Dozvedel som sa to zo správ. Bola to celkom sledovaná kauza. Mike v nemocnici zomrel na následky zranení, a tým pádom bol jeho vplyvný a bohatý šéf obžalovaný z vraždy.

Či mi to je ľúto? Na začiatku bolo. Trochu. Začínal som ho mať rád, ale po tom čo mi na stôl hodil svoju výpoveď a odišiel za iným, som mal skôr pocit voľnosti. Nikdy som nebol na nejaké veľké milostné drámy a pri Mikovi som mal proste pocity, že ich k životu potreboval a bohužiaľ ako sa ukázalo to sa mu stalo osudným. Dokonca som sa rozhodol že mu pôjdem na pohreb, nie však plakať ale aby som sa presvedčil, že táto kapitola môjho života vážne skončila. Nechcel som viac chodiť do práce po prebdených nociach, v ktorých som nemohol prestať myslieť s kým si to práve teraz rozdáva a už vôbec som nechcel v práci pôsobiť, ako nadržaný lev v klietke. Dobre som vedel, že sa ho musím zbaviť a povedať mu nie, ale na to moje telo ten sex s ním príliš vyžadovalo.  

Nanešťastie som na jeho miesto o niekoľko dní dosadil niekoho iného. Tento raz som sa však rozhodol poučiť zo svojich chýb a na miesto môjho Office managera som dosadil 46 ročnú rozvedenú ženu. Svoju prácu robila svedomito a snáď ešte lepšie ako on.

„Pán Smith?!“ ozvalo sa spoza dverí moje meno a jemné zaklopanie, ktoré ma úplne prebralo z myšlienok. Bol to hlas jeho nástupkyne. Mm... žeby som stále o tom mieste rozmýšľal ako o jeho.

„Vstúpte!“ povedal som rázne. Nesnažil som sa byť zlí, ale len profesionálne odmeraný. Bral som ju ako síce milú a sympatickú osobu, ktorá v kolektíve pracovala priam ukážkovo no stále ako podriadenú. Ale so šéfom a ešte k tomu v práci pche! Už radšej nie.

„Len som vám priniesla papiere z personálneho, ktoré treba podpísať,“ povedala tíško a polozila mi na stôl asi päť listov papiera v úhľadnej hnedej zložke. Potom sa ladne zvrtla sa na päte a odišla. Nechala ma opäť v mojej kancelárií samotného. Len z ďalšou povinnosťou, ktorú treba vybaviť. Zanechal som teda to moje každodenné malé sebatrýznenie, otvoril som zložku a hodil som pohľad po obsahu tých papierov. Boli to štandardné pracovné zmluvy. Chceli sme prijať pár skladníkov a technikov, keďže sa náš podnik skvele rozrastá. Teraz to stačilo len odo mňa podpísať a máme nových ľudí na palube.

A tak sa aj stalo, podpísal som a po obede som papiere opäť predal do rúk svojej schopnej Office managerky. Nikdy som nepochopil tieto “novodobé pomenovania“ pre mňa to stále bola sekretárka. Ale s novou dobou, zmenami na trhu práce a obchodnou kultúrou by sa im už tak hovoriť nemalo. Celý ten nonsens  ma rozosmial a ja som ostal v povznesenej nálade až do tretej hodiny kedy som sa oficiálne ukončiť posledný pracovný deň tohto týždňa a vydal sa do svojho opusteného bytu v centre.

Cestou som sa zastavil nakúpiť, pretože som si spomenul na núdzový stav mojej chladničky. Dnes som sa rozhodol, že si niečo uvarím. Potom pôjdem do baru zaflirtujem s nejakým pekným zajačkom a tým definitívne zahmlím svoju predchádzajúcu minulosť a zradené srdce.

Po zúfalých dvoch hodinách hľadania ľahkého receptu na prípravu lososa a následnom varení som to vzdal, a rozhodol si objednať pizzu. No žiadny šéfkuchár zo mňa nebude.  Občas mi to prišlo smutné, hlavne keď som si spomenul na tie všetky hodiny, ktoré budem musieť navyše tráviť vo fitku aby som zhodil tú donášku.

Poslíček zazvonil hneď na to ako som vyliezol zo sprchy. Tak som len s omotaným uterákom okolo pása a ešte jedným prehodeným uterákom cez hlavu otváral dvere mladému poslíčkovi. Ten nad faktom, že som viac menej nahý ani nepohol brvou. Tým bolo jasné, že je hetero. Čo je škoda lebo vyzeral dobre. No to je už moc, prebehlo mi hlavou, dnes ideš určite do klubu! Asi je to už vážne moc – chcieť sa vyspať s kadejakým poslíčkom.

