,,Som unavený!” Zavrčal som, len čo som vstúpil do auta.

Aye uvelebená na takmer celom zadnom sedadle mi položila hlavu na stehno.

,,Súhlasím,“ zamrmlala Fiala spredu. ,,Nemôžem uveriť, že sme to museli spisovať celé tri hodiny,“ vydýchla strhane.

,,Štandardný postup.“ Markus z miesta vodiča bol z nás jediný, kto sa nesťažoval. Samozrejme, Pán Advokát sa v tom predsa vyzná.

Markus a Fiala splnili svoj sľub a vyzdvihli ma u Narských. Kým sme však skutočne odišli na policajnú stanicu, Fiala s Markusom nekonečne dlho ďakovali Gabrielovi za to, že mi pomohol, zavolala políciu a tým pádom aj zachránil ich byt pred vybielením.

Dokonca mu darovali bonboniéru čo cestou kúpili.

Gabriel z toho bol v rozpakoch, Sára sa chichotala.

Ja som sa cítil nepochopiteľne trápne. Ešte šťastie, že ja som všetko to ďakovanie mal už za sebou.

,,Less, máme ťa vziať rovno domov, alebo chceš niekam hodiť?” Zvolala nečakane Fiala a prerušila tak tok mojich myšlienok.

,,Nie, odvezte ma, prosím, ku mne. Pol noci som prebdel a to vypočúvanie ma dorazilo. Chcem sa vyspať,” sotva som to dopovedal musel som potlačiť zívnutie, ktoré akoby chcelo dokladať moje slová.

,,Ako povieš.” Mohol som s istotou povedať, že Fiala sa zazubila ako nezbedné dieťa. Možno práve túto jej detinskú, hravú stránku som na nej mal vždy tak rád. 

Človek sa občas musel až pozastavovať nad tým, aká bola stále veselá. Veľa žartovala, dobromyseľne podpichovala a smiala sa zvonivo ako hrdlička. 

Bývali dni, keď som ju považoval za najšťastnejšieho človeka pod slnkom.

Až kým sa raz predo mnou nerozplakala. Skrátka sa na mňa vrhla a zmáčala mi rameno svojimi slzami.

Vtedy som pochopil, že aj ona je len človek.

Neskôr sa mi priznala, že som jeden z mála ľudí, pred ktorými dokáže plakať.

Akýmsi zvláštne trpkým spôsobom ma to neuveriteľne potešilo.

,,A my sa konečne môžeme vrátiť do nášho bytu,“ nadhodil Markus a ja som najskôr absolútne nechápal o čom hovorí.

,,To áno, ani nechcem pomyslieť, kde všade sa tí policajti hrabali,“ vypískla Fiala.

Aha, jasné. Ich byt. Keď sme mierili na výsluch, behali im tam asi traja policajti a “zaisťovali dôkazový materiál“, ako dôležito vysvetlili Fiale, keď na nich naštvane vyletela.

Pohodlne som sa oprel o mäkké polstrovanie. Keby som mal tú možnosť, vnorím sa doňho a budem spať až do skonania sveta. A možno aj potom. ,,Zobuď ma keď tam budeme,“ adresoval som ešte Fiale než som upadol do bezmála kómatického stavu.



Ktosi sa snažil vyraziť moje dvere.

Aspoň tak sa podľa toho šialeného trieskania dalo usúdiť. Sprievodne do toho znelo neúnavné jačanie domového zvončeka.

Nedivím sa, že Gabriel zúril, keď som ho prebudil týmto spôsobom.

Celé to však korunoval najmä krik. ,,Less, ja viem, že si doma. Okamžite otvor. Less! Lessander Keller!!!“

Mal som nehoráznu chuť si pretiahnuť vankúš cez hlavu, no ak som sa za 31 rokov svojho života niečo naučil bolo to nikdy neignorovať osobu, ktorá bola momentálne ochotná sa ku mne hoci aj prebúrať cez stenu. Zvlášť, keď ma osloví celým menom.

S povzdychom mučeníka som šiel otvoriť tie prekliate dvere.

V momente ako cvakol zámok, sa rozrazili tak prudko až som musel uskočiť aby mi nerozbili nos. Následne som už bol drvený v objatí voňajúcom vanilkou a jemný hlas ma odušu hrešil. ,,Less, zbláznil si sa?! Prečo si nám nezavolal?! Musí mi všetko vravieť Fiala? Och, necháš svoju úbohú matku utrápiť sa na smrť!,“ lamentovala. Keby bola na chodbe stolička pravdepodobne by na ňu dramaticky klesla, aby zavŕšila svoj herecký výkon.

,,Ahoj mami,“ mojich nozdier sa dotkla slabá vôňa santalového dreva, ,,a oci.“

,,Ahoj Less. Ahoj Aye! Dlho som ťa nevidel. Wie geht es dir, meine Mädchen?“ Istotne sa s ňou už maznal. Ayin chvost hlasno udieral o podlahu ako ním nadšene vrtela. Vážne, kto je tu jeho dieťa?

,,Ahoj? To je všetko čo povieš svojim úbohým prestrašeným rodičom?!“ Pokračovala mama v triáde na môj neodpustiteľný prehrešok.

