Eric prechádzal parkom. Pomaly kráčal po štrkom vysypanej cestičke a cítil sa ako najväčší zradca. Vôbec sem nemal chodiť, ale nedokázal odolať detinskému pokušeniu ešte raz robiť niečo po svojom.

Aj tak sa vlastne nemal čoho báť. V tejto odľahlej časti parku zatiaľ nikoho nestretol a nezdalo sa, že by sa to malo zmeniť.

Bolo mu to takmer ľúto. Pred piatimi rokmi tu bol ako jeden z dobrovoľníkov. Celé leto skrášľovali zanedbanú časť parku.

Nebol to jeho nápad. To akčná Tereza vyhlásila, že nebude štyri mesiace sedieť doma, ale produktívne využije voľný čas.

Samozrejme, že dosiahla svoje. 

Odvtedy tu nebol. Päť rokov. Dlhá doba.

Práca, ktorú tu za sebou zanechali, sa však veľmi nezmenila.

Stále tu bol malý hájik orgovánov, ktoré Tereza tak milovala. Odkedy ich vysadili zvykla si pri nich čítať. Tvrdila, že je to upokojujúce.

Jeho sestra bola vždy zvláštna.

Pousmial sa.

Okolo cesty sa rozprestierali záhony rôznofarebných ruží. Občas nejakú priniesol Isabelle. Rovnako, ako väčšine žien sa jej ruže páčili a lichotilo jej, keď ich od neho dostala.

Inú kvetinu sa jej doniesť vlastne ani neodvážil. Po prečítaní knihy Reč kvetov, sa z nej stala samozvaná odborníčka na danú oblasť a za každým lupienkom hľadala nejakú správu.

Na jednu stranu, to bolo rozkošné. Na tú druhú, ho to šialene iritovalo. Musí to, že jej donesie jeden kvet, automaticky znamenať aspoň tri skryté odkazy?!

Frustrovane si povzdychol.

Gerbery. Na chvíľu sa pri nich pristavil. Florián tie kvetiny priam uctieval. Staral sa o ne ako o kráľovné. Vravieval, že svojimi veľkými kvetmi symbolizujú veľkú úprimnosť. A tú si cenil najviac na svete. „Ak nebudem k ostatným úprimný, akú mám záruku, že budú úprimný oni ku mne?” Vždy, keď to hovoril mu zelené oči jasne žiarili.

Potriasol hlavou. Hlúpe spomienky.

Na konci parku, pri nevysokom múriku sa skveli tisy. Pamätal si na deň, kedy ich sadili. Vykopal vtedy snáď dvadsať jám a do každej z nich musel vtesniť krpatý stromček. Podľa jeho názoru ani jeden z ihličnanov nemal odpovedajúce korene, pretože boli hádam dvakrát väčšie než tá časť stromu, ktorá mala byť nad zemou. Svaly ho boleli ešte tri dni.

„Vyrástli, však?”

Eric mal na jeden desivý okamžik pocit, že mu zastalo srdce, než sa rozbúchalo rýchlosťou, ktorá by mu mohla privodiť infarkt. Stuhol ako skala a sústredil sa len na to ako správne dýchať. Nádych. Výdych.

Otočil sa pomaly, úporne premýšľajúc čo by mal povedať.

Hlavne niečo jednoduché, aby nebolo jasné, ako veľmi je rozhodený.

„Florián.”  

Stál len pár krokov od neho. V zelených záhradníckych montérkach, ktoré mali takmer rovnaký odtieň ako jeho oči. S obvyklým, hrejivým úsmevom na tvári.

Na líci mal šmuhu od hliny. A vo svetlých vlasoch takisto. Určite si zase prehraboval vlasy zabúdajúc, že má na rukách záhradnícke rukavice. Eric nikdy nepochopil ako na to niekto môže zabudnúť.

Prikývol. „Veľmi som sa nezmenil čo? Vravia mi to všetci.” Prešiel ho skúmavým pohľadom. „Zato ty áno. V tom obleku by som ťa takmer nepoznal.” Pristúpil k nemu bližšie. „Nebol si tu celé roky.”

Nemalo to znieť ako výčitka. Eric si tým bol istý. No predsa sa mu tá veta bolestivo zahryzla do hrude. „Prišiel som pozrieť Terezu.” Vlastný hlas mu pripadal cudzí a strojený.

„Som rád, že si sa zastavil aj tu. Nechceš sa na chvíľu posadiť?” Kývol Florián k blízkej lavičke. Osadili ich len prednedávnom.

Eric úporne premýšľal. Nechcel sa posadiť. Nemal by sa posadiť. Mal by okamžite odísť. „Iste, prečo nie.”



Florián si stále dobre spomínal na leto spred piatich rokov.

S otcom, ktorý sa v ten rok konečne rozhodol začať vychutnávať dôchodok a slávnostne mu prenechať svoje miesto, zorganizovali dobročinnú akciu na skrášlenie parku.

Nazbierali síce len okolo desať ľudí no i to bolo čosi.

Eric do skupinky celkom nezapadal. S modernými okuliarmi za, ktorými schovával inteligentné sivé oči, pôsobil skôr ako intelektuál, než nadšenec manuálnej práce. A možno práve to ho na ňom tak neodolateľne priťahovalo.

Bol to jednoznačne najnemotornejší typ záhradníka, aký kedy videl. Spočiatku sa okolo neho motal, aby mu pomohol. Potom už preto, lebo chcel. A nakoniec, lebo to proste nešlo inak.

Bolo to najlepšie leto aké si pamätal.     

Erik vyzeral úplne inak. Stiahnutá kravata a vyleštené topánky mu nesvedčili. Nemal už ani okuliare. Zrejme začal nosiť kontaktné šošovky.

