Mira sedela na pohovke, rovná ako svieca s knihou v ruke, ale čítanie skôr predstierala. Príbehu nevenovala dostatočnú pozornosť a pohľad jej každých pár sekúnd padol na hodiny. So zmučeným zastonaním už štvrtý krát po sebe prečítala tú istú vetu, bez toho aby si to vôbec uvedomila. Nedokázala sa sústrediť.

Pri zvuku domového zvončeku sa vyľakane strhla, hoci ho už asi hodinu netrpezlivo očakávala. Okamžite vyskočila na nohy a ponáhľala sa otvoriť. ,,Ahoj Markus, rada ťa vidím,“ a hoci sa naozaj veľmi snažila, predsa len jej radostný výraz pôsobil značne umelo. Čokoládové oči zostali smutné.

Dovnútra okamžite zavial mrazivý vietor. Prichádzajúci si len rýchlo striasol z čižiem sneh a vošiel dovnútra, keď videl ako sa Mira v pletených hnedých šatách striasla.

,,Aj  ja ťa rád vidím,“ usmial sa Markus o poznanie úprimnejšie, kým si z krku odmotával závratne dlhý šál. ,,Je hore?“ Kývol k schodom na konci chodby, len čo sa dostal z kabátu.

Mirin predstieraný úsmev opadol. Posmutnela a prikývla. ,,Je to stále rovnaké Markus. Už si robím vážne starosti. Dokonca s ním nehne ani mama. Celú minulú noc preplakala,“ venovala mu zúfalý pohľad. ,,Včera dokonca vyhodil aj mňa a potom...,“ pevne zovrela pery. ,,Vlastne, radšej sa choď pozrieť sám,“ vzdychla nakoniec odovzdane.

Markus starosťou nakrčil čelo, než zamieril k schodom.

Mira mohla len dúfať, že s jej bratom niečo zmôže, hoci tomu veľmi neverila. Vrátila sa do obývačky. S nechuťou sa pozrela na rozčítanú knihu ležiacu na pohovke. Potom obrátila zrak ku kuchyni, ktorú len predvčerom vydrhla tak, že by sa tam pokojne mohla natáčať kulinárska šou.

Zvažovala možnosti.

Rezignovane zamierila do kuchyne. Keď sa už nevie sústrediť na čítanie, tak aspoň umyje podlahu.



Markus nerozhodne prešľapoval pred obyčajnými dverami z tmavého dubu a zbieral odvahu zaklopať. Neboli ničím výnimočné no aj tak ho desili.

Ten kto sa za nimi nachádzal ho naposledy nekompromisne vyhodil. Kto mu zaručí, že sa to nestane znova?

Odpoveď bola jasná. Nikto

Zhlboka sa nadýchol a opatrne zaklopal. Jemne, takmer bojazlivo. Sotva počuteľne.

,,Nechaj ma, Mira,“ ozvalo sa zvnútra podráždene.

Markus si ticho vzdychol. Mira mala pravdu. Stále rovnaký.

Siahol po kľučke a s istým odovzdaním vstúpil.

Zúrivý pohľad zelených očí by ho možno aj prikoval na mieste, keby si naňho už dávno nezvykol. ,,Povedal som: Nechaj ma!“

,,Ibaže ja sa nevolám Mira,“ namietol pokojne.

Rhys vyzeral, že keby mohol, zabil by ho pohľadom. Brutálne zavraždil. Aspoň trikrát.

Markus sa nenechal vyviesť z rovnováhy. Zvykol si. ,,Pozveš ma ďalej?“

,,Už si sa pozval sám,“ bolo to skôr otrávené zavrčanie než odpoveď. No aspoň to bola reakcia. Pokrok.

S opatrnosťou, ktorú dôkladne maskoval, Markus vstúpil a nenútene sa posadil na posteľ. ,,Ahoj Maja,“ prehodil a pohladil guľôčku na vankúši.

Biela mačka spokojne zapriadla a pootvorila oči. Potešene švihla chvostom a pritúlila sa k teplej ruke.

Tohto muža mala rada. Voňal po mätovej čokoláde a šíril príjemnú auru. Ale čo bolo dôležité, často jej nosil šunku, hladkal ju a hral sa s ňou, čo ju veľmi tešilo.

Jej pán bol totiž od istého času neuveriteľne smutný. Presne odkedy prišiel domov na tej zvláštnej stoličke s kolieskami. Vôbec z nej nevstával. Nerozumela prečo, no určite to súviselo s jeho sivou náladou. Často bol nepríjemný a vôbec si ju nevšíma. Dokonca sa s ňou ani nerozprával! Mačke aby z toho ovisli fúziky.

