Kana bola vždy ten druh dievčaťa, ktorý ste jednoducho museli obdivovať. Jej krásne dlhé a tmavé vlasy sa vždy tak krásne vynímali na slnku. A tie jej oči, ktorých krása vyniká omnoho viac tým, že sú zdôrazňované veľkosťou, ktorú dosahuje nielen jemným maľovaním svojich očí, ale aj tým, že ich schováva sa dioptrické sklá svojich okuliarov. Niektorí ľudia jednoducho nevyzerajú dobre s okuliarmi alebo vyzerajú ako ľudia, ktorí celé dni presedia nad romantickými knihami. Kana síce veľmi rada čítala knihy a dokonca patrila medzi najlepších študentov na našej škole, ale okuliare k nej prirodzene patrili. Vyzerala dobre aj bez nich, no s nimi vyzerala ešte o trocha lepšie.

Kanu ste jednoducho nemohli prehliadnuť. Bola totiž dievčaťom, za ktorým sa otáčali mnohé pohľady, keď okolo vás prešla na chodbe cez jednu z prestávok či náhodne na ulici. Jednoducho z nej šlo niečo, čím vás upútala.

 

S Kanou som sa spoznala za pomerne normálnych podmienok. Už dlho som doma rodičov otravovala svojou prítomnosťou a naznačovali mi, že by som si mohla nájsť nejakú inú mimoškolskú činnosť, než len sedieť po škole doma a čítať mangu či pozerať v televízii seriály po tom, ako sa pripravím do školy. A ja som sa rozhodla ich slová vziať do svojho srdiečka a preto som sa popýtala v triede, či o niečom nevedia.

A tak sa stalo, že moja spolužiačka Chihiro sa so mnou po mojom prejavenom záujme dala do reči. Zmienila sa o tom, že v reštaurácii, kde momentálne pracuje, hľadajú posilu a ak by som mala záujem, môže ma tam vziať, aby mi to tam trocha ukázala a prípadne ma zoznámila s kolektívom. Nemala som dôvod nesúhlasiť.

Po škole sme sa stretli v parku neďaleko môjho domu. Doma som sa po škole stihla akurát osprchovať a prezliecť do slušnejších vecí, v ktorých som šla na schôdzku. Predsa len som nechcela pôsobiť ako nejaký lajdák alebo tak nejak.

Spoločne sme došli k obyčajne vyzerajúcej reštaurácii. Voviedla ma dnu a postupne predstavila celému kolektívu. V momente, ako som ju uvidela som nejako vedela, že to pracovné miesto mi zoslal asi sám osud. Keď sme si podávali navzájom ruky, Kana sa usmievala a ja som jej úsmev jednoducho musela opätovať.

 

Od doby, čo sme sa oficiálne spoznali ako kolegyne uplynulo už celkom veľa času a mne jej prítomnosť neustále vyrážala dych. Na pracovisku priam žiarila. Šla z nej podivuhodne nákazlivá optimistická nálada a v spolupráci s ňou ubiehala práca neuveriteľne rýchlo. Nepoznala som človeka, ktorý by ju nebol mal rád. Zároveň ma to však aj bolelo. Vždy, keď som ju videla v prítomnosti niekoho iného usmievať sa, želala som si, aby sa práve takto usmievala iba na mňa. Sebecké, ja viem. Avšak, o týchto svojich pocitoch som nikdy nikomu nepovedala, aj keď je možné, že si to niekto už všimol.

 

„Mayuko, mohli by ste spolu s Kanou vyložiť suroviny, ktoré došli? Všetci sú zamestnaní momentálne a jedine vy robíte niečo, čo môže chvíľu počkať,“ ozve sa vedúci smeny, čím ma vytrhne z mojich súčasných myšlienok a prinúti ma vrátiť sa do reality.

„Isteže, rady to spravíme, však Mayu?“ otočí sa na mňa a ja len nemo prikývnem. Ako prvá opúšťa umývanie riadov, aby si poutierala ruky a ja ju nasledujem. Než sa stihnem nazdať, už mieri do skladu, v ktorom by sa mali nachádzať suroviny, ktoré spomínal vedúci. Rýchlo odložím utierku, ktorou sa snažím detailne poutierať svoje ruky a pobehnem trocha, aby som ju dohnala.