S istou fascináciou sledoval, ako si povoľuje uzol na kravate, rozopína sako a niekoľkými prudkými pohybmi hlavou ničí dokonalý účes. Hnedé vlasy boli teraz rovnako strapaté ako kedysi. Možno len o čosi dlhšie. Zhlboka vydýchol a oprel sa. Na chvíľu zase pripomínal samého seba.

Florián pocítil nával nečakaného šťastia, keď si všimol hodinky na Ericovom zápästí. „Stále ich nosíš?” Vydýchol.

Dal mu ich ako darček na konci leta. Zaplatil za ne nekresťanské peniaze, no boli to skôr tradičné a mierne staromódne hodinky.

Eric sa uvoľnene zasmial. „Každý jeden deň. Pamätáš si ako som si ich nechcel vziať? Asi hodinu som ťa presviedčal aby si ich šiel vrátiť.”

„A ja som ti len odsekol, že som starší a už pracujúci človek, ktorý má právo dať chudobnému študentovi darček,” zazubil sa aj Florián. Nikdy by mu nepovedal, že pracovná zmluva mu reálne začínala až o pár dní a na dva mesiace sa kompletne zruinoval. No stálo to za to.

Nikto sa naňho nikdy nepozeral tak ako Eric. „Vždy si bol neskutočne tvrdohlavý,” poznamenal, pričom mu hlas začal nebezpečne presakovať emóciami. V jeho očiach sa dalo priam čítať. No ani tak neurobil nič.

Florián si bol istý, že ďalšie bezvýznamné reči už neznesie.

S podivne zvieravým pocitom na hrudi natiahol ruku k Ericovej dlani. Nedíval sa mu do tváre. Srdce mu poskočilo, keď pocítil opätované zovretie. „Chýbal si mi.” Priznal ticho. „Dúfal som, že ťa znova uvidím.”

Ericove prsty ho jemne chytili za bradu a donútili pozrieť mu do očí. „Aj ty mne.” Jemne si oprel čelo o to jeho. „Každý jeden deň.”

Florián mal pocit, že sa každú chvíľu rozplače. Hodil za hlavu všetok rozumný úsudok, ktorý pri Ericovi aj tak nikdy nezvládol použiť a proste ho pobozkal.



V Ericovi hrklo. Neočakával, že to Florián urobí, hoci to chcel.

Len na sekundu mu napadlo, že by sa mal odtiahnuť, než sa všetky tie zbytočné myšlienky rozplynuli a pritiahol si chvejúceho sa Floriána bližšie.

Tak dlho po tom túžil.

Celé tie prekliate roky, kedy sa sám seba snažil presvedčiť, že Florián v jeho živote už nemá miesto, boli v mihu preč.     

Florián bol krásny, reálny, živý a tu. Cítil jeho jemné pery. Chvejúce sa ruky. Prsty zaťaté do tuhej látky jeho saka. Tichunké vzdychy, takmer vzlyky.

V tom okamihu bolo niečo čo strašne chcel. Istota, že je tam kde má byť. Vedomie, že robí presne to čo chce. Pocit, že sa znova raz cíti neskutočne živý a šťastný.

Spomienky na leto s Floriánom, dávno pochované, sa znova prebúdzali a pripomínali mu všetko čo vtedy cítil. Pomedzi útržky krásneho leta sa však začali predierať iné. Staršie.

O jeseni, kedy sa všetko tak rýchlo a bolestivo skončilo.

Eric stuhol. Uvedomil si čo robí. A naplnilo ho to takým neskutočným strachom, až takmer vykríkol.

Prudko od seba Floriána odtisol.

Prekvapene vydýchol. Tváre mal mierne červené, bol strapatý a neskutočne krásny. Zo zelených očí svietil zmätok.

V jeho bola momentálne len panika.

Prudko sa postavil. „Ja… prepáč… musím ísť,” hlas mal takmer hysterický. Čo najrýchlejšie sa pokúšal nasúkať do saka, ktoré sa Floriánovým pričinením ocitlo pokrkvané na lavičke. Ani si nepamätal, kedy sa mu to podarilo. Nedokázal uvažovať racionálne. Chcel sa len dostať preč. Chcel…

„Znova utečieš?”

Eric sa zastavil uprostred pohybu. Pomaly spustil ruky. V ľavej stále držiac sako, do ktorého sa mu aj tak nedarilo dostať.

Florián sa pomaly postavil. V očiach mal všetku bolesť sveta a hnev piatich rokov. „Znova utečieš? Bez vysvetlenia? Bez odpovede? Proste len utečieš ako pred rokmi? Ako to vieš najlepšie?” Bojoval sám so sebou aby neplakal. Myslel si, že už mu žiadne slzy ani nezostávajú. Za posledné roky ich prelial viac než považoval za možné.

„Neutiekol som,” hlesol Eric ticho. Pripadal si oproti nahnevanému Floriánovi taký maličký a bezbranný. Ešte nikdy ho nahnevaného nevidel.

Florián sa trpko uchechtol. „Nie? Za celý ten čas si sa ani raz neozval. Neodpovedal si na telefonáty, správy. Ani na jeden z tých prekliatych listov, ktoré som ti poslal. Ako inak než útek by si to nazval?”

Látka saka zúfalo úpela, ako tuho ju zvieral. Eric myslel, že v ňom Floriánove výčitky prebudia hnev, no nič také sa nestalo. Cítil len vinu, bolesť a smútok. Nevedel ako by sa mohol brániť. „Ty nevieš…”

Zmĺkol. Klamal. Florán vedel. Vedel všetko. Vedel až príliš dobre.   

…

Bol to len týždeň po skončení brigády v parku.

Eric sa s Floriánom neprestal stretávať. Začali si spolu už dávno a všetku opatrnosť hodili za hlavu.

Ako neskutočne hlúpe to bolo si Eric uvedomil v moment, keď kútikom oka zazrel svojho otca. Presne v moment, keď ho Florián bozkával. Stál na druhej strane ulice a v jeho očiach planula čistá vražda.

Eric dovtedy nikdy nepocítil taký strach.