,,Mami, nič mi nie je a ty to vieš. Z Fiali si už určite vytiahla všetko čo sadalo.“

Pravdepodobne aj to čo nevedela. Moja mama je vážne desivá žena. Škoda, že som sa podal skôr na otca, ktorý si od nej nechá skákať po hlave, aby mal pokoj. Ale, funguje im to.

Vydala zvláštny kňučavý zvuk. Odfrknutie v jej štýle.

,,Less, tvoja mama si naozaj robila starosti. Nebuď k nej taký chladný,“ napomenul ma jemne otec. Mama mohla byť desivá. Mohla po mne jačať, mohla plakať, mohla dokonca nadávať (čo doteraz ešte neurobila ale jeden nikdy nevie). Iba otec však dokázal niekoľkými vetami pohnúť mojím svedomím viac, než ona hodinovým monológom.

Cítil som sa porazený. ,,Mami.“ Roztiahol som ruky.

Bez slova mi padla okolo krku a tuho ma zovrela. Občas sa vie v okamihu z dravého leva premeniť na tú najnežnejšiu levicu. Je to bizarné. Ale istým spôsobom stále milé.

,,Dáte si čaj?“ Ponúkol som, len čo sa odtiahla a podľa toho čo som počul, si až teraz vyzula topánky na striedmom opätku. Dúfal som, že ten tkaný koberec, ktorý som dostal od Fiali, neutrpel ujmu. Fiala mi kládla na srdce, že jej babka ho pre mňa utkala na svojich opatrovaných, poriadne starých krosnách, a tak k nemu mám byť nežný. Jej babka bola hádam najmilšia osoba v krajine. Aj keby mi venovala handru, choval by som ju v úcte.

,,Áno. Zelený.“

,,Čierny. Danke, Less.“

Ako môžu vydržať v manželstve keď sú tak neskutočne odlišný?

,,Prečo si vlastne volala Fiale?“ Spýtal som sa kým som napúšťal rýchlo varnú kanvicu. Bol som si istý, že to nebolo naopak. Fiala síce mojej mame volávala na všetky sviatky a výnimočné rodinné udalosti, ale určite by moju mamu nekontaktovala, len aby jej dychtivo vylíčila môj nočný zážitok so zlodejmi.

Mama, určite už spôsobne s gráciou kráľovnej, usadená za stolom použila najsamozrejmší tón na svete. Ktorým mi vždy dávala nepriamo najavo, že som hlupák. ,,Dnes je predsa Sviatok fialiek. Volala som jej na meniny. Chcela som jej len popriať všetko najlepšie a ona spomenula ako ich byt takmer vykradli. Samozrejme mi musela okamžite všetko povedať.“ To „musela“ je vskutku výstižné.

Sviatok fialiek. Ako mne len tento deň prišiel hlúpy. Mama pochádzala z malej dedinky, kde ich každú jar kvitli milióny. Všetkým obyvateľom sa asi fialky zdali úchvatné a tak vymysleli „Sviatok fialiek“. V skratke to bola zámienka na obrovský celodedinský piknik. Ženy v krúžku nad koláčikmi ohovárali svojich mužov. Muži sa v skupine pri pive sťažovali na svoje drahé polovičky. A decká vyvádzali tak, až sa im väčšinou podarilo aspoň polovicu drobných kvietkov podupať.

Keď mama spoznala Fialu bola ňou úplne očarená. Doslova ju ranilo, keď zistila, že neslávi meniny, pretože jej unikátne meno jednoducho v žiadnom kalendári nie je. Chopila sa teda iniciatívy, vyrozprávala jej celú tradíciu Sviatku fialiek a slávnostne prehlásila tento deň Fialinými meninami.

Tipujem, že to neurobila ani tak pre Fialino meno, ako pre jej neskutočné fialové oči. Fialine oči mali neuveriteľnú fialovosivú farbu, akoby nosila šošovky, z čoho ju už niekoľko ľudí upodozrievalo. To však rozhodne nerobila a farba jej očí bola síce unikátna, no plne prirodzená. Aspoň Fiala to tvrdila. Ja som ich samozrejme nikdy nevidel.   

Škoda, že mama nebola takáto akčná aj pri mne. To, že sama dovolila, aby jej dieťa chodilo po svete s menom, ktoré sa doteraz nikto neobťažoval zaradiť do kalendára jej, zdá sa, nevadilo.  

,,Aha,“ na nič duchaplnejšie som sa momentálne nezmohol. Ešte stále som napoly spal. Dúfal som, že ma ešte trochu skritizujú, vypijú si čaj a so sťažnosťou, že by ma určite nezabilo im občas zavolať odídu a nechajú ma spať.

,,Takže Less,“ ruka napoly natiahnutá ku kanvici sa zasekla vo vzduchu. Tento tón som poznal. ,,Posaď sa a všetko nám podrobne porozprávaj. Nech vieme čo sa vlastne udialo.“

A ty budeš mať aspoň tému, o ktorej budeš môcť klebetiť s kamarátkami nad tanierom čajových sušienok.

Bez slova som vytiahol ešte jeden hrnček a vhodil doňho rovno dva sáčky svojho najsilnejšieho čierneho čaju. Umriem na nedostatok spánku.