O deviatej som už sedel vo svojom obľúbenom bare a objednával si gin. Naproti mne stál Dean, tunajší barman, a usmieval sa. Náramne sa bavil na môj účet.

„Ak si chceš užiť mal by si sa tak správať,“ povedal a žmurkol na mňa, keď vydával peniaze nejaké ženskej. Ja som na to len prevrátil oči v stĺp. S Deanom sme neboli priatelia, skôr známi no aj tak dokonale poznal moju situáciu a vždy keď ma videl, mal potrebu mi radiť. Neviem odkiaľ sa tieto rady uňho brali, ale proste mi to k jeho povolaniu sedelo. „Tak už zodvihni svoj zadok a padaj niekde do gay baru, lebo ťa tá prasatá blondína v rohu zožerie za živa.“ Obzrel som sa a pochopil čo tým myslel. Blondína zo mňa nespustila oči. S povzdychom som sa opäť otočil na Deana a zašklebil sa. Ako vždy, mal pravdu a tak som zaplatil, zavolal si taxi a odviezol sa do jediného gay klubu, ktorý som poznal.

Sedel som na bare a obzeral sa naokolo. Pripadal som si ako idiot. Ľudia sa tam o seba obtierali, navzájom sa hltali pohľadmi či si skoro jedli mandle. Nejako ma to prekvapivo odstrašovalo, no zjavne nie dosť lebo hodinku po tom čo som tam prišiel, som sedel v taxíku smer domov s mladým trochu svalnatým hnedovlasým chlapcom. Typoval som ho na dvadsaťtri rokov a študenta. Obaja sme však ku mne išli za jedným účelom, bez nejakých dlhších diskusiách o našom živote.

Ráno po sexe som sa však cítil mizerne. Poznáte ten pocit, keď si vravíte prečo ste to spravili a čo vám na tom v tej chvíli pripadalo také úžasné? Tak som sa práve cítil. Zobudil som sa vedľa spiaceho človeka, ktorého meno ani neviem po noci za, ktorú by sa mohol hanbiť aj samotný Casanova. Vstal som, išiel do sprchy a dúfal som, že som mu moc neublížil. No predsa to bol už nejaký čas od posledného ródea, ja som začínal byť frustrovaný a tak sa moja horlivosť mohla zdať až príliš.

Kým som vyšiel z kúpeľne späť, posteľ už bola prázdna. Porozhliadol som sa preto po kuchyni a obývačke. Nikde nič. Jeho veci, ktoré sa od včerajšej noci váľali po zemi boli preč. Jeho nohavice tričko aj topánky. Skontroloval som si teda peňaženku aj jej obsah. Podľa toho čo som v nej našiel, zrejme sa len chcel vyhnúť trápnemu ránu a zmizol kým mal šancu. Nemal som mu to za zlé. Sám by som nevedel čo povedať.

Hodil som sebou o gauč a zapol telku. Chvíľu som ňou prepínal, pokiaľ sa môj žalúdok nezačal dožadovať jedla. Prvých päť minút som sa to úpenlivo snažil ignorovať, no potom som len naštvane vrazil do kuchyne a tvoril chladničku.

Vytiahol som prvé štyri veci, ktoré sa nemusia variť a dajú sa dať na chlieb. Postavil som vodu na čaj a zadíval sa na rúru. Hodiny na nej ukazovali 10:30. Ďalší povzdych. Mal by som ich konečne prestaviť na letný čas. Odpichol som sa teda od linku o ktorú som sa opieral, a začal stukať tlačidlá až kým som nedosiahol svojho.

Kým som sa zladil so zbytkom môjho časového pásma, kanvica spravila klap a ja som zalial môj obľúbený čaj. Všetky požívatiny som postavil v obývačke na stolík a pustil sa do nich. Do sýta som sa najedol až v čase poludňajších správ. Nezaujato som ich počúval a pomaly odnášal riad do umývačky.

Po obdŕžaní nových dôkazov sa výrok súdu odročil na pondelok. Zatiaľ nám nie sú známe žiadne z nových dôkazov v prípade Mike J.  Zastavilo sa mi srdce. Zobral som ovládač a pridal zvuk. V rámci nových objasnený obhajoby, sa celé vyjadrenie posúva, no nám sa podarilo zistiť, že porota má už neoblomný názor na celú udalosť. Aký to bohužiaľ stále zostava záhadou. To snáď neskončí. Ten proces sa vlečie už mesiace. Ľutujem Mikových rodičov. Ja som si želal aby to skončilo už veľmi, veľmi dávno. Ako sa potom musia cítiť oni. Dúfame, že súd už rozhodne. Ja a moja žena chceme už len spravodlivosť pre svojho syna... Tak ste to počuli, milí diváci. To boli rodičia obete. Zostaňte nadanej s nami s prívalom informácií. Pre televíziu NEWS, Martin White.