Ten večer sa odmietol vrátiť domov. Florián ho u seba nechal. Zaspával pritisnutý k nemu, akoby ho snáď mohol ochrániť pred celým svetom.

A možno aj mohol. Nie však pred jeho otcom.

O tretej nad ránom sa celým bytom niesol krik a trieskanie na dvere. Ericov otec bol nepríčetný. Florián s ním viedol dlhý rozhovor cez zamknuté dvere. Odmietal Erica pustiť von, kým sa aspoň trocha neupokojí.

Slovo polícia zaznelo od oboch mužov viac než raz.

Nakoniec tie dvere otvoril.

Ericov otec sa zbytočne nezdržoval. Zdrapil svojho syna, vytiahol ho na chodbu a ubezpečil Floriána, že Erica už v živote neuvidí a je len obyčajná špina. Následne za sebou zatresol dvere so silou, ktorá rozvibrovala stenu.

Až o niekoľko dní si Eric uvedomil, že u Floriána zostali jeho tenisky, ktoré si ani nestihol obuť. Nevrátil sa po ne.

…



Florián cítil ako z neho pomaly vyprcháva hnev a zostáva už len tá bolesť.

Neprestával pohľadom prepaľovať Erica, ktorý len stál a díval sa na špičky svojich lesklých topánok. Nemal ani dosť odvahy mu pozrieť do tváre.

V tú chvíľu ho Florián naozaj nenávidel.

„Pamätáš sa ako si mi pár dní predtým, než si zmizol povedal, že sem chodíš každý piatok? Že sa len tak prechádzaš a obdivuješ čoho si bol cez leto súčasťou?” Jeho hlas bol tichý. Takmer šepotavý. „Začal som sem potom každý piatok chodiť ja. Mohol som celý deň pracovať na druhej strane parku, aj tak som sem každý piatok aspoň na chvíľu prišiel.

Viem, aké to bolo naivné. Nečakal som, že ťa tu stretnem. Ale predsa len som tu celý ten čas čakal!” Posledné slovo už takmer vykríkol.

Mal toho dosť. Potreboval sa konečne zbaviť všetkého čo v sebe drží už päť rokov. Ak to neurobí, určite sa zblázni.

„Čakal som tu celý ten čas. Pretože som sa jednoducho nechcel vzdať. Mal som pocit, že ak sa vzdám tohto hlúpeho zvyku, tak sa vzdám všetkého.

A ty si nakoniec prišiel,” sám presne nechápal prečo to všetko Ericovi vraví.

Asi to ešte stále nechcel vzdať všetkého.

„Ale teraz chceš zase odísť. Zase utiecť.” Pozbieral všetku svoju silu a pristúpil tesne k Ericovi. „Pozri sa na mňa.”

Eric k nemu zdvihol pohľad až po niekoľkých nekonečných sekundách. Jeho oči vyzerali byť uštvané. Florián cítil presne rovnaké emócie, aké mohol vidieť v Ericových zúfalých očiach.

„Nebudem tu čakať večne, Eric. Nebudem tu čakať, kým ty budeš utekať.”

Tak veľmi dúfal v akúkoľvek reakciu. Žiadna však neprišla.

Smutne sa pousmial. Čo iné vôbec mohol očakávať? „Ešte niekoľko krát sem prídem, ale… potom prestanem. Potom to vzdám. Všetkého.” Odvrátil sa. Dúfajúc, počkal ešte chvíľu, než sa rozišiel preč.

Nechal tam Erica samého.

Už mu nemal čo povedať.



„Nemôžeš to urobiť!”

Erik sedel na pohovke oproti svojej sestre, ktorá si pre seba zabrala kreslo a zúfalo sa snažil nedívať do jej prísnych očí. Hoci ju už dávno prerástol, stále bola staršia. Mala jeho rešpekt.

„Ale, Tereza…”

„Žiadne ale! Isabellu si jednoducho zobrať nemôžeš!“

Sťažka prehltol a úporne sa snažil neznieť ako spráskaný pes. „Ja musím!“ Od pevného mal jeho hlas ďaleko, ale aspoň sa mu netriasol.

Tereza obrátila oči k stropu, akoby prosila o pomoc samotných bohov. „Prečo prosím ťa?!

Sľúbil si to jej otcovi na smrteľnej posteli? Nie.

Nedokázala by bez teba žiť? Nie.

Čaká tvoje dieťa? Nie.

Vysvetli mi, prečo si ju teda, podľa teba, musíš vziať?“

Mohla byť drobná s postavou podobnou prútiku, no dokázala byť skutočne desivá.

Eric sa s každým jej slovom cítil len horšie. „Pretože je to tak správne.“ Ešte aj jemu samotnému to znelo neuveriteľne hlúpo.

Tereza neodpovedala

Nahlas prehltol, neodtŕhajúc zrak od svojich prepletených prstov.

Po nekonečných chvíľach sa ozvalo zaúpenie kresla, šuchot papúč a slabé zavŕzganie, keď sa sestra posadila vedľa neho. Naklonila sa a jednou rukou ho objala okolo pliec. „Stále ťa to trápi však?“ Šepkala, akoby sa jednalo o akési strašné tajomstvo.

Erik bol v pokušení sa hystericky rozosmiať.

Naozaj sa ho pýta či ho trápi to, čo sa pred rokmi stalo? Či ho trápi, ako naňho otec nakričal, že je hanbou rodiny? Či ho trápi, ako mama plakala a prerývane sa modlila k Bohu za jeho uzdravenie? Či ho trápi, že skončil v nemocnici so zlomenou rukou a miernym otrasom mozgu? Či ho trápi, ako mu otec deň po prepustení z nemocnice zbalil všetky veci a najbližším lietadlom ho poslal najďalej ako mohol?

Akoby ho to mohlo netrápiť?!