Za stôl som sa usádzal s pocitom, že dospelosť je síce o stave samostatnosti, ale to ani v najmenšom nebráni mojej matke, neustále sa mi starať do života.

Aye sa mi schúlila okolo nôh ako obrovská hrejúca poduška. Prisahal by som, že sa mi tým vyjadruje hlboký súcit a snaží sa ma uchlácholiť. Bol som jej za to vďačný.



Knižnica bola dnes neobvykle tichá.

Bolo všeobecne známe, že obdobie najväčšej slávy majú knižnice už za sebou, no to neznamenalo, že som trpel nudou. Podobne ako krčma, aj knižnica mala svojich štamgastov. Pravidelne si sem chodievali čítať, požičať extrémne objemné zväzky, alebo len prebrať so mnou teórie na niektorú z Kingoviek.   

Bol som začítaný do tretej časti už len v klasickej forme rozsiahlej ságy Ľudia z rodu Nire, keď mi niekto zľahka zaklopal na stôl.

Automaticky som zdvihol hlavu. ,,Prajete si?“

,,Dá sa to tak povedať.“ Ozvalo sa neisto.

Obočie mi vyletelo do výšky. ,,Čo pre vás môžem urobiť pán Narský?“ Spýtal som sa až prehnane sladko.

,,Ste dobrý. Tak trochu som čakal, že ma spoznáte!“ Uchechtol sa. ,,Aj teba zdravím! Aye, však? Môžem ju pohladkať?“ Očividne sa Aye, ktorá doteraz spokojne driemala pod mojim stolom zobudila a keď spoznala hlas toho milého muža so šunkou, vyliezla. Možno dúfal, že má pri sebe opäť niečo dobré.

Prikývol som. ,,Pokojne.“ Vo všeobecnosti panoval názor, že sa vodiace psy hladkať nesmú, no v tomto som bol vždy trochu benevolentný. Ak som sa práve nenachádzal v blízkosti cesty alebo schodiska, vždy som každému, kto sa spýtal Aye hladkať dovolil.

,,Takže čo vás sem privádza?“ Nadhodil som znova asi po minúte, keď sa Gabriel stále len maznal s mojim psom, ktorý si jeho pozornosť určite užíval. Začínal som toho chlapa podozrievať, že jeho tvrdenie o strachu zo psov bola len bohapustá lož, ktorú využil na nalákanie ma do svojho bytu.

,,V prvom  rade návrh, aby sme si konečne začali tykať. Toto je fakt blbé,“ zasmial sa. Zdalo sa mi to trochu strojené. ,,Takže ja som Gabriel. Tradičné podanie ruky?“

Prevrátil som nad tým očami. ,,Nemám námietky. Lessander. Ale nehovor mi tak, je to strašné meno, som jednoducho Less.“ Na záver nášho „spoznania“ sme si symbolicky potriasli.

,,Super. No, v druhom rade som chcel vidieť, ako táto knižnica vyzerá.“ Nasledovala dramatická pauza, počas ktorej sa určite pre efekt rozhliadal okolo. Asi zabudol, že to na mňa ako na nevidiaceho zvlášť veľký dojem neurobí. „A v treťom sa ťa opýtať, či so mnou nezájdeš na pivo?“ Znel úplne nenútene.

Možno preto mi to tak vyrazilo dych. ,,Čože?“

Ticho si povzdychol. ,,Zájdeš so mnou na pivo, slivovicu, kávu, čaj? Čo chceš. Za pol hodinu sa knižnica zatvára nie? Bolo to na dverách.“  

Potreboval som chvíľu, aby som našiel stratenú rovnováhu. Toto bolo výrazné narušenie môjho pokojného, nudne stereotypného dňa. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že by som za to bol dvakrát rád. ,,Už dlho som v žiadnom takom… podniku nebol.“ Hlavne opatrne vyberať slová. 

,,No, už len preto musíš súhlasiť.“ Zasmial sa s nadšením malého chlapca, ktorý sa ide vrhnúť do svojho vysnívaného dobrodružstva. ,,Neboj sa, nevezmem ťa do žiadneho pajzlu, kde pri bare vysedávajú stroskotané existencie a z cigaretového dymu už vznikla nepriehľadná hmla.“ Hoci to nebolo možné počuť prisahal by som, že na mňa žmurkol.

Musel som sa pousmiať. No, nevravel som, že krčma a knižnica sú podobné?

,,Dobre, pôjdem.“ Súhlasil som naoko nevinne a na chvíľu som ho nechal vychutnať pocit triumfu. ,,Ale mám jednu podmienku,“ pozdvihol som prst. Nikdy som neodolal pokušeniu, keď sa naskytla možnosť, klásť si podmienky.

,,Akú?“ Spýtal sa Gabriel opatrne. Zrejme sa mu tón môjho hlasu veľmi nepáčil.

,,Niečo si odtiaľto požičiaš.“

Zarazene sa uchechtol. ,,Teraz si robíš srandu.“

,,Nemám ten pocit.“ I keď priznávam, že som sa dobre bavil. ,,Môj plat ovplyvňuje aj počet návštevníkov knižnice. Keď už si tu, mal by si mne, úbohému slepému knihovníkovi pomôcť, nie?“ Doslova som si ho vychutnával.