Rhys zamračene sledoval zradu svojej mačky, ktorá sa tak oddane túlila k tomu otravnému chlapovi, čo mu spoľahli dokázal znepríjemniť deň. ,,Prečo si zase tu? Neviem či si si to všimol, ale po tvojej spoločnosti veľmi netúžim.“

Markus neprestal Maju hladkať na brušku, no aspoň vzhliadol. ,,Netúžiš po žiadnej spoločnosti,“ poznamenal trefne. ,,Vraj si vyhodil dokonca aj Miru. Myslel som si, že ona je jediný človek, ktorý ťa nedokáže naštvať.“

,,Jediný, kto ma momentálne nedokáže naštvať je Maja,“ odsekol.

Markusovou tvárou sa mihlo pobavenie. ,,Nechaj ma hádať. Nedokáže ťa naštvať, pretože skoro stále spí,“ uškrnul sa a pohladkal spomínanú po uškách. ,,Musí ťa mať vážne rada, keď ti stále robí spoločnosť.“ Neisto sa rozhliadol po miestnosti o rozlohe pár metrov štvorcových. ,,Predtým zvykla byť často vonku.“

,,Chceš tým naznačiť, že už aj tá mačka ma má plné zuby?“ Zvýšil Rhys hlas.

Maja mierne sklopila uši. Jej pán sa začína hnevať, vtedy bolo lepšie stiahnuť chvost a zvoliť ústup. Ibaže ostatní ľudia to očividne stále nechápali a často nazlostili jej pána tak, až kričal. Raz sa dokonca tak nahneval na smutnú hnedovlasú ženu, až hádzal veci.

Vtedy sa skutočne zľakla, že ak sa mu dostane pod ruku, aj ona si nedobrovoľne zalieta. Do večera nezliezla zo skrine.

,,Nie, to bola len poznámka,“ opáčil Markus pokojne.

,,Predtým,“ zamrmlal Rhys. ,,Predtým bolo všetko iné,“ zavrčala odvrátil sa od Markusa, hrajúceho sa s Majou. Zadíval sa na okno aj keď sa za ním nedialo nič zaujímavé. Minimálne to však pôsobilo efektívnejšie, než pozorovať stenu.

Markus si všimol náhlej zmeny v Rhysovom chovaní, no nijak to nekomentoval. Pátravo sa rozhliadol po miestnosti. Netrvalo dlho nájsť to “radšej sa choď pozrieť sám“, ktoré mu dole spomínala Mira.

,,To si namaľoval včera?“ Kývol hlavou k obrazu, ktorý ešte stále mal miesto na maliarskom stojane hoci už bol očividne dokončený.

,,Hej,“ zamrmlal Rhys sucho a radšej na obraz ani nepozrel. ,,Ani neviem prečo som to namaľoval.“

Markus opatrne vyslobodil svoju ruku zo zovretia Majiných labiek. Protestne zamňaukala no pazúriky nechala zatiahnuté. Radšej ho škriabať nebude. Potom by ju už nemusel hladkať tak ochotne. Ale aj tak sa hnevá. A ospravedlňujúcimi pohľadmi, ktoré k nej vysielal si to nevyžehlí.

,,Môžem sa pozrieť?“ Spýtal sa uprene hľadiac na plátno.

Ako odpoveď sa mu dostalo len akési zabručanie. Znelo v celku súhlasne.

Obraz vskutku pôsobil desivo. Celý tmavý, no v tom čiernom mori sa vynímali dve biele ľudské nohy. Polámané nohy. Jasne vyobrazené roztrieštené kolená, zlomené holenné kosti a vykrivené zdeformované prsty.

Ale ani kvapka krvi.

Markus si uvedomil, že sa mu zježili chĺpky na zátylku. ,,Je dosť... morbídny,“ ohodnotil dielo.  

,,Ani nie,“ opáčil Rhys ticho. ,,Občas mám pocit, že takto skutočne vyzerajú,“ zľahka si prešiel dlaňou po nehybnom kolene. ,,Potom by bolo o toľko ľahšie veriť, že...,“ zmĺkol. Ešte stále to nedokázal povedať. Bolo by to príliš skutočné. 

,,Sa nehýbu?“ Dokončil Markus jemne.

,,Sa nepohnú.“ Opravil ho Rhys s trpkosťou v hlase. Vlastne to ani nebola trpkosť, to bola nekonečná beznádej, prehlbujúca sa každou nenávidenou a hlavne zbytočnou rehabilitáciou. ,,A nehovor mi, že to nie je isté. Je to také klišé až sa mi z toho chce vracať.“

Markus sa uškrnul. ,,Vieš, že začínaš zvracať môj názor, že si úplne stratil zmysel pre humor.“ Ľutoval, že nevidí Rhysovu tvár. Musel sa tváriť vražedne.