Odpovedal však len jednoducho. „Áno“

Tereza mu jemne stisla plece a pritisla ho k sebe ešte bližšie. „Myslím, že Floriána to tiež trápi.“

Erik pevne zavrel oči.

„Braček. Vieš, že mám Isabellu rada, však? Ale aj tak si myslím, že by si si ju nemal brať. No rozkazovať ti nemôžem. Premýšľaj o tom áno? O to jediné ťa žiadam.“

Zmučene prikývol. “Dobre.“



Tereza bola na ultrazvuku a Dominik ju, ako verný milujúci manžel, sprevádzal.

Eric po celom byte prechádzal, ako mŕtva duša a snažil sa premýšľať. Tak ako sľúbil sestre.

Jej sa to hovorilo ľahko. Ona nebola on. Po strednej šla na vysokú. Po získaní diplomu sa zamestnala. Spoznala dobrého muža a vzala si ho. Žila s manželom a čakali prvé dieťa. Dokonalý obrazec

Na ňu mohli byť rodičia pyšný, ako mu často a rád predhadzoval otec.

Eric si povzdychol a klesol do kresla. Musel sa upokojiť a vymenovať si fakty.

Je zasnúbený s Isabellou.

Má ju rád, no nemiluje ju.

Stále miluje Floriána.

Ktorý na neho päť rokov čakal.

Dlhšie už čakať nebude.

Zo všetkého najviac túži ísť za ním a prosiť, aby mu dal ešte šancu.

Ak sa to dozvie otec, zabije ho.

Zúfalo si zaboril ruky do vlasov a zastonal. Absolútne netušil čo urobí.

Na jednu stranu by sa tým mal prestať trápiť, vziať si Isabellu, nezničiť vzťah s rodičmi a žiť správny život.

No na druhú chcel celé zásnuby zrušiť, jemne sa rozísť s Isabellou, aby jej príliš neublížil, pokúsiť sa napraviť vzťah s Floriánom a žiť šťastný život.

Obe časti sa v ňom bili a on nevedel, ktorú by mal poslúchnuť.

Z úvah ho vytrhol až sestrin smiech. Bolo ju počuť ešte predtým než vôbec odomkla dvere. „Zuzi, som tehotná nie nevládna!“

„To ale neznamená, že sa budeš ťahať s nákupom. Je to celkom ťažké. Dominik mi ťa zveril. Ak sa ti niečo stane, neprežijem.“ 

„Preháňa to. A tento dom má výťah.“

„Situáciu to nemení.“

„Vážne si neuveriteľná!“

Eric s miernou závisťou sledoval priateľské doťahovanie dvoch žien.

Zuzana a Tereza si boli blízke už hádam celú večnosť. Mali medzi sebou ten zvláštny druh priateľstva. Ani dlhší čas, kedy sa nevideli, nijako nezmenil jeho hĺbku.

„Ahoj Eric,“ zamávala mu z kuchyne, kým vyťahovala z tašky sieťku s jablkami. Prižmúrila oči. „Vyzeráš strašne,“ skonštatovala napokon.

Vždycky bola priamočiara.

Tereza ju hravo udrela do ramena. „Nebuď k nemu zlá.“ Natiahla sa a uchmatla si tašky s nákupom pre seba. „Toto už ale naozaj zvládnem sama. Choď mu radšej robiť spoločnosť. Uvarím nám čaj.“

Na Ericovo prekvapenie Zuzana len pohodila hrivou ohnivých vlasov a bez námietok sa uvelebila na otomane pred kreslom. „Tak čo sa deje? Problémy s láskou?“

Vytreštil oči a sánka mu mimovoľne klesla. Ako to mohla vedieť?!

Pri pohľade na hlboko otraseného Erica sa Zuzana rozosmiala. „Netvár sa tak, nie som žiadna bosorka. Ženy majú skrátka na takéto veci dar.“ Pokrútila hlavou. Všetci muži boli tak ľahko čitateľný. A takýto výraz mali len, keď ich trápila nešťastná láska.

„Ste desivé,“ utrúsil Eric. Ešte stále mu srdce bilo prirýchlo.

Zuzana sa len zasmiala. „Súhlasím. Ale potrebujete nás. Ako napríklad teraz. Povedz čo ťa trápi. Možno na to nevyzerám, ale viem dobre počúvať.“

Hlavne nevyzerala, že sa plánuje vzdať. Pravdepodobne by mu nedala pokoj, kým by z neho nedostala odpoveď.

Dráždilo ho to.

„Mám si brať ženu, ale miluje muža. Tak raď?“ Vyzval Zuzanu s istou dávkou zlomyseľnosti. Dúfal, že ju uvidí vyvedenú z miery. Rozpačitú, nevediacu, čo na to povedať.

Na jeho šok sa však matersky pousmiala. „Veď si si práve poradil sám,“ podotkla jemne. Nechcela ho vystrašiť, len jemne popostrčiť. Muži boli občas skutočne nechápavý. „Naozaj čakáš, že ti poviem, že si máš vziať niekoho koho nemiluješ?

Neviem v čom je problém, ale všetko sa dá prekonať. I keď to znie otrepane, je to pravda.“

Eric sa začínal v jej blízkosti cítiť vážne nepríjemne. „Nič o tom nevieš,“ zašepkal. Napadlo mu, že to v posledných dňoch, hovorí dosť často.

Mykla plecom. „Možno máš pravdu. Mám ti zavolať Kláru?“ Spýtala sa nenútene, akoby viedli úplne normálnu konverzáciu.

Bol z nej skutočne zmätený. „Kto je Klára?“

„Moja priateľka.“

„Prosím?!“ Asi len zle počul.

Dramaticky prevrátila očami. „Moja priateľka.“ Zopakovala pokojne. „Prešla si niečím podobným. Chvíľu jej trvalo, než si priznala ako to s ňou je.“ Láskyplne sa usmiala.