,,Neviem čítať braillovo písmo.“ Namietol celkom logicky. Bol chudák celý zmätený, nechápuc o čo mi ide.

,,Veď ja viem,“ pomaly som sa postavil. ,,Poď,“ kývol som rukou a vedel, že ma bude nasledovať. Aye verne ťapkala vedľa mňa hoci som momentálne nepotreboval jej asistenciu. Poznal som to tu tak dobre ako doma.

Začul som za sebou Gabrielovo prekvapené vydýchnutie. Čakal som to. U vidiacich návštevníkov sa mi to stávalo celkom často.

Pre seba som sa usmial a otočil sa k nemu čelom. ,,Mal som skôr na mysli požičať si niečo stadiaľ.“  

,,Nemal som potuchy, že požičiavate aj audio knihy. To si mi nepovedal!“ Vyhrkol takmer obviňujúco.

Mykol som plecami. ,,Nespýtal si sa.“ Podotkol som a zamieril späť k svojmu stolu. ,,Je tu cez 10 000 CD. Určite si do pol hodiny niečo vyberieš. Ja ti zatiaľ založím preukaz.“



,,S tou slivovicou som viac-menej žartoval. Nečakal som, že si ju fakt dáš!“ Gabriela stále neopúšťal údiv nad mojou objednávkou 52% alkoholu.

Cítil som sa preto dosť dotknuto. ,,Som chlap, viem oceniť dobrý alkohol. Navyše k slivovici mám, dá sa povedať, osobný vzťah. Môj otec ju zvykne vypaľovať.“ Nelegálne. Ale to už vedieť nemusí. 

,,Dobre, upokoj sa. Takže, pripijeme si na knižnice?“ Navrhol s neutíchajúcim optimizmom.

Pokrútil som nad tým hlavou. ,,Na knižnice. Potrebujú to.“ Zľahka sme si (hlavne vďaka Gabrielovmu poháriku) priťukli.

Ten chlap si skutočne začínal získavať moje sympatie. Zdalo sa, že ma skutočne nezavliekol do žiadnej alkoholom a cigaretami presýtenej diery. Aye mala veľmi citlivý ňufáčik a cigaretový dym skutočne neznášala (jeden z dôvodov prečo sa môj otec vzdal tabaku a mama jej za to bola doteraz vďačná). Teraz však ležala pod stolom a pôsobila spokojne. Hlavne po tom čo jej sympaticky pôsobiaca servírka doniesla misku s vodou a po mojom súhlase ju chvíľu hladkala, než musela odbehnúť k ďalšiemu stolu. 

Po prehltnutí ostrého alkoholu ma trocha striaslo no takmer okamžite sa mi vnútrom rozlial dobre známy, teplý pocit. ,,I keď, možno sme si mali radšej pripiť na tvoje mentálne zdravie. Bude vážne ohrozené,“ nemohol som si odpustiť mierne rypnutie.

,,Nemôže to byť až také zlé.“

Bolo mi jasné, že rozhodne veľa nečíta a tak si plne neuvedomuje nebezpečenstvo niektorých textov, i keď v hovorenej forme. Chyba. ,,Gabriel, ak po Ceste od McCarthyho neupadneš do depresie tak nie si človek.” 

Škoda, že som radšej nemlčal.

,,Depresiami som si prešiel po smrti mojej ženy. Sára mala 5 rokov.” Povedal akoby nič, z jeho hlasu sa však vytratila všetka veselosť.

Mimovoľne ma z toho striaslo.

Ozval sa tichý protivný hlások, môjho svedomia, zúrivo mi dohovárajúc, aby so sa aspoň občas správal ako normálny človek a nie necitlivý idiot. ,,Prepáč,” dostal som zo seba neochotne.

Gabriel bol ticho tak dlho až som si skutočne začal robiť starosti, že som medzi nás vštepil priveľký klin. No než som si stačil premyslieť plán úteku, môj spoločník vyprskol potlačovaným smiechom. „Ty si v zdvorilej komunikácii vážne hrozný čo?”

„Už si niekedy videl extrovertného knihovníka s charizmou? Rozhodol som sa pre život medzi knihami práve preto, že v interakcii so zvyškom súčasnej populácie veľmi nevynikám,” odsekol som sucho.

Časy kedy som sa pre podobné komentáre urážal a robil scény boli už našťastie minulosťou. Hlavne preto, ako často si ma od nástupu do práce doberala Fiala a skvelo sa na mojich rozhorčených výlevoch bavila.

„V bežnej interakcii určite nie. Ale v hádaní sa, sarkazme a protivných narážkach si expert,” vyhlásil s takou ľahkosťou až mi od prekvapenia nad tou brutálnou úprimnosťou takmer zabehlo. Bolo to až nečakane osviežujúce. Takto sa so mnou doteraz odvážila hovoriť vždycky len Fiala.

Kútiky úst sa mi mimovoľne dvihli. Začínal som sa baviť. „Získavaš hlavnú cenu za zdvorilosť Gabriel. Vskutku som už dávno nezažil tak citlivé a dobromyseľné zhodnotenie mojich komunikačných schopností. Patrí ti moja veľká vďaka.” Cítil som ako mi Aye položila labku na koleno. Zrejme sa mi snažila taktne naznačiť, aký príšerný je ten nechutne medový tón čo som práve použil.