No mýlil sa. Rhys v skutočnosti zo všetkých síl bojoval aby necítil pobavenie. Otočil sa, až keď si bol istý, že má dokonale neutrálny výraz. ,,To malo byť vtipné?“ Jemu to, samozrejme, pripadalo totálne úbohé. Áno, presne tak.

,,Snažil som sa,“ poctil ho žmurknutím, pri ktorom by sa väčšina naivných stredoškoláčok so vzdychaním rozpustila.

Rhys však nesplňoval žiadny s požadovaných bodov a tak len otrávene prevrátil oči. ,,Nesnaž sa. Lezieš mi na nervy.“ Tak veľmi klamal.

,,Ty si mi na nervy nikdy neliezol. Už som ti to povedal,“ náhla zmena Markusovho hlasu bola až magická. Vracala spomienky. Dlhé hodiny nadšeného opisu malieb. Návštevy galérií. Skupovanie nechcených obrazov vo výpredajoch. Cestovanie uprostred leta v šialených teplotách za výstavou obrazov Clauda Moneta, na ktorých zachytával farby vzduchu.

Markus nikdy nevyzeral, že by mu to liezlo na nervy. Naopak sa zdalo, že stačili Rhysove radosťou žiariace oči, aby bol šťastný aj on. Nič viac nepotreboval.

Rhys cítil ako mu sťahuje hrdlo. Nie, nebude plakať, toľko hrdosti si ešte zachoval. ,,Choď preč, Markus.“ Požiadal ho slabo.

,,Rhys...“

,,Markus, prosím!“

Ten úpenlivý tón ho nakoniec naozaj prinútil odísť. 



Rhys sa s unikátnou zmesou zamyslenej trpkosti díval na obraz, ktorý ako jediný v miestnosti nepochádzal od neho. Tento bol pre neho.

Markus mu tú príšernosť dovliekol deň po tom čo ho pustili z nemocnice. Obraz skončil okamžite v skrini za hradbou starých pletených svetrov a Markusovi týždeň odmietal otvoriť dvere.

Obraz bol strašný. Markus síce nebol úplne stratený prípad, no Rhysova umelecká duša priam trpela.

V mori podivne vytieňovanej zlatej farby sa črtala bieločierna postava. Rhys si bol istí, i keď vzhľadom na Markusove schopnosti v to skôr dúfal, že časť tej neforemnej čiernej je tieňom, no kde daný tieň začína mu bolo záhadou.

Samotná postava mu nelichotivo pripomínala strašiaka. Proste tam len tak stála s pažami pri tele. Dokonca ani nebolo jasné, či sa díva dopredu, alebo Rhys celý čas sleduje jej chrbát.

Občas naozaj nechápal, prečo Markusovi raz navrhol aby niečo namaľoval, i keď aj laikovi by bolo jasné, že na to skrátka nemá talent. Zrejme preto, že sa vždy tváril tak šťastne, keď ho sledoval pri maľovaní. Rýchlo tú vtieravú myšlienku zahnal.

Nešťastne si povzdychol a zadíval sa na Maju, akoby mu mohla pomôcť. Tá však momentálne neprejavovala pánovi veľa porozumenia. Spokojne spala stočená do klbka na okennom parapete, vyhrievajúc sa v slabých lúčoch zimného slnka.

Rhys musel neochotne uznať, že mu zrejme nedá odpoveď na všetky otázky, čo sa mu preháňali hlavou. Prečo mu Markus ten maliarsky horor doniesol? Prečo ho vlastne už dávno nevyhodil? A prečo tá hlúpa podivná postava môže stáť, keď on sám sa z prekliateho vozíčka už nikdy nepostaví?

Vraj, ,,Netreba sa vzdávať. Medicína je veľmi pokročilá. A ľudská snaha dokáže zázraky. Je možné, že sám seba prekvapíte.“ Rhys sa nechcel prekvapovať. Videl ten röntgenový snímok. Jeho holenné kosti boli na kúsky. Stehenná na dvakrát vážne zlomená. On chodiť nebude. Mohol byť rád, že o nohy neprišiel.

Tak ako prišiel o otca.

V očiach zacítil zradné štípanie. Ešte stále naňho nedokázal myslieť, bez toho aby nezačal slziť, ako malé dieťa.

Mira s mamou sa slzám nebránili, prvý mesiac po nehode, otcovej smrti a jeho ochrnutí plakali v podstate stále. Oni však boli ženy, od nich sa očakávalo, že budú pri svojej krehkosti prelievať potoky slaných sĺz. Od neho sa naopak očakávala, že bude silný, nebude fňukať a postaví sa k celej veci ako chlap.

