi pootvoril ústa. Okamžite som prehĺbil bozk, jazykom som pomaly skúmal jeho ústa, kúsok po kúsku. Z úst sa mi vydral tlmený povzdych. Telom mi prechádzala slasť, celý som sa chvel a zároveň horel.

Kúsok som sa odtiahol, aby sme mohli polapiť dych. Ani som si neuvedomil, kedy som ho priklincoval k zemi. Hľadeli sme si do očí, konečne prestal plakať. Teraz sa mu v nich zračila iba žiadostivosť, ktorá ma prinútila zahrnúť ho ďalšou záplavou vášnivých bozkov.

Rukou som vkĺzol pod jeho tričko. Vyhrnul som mu ho a pomohol vyzliecť. Perami som pomaly skúmal jeho telo, reagoval na to slastnými povzdychmi, ktoré sa mu vykradli z úst. Odrazu som ho chcel mať celého, chcel som, aby mi celý patril, len a len mne.

Každou minútou, každým ďalším bozkom som si viac a viac uvedomoval, že aj ja som ho celý ten čas miloval. Myslel som si, že je to len priateľská láska, no bolo to oveľa silnejšie. Došlo by mi to vôbec niekedy, keby ma dnes nepobozkal? Neviem. Ale som nesmierne rád, že sa mi ten idiot vyznal. Bol to vždy on, kto robil tie bláznivé veci.

***

Každým ďalším dňom som viac a viac zisťoval, že slová, ktoré som kedysi dal na papier neboli až tak úplne sračkami, za aké som ich mal. Keď človek miluje a je milovaný, tak svet skutočne vníma inak – láska je skutočne tak farebná, ako sa to o nej hovorí. Nie je len ružová a sladká, hýri mnohými farbami, je zmyselná a uceľuje človeka. Každý vie milovať a každý chce byť milovaný. Láska k nám patrí... Teraz to už viem.