Pohladil som ju medzi ušami na znak plného súhlasu. Musel som to zapiť zvyškom vysoko percentného alkoholu, ktorý mi ešte zostal v pohári.

„Už som ti povedal, že mám rád tvoju iróniu?” Uchechtol sa.

Provokatér.

„Práve teraz.“

„Máš bod. Ďalšie kolo je na mňa.“

„A to prvé snáď nebolo? Pozýval si, pamätáš?“ Usmial som sa nevinne.   

„Ty si vážne strašný človek.“

„Povedz mi niečo čo neviem.“

Zmĺkol som so začutím klopkania lakovaných topánok. ,,Všetko v poriadku páni?“ Uisťovala sa milo servírka, kým nám rýchlo vymieňala prázdne poháriky za plné.

,,Samozrejme slečna. Už dávno som sa nemal tak dobre.“

Napodiv som s ním v tej chvíli úplne súhlasil. Konečne sa mi totiž podarilo ten zvláštny pocit, ktorý som mal zhruba od doby čo sme sa tu usadili, identifikovať ako spokojnosť.  



„Prišiel som to vrátiť,“ informoval ma Gabrielov podivne chrapľavý hlas, presne o týždeň neskôr.

Vedel som čo to znamená. Zo všetkých síl som potláčal úsmev a odsunul rozčítaného Pištoľníka nabok. ,,Vypočul si si ju celú?“

,,Až do úplného konca,“ zastonal.

Nemôže mi vyčítať, že som ho nevaroval. ,,Plakal si však?“

,,Mlč. Idem si radšej nájsť nejakú rozprávku.“

Jednoducho som sa musel smiať. „Regál 2. Polica 8.“ Zakričal som za ním.

Nie som až taký zlomyseľný.  



Získal som nového stáleho návštevníka. Gabriel chodil každý piatok pol hodinu pred zatvorením a požičal si nejakú audio knihu. Zdalo sa, že mu učarovali. Občas bol taký nedočkavý, že si dané CD okamžite vložil do Discmana, ktorý si, ako som bol informovaný, kúpil špeciálne na tieto účely. Potom si proste sadol na stoličku vedľa mňa a čakal. Následne ma, ak práve znova niekam nepozýval, odprevadil domov tú časť cesty, ktorú sme mali spoločnú.

Najskôr to bolo trápne. Potom akceptovateľné. Ďalej príjemné. A potom som sa pristihol, že sa na piatok a Gabriela teším.

Vtedy to začalo byť absurdné.



„Páči sa ti?“ Zisťovala Fiala priamo.

Bol som príliš neskúsený, aby som takúto situáciu, riešil sám. Potreboval som nejakú svetaznalú, empatickú ženu, ktorá mi poradí. Ale keďže som žiadnu nepoznal, musela mi stačiť Fiala.

Preto som ju v náhlom pomätení zmyslov zavolal v najbližší voľný víkend k sebe, aby sme sa o celej situácii vážne porozprávali.

Ibaže sa to akosi vymklo spod kontroly. Fiala sa len celý čas hrala s Aye, pričom ma ešte stíhala podpichovať svojimi, podľa nej vtipnými, poznámkami.

„Skutočne trápny pokus o žart,“ odfrkol som si. Občas ma skutočne prekvapuje ako sa práve ona mohla stať mojou najlepšou priateľkou. Možno to bolo tým, že som v podstate žiadnych ďalších priateľov nemal.

Nikto nebol dostatočne trpezlivý, aby sa skúsil prehrýzť cez všetky moje protivné vrstvy až k prekvapivo mäkkému jadru. Áno, presne toto mi Fiala vždy vravela.

Podráždene si vzdychla. „Less, prestaň s tým aspoň na chvíľu,“ napomenula ma prísne.

Začínala sa hnevať a to bolo nebezpečné.

Radšej som poslušne sklapol. Nemal som náladu na hádky. „Ako vyzerá?“ Spýtal som sa prechádzajúc prstom po okraji hrnčeka s čajom, ktorý som zvieral v rukách.

Zachichotala sa ako dievčatko. „Výborne Less, takto sa mi páčiš.“ Rýchlo pokračovala než som jej na to stihol niečo ostré odseknúť. „Zhruba o pol hlavy vyšší ako ty. Atletická postava. Tmavé oči. Kučeravé vlasy. Je to vážne pekný chlap.“

Nadvihol som obočie. „Uvedomuješ si, že si vydatá?“ Pripomenul som jej obrúčku na jej prste.

„Pozerať sa predsa môžem. Len dotyky sú zakázané,“ namietla so smiechom.

Vážne bola neuveriteľná. „Markus s tebou musí mať božskú trpezlivosť,“ podotkol som. Súcitil som s ním. I keď som ho vlastne nikdy nemal ktovie ako rád.

Asi som naňho vždy trochu žiarlil. Hlavne v období, keď spolu začali chodiť. Aspoň, že odvtedy som sa spamätal a nebral Markusa, ako stelesnenie zla. Bol to Fialin manžel. Nebol automatické znamenie, že pre ňu prestanem existovať. Aspoň tak to už pekných pár rokov fungovalo.