Až na to, že sa vôbec necítil ako chlap. Bol troska.

Rukou si bezradne prehrabol uhľovočierne vlasy a zhlboka vydýchol. Díval sa na Markusov výtvor a zauvažoval čo s ním. Najradšej by ho vyhodil, no bolo tu hneď niekoľko problémov. Mira by na to bezpochyby prišla a všetko vyklopila Markusovi. Ten by sa dovalil a s tým prihlúplym láskavým výrazom na tvári sa pýtal prečo to urobil. Na to nemal nervy.

A vlastne ten obraz až tak veľmi vyhodiť nechcel. Občas ho dokonca napadlo, že nie je až taký príšerný, i keď to boli skôr skratové myšlienky.

Zadíval na svoje nehybné nohy v tmavých džínsoch. Normálne by mu niečo také ani nenapadlo, ale ten prekliaty obraz mu, ktovie prečo, vždy pripomenul tú obligátnu vetu. ,,Vždy je nádej.“



Z poschodia sa ozvala hlasná rana nasledovaná výkrikom. Nie bolestným. Toto bol výkrik zúfalstva.

Mira pustila panvicu, ktorú usilovne drhla od pripálených zvyškov vajíčok a celkom neekologicky zabúdajúc na prúdom pustenú vodu sa hnala hore.

Bez zaklopania rozrazila dvere bratovej izby, hoci za iných okolností by to nikdy neurobila. Pomedzi jej nohy prebehla biela šmuha, v ktorej spoznala Maju. Splašene trielila preč. Zazrela ako zmizla v obývačke. ,,Rhys?!“

Jej brat ležal na dlážke vedľa svojho vozíka. Pevne zvieral päste až mu beleli kĺby. Viditeľne sa triasol. Vyzeral akoby sa mal každú chvíľu rozplakať, ak by na to, samozrejme, nebol príliš hrdý.

Miru ten výjav takmer poslal do kolien. Okamžite jej došlo čo sa stalo. Uvedomila si, že má mokré líca, no teraz tu nebol nikto kto by ju utešoval. Musela sa postarať o Rhysa.

,,Braček,“ šepla, než k nemu pristúpila a jemne ho chytila za ramená. ,,Poď, pomôžem ti. To bude dobré.“ Chcela pokračovať no nedostala príležitosť. Bola surovo odhodená. V živote by nepovedal, že sa v Rhysových chudých pažiach nájde toľká sila. Veď vôbec nejedol poriadne.

Sledoval ju divým pohľadom týraného psa. ,,Vypadni,” precedil pomedzi pevne zaťaté zuby.

,,Rhys…”

,,VYPADNI!” Zreval tak nahlas až sa mykla. ,,Prestaň s tým. Prestaň s tým, dofrasa! Ja som ochrnutý! OCHRNUTÝ! Ako by si tomu mohla rozumieť?! Akým právom mi vravíš, že to bude dobré! Nič nebude dobré! NIČ!” Kričal. Bol úplne nepríčetný. Celkom bez seba.

Nedokázal to zniesť. Tú iskričku nádeje ktorá v ňom jemne tlela a následne jeho nohy, ktoré ju svojou nehybnosťou nadobro zhasli. Bolo to jasné. Nechodil na žiadne rehabilitácie. Všetky výzvy na návštevu nemocnice končili v koši. Bolo jasné, že jeho nohy sa nepohnú. No aj tak to bolelo. Viac než čakal.

A teraz tu hysterčí a kričí na svoju sestru, ktorá sa mu len snaží pomôcť, pretože jej na ňom záleží. Môže byť ešte viac úbohý?

Chytila jeho pevne zaťatú päsť do svojich malých dlaní. Neodvažoval sa zodvihnúť hlavu. ,,Rhys.”

Prial si umrieť. ,,Mira, choď preč. Žiadam ťa o to.” Dúfal, že ho sestra počúvne. Chcel byť sám. Potreboval byť sám.

,,Rhys!” Zopakovala dôrazne.

Konečne na ňu pozrel. Hnedé oči plávali v slzách, no jej nežný pohľad bol neoblomný. ,,Prosím, dovoľ mi pomôcť ti. Dostanem ťa späť na vozíček. Potom pôjdem. Sľubujem, že potom pôjdem! Len ma nechaj ti pomôcť!”

Nedokázal odporovať. ,,Dobre.”

Mira splnila čo sľúbila. Len čo mu pomohla znova sa usadiť na vozík opustila miestnosť s najsmutnejším úsmevom sveta a mokrými lícami.

Rhys sa za to tak veľmi nenávidel.



Markus našiel Miru sedieť na schodoch verandy. Kabát mala len prehodený cez plecia. Stále plakala. Na kolenách jej ležala schúlená Maja. Keď zdvihla hlavu a pozrela naňho zdalo sa mu akoby plakala tiež.

