''Prihraj mi!'' Kričal vyšší pochudší chlapec, ktorý práve stál na kraji čistinky. Pozeral sa na o niečo mladšieho ako  uteká s loptou a má v pláne ju trafiť do imaginárnej bránky. Vyhýbal sa vymysleným protivníkom, ktorí naňho z každej strany útočili až nakoniec keď mal príležitosť prihral loptu druhému, ktorý naňho pred chvíľou kričal. ''Gól!!!''Vykríkol starší a hodil sa na menšieho chlapca.

Dve hnedasté hlavy vykukovali spod poľa, ktorým sa ozýval iba hlasitý smiech. Starší rozprával mladšiemu svoje vtipné zážitky, zážitky aké zažil v škole a čo počul od kamarátov.

Ticho. Starší sa pozrel na mladšieho, chytil ho za ruky a zadíval sa mu tesne do očí, pričom sa ich nosy dotýkali:'' Seokjin. Budem ťa ochraňovať navždy áno?!!!'' Vykríkol a v sekunde sa odvrátil, celý červený. Postavil sa a utiekol preč. Mladší nevedel prečo. Sedel tam a snažil sa dostať do seba tú informáciu. Netušil že to je posledný krát čo sa spolu videli.



Seokjin rástol, no nerozprával. Nie pretože by nevedel, ale bál sa. Strach. Nenávisť. Frustrácia. Trauma z detstva k tomu dopomohla a od vtedy čo ho podviedol jeho jediný kamarát, nezmenil výraz tváre. Už to bude 10 rokov. Ticho. Prázdno. Takto by sa dalo opísať život malého geniálneho dieťaťa, ktoré postupne rástlo bez toho aby niekto vedel o jeho vysokej inteligencií. Každý v Seokjinovi videl osobu, ktorá nerozprávala a preto ho hádzali do vreca s mentálne zaostalými deťmi.



Seokjin, aj keď nerozprával, nie že by nevedel rozprávať no nechcel, nastúpil na vysokú školu. Nikto tomu nemohol uveriť, jeho výsledky boli dokonalé, perfektné, no všetko sa to kompenzovalo jeho mlčaním a preto na ústnych skúškach vždy pohorel. Písomné boli ale o inom, tam exceloval.

Stále bol sám. Stále sa cítil ponížený, oklamaný, podrazený.

Doštudoval. Dostal do rúk červený diplom. Stále mlčal. Našiel si prácu. Stále mlčal.  Dokonca si našiel priateľku, neskôr snúbenicu a nakoniec manželku. Mlčal.  Všetci si mysleli že je nemý, posielali ho na vyšetrenia, chodil na sedenia ku psychiatrovi a dokonca bol pár krát aj pozvaný do nemocnice na operáciu. Odmietol to.



Ako čas letel, Seokjinovisa narodilo prvé dieťa. Mark. Bol to šikovný, nadaný chlapec ktorý zdedil po otcovi inteligenciu a po matke krásu. Po troch rokoch  sa im narodilo dievčatko, Christine. Seokjin mal všetko po čom túžil kde kto. Nádherná  manželka, sľubná kariéra, písal pre noviny články, nádherné zdravé deti. No on stále mlčal. Ani na jeden jediný deň neprestal myslieť na svojho kamaráta z detstva, na osobu ktorá mu podrazila nohy ale zároveň preňho bola ako anjel, spasiteľ. On bol jediná osoba u ktorej sa Seokjin smial.



Mal  vtedy čerstvých 30 rokov. Písal sa 3.  december, teda Seokjinova okrúhla 30. Oslava bola veľká. Všetci sa zabávali až na Seokjina. Vtedy sa ale stalo niečo. Niečo zvláštne. Osoba. V dave ľudí zbadal osobu, ktorá ho pozorovala. V tom sa mu vynorili myšlienky. Videl tú osobu tak často. Na vysokej, sledovala ho tiež.  Sledovala ale neprihovorila. Nevedel kto to je, teda nedokázal osobu nijak zaradiť.

Stál v kúte a pozeral. Mali medzi sebou očný kontakt a Seokjinovi sa začalo rozjasňovať. Tie oči, tá tvár. Cítil ako sa mu po tvári začala kotúľať jedna nepatrná slza. V sekunde cítil ako je osoba pri ňom, držiac ho za ruku ho ťahala za najbližší roh, aby ich nikto nevidel. Seokjin mlčal a nechal sa oprieť o stenu.

''Seokjin, prečo plačeš?'' Spýtala sa osoba, mužným hlasom, ktorý sa dostával oslávencovi pod kožu a vytváral mu husiu kožu po celom tele. Rozplakal sa. ''Ji...soo...'' vypadlo z neho. Jeho prvé slovo za celý život. Obidvaja sa na seba pozerali, nemohli odtrhnúť od seba pohľad. Obidvaja boli ako zhypnotizovaný tým druhým. Počuť prvý krát za 30 rokov svoj hlas bolo niečo nezvyčajné, neobyčajné, zvláštne. Zopakoval to:'' Jisoo..'' Dal si ruku pred ústa aby utíšil vzlykanie ktoré sa mu začalo z hrdla drať.  Starší ho chytil za ruku, odtiahol ju od jeho tváre a pobozkal. Vášnivé bozky, kedy  sa musel Seokjin celý oprieť o stenu, pretože Jisoo si dravo bral jeho pery.  Rukami kĺzal po jeho tele, dotýkal sa Seokjina všade kde sa len dalo cez oblek ktorý mal na sebe. Svoju púť ukončil  na jeho dlani za ktorú ho chytil. Chytil ho tak ako v minulosti. Odtiahol sa od neho a znovu sa mu zadíval do očí. Seokjin sa v tom momente objavil na lúke. Na tej lúke kde vtedy boli posledný krát spolu. Jisoo, tento krát dospelý, držal Seokjina za ruku ktorú si priložil na svoju hruď :'' nikdy som ťa neopustil. Tu si bol vždy.'' Zodvihol ruku a pobozkal mu ju.  Mladší nemal slov. Stál ako obarený, cítil príjemný chládok a vôňu maminých koláčov.

''SEOKJIN?!'' Prebral sa. Osoba ktorá naňho prehovorila bola jeho manželka, ktorá sa z ničoho nič objavila spoza rohu s vyvalenými očami. Prešla pohľadom najprv po svojom manželovi potom po druhej osobe a nakoniec to zakotvila na ich spojených rukách:'' čo to má znamenať?!'' Vyhŕkli jej slzy z očí.  ''Jisoo..'' Vyhŕkol bez rozmyslu zo seba. Cítil veľké teplé ramená, ktoré ho obmotali vôkol seba. Ucítil horúce pery vo svojich vlasoch. Kútiky sa mu nepatrne vyšvihli hore a očervenel. Odišla s plačom. On ostal. Jisoo ostal. Všetko mu bolo ukradnuté a jeho pocity ho utvrdzovali v tom že celý život jeho cesta mierila sem. Do Jisoo-vho náručia, jeho teplých rúk, ktoré by ho ochránili pred všetkým zlým. Mal pocit že do teraz žil a nežil. Teraz začal žiť, jeho city začali teraz žiť a 30 ročný Seokjin konečne pochopil čo je to šťastie . Po 23 rokoch života mal na tvári znovu úsmev. Úsmev šťastia. Úsmev ktorý dokázal iba Jisoo vyčarovať.