„Všetko je o dôvere Less. Tú vo mňa Markus má. I keď, aj na tej musel zapracovať,“ zasmiala sa Filala. „Niečo ti prezradí,“ sprisahanecky stíšila hlas a naklonila sa ku mne cez celý stôl. „Vieš, že Markus istú dobu žiarlil aj na teba?“ Zašepkala mi do ucha.

„Na mňa?!“ Takmer som zakričal. V živote by ma nenapadlo, že som nebol ten jediný kto kedysi žiarlil.

Aye ma so zakňučaním slabo šťuchla ňufákom do ruky, aby sa uistila či som v poriadku. Nezvykol som kričať.

Poškrabkal som ju za ušami, na znak, že sa nič nedeje.

„Fiala nič v zlom. Mám ťa vážne rád. Ale chodiť by som s tebou naozaj nechcel,“ priznal som otvorene. Fiala bola skvelá ako priateľka. Ale dlhoročné skúsenosti ma presvedčili o tom, že ako partnerka by u mňa absolútne zlyhala.

A dokonca by to ani nebola jej vina.

Rozosmiala sa, akoby som je povedal najlepší vtip na svete. „Vždy som mu vravela, že si určite myslíš niečo podobné. Ale zrejme to nebolo len tým, že by ma podozrieval z nevery.“ Chytila ma za ruku, doteraz nečinne položenú na stole. „Žiarlil, pretože vedel, aký si pre mňa dôležitý. A pochopil to.“ Takýto hlas mala len, keď hovorila do srdca. Žarty šli teraz bokom. „Som rada, že ma nenútil vybrať si medzi ním a tebou. Neviem čo by som vtedy spravila.“ Pevne stisla moje prsty vo svojej malej dlani. „Mám ťa veľmi rada Less. Vždy si tu pre mňa bol a stále si. Znamenáš pre mňa neskutočne veľa.“

Prehltol som podivnú hrču v krku, ktorú som už dávno necítil. „Aj ja ťa mám rád. Veľmi.“ Odpovedal som úboho a opätoval jej stisk, do ktorého som vložil emócie, ktoré som slovami vyjadriť nevedel.

„Neboj sa, Less. Ja to viem.“



,,Nauč ma čítať braillovo písmo.“ Vypadlo z Gabriela pri jednej z jeho piatkových návštev. Vybalil to na mňa ešte pred vrátením audio knihy z minulého týždňa.  

Bolo to dosť nečakané. „Prečo by som to mal robiť?“ Spýtal som sa nevzrušene, kým som do systému zadával vrátenie knihy.

„No tak Less. Som vdovec s takmer dospelou dcérou. Vieš koľko voľného času, plného nudy mám? Potrebujem sa nejako zabaviť,“ zaskučal ako dieťa.

Prevrátil som nad ním očami. V takých chvíľach som rád, že nemôžem vidieť, aký výraz má práve na tvári. „To nebola odpoveď na moju otázku,“ podotkol som sucho. „A okrem toho to nejde. Gabriel, ja som knihovník, nie učiteľ. Môžem ti odporučiť knihu proti nude, ale určite ťa ju nenaučím čítať,“ vysvetľoval som mu polopatisticky. Za toto ma neplatia. Nemám na to ani chuť ani schopnosti.

Gabriel to však zdá sa nechápal. „Prosím Less, aspoň to skús. Ak to nepôjde dám ti už pokoj.“ Bol neodbytnejší než malé šteňa.

„Nie, to teda nedáš,“ zhodnotil som s vyčerpaným povzdychom. Stačil som zistiť, že tento chlap je tvrdohlavý, ako osol a vzdať sa je preňho, bezmála, neznámy pojem.

,,No dobre, asi nedám. Ale aj tak to prosím skús,“ žobronil ďalej.

Začínalo ma to pomaly štvať. Ovládol som detinské pokušenie tresnúť knihou o stôl. „Prečo ja? V meste je určite niekde kurz, kde by ťa to naučili oveľa rýchlejšie a efektívnejšie. Tak prečo chceš, aby som ťa to učil ja?“

„Bože môj, Less! Nemám žiaden vznešený dôvod, proste chcem teba!“ Vykríkol už zjavne na pokraji zúfalstva.

Mal som asi byť naštvaný. A upozorniť ho, že v knižnici nemá kričať. No namiesto toho som vyprskol potlačovaným smiechom.

Gabriel ma skutočne neprestával prekvapovať.

„Tak dobre.“



Knižnica sa začala pravidelne po otváracích hodinách meniť na malú súkromnú školu o jednom žiakovi a učiteľovi.