Vyzeralo to zle.

Zastavil až tesne pred Mirou ňou. Oprel sa o kolená aby sa vydýchal. Len čo mu volala, že Rhys sa doslova zrútil, vyrazil z domu ako blesk. Takmer celú cestu bežal. ,,Mira…”

Len pokrútila hlavou a kývla k dverám. Inak sa nepohla. Presviedčať ju aby šla dnu nemalo zmysel. Markus si aspoň stiahol žiarivo biely šál a omotal jej ho okolo krku.

,,Ďakujem,” šepla tichunko.

Usmial sa. Aspoň niečo. Rýchlo vykročil k dverám.

,,Markus.”

Zarazil sa na prahu.

Mira sa naňho dívala s naliehavosťou, ktorá priam bolela. ,,Nechoď preč! Čokoľvek ti povie. Akokoľvek ťa nazve. Tentoraz nesmieš ísť preč! Rozumieš?”

Vôbec tomu nerozumel no nemal čas sa vypytovať. Len prikývol, než zamieril k Rhysovým dverám.



Rázne zabúchal. ,,Rhys, ja vchádzam!” Nečakal na odpoveď a otvoril dvere. Zarazil sa ešte skôr než prekročil prah dverí.

V izbe nastala apokalypsa.

Obrazy boli zdevastované. Rámy boli polámané doslova na triesky. Niektoré kusy držali pohromade už len vlákna stržňov. Zo zničených rámov ešte miestami viseli zvyšky plátna, ktoré bolo surovo vytrhnuté. Na podlahe sa kopili rozstrihané kusy. Na jednom spoznal časť poničeného chodidla.

Vedľa tej skazy sa ako strojca všetkého sedel Rhys. Otočený k nemu čelom, no nevenujúc mu jediný pohľad. Čierne vyrastené vlasy mu padali okolo tváre ako nepriestupná opona. V jednej ruke stále zvieral nožnice. Na kolenách mal položený jediný obraz, ktorý mu kedy dal. Uprene sa naňho díval.

Markus sťažka prehltol a vstúpil. Približoval sa k Rhysovi pomaly, ako k zranenému zvieraťu, ktoré nechce vyplašiť. Opatrne našľapoval aby nestúpil na žiadnu zničenú kresbu. Sotva by jej to mohlo ešte ublížiť, no aj tak mu to nepripadalo správne. ,,Chceš ho tiež zničiť?” Spýtal sa len čo zastal. Bol tak blízko, že jeho kolená sa takmer dotýkali obrazu, ktorý Rhys pevne zvieral.

Ticho.

,,Môžeš.”

Bez reakcie.

,,Naozaj. Rozstrihaj ho. Nebránim ti.”

Žiadna odpoveď.

Markus si povzdychol a posadil sa na posteľ. Unavene zavrel oči. So sklonenou hlavou si premasíroval koreň nosa. Vážne, prečo len to s ním bolo také ťažké? 

,,Nechcem.“

Zdvihol hlavu.

Rhys pustil nožnice. Na zem dopadli s tichým buchnutím. Prstami jemne pohladil zlatú farbu obrazu. ,,Nechcem ho zničiť,“ hovoril skôr sám pre seba.

,,Dobre. Ale prečo si zničil tie ostatné?“

,,Pretože som chcel. Všetky som namaľoval po nehode. Nechcel som sa na ne ďalej dívať!“

,,Je ti teraz lepšie?“

,,Neviem,“ konečne zdvihol zrak od obrazu a otočil sa k Markusovi. Dych sa mu zasekol v hrdle.

Nikdy sa naňho nikto nedíval ako on. Jeho oči možno mali farbu búrkových mračien, no boli vždy tak pokojné. Jeho pohľad nebol nahnevaný, ľútostivý ani smutný. Bol proste tu. Sedel, díval sa a počúval.

,,Prečo si mi ten obraz dal?“ Spýtal sa Rhys nakoniec. Možno to v skutočnosti vôbec nebolo dôležité, no chcel to vedieť.