Eric by musel byť úplný hlupák, aby mu nedošlo ako veľmi Zuzana Kláru miluje. Nechápal, ako je možné, že si nikdy nevšimol, že je Zuzana iná. Iste, ženy si prejavovali náklonnosť oveľa prirodzenejšie než muži, takže to na nich bolo ťažšie poznať, ale predsa. Bol naozaj až tak slepý?

„Niečím podobným?“ Hlesol.

Zuzana prikývla. „Jej rodičia sú presvedčený katolíci. A jej otec aj môj bývalý šéf,“ uškrnula sa, akoby si práve spomenula na niečo mimoriadne zábavné.

„Ty si zviedla dcérou svojho šéfa? Koľko má, preboha, rokov?!“ Bol v takom šoku, že začal mimovoľne zvyšovať hlas. Pred ním pristál hrnček bylinkového čaju. Odpil si poriadny dúšok, ignorujúc, aký je nápoj ešte horúci.

Tereza brata opatrne sledovala.

„Bývalého šéfa.“ Opravila ho Zuzana dôrazne. „A ja som ju nezviedla, ona na to stačila sama... Eric, upokoj sa! Vtedy bola maturantka,“ zamračila sa. Vedela si celkom dobre predstaviť, čo asi Erica napadlo a cítila sa dotknutá. Zopakoval si, prečo to vlastne robí, prehltla tvrdý komentár a už pokojným hlasom pokračovala. „Keď na to jej otec prišiel tak ma logicky vyhodil. Vraj, za hrubé porušenie pracovnej morálky,“ zasmiala sa a taktiež si odpila z čaju, no o poznanie dôstojnejšie.

„Novú prácu som si našla pomerne rýchlo.

A Kláry sa odmietla vzdať. Ona mňa takisto. Po jednej obrovskej hádke s rodičmi, skončila pred mojimi dverami. S kufrom a slzami v očiach,“ prstom s dokonalou francúzskou manikúrou zamyslene prechádzala po okraji hrnčeka.

„O 3 mesiace u mňa zazvonili jej rodičia. Prišli sa porozprávať.

A naozaj sme na seba celý čas zvládli nejačať. Ospravedlnili sa nám, ako vybehli, keď zistili, že sme spolu. A povedali, že ak sa Klára vráti domov, nebudú nám už do toho nijako zasahovať.“ Usmiala sa Zuzana víťazne.

Eric mal pocit, akoby počúval nejaký veľmi lacný román pre ženy. „A teraz?“

Odpovedala mu pokrčením ramien. „Čakáš nejaký ďalší problém? Klára nedávno skončila bakalárske štúdium a podáva si prihlášku na magisterské. Dokonca sa ku mne po nekonečne dlhom prehováraní jej rodičov, konečne ide presťahovať.“ Žmurkla. „Vravím, že všetko sa dá prekonať.“

Eric sa bez slova postavil a opustil obývačku. O chvíľu na to aj byt.    

Zuzana sa s nadvihnutým obočím otočila k Tereze. „Mala som radšej mlčať?“ Spýtala sa, znova odpíjajúc z pomaly chladnúceho čaju.

Tereza s bezradným povzdychom klesla vedľa kamarátky a oprela si hlavu o jej rameno. „Nie. Myslím, že len potrebuje ešte trochu premýšľať.“ Unavene zavrela oči.



Isabella mala už od rána veľmi zvláštny pocit. Nedokázala sa na nič sústrediť a to sa nestávalo často. Niečo nebolo v poriadku a nepáčilo sa jej, že nevie prísť na to čo.

Zvonček ju zastihlo nepripravenú. Usadená na pohovke roztržito listovala v svadobnom katalógu a nikoho nečakala. S opatrnosťou sebe vlastnou najskôr použila kukátko.

Eric.

Prekvapene otvorila. Ešte nikdy k nej neohlásene neprišiel. Nikdy. Ak sa dopredu nedohodli, vždy jej aspoň zavolal. Muselo s stať niečo vážne.

„Isabella, musíme sa vážne pozhovárať. Môžem vojsť?“ Jeho tvár bola bledšia než zvyčajne. Bol viditeľne nervózny, triasli sa mu ruky.

Nemo prikývla a ustúpila aby mohol prejsť. Prezrela si ho. Nemal kravatu. Ani sako. Len sivé nohavice a svetlomodrú košeľu. Príliš neobvyklé, než aby to len tak prešla.

„Dáš si kávu?“ Spýtala sa rozpačito, kým sa usádzal v obývačke. Pokrútil hlavou. Všimla si ako mu zrak padol na otvorený svadobný katalóg. Rýchlo ho zatvorila a posunula na kraj stola.

Usadila sa vedľa neho. „O čom si chcel hovoriť?”

Venoval jej vážny pohľad a chytil ju za ruku. „Isabella, je mi to naozaj veľmi ľúto.” Díval sa jej priamo do očí. „Myslím, že by sme mali svadbu zrušiť.”

Isabella na moment zabudla dýchať. Potvorila ústa, no na viac než prekvapený výdych sa nezmohla.

Pochopila, že nejde len o svadbu. Nemohla uveriť, že sa s ňou práve partner, s ktorým strávila viac ako tri roky rozchádza. „Prečo?” Vytisla zo seba priškrtene. Cítila v očiach slzy.

Chcela vytrhnúť ruku z Ericových dlaní no držal ju príliš pevne a ona na to nemala dosť síl. Bola príliš rozrušené.

„Vypočuješ si ma?” Spýtal sa Eric opatrne. Považoval za úspech, že Isabella hneď nezačala plakať, kričať a nevyhodila ho z bytu. Aj to bola jedna z variant s ktorou rátal.

Trasľavo sa nadýchla a prikývla. Chcela vedieť dôvod. Nech už je akýkoľvek a akokoľvek ju bude bolieť. Chce to vedieť.

„Veľa som nad tým rozmýšľal Isabella. Ver mi, že som ti nikdy nechcel ublížiť.