 

Pohľad na kopu krabíc naukladaných na sebe je teda poriadne desivý. Občas sa však stáva, že nám toho príde viac a nemá to kto vyložiť. Tentoraz to padlo na moju a Kaninu starosť, aby sme sa postarali o to, že všetko bude prístupné.

„Ako sa zorganizujeme?“ pozriem sa na ňu a všimnem si, že chvíľu uvažuje, ako by bolo najlepšie to spraviť.

„No, sme len dve, takže by bolo dobré, aby jedna vybaľovala a druhá sa starala o ukladanie vecí,“ rozmýšľa nahlas. Má pravdu, lepšie to iným spôsobom asi naozaj nepôjde. Pokývam hlavou na súhlas, lenže vtom si uvedomím, že ona ma zjavne nevníma, pretože celý čas hľadí na tú hŕbu krabíc.

„Tak ja sa teda postarám o to ukladanie, len si musím zbehnúť po rebrík, aby som dočiahla,“ prehovorím a otáčam sa na odchod.

„Skvelé, ja zatiaľ začnem s rozbaľovaním, aby si mohla ukladať,“ nadchne sa na môj vkus až priveľmi. Niekedy naozaj nerozumiem jej náladám, ale aj tak si nemôžem pomôcť a obdivujem ju za to, ako to všetko znáša.

Vyjdem zo skladu a zamierim si po rovnej chodbe do miestnosti, v ktorej skladujeme veci ako sú rebrík (po ktorý si práve idem), metlu, mop a podobne. Zažnem si svetlo a chvíľu sa dezorientovane rozhliadam po miestnosti, v ktorej som sa ocitla, kým nájdem to, po čo som vlastne prišla. Vezmem malý rebrík a vyberiem sa zase späť za Kanou.

Vybaľovanie jej celkom ide, pretože za tú chvíľu (síce mi to možno trvalo trocha dlhšie, než len chvíľu) stihla povykladať tri krabice a momentálne vykladá už štvrtú. Ako tak na to hľadím, sú to veci ako múka, trvanlivé mlieko a podobne. Takýchto krabíc nás čaká o niečo viac, než sú len štyri, ale snáď to nejako spoločne zvládneme.

Rebrík si rozložím na správnom mieste, kde zvykneme vykladať múku a začnem si pomaly nosiť balíky so sebou, aby som ich poukladala. Je to pre mňa dosť náročné už len preto, že som tak malá a dokonca ani rebrík mi pri tých najvyšších poličkách celkom nepomôže. Musím si dávať veľký pozor, aby som nespadla. Bolo by to dosť hlúpe práve v jej prítomnosti.

 

„Tak a toto je posledná vec, ktorú uložíš a týmto končíme,“ ozve sa pri mne prekvapivo Kanin hlas. Keďže som to nečakala, prudko sebou trhnem. A práve to je tá chyba, pretože rebrík podo mnou sa zakolíše a mne sa pokĺzne noha. Trvá len pár sekúnd, kým si uvedomím, že vlastne padám a do tela mi vystrelí ostrá bolesť.

„Pozor!“ začujem vzdialený výkrik, takže by to v pohode mohlo byť len v mojej hlave. Privriem oči a pripravujem sa na tvrdý pád. Keď však nepríde ani po pár dlhých sekundách, počas ktorých držím oči tuho zatvorené, som prinútená pozrieť sa, čo sa stalo. Moje srdce vynechá niekoľko úderov a ja hľadím do Kaniných očí z takej blízkosti, o akej som snáď ani nikdy nesnívala. „Si v poriadku?“ spýta sa ma starostlivo a mne chvíľu trvá, než sa dám dokopy natoľko, aby som jej bola schopná odpovedať.

„M.. myslím, že áno,“ pokývam hlavou a ona mi pomôže postaviť sa riadne na nohy.

„Môžem ťa pustiť?“ pýta si povolenie. Bojí sa snáď, že sa mi skutočne niečo stalo?

„Isteže, som v poriadku,“ uistím ju a ona ma teda pustí. Lenže ako sa ukáže, bolesť, ktorú som cítila pri páde nebola len výplodom mojej fantázie, ale toho, že moja noha naozaj bolela, keďže sa vyvrtla. A stáť na nej je priam utrpenie, preto sa opriem o prvú vec, ktorá mi príde do cesty – regáli.

„Nie, nie si v poriadku,“ počujem jej tichý hlas, „čo ťa bolí? Noha?“ Znova ku mne prikročí, aby mi pomohla usadiť sa na zem, kde je to pre mňa momentálne najbezpečnejšie.

„Trocha bolí,“ odpoviem a ukážem na svoju ľavú nohu. Nie je to tak, že by bolela len trochu, ja len nechcem, aby si robila starosti. Kľakne si predo mňa na obe kolená a začne rozväzovať šnúrky na mojich teniskách, aby sa na to mohla lepšie pozrieť. „N.. nemusíš si robiť starosti, určite to bude za chvíľu zase v pohode,“ snažím sa ju zastaviť, no moja teniska a naraz aj ponožka sú dolu a ja cítim chlad na svojej nohe.

„Máš to celé opuchnuté, nevyzerá to pekne,“ sledujem, ako sa jej obočie úzkostlivo stiahne. Chýba mi je úsmev. Tak veľmi chcem, aby sa teraz usmiala. Mrzí ma, že som príčinou jej starostí. Sklopím pohľad, aby som sa pozrela, ako to vyzerá. Môj členok je mierne začervenaný a opuchnutý, takže to, čo som prv povedala, že to bude za chvíľu zase v poriadku bolo asi niečo, čím som túžila oklamať aj samú seba. Cítim, ako ma pália oči od toho, ako sa mi do nich tlačia slzy, ktoré sa snažím potlačiť. Nie je to však len od bolesti.

 

„Och, ako vidím, už ste skončili dievčatá,“ ozve sa od dverí skladu hlas vedúceho. Trvá len pár sekúnd, kým si uvedomí, čo sa stalo. „Pre boha, čo sa tu stalo?“ nasleduje adekvátna reakcii k aktuálnej situácii.

„Mayuko si vyvrtla členok,“ ozve sa Kana plačlivo.

„No, to vidím.. ale.. ako?“ zdá sa, že stále celkom nerozumie. Tiká pohľadom z jednej na druhú čakajúc na urýchlené vysvetlenie.

„Je to moja vina.. chcela som jej podať posledný balík, ktorý zostával a ona sa pošmykla,“ vysvetľuje situáciu.

„Nie, to nie je pravda,“ zarazím ju, „mala som si dávať väčší pozor, mrzí ma to.“

„No, každopádne, dnes už robiť nemôžeš, dávam ti voľno na zvyšok dňa. Kana, postarala by si sa o to, aby sa dostala bezpečne domov?“ Vedúci okamžite rozhodne, ako veci budú ďalej pokračovať a ja nemám veľmi na výber. Sama veľmi dobre viem, že s boľavou nohou by som im veľmi nápomocná nebola.

„Isteže,“ pokýva Kana hlavou. Keď má vedúci jasnú odpoveď, vyparí sa, aby organizoval situáciu na iných miestach v reštaurácii a zvyšok necháva na nás dve. Kanin pohľad sa znova stočí ku mne a v jej očiach môžem priam vidieť, ako rozmýšľa.

„Máš so sebou veľa vecí? Kde ich máš? Prinesiem ti ich a potom ti pomôžem domov,“ vyhŕkne naraz. V hlave spracovávam otázky, na ktoré potrebuje odpoveď.

„N.. no, vzadu v šatniach mám telefón, nič iné sem so sebou väčšinou nenosím keďže bývam neďaleko,“ odpoviem a ona už stojí na nohách.

„Počkaj tu, hneď som späť,“ prikáže mi a už aj mizne.

 

Ak povedala, že hneď je späť, neklamala. Nestihnem poriadne ani nič spraviť a ona je už späť aj s mojim mobilom v rukách.

„Dobre, tu máš mobil, premyslela som si, ako ti pomôžem,“ priskočí ku mne a podáva mi telefón. Beriem si ho k sebe a čakám, čo mi povie ďalej. „Vezmem ťa na chrbte, keďže nemôžeš chodiť.“

„Ale.. to nemôžeš, som ťažká..“ chystám sa namietať, ale ona mi naraz priloží na ústa ruku, takže stíchnem.

„Zvládla som už aj iné veci, toto spravím,“ drepne si otočená ku mne chrbtom, „musíš sa len poriadne chytiť, o ostatné sa postarám.“ Vezmem si svoju topánku, ktorú mi skôr vyzula a obujem si ju na seba. No napriek tomu, že by som ju chcela zaviazať, nejde to, pretože noha je dosť opuchnutá. A tak to nechám tak. S ťažkosťami a dosť veľkými bolesťami sa mi podarí presunúť sa za ňu a rukami ju zozadu objímem okolo krku. Jej ruky sa presunú popod moje kolená a pomaly vstáva zo zeme. Napraví si ma ešte trocha, aby jej to bolo viac pohodlnejšie a opatrne vykročí vpred.

„Bolí ťa to veľmi?“ spýta sa ma, keď vychádzame von. Je celkom zručná, keď dokáže so mnou na chrbte otvoriť dvere.

„Len trocha,“ upokojím ju. Tentoraz neklamem, keď na tom nestojím, skutočne to bolí oveľa menej. Prekvapene si však uvedomím, že mi po tvári tečie slza.. a potom druhá. Čo to? Takto si ich nemôžem ani utrieť, pretože sa musím držať.

„Prečo teda plačeš, keď ťa to nebolí?“ prekvapivo sa ma spýta, keď už kráčame vonku na ulici. Myslela som si, že si to takto nevšimne, ale ona to nejako postrehla.

„To je preto.. preto lebo si robíš toľko starostí... kvôli mne...“ potiahnem nosom a slzy už tečú priam vo vodopádoch dole po mojich lícach. A ja s tým nedokážem nič robiť.

„Je predsa samozrejmé, že si o teba robím starosti, mám ťa predsa rada,“ odpovie a jej posledné slová ma zarazia.

„Rada?“ spýtam sa.

„Samozrejme, nie je to tak aj u teba?“ nasleduje ďalšia prekvapivá otázka a ja si nie som celkom na istom, či viem, kam tým smeruje.

„N.. no ja...“

„Myslíš si, že som si to nevšimla?“ pýta sa ďalej.

„Č..čo?“ nie som schopná jej ani normálne odpovedať.

„Vždy sa tváriš ako pes, ktorého práve odkopli, keď ma vidíš v prítomnosti iných, všimla som si to už dávno,“ zasmeje sa akoby o nič nešlo. Ona.. si to všimla? Netušila som, že si ma všímala, keď som s ňou nebola.

„Pretože.. pretože som mala vždy pocit, že pri iných sa usmievaš omnoho žiarivejšie, než napríklad pri mne,“ priznám a uvedomím si, že stojíme. Skrze slzy sa snažím zistiť, kde sa nachádzame. Podarí sa mi rozoznať, že sme asi už pri našom dome, pretože to vyzerá povedome. Nedivím sa tomu, že vie, kde bývam. Toľkokrát sme spolu s kolegyňami šli spoločne domov, takže musela vidieť, kde bývam. Teraz by som však dala čokoľvek za to, aby som bývala o niečo ďalej a ona ma ešte mohla niesť.

Opatrne ma zloží na zem a uistí sa, že stojím v poriadku. Bolí to síce ako svet, ale snažím sa nedať to nejako najavo, keď sa na mňa otočí. Rukami si začnem pretierať tvár a upokojiť sa.

„Takto to nikdy nebolo, hlupáčik,“ vysloví naraz a prv, než si to stihnem uvedomiť ma objíme. „Mám ťa rada... viac než ostatných, veľa pre mňa znamenáš a preto ma mrzí, čo sa ti stalo. Zapamätaj si to, dobre?“ Jej slová znejú ako v nejako krásnom sne. Nanovo sa rozplačem a bolesť, ktorá vystreľuje z môjho ľavého členku mi je dôkazom toho, že nesnívam.

„Aj ja ťa mám rada,“ zašepkám roztrasené a rukami ju objímem okolo pásu.