Markus na uchechtol. Neznel veselo. ,,Spomínaš si ako si sa so mnou vtedy po nehode v nemocnici rozišiel? Vyhodil si ma z izby. A hodil po mne knihu, ktorú ti doniesla mama.“

,,Za to som sa ti už ospravedlnil.“

,,Ja viem.“ Posunul sa na posteli tak aby bol pri Rhysovi bližšie. ,,Ale aj keď si sa so mnou rozišiel chcel som ti ukázať, že sa ma len tak nezbavíš.“

Rhys absolútne nechápal ako má ten divný obraz odkazovať na fakt, že má svojho, teraz už bývalého, priateľa neustále za pätami. ,,Čo tým chceš povedať?“

Markus sa naklonil tak až sa takmer dotýkali hlavami. ,,No, toto si ty,“ ukázal na podivnú postavu v strede obrazu. Na malý moment Rhysovi pripomenul dieťa, ktoré hrdo ukazuje svoj výtvor rodičom, i keď im musí vysvetľovať čo vlastne vidia. ,,A toto som ja. Stále budem blízko teba. Aj keď vravíš, že to nechceš,“ ťukol na vec v dolnom rohu obrazu, ktorú Rhys mylne považoval len za akýsi tieň. Teraz pri bližšom pohľade skutočne rozoznal ďalšiu postavu. Jej svetlé vlasy však natoľko splývali so zlatou farbou, že nebolo ľahké ju vidieť.

Rhys si povzdychol. ,,To je skutočne otrasné klišé,“ odfrkol.

Markus sa úprimne usmial. Stále jemne, mierne neisto, no úprimne ,,Ja mám klišé rád,“ už odmala, keď tajne začal čítať Mirinu sériu kníh určenú pre dievčatá. Dokonca jej ani nechýbali. ,,A mám rád teba,“ dodal.

Odpoveďou mu bol bolestný úškrn. ,,Máš rád vraha? Si šialený.“

,,Ty nie si vrah.“

,,Ja som šoféroval.“

,,Mal si prednosť. To auto tam nemalo byť.“

,,Lenže...“

Markus sa bleskurýchle postavil, zachytil dlaňami Rhysovho vozíka a naklonil tak blízko až sa takmer dotýkali čelami. Vážne mu hľadel do prekvapených očí.

Rhys ten pohľad nevydržal dlho. Po pár sekundách zrak previnilo sklopil.

,,Rhys,“ Markus chytil jeho jemne trasúce sa dlane a klesol na kolená, aby mu mohol hľadieť do sklopenej tváre. ,,Teraz mi to povedz na rovinu. Čo ťa skutočne trápi? To, že si ochrnul? Alebo, že tvoj otec zomrel?“     

Rhys cítil ako mu stuhla krv v žilách. A možno mu doslova zamrzla. Markus mu práve položil otázku, ktorú on sám odmietal. Zatlačil ju do najhlbšieho kúta svojej mysle. Nechcel si ju dávať. Nemohol predsa porovnávať stratu pohybu dvoch končatín a jedného života. Nemohol. Skutočne nemohol.

Cítil ako sa mu okolo ramien ovinuli dlhé ruky a pevne ho stisli. ,,Hej, je to blbosť, že chlapi neplačú. Môžeme plakať koľko potrebujeme. A som tu. Nikam nejdem.“

Odkedy ochrnul Rhys počul mnoho utešujúcich fráz a povzbudzujúcich viet. No toto bolo prvý raz čo skutočne počul niečo čo potreboval. Jeho ruky vystrelili nahor. Zovrel Markusa okolo krku a pritisol sa k nemu ako k poslednej záchrane.

Chvíľu sa len bezmocne triasol v zovretí mocných paží. Zo stiahnutého hrdla sa mu začali rinúť trhané hysterické vzlyky. Cítil sa nešťastný, zúfalý, vinný, úbohý. Mal chuť kričať. Všetky negatívne emócie v ňom vírili, akoby mali každú chvíľu roztrhnúť jeho telo a vydrať sa von.

Markus mlčal. Zložil jednu ruku z Rhysových pliec a šikovne ho podobral pod kolenami. Nebál sa, že by mu tá vzlykajúca kôpka nešťastia mohla spadnúť. Držal sa ho ako kliešť.

Podarilo sa mu vmanévrovať ich oboch na posteľ. Oprel sa chrbtom o jej čelo, v snahe nájsť čo najpohodlnejšiu polohu. Drevený okraj ho tlačil do chrbta, no bol ochotný to vydržať.

Rhys ležiaci na Markusovi, zvieral v prstoch látku jeho mikini, akoby ju mal rozdrviť. Po lícach mu konečne začali tiecť slzy. Zaboril si hlavu čo najviac do jeho hrude, akoby ho snáď mohol niekto vidieť. Alebo sa chcel schovať pred svetom. Byť v bezpečí.

V tom plači bolo všetko. Zúfalstvo z jeho nehybných nôh. Bolesť z otcovej smrti. Nešťastie z Mirinho smútku. Strach z maminých skrytých výčitiek.

Nevedel čo má s tým všetkým robiť. Nevedel či s tým môže vôbec niečo robiť. Všetko bolo tak prekliato ťažké.