Ale nemôžem si ťa vziať. Pretože by si pri mne nedokázala byť šťastná. Pretože by som ťa nedokázal milovať.

A nie je to tým, že by som ťa podvádzal.

Musím sa ti k niečomu priznať.” Vyzeral tak vystrašene, no odhodlane. „Som gay.”

Isabelle klesla sánka. Čakala všeličo. Že ju Eric už nemiluje. Že má milenku. Že má s nejakou ženou dieťa. No, odlišnú orientáciu ani vo sne.

Potrebovala chvíľu, aby sa spamätala.

„Vedel si to… už pred tým, než… než začal náš vzťah?” Spýtala sa tichunko.

Previnilo prikývol. „Mrzí ma, že som ti tak dlho klamal.“

„Mrzí?“ Preskočil jej hlas. Cítila, ako sa jej spustili slzy. „Od začiatku si ma nemiloval! Nemohol si ma milovať! Boli sme spolu tri roky! Ako si mohol?!“ Chrlila naňho obvinenia a najradšej by ho udrela. No napriek tomu, aké poníženie a hnev cítila, to nezvládla.

V Ericových očiach videla čosi, čo jej zabraňovalo sa naňho plne rozkričať. Nedokázala to pomenovať, no mala pocit, akoby Eric trpel viac ako ona. Nedávalo to zmysel.

Nahnevane si voľnou rukou zotrela slzy. Tú druhú ešte stále zvieral Eric. Rozhodla sa ju tam zatiaľ nechať. „Prečo si to urobil Eric?“

Smutne hľadel na ich spojené ruky. „Dva roky pred tým než som ťa spoznal, som bol zamilovaný. Do mladého muža. Šialene zamilovaný.

Ale, môj otec na nás prišiel. Zmlátil ma. Strašne. A potom ma poslal študovať do zahraničia.

Každý deň mi pripomínal, aká som hanba a sklamanie.

Bál som sa ho. Veľmi.

A potom som stretol teba. Krásnu, milú, dokonalú. Myslel som si, že som sa do teba zamiloval, no v skutočnosti so len zúfalo chcel naplniť otcove predstavy.

Ale teraz som si uvedomil, že celý čas klamem seba aj teba. A nemôžeme takto spolu žiť.

Je mi to ľúto Isabella. Tak veľmi ľúto.“

Šokovane sledovala, ako sa Ericovi trasú ramená. Zdalo sa jej, že nemá ďaleko k slzám. Ale... chlapi predsa neplačú.

Hoci sa stále cítila ublížene, nemohla ho takto nechať. Vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu rozpadnúť. Natiahla voľnú ruku a zľahka ho objala okolo pliec. Mala pocit, že ju sotva vníma. Pritiahla ho k sebe.

Zaboril si hlavu do jej ramena. Cítila, ako sa jej do svetra vpíja vlhkosť.

Mlčala. Len ho ďalej objímala. Bolo to najviac, čo mohla momentálne urobiť.

S istou trpkosťou si pomyslela, že to malo byť naopak.

Eric sa po chvíli odtiahol. Až na mierne začervenané oči, už nič nenaznačovalo, že sa pred chvíľou emočne zrútil. Vyčkával na jej reakciu.

Isabella sa trasľavo nadýchla. „Dobre, zrušíme svadbu. Aj... všetko ostatné,“ dodala po miernom zaváhaní.

„Isabella...“ začal Eric no ona mu zľahka položila prst na pery.

„Nie, Eric. Máš pravdu. Nemôžeme sa vziať.

Po tom čo si mi teraz povedal, by som to po teba ani nemohla chcieť.

Stále je to lepšie než, keby si ma opustil pred oltárom. Alebo ešte horšie, po niekoľkých rokoch manželstva.

Veď sme ešte ani len nerozoslali svadobné pozvánky.

Bude to v poriadku.“ Krivo sa usmiala

Eric ju zľahka pohladil po chrbte dlane. „Ďakujem.“ To bolo všetko, čo jej mohol povedať.

Premáhajúc ďalšie slzy si vyslobodila ruku z jeho zovretia. „Už si to povedal rodičom?“ Spomenula si, čo Eric vravel o svojom otcovi. Starostlivo si ho prehliadla.

Pokrútil hlavou. „Ešte nie. Chcel som ísť najskôr za tebou.“ Sotva badateľne sa mu triasol hlas.

Zovrelo jej žalúdok. „Mám ísť s tebou?“ Navrhla neisto. V jej prítomnosti by sa hádam krotil.

Eric sa vďačne usmial. „Je to od teba veľmi milé Isabella, ale toto musím zvládnuť sám.“ Zľahka ju pobozkal na tvár, než sa postavil. „Zbohom.“

Potom odišiel.

Osamela.

Pritiahla si kolená k hrudi a objímajúc ich rukami sa schúlila do klbka.

Bolestne si uvedomovala, že práve nechala odísť úžasného muža.

Ktorý však, nikdy nemohol patriť jej.

Mohla mať jeho meno, úctu, priateľstvo a hádam aj telesnú vernosť. No, nikdy by nemala jeho srdce. Tým by jej bol neverný stále.

Zložila si hlavu na kolená a rozplakala sa.



Eric sa slabo oprel o domový zvonček. Malá časť vedľa jeho odhodlania dúfala, že mu nikto neotvorí.

Nesplnilo sa. V dverách sa objavila usmievajúca sa mama. „Eric? Nečakali sme ťa. Poď dovnútra. Otec je v obývačke.“ Vtiahla ho do chodby. Všimla si, že je akýsi stuhnutý, no nevenovala tomu priveľkú pozornosť.

Ericovi sa v hrudi rozpínal desivý chlad, no teraz sa už nemohol otočiť na päte a utiecť. Nemohol utekať večne. Prekračujúc prah obývačky mal pocit, akoby vkročil do jamy levovej. 

Jeho otec sedel v koženom kresle. Jeho už tak mohutná postava v ňom pôsobila hádam ešte desivejšie. Skláňal sa nad hrubou knihou. Biblia. Na chvíľu zdvihol pohľad od stránok. „Eric,“ pokynul mu nech si sadne.

Stuhnuto poslúchol. Ešte stále sa neodhodlal povedať jediné slovo. Uvedomoval si aký je zbabelý.

Jeho mala stihla medzi časom priniesť tanier koláčov. Postavila ho na konferenčný stolík a sadla si vedľa syna. „Prečo si nepriviedol aj Isabellu?

Dcéra jednej mojej dobrej kamarátky, prekrásne zdobí svadobné sály. Možno by vám vedela dať aj nejakú zľavu. Chcela som jej ukázať fotky.“ Nadšene sa usmievala.

„Musím sa s vami vážne porozprávať,“ takmer nemohol uveriť, že konečne prehovoril. Díval sa hlavne na otca.

Ten nezdvíhal pohľad od knihy.

Mama nechápavo naklonila hlavu. „O svadbe?“ Začínala tušiť, že niečo nie je v poriadku.

„Aj o nej.“ Zhlboka sa nadýchol. „Zrušili sme ju. S Isabellou som sa rozišiel.“ Povedal jedným dychom.

Ticho. Ťažké a dusivé sa rozprestrelo v miestnosti ako desivá predzvesť.  

Otec hlasno zaklapol Bibliu a prepálil syna pohľadom, ktorý by mohol zabíjať. Mama bola bledá ako smrť, takmer sa bála nadýchnuť.

Eric len nepohnuto sedel. Chrbát až neprirodzene rovný, ostražito sledujúc otca, ktorý sa postavil spolu s hlasným úderom svätej knihy o podlahu.

„Zopakuj to?“ Precedil pomedzi zaťaté zuby dávajúc mu poslednú možnosť si to rozmyslieť.

„Ako to myslíš?“ Šepla mama, úprimne vydesená.

Eric sa pokúšal zozbierať všetku svoju odvahu. Je príliš ďaleko. Už to musí dokončiť. „Rozišiel som sa s Isabellou. Žiadna svadba nebude. Nemôžeme sa vziať.“

Zovretá päsť dopadla na stôl s takou silou až zaprašťal. „Zbláznil si sa?! To si sa tesne pred svadbou rozhodol, že na ňu nie si pripravený?“ Otec vytočene kričal.

Dávno ho nevidel takého nahnevaného. Dávno neurobil niečo s čím nesúhlasil.

„Nie. Nemôžem si ju vziať pretože ju nemilujem.“    

„Nemiluješ?“ Hlesla mama tichunko.

Otec nevyzeral, že by mu táto odpoveď stačila. „A to ti došlo teraz? Po troch rokoch? Snažíš sa zo mňa urobiť hlupáka?!“

„O nič také som sa nikdy nesnažil!“ Eric si prekvapene uvedomil, že tiež kričí. „Celých päť rokov, som sa snažil robiť, všetko čo si chcel. Naozaj som sa veľmi snažil. Ani raz som ti neodporoval.“ Hrdlo sa mu bolestivo sťahovalo. Hľadel na svoje ruky, položené na kolenách. Prsty pevne zaťaté v látke nohavíc. „Ale už nemôžem. Nejde to. Isabellu si nevezmem. Nikdy si žiadnu ženu nevezmem!“ Mamine tiché vzlyky sa mu zarezávali do uší.

Mohutná ruka ho schmatla za golier košele a vytiahla do stoja. Otcova červená tvár bola len pár centimetrov od  tej jeho. „Ty si ho stretol.“ Zasyčal ticho.

Erica až zamrazilo s akou neochvejnou istotou v hlase to povedal. Všimol si žili pulzujúcej na jeho čele. „Povedal som ti, že ho už nikdy nemáš vidieť! Pozri sa na seba čo robíš! To kvôli nemu zahodíš všetko čo si si za päť rokov vybudoval?!“ Zúrivo ho od seba odstrčil a začal prechádzať po izbe. „Nebyť toho prekliateho chlapa, všetko by bolo v poriadku!“

Eric ho sledoval s prázdnym výrazom. Pred rokmi cítil bolesť a hanbu, že otca sklamal. Teraz... cítil len smútok. „Florián za to nemôže...“ Na tvári mu pristála mohutná facka. Od bolesti sa mu do očí nahrnuli slzy.

„Nevyslovuj meno toho... toho...!“

„Eric,“ konečne sa ozvala mama. „Prečo? s Isabellou si vyzeral taký šťastný! Ty predsa nie si...,“ zlyhal jej hlas. Stíchla.

Pomaly sa narovnal. Obom im pozrel do očí. „Klamal som. Ju aj seba. Nemiloval som ju. Nemohol som. Pretože som gay. A ešte stále miluje Floriána. Nič sa nezmenilo.“

Otec sa napriahol k ďalšej rane. Eric prudko ustúpil. Ruka presvišťala vzduchom naprázdno.   

„Znova ma chceš dostať do nemocnice? Myslíš, že tým niečo zmeníš?“ Slová z neho prúdili, ako voda. Nepremýšľal, proste rozprával. „Pred piatimi rokmi to nič nezmenilo a nič to nezmení ani teraz.“

Otec zo seba vzdal zvierací výkrik a znova sa zahnal.

Eric jeho ruku odrazil. Už sa nenechá mlátiť.

„Som gay, otec. Nemôžem to zmeniť.“

 Celým telom jeho otca prechádzal tras. Bol napnutý, ako šelma, ktorá jej aj cez doterajší neúspech odhodlaná k ďalšiemu útoku. Chvíľu sa zdalo, že sa na syna nepríčetne vrhne. A potom sa jeho svaly pomaly uvoľnili. Náhle vyzeral na každý zo svojich takmer sedemdesiatich rokov. “Odíď. Už tu nemáš čo robiť.“ Precedil pomedzi zovreté zuby a zohol sa po knihu, ktorá ležala na zemi. Nežne ju zodvihol a prešiel okolo neho. Akoby tam ani nebol.