„Osamelý šiesty bod znamená veľké písmeno. A osamelý tretí bod znamená bodku. To si musíš zapamätať aby si vôbec vedel, kedy veta začína a kedy končí.“

„Hm, a čo tento? Myslím, že to je osamelý druhý bod.“

„Ten označuje čiarku.“

***

„Túto tabuľku musíš mať celú v hlave ak sa máme niekam posunúť. Pozri, nie je to také ťažké. Bod jedna je a. Body jedna a dva sú b. Body jedna a štyri sú c.“

„A keď je v slove písmeno s dĺžňom alebo mäkčeňom?“

„No, to už trochu ťažšie je.“

„Nie!“

***

„Tak, skúsime túto prvú vetu.“

„S-o-m m-a... Dofrasa! Neviem si to zapamätať! Čo je to za písmeno?!“

„Počkaj chvíľu. To je č.“

„č-k-a. Čo? Som mačka? Fakt je tam napísané toto?“

„Áno. Teda až na ten otáznik. Pokračujeme ďalej.“

***

„Takže, Kroniky cestujúcej mačky. Netušil som, že ma necháš čítať niečo takéto.”

„Rozlúštil si to. Blahoželám. Pivo na môj účet.”

„Tomu hovorím motiváci!”

„Dnes nás čakajú dve ďalšie strany.”

„Už mlčím.”

Nikdy by som mu to nepriznal, ale začal som si tie hodiny, ktoré som strávil zhrbený nad jeho plecom, usmerňujúc svojou rukou jeho zmätené prsty, užívať.

Bolo to až nečakane zábavné. A príjemné.



V jeden z tých neskutočne gýčových sobotných dní plných slnka, detského smiechu a preplneného parku, som bol do jedného násilne vytiahnutý.

Preto som pri prvej príležitosti nechal Aye nájsť mi lavičku, obsadil ju a vyhlásil, že takto mi to dokonale vyhovuje. Gabriel to po asi desiatich minútach prehovárania zakončil vyhrážkou, že sa ešte vráti a šiel sa blázniť s Aye.  

Len čo som bol bezpečne usadený, odopol som jej postroj a ona sa mohla zblázniť od šťastia. Vedela, že sa s ňou Gabriel bude hrať.

Vždy, keď sme boli v parku, som jej postroj odopínal, aby sa trochu vybehala bez stresu, že na mňa musí dávať pozor. Bola dosť múdra a vycvičená, aby sa nepúšťala do konfliktu s inými psami takže som sa nebál.

Hrať som sa s ňou však plnohodnotne nemohol. Buď by som sa na niečom prizabil, alebo omylom na niekoho zaútočil palicou, pri pokuse hrať s Aye aport. Takže som to radšej neriskoval.

Keď sme tu však boli s niekým tretím, Aye mala jasno. Ten človek sa s ňou bude hrať a bodka. Určite na Gabriela použila svoje najodzbrojujúcejšie psie oči aké vedela. Zrejme aj preto ma nechal na pokoji relatívne rýchlo.

A ja som si mohol konečne v pokoji, nikým nerušený čítať knihu. Dokonalosť.

„Aye, vráť sa!“ Začul som krik, ktorý prišiel len o pár sekundu skôr, než sa mi na kolenách objavila veľká psia hlava a úspešne mi tak zabránila v pokračovaní čítania Outsiderov.

So smiechom som ju pohladil po rozstrapatenej srsti. Ani nechcem vedieť čo všetko sa za posledné dve hodiny dialo. „To som ti až tak veľmi chýbal?“ Doberal som si ju kým sa oddane túlila k mojej nohe a ignorovala ma. Vážne som občas rád, že mi nerozumie. Inak by sa už sto ráz urazila. Väčšinou je to poriadna netykavka.

„Čo si jej spravil, že ti utiekla?“ Rýpol som si do dychčiaceho Gabriela, ktorý sa zvali na lavičku veľa mňa a lapal po dychu. „Nič. Proste sa na mňa zrazu vykašľala a bežala za tebou,“ bránil sa. „Ani mi nepriniesla tú loptičku,“ zamrmlal. Znel nevýslovne dotknuto.

To ma zaujalo. „Loptičku?“

 „Hej, s palicou poslušne aportovala, ale v momente, keď som vytiahol loptičku sa to zvrtlo. Ešte vo vzduchu ju schmatla a trielila preč,“ sťažoval sa mi Gabriel vehementne.

Tušil som čo je vo veci. Loptičky mali v skupine vecí, ktoré Aye milovala čestné miesto hneď vedľa rožkov (ktoré jesť vlastne nesmie, ale ona vždy tak úpenlivo žobroní a kňučí, že neviem povedať nie). Natiahol som ruku. „Aye,“ vyslovil som dôrazne.

V dlani mi ochotne pristála mäkká penová loptička. „Tu máš. Voči loptičkám je trochu majetnícka.“ Položil som ju vedľa seba spolu s knihou, kým som stále hladkal Aye, ktorá vrtela chvostom tak oduševnene až ma ním občas udrela do lýtka.

„Ako to robíš, že ťa počúva na slovo?“ Nechápal Gabriel. Znel takmer obviňujúco

Hrdo som sa vystrel. „Som skrátka miláčik žien,“ vyhlásil som egoisticky.

Odpoveďou mi bolo len nezrozumiteľné mrmlanie. Trucoval.

„Outsidery?“ Ozval sa po chvíli, ktorý sme strávili v príjemnom tichu. I keď z jeho strany možno trochu urazenom.

Pousmial som sa. „Naozaj sa v tom čítaní lepší,“ pochválil som ho. „Poznáš tú knihu?“ Vedel som, že nečíta veľa, ale išlo o dosť známe dielo. Tuším bol podľa knihy natočený aj starý film, i keď tým som si istý nebol.