Markus mlčal. Cítil, že tak je to najlepšie. Rhys nepotreboval slová, nepotreboval lieky, ani sedenia s psychológom. Potreboval sa hlavne vyplakať. Dostať to zo seba von prirodzenou cestou, ktorej rozumie.

Jemne ho hladil po chrbte. Dá mu toľko času koľko potrebuje.    

Netušil ako dlho to trvalo. Markusov chrbát začal po prvej hodine oznamovať, že v tejto polohe nemôžu ostať, tak sa nakoniec radšej presunul do ľahu, pridržujúc si plačúceho Rhysa pri boku. Zvláštne, že mu to vôbec nepripadalo trápne, i keď by mohlo.

Za oknami už bola úplná tma, keď Rhysov bolestivý plač zoslabol do občasného trhaného vzlyku. Bol zúfalo unavený s vražednou bolesťou hlavy no odmietal sa Markusa pustiť. Jednu ruku zamotanú v jeho mikine. Druhú zovretú okolo jeho pása ako železnú obruč.

Markus sa zo zovretia ani v najmenšom netúžil dostať. Upokojujúco hladil Rhysa po chrbte. Takmer nevedomky mu kládol bozky do vlasov, užívajúc si objatie. Situáciu, ktorou sa k nemu dopracovali už menej. Mimovoľne ho napadlo, či sa už Mira vrátila dovnútra.

Ticho nakoniec prerušil Rhys. ,,Čo mám teraz robiť Markus?“ Zašepkal, nezdvíhajúc hlavu z jeho hrude. Hlas mal dlhým plačom zachrípnutý ako starec.

,,Mira je ako telo bez duše. Len chodí po dome a upratuje ako šialenec. Videl som jej hodnotenie zo zimného semestra. Bolo strašné. To všetko kvôli mne.

Mame sa ani nedokážem pozrieť do očí. Viem, že to nebola moja vina. Ona to vie tiež. Ale, vždy keď sa na ňu pozriem vidím v jej očiach otázku, či som skutočne nemohol urobiť nič, aby som otca zachránil. Nemohol ale...,“ hlas mu zlyhal a na chvíľu zmĺkol v snahe nepoddať sa ďalšiemu záchvatu plaču.. 

Markus pokračoval v hladení jeho chrbta, pohľad upretý na strop. ,,Milujú ťa Rhys. Obe. A robia si o teba starosti.“

,,Bojím sa.“ Zašepkal Rhys sotva počuteľne. ,,Že si mama v skutočnosti praje, aby som neprežil ja, ale otec.“ Dokončil zreteľne, trasúcim sa hlasom.

Vedel, že Mira by pre neho urobila bezmála všetko, ak by mu to pomohlo. Chcela stáť pri ňom. Povzbudiť ho. Mama naopak vyzerala, akoby ho chcela vidieť čo najmenej. Zdalo sa mu, že ani nedokáže zniesť jeho prítomnosť.

Aj napriek tomu ako neuveriteľne si boli obe ženy vzhľadovo podobné, v tomto boli úplné protipóly

Markusov prekvapený pohľad sa z ničím nezaujímavého lustra presunul na bledú tvar, ktorá k nemu utrápene hľadela. Zaplavila ho nekonečná vlna nehy. ,,Hlupáčik.“ Pohladil ho po líci. ,,Tak to predsa nie je. Aj tvoja mama sa len potrebuje vyrovnať so svojimi vlastnými pocitmi. Ale nikdy by nechcela, aby si zomrel namiesto jej manžela. Milovala ho. Ale teba tiež stále miluje. Len inak.“

Koniec koncov, Rhys bol so svojimi tmavými vlasmi a mačacími očami takmer vernou kópiou svojho otca. Hoci mal, po mame, predsa len o niečo jemnejšie rysy.

Marcus si vedel predstaviť aké to pre ňu muselo byť zložité. Potrebovala sa s tým vyrovnať. Potrebovala čas.

Rhys neromanticky smrkol a natiahol sa po balenie vreckoviek, ktoré mu Markus veľkoryso podal. Vyplytval takmer polovicu balenia.

Následne sa s menšími problémami posadil, dávajúc sa statočne dokopy. Po chvíli sa mu to aj podarilo, jeho tvár znova zdobil ten neutrálny výraz. Len bol možno trošku menej prázdny. ,,Markus. Znes ma prosím dolu.“ Požiadal. Znelo to skôr ako rozkaz.

Markusovo obočie vyletelo nahor. Toto nebol pokrok. To bol skok. Olympijských rozmerov. Taktiež sa vyškriabal do sedu, hoci o poznanie nemotornejšie. ,,Si si istý?“ Uisťoval sa opatrne.