Na moment zavrel oči. „Je mi to ľúto.“ Otočil sa k odchodu.

„Eric?“

Zastavil sa s rukou na kľúčke. „Áno mami?“

Neisto postávala v chodbe pár krokov za ním. V očiach mala stále slzy. „Pôjdeš teraz... za ním?“ Spýtala sa zlomene.

Prikývol. „Ak mi to ešte dovolí, tak áno.“

Nahlas prehltla. „Tak teda... dobre.“ Z očí jej vypadlo niekoľko ďalších sĺz. „Sľúb mi ale... že zavoláš.“     

Pustil kľúčku a krátko ju objal. „Zavolám, sľubujem.“   

Zvuk zatvárajúcich sa dverí znel definitívne.



Florián neveriacky sledoval Erica a nebol si istý, či sa s ním jeho zmysly kruto nezahrávajú. Stál pred jeho dverami.

Vlasy neniesli najmenšie stopy gélu. Mal svoje staré okuliare. Na sebe rifle a mikinu. Floriánov pohľad nenápadne skĺzol k zemi. Tenisky.

Vyzeral tak prirodzene. A v rukách držal aksamietnicu.

Zadrhol sa mu dych. Len všetkou silou vôle sa prinútil neprepadať unáhleným myšlienkam. Mlčal.

„Dúfal som, že budeš doma,“ Eric v podstate šepkal. Bol neobvykle krotký. Takmer bojazlivý.

Po chvíľkovom premýšľaní, či by nebolo lepšie to vyriešiť rovno na chodbe, Florián ustúpil na stranu. “Poď dovnútra. Dáš si čaj?“ Zamieril priamo do kuchyne.

Bol si takmer istý, že Eric neodmietne. Miloval čaj. Čo si pamätal pil najradšej čierny. S troma kockami cukru a plátkom citróna.

“Ak môžem.“ Odsúhlasil mu podľa očakávania. Opatrne sa usadil na okraj kuchynskej stoličky, črepník s kvetinou držal na kolenách. Akoby si nechával únikovú cestu.

Kútikmi Floriánových úst už nebezpečne trhalo. Eric bol taký neistý. Rozkošné.         

“Čo sa ti stalo?“ Položil pred neho červený hrnček a než sa usadil oproti poklopkal si ukazováčikom na líce, kde sa začínala rysovať veľká modrina.

Eric sa smutne usmial. Sklopil pohľad k svojmu čaju. “Dostal som prednášku od sestry. Rozišiel sa so svojou snúbenicou. Povedal rodičom do očí, že som gay. A nenechal sa zmlátiť otcom. Teda, to posledné sa mi úplne nepodarilo, ale aspoň som zase neskončil v nemocnici,“ uchechtol sa neveselo.       

Keby bol Florián o trochu prudší už po druhej vete by Erica odmietol ďalej počúvať. Vyhodil by ho z dverí s tým, že ho už v živote nechce vydieť. Keďže sa však vyznačoval až zarážajúcim pokojom, nechal ho dohovoriť.

Ericovho otca si pamätal. Chlap ako hora so šialenými očami planúcimi nenávisťou. A hlavne si pamätal aký strach z neho Eric mal.

Už len to, že bol Eric ochotný sa s ním kvôli nemu pohádať, by takmer stačila k tomu, aby mu Florián všetko odpustil. „Takže?“ Vyzval ho aby pokračoval. Zatiaľ mu to nestačilo úplne.

Eric sa namiesto odpovedi postavil, obišiel stôl a pred šokovaným Floriánom si kľakol na jedno koleno. Podával mu aksamietnicu. „Môže to ten kvet povedať za mňa?“

„Vieš vôbec čo znamená?“ V nestráženej chvíli mu preskočil hlas.

„Vygooglil som si to.“ A pre istotu sa opýtal kvetinárky. Tá bola taká dojatá, až mu dala desaťpercentnú zľavu.

Florián vzal kvetinu opatrne do rúk. „Aksamietnica. Symbol mocnej lásky aztéckych manželov Xochtil a Huitzlina.“

Eric sa vedúcne pousmial a nežne pohladil Floriánove prsty obopínajúce črepník. „Malé kvietky, ktoré hovoria: „Neprestávam ťa milovať. Moje srdce nepozná falše ani nevery a tlčie len pre teba.“ Zopakoval vetu, ktorú našiel na internetovej stránke o kvetinách. „Dáš mi príležitosť ti to dokázať?“

„Nevedel som, že si taký romantik.“

„Ja som vedel, že ty si. Chcel som na teba spraviť dojem.“

Napriek tomu, že si Florián sľúbil Erica poriadne podusiť, už nedokázal udržať vážnu tvár. „A keď ti poviem, že ti žiadnu príležitosť dávať nebudem?“

Eric sa zatváril nepredstaviteľne smutne. Hral to len napoly. „Tak to asi budem musieť v piatky chodiť čakať do parku.“

Bezradný Florián sklopil hlavu. Zo všetkých síl sa snažil potlačiť smiech. „Ty si vážne neskutočný. Už sa postav.“

„A dáš mi teda tú príležitosť?“

„Nie.“ Pokrútil hlavou a položil aksamietnicu na stôl. Sklonil sa, uprene hľadiac do popletených sivých očí, ktoré si na ňom pred piatimi rokmi všimol ako prvé. „Už ju nepotrebuješ.“



Ericovi trvalo dobrých pár chvíľ, kým jeho vystresovanej mysli došiel význam Floriánových slov. Viac nepotreboval. Vzal jeho tvár do dlaní a konečne ho bez akýchkoľvek vnútorných výčitiek a strachu pobozkal.

„Naozaj ťa strašne milujem.“

„Ty romantik. Veď ja teba tiež.“