„Um, vlastne nie.“ Podľa šušťania stránok si knihou nedbalo listoval. Dúfal som, že mi nevypadne záložka. „Len viem, že sa tam jeden chalan volá Ponyboy. Dosť nanič meno, podľa môjho skromného názoru, ktorý však aj tak nikoho nezaujíma.“

Trhlo mi kútikmi. „Ja s ním skôr súcitím.“

„Prepáč,“ začul som ten potlačovaný smiech. „Ale vážne, už sa to musím spýtať. Prečo ti vôbec rodičia dali meno Lessander?“

Vždycky na to nakoniec prišlo. „Pretože môj otec má rád horory s Dagmar Lassander a mama mi chcela dať originálne meno. Na matrike však poplietli písmenká a potom to už nešlo opraviť.“

Gabriel prepukol v taký záchvat smiechu až sa Aye strhla. „To myslíš vážne?“ Vysúkal zo seba keď sa konečne aspoň trochu upokojil.

Tragicky som si povzdychol. „Bohužiaľ áno. Rodičia sa mi za to doteraz neospravedlnili.“ S hraným pohoršením som nad tým pokrútil hlavou.

„Tak to teda mali.“

Pousmial som sa. „Mlč už,“ odporučil som mu a vzal do ruky knihu, čím som našu konverzáciu uzatvoril.

Ayina hlava skĺzla z môjho kolena. Túlenia mala nateraz dosť a radšej si šla vyhrievať kožúšok na slnko.

„Keď si vezmem príklad z Aye a náhodou zaspím, zobudíš ma?“ Zazíval s mohutnosťou, ktorá mohla pokojne konkurovať medveďovi.

Prevrátil som očami. „Nie nechám ťa spať a ešte poviem zlodejom, kde ťa nájdu,“ ubezpečil som ho už mierne otrávene.

Povzdychol si. „Milý, ako vždy,“ zdvihol sa zo zavŕzganím starej lavičky.

Konečne bol znova pokoj.



„Aye,“ zvolal som na svojho miláčika, ktorý stále odpočíval v tráve. „Poď ku mne, už pôjdeme.“ Moje inteligentné hodinky mi práve dôležitým hlasom oznámili, že je najvyšší čas to tu zabaliť.

„Hm, už?” Zamrmlal Gabriel a zívol si. Zrejme naozaj zaspal. A Aye takisto. Zdala sa mi troche mrzutá a neochotná.

Jasne som počul praskanie kĺbov a slabé stonanie, keď sa vystieral. „Chceš pomôcť s postrojom?” Ponúkol sa ochotne.

Zvažoval som možnosti. „Nie, ale požičaj mi ruku.”

„Dobre, čo máš za lubom tentoraz,“ vyrukoval okamžite. Zdá sa, že už si na mňa celkom zvykol.

„Aye ešte nie je celkom prebratá. Nechcem jej hneď dávať postroj. Býva potom trochu protivná. Radšej nech sa najskôr trochu prebehne.“ Pohladkal som ju po krku. 

„A ako s tým súvisí moja ruka?”

„Nevzal som si palicu. Potreboval by som sa ťa chytiť, aby si ma namiesto Aye viedol ty.“ Úprimne som dúfal, že mu to nevadí. Pretože trmácať sa parkom bez Aye, palice aj človek, ktorý by mi pomohol, to som si radšej ani nepredstavoval.

„Prečo by mi to malo vadiť? Poď sem.“ Vzal ma za lakeť a vytiahol na nohy než som sa vôbec stačil spamätať. „Musím robiť niečo špeciálne?“ Zisťoval ešte než sme sa vôbec pohli.

S úsmevom som pokrútil hlavou. „Nie, len ma nechaj sa ťa držať. A môžeš niekoľkokrát Aye hodiť tú loptičku, nech sa prebehne. Myslím, že tentoraz ti ju už donesie.“ Pevne som sa chytil jeho lakťa. Už to bola doba, čo som sa naposledy nechal viesť iným človekom.

„Žiadny problém. Aye, chytaj!“ Vykríkol spolu s rozohnaním sa pred hodom. Aye vystrelila z miesta pri mojej nohe ako šíp.

So smiechom som pokrútil hlavou. Nikdy ma neprestane udivovať aká je v skutočnosti energická. Keď má postroj, je krotká a poslušná ako ovečka.

Keď Gabriel bez varovania vykročil, takmer som zakopol no rýchlo som získal balanc. S Aye je to predsa len iné.

Celá cesta cez park prebehla bez problémov.

Gabriel hádzal Aye loptičku. Smial sa a veselo sa jej prihováral.

V podstate si ma veľmi nevšímal.

Bol som za to rád. Mohol som si beztrestne vychutnať pre mňa netypickú blízkosť, ktorá mi však nebola vyslovene nepríjemná. Odkedy som Gabriela učil, stala sa pre mňa vcelku akceptovateľnou. Príjemne hrial a pohyboval sa plynule s istou zvláštnou eleganciou v kroku.

Celý čas som mal mierne sklopenú hlavu, aby nikto nevidel ten hlúpy úsmev čo sa mi usadil na tvári.