,,Nie, preto to urob, než si to stihnem rozmyslieť.“ Odsekol a následne očervenel nad dvojzmyselnosťou vety. ,,Na čo čakáš?!“ Vyštekol.

Tiež mierne zrumenený Markus radšej začal konať. Šikovne si vyzdvihol Rhysa do náručia. Milostivo mu na ceste do prízemia otváral dvere.

Pred kuchyňou, z ktorej sa ozývala výmena názorov ohľadom množstva Nivy v syrovej omáčke, na chvíľku zaváhal. Pohľadom skontroloval Rhysa, ktorý ho o niečo tuhšie zovrel, no nepovedal nič. Zvládne to.

Markus so svojim nákladom prekročil prah. A ocitol sa tvárou v tvár panej domu. Tá pri pohľade na svojho syna, ktorý bol prvý raz po dlhých mesiacoch mimo izbu načisto stratila reč. Zmĺkla uprostred vety a vyzerala, že čo nevidieť odpadne.

Mira, doteraz otočená chrbtom sa zvrtla, podľa maminej reakcie očakávajúc, že v dverách bude minimálne duch. Aj ten by ju bol prekvapil menej. V šoku pustila horúcu panvicu. Syrová omáčka s kúskami kuracieho mäsa sa rozstrekla po podlahe.

Chvíľu nikto nič nehovoril.

Rhys prehltol za svoj krátky život dosiaľ najväčšiu hrču v hrdle. ,,Ahoj,“ šepol zvláštne priduseným hlasom. ,,Odpustite mi. Bol som hlupák.“ Mal toho ešte veľa na srdci a možno by sa k tomu aj odhodlal, keby dostal možnosť.

Mire sa okamžite spustili slzy a celkom zabúdajúc na roztavený syr si zničila papuče, ako sa hnala k bratovi. Mocne ho zovrela v náručí, plačúc pod náporom pocitov, ktoré nevedela pomenovať.

Po chvíli Rhys pocítil ďalšie ruky, ktoré ho objali. Mama ho zvierala, akoby bol niekoľko dňové dieťa nie takmer dospelý chlap. Intenzívne vnímal jej láskyplné objatie a nežný hlas. ,,To nič. To nič. Bude to v poriadku. Naozaj.“

V jej hlase nepočul výčitky. Ani obvinenia. Len lásku. Vyrovnala sa s tým. Pohla ďalej.

Mal by tiež.  



Mira ležala skrčená v kresle, pohrúžená do knihy, ktorú si opierala o kolená. Nohy jej viseli cez podrúčku na jednej strane kým hlavu na druhej mala podopretú chlpatým vankúšikom. Na jej hrudi spala Maja, privábená teplom pletenej vesty ktorú mala na sebe.

Celé predpoludnie strávila v záhrade s bratom a Markusom. Sneh sa už síce topil no ani to im nezabránilo, aby postavili najkrajšiu snehomačku v histórii, ako vyhlásil Rhys, ktorý jej sám vytvaroval hlavu. Bol na seba náramne pyšný zvlášť, keď sa k nemu pripojila Maja a chcela sa s vlastnou snehovou podobizňou skamarátiť.

Jeho nadúvanie prerušil až Markus, keď mu za šál hodil snehovú guľu. Boj, ktorý tým rozpútal mohla konkurovať tridsať ročnej vojne. Na jej konci boli všetci, vrátane Maje, mokrí ako po hodinovom tvorení snežných anjelov.

Mire bolo z toho do smiechu ešte teraz. Bola už dávno usušená, v teple pri krbe.

Markus s Rhysom sa len pred hodinou, po tom čo konečne tiež vyschli, vydali na „ozdravnú prechádzku“. Aspoň tak nazývali svoje, nie až tak tajné, čoraz častejšie a dlhšie rande.

Mira hodila očkom ku kuchyni. V dreze sa tlačili tri hrnce a panvica. Odkvapkávač bol taký plný, že by sa doň nezmestila už ani kávová lyžička. A podlaha sa už tiež dožadovala vydrhnutia. I keď ten syr zo škár medzi kachličkami už zrejme nikdy nedostane.

Mama sa jej vyhrážala, že kým sa vráti má byť kuchyňa v perfektnom stave. Ale bol piatok. A ona sa začala lámať pod presviedčaním svojich kolegýň aby si zašli na pohárik. Bol na to ešte čas.

A vôbec. Mira predsa musela zistiť či Roland zoberie Jakea so sebou, alebo ho nechá v púšti. Či ho dokonca zastrelí. Pri pištoľníkovej nevyspytateľnej povahe by ju to už možno ani veľmi neprekvapilo.

Zavrtela sa v kresle, poškrabkala Maju za uchom, odhryzla si z čokoládovej trubičky a otočila na ďalšiu stránku.