Neuveriteľné ako mi jedna informácia dokáže doraziť deň. Všetko som vypol a zapadol na celú sobotu do postele. V nedeľu som viac-menej robil to isté až na to, že som sa po obede rozhodol zájsť do fitka. Bolo na čase potrápiť nie len svoju hlavu ale aj telo.

Odchádzal som zničený a po tme. Ledva som sa dovliekol domov. Len čo som prišiel, hodil som sa do postele a zaspal.

Nasledujúce ráno sa zobudil zničený a dolámaný som na budík o ôsmej. Napísal som Office manažérke, že dnes si beriem voľno a nech ma nečaká. Za jeden deň im dúfam nespadne strecha na hlavu. Po vykonaný ranných rituáloch som sedel v aute smerom k budove súdu. Ak to má dnes už konečne skončiť, tak si z toho chcem tiež kúsok ukradnúť.

Parkoval som akurát pred budovou, keď som ho videl vychádzať. V putách. Tváril sa ako svätosť sama. Och bože jak som ho ja nemal rád. Nie len preto čo urobil a preto čo koho mi zobral ale aj pre tú jeho povahu. Všetci novinári okolo neho poskakovali a pýtali si jeho vyjadrenie na  ďalšie odročenie. Policajti ho nastrkali ale do auta a odviezli. Ach. Takže to stále neskončilo. Naštvane som buchol do volantu a naštartoval.

Asi hodinu som jazdil po meste a snažil sa upokojiť, no márne. K mojej skvelej nálade sa pridal fakt, že moji neschopný zamestnanci nevydržia deň bezo mňa. Dokonca ani poldňa aby sa niečo neposralo.

Do pol hodiny od žiadostivej esemesky z práce som vchádzal rovno do dielní.

„Tak čo sa stalo?“ opýtal som sa rázne a podráždene. Všetci naokolo sa len nervózne ošili a začali sa vyhovárať. „K veci!“ odvrkol som pretože ani jedna veta, ktorú mi povedali nedávala zmysel.

„No prišiel ten nový technik, ale zadal nesprávny kód a celý systém padol. Mi teraz nevieme nájsť záložný disk aby sme to mohli všetko nahodiť.“ To si robíte srandu? Pomyslel som si. To nie je až tak strašné, ako som si myslel. Úprimne mne sa stalo toto asi tri krát než som pochopil ako celý ten stroj funguje. To je aj ten dôvod prečo som mal tie disky u seba. A ako predpokladám tam asi nehľadali.

„Och no dobre. Tie mám u sebe,“ skočil som mu do reči. „Kde je ten nový sabotér?“ Z spoza celého toho zhluku sa vynoril mladý chlapec asi dvadsaťpäť ročný, ktorý zjavne práve vyštudoval.

„Ja sa o-ospravedlňujem, ide to na úplne iný systém ako som bol naučený, a keď som si to uvedomil už bolo neskoro a j-ja...“ snažil sa vykoktať zo sebe. Len som pokrútil hlavou a kývol naňho nech ma nasleduje. Nemohol som sa totiž viac pozerať na jeho tvár.

Začínam ma vážne podozrenie, že toto je definitívny dôkaz božstva. Veď čo je lepší dôkaz ako snaha ma zničiť a priviesť do hrobu. Prečo sa to vždy stane mne a v práci. To nie je iné miesto na svete kde by som bol schopný niekomu podľahnúť?!

S týmito myšlienkami som došiel až ku svojej kancelárií.

„Zatvor dvere,“ povedal som mu a začal sa prehrabovať vo svojom stole.

„Ja...“ začal zo seba súkať najskôr nejakú ospravedlňujúcu vetu no ja som ho zarazil.

„Meno?“

„Mark. Mark Smite.“

„Počúvaj Mark. To, že ten systém spadol, nie je až taký problém, skôr mi robí starosť jeho nahodenie. Ako dlho to zhruba bude trvať? Nesmieme si dovoliť oneskoriť sa s objednávkou!“ Ja prisahám snažil som sa, Veľmi som sa snažil o pracovný tón, ale pri každom nádychu som mal pocit, že horím.

„To nebude veľký problém. S tými diskami to za pätnásť minút  pofičí. Len ich potre... Je vám dobre?“ spýtal sa ma a skúmavo zabodol do mňa svoje zelené oči. Tá červeň z tváre snáď rozšírila aj na chrbát. Takže tie rozpaky zrejme vidieť je...

Cítil som ako ma niečo preplesklo po tvári. Chcel som otvoriť oči ale v tom som mal vodu na tvári.

„Čo to?“ vyhŕkol som a posadil sa.

„V pohode. Je to dobré exnul ste sebou na podlahu. A ste celý horúci myslím, že máte horúčku. Asi by ste si mali zobrať dovolenku. Páni šéfe vy ste vážne drama queen, len tak odpadnúť tu na podlahu.“ Pozeral som na smejúceho Marka ako mi podáva vreckovku, aby som si mohol utrieť poliatu tvár a neveril som vlastným očiam. Kde zmizol ten ustrašený malý študentík.

„To si robíš srandu. Ja som dovolenku mal. Ale pre to,“ zatriasol som diskami v ruke, „som sa sem musel dostaviť.“

„Tak to ma mrzí,“ povedal a jeho tón hlasu pri tom výrazne poklesol. Ja som len neveriacky pokrútil hlavou nad ním, aj nad touto situáciou a poslal ho zas nahodiť systém.

 

                                                                 1856 hodín neskôr     

 

Mal som pocit, že sa za tie posledné dva roky môjho života veľa zmenilo. Najprv som mal pracovný pomer s Mikeom a teraz s Markom. Aj keď našťastie s ním to bolo zložitejšie. Po tom ako zhodil ten  systém sme hneď nedohodli zmluvu, kde by splácal škody svojím telom. Teda aspoň zo začiatku.

 Pár dní po našom prvom stretnutí sme si však zašli na kávu, a potom na večeru... do kina. No proste som sa mu dvoril tak ako sa patrí a mne sa to náramne páčilo. Z toho všetkého sa proste vyhrabal dosť vážny vzťah na to, aby som ho mohol zaskočiť v práci a dať si rýchlovku na záchodoch alebo v mojej kancelárií. Mal som dokonca s kým zájsť na večeru, alebo na film a potom ku mne. Doslova som posledné mesiace žiaril spokojnosťou.

Aloha! Ako tvoj nariadený podotýkam, že by sa ty hodila prestávka na kávu. Napísal som mu SMS a pridal nevhodne pózujúceho a mrkajúceho smajlíka.

Tá by bodla. Odporúčaš nejakú konkrétnu kávu? Jeho odpoveď ma pobavila. Vždy sa snažil znieť tak nevinne a nezaujato.

Tú moju! Bez smajlíka. Proste som vyžadoval jeho plnú pozornosť a nechal som sa týmto pocitom rozmaznávať. A Mark vedel byť veľmi pozorný.

O necelé tri minútky sa ozvalo jemné zaklopanie a dvere sa otvorili.

„Kde máš sekretárku?“ spýtal sa ma a provokatívne na mňa žmurkol.

„Je to Office manažérka a je na obede,“ odpovedal som mu rovnako provokatívne. Na ďalšie rečičky nečakal a začal mi rozopínať nohavice. Ochotne som sa pridal a bral si ho rovno na stole.

Bol som tak pohltený, že som úplne odignoroval to zaklopanie na moje dvere. Spozornel som až vtedy keď sa otvorili a v nich stála spomínaná manažérka.

Mark len na sucho preglgol a snažil sa niečo zo seba dostať, ale ústa otváral len ako ryba na suchu. Našťastie bola tak ohromená, že jediné čoho bola schopná bolo zas tie dvere zavrieť.

„Tak toto nie. To nejde!“ vypadlo z neho nakoniec. Vypadal ako kôpka nešťastia. Bledý a zosypaný na mojom stole.

„No tak zlé to snáď nie je?!“

„Ale je!“

„No  je to zas až také zlé, že to bude o nás bude vedieť ona a pravdepodobne ešte pár jej kamarátok?“ spýtal som sa urazene.

„Tak to mi určite nevadí,“ vyhŕkol rázne, „len som chcel aby si moju mamu spoznal iným spôsobom. Trebárs pri rodinnom nedeľnom obede alebo tak nejako...“ Och bože! Začal som sa smiať.

„To nemyslíš vážne?! Kedy si mi to chcel povedať?!“ pýtal som sa ho so smiechom. Mykol plecami.

„Hm... chcel som ťa ku nám pozvať na budúcu nedeľu. Už som im aj povedal, že si niekoho privediem, len...len nevedeli, že si to ty.“ Ostal som len nemo stáť no moje srdce snáh bežalo závod. Teraz som ja stál ako vyoraná myš. Telo pod mnou sa ošilo, ja som si uvedomil prítomnosť a nejako mi došlo čo mi tu hovorí. Zrazu som mal to čo som vždy chcel ako na dlani. Len sa k nemu skloniť a pošepkať mu:

„Pod jednou podmienkou, prídem rád. Keď odtiaľ budem odchádzať, ty pôjdeš